Bertranda

Účastníci výpravy sa začínali trúsiť domov, plní údivu nad svojim neúspechom. Stretli len niekoľko pastierov, jediných to ľudí na okolí, a vypytovali sa ich, či nevideli mladú dámu s robotníkom. Niektorí z nich naozaj uvideli mladú ženu, ktorá niesla v košíku nejaký odev. Ktože vie, či to vraj nebola ona. Iní mienili, že ak ju kto videl, bol to doista Phil Martin, miestny poslík. Nikto z nich však nedokázal povedať nič určité.

Keď sa deň schyľoval k večeru a výprava za výpravou sa vracala domov, unavená a sklamaná neúspechom, zmenilo sa vzrušenie na malomyseľnosť; výmena názorov strácala predošlú búrlivosť a diala sa len šeptom a kdektorý návštevník zo susedstva sa pokradmo vytratil a ponáhľal domov, pričom sa nemohol ubrániť pocitu, že sa prihodilo niečo neblahého a že bude radno nemiešať sa do toho. Pán Jansenius bol síce trochu upokojený niekoľkými slovami, ktorými ho prekvapila jeho manželka, ale napriek tomu tonul v žalostných pochybnostiach a rozpakoch.

Konečne došla polícia. Pohľad na ich rovnošaty rozpútal nové vzrušenie, kdekto bol presvedčený, že teraz dôjde k rozhodujúcemu obratu. Ale policajti boli tiež len smrteľníci a netrvalo dlho a začalo sa šeptať, že to sú len praobyčajní hlupáčikovia. Neverili ničomu, čo sa im hovorilo, a netajili sa tým, ako málo si cenia dômysel dobrovoľných detektívov. Dali sa do nového pátrania a sliedili s príkladnou horlivosťou po najnemožnejších kútoch. Dvaja z nich sa vydali do chaty za Smilashom. Potom sa objavil Fairholme, celý spálený slnkom, spotený a zaprášený, ale dosiaľ plný podnikavosti, a viedol so sebou nielen vysilené zvyšky svojej čaty, ale aj vzdorovitého chlapca, ktorý sa zle mračil na strážnikov, zrejme sa domnievajúc, že ho zoberú a odvedú.

Fairholme poprechádzal každý kút, a keďže nikde nenašiel ani stopy po žiadnom z ujdencov, usúdil z toho, že ich pohltila zem. Vypytoval sa, koho mohol, a hovoril, že tomu musí prísť na koreň, ak sa to vôbec dá. Ale ono to nešlo. Jediné, čim sa mohol pochváliť, bolo svedectvo chlapca, a tomu neveril.

"Hm!" riekol inšpektor, ktorému nebola Fairholmova horlivosť dva razy milá, aj keď v ňom budila úctu. "Ty si chalan od Wickensovcov, že?"

"Áno, som chalan od Wickensovcov," povedal svedok napoly zlostne, napoly plačlivo, "a vravím, že som ho videl, a kto hovorí, že som ho nevidel, je klamár."

"Ticho!" okríkol ho inšpektor, "nechaj si svoje drzosti, ale zato nám povedz, čo si videl, lebo budeš mať potom do činenia so mnou."

"Mne je to jedno, s kým mám do činenia," odsekol zlostne chlapec. "Za to ma nemôžete zavrieť, že som ho videl, pretože to nie je žiadny hriech. Bol som v pieskovisku na lúke pri prieplave ---"

"Čo si tam mal čo robiť?" zakríkol ho inšpektor.

"Povedali mi, že tam smiem," ozval sa chalan drzo, aj keď sa pri tom predsa začervenal.

"Kto ti povedal, že tam smieš?" povedal inšpektor a chytil ho za límec. "Vidíš," dodal, keď sa chlapec rozplakal, "veď som ti hovoril, že budeš mať so mnou do činenia. Tak, a teraz nechaj toho plaču a pamätaj, kde si a s kým hovoríš; a možno, že ťa tentoraz nedám zavrieť. Povedz, čo si videl na tej lúke, kde si nemal čo hľadať."

