Bertranda

GERALD MIDDLETON, profesor dejín raného stredoveku
INGEBORG MIDDLETONOVÁ, žena Geralda Middletona
PANI LARWOODOVÁ, gazdiná Geralda Middleton
CLARISSA CRANEOVÁ, spisovateľka
LARWOOD, šofér Geralda Middletona, manžel gazdinej 
JOHN MIDDLETON, známy rozhlasový komentátor a novinár, mladší syn Geralda Middletona
LARRIE ROURKE, írsky chlapec

 

List od Inge nebol to, čo by si bol Gerald vybral na privítanie po návrate na Montpelier Square. Niekoľko minút civel na jej rukopis, pravé roztiahnuté kontinentálne písmo, kým sa primäl, aby list otvoril.

"Milý Gerald," čítal, "prepáč, že Ti musím písať vždy škaredé veci, ale život nie je vždy taký príjemný ako Viedeň a skvelé kresby. Je to len moja chyba, že som s Tebou nehovorila o vianociach, ale Ty si bol taký zvláštny a tichý a ja viem, že so mnou už vôbec nehovoríš rád o súkromných záležitostiach. Áno, na papinka si bol cez vianoce veľmi smutný! Ale deti už sú na to zvyknuté, boh vie. Ale ja Ti nepíšem preto, aby som sa sťažovala. Ty si vedec a ja som ten praktický človek v našej rodine a tak sa nebudem ostýchať a poviem Ti to rovno - po takej dlhej dobe už nemám potrebu niečo zatajovať. Teda: dostala som svoju apanáž na 1. január (prvý štvrťrok), ale my sme sa dohodli 1. októbra (posledný štvrťrok), že budem potrebovať o 100 £ viac. Dohodli sme sa, že ceny v Anglicku stúpajú naozaj hrozne - snáď je to tým, že máme zlú konzervatívnu vládu, ako to môže Anglicko robiť? - a to je hlavný dôvod, myslela som, že budeš vedieť, že to má byť tiež o 100 £ viac 1. januára (budúci štvrťrok) a tak vlastne vo všetkých štvrťrokoch. Som nešťastná, keď pomyslím na úbohých pracujúcich, pretože ja vždy mám takú prostú ľudovú domácnosť - prosté, dobré veci sú, ako vieš, môj životný sloh, žiadne plytvanie a paráda - a ako oni vyjdú, tí úbohí pracujúci ? Snáď bude revolúcia. Tak, prosím, zariaď o 100 libier viac pre všetky švrťroky.

Tu žijeme veľmi šťastne, lebo šťastie, ako vieš, môj milý, je vždy to, o čo sa v živote snažím. Sneh tak všetko v živote skrášľuje, ale neskrášľuje to pre vtáky, takže sa nám stále pripomína, že je tu niekto, kto nie je taký šťastný ako my. Mám tu teraz Johnnieho priateľa, Larrieho, roztomilého mladého Íra. Mal taký smutný život, že potrebuje veľa lásky. O Johnnieho, ktorý tak ťažko pracuje, sa bude teraz starať jeho Thingy, a pokiaľ ide o Larrieho, musím ho tiež milovať, pretože on miluje Johnnieho. A tak žijeme všetci v láske, šťastí a v pilnej práci, takže nedbáme, že vonku vo svete toľko padá sneh. Koľko vecí môžem poskytovať tomu nešťastnému chlapcovi, ktorý nemal výhody našich detičiek. Larrie je šťastný a usmieva sa, kedykoľvek mu niečo dávam. Je to ako keď bol Johnnie malý, ale Johnnie je tu tiež, a tak sa my všetci máme..."

Gerald sa posadil a napísal príkaz svojim právnym zástupcom, aby zvýšili jeho žene apanáž ročne o 500 £. Sto libier naviac bolo jedným z typických gest, ktoré robil, aby upokojil výčitky svedomia nad tým, ako s Inge jedná. Skľučovalo ho, že to boli vždy gestá peňažného druhu, a preto ho stáli tak málo. Aspoň, uvažoval, nikdy si nedovolil nahlas kritizovať pokryteckú "prostotu" jej nezmyselného hospodárenia. Meno Larrieho mu pripomenulo rozhovor s Elvírou. Odložil problém súkromného života v presvedčenie, že jeho zásah by bol bezvýsledný, ba vypomstil by sa. Ale že je ten mladík u Inge, to je niečo iné. Gerald už usúdil, že Elvírin intelekt je taký nedokonalý, ako je jej telo žiaduce; avšak má niektoré skúsenosti s ožehavejšími stránkami moderného života a jej nedôveru voči tomu mladíkovi nemožno odbiť mávnutím ruky ako jej ostatné trepanie. Predstavil si mohutné telo svojej ženy a ako obyčajne pri spomienke jeho nemotorná obrovitosť mu obostrela Ingine pochabosti dojatím. Neobratnosť jej písanej angličtiny mu tiež pripomenula prvé spoločné obdobia, kedy jej hovorená angličtina bola rovnako nemotorná. A tu konečne môže pre ňu urobiť niečo niepríliš ľahké, niečo, čo nie je spojené s peniazmi. Rozhodol sa odísť do Marlow, aby si prezrel na vlastné oči toho Íra; ak bude nutné, prehovorí si s Johnom. Naraz dostal na syna zlosť; jeho súkromný život, akokoľvek nechutný, je jeho vlastnou záležitosťou, ale nemá právo využívať pochabé matkine zbožňovanie a zapliesť to úbohé stvorenie do takých špinavostí. Hneď začal telefonicky odvolávať všetky dohody pre nasledujúci deň.

