Gérard Labrunie, ako znie pravé priezvisko Gérarda de Nerval, sa narodil v Paríži a Parížanom zostal až do svojej smrti.
Bol pokrstený vo farnosti Saint-Merri, ktorej kostol patrí doteraz v meste k najstarším. A bol to komisár tiež z tejto kedysi slávnej štvrte (pri každej vzbure proti režimu tu v 19. storočí vyrastali barikády a na jednej z nich zahynul hrdina Gavroche z Bedárov Victora Huga), ktorý vyšetroval okolnosti Nervalovej smrti.
Jeho otec prišiel z francúzskeho juhu, kam sa Gérard často vydával vo svojich genealogických a básnických víziách; matka bola zo starobylého historického kraja Valois, odkiaľ pochádza priezvisko, ktoré si Gérard Labrunie zvolil za svoj stály pseudonym - podľa päťdesiathektárového rodinného pozemku s názvom Nerval.
Doktor Labrunie, Nervalov otec, bol lekárom v Napoleonovej Veľkej armáde, matka zomrela v dvadsiatich piatich rokoch v Sliezsku, kam svojho muža pri ťažení sprevádzala. Pri prechode cez Berezinu, keď Napoleonovu armádu ustupujúcu z Ruska zachvátil úplný rozvrat, stratil doktor Labrunie všetky pamiatky na svoju ženu: jej listy, šperky. Gérardovi de Nerval nezostalo po matke vôbec nič:
"Svoju matku som nikdy nevidel... len viem, že sa podobala jednej dobovej rytine podľa Prud´hona alebo Fragonarda, ktorá mala názov Skromnosť."
Gérard vyrástol v Mortefontaine v kraji Valois u svojho prastrýca Antoina Bouchera. Krajina, povesti a dojmy z Valois poznamenali citlivé dieťa, ktoré nikdy nezažilo matku a ktoré si ju muselo predstavovať ako snovú postavu. Po návrate otca z vojny v roku 1814 sa vrátil do Paríža, ale do Valois sa často vracal.
Jeho vzťah k otcovi bol zložitý, nepochybne mu zazlieval veľa vecí, najmä to, že matku vystavil útrapám vojnového života, a tým aj zapríčinil jej smrť. Na druhej strane však obdivoval to, čo otec svojim životom predstavoval: napoleonskú éru. Fascinujúci obraz Napoleona a veľkého Francúzska pôsobil na staršiu i mladšiu romantickú generáciu ako skutočný mýtus. A tento mýtus, ku zrodu ktorého značne prispelo znechutenie pomermi vo vtedajšom Francúzsku a romantický obdiv ku géniom všetkého druhu, jasným aj temným, literatúra dotvorila. Aj osemnásťročný Nerval sa púšťa do napoleonskej tematiky a spisuje vlastenecké verše, v ktorých znejú slová ako "Vlasť" a "Česť" (Národné elégie - Élégies nationales, 1826).
Na lýceu Charlemagne, kde študoval aj Balzac, sa Gérard de Nerval spriatelil so spolužiakom Théophilom Gautierom, ktorý sa neskôr stal jedným zo zástancov hnutia l'art pour l'art (umenie pre umenie) zrodeného ako reakcia voči buržoáznym hodnotám.
Nerval veril, že poézia otvára dvere neviditeľnému svetu, tak ako aj "v spánku vchádzame do nového života oslobodeného od priestoru a času". Na prechádzky parížskymi ulicami si Nerval niekedy brával svojho morského raka a ohromoval ním príslušníkov buržoázie.
Priťahovala ho nemecká literatúra. V roku 1828 preložil Goethovho Fausta - a poklonu za jeho výkon mu zložil sám Goethe. Ťažko si predstaviť lepšie odporučenie pre literárnu dráhu, ktorú si mladý Gérard práve zvolil. Nervalov preklad Fausta fascinoval Hectora Berlioza a podľa neho vytvoril symfonickú drámu/legendu Prekliatie Fausta (La Damnation de Faust).