"Videl som tam mladú ženu s nejakým mužom. A videl som, ako ho bozkáva; a ten pán mi to nechce veriť."

"Chceš snáď povedať, že si videl, ako on bozkával ju, nie?"

"Nie, to nie. Poznám predsa, aké to je, keď dievča niekoho bozkáva a on o to nestojí. Vykríkol som, aby som ich vyľakal. A on ma zavolal a dal mi dva penny a hovorí: ,Choď do čerta,´ hovorí, ,a nepovedz nikomu, že si ma tu videl,´ hovorí, ,bo ťa hodím do vody,´ hovorí; ,a pováž, aká by to bola rana pre tvojich rodičov!´ - ,Však,´ hovorím ja, ,to si myslím.´ Potom som ušiel, pretože on sa pozná s pánom Wickensom a ja som mal strach, že to na mňa povie."

Chlapec zmäkol a všetci ho zasypávali otázkami. Ale on bol už na konci so svojou múdrosťou a výrečnosťou. V snahe zavďačiť sa svojim väzniteľom, prikyvoval, pokiaľ sa dalo, na všetky otázky. Pán Jansenius sa ho pýtal, či to bola dáma z dobrej rodiny, a on povedal, že áno. Bol ten muž robotník? Áno - vyhŕkol po krátkom váhaní. Čo mala tá dáma na sebe? To si nevšimol. Mala na klobúku červené kvety? Áno. Mala zelené šaty? Áno. Boli tie kvety na jej klobúku žlté? (Tak sa pýtala Agatha.) Áno. Boli tie šaty ružové? Áno. Isto neboli červené? Žiadna odpoveď.

"Veď som vám hovoril, že je to klamár," povedal Fairholme s pohŕdaním.

"No, ja myslím, že predsa niečo videl," povedal inšpektor, "ale čo a koho, to z neho už asi sotva dostanem."

Nastalo mlčanie a všetci hľadeli s nedôverou na chlapca od Wickensovcov. Po tom, čo rozprával o tom bozkávaní, bolo by to bývalo takmer urážkou pre Janseniovu rodinu, keby niekto skúšal poznávať v tej osobe Henriettu. 

Jana mienila, že by mali prehľadať prieplav, ale so všetkých strán sa ozvalo káravé pst, pst, pst! a všetci sa obzerali starostlivými a súcitnými zrakmi po nešťastných rodičoch. Na šťastie bola pozornosť prítomných teraz odvrátená príchodom oboch policajtov, ktorí boli vyslaní k chate. Privádzali Smilasha, ktorého pokladali zrejme za zajatca. Z diaľky to vyzeralo, akoby bol utŕžil bohvieaké hrozné zranenie na hlave, ale keď ho doviedli až ku spoločnosti, ukázalo sa, že si len obviazal okolo tváre červený kapesník, akoby ho boleli zuby. Stál tu pred inšpektorom ako hotový zlosyn so sklonenou hlavou a tvárou odvrátenou od pána Jansenia, takže ten, v snahe pozrieť mu do tváre, nevidel nič okrem kusu červeného kapesníka.

Jeden z policajtov sa dal do líčenia, ako zastihli Smilasha, keď práve vstupoval do svojho obydlia. Odmietol vraj podať akékoľvek vysvetlenie alebo ísť s nimi do ústavu a staval sa im na odpor, keď ho tam chceli doviesť proti jeho vôli. Keď mu nato povedali, že pošlú pre inšpektora a pre pána Jansenia, nadal im vraj do oslov a rozmyslel si, že pôjde s nimi. Nakoniec policajt vyhlásil, že ten človek je buď opitý alebo sa úmyselne pretvaruje a že buď nemôže alebo nechce rozumne hovoriť.

