Bertranda

Rovnaká izba ako v druhom dejstve. Na stole kvety. Papierové ruže, ale už trochu vyblednuté a zaprášené. Znamená to, že uplynul nejaký čas.

Otec: Ešte bojujem, aj keď viem, že je to prehratý boj.
Matka: Nemal si to hnať do krajnosti.
Otec: Niekedy sa mi v hlave všetko točí.
Matka: Keď ty vždy všetko ženieš na ostrie noža.
Otec: Inak to neviem... Prepáč, musím na chvíľu odísť.
Matka (rázne): V tomto stave nepôjdeš.
Otec: Hneď sa vrátim.
Matka: Nepôjdeš.
Otec: No čože, môžem ešte chvíľku počkať.
Matka: Si rozrušený a môžeš vyviesť nejakú hlúposť. Mohol by si povedať niečo, čo potom nebudeš môcť vziať späť.
Otec: Už som povedal svoje. Nezmením svoje stanovisko.

Matka: Nie si sám. Vždy budem v tvojom vnútornom boji s tebou, po tvojom boku stojím ja a tiež Slávko, aj keď je to ešte dieťa, má tiež nežnú dušu aj odvahu. Materské srdce dokonale číta, čo sa odohráva v duši dieťaťa. Vystavuješ sa zbytočne nebezpečenstvu, ešte sa voženieš do peknej kaše, a ja s dieťaťom a s dedkom si to odskáčeme.

Otec: Nemôžem inak.
Matka: Strašne ťa prosím, vyjadruj sa zrozumiteľnejšie. Dozviem sa konečne, čo sa tam stalo?

Otec (zamyslený): Pamätáš, moja milá, na knihu Tomáša Akvinského "Summa teologica"?
Matka: Zdá sa mi, že som to čítala, ale som taká unaháňaná, samozrejme viem, o čo ide, ale jedno cez druhé, musím sa k svätému Tomášovi vrátiť, keď budem mať čas.
Otec: Tak teda... povedal som správcovi rovno do očí niekoľko právd o anjeloch z tretej časti "Summy".
Matka: A nemohol si sa mierniť? Situácia je taká napätá.
Otec: V minulosti si intelektuáli až príliš často umývali ruky.
Matka: Ktoré úryvky si citoval?... Okamžite to zopakuj, zatelefonujem Zuzane, ona si už niečo vymyslí, ale prosím ťa, povedz, čo si tam hovoril?
Otec: Šlo o skupinu anjelov. V jednej chvíli som vyšiel zo svojej ulity.
Matka: V ktorej chvíli?
Otec: Pri jednom návrhu.
Matka: No a?!

Otec: Povedal som, že jedlo sa s anjelskou existenciou nezhoduje... a teda to nebolo skutočné jedlo, ale duchovný obraz požívania... to je všetko.
Matka: A čo na to správca?
Otec: Správca povedal: možno.
Matka: Nič viacej?
Otec: Nič viacej.
Matka: Ale ako to povedal?
Otec: Čože ja viem...
Matka: Ide mi o citové zafarbenie.
Otec: Povedal to ostro.
Matka: Mohol by si opakovať ako?
Otec: Pokúsim sa... (Po chvíli neisto) Možno... (Po chvíli ostro) Možno!

(Odchádza. Prichádza Dedko)

Dedko: Čo sa stalo? Videl som Zdislava, šiel na toaletu strašne rozrušený. O čom ste tu hovorili?
Matka: Zdislav vie, že boj je prehratý, ale bojuje ako lev. Neopustím ho.
Dedko: Hádam sa vráti.
Matka: Povedal, že sa mu niekedy v hlave všetko točí.
Dedko: Ale čo hovoril konkrétne?
Matka: Citoval svätého Tomáša Akvinského... je to zaujímavé... úplne mi to vyfučalo z pamäti, som celá rozochvená...
Dedko: Musíš mu v tom boji pomáhať. Situácia je kritická. Zdá sa mi, že dneškom končí jedna epocha.
Matka: Bože, to je deň!
Dedko: To je len taká básnická ozdoba pars pro toto, buď pokojná.
Matka: Aká škoda, že nežijeme v renesancii, všetko bolo vtedy také jasné, harmonické, ľudské.
Dedko: Nie darmo charakterizoval Burckhardt renesanciu ako objav človeka a prírody.
Matka: Sme skutočne svedkami konca tejto modernej epochy. Ortega y Gasset charakterizoval tento koniec ako "vyhnanie človeka aj prírody".
Dedko: Zdislav sa nejako dlho nevracia.
Matka: Bol úplne vyvedený z rovnováhy.