Nervala nadchla poézia Heinricha Heineho, ktorý od r. 1831 žil v Paríži v exile, a Fantastické poviedky E.T.A. Hoffmanna, ktoré ho inšpirovali k napísaniu fantasticko-humoristickému príbehu Očarovaná ruka (La main de gloire, 1832). V Revue des Deux Mondes zverejnil svoj preklad poézie Heinricha Heineho.
Ocitol sa v popredí mladých nadaných básnikov a patril k obľúbencom ich uznávaného vodcu Victora Huga. Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov je nadšeným stúpencom politického liberalizmu, pohŕda režimom a "sociálnou lžou", so svojimi druhmi sa zúčastňuje búrlivých premiér Hugových drám, lebo vtedy v divadle - bašte tradičného umenia - prebieha urputný boj medzi romantizmom, ktorý Hugo v tom čase definuje ako "liberalizmus v umení", a klasicizmom.
Na literatúru mali v tom čase hlavný vplyv salóny. V dvadsiatych rokoch 19. storočia bol najslávnejším salónom v Paríži, známym ako cénacle, salón Victora Huga v jeho dome na ulici Notre-Dame-des-Champs na Montparnasse, kam chodieval Vigny, Dumas, Musset, Lamartine a ďalší. Dcéra Madame de Staël, vojvodkyňa de Broglie, mala salón vo svojom parížskom dome, vydavateľ Francois Buloz na ulici des Beaux-Arts, Etienne Delacluze zhromažďoval romantikov vo svojom dome na ulici de Chabanais.
Nerval patrí k najvýraznejším postavám tz. Le Petit cénacle (malého salóna), ktorý sa sformoval v revolučnom roku 1830. Bolo to voľné zoskupenie mladých romantikov - spisovateľov, architektov a výtvarných umelcov - stúpencov republikánskych ideí . Tvorci z "malého cénaclu" snívali o vláde umenia, ale tiež o sociálnej revolúcii; boli medzi nimi radikáli aj umiernení, prívrženci saintsimonizmu a fourierizmu.
V roku 1831 najradikálnejší členovia "Malého cénaclu" vytvorili frakciu nadšenej a excentrickej romantickej mládeže, ktorú nazývali mladofrancúzi (Les Jeunes-France): Gérard de Nerval, Théophile Gautier, Petrus Borel, Célestin Nanteuil, Joseph Bouchardy, Jehan du Seigneur (vl. m. Jean Duseigneur), Philothée O'Neddy (vl. m. Théophile Dondey), Alphonse Brot, Eugéne & Achille Devéria.
Po odlive revolučnej vlny Nervala pohlcuje spoločenstvo bohémy v ulici du Doyenné (vznikla v roku 1834 a priatelili sa s ňou okrem iných A. Dumas a E. Delacroix) - krátke a prechodné súžitie niekoľkých umelcov. Tu vzniká sebestačný svet, v ktorom je vzývaný kult umenia, osudových i prelietavých lások a sú oživované scény z "galantných slávností" 18. storočia. (Nerval ich popísal v autobiografických Malých zámkoch bohémy (Les Petits Chateaux de Boheme, 1853).
A. Houssaye o tejto bohéme napísal: "Zdalo sa, že náš život musí prebiehať v prísnej láske k umeniu, vo veselej bezstarostnosti milostných radovánok... Noviny sme čítali len preto, že sme v nich hľadali stránky venované literatúre. Ak hocikto hovoril o politike, bol zahrnutý najfarbistejšími nadávkami."
Nerval nové postoje, "zavreté okná" alebo hermetickú bariéru voči okolitému svetu symbolicky zdôraznil vo svojej Sylvii: "Ako jediné útočisko nám zostávala tá slonovinová veža básnikov, v ktorej sme vystupovali stále vyššie, aby sme sa izolovali od davu." Jeho poézia získava na hravosti, v ktorej sa len zľahka mihnú tiene zármutku a bolesti ako nejasná, aj keď vždyprítomná výstraha všetkých galantných slávností.
