Keď bol biblický kánon* uzavretý, tí, ktorí určovali, čo má byť do Písma svätého zaradené a slúžiť ako obranný val proti pohanstvu a herézii, mali svoje dôvody k tomu, prečo doň niektoré spisy zaradili a iné vylúčili. Samozrejme hrala úlohu otázka pôvodnosti a kvality, ale zároveň bolo nutné vytvoriť určitý štandard, ktorý by sa v budúcnosti stal meradlom pre všetky ostatné interpretácie náboženstva. Ako judaizmus, tak aj kresťanstvo si uvedomovali potrebu objasniť a posilniť svoju doktrínu, aby sa ich stúpencom dostala pevná základňa, ktorá by im umožnila odolávať odporu, s ktorým sa stretávali v pohanskom svete a Ríme. Pochopiteľne šlo o formulácie, ktoré individuálnej interpretácii alebo odchýlkam od novo ustanovených noriem neponechávali prílišný priestor.
Medzi židmi a ranými kresťanmi sa vyskytovali disidenti, ktorých stanoviská na podstatu duchovného života sa od tých biblických líšili, v prípade kresťanov sa to isté týkalo aj odlišných názorov na prirodzenosť a učenie Pomazaného, ktorého Boh poslal, aby zvestoval ľudstvu Jeho posolstvo. Ich spisy, ktoré vznikali v tej istej dobe ako biblické knihy, považovali vtedajšie cirkevné inštancie za nebezpečné, prípadne za podvrhy, a autorov týchto nekanonických diel cajchovali ako heretikov - ktorými aj v skutočnosti boli, pokiaľ herézia znamená zaujatie protichodného názoru než aký zastáva aktuálna ortodoxia.
Ich spisy sa však stali priekopníckymi kameňmi pre komunity, členovia ktorých sa snažili o slobodu myslenia a vyznania zbavenú bremena autority a o príležitosť zažívať Boha bezprostredne, bez sprostredkujúceho faktoru cirkevnej hierarchie. Mnohé z toho, čo tieto diela obsahujú, má súvis s eschatológiou, predzvesťami posledných dní, kedy má Boh zoslať skazu na svoj ľud, lebo tento podľahol zlým mocnostiam tohto sveta.
Tieto spisy zároveň vyjadrovali nádej v konečnú spásu, ktorú židia líčili ako nastolenie mesiášskeho veku a kresťanstvo ako druhý príchod Ježiša Krista. V priebehu rokov sa veľa z týchto diel stratilo, niektoré boli zachránené a naďalej sa čítali ako viac či menej ezoterická literatúra a ďalšie boli ukryté v jaskyniach a na iných bizarných miestach, kde mali vyčkať iné časy, kedy bude svet lepšie pripravený prijať ich posolstvo.
Až do roku 1945 mala verejnosť k dispozícii len pár zlomkov týchto stratených evanjelií. Tu a tam sa niektorí učenci a hľadači dopátrali existencie týchto niekoľkých spisov a študovali ich. Jedným z nich bol význačný švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung.
Iste si mnohí spomínajú, že to bolo roku 1945, kedy USA v záujme obnovenia mieru zvrhli na Hirošimu a Nagasaki atómové bomby. Kupodivu v priebehu jedného alebo dvoch rokov potom došlo k objaveniu dvoch najdôležitejších nálezov týchto stratených posvätných spisov v modernej histórii.
Jedným boli zvitky od Mŕtveho mora, dielo mužov z asketickej židovskej komunity esénov z Kumránu, lokality ležiacej neďaleko Jeruzalema; druhý predstavovala knižnica z Nag Hammádí, zbierka kníh z papyrusu spísaných členmi gnostickej sekty dve či tri storočia po Ježišovej dobe a nájdených v nádobách ukrytých v jednej hornoegyptskej jaskyni.
Od okamihu ich objavenia až do našich časov tieto novonájdené poklady zamestnávali celé tímy vedcov, ktorí sa zaoberali ich zostavovaním, dešifrovaním a pokúšali sa im porozumieť.
Akokoľvek bola práca týchto učených mužov a žien nepostrádateľná, predstavuje ich bádanie len nevyhnutnú predohru k dráme kozmických rozmerov. Úlohou učencov bolo v prvej fáze porozumieť jazyku a kontextu, až potom sa mohlo pristúpiť k interpretácii. Druhá fáza mala dnešným ľuďom pomôcť pochopiť význam tohto materiálu na úrovni osobno-psychologickej a tretia mala spočívať v pochopení širšieho, globálneho významu tejto mýtickej látky.
Vedci a prekladatelia, ktorí so zvitkami od Mŕtveho mora a knihami z Nag Hammádí pracovali, postupovali vo svojej snahe so zodpovedajúcou oddanosťou objektivite. V dôsledku toho z ich práce len zriedkavo presvitá, do akej miery súhlasili či nesúhlasili s postojmi, ktoré texty vyjadrujú.