"Pozrite sa, vašnosť," spustil Smilash na inšpektora, "som len sprostý chlap - sotva by ste našli sprostejšieho, ako sám vidíte - "

"To je on!" vykríkol chlapec od Wickensovcov, ktorý si náhle uvedomil svoju dôležitosť ako svedok. "To je ten, čo ho tá dáma bozkávala a čo mi dal tie dva penny a hrozil mi, že ma hodí do vody."

"Veď tiež s pokorným a skrúšeným srdcom ľutujem, že som ťa tam nehodil, ty chlapča usmrkané," povedal on. "Aké to máš spôsoby, že skáčeš do reči človeku, ktorý, aj keď je prostiak, je predsa len tak starý a rozumný, že by mohol byť tvojim tatkom."

"Buď ticho," okríkol inšpektor chlapca. "Nu tak, Smilash, nechcete ísť s farbou von? Ale majte sa na pozore: všetko, čo nám tu poviete, môže byť neskôr použité proti vám."

"A keby ste ma viedli rovno na šibenicu, pán plukovník, nemohol by som vám povedať viac, než len čo je pravda. Ak niekto počul Jeffa Smilasha klamať, nech sem príde a povie mu to do očí."

"To nám tu nemusíte vykladať," povedal inšpektor. "Ste v kraji u nás cudzí a preto tu o vás nikto nevie nič zlé. Ale rovnako o vás nikto nevie ani nič dobré."

"Pán plukovník," povedal Smilash preúctivo, "vy ste bystrý človek a poznáte darebáka na prvý pohľad. Ja vás nechcem ogabávať. Som taký klamár a lenivec a vôbec roztopašník, že to už ďalej nejde, a neviem na moj dušu, ako sa ospravedlniť, ledaže už tá ľudská nátura iná nebude; na tom svete je plno takých niktošov ako som ja, a horších. Nie že by som myslel vás, vašnosť, alebo tuprítomné veľactené panstvo. Ale vy ste, pán plukovník, aby som tak povedal, inšpektor od polície, a to je pre mňa viac než len človek; a toto sú tu samí páni, a taký pán, to ani tiež nie je človek - aspoň nie sprostý človek - prostý človek je na tom svete len k tomu, aby drel na veľkých pánov, aby ich kŕmil a šatil."

"Priateľu," prevravel inšpektor, nie v stave stačiť jeho rozumom, "vy ste prešibaný ogabávač - ale mňa neogabete. Chcete nám niečo povedať o tej dáme, ktorú s vami nedávno videli?"

"Ja že by som vám mal rozprávať niečo o nejakej dáme?" pohoršoval sa Smilash. "Aby ma nebeský Boh netrestal za takú opovážlivosť!"

"Čo ste s ňou urobil?" osopila sa naňho Agatha. "Nerobte hlupáka a radšej hovorte!"

"Na to nemusíte práve odpovedať, rozumiete?" mienil inšpektor, vyviedlo ho totiž trochu z miery, že si taká nepovolaná súkromná osoba ako Agatha trúfa naňho tak spriama udrieť. "Ale ak chcete, nemám nič proti tomu, to sa rozumie. Ak máte niečo na svedomí, urobíte lepšie, ak budete mlčať. Ak nie, povedzte radšej, čo viete."

"Nechcem, aby si tá slečinka robila starosti o svoju veľactenú sestru," vravel Smilash. "Tá mladá dáma, len ma zazrela, padla, a rovno mne do náručia. Ja som ešte mladík a neviem to s dámami - a musím povedať, že som mal trocha nahnané a že ma akurát nenapadlo nič dvakrát chytrého. Ale ona, sotva - aby som tak povedal - pozdvihne zreničky, už ma drží okolo krku. Bolo mi to divné - veď ma ešte nemohla rozoznať ani od Adama, otca všetkých ľudí; a tu vraví: ,Prineste mi trochu vody a hľaďte, nech ma dievčatá nevidia!´ Našinec nemá vždy toľko rozumu v hlave, aby si vedel hneď so všetkým rady, a tak som to urobil akurát tak, ako to chcela. Zdvihnem ju teda do náruče - bola taká drobná a ľahká ako pierko - a bežím s ňou strmhlav k prieplavu. Keď som tam šťastne dobehol, položím ju na násyp a idem pre vodu. Ale tieto továrne a všelijaké vymoženosti novej doby zanešvária všetku vodu. Tým nemôžem predsa kropiť takú veľkomožnú dámu, ešte že by to pila. Šťastná náhoda chcela, že tadiaľ práve plávala bárka a vzala ju na palubu, a - --"