Druhý deň doobeda bol už pripravený k odchodu, keď pani Larwoodová ohlásila návštevu. Bolo to jediné dohodnuté stretnutie, ktoré zabudol odrieknuť. "Prišla za vami slečna Craneová," ohlásila pani Larwoodová.

"Konečne sa stretávame!" vykríkla Clarissa. "Mala som audienciu u pápeža, prijala ma kráľovná, navštívila som Elsu Maxwellovú, ale to všetko je detská hra oproti tomu zastihnúť vás, profesor Middletone. Ale ako je to správne, že robíte drahoty! Dnes je každý tak strašne dostupný. A je také rozkošné, že ste pozvali mňa! A na to, čomu moja služobná hovorí desiatka! To je moje obľúbené jedlo!"

Gerald si pripomenul s hrôzou svoje pozvanie, ale v jej poslednej poznámke postrehol prostriedok k úniku. "Musím sa veľmi ospravedlniť, že nám bude možné porozprávať sa len veľmi krátko. Musím odísť na vidiek za ženou na základe veľmi stručnej správy." Prešiel miestnosťou a stlačil tlačidlo zvonca.

Clarissa sa rozhodla, že sa oblečie trochu výstredne, že bude nápadne elegantná; bola si istá, že "jej učenému donovi Juanovi" ako už Geralda volala, sa bude páčiť outrée. Ale beda! Gerald nevenoval žiadnu pozornosť okrasám, akonáhle sa raz rozhodol, že sa mu nepáči základná stavba. 

"Vaša žena je Škandinávka, že?" spýtala sa Clarissa. Bolo to také čarovné: pozná Dollie aj jej "Dona Juana" a teraz tá žena! Pre niekoho by to bol len večný trojuholník; ale ona vie, že každý taký vzťah má sto poltónov, tisíc odtieňov, ktoré tvoria jeho jedinečnosť a kúzlo.

"Dánka," odpovedal Gerald stručne.

"Mňa strašne zaujímajú Dáni," vykríkla Clarissa, kým si mohla vôbec rozmyslieť, prečo ju vlastne zaujímajú, a tak skončila trochu pokrotko: "Sú to úplne uzavretí ľudia."

"Hm," zamýšľal sa Gerald. "Myslím, že sú trochu prispôsobivejší ako ostatní Škandinávci."

"Myslíte?" opáčila Clarissa. "V istom zmysle máte istotne pravdu." Nebola ochotná celkom opustiť svoje improvizované stanovisko. "A ako bolo vo Viedni? Iste veľkolepo, ako vždy, ale v zimnej krajine sa dá menej skryť onen smutný, porazenecký vzhľad. Ale vy ste samozrejme nešli navštíviť Viedeň. Šli ste sa pozrieť na Leonarda. Ako vám závidím!" Vzala si ku káve len najmenšiu domácu buchtičku a potom sa trochu predklonila a preniesla tak naozajstne: "Viete, profesor Middleton, nemôžem odpustiť toľkým zlým románopiscom, že o ňom písali. Skvelý, farbistý Leonardo! Viem, že ja by som mu mohla dať ožiť. Ale tak to je, čo sa stalo, nemôže sa odstať." Zasmiala sa trochu zatrpknuto: "Tak sa našiel nový Melpham!" pokračovala vo výkrikoch, "a vy ste prišli o dramatický objav, profesor Middleton!" Až dodatočne sa poučila od Rosy Lorimerovej o dôležitosti helgolandských vykopávok. "My všetci sme sa zaprisahali, že budeme mlčať ako hrob. Neprezradila som to živej duši." Clarissa nepoznala nikoho, koho by to aspoň trochu zaujímalo. "Vy ste však jeden z internej rady."

Tu začnem byť ako skala, pomyslel si Gerald. "Áno," prisvedčil. "Doposiaľ sa ešte presne nič nevie."

"Myslela som najprv, že by som to mohla tiež použiť vo svojom románe," rozprávala Clarissa, "ale pozerala som sa na nejaké veci o Bonifácovi a myslím, že to sotva pôjde. Všetko o Nemecku, viete..."

"Ak nemajú niektoré vaše postavy veľmi dlhý život, mohlo by to byť skutočne ťažké," poznamenal Gerald.

Clarissa sa rozpačito zasmiala: "Ja som nemožná v letopočtoch," doznávala, "ale teraz mi musíte povedať niečo o Melphame. Vylíčte mi atmosféru toho objavu! Bolo to vzrušujúce?"