Dedko (si sadá oproti Matke, berie ju za ruky): Musíš si uvedomiť vážnosť situácie. Nie je prvý, kto stroskotal. Spomínam si, ako som bol v roku 1910 nesmierne zasiahnutý kubizujúcim, lepšie povedané kubistickým portrétom Kahnweilerovým. Myslel som, že sa nedám už nikdy do poriadku. Bolo to úplné stroskotanie, a predsa všetko prešlo a vrátilo sa k ladu a skladu. Poprsie na chrbáte, dve ľavé nohy, oko na zadnici. Trojuholníky, štvorce. Gréci videli zmysel sveta v premáhaní, organizovaní chaosu. Boj svetla a jasu s temnými mocnosťami násilia. Bohovia s gigantmi, s titánmi.

(Vstupuje Otec. Diskrétne si upravuje "garderóbu".)

Otec (so zhovievavým úsmevom): O čom ste sa to rozprávali?
Dedko: O kubizme.
Otec: Kde je Slávin?
Matka: Šiel ku kamarátovi na televíziu. Zdá sa mi, že je dnes prednáška Ako sa dívať na umelecké dielo.
Dedko: Gražina hovorila, že si hnal všetko na ostrie noža.
Otec (v kresle): Spať, spať...
Matka: Chceš si zdriemnuť?
Dedko: Nepochopila si ho.

(Otec si tisne dlane ku spánkom)

Matka (rázne): Nie je čas ľutovať ruže, keď horia lesy. Krv vycedím, a svojmu dieťaťu nedám ukrivdiť. Ako bájny pelikán si rozdrásam hruď...

Otec (odtrhne dlane od spánkov): Prosím?
Dedko: Gražina hovorila, že krv vycedí ako bájny pelikán...
Otec: Ty máš, otec, stále len chuť špásovať, zatiaľčo mne v tejto situácii treští hlava.

Matka: Rozhodnite sa, musíte niečo zvoliť, napovedať, poradiť, veď má len šestnásť rokov. (Odchádza a po chvíli prichádza) Odstavila som to. Dohodli ste sa na niečom? Ide o budúcnosť nášho dieťaťa. Skúšky sa blížia. Musíme mu niečo sami navrhnúť. Slávka všetko zaujíma...

Otec (prísne): Nič ho nezaujíma. Myslel som si, že pôjde v mojich stopách. Že bude bojovať za hynúci svet krásna. Ale nič ho nezaujíma. Keď sme spolu naposledy hovorili, mlčal. Tuhľa som hovoril s tajomníkom okresnej hudobnej školy. Škoda času a námahy. Tak či tak nemá sluch. Už niekoľko rokov ho pozorujem.

Matka: A povolanie dentistu? Čo na tom, že nemá sluch... Práve úplný nedostatok hudobného sluchu môže byť výborným predpokladom... ostatne na tom nezáleží. Slávko vždy stále niečo kutil, či šlo o medicínu alebo o dentistiku. Pamätám, ako mi plombovali zub múdrosti, všetko v ordinácii bral do ruky. Smiali sme sa s pani dentistkou, až sme plakali.

Dedko: Drahí moji, na stomatológiu sa už nedostanete ani malíčkom.
Matka: Tak kam? Možno máte pravdu, jediná vhodná bude preňho hudobná škola.
Dedko: A čo akadémia výtvarných umení?

