Bertranda

"Stretli sme sa minulý mesiac v eropláne. Chuck Mumpson."
"Áno, áno," pritaká bez nadšenia.
"Tak čo, ako to ide?" zamrká na ňu tým pomalým spôsobom, ktorý si pamätá z lietadla.

To? Pravdepodobne jej práca. Alebo život, všeobecne vzaté ? "Veľmi dobre, ďakujem. A čo vy?"

"Hej, je to oukej." V jeho hlase neznie nadšenie. "Bol som nakupovať." Dvíha nákupnú tašku s vlhkými škvrnami. "Pár krámov pre rodinku doma, neodvážil by som sa bez toho vrátiť." Smeje sa a Vinnie pripadá, že je ten smiech nervózny a predstieraný. Buď je to skutočne tak, že by sa pán Mumpson bál vrátiť k svojej "rodinke" bez darčekov, alebo skôr je tá poznámka len príkladom vulgárneho a bezvýznamného žartovania bežného medzi polovzdelanými Stredoameričanmi.

"Som rád, že som na vás narazil," pokračuje Mumpson. "Chcel som sa vás na niečo opýtať; poznáte túto krajinu o moc lepšie než ja. Čo takto šálku kávy?"

Aj keď Vinnie nie je obzvlášť potešená, že na ňu Chuck Mumpson natrafil, je pohnutá odvolaním sa na svoju skúsenosť a odbornosť a nádej na občerstvenie. "Prečo nie."

"Super. Pohárik by bol prípadnejší, ale hádam, že je teraz všade zavreté, majú to tu bláznivé predpisy."

"Do pol šiestej," potvrdí Vinnie a pre jedenkrát je potešená nad zákonmi obmedzujúcimi čapovanie alkoholu. O hostince nestojí a najmä by nestála o to, aby ju niekde videli s niekým oblečeným ako Mumpson.

"Tuná v tom obchodnom dome je čajovňa, ale je strašne drahá."
"Nerobte si vrásky. Já vás zvem."
"Výborne." Vinnie ho vedie okolo starobabylonského chrámu, prácne postaveného z kandovaných cukroviniek, po schodoch nahor do mezanínu.
"Hej, videli ste tých chlapíkov?" prenesie Mumpson hlasitým šepotom a trhne hlavou späť k malému stolíku hore pri schodoch, za ktorým dvaja zamestnanci Fortnuma v obleku v štýle začiatku devätnásteho storočia pijú čaj a hrajú šachy. "Divní."
"Čo ? Áno, áno." Vinnnie poodíde na slušnejšiu vzdialenosť. "Sú tu často. Predstavujú pánov Fortnuma a Masona, zakladateľov tohto obchodného domu."
"Aha." Mumpson sa otočí a prezerá si zamestnancov neomaleným pohľadom civejúceho dobytčaťa, charakteristickým pre turistov.
"Rozumiem. Jak taký reklamný gríf."

Vinnie, podráždená, nepritaká. Samosebou, že svojim spôsobom to je reklamný gríf, ale ona to vždy považovala z milú tradíciu. Ľutuje, že prijala Mumpsonove pozvanie, jednak - pokiaľ nebude obozretná, bude musieť najmenej pol hodiny počúvať jeho turistické zážitky, čo všetko videl, kúpil, jedol a aké nedostatky má jeho hotel.

"Neuvedomila som si, že ste plánovali zostať v Anglicku tak dlho," hovorí a usádza sa na svetlozelenom kovovom kresielku v tvare motýľa. Tieto kresielka dodávajú čajovni u Fortnuma vzhľad edwardiánskej zimnej záhrady.

"