Prečo román dostal názov Pena dní, to nevedeli ani tí najbližší. Boris mlčal, do písania sa pustil v marci 1946 a koncom mája bol hotový. Za tri mesiace, možno aj menej. Z AFNOR odišiel 12. februára, buď dal výpoveď sám, alebo ho prepustili, na to sa názory priateľov rôznia, a Claude Léon ho ihneď pretiahol k svojmu zamestnávateľovi do Živnostenskej komory papierenského priemyslu. Sedeli potom oproti sebe v jednej kancelárii. Doddy bol zodpovedný za kritériá súvisiace s chémiou a Boris s fyzikou. Nijako sa pri tej úradničine nepredrali, mali však moc dať zastaviť výrobu v hociktorej papierni. O tom, že na niečom pracuje, nenaznačil Boris nič, alebo takmer nič. Claudovi dokonca pripadalo, že tajnoskári, akoby chystal nejakú recesiu. Michelle zveril len minimum.
"Po celé týždne vyzeral veľmi sústredene, to bolo všetko. Na svojom obvyklom programe, už tak dosť nabitom skúškami, koncertami a schôdzkami, nič nemenil. Dokonca ani neviem, kde prišiel na meno Colin pre svojho hrdinu," hovorí Michelle Vianová.
Bol snáď zasvätený Queneau? To on a Jacques Lemarchand Borisa navnadili rozprávaním o vydavateľskej Cene Plejády, ktorá vznikla ako podpora pre nádejných spisovateľov v roku 1943, kedy Nouvelle Revue Francaise nezískala žiadne literárne vavríny. Udeľovala sa za rukopis, bola dotovaná úctyhodnou čiastkou a zaručovala víťazovi vydanie textu vo vydavateľstve podľa jeho výberu. Samozrejme, že u Gallimarda. Queneau zasadal v porote a Lemarchand mal funkciu tajomníka ceny. V roku 1944 bol vďaka tejto odmene za román Enrico objavený Marcel Mouloudji. V roku 1945 Roger Breuil. V roku 1947 cena preslávi Jeana Geneta a Slúžky. Žeby v roku 1946 pripadla Borisovi Vianovi? Na Motoliceho už bola podpísaná zmluva, takže táto kniha do súťaže ísť nemohla. Uzatvoril snáď Boris sám so sebou bláznivú stávku pokúsiť sa v zostávajúcej lehote o iný román a siahnuť na tú najvyššiu métu, v každom prípade najvyššiu métu v ulici Sébastien-Bottin? Poradili mu to? Rukopis mal byť hotový začiatkom júna a potom prečítaný a posúdený porotou, ktorej konečné rozhodnutie malo toho roku padnúť 25. júna. Dal sa Boris do práce so skrytou nádejou, že sa dostane do užšieho výberu a trebárs aj zvíťazí? Utajoval svoj projekt naschvál z obavy, aby ho najbližší nepodozrievali, že si pletie literatúru s honmi, tvorbu s poctami?
Na tom, v čom tkvela prvá originalita Peny dní, totiž že bola napísaná rýchlosťou svetla, sa zrejme tak či onak podpísal Queneau, Lemarchand aj sama existencia ceny, ktorá pre tak nedočkavého autora ako Boris Vian mohla znamenať vstup na literárnu scénu.
Bolo to nesporne najrýchlejšie napísané povojnové románové dielo, aj keď ho autor, bez toho, že si písal poznámky či o ňom utrúsil nejakú zmienku, mohol v hlave nosiť už dlho. Začína vo vianovskom duchu známom z Rozruchu v Andénach a Motolice. Hneď prvá stránka sa otvára gagom:
"Jeho jantárový hrebeň starostlivo rozčesol poddajnú masu na dlhé oranžové prúdy, ako keď oráč hrabne zo zábavy vidličkou do marhuľovej marmelády." Hrdina Colin je mladý, krásny, obdarený majetkom v dublezonoch a obýva prepychový dom, ktorého priestor sa pohybuje v rytme Chloé v aranžmá Duka Ellingtona. Sú tu vlastne dvaja hrdinovia, Colin a jeho priateľ Chick, ako boli Antioch a Major. Chick zbiera knihy a relikvie filozofa Jean-Sol Partra a pravidelne raz týždenne si chodí ku strýkovi požičať peniaze, lebo "jeho inžinierske povolanie mu nevynášalo toľko, aby sa udržal na úrovni svojich podriadených robotníkov, a ľuďom, ktorí sú lepšie živení a lepšie oblečení než vy, sa ťažko rozkazuje."