V roku 1834 Nerval zdedil značnú sumu. Po prvýkrát cestuje do Talianska. Stretáva svoju osudovú lásku, Marguerite ("Jenny") Colonovú, herečku v Opere-Comique. Nerval si Jenny idealizoval niekoľko rokov, posielal jej anonymné listy a aby ju "podporil", zakladá luxusnú umeleckú divadelnú revue Le Monde dramatique (1835). Tento veľkorysý podnik ho čoskoro zruinuje.
Dostavia sa finančné ťažkosti, Nerval sa musí niečím živiť. Stáva sa teda tým, kým sa v tej dobe stávali desiatky jeho druhov - profesionálnym literátom a žurnalistom. Až do konca svojho života bude prikovaný ku každodennej novinárčine, ktorá jedine je schopná uživiť zástupy ambicióznych, ale nemajetných spisovateľov, pretože prvá polovica 19. storočia je dobou nevídaného rozmachu novín a časopisov, v ktorých možno umenie speňažiť. Avšak za istú cenu.
Predovšetkým je treba pracovať pravidelne a rýchlo. Ak noviny tlačia diela na pokračovanie, pokračovanie odložiť nemožno. Zároveň sa dielo mení na tovar, ktorý je treba niekde "umiestniť", a preto je tiež nutné vyhovieť čitateľom - abonentom, pristúpiť na istú literárnu vulgarizáciu. Tomuto neúprosnému systému lehôt, termínovanej a prispôsobovanej produkcie podlieha aj Nerval; jednak je pravidelným divadelným recenzentom a fejtónistom - a túto svoju činnosť často vidí bez ilúzií ako literárnu nádenníčinu, jednak sa snaži čo najviac publikovať vlastnú tvorbu, pričom často používa tie isté texty alebo k tomuto účelu niekoľkokrát prerába a modifikuje jeden a ten istý text.
Vedie náročný, vyčerpávajúci život poznamenaný pracovným vypätím a stálou finančnou neistotou. Pracuje pre noviny, divadlo, píše drámy, poéziu, prózu, prekladá.
Spolu s Alexandrom Dumasom st. napíše operetu Piquillo (1837), kde ústrednú úlohu hrá okúzľujúca Jenny Colon. Možno nejaký čas herečka vníma jeho lásku, ale o rok nato sa vydá za flautistu Louisa-Gabriela Leplusa.
Nerval odcestuje s Dumasom v r. 1838 do Nemecka a spolupracuje s ním na ďalších dvoch hrách, Alchymista (L´Alchimiste, 1839) a Léo Burckart (1839), ktoré sa nestretli s veľkým úspechom.
V roku 1841, ešte pred veľkou cestou do Orientu, sa u Nervala prejavia prvé príznaky duševnej choroby. Nerval prežíva extatické stavy, upadá do mentálneho zmätku, prenasledujú ho nutkavé vidiny a sny. Toto osobné nešťastie ale zároveň znamená vzrušený a osudný ponor do vnútorného sveta, do priepastných hlbín vlastného ja. Vtedy zrejme vznikajú poznámky k slávnej Aurélii (časopisecky 1855), básnickej próze, v ktorej sa zlieva sen a skutočnosť, halucinačná vízia a mýtus. V tomto období Nerval tiež začína napĺňať to, čo bude jeho umeniu najvlastnejšie: lyrická polozastrenosť a magická mytológia, túžba po svete minulom, ale nedotknuteľnom a v spomienke, v legende trvajúcom, stálom.
Smrť Jenny v roku 1842 v ňom vyvolá mystické predstavy. Behom cesty do Orientu (1843) sa Nerval nadchol pre antickú mytológiu a pre staroveké mystériá, pre všetky ezoterické kulty, inšpirované vierou v metempsychózu (prevtelovanie duší). Po návrate pokračoval v štúdiu dejín náboženstva, bol veľmi zasiahnutý synkretizmom a priťahoval ho tiež okultizmus iluministov 18. storočia (Cazotte, Restif de La Bretonne).
Hlavné epizódy z jeho Cesty do Orientu, Le Voyage en Orient, vyšli časopisecky v rokoch 1944-1850, definitívne knižné vydanie v roku 1851.