Keby sme tieto dokumenty mali popísať jedným slovom, potom ako heterodoxné, v zmysle ich odlišnosti / protikladnosti voči vžitým náboženským hľadiskám. Tieto diela sa podstatne odchyľujú od normatívneho judaizmu alebo ortodoxného kresťanstva doby, kedy boli napísané. Raní cirkevní otcovia mohli gnostické evanjeliá vyhlásiť za heretické veľmi ľahko. Dnešní vedci, korí pristupujú k štúdiu náboženských textov v starovekých semitských alebo koptských jazykoch, sú spravidla špecialistami v odboroch, ako sú biblická teológia a kriticizmus. Akademická triezvosť prekladateľov a editorov, ktorí s týmito spismi pracovali, nepočítala s otvorenými prejavmi osobnej mienky a ešte menej s vášnivou odozvou.
Bol to Carl Gustav Jung, kto pre seba objavil a koho očarovalo písomníctvo židovských a kresťanských gnostikov, ktorých spisy zahŕňali aj stratené evanjeliá. Slovo očarovalo môžeme použiť zámerne, pretože Jung k týmto materiálom nepristupoval ako vedec, ktorý sa spolieha na výskumy a podporu svojich predchodcov a kolegov. Prostredníctvom nevedomia vyšiel v ústrety bezprostredným personifikáciám týchto mýtov ako erupciám mysterióznych ideí a obrazov neznámeho pôvodu, ktoré nesú posolstvo o prirodzenosti a procesoch ľudskej psýché. Príbeh o tom, ako sa Jung s týmto gnostickým materiálom stretol, nájdeme v jeho autobiografickej práci Spomienky, sny a myšlienky C. G. Junga.
Iba fakt, že sa Jung s gnostickými myšlienkami stretol vo forme snov, fantázií alebo aktívnej imaginácie, ho inšpirovala k tomu, aby sa k týmto mýtom a spisom obrátil v očakávaní, že mu umožnia zasadiť jeho vlastné prežitky do širšieho kontextu. A v materiáli, ktorý sa krátko predtým vynoril z prekladov naghammádíjskej knižnice i ostatných gnostických textov židovskej a kresťanskej proveniencie, našiel ohromujúce paralely ku svojim vlastným zisteniam.
Ako psychiater se Jung zaujímal o to, prečo ľudia rozmýšľajú tak, ako rozmýšľajú, a prečo veria tomu, čomu veria. Odpovede hľadal v mytológii a kládol si najmä otázky, čo dáva vzniknúť náboženským a duchovným tradíciám. Smäd mužov i žien po duchovne chápal ako prejav ľudskej psýché a jej túžby po nájdení zdroja všetkého bytia.
Keď sa začal zaoberať myšlienkou na vypracovanie štúdie o antických gnostických textoch, chcel tak podporiť a uviesť do širších súvislostí svoju vlastnú skúsenosť, ako aj skúsenosti tých zo svojich pacientov, ktorých život bol orientovaný duchovne. Jung nepredstieral nezaujatý prístup k tomuto materiálu. Zaobchádzal s ním slobodne, pretože osvetľoval také problémy ako napr. nutnosť dosiahnuť vnútorný pohľad na seba samého aj na svet, v ktorom žijeme. Veľkú časť gnostickej mytológie chápal z hľadiska psychológie a zasadil ju do jej referenčného rámca, pretože v rôznych postavách tejto mytológie rozpoznal tie isté archetypické obrazy, ktoré sú v psýché každého človeka a vzbudzujú v ľuďoch lásku, strach, nenávisť, túžbu a všetky ďalšie emócie, ktoré nedokážu ľubovoľne vedomo ovplyvniť.
Avšak aj keď si Jung uvedomoval, čo gnosticizmus znamená, a napriek svojej fascinácii jeho symbolickými prejavmi sa zdráhal sám seba otvorene vyhlasovať za gnostika. Jednoducho preto, že sa považoval za psychiatra a uzdravovateľa duší. Prenikol do veľkej hĺbky ideí viažucich sa k Bohu a k bohom, ktorí sa objavujú v psýché človeka. Tvrdil, že sa necíti povolaný hovoriť, kto alebo čo Boh je - hoci v jednom pamätnom a často citovanom rozhovore vyhlásil: "Nepotrebujem v Boha veriť, ja viem..." Ale v jeho očiach prebleslo čosi, čo malo tým, ktorí sa pýtali, povedať, že pokiaľ nevedia, čo tým myslí, on im to nepovie.
Teraz nadišiel čas, aby o svojich názoroch a o tom, čomu je oddaný, prevravel niekto, kto vystupuje otvorene ako gnostik. Historický gnosticizmus a jeho význam v dnešnej dobe tak, ako ho interpretuje dr. Stephan A. Hoeller, vyvádza túto starobylú náuku z tieňov minulosti a stavia ju do priamej konfrontácie s kľúčovými problémami, s ktorými sa stretávame dnes. Jungova psychológia podľa Hoellera docenila ducha gnosticizmu a zároveň určitým spôsobom odpovedá na tú najzásadnejšiu otázku: Čo má gnosticizmus spoločné s ťažkosťami, v ktorých sa ocitá dnešný svet?