Otec (ponuro): Výtvarné umenie neexistuje. Vieš, otec, čo povedal Kokoschka? "Ich sehe keine Zukunft für den Künstler."

Matka: Kokoschka, Kokoschka. A taký Buffet si zatiaľ kúpil palác a jeden z našich mladých pianistov dostal v lietadle priamo nad šírym oceánom telegraficky zmluvu od filmovej spoločnosti na pätnásť tisíc dolárov, ľudia žíznia po kráse ako myšiak po vode...

Dedko: Naozaj prahnú - technika spôsobila v ľudskej psychike neodvratné škody a zmeny.

Matka: Hovorte si, čo chcete, ja som len obyčajná žena, áno, taká obyčajná kura domestica, a môžem vás uistiť, že podobne ako milióny prostých sliepok domácich túžim po kráse, pravde a harmónii. Musím vám bez obalu povedať, že tie vaše diskusie, to je hotová kvadratúra kruhu, ktorá si vyžaduje rozseknutie mečom ako gordický uzol. Kokoschka je sklerotický dedo. Ľudia prahnú po kráse, dobre a harmónii. Ale kde ich majú čerpať, keď aj vy sa vzpierate darovať im ju? Tie nemé bytosti ohlupované športom sa predsa len chvejú pri pohľade na dobrú reprodukciu.

Otec: No dobre, dobre, ozajstná krajina úsmevov.
Dedko: Spengler.
Matka (vášnivo): Ľudia skučia túžbou po omrvinke krásy, ktorou je presýtený váš stôl, ale vy, uzavretí vo veži zo slonoviny, nepočujete ich nárek. Vezmite si takú Čižmičku Psíkovú. Dievča ako lusk, prsty ako sardelky. Nechcela o hudobnej škole ani počuť, plakala, keď ju matka usádzala ku klavíru. Ale matka bola tvrdá ako Syzifos, uč sa - hovorila - budeš našim novým Paderewským, alebo ti to piano rozbijem o hlavu a umriem pod ním aj s tebou... A tak to trvalo sedemnásť rokov. Od rána do noci. A čo je teraz?

Dedko: Ortega y Gasset.
Matka: A čo je teraz? Bola už v Bratislave, v Bombaji, kdesi na Pobreží Slonoviny. Celý Londýn po nej šalel, keď zahrala Chopinovu mazurku v krakovskom kroji. Po celý čas sála ako jeden muž spievala "Sto rokov", že Čižmičku a jej klavír ani počuť nebolo. Angličania, tí studení Angličania plakali ako deti. Druhý tajomník veľvyslanectva na Guadeloupu ju žiadal o ruku. Churchill vraj povedal: "Vy Poliaci ste fantáziou sveta." Ale dieťa je nutné do všetkého strčiť. Kým v ňom celonárodná polytechnizácia nevyvolá alienáciu. Ja krv vycedím a svoje dieťa, krv mojej krvi, kosť mojich kostí... Zabudla som ako na smrť... (Odbieha)

Dedko (vyťahuje z váze ruže, v zamyslení trhá lístky; pretože ruže je hodvábna alebo papierová, má trhanie lístkov rysy mučenia kvetín): Aj vo vnútri elektrónkového cyklotrónu sa musí nájsť miesto na vetvičku kvitnúcej bazy alebo fuksie...

Otec: Cítim, že všetci predo mnou niečo skrývate.
Dedko (zrejme vyvedený z miery mädlí ružu v dlaniach): Pars pro toto.
Otec: Stalo sa niečo?
Dedko (vkladá ružu do váze): Vidíš, zatiaľ čo si bol na toalete, Slávko... aj tak je to hlúposť. (S náhlym oživením si nôti niekoľko taktov pesničky)

Otec: Som presvedčený, že mi niečo tajíš, otče.
Dedko: Sme predsa muži.
Otec (si sadá): Nuž?
Dedko: Chvíľu musím von, hlava mi treští.
Otec: Zostaň, prosím. Hovor so mnou, otec, ako s vlastným otcom.
Dedko: Vtedy, keď si si upravoval garderóbu na toalete, Slávin sa mi zveril... (Opäť začína dobrácky o niečom inom) Ale, ale... ako na smrť som zabudol, Matej si zlomil pero. Zuzana bola u Gražiny, celá roztrasená...