Gerald sa usmial: "Prišiel som, keď už bol objav hotový, a aj tak je celá moja spomienka na Melpham zakalená bolesťou. Po príchode som si škaredo vymkol členok." Cítil, že je akosi úsečný. "Najväčším vzrušením pre mladého muža bola vtedy moja hostiteľka - veľká Lilian Portwayová. Viete, skvelá herečka!"

Ale Clarissu Lilian nezaujímala: "Vážne, to nemôže byť pravda. Aj pre mladého muža musela byť prítomnosť skvelého Gilberta Stokesayho zážitkom."

"Obávam sa, že pre mňa nie," namietal Gerald. "Poznal som Gilberta už dlho - aby som bol presný, od školských rokov. V každom prípade ja som bol vedec, viete, nie intelektuál. A vtedy Gilbert udržiaval dve stránky svojho života do značnej miery oddelené. Vedel som však, vskutku musím sa priznať, dôkladne ma poučil, že sa pozná s Wyndhamom Lewisom a T. E. Hulmom, ale inak som o tom zhola nič nevedel. Teraz, keď jeho štúdie a básne budia taký záujem, dostávam mnohé listy od študentov, ktorí o ňom píšu dizertačné práce, aj od iných. Nemôžem im povedať takmer nič; okrem toho, že obdivoval maliara Wadswortha a pohŕdal Rogerom Fryom, nemôžem si spomenúť na nič z tej stránky jeho života. Je hrozná pravda, že som nikdy nečítal jeho práce."

Clarissa pomýšľala na to, že sa bude tváriť pobavene, ale potom zvážila, ako málo sa dozvedela od svojho hostiteľa, ako veľa času stratila, a rozhodla sa, že sa bude tváriť rozhorčene. Preniesla: "Ste taký hnusný ako Dollie."

Gerald na toto obvinenie neodpovedal. Ponúkol jej cigaretu a pripálil jej. Potom sa spýtal tak ľahostajne, ako len dokázal: "Videli ste ju v poslednom čase?"

"Dollie?" opáčila Clarissa bez záujmu. "Áno, asi pred štrnástimi dňami."

"Darí sa jej dobre?"

"Ale myslím, že áno. Viete, ona sa príliš nemení." Clarissa nebola ochotná šíriť sa voči niekomu, kto sa ukázal taký neužitočný. 

"Chodí veľa medzi ľudí?" vypytoval sa Gerald. Nedokázal sa spýtať priamo, ako mnoho teraz pije.

"Ó áno," odvetila Clarissa, "pokiaľ jej to dovoľuje jej koníček."

Gerald sa cítil zhnusený. Pokladal Clarissu za afektovanú, ale teraz sa mu zdala tiež bezcitná. Nemohol sa primäť, aby ďalej hovoril o Dollie s takou ženou, akokoľvek túžil dozvedieť sa o nej niečo nové. Zavládlo ticho, potom Clarissa podotkla: "Istotne máte napilno s odchodom. Ja mám vlastne tiež schôdzku. Ďakujem vám za výbornú kávu."

Ako odchádzala ku dverám, premohla ju jej vášeň zapáčiť sa. "A ešte som vám nepochválila vašu očarujúcu izbu!" vykríkla. "Pretože je naozaj kúzelná. Poznala som veľa mužov, ktorí mali veľmi krásne izby, ale mužská izba, ktorá je zároveň krásna a pritom je v nej človek ako doma - to je vzácnosť!" Gerald neodpovedal. Rozhnevalo ju, že na to nezabral, a v zlomyseľnej nálade dodala: "Viete samozrejme, že Dollie pre vás stále fantasticky planie?" Nemala potuchy, či je to pravda. Zdalo sa jej pravdepodobné, že chudinka starenka Dollie nemôže vo svojom suchopárnom živote zabudnúť na takého dona Juana; aj tak je to zábava pozorovať, ako stará láska nehrdzavie.

"Aj ja ju mám veľmi rád," odpovedal Gerald prosto.

Gerald prišiel na obed strašne neskoro. V sentimentálnych výčitkách svedomia voči Inge si pripomenul, akú radosť máva, kedykoľvek ju deti prekvapia, a neohlásil sa vopred. Stále si ešte neuvedomoval, že ženina reakcia na chovanie detí nie je zárukou, že bude rovnako reagovať na manžela. Geraldova neohlásená návšteva Inge len podráždila; neohlásený neskorý príchod na obed vyvolal mrzutú vrásku na jej širokom čele a hnevlivo našpúlila detskú pusinku.

"Ale Gerald, to je škaredé." Vo svojim zimných tweedových šatách vyzerala ako obrovitá bohyňa Diana. "Nie, už je koniec. Dnes už sa neservíruje! Všakže, Johnnie! Mali sme výborné jedlo, že, Larrie? Rezeň s bérnaiskou omáčkou, ktorú som sam robila. Ale pre Geralda by to nebolo stačilo, obzvlášť keď víno bolo len obyčajné biele stolové - rovnaké, aké som použila na omáčku. Ó, to by nebolo pre tvojho otca, Johnnie, to je len sedliacke jedlo. Ale my tu žijeme ako sedliaci. A čo s Larwoodom? Samozrejme, na toho si nemyslel. Chudák Larwood!" Vybehla z miestnosti a zvonku od brány bolo počuť jej medové štebotanie. Larwoodove rozpačité odpovede v ňom zanikali.