Rovnako ako u mladistvého Viana je tu kultivovaný sluha Nicolas s bezchybným vystupovaním ako vystrihnutý z P. G. Wodehousea, ktorý pripravuje pokrmy podľa Gouffého receptov, v kuchyni má riadiaci pult s množstvom ciferníkov "napojených na jednotlivé kuchynské prístroje zoradené pozdĺž stien". Medzi ďalšími fantastickými zariadeniami spríjemňujúcimi každodenný život je aj "pianocktail", ktorý automaticky mieša rôzne nápoje podľa toho, ktorá jazzová melódia sa na ňom zahrá. Sú tu myšky pre šťastie, ktoré tancujú "v rytme slnečných lúčov odťukávanom na vodovodný kohútik". Gramofón, samozrejme posledný model, taniere, poháre a praky používané pri stolovaní, "snietky pruhovanej mimózy" vypestované skrížením guľôčkovej mimózy s pruhom čierneho sladkého dreva, aký si deti kupujú u kramára cestou zo školy.
Román je v znamení farieb. Hlavne žltej ako slnko, kuchynská linka a dievčenské sukne. Chick miluje Alisu, ktorej otec je profesor na Collége de France. Tá hovorí: "Mamička je celá nešťastná, že si vzala za muža len profesora matematiky s agregáciou, kým bratrík to dotiahol v živote tak ďaleko," a ešte povzdychne: "že sa nehanbí... v tridsiatichôsmich. Tiež sa mohol viacej snažiť." Chicka a Alisu zviedol dokopy spoločný obdiv k Jean-Sol Partrovi. Colin by sa tiež rád zamiloval, podobne ako Major v predošlom románe, nie ale kvôli sexu a ukojeniu, ale z lásky, tej pravej, ktorá je blahodarná a dme hruď "ako nemecká vojenská hudba, pri ktorej je počuť len veľký bubon". Pri prvom stretnutí s Chloé vyhŕkne od samého vzrušenia jedinú otázku: "Vás aranžoval Duke Ellington?"
Nie je to úplne pokračovanie zobraných spisov mladého Borisa Viana. Do románu sa vplížila zvláštna vážnosť. Desivá poézia vyjadrovaná úspornými slovami a situáciami, vybrúsené sršiace vety, až príliš detsky čisté obrazy. "Naraz nastalo okolo úplné ticho a prevažná časť všetkých ostatných prítomných pre nich splynula vnivoč." Pena dní je zo začiatku čarovný príbeh, v ktorom osoby, myšky a predmety majú tie najlepšie úmysly. Šialená láska všetko zjednodušuje a prejasňuje. Z neba sa znesie ružový obláčik a Chloé s Colinom celých zahalí. "(...) Dnu bolo teplo a voňalo to tam škoricovým cukrom." Svadba Colina s Chloé prebieha v kostole, ktorý pripomína zábavný park. Na odmenu pre Dedkana, zástupcu cirkvi, kostolníka a miništranta utratí Colin peknú hromadu dublezonov. Pre tú, ktorej prisahal večnú lásku, je dobré len to najlepšie: podlaha vystlaná bielymi kvetmi, kytica červených ruží a náramok z listov brečtanu, orchester hrajúci skladby v aranžmá Duka Ellingtona, krabica čokoládových bonbónov, nehou sa rozplývajúci Nicolas a myška...