Otec: Prečo ma chceš šetriť, otec? Buď - alebo.
Dedko: Buď ? Alebo ?
Otec: Buď ! Alebo !
Dedko: Tak dobre. Slávin už neverí v zmysel života.
Otec: A čo chce robiť?
Dedko: Šiel do kina.
Otec: Tak teda jeho nadšenie pre stomatológiu bolo len príslovečným slameným ohňom? Žiadne sväté nadšenie? Pohaslo ako iskra v mŕtvom srdci?

Dedko: Niet dymu bez ohňa, drahý Zdislav, polytechnizácia už urobila svoje. Zabudli sme, že aj v cyklotrónovom poli Thomasovho typu musí byť miesto pre súsošie Laokoon.

Otec: Domýšľa si Gražina plnú pravdu?
Dedko: Neviem, pretože niekoľkokrát odišla, keď sa mi chlapec zveroval.
Otec: Ona pred nami niečo skrýva.
Dedko: Kedysi sa žartom zmienila, že si kúpila paletu a stojan.
Otec: Gražina vždy milovala kvietky. Celý život ich ošetrovala. Stále ich vo váze upravuje, vymieňa ružiam vodu. Všimol si si, otec, aj papierovým.
Dedko: Musíš priznať, že sme jej nevytvorili podmienky k rozvoju... "Die Kunst verlangt Sammlung und Stille" - hovorí profesor Weigert, a tá chuderka stále niekam odbieha.
Otec: Po obdobiach prebujnelého individualizmu musí nastať reakcia.

Dedko: Ak sa to v nej prebudilo... ostatne je to možno obvyklý beh vecí. "Ewig weibliche." Čižmičkina matka robí experimenty v televízii. Gražina nechce stáť stranou. Jedno zátišie, druhé zátišie a bude po kriku. Nakoniec pôjde na akadémiu alebo upraví Shakespeara pre javisko...
Otec: A čo keď sa nám to len zdá?
Dedko: Samozrejme.
Otec: Sme tak trochu precitlivelí.
Dedko: "A vôňa ruží rozkvitnutých ako lesk hmly letnej pláva nocou..."

(Otec kýva hlavou)

Otec: Ale, ale, otče, hovoril si o Slávkovi.
Dedko: Slávinko hovoril, že rezignoval na ďalší boj o svoje ideály. Že mu život pripadá ako púšť. Tiež začal pochybovať o zmysle práce. Domnieva sa, že už nič nevykoná.
Otec: Kedyže sa to stalo?

Dedko: Pred hodinou. Ale čo je ti? Celý sa chveješ?

Otec (si trie čelo alebo otiera okuliare): Ďakujem ti, otče, že si mi tak mužne otvoril oči. Ale naša mládež je tak uzavretá. Napriek všetkým tým anketám a zhánkam po časopisoch. Aj keď neverí, chodí do kostola... Dievčatá chcú mať deti a domček. Ich ideálom je hrdina bojujúci za vlasť a jeho nežná manželka. A pritom sú tak strašne uzavretí. Nie je možné nájsť vchod ani východ. Proste roboti. Bodaj by sa dala zaviesť umelá výživa krásnom a krásou. Absolútne nechcú čerpať plnými hrsťami z pokladu nepomíňajúcich hodnôt. Tak ich musíme donútiť. Pekne gumovou rúrkou vpraviť do nich určité množstvo krásna. Veď je to absolútne zúfalé!

Dedko: Možno len stratili buzolu a nevidia smer, odkiaľ prichádza útok. Slávin tiež v poslednom čase hovorí o fúzoch. Hádam je to dokonca lepšie ako celá tá filozofia zúfalstva...