"To nie je pravda," dušoval sa chlapec od Wickensovcov, ktorý si dodal odvahu, vidiac, ako nehanebne dokáže klamať taký človek, zrejme o nič lepšieho pôvodu ako on sám. "Ja som vás videl obidvoch pospolu a ona vás pusinkovala. A bárka tam žiadna nebola."

"Čože môže niekto veriť, že by sa rodená dáma takto zabudla, pretože to hovorí nejaké také mrňavé chlapča, ktoré tu behá po svete len z milosti pánov statkárov a peňažníkov, ktorých pomáha živiť?" pohoršoval sa Smilash. "Snáď si nemyslíš, ty neznaboh zelený, že taká dáma je z rovnakého cesta ako ty? Tá ani nevie, čo je to pusinka, a keby vedela, myslíš, že by sa bozkávala so mnou, keď sú tu inakší gavalieri, ako tu pán inšpektor, ktorý by si všetkých päť oblízol, aby jej mohol poslúžiť! Fuj, hanbi sa! Tá bárka bola načerveno a nažlto natretá a mala na prove vyrezaného zeleného draka a nad ním belúša. Hádam máš vlčiu hmlu, že nepoznáš, čo je červené a čo žlté? Lodník mal srdce, keď ustrážil chudinku omdletú a tiež tú polkorunu, čo sme mu ponúkli, a mal na lodi matku, ktorá si jej hľadela ako pravá mamka. A na tej bárke bola taká komôrka, asi taká veľká ako tá almara, čo v nej má milosťpani zaváraniny a nasolené mäso, a on vám ten lodník býva celkom podomácky v tej almare i so ženou a matkou a piatimi deťmi. Tieto bárky sú, aby som tak povedal, drevené hradby nášho Anglicka."

"Nechajte, prosím vás, dlhé výklady, a rozprávajte radšej ďalej," povedal inšpektor. "Veď my rozumieme tým bárkam práve tak ako vy."

"Ja by som bol rád, keby som im rozumel ešte lepšie," ľutoval Smilash, "trebárs by vám to trolinka uľahčilo prácu. Ale aby som nezabudol; tak sme vám plávali tým kanálom stále preč až do Lyvernu, a tam sme vystúpili a tá dáma sadla na omnibus a odišla. Bola štedrá ako pravá dáma a dala mi šesť penny; tu sú, aby ste videli, že neklamem. Prial by som jej, aby sa dostala šťastne domov, a keby ste ma na škripec natiahli, nemohol by som vám povedať viacej, ledaže čo som sotva zasa naspäť, zobrali ma tí policajti, ako by sme ani nemali tú konštitúciu, a keby milosťpani šla a pozrela sa do tej konštitúcie, čo je to v nej všetko vypísané, a našla si tam, čo tam stojí o mojich právach a slobodách - hovoril mi tuhľa niekto, že vraj aj ten robotník má svoje práva - bola by to od nej veľká láskavosť, taká veľká, že vám za ňu ten nevzdelaný prostiačik ani nedokáže ako sa patrí poďakovať."

"Pane," vravel naraz pán Jansenius, "nechceli by ste láskavo zdvihnúť hlavu a pozrieť sa mi do očí?"

Smilash tak urobil a v tej chvíli sebou okázalo trhol volajúc: "Kohože to vidím pred sebou?"