John sa ozval: "Myslím, že ešte nepoznáš môjho priateľa Larrieho Rourka. To je môj otec, Larrie."

Gerald mu podal ruku a sadol si k stolu, na ktorom ležali zvyšky ananása a syra de brie. Larrie sa však už neposadil. Chodil rozčúlene po jedálni, lúskal orechy a pojedal ich so zrejmou chuťou. Bol to pravý mladý Ír, vzrušený a plachý, a oči mu žiarili potešením. "No, toto je pre mňa veľký deň," volal, "nikdy predtým som sa ešte nestretol so živým profesorom! Počul som už o nich, to áno, taký nevedomec nie som. V škole nám hovorievali: Z teba nikdy profesor nebude. A aby som pravdu povedal, ani som o to moc nestál. Ale teraz, keď vidím tvojho otca, chápem, čo tým mysleli. Je to vznešenosť: no, nechcem vám lichotiť, profesor Middleton. Oslovujem ho správne, Johnnie? Poviem len: teraz vidím, že je to veľkolepá vec byť profesorom."

Gerald sa zúfalo snažil prehodiť niečo, aby zastavil túto záplavu slov, ktorá ho tak hlboko vyvádzala z miery. Snažil sa presvedčiť sám seba, že tieto rozpaky nepramenia z toho, čo musí počúvať, ale jednoducho z toho nového poznatku o synovom živote. Videl však jasne, že aj John je rovnako nesvoj: namiesto obvyklého nafúkaného chovania nastúpil uňho zvláštny posmutnelý pohľad. Vyzeral ako zmoknutá sliepka.

Bystré oko Larrieho vystihlo situáciu, nasadil výraz ustrašeného hĺbala. "Vieš, Johnnie, je to zvláštne," rozprával, "hovorím to skoro nerád. Tvoj otec nevie, že som len nevedomec a nevzdelanec. Ale Johnnie vám môže dosvedčiť, že mám zvláštne myšlienky. Neviem, ako mi napadajú, a zrejme za moc nestoja, to sa vie, ale Johnnie si to vždy nemyslí. Mám povedať, ako mi to pripadá? A to nie je žiadna neúcta ku tvojmu otcovi. Zdá sa mi, že slová majú zvláštnu moc. Keď som uvidel tvojho otca, Johnnie, nemôžem povedať, že by som bol sklamaný, ale niečo akoby vo mne prasklo. Myslieval som často a často na to slovo ´profesor´, malo pre mňa akúsi čarodejnú moc, a teraz to zmizlo. Slovo a skutočnosť, sny z detstva a čo príde potom - medzi tým je, to sa vie, akurát priepasť. Ale teraz sa za mňa Johnnie hanbí - pravda, Johnnie? -, že hovorím tak sprosto."

K Geraldovmu úžasu Johnov skľúčený výraz ustúpil pyšnému úsmevu. "Nie, Larrie, nehanbím sa, je veľa pravdy na tom, čo hovoríš."

Tak také sú účinky lásky, ktorá sa neodvažuje vysloviť svoje meno, pomyslel si Gerald. Bol by očakával, že na také sentimentálne, neúprimné trepanie zaberie Inge, ale John... Gerald sa díval na nezrelé rysy Larrieho aj na jeho vypočítavý, chlapčenský úsmev s naozajstnou nechuťou.

Na šťastie sa toto napätie uvoľnilo, keď prišla Inge. "Larwood je celkom spokojný. Obeduje s dievčatami," oznamovala. "Myslím, že mu už Trudel poplietla hlavu." "Hodila očkom" po Larriem a ten jej odpovedal mrknutím. "Ale čo dáme tomuto veľkému chlapovi?" pokračovala a pozrela na Geralda s komickou prísnosťou. Dobrá nálada sa jej už takmer vrátila. "Nebudem dievčatá vyrušovať pri jedle," povedala pevne, akoby Gerald tento tyranský zásah vyžadoval.

Larrie sa k nej priblížil a objal ju okolo širokého pása. "Nechajte ma zaskočiť do špajze, pani Middletonová. Ja vám ju prehľadám, v tom sa vyznám. Niečo vyšťúram, to sa nebojte. Iste je vo vašej dobre zásobenej špajzi nejaký chutný jazyk."

"Jazyk!" vykríkla Inge. "Ale ten chlapec má také dobré nápady! Požiadam Trudel, aby uvarila jazyk v troške červeného vína s trochou cibule. Nie! Musím to urobiť sama, ona dáva príiš veľa cibule."

"Nejaký chlebíček mi úplne stačí," zasiahol Gerald. "Nie je treba, aby si veľmi vyvárala."

"Chlebíček!" zhrozila sa Inge. "Nie je to pravý chlap? Pripraviť chlebíčky, milý Gerald, dá omnoho viacej práce než uvariť jazyk."