Otec: Fúzy si nechá narásť len cez moju mŕtvolu.
Dedko: Zdislav, Zdislav, si príliš prísny. Konečne chlapec musí mať aspoň malé rozptýlenie. Čože mali? V minulých storočiach neslobodu, potom rozbité predmestia, dve vojny, krízu lyriky... Sú unavení...
Otec: Ak ma pamäť nepletie, Slávinko sa narodil v roku 1944. Rozptýlenie patrí mne, tebe, otče, Gražine. Slávkovi patrí proste zlinírovať chrbát. Som odhodlaný rozťať ten gordický uzol. Mne treští hlava, a vy tu štvrtíte vlas.
Dedko: Ty si jeho otec, rob si, ako rozumieš.
Otec: Buď z neho vychovám slušného človeka, alebo...
Dedko: Nežeň veci do krajnosti. Poznáš to príslovie: každá palica má dva konce, Práve tak mladý človek. Zdriemnem si vedľa v izbe. Quandoque bonus dormitat Homerus. (Odchádza)

(Otec si sadá do kresla. Hlboko premýšľa. Matka zozadu príde a zakryje mu oči)

Otec: To si ty, Gražinka?
Matka: Nie.
Otec: A ktože?
Matka: Nádej!
Otec: Ženuška.
Matka: Už nie ženuška, ale maliar.
Otec: Maliar? A prečože nie maliarka?
Matka: Predstav si, že Zuzana prepracovala Shakespeara a ja vystavujem kvety v pokladni Národného divadla. Otvorili tam salón Hospodárskeho života.
Otec: Ale Gražina, ty sa celá chveješ!
Matka: Chcem byť sama sebou.
Otec: Posaď sa:
Matka: Chcem prežiť svoj život autenticky.
Otec: Nemôžeš to odložiť na neskôr? Máme starosti s dieťaťom.
Matka: Šlo asi do kina.
Otec: A nehovoril ti predtým nič?
Matka: Čosi hovoril, ale musela som odísť. Ale hovor, hovor, preboha.
Otec: Slávin neverí v zmysel života.
Matka: Musíme ho do niečoho zapojiť... Ale kto ti to rozprával?
Otec: Otec.
Matka: Možnože sa prepočul. V poslednej dobe sa pletie v definíciách aj v kritériách. Veď mne Slávin priznal, že uveril v krásu.
Otec: Ale stratil vieru v zmysel života. Vraj rezignoval na svoje ideály.
Matka: Môžeme mu predsa pomôcť.
Otec: Chcem si s tebou, Gražina, pohovoriť vážne. Nie o Slávinkovi, ale o našom vzájomnom vzťahu.
Matka: Ach tak, domýšľam si, o čo ide.
Otec: Chvíľku!
Matka: Nedaj sa vyrušovať... Kto je to?

(Vyskočí, upravuje kvety v zadumaní aj vo váze)

Otec: Nie kto, ale čo. Nebudem pred tebou skrývať, že od nejakého času som si u nás doma všimol dezintegráciu. Tak to nejde.
Matka: Počkaj, len čo odstavím paletu a stojan. (Chce odísť)
Otec: Sadni si, Gražina.
Matka: Ty odchádzaš?
Otec: Vidíš, u nás je všetko stále v jednom kolotoči. Jeden príde, druhý odíde, jeden začína, druhý končí. Poviem ti, že sa to nepriaznivo prejavuje na našom dieťati aj na nás všetkých. Dokonca aj otec, kedysi stelesnená syntéza dobra, krásna, pravdy, sa teraz potajme duševne rozglejuje a nemôže sa z toho zobrať. Musíme sa všetci spoločne zísť a jeden druhého vypočuť až do konca. Ja to vybavím so Slávkom.
Matka: Tak ti ide o to, aby som odhodila paletu?

Otec (bozkáva ženu na čelo): Ty môj umelec! Maľuj, keď musíš, len si pamätaj, že s dezintegráciou je koniec. Kedy máš vernišáž? Musíme vypnúť televízor. No choď, choď už, ale maj na pamäti, že si si vybrala ťažký boj o kúsok chleba. Budeš plávať ako celé moderné umenie medzi Scyllou pustých formálnych hračiek a Charybdou epigónstva.