"Panstvo tomu nebude chcieť veriť," pokračoval a obrátil sa k celej spoločnosti, "ale ja a milosťpán sa spolu moc dobre poznáme. Vidím vám na očiach, milý mylord, že sa ma chcete pýtať, čo je s mojou drahou polovicou, a ďakujem vám krát za tú pozornosť. Moja sa má dobre, pane; vie, že tu bývam, a nemá nič proti tomu. Ak sa u nás doma hádam medzi nami trochu primračilo, je to už zasa všetko tahet; a vravím, milý mylord," - pri tých slovách pritlmil Smilash hlas a pokračoval vážne a dôrazne - "kto sa nabudúce bude stavať medzi muža a ženu, ťažko sa z toho zodpovie. Tu som, ako ma tu vidíte, a tu zostanem a iný nebudem. Totiž, ak osud nebude chcieť inak. On si ten osud s našincom niekedy paromsky divno zahrá, milý mylord. Keď som sem prišiel, myslel som si, že všade inde na svete sa s vami stretnem skôr než tu - a tu máš, čert krompáč: vy ste práve prvý človek, ktorý sa mi pripletiete do cesty."

"Ja sa nedám nútiť, aby som hral s vami túto komédiu s tým -----"

"Nemajte za zlé, že vám skáčem do reči, milý mylord, ale ja vás nenútim k ničomu. A čo sa mojej minulosti tkne, móžete s ňou vyrukovať abo si to nechať pre seba - jak chcete. Ale to vám vravím: ak poviete vy A, poviem ja B a C a tak až do Z. Všetko alebo nič. Môžete si povedať tuto pánovi inšpektorovi bárs že som darebák. On je bystrá hlava a už to dávno sám vypozoroval. Ale ak pôjdete až do tých mien a podrobností, rozlejete si to s mojou starou a ja potom budem musieť rozpovedať celú tú históriu pred všetkými, a potom by som sa zobral a ušiel niekam, kde ma už jakživ nikto nenájde."

"Myslím, že bude najlepšie, ak sa bude o tom čo najmenej hovoriť," povedala pani Janseniová, vidiac k svojmu znepokojeniu, akú pozornosť a zvedavosť budí ten rozhovor. "Ale rozumejte ma dobre, pane --"

"Smilash, drahá pani; Jeff Smilash."

"Pán Smilash, čo ste si dohodli so svojou paňou, je vaša vec a ja s tým nechcem nič mať. Zachovali ste sa hanebne, a čím menej s vami budem musieť mať nabudúce do činenia, tým mi to bude milšie."

"A mne bude najmilšie, keď s vami nebudem mať vôbec nič do činenia - VÔBEC NIČ!" horlil pán Jansenius. "Vaše chovanie je pre mňa hrubou osobnou urážkou. Môžete si žiť, ako chcete a kde chcete - všade, len nie v mojom dome. Poď, Ruth!" Ponúkol svojej manželke rameno; ona sa ho chopila a obaja sa obrátili na odchod, pričom pozerali po Agathe, ktorú vzal odpor nad tupou zvedavosťou ostatnej spoločnosti a okázalo sa vzdialila, aby nepočula ani slova z toho, čo sa hovorilo.

Slečna Wilsonová sa odvrátila od Smilasha, ktorý sledoval zlostné vzplanutie pána Jansenia s vľúdnou účasťou obyčajného zvedavého diváka, a venovala svoju pozornosť obom odchádzajúcim návštevníkom. "Povedzte, prosím vás, uspokojilo vás to, čo tu ten muž vypovedal?" pýtala sa ich. "Mňa nie."

"Ja som na to moc sprostý chlap, aby moje vyprávanie prišlo k chuti takej vysoko vzdelanej dáme ako ste vy," povedal Smilash, "ale chcel by som predsalen ponížene poznamenať, že tamto je nejaký chlapec s telegramom a nemôže sa sem dostať pre tú urodzenú tlačenicu."

"Slečna Wilsonová!" kričal chlapec prenikavým hlasom.