"Má celkom pravdu," podporoval ju Larrie. "S chlebíčkami je veľká práca," a mrkal na Geralda, ktorý sa rozmrzene zadíval stranou. "Ale nemusíte sa s tým obťažovať, pani Middletonová," pokračoval Larrie. "Čože sa dievčatá div nebijú, aby sa vám mohli zavďačiť, však ste k nim ako anjel? A ak dajú na kúštik roztomilosti, prehovorím si s nimi ja."

Keď sa vrátil s misou studeného jazyka a šalátom, Inge stále ešte prednášala Geraldovi o jeho sebectve, že prišiel tak neskoro, a vyhlasovala: "Máš veľké šťastie, Gerald, že vôbec niečo na jedlo dostaneš. Máme u nás malinkého ťažko chorého pacienta, ktorý potrebuje omnoho viacej starostlivosti, než si zaslúžiš ty."

"A akože sa darí nášmu vtáčikovi?" švitoril Larrie.

"Thingy našla na snehu malú sovu," vysvetľoval John. "Ona a Larrie sa zaoberali celé doobedie tým, že sa jej snažili vpraviť do zobáka brandy." Na hlase mu bolo poznať istú netrpezlivosť. "Naozaj, mami, vieš, bolo by lepšie zakončiť jej trápenie. Má poranené krídlo, a keby ste ju aj nejako primäli, aby prehltla potravu, aj tak nebude môcť lietať."

"Ach nie!" kričala Inge. "Ako môžeš hovoriť takú strašnú vec, Johnnie! Je to taký múdry vtáčik." Vyvalila oči a zahúkala na celú miestnosť: "Í-vík, í-vík, í-vík! Tak plače, Gerald." sama vyzerala viacej ako veľký škandinávsky výr než ako sova. Hádam to vycítila, pretože náramne trpezlivo Geraldovi vysvetľovala: "Nie je to veľký druh, ktorý robí hú, hú, hú. Je to malá sovička."

"Áno, pochopil som to, Inge," odpovedal. Nemal rád, keď Inge z ničoho nič začala napodobňovať zvieracie zvuky; pred Larriem sa mu to akurát zdalo neznesiteľné.

"Dobre," John vstal zo stoličky a zadíval sa z okna von. "Umývam si nad tým ruky. Ak sa ty a Larrie chcete s tým úbohým vtáčkom hrať, hrajte sa." Zúrivo sa obrátil na Larrieho: "Len preboha dúfam, že už tu tá zatrolená sova nebude, keď sa zajtra ráno vrátim. Mimochodom, musím skoro odísť, ak sa mám pri týchto klzkých cestách dostať včas do mesta."

Gerald poznamenal: "Môžeš sa so mnou zviesť, ak chceš. Larwood je veľmi spoľahlivý, aj keď sú cesty ako sklo."

John bol stále ešte v mizernej nálade. "Nie, ďakujem ti. Budem auto potrebovať, aby som sa zajtra mohol vrátiť. Vy boháči máte vždy nafúkle predstavy o tom, že vedia jazdiť iba šoféri."

Larrie pozoroval Johnovu náladu a zdalo sa, že sa naraz rozhodol. Prešiel miestnosťou a položil ruku Inge na rameno. "Johnnie má pravdu. Viete, tomu úbohému vtáčikovi bude lepšie, keď tu nebude."

Inge k nemu obrátila svoje ustrašené veľké oči bábky. "Ach nie, to nesmieš hovoriť. Ja by som nemohla nič zabiť."

"Ale, pani Middletonová, kto by chcel takú vec od vás? Nie, na to som tu ja."

John sa obrátil od okna a úsečne prehovoril: "Hľaď, nech to urobíš rýchlo, Larrie."

Inge ešte kričala: "Ach nie, nie!" ale Larrie už vyšiel z izby.

Gerald pristúpil k Johnovi: "Mohol by som s tebou prehodiť pár slov, John?" spýtal sa ticho.

John k nemu vzhliadol: "Mohlo by to byť len strašne málo slov, pretože už musím odísť."

"Je v prijímacej izbe zakúrené, Inge?" spýtal sa Gerald. "Chcem sa s Johnom o niečom porozprávať medzi štyrmi očami."

"O niečom, pri čom ja nesmiem byť? Čo to môže byť, Gerald? To nie je zdvorilé!"

"Prepáč, Thingy, nemám inú príležitosť si s Johnom pohovoriť. Mimochodom," dodal Gerald, "už som napísal Thurstanovi o tej tvojej záležitosti. Mal som to urobiť už skôr, ale pridal som ti malý ročný darček, ktorý ti, dúfam, príde vhod."

"To sa ma snažíš podplatiť!" vykríkla Inge, ale usmievala sa. "Tak dobre. Choďte si po svojom. Keby ústredné kúrenie dosť nehrialo, môžete si zapnúť elektrický teplomet."

Ale kým odišli z miestnosti, Larrie sa vrátil. Geraldovi pripadalo, akoby ho priamo počul vrnieť blahom. Všetky jeho hĺbavé, sirotčie rysy akoby sršali mačacím uspokojením: "To úbohé stvorenie už nie je na svete," oznámil.

Inge vzdychla: "Ach! Ja som nikdy nič v tomto dome nezabila. Dúfam, že mi neprinesieš nešťastie, Larrie!"