Po roku 1850 Nerval, ktorý je v spomienkach svojich priateľov vždy nazývaný "dobrý Gérard", balancuje nad priepasťou šialenstva, je zmietaný novými a novými krízami, pravidelne internovaný a hospitalizovaný, zasa prepúšťaný. Je to však zároveň obdobie, kedy vznikajú a vychádzajú jeho najväčšie diela. Po vydaní Lorely a Októbrových nocí (1852) si v Sylvii vybavoval spomienky na milovaný kraj Valois s atmosférou minulosti, spomienok a sna s hmlistými odtieňmi ako u Watteaua.
Tento príbeh bol neskôr zahrnutý do zbierky Dcéry ohňa (Les Filles du feu, 1854), súboru kompozične prevratných poviedok, ktorých hlavnými postavami sú ženy a ústrednou témou osudovosť spomienky, jedinečnosť dávnej chvíle.
Na konci týchto poviedok umiestnil dvanásť sonetov nazvaných Chiméry - dômyselne komponovaný celok, vynikajúci hudobnou kvalitou a moduláciou slov, ich sugestívnou silou. V týchto vnútorne dynamických básňach je možné nájsť osobné mýty a obsesie, ale aj zásadné témy európskej kultúry, drámy života a viery.
Gérard de Nerval, 1853, autor dagerotypu Adolphe Legros
Pracuje na Aurélii, príbehu lásky a nasledujúcich obsesií, príbeh tragického "zostupu do pekiel". Hľadanie spásy prostredníctvom Aurélie, mysticizmu spájajúceho všetky viery, ktoré sa týkajú očistenia duší Aurélia končila nádejou na vykúpenie, Nervalov posledný príbeh, Pandora, je vo svojej druhej časti omnoho temnejší.
Podľa Andrého Lagarda a Laurenta Micharda bola Nervalova poézia vo veršoch a v próze unikátne nenapodobiteľná vďaka jeho mimoriadnemu životnému zážitku.
Pre Nervala "sen je druhý život", v ktorom "sa nám otvára svet Duchov". Skutočný život a spomienky sú pretvorené snením, básnikova pamäť je v istom zmysle mimo čas. Jeho symbolizmus je absolútne autentický, usiloval sa o záznam vlastnej skúsenosti, o ovládnutie prívalu sna a dosiahnutie novej formy poznania prostredníctvom jasnozrivého rozboru snov, ktoré ohrozovali jeho rozum.
Nerval bol liečený na klinike Dr. Esprita Blanchea v Passy, v čom neskôr pokračoval jeho syn Dr. Emile Blanche. Jeho tragédia však vrcholí. Lekár, ktorý sa oň celé roky staral, upustí od liečby a zveruje ho rodine a priateľom. Nikto však zaňho nechce prevziať zodpovednosť. Nerval nemá stály byt, príjem. Naviac ho sužuje nutkavý pocit, že mu jeho choroba čoskoro znemožní písať, že stratí tvorivé schopnosti, že nebude schopný "produkovať". Ocitá sa v beznádejnej situácii.
28. januára 1855 je v zasneženom Paríži mínus 18 stupňov. Nervala nájdu ráno obeseného v uličke de la Vieille-Lanterne (U starej lucerny), ktorá bola neslávne známou štvrťou Paríža. Krčmár z blízkej krčmy si spomenul, že sa k nemu ktosi v mrazivej noci k tretej hodine zrána dobíjal. Márne, nedotĺkol sa.
Nikdy nebolo s istotou potvrdené, či šlo o vraždu alebo samovraždu.
Vo vrecku kabáta mal Gérard de Nerval nedokončený rukopis Aurélie.
Rue de la Vieille Lanterne (1855), autor Célestin Nanteuil
Charles Baudelaire vzdal poctu Nervalovi tak ako aj Gautier:
"Spisovateľ s obdivuhodnou úprimnosťou, vysokou inteligenciou, a ktorý bol vždy jasneuvažujúci*."
(*v origináli "lucid", Baudelaireove zdôraznenie)
Doslov Zdeňka Hrbatu k románu Gérarda Nervala Markýz de Fayolle, vyd. AURORA 1997
Komentáre