Ona mu vzala telegram z ruky, prečítala si ho a zvraštila čelo. "To bolo mnoho kriku pre nič za nič, dámy a páni," povedala potláčajúc hnev. "Pani Trefusisová nám tu oznamuje, že sa vrátila späť do Londýna. Neuznala ani za dobré vysvetliť nám, prečo."

Odvšadiaľ sa ozývalo nespokojné reptanie.

"Len hlavy hore, urodzené dámy!" ozval sa Smilash - "Preto sa ešte stále mohla utopiť alebo ju mohol niekto zabiť, - čože môžeme vedieť? A telegram s falošným podpisom dokáže tiež poslať každý. Čo ak je to dohovorený podvod? Dúfajme, že sa predsa ešte snáď niečo pritrafí - trebárs nejaký úraz na ceste."

Slečna Wilsonová bola rada, že si môže aspoň na niekom schladiť žáhu. "Vy si hľaďte radšej svojho!" osopila sa naňho. "A neopovažujte sa tu už druhý krát ukázať."

"To je na zlosť," ponosoval sa Smilash. "Ja som to myslel dobre. Ale ja už viem, koľká bije. To spískal ten chlapec pofidérny, čo vám nahovoril, že ma tá panička bozkávala."

"Pán inšpektor," povedala slečna Wilsonová, "postarali by ste sa láskavo, aby sa ten človek čo najrýchlejšie pratal odtiaľto z ústavu?"

"A kde je moja mzda?" ozval sa on vyčítavo. "Kde je moja poctivo zaslúžená mzda? To mi nejde do hlavy, ako môže taká dáma, ktorá je samá morálka a samé národné hospodárstvo, chcieť chudáka našinca takto ošudiť. Načo máte svoj mzdový fond? Načo je vaša výnosová istina?"

"Nedávajte mu nič, milosťpani," povedal inšpektor. "Má dosť toho, čo mu dala tá dáma. Hybaj odtiaľto, lebo vám spomôžeme!"

"Tak vida," bručal Smilash. "Mal som vyjednané deväť penny. Čože to je nič, tá drina s tým valcovaním a tie fľaše, čo som musel otvárať a tie ťažké stoly, čo som musel ťahať? To mi strhalo svaly najmenej za dva šilingy. Ale ja nechcem viacej než deväť penny, a ten šiling a tri penny nech si nechá ta pani za to, že sušila zuby. Tomuto hovorím vykorisťovať prácu na stodvadsaťpäť percent. No tak, dajte mi deväť penny a ja pôjdem po svojom."

"Tu máte šiling," povedala slečna Wilsonová. "A teraz už choďte!"

"Tri penny naspäť!" kričal Smilash. "Poctivosť bola odjakživa --"

"Zvyšok si môžete nechať."

"Vy máte šľachetné srdce, paninka; ale toto je práve na posmech všetkým zásadám o ponuke a dopyte. Ak budete takto platiť, nahrnie sa pracovitý ľud z celého okolia sem k vám do ústavu a taká konkurencia vám za chvíľu stlačí ceny zo šilingu na šesť penny - kdežetam len na deväť! Takto sa zrážajú mzdy a dvíha úmrtnosť, a to je rana pre nás chudákov, čo musíme, aby som tak povedal, nosiť svoju kožu na trh."

Chystal sa ešte k ďalším výkladom, ale policajt ho chopil za rameno, otočil čelom k vrátam a ukázal výrečným posunkom smerom k nim. Smilash naňho chvíľu nechápavo pozeral. Potom sa uškľabil na Fairholma a za všeobecného mlčania vážne odchádzal, sledovaný zvedavými zrakmi všetkých prítomných.

Z románu Georgea Bernarda Shawa An Unsocial Socialist (1883, vyd. v r. 1887)

Z angličtiny do češtiny preložil Alfred Pflanzer. V r. 1931 vydalo Vydavatelstvo Družstevní práce v Praze, zapsané společenstvo s ručením obmezeným