Chlapec k nej pristúpil a pobozkal ju: "Ako toto môžete povedať," zavyčítal.

"Nie, nemyslím to naozaj," usmiala sa naňho Inge. Ale Gerald, ktorý videl, že je naozaj rozrušená, ju upokojoval: "Ten vtáčik to mal iste rýchle odbyté, dušinka."

"No, mal a nemal..." začal Larrie, ale John ho okríkol: "Ušetri nás podrobností, Larrie." Obrátil sa k Geraldovi a zatváril sa ako školák: "Tak nech už mám radšej tento trest za sebou, tatko," smial sa, "alebo to bude poltucta na zadok?" Keď vychádzali z miestnosti, Larrie za nimi kričal: "Dajte mu ich tucet, profesor!"

Keď vstúpil do pretiahnutej prijímacej izby, takej šedej a prázdnej v skomierajúcom februárovom svetle, Gerald cítil, že celú vec zvrzal. Mal si nahrať náhodný rozhovor; takto to vyzerá presne tak ako oné nešikovné, zle zvládnuté "pohovory", ktoré si s Johnom pretrpel v jeho chlapčenstve a účinok ktorých vždy vzápätí zmarila Inge svojím upokojovaním.

John sa posadil na operadlo leňošky a pohupoval nohami; keď tu nebol Larrie, bol znova ako chlapec. "Pre všetko na svete, čo toto znamená, oci?" vypytoval sa, ale jeho bezstarostný úsmev celkom nezakryl jeho rozmrzenosť.

Gerald, ktorý sa zúfalo snažil oddialiť hlavnú vec, okolkoval: "Mám strach o mamu, John."

"Thingy, ale prečo preboha? Zdá sa, že je v najlepšej forme."

Gerald sa prinútil sadnúť a pozrieť Johnovi do očí: "Nie je ti tu zima? Nemám zapnúť jeden teplomet?" A keď John odpovedal netrpezlivým gestom, pokračoval: "Ó áno, po zdravotnej stránke sa jej zrejme darí výborne. Mám len starosť, že zo seba robí blázna kvôli tvojmu priateľovi Larriemu. Vieš, ako si ľudí dokáže obľúbiť."

John zdvihol obočie: "Ale pane na nebi!" vykríkol. "To je predsa pre ňu najlepšia medicína, aby mala o niekoho záujem! Má to aspoň jednu dobrú stránku: prestane sa toľko starať o nás deti. To ešte vieš." Vytiahol si fajku a začal ju napchávať. Behom celého ďalšieho rozhovoru sa zamestnával tým, že ju zapaľoval, bafal a odhadzoval zápalky spôsobom, ktorý znásoboval Geraldovu nervozitu.

"Nevieme nič, aspoň ja neviem nič o tvojom priateľovi," poznamenal Gerald.

John sa rozchechtal: "To by som rád vedel, kedy si vôbec niečo vedel o našich kamarátoch!"

Gerald sa začervenal, ale namietol rázne: "Tí sa nesťahovali k tvojej matke."

John zízal na Geralda s ironickým úsmevom: "Mohol by som ti všeličo povedať k tvojej náhlej starostlivosti o Thingy. Ale budem sa radšej tváriť, ako by si mal právo dávať tieto otázky ako normálny manžel. Nuž: Larrie je sirota, vychovaná v sirotinci. Má za sebou pohnuté časy, bol trikrát usvedčený z drobných krádeží a bol vo vychovávateľskom ústave. Thingy to všetko vie a uvítala ho tu ako môjho priateľa. Chceš vedieť ešte niečo viac?"

Geraldova rastúca nevôľa mu dodávala odvahu: "Zdá sa mi, že to nie je skutočná odpoveď," namietal. "Ty vieš, ako je Inge od prírody dobrosrdečná a do akých ťažkostí sa preto dostáva. Ty máš plné právo priateliť sa s kýmkoľvek..."

Johnove temné oči sa zúžili zlosťou. "Ďakujem ti, to mám," vykríkol, "ja viem, niekto ťa naviedol. A ty si sem úmyselne pribehol preskúmať situáciu. Viem už, kto to asi bol: Robin! Aby doňho hrom udrel! Má ešte prekliatu drzosť pliesť sa do toho, keď sám vedie ten svoj pustý dvojitý život!"

"Nehovoril som s Robinom..." začal Gerald, ale John sa neovládol: "Neverím ti!" hulákal. "No, môžeš povedať pánovi Robinovi, že si tú vec vypije. Písať listy do Timesov na ´rozhlasových demagógov´! Jeho milovaný pán Pelican je na...."

"To s tým nemá nič spoločné," prerušil ho Gerald. "Robina som ani nevidel."

John sa zatváril nadurdene. "Tak dobre. Bol to teda niekto iný, hádam jeho chère amie, ktorá ma chce zachrániť predo mnou samým. Vieš, nad pekla zlosť je žena zhrdená... Predpokladám, že ti povedala, ako je to s Larriem a so mnou, a ty si hlboko pobúrený?"