Matka: Som taká unavená tou katastrofálnou situáciou umenia, polytechnizáciou... Vieš čo, poďme do Tatier.
Otec: Ty sa celá chveješ.

(Matka si sadne, potom odíde. Do izby vchádza Syn. Ale nevchádza tak, ako vchádzali ľudia v meštianskych drámach z doby po prvej svetovej vojne. Ešte moja generácia vchádzala normálne, s dôstojnosťou, skromne, kým Syn vchádza do izby chrbtom, bokom, s rukami vo vačkoch, nedbalo a bezmyšlienkovito - sú to pohyby čiastočne okopírované podľa filmu - napr. Dean vo filme "Na východ od Edenu". A predsa je v tomto spôsobe príchodu autentický pôvab mladosti. Syn sa pohybuje tak, akoby podlaha pod ním bola pohyblivá. To všetko nemá nič spoločné so šašovstvom, cirkusom, groteskou. Je to proste druhovo odlišný spôsob vchádzania. Tak ako Dedko vchádza klasicky, Otec pseudoklasicky, Matka s trochou exaltácie /a s primiešaním "večne ženského" prvku/, Syn vchádza inak. Personalisticky a cynicky, trochu biologicky, ale zároveň autenticky.
Moje poznámky týkajúce sa "vchádzania" majú pre celú koncepciu tejto hry všeobecnejší význam. Dúfam, že budú správne pochopené. S ohľadom na nedostatok miesta a času som stručný. Syn obrátený chrbtom nezbadal Otca)

Otec: Prečo si vošiel pospiatky?
Syn: Pospiatky? Zdalo sa mi, že nie.
Otec: Hádam mi nechceš nahovoriť, že si vošiel normálne.
(Syn mlčí)
Chcel si tým niečo manifestačne prejaviť?
Syn: Nie. Len tak. Veď je to všetko jedno.
Otec: Nie je všetko jedno. Vyžadujem od teba...
Syn (stojí obrátený bokom): Nevšimol som si ťa, tatko.
Otec: Keď chceš hovoriť s otcom, nestoj obrátený bokom. Už len úcta vyžaduje, aby si sa k nemu obrátil tvárou.
Syn: Ale ja si ťa naozaj vážim.
Otec: Keď si ma vážiš, nepoškuľuj po mne. Čo to robíš s rukami?
Syn: Len tak. Čo si mi chcel, tato?
Otec: Chcem sa s tebou porozprávať o tvojej budúcnosti. Päťadvadsať rokov sme si s mamkou kvôli tebe odtŕhali od úst, a ty sa nevieš ani slušne pozdraviť... Čože mi nemáš čo povedať?
Syn: Nie.
Otec: Hovoril si vraj dedkovi, že si stratil vieru v zmysel života. Vie o tom matka?
Syn: Začal som o tom, ale maminka musela odísť.
Otec: Uvedomuješ si, ako matke ubližuješ? Je úplne preč s nervami. Čo vlastne chceš?

(Syn vyťahuje ruže z vázy, krčí plecami)

Dedko (z druhej izby): O čom sa to tam rozprávate?

Syn: Tato hovorí, že som stratil vieru v zmysel života.
Otec: Prosím ťa, daj ruže do vázy, keď hovoríš s dedkom. Tak ty chceš ďalej žiť bez životného cieľa? Ako si to predstavuješ?
Syn: Chcem byť sám sebou a len sám sebou. Chcem život prežiť autenticky.
Otec: Ticho! Zdá sa, že dedko čosi hovorí... Potrebujete niečo, otec?
(Nezrozumiteľný hlas Dedkov. Pokašliavanie)

Bež tam, Slávin, a spýtaj sa.

(Syn odchádza. Otec sedí dlhšiu chvíľu zadumane v kresle. Z Dedkovej izby zaznievajú nezrozumiteľné hlasy. Vchádza Syn. Je vážny a akoby zmätený)

No, čo je?

