Obraz
V spálni dievčat. Krv
Svitanie. Zavretými okenicami prenikajú papršleky vychádzajúceho slnka. BIANKA sa nepokojne vrtí v posteli. PAULÍNA spí odokrytá; prikrývky zhodila na podlahu. BIANKA vykrikuje zo spania, pohne sa, prebudí sa. Ruky vystrčí spod prikrývky, prezerá si ich, schová pod prikrývku, za chvíľu obe ruky vytiahne, vidí na nich krv. Ovoniava si ruky. Nehybne leží. Pomaly nadvihuje prikrývku, díva sa na seba, kľaká si na posteli, prezerá svoje lôžko, dotýka sa dlaňami svojho tela, zakrvavenej košele, prestieradla. Usadne schúlene na posteli, kolená pevne objíme ramenami, potom si opatrne ľahne na bok, prikryje sa prikrývkou. Nehybne leží. PAULÍNA sa prevracia z boka na bok, objíma vankúš, pochrapáva. Hodiny bijú; štyri údery. BIANKA nadvihne prikrývku. Naraz vyskočí z postele... piští... potom len ťahavo kňučí, približuje sa k Paulíninej posteli, ruky si tisne k bruchu.
PAULÍNA (sa prebudí): Ach, Bože! To je ale zima! (Nahne sa z postele, zdvíha spadnutú prikrývku, naraz si všimne Bianku, vydesene sa díva na krvavé škvrny.) Čo je s tebou?
BIANKA urobí krok smerom k PAULÍNE.
PAULÍNA (pred ňou cúva): Prečo reveš ?... Čo je? Si celá od krvi.
BIANKA: Asi vo mne niečo prasklo.
PAULÍNA (vstane): Dobehnem pre...
BIANKA: Ešte sa nevrátili z plesu...
PAULÍNA (vyskočí z postele): Ľahni si a lež! (Odbehne.)
BIANKA nehybne stojí, ruky voľne spustené pozdĺž tela, naraz rýchlymi pohybmi strhne plachtu, zbalí ju a napchá do kachlí. Do spálne prichádza TETINKA, za ňou PAULÍNA.
TETA (objíme Bianku a hladí ju po hlave. Bianka je celkom pasívna, Paulína zaujatá a vzrušená): Paulínka, marš do postele, nebehaj mi tu v košeli, lebo nachladneš, hneď sa na to pozrieme... Poď, Bianka, hlavne pokoj... nič sa nestalo... musíš sa umyť... (Odchádzajú za paraván. Počuť nalievanie vody atď.) Vatu! Kde máte vatu?
PAULÍNA: Urobila som z vaty fúzy a bradu.
TETA: Aha, no áno... (za chvíľu Tetinka s Biankou vyjdú spoza paravánu, Tetinka sa pozrie na posteľ.) ... a kde je plachta?
BIANKA: Hodila som ju do kachlí...
TETA: Hlupáčik !...
Vymieňa na Biankinej posteli obliečky, BIANKA nehybne stojí. TETINKA ukladá BIANKU, zabalí ju do prikrývky a bozkáva ju.
BIANKA: Nehnevajte sa...
TETA: Hlupáčik...
BIANKA: Ale... ja...
TETA: No?
BIANKA: Otcovi nič nehovor, veľmi ťa prosím, Teta, môžeš to povedať mame, kuchárke... komu chceš, ale otcovi nie! Ani za nič! Ak mu to povieš, zabijem sa!
TETA: Spinkaj, spinkaj... dobrú noc, deti.
TETUŠKA odíde. DIEVČATÁ mlčky ležia, asi desať sekúnd.
BIANKA: Paulínka... Paulínka... spíš?
PAULÍNA: Spím.
BIANKA: Štítiš sa ma ?
PAULÍNA mlčí.
BIANKA: Štítiš sa ma? Povedz!
PAULÍNA mlčí.
BIANKA: Tetinka hovorila, že to za tri dni prejde a budem zasa ako predtým...
PAULÍNA: To teda neviem.
BIANKA: Budeme zasa ležať spolu a rozprávať sa.
PAULÍNA mlčí.
BIANKA: Nie dnes, potom.
PAULÍNA mlčí.
BIANKA: Keď budeš na mňa dobrá, budem ti rozprávať... (po chvíli, s vychvaľovačným tónom v hlase) ... mala som videnie !
PAULÍNA: Klameš!
BIANKA: Prisahám pri prachu deda na hlavu otca aj matky... Prišiel ku mne svätý Mikuláš.
PAULÍNA: Blázon! Svätý Mikuláš v lete nechodí...
BIANKA: Videla som ho ako teraz teba. Mohla som sa ho dotknúť rukou...
PAULÍNA: A kedy to bolo?
BIANKA: Asi pred tromi rokmi... ako som ležala s mumpsom.
PAULÍNA: Tak prečo si mi nič nepovedala vtedy?
BIANKA: Hanbila som sa a nebola som si istá, ale čím viac času ubehlo, tým viac tomu videniu verím.
PAULÍNA: V lete svätý Mikuláš nie je.
BIANKA: A kde teda je?