Gerald sa snažil potlačiť hnev, ktorý sa v ňom hromadil z ovzdušia, stále podobnejšieho "výstupu", a nasadil priateľský úsmev. "Viem o tom, to áno," priznával, "nepoviem, ako som sa to dozvedel. Neviem, čo si mám o tom vlastne myslieť. Rozhodne moje pocity tu nerozhodujú. Ak má tu niekto vinu, musím z nej vziať väčšiu časť na seba ako zlý otec." Usmial sa na Johna. "Veľmi by mi bolo ľúto, keby si sa dostal do nejakých problémov, ale ty si už musíš poradiť so životom sám. A ja viem, že si s ním vieš rady." Aspoň toľko som mu povedal, myslel si horko, aby som ho varoval, že sa hrá s ohňom, a primäl sa, aby hovoril ďalej. "Teraz si známou osobnosťou, John," znova sa usmial, "a známe osobnosti si nemôžu vždy dovoliť rovnaký život ako ostatní. Ale ja," ponáhľal sa so záverom, "mám záujem len na tom, aby som uchránil Inge."

John vstal. Všetka horkosť, nahromadená v detstve, aj všetko matkino poučovanie sa v ňom na okamih zlialo: "Tvoje doterajšie úspechy v tomto ohľade ti zaručujú, že si môžeš trúfať aj tentokrát," vyhlásil s krutým sarkazmom. Vyskočil zo stoličky: "Bohužiaľ musím ísť," oznámil, "alebo mám požiadať o láskavé dovolenie k odchodu?" - Gerald sa odvrátil - "a nemám žiadne námietky proti tomu, aby si prevravel s Thingy, ak si to žiada tvoje prapodivné svedomie," dodal John blahosklonne, keď odchádzal z miestnosti. Gerald, ktorý sa triasol hnevom, za ním zavolal: "Ďakujem ti, mám v úmysle rozhodne s ňou prehovoriť."

Večera - jedna z najveľkolepejších večerí, ktorá mala Geraldovi vynahradiť slabý obed - bola pre Geralda ponurou hostinou. Sedel mlčky, zatiaľ čo Inge s Larriem spolu cukrovali ako hrdličky. Okolo piatej Larrie začal byť nepokojný. Chodil sem tam, otváral námatkou noviny, pohvizdoval si, díval sa na hodiny a potom naraz zamieril k Inge, vzal ju za ruku a preniesol túžobne: "Ja viem, sľúbil som vám aj Johnniemu, že dnes večer zostanem doma, ale dovoľte mi, aby som si vzal auto a zašiel do Readingu. Len aby som si mohol zájsť do kina. Neprídem neskoro. Ale dávajú tam film s mojou milovanou Marilyn Monroe."

Inge vzdychla: "Ale, Larrie! Čo povie John? Vieš, čo sa dialo tento týždeň. Nikto ťa nechce držať doma, ale ty si robil také nepekné veci!"

"Mal som v sebe príliš veľa pív," skrúšene priznával Larrie. "A teraz som k vám úprimný, že?"

"To bolo nejaké veľmi silné pivo," krotko ho kárala Inge. "Len si spomeň, čo si rozbil - všetok nábytok v izbe, ktorý som zariadila v garáži, jeden blatník je prerazený a dievčatá si vystrašil. Zlý chlapec!" pohrozila mu prstom.

Larrie sa zatváril dojemne: "Och, kedy sa zbavím tej beštie, čo je vo mne? Vy mi pomôžete, pravda? Ale nemôžem sa jej zbaviť tak, že proste zostanem doma a budem mať nepokoj v tele. To nie je žiadne víťazstvo. Musím si výjsť a vrátiť sa späť, ako som odišiel; tak zvíťazím, pravdaže?"

Inge sa usmiala: "Vzal si si do hlavy, že pôjdeš, to vidím. Ale nevrátiš sa veľmi neskoro, však, Larrie?"

"Na moj dušu," sľuboval Larrie. Predstieral ostýchavosť. "Len si zájdem do kina a späť. S obrazom Marilyn Monroe v srdci nebudem schopný myslieť na nič iné."

"Dobre, ustupujem," povedala pani Middletonová. "Dobre sa bav."

"Ďakujem vám," povedal Larrie a mocne ju objal. "Bolo to ohromné, že som vás poznal, profesor Middleton," ukláňal sa. "Toľko som o vás počul od Johnnieho. Je na svojho otca taký hrdý." Gerald sa pozrel bokom.

Inge vstala. "Musím zariadiť, aby ti dali do bytu nejaké chlebíčky," vyhlásila a vyšla z izby. Na Geraldove prekvapenie Larrie k nemu pristúpil a postavil sa pred neho. Oči mu zaplanuli hysterickou zlosťou: "Mňa z tohto domu nedostanete," syčal, "len to skúste!" A už bol preč.