Pri svadobnej ceste nasadí Colin do okienok auta sklá rôznych farieb, aby svet videli v príjemných žltých alebo zelených farbách. Pre Chloé je šokujúci pohľad na kopáčov lopotiacich sa pri ceste: "Na práci predsa nie je nič tak príliš dobrého..." Chloé nechce nič vedieť o realite. Dáva prednosť láske, dokonca aj láske k láske. Láska je útočisko, láska je bublina, ktorá ochráni pred všetkými strachmi a otázkami. "Také rozhovory človeka unavia. Povedz mi radšej, či sa ti páčia moje vlasy..." Takto by to malo ísť ďalej, ale rozprávka sa začne rúcať. Odchod na svadobnú cestu a odlúčenie od ružového oblaku sa pre ich šťastie stali osudné. Chloé sa naraz zdá sebeckejšia. Nicolas neznesiteľný. Colin je podráždený. V padajúcom snehu tuší Nicolas neblahé znamenie: Chloé začne "kašlať, ako keď sa trhá hodvábna látka." Chytila do pravého pľúca lekno.
Dievča deň odo dňa slabne, román je čím ďalej tým skľučujúcejší a nenecháva nikoho na pochybách, ako skončí. Dom sa scvrkáva. Dlaždičky ťažko dýchajú, pretože slnko ich prestalo farbiť na žlto, myška zhnusene vypľúva žuvačku, ktorá mala omylom mačaciu príchuť. Medicína pozná jedinú radu, ako Chloé zachrániť: veľa, veľa kvetín, ktorými majú obložiť dievčine telo na svadobnom lôžku, aby sa lekno vyľakalo, a kvety sú zúfalo drahé. Colin za ne dáva posledné peniaze, predá aj pianocktail, ktorý aj tak mieša už len nápoje "s príchuťou blues". Potom mu už nezostáva než si nájsť prácu. A tento objav nepriateľského sveta jeho beznádej ešte znásobí. Colinov pas zastaráva. Myška bdie pri posteli umierajúcej Chloé v izbičke zmenšenej teraz na panelákovú veľkosť, všetky farby sú vyblednuté, všetky jazzové platne obohrané. Chloé umrie v biede, bez toho, že by Colin toto ďalšie zlo dokázal odvrátiť.
Chicka zasa ničí závislosť na obdive k Partrovi. Za partrovské relikvie utratil všety dublezony od Colina. Alise cíti, že ho stráca, a vydá sa do obľúbenej filozofovej kaviarne, aby sa obetovala a Partra zabila. "Úplným zázrakom sa stala tá obyčajná vec, že stolička vedľa Jean-Sol Partra bola voľná." Alise sa posadí a úpenlivo Majstra prosí, aby nevydával devätnásty zväzok svojej Encyklopédie nevoľnosti. Po stručnej existencialistickej výmene názorov o slobode voľby, teda rozhodnutí zomrieť kvôli čítaniu encyklopédie, vbodne Alise do filozofovej hrude srdcerváč.
Posledný deň zostane k posteli Chloé len uzunká cestička. Prišiel Colin s náručou kvetín. "Miloval ju príliš, že sa na jej sily tak premáhala, a sotva sa jej dotýkal od strachu, aby ju úplne nerozbil. Svojimi úbohými rukami, ešte stvrdnutými prácou, ju pohladil po stemnelých vlasoch." Potom Chloé zavrie oči. S peniazmi, ktoré mu zostali, môže Colin vystrojiť len pohreb pre chudobných, a to ešte na splátky. Chloé uložili do starej "čiernej debny označenej poradovým číslom". Ježiš na kríži visiacom na stene vyzerá znudene a Colin sa od neho domáha nejakého vysvetlenia:
"Prečo si dopustil, aby zomrela?"
"Hovorme o niečom inom," odpovedal Ježiš.
Pokúšal sa na klincoch o pohodlnejšiu polohu.
"Bola taká milá," pokračoval Colin. "Nikdy neurobila nič zlé ani v myšlienkach, ani v skutkoch."
"To nemá s náboženstvom vôbec čo robiť," zamumlal Ježiš a zívol.