Prvá časť tejto knihy názorne popisuje inú, skoršiu dobu, kedy tradície spojené s cirkvou a štátom tiež stratili svoj lesk. V Júdei došlo k tomu, že sa inokedy podnetné náuky ich kráľov a prorokov stali strnulými a obmedzujúcimi; vznešené ciele ich prikázaní obostrel nános legalizmu; malicherné podrobnosti zatemnili význam Božieho majestátu; a náboženskí vodcovia sa príliš dávali uniesť politickými faktormi. Malá skupina esénov opustila to, čo nazývala skazenou spoločnosťou, a v júdejskej púšti založila vlastnú asketickú komunitu. Niektorí súdia, že keď v roku 70 n. l. došlo ku skaze Chrámu jeruzalemského, zmocnili sa eséni chrámového pokladu vrátane niekoľkých drahocenných zvitkov a odniesli ho do púšte, aby ho uchovali až do čias, kedy bude svet pripravený ho prijať.
Podobne tomu bolo aj vtedy, keď Ježiš a apoštoli v ranokresťanskom období nadchli svojich stúpencov. Títo muži a ženy boli pre svoje večné duše ochotní znášať akékoľvek strádanie a muky. Ale keď sa kresťanstvo muselo brániť proti rímskej hrozbe, stala sa z viery inštitúcia so všetkými krédami, pravidlami a mantinelmi, ktoré z inštitucionalizmu vyplývajú. Opäť sa vyskytli takí, ktorí cirkev opustili, aby hľadali slobodu ducha a bezprostrednú osobnú skúsenosť posvätného.
Títo gnostici so sebou vzali - či vo svojich dobrovoľných vyhnanstvách vytvorili - tajne vedenie, ktoré im zjavilo ich vnútro, ktoré bolo podľa ich názoru rodiskom imanentného Boha. Spôsobom, ktorý nám umožňuje vtedajšiu dobu porovnať s dnešnou, nám Hoeller rozpráva, ako k tomu došlo, a roztrieštenosť vtedajšej doby uvádza do súvisu s duchovnou roztrieštenosťou, akú pociťujeme dnes. Ukazuje sa, že pátranie po celistvosti v podaní týchto raných hľadačov sa nijako nelíši od našej dnešnej túžby porozumieť tomu, ako môže byť vo svete javov toľko zla a akú voči nemu máme zaujať pozíciu.
Najpodstatnejšia časť knihy dr. Hoellera pojednáva o zvláštnej a podivuhodnej gnostickej mytológii a interpretuje ju. Hoeller predkladá mýty v celej ich diabolskej hrôzostrašnosti aj anjelskej nádhere, takže sa nimi nechávame unášať až do vzdialených sfér vlastnej predstavivosti. Následne čerpajúc inšpiráciu od Junga oboznamuje Hoeller s postrehmi súčasnej hlbinnej psychológie, s pomocou ktorej každú z legiend interpretuje. Popritom objasňuje, že mytológia je naozaj jazykom duše - nielen starovekej, ale aj dnešnej.
Záver je prekvapivý a znepokojujúci. Hoeller pripomína, že k objaveniu stratených evanjelií došlo v tom istom roku, kedy na Hirošimu dopadla atómová bomba. Táto synchronicita je pôsobivá dvojnásobne, pretože ako v roku 1945, tak aj v dobe vzniku týchto stratených evanjelií bola atmosféra predchnutá predpoveďami a prognózami celosvetovej katastrofy. V priebehu posledných viacej ako štyroch desaťročí, ktoré medzitým uplynuli, sa vyhliadky na budúcnosť javia čím ďalej chmúrnejšie. Za starých čias ľudia verili, že Boh môže zoslať na svet skazu ako trest za zlé skutky ľudí. Dnes už k tomu Boha nepotrebujeme; získali sme schopnosť privodiť si absolútnu deštrukciu sami.
S tým, ako stále rýchlejšie spejeme ku koncu sveta, Hoeller v spisoch gnostikov hľadá a nachádza určité pokyny, čo môžeme urobiť, aby sme konečnú katastrofu odvrátili. Ale robí zároveň niečo, k čomu majú odvahu len nemnohí - zvažuje totiž, čo keď: Čo keď sa nám nepodarí zabrániť nukleárnej katastrofe alebo systematickej deštrukcii zemskej atmosféry? Čo potom? Existuje len tento hmotný svet? Alebo je tu ešte niečo iné? To sú otázky, ktorým sa nemôžeme vyhnúť, pokiaľ sa zúfalo nedržíme ignorancie a nevedomosti. Úvahy Stephana Hoellera dávajú rozsiahly materiál k premýšľaniu.
* kánon (z gréc. κανών – rákosová tyč, meradlo), záväzná zbierka bohoslužobných textov
Predhovor June Singerovej ku knihe Jung a stratené evanjeliá (1989)
od Stephana A. Hoellera
Do češtiny preložila Helena Čížková, vydalo vyd. Eminent v r. 2005
Komentáre