Inge bola celkom veselá, keď spolu pili sherry. "Musíš zostať na večeri, Gerald," dohovárala mu. "Povedala som im, aby urobili ten váš anglický teľací rezeň s ľadvinovou paštétou a mám tú fľašu Châteauneuf du Pape - to tu bude chutiť."  Prechádzala po miestnosti, natriasala vankúše a premiestňovala stoličky, ako to s obľubou robievala. "Onedlho už zíde sneh a budú snežienky a potom moje kosatčeky. Pamätáš sa na Iris reticulata, čo som ti vlani priviezla na Montpelier Square? Varí pani Larwoodová slušne?" V takejto nálade ani nečakala na odpoveď. "Nie je roztomilý chlapec, ten nepekný nezdarník Larrie?" zvolala. "Už správne reaguje na láskavosť."

"Mne sa nezdá príliš roztomilý," chopil sa Gerald príležitosti.

"Nie?" počudovala sa Inge s očami dokorán. "Ale, Gerald! Ty ho nepoznáš. Je samý vtip a žart. Cítim sa s ním taká mladá. Ale dokáže byť tiež náramne vážny. Má írsku krv, vieš, sú to snílkovia. Myslím si, že asi umrie mladý, úbožiačik. Tým viac dôvodov pre to, aby sme ho obšťastňovali."

"Želal by som si, aby to poslanie nepripadlo práve tebe," povedal Gerald. "Vôbec sa mi nepáči, že je tu."

"Ach, Gerald, ako môžeš takto hovoriť! Som rada v jeho spoločnosti. Vieš, cítim sa veľmi osamelá."

"To je práve ono. Izolovala si sa tu len so slúžkami. Je ďaleko do najbližšieho domu. To nie je miesto, aby si tu mala za spoločníka bývalého trestanca."

Inge zostala stáť a civela naňho: "To ti povedal Johnnie! To je od neho strašne škaredé. Ako sa ten chlapec môže polepšiť, keď každý o tom hovorí? Okrem toho nebol v polepšovni, bol vo vychovávateľni. To je niečo celkom iné."

Gerald vzal karafu a nalial dve ďalšie čaše sherry: "Mne stačilo to, čo som počul, aby som poznal, že je to opilec a násilník," hovoril ďalej. "A tiež som si naňho dával pozor. Má v sebe pravdepodobne kúsok dobrého, ale je to strašne hlboko, dušinka. Je neúprimný a falošný a tak mi pripadá, že je tiež zlomyseľný hysterik." Pritom mu napadlo, že takú povahu má tiež Inge, keď má zlé nálady. O to pádnejší dôvod, aby neboli pri sebe, myslel si.

Inge stála nad ním a vrtela hlavou: "To je veľmi neláskavé, Gerald. To pochádza z toho, že si žiješ len medzi starými knihami a nie si dosť medzi ľuďmi." Odmietala jeho hľadisko. Potom sa spýtala: "A čo by povedal Johnnie, keby som tu jeho priateľa nenechala žiť?"

"Až do dneška sa bez neho obišiel," namietol Gerald. Bol rozhodnutý, že nepoužije svoje vedomosti o Johnovom živote na podporu svojich argumentov.

"Stále sa mi viac a viac vzďaľoval, preto mám tak rada Larrieho. Je to prvý priateľ Johnnieho, ktorý nás zblížil."

Gerald sa na ňu zadíval s novým záujmom: "Poznala si veľa Johnových priateľov?"

"Ó mnoho, mnoho, Gerald. Ale tí sa vždy snažili odviesť ho odo mňa. Hovorili mu, že ho chcem mať pod papučou, a iné ukrutnosti. Ten človek Derek Kershaw narozprával o mne strašné veci."

Gerald sa na ňu usmial: "A nemali pravdu?"

Jeho odzbrojujúci úsmev ubral pre Inge týmto slovám všetku vážnosť. "Nie, Gerald," preniesla so strojenou zlosťou, "samozrejme nemali pravdu. Ty si zloduch."

Vzdal sa, bolo to beznádejné. "Sľúbiš mi, že sa zbavíš Larrieho, ak budem mať pravdu?" spýtal sa. "A ak nemám pravdu, dám ti desať párov nyloniek."

Inge sa potešene rozosmiala: "Sľubujem!"

Zjedli spolu bohatú večeru v srdečnejšom ovzduší než poznali za dlhé roky. Len raz nastala mrzutá chvíľa, keď sa Gerald opýtal, či niečo vie o Kay. "Áno, Gerald," zahubovala Inge, "a veľmi sa na Kay hnevám. Tiež som jej to v liste povedala. Stálo to takú prácu urobiť tú výhodnú zmluvu pre Donalda, aby prednášal na kurzoch firmy, a ona teraz píše, že Donaldovi sa zdá Robin dosť povýšený. Neviem, čo si myslí. Robin je šéf. Okrem toho nemám rada, keď niečo pre niekoho zariadim a on je potom nespokojný." Konštatovala tak prosto svoj pomer k životu, že Gerald k tomu nemal čo povedať.

Napriek neobvyklej pohode tejto návštevy odchádzal Gerald s pocitom, že sa absolútne minula účelu, a tiež ho trýznilo, že nemá vôbec potuchy, či Inge niečo vie alebo sa dohaduje o Johnovom živote.

Z románu Angusa Wilsona Anglo-Saxon Attitudes (1956)

Do češtiny preložila Jarmila Urbánková
Vyd. Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, n.p., 1960