Na konci románu postáva Colin nad vodnou hladinou a čaká, keď sa vynorí lekno, aby ho zabil. O kúsok ďalej sa myška dohaduje s mačkou. Prehovára ju, aby ju zožrala, ale mačka je sýta. "(..) On sa trápi," vysvetľuje myška a ukazuje na Colina. "To práve nemôžem zniesť. A okrem toho určite spadne do vody, veľmi sa nakláňa." Mačka je v jadre mäkkosrdcá, a aj keď ničomu nerozumie, nakoniec súhlasí. Myška strčí hlavičku medzi jej ostré zúbky. Je jasné, že Colin vezme tiež rýchly koniec.
Román o stratenej nevinnosti, o bezmoci lásky proti ranám osudu, román o predmanželskej vášni, román o krehkosti rýdzych duší zoči voči zlobe sveta. Román patetický ako diamant. Stovky tisíc mladých čitateľov budú Chloé, Colina a myšku celé desaťročia oplakávať, ako človek zaplače sám nad sebou, keď sa jedného dňa prebudí dospelý, rezignovaný a vopred porazený. Raymond Queneau o Pene dní napísal, že je to "najsrdcervavejší milostný román súčasnosti". Nebol s tým názorom sám.
Michelle pri prepisovaní rukopisu plakala, lebo poznala, že manžel tým urobil bodku za svojou vlastnou nevinnosťou, za chvíľami šťastia, za ich láskou, prvými rokmi manželstva, za ich sladkým a od všetkého uchráneným detstvom, za rajom Ville-d´Avray. Všetkých však v roku 1946 tento román prekvapil svojou ozajstnosťou bez príkras, bol to vlastne náčrt románu, takmer bez slovných hračiek, ktoré boli pre mladého autora a jeho inteligenciu vyžívajúcu sa v paradoxoch a britkej irónii typické. Spolu s Chloé pochoval Boris najskôr aj fúru ilúzií.
Knihu venoval Michelle: "Môjmu zlatíčku." K tomu ešte ako výsmech románopiscom a ich potrebe oznamovať čitateľstvu miesto dobrovoľného pobytu v ústraní a dĺžku tvorivých múk pripísal: "Memphis, 8. marca 1946. Davenport, 10. marca 1946." Predhovor k Pene dní tentokrát stihol napísať dokonca ešte pred samým románom. S dátumom 10. marca 1946 v New Orleanse: "Hlavnou vecou v živote je vynášať o všetkom apriórne súdy. Skutočnosť je totiž taká, že masy sa mýlia a jednotlivci majú vždy pravdu."
Boris sa od začiatku vystavil útokom všetkých, ktorí v intelektuálnych kruhoch hneď po oslobodení oprášili myšlienku zasľúbeného víťazstva komunistickej revolúcie alebo sa snažili za každú cenu nájsť zmysel dejín.
"(..) Sú tu len dve veci: láska k pekným dievčatám na všetky spôsoby a hudba z New Orleansu alebo od Duka Ellingtona. Všetko ostatné by malo zmiznúť, pretože všetko ostatné je škaredé..."
A akoby mu potom došlo, že o svojom vnútornom presvedčení povedal až príliš, rýchlo nechal predhovor skĺznuť do irónie pomocou inžinierskeho humoru, ktorý mu bol vlastný: "(..) sila tých niekoľkých nasledujúcich stránok, ktoré to majú dokázať, je v tom, že onen príbeh je celkom pravdivý, pretože som si ho od začiatku až do konca vymyslel. Jeho hmotné stvárnenie vo vlastnom slova zmysle je založené v podstate na posunutom premietnutí pohnutej skutočnosti s hrejivou atmosférou do roviny rozprávania nepravidelne zvlnenej a pokrútenej. Ako uvidíte, je to postup, pokiaľ to vôbec aký bol, ku ktorému sa môžem pokojne priznať."
Nech sa s tým čitatelia a vydavatelia vysporiadajú, Boris bol s predhovorom spokojný, takže musí stačiť aj všetkým ostatným. S týmto úvodom bola Pena dní pripravená ísť dobýjať svet.
Z knihy Boris Vian, autor Philippe Boggio, 1993
Do češtiny preložila Zuzana Dlabalová, vyd. Ladislav Horáček - Paseka, 2004
Komentáre