PAULÍNA: V háji... stará koza verí takým rozprávkam.
BIANKA: Jasné, že verím.
PAULÍNA: Tak si ver sama.
BIANKA: A ty nedostaneš rozhrešenie, keď takto hovoríš o svätom Mikulášovi.
PAULÍNA: Vieš čo, to je mi takto voľné !
BIANKA (začína plakať): Ty mrcha, mrcha, mrcha... všetkým to poviem... ja som naozaj mala také videnie... neveríš?
PAULÍNA: Nakoniec si snáď tiež svätá ?
BIANKA: Tak už veríš, že som mala videnie?... Ležala som sama, pretože teba presťahovali do inej izby... ležala som sama... všetko si dobre pamätám. Otec s mamou s tetou išli na návštevu, prosila som, aby za mnou prišla kuchárka, ale tá povedala, že nemá čas, že musí šklbať kačice... ležala som hrozne dlho a premýšľala som o rôznych veciach... ale najviac o šatách na prvé prijímanie... o našich šatách a závojčekoch... ako pôjdeme ako dve princezné, celé v krajkách a v tyle... bola som trochu ospalá, ale nespala som... prisahám pri dedkových kostiach, že to nebol sen... mala som zavreté oči... počula som, ako niekto stisol kľučku, ale nikto dvere neotvoril... počula som, ako niekto prešiel tými zavretými dvermi... ako zavial voňavý vetrík a z toho závanu nádhernej vône sa ku mne plavila nejaká postava... robila som, že spím, ale škáročkami som videla, že v nohách mojej postele stojí svätý Mikuláš, mal červený habit, mal bielu čapicu hlboko do čela, takže nebolo vidieť jeho tvár, vrece s darčekmi nemal, priblížil sa ku mne, naklonil sa nado mnou a díval sa na mňa bez slova a ja som pevne stisla viečka a robila som sa, že spím, ale on sa nehýbal, hovorila som si otčenáš, pomaly som sa podívala škáročkou medzi viečkami... On sa sklonil nado mnou, ako by počúval ako oddychujem a hlasom krásnym ako hudba sa ma spýtal: "spíš dieťatko", ale ja som sa nehýbala, len som v myšlienkach zasa začala odriekavať modlitbičku... v tú chvíľu natiahol ruky v červených rukaviciach a ľahko nadvihol prikrývku, ja som sa prevrátila nabok... nato svätý Mikuláš pustil prikrývku a narovnal sa, hlavou siahal až k stropu a jeho červený plášť zaplnil celú izbu, ja som ležala bez hnutia, potom som sa zasa otočila na chrbát... On sa nado mnou sklonil a začal mi ľahunko nadvihovať košieľku, ja som sa modlila a robila som, že spím.
PAULÍNA: A prečo si to robila?
BIANKA: Nechcela som ho vyľakať.
PAULÍNA: Hlupánik, také zjavenie sa predsa nebojí, určite si chcela, aby sa ti tam pozrel!
BIANKA: Ty prasa ! Už ti nebudem nič rozprávať.
PAULÍNA: Čo je šeptom, to je čertom... ja ti tiež budem rozprávať, aké som mala videnie, nemysli si, že len ty máš videnia... ja som mala dnes videnie na záhrade, v malinách...
BIANKA: Ležala som ako mŕtvola a on mi zdvíhal košieľku stále vyššie a vyššie, skoro až ku krku, mala som zavreté oči, ale počula som... potom som počula tiché šušťanie šiat a zase som sa pozrela škáročkou a videla som ho nakloneného nado mnou, bez tváre, ako červeného vtáka, nič nehovoril, len sa na mňa zblízka pozeral, pevne som zavrela oči a skoro som prestala dýchať, počula som jeho ťažký podivný dych, oddychoval sťažka, ako kováčsky mech, ako spenený kôň... počula som, ako mi tlčie srdce, nemohla som pohnúť ani rukou ani nohou, chcela som niečo povedať, ale nemohla som... a v tú chvíľu hodiny odbili dvanástu, počítala som a po poslednom údere som otvorila oči a pozrela sa naňho... on sa zdvihol, skoro až ku stropu, a díval sa namňa otvormi v čiapke... naraz zdvihol ruku v červenej rukavici, urobil nejaké znamenie a bez toho, že by otvoril dvere, vyšiel z izby... až za chvíľu som si stiahla košieľku a zakryla sa prikrývkou, začala som sa modliť a zaspala som... (Ticho.) Paulínka...
PAULÍNA: No?
BIANKA: Prisahaj na svoju hlavu, že nikomu o tom videní nepovieš a že keď to povieš, tak oslepneš, ohluchneš, sprašivieš...
PAULÍNA. Amen... prisahám... prečo ja mám len stále taký hlad, aj v noci keď sa prebudím... a ten Mikuláš mal nohavice?
BIANKA: Nie. Áno...
Z divadelnej hry Tadeusza Róźewicza Białe małżeństwo. Mariage Blanc (1975)
Český preklad Ivan Zmatlík, vydalo vydavateľstvo Artur, 2006
Komentáre