Syn: Dedko stratil vieru v krásno.
(Otec vstáva)
Prestal tiež veriť v harmóniu a stratil všetky kritériá. Vysvetľoval som mu, aby sa vzchopil, že je to prechodné. 

(Vchádza Matka s tajomnou tvárou, je však "rozžiarená")

Matka: Mám pre vás veľmi zaujímavú správu.
Otec: Žiaľbohu!
Matka: Čo sa tu deje?
Otec: Posaď sa.
Matka: Predtucha ma neplietla.
Otec: Prevravme si ako dospelí ľudia.
Matka: Cítim, že predo mnou niečo skrývate.
Otec: Starý otec už neverí v krásno a v harmóniu.
Matka: Kedy sa to stalo. A zavolal si už?
Otec: Hovorili sme tu so Slávinkom o maturite, keď tu k nám doľahli z otcovej izby akési neartikulované zvuky. Bol som znepokojený a poslal som tam Slávinka.
Matka: A nevolal si nikam?
Otec: Slávin vyšiel z otcovej izby až po dlhšej chvíli, a na moju otázku "Čo sa tam deje?" odpovedal "Dedko stratil vieru v krásno".

Matka: Hneď zavolám Zuzane. Mám nápad, počkajte. Hneď zavolám. Zuzana nám to na mieste zariadi.
Otec: Strašne trpí, stratil kritériá hodnôt.
Matka: Mal si okamžite zatelefonovať. Vždy čakáte až na mňa, či zavolám ja, ach bože, to by sa človek načakal, kým sa ty vzchopíš k nejakému rozhodnutiu. Zuzana je taká milá, spomínaš, ako som jej včera volala kvôli Slávkovi, okamžite zavolala Viculke a ukázalo sa, že je všetko v poriadku. Ja pôjdem zatelefonovať, a ty zatiaľ uváž, čo ďalej.
Otec: No čo, zatelefonuj.
Matka: Len keby som to bola vedela skôr. Ale hovoril o niečom, hovoril vôbec?

Otec: Už celú hodinu nie.
Matka: To nie je možné!
Otec: Už hodinu nepovedal skoro ani slovo.
Matka: A čo keď sa Sláviník prepočul? On je také decko. Choď sám. Bude lepšie, keď sa niekto dospelý presvedčí, ako to s ním je. Ja ale predsa len zavolám Zuzane, a ty sa vážne porozprávaj s otcom. Som si istá, že Viculka pre mňa urobí všetko. Keď to nepôjde inak, prenechá nám svoju keramickú pec a sama sa bude venovať scénografii. (Náhle nahnevane) Veď si mohol otcovi vynájsť niečo, čím by sa zabavil, čo by lepil a vypaľoval na staré kolená.

Otec: Priznám sa, že mi prvýkrát v živote bezradne klesli ruky.
Matka: Mal si zavolať.
Otec: Komu? 
Matka: Hovor ticho, nech ho nezobudíš. Rozhodni sa, a ja zavolám. (Odchádza. Po krátkej chvíli sa rozžiarená vracia) No, všetko v poriadku!
Otec: Čo hovorila Zuzana?
Matka: Zuzana nebola doma.
Otec: A kto bol doma?
Matka: Telefón brala Čižmička. Len čo sa Zuzana vráti z experimentálneho divadla, Čižmička jej všetko povie. Predstav si, že Zuzana má priam kongeniálny nápad hrať Morálku pani Dulskej na trampolíne. Všetko bude v pohybe. Henrich je celý preč od nadšenia.
Otec: Hovorila Čižmička niečo konkrétne?
Matka: Veľa, veľa, a tak roztomilo. Sotva sa Zuzana vráti, hneď zavolá. A čo otec? Vzal si nejaký liek?
Otec: Niečo si bral. Zdá sa, že spí.

(Matka po špičkách odchádza z izby. Po špičkách vchádza do izby Dedko)

Dedko: Odišla?
Otec: Odišla, ale vráti sa. A čože, otec, že nespíš?
Dedko: Vyspal som sa. Počúvaj, Zdislav, vybalil si už ten syr?
Otec: Aký syr?
Dedko: No, ten, čo si priviezol.
Otec: Aha, gorgonzolu.
Dedko: Gorgonzolu, gorgonzolu...
Otec: Otec, ty asi žartuješ.
Dedko: Sám si hovoril, že si ho priviezol.

Otec (slávnostne): Veď si, otec, stratil pred chvíľou vieru v krásno, to, čo si celý život budoval, sa ti rozsypalo ako dom z kariet, ako sa môžeš v takomto okamihu pýtať na syr?

Dedko: Áno, to je pravda. Nadstavba sa rozpadla, moje vnútorné žitie je trýznením. Je to na mne vidieť?
Otec (pristupuje bližšie, zadíva sa Dedkovi do tváre): Niečo už je vidieť. Ale možnože sa mýlim.

Dedko: Utešujem sa, ako môžem.
Otec: Dá sa žiť bez viery v krásno? Alebo v pravdu?
Dedko: Nedá sa... nedá sa.
Otec: Ako teda žiješ, otče?
Dedko (neisto): Necítim sa zle, nejako si začínam zvykať na tú bezvýchodiskovú situáciu. Tak tú gorgonzolu neokúsime?

Otec (pobúrene prechádza izbou): Ty blúzniš, otec, človek, ktorý pred hodinou prestal veriť vo všetko, čo bolo obsahom jeho života, ktorému sa svet zrútil ako... ja som si ťa, otec, predstavoval v takej chvíli celkom inak. Ty nemáš právo vyzerať v takej situácii tak bezstarostne, otec.

Dedko (v rozpakoch): Pokúsim sa.
Otec: Mohol by si, otče, aspoň pred ženami a deťmi zachovať zdanie dôstojnosti. Ja by som na tvojom mieste nemal nikde pokoja. Veď je to katastrofa. Ako môžeš hovoriť o syre, otec, keď si práve stratil vnútornú náplň.

Dedko: Prepáč. Ja som o syre hovoril zvlášť, bez nejakej spojitosti s mojou tragédiou.
Otec: Ja ti to zakazujem, ja ťa nechápem, ja ťa nepoznávam, otec.
Dedko: Ale to predsa nemá jedno s druhým nič spoločné.
Otec: Keby si bol slušný, aspoň jeden deň by si sa zdržal jedla.

Dedko: Veď som ti hovoril, že to nemá spolu čo robiť. Bankrot humanizmu, to je jedno, a gorgonzola, to je druhé, čo to nechápeš? Ja som tamto (ukazuje prstom k svojej izbe, odkiaľ vyšiel) na rozvalinách svojej estetiky a etiky ako Jób na kope hnoja pochopil, že gorgonzola sa dá jesť a že môže chutiť dokonca aj vo chvíľach najväčšieho úpadku duchovných hodnôt. Vietor, ba dokonca vetry histórie dujú, milé dieťa, a tie vetry nám stŕhajú z hláv naše biele pernaté chochole.
Otec (vecne): Prosím, posaďme sa.
(Sadnú si)
Tak teda ty, otec, so svojim vypáleným, na popol obráteným vnútrom mieniš žiť, akoby sa nikdy nič nestalo?

Dedko: Nevšimol si si, že žijeme v časoch bez precedensu? Vieš, vzoru, podľa ktorého sa rozhoduje v podobných prípadoch?
(Otec si zakrýva tvár rukami)
Zdislav!
(Otec mlčí)
Zdislav.
Otec: Prosím.
Dedko: Zdislav, ja cítim, že sa vo mne niečo... (po chvíli) že sa vo mne znova niečo ozvalo.
Otec: Čo?
Dedko: A čože ja viem?


KONIEC

Štvrté dejstvo hry Grupa Laokoona (1961), autor Tadeusz Różewicz

Hru preložila do češtiny Vlasta Dvořáčková, vydala DILIA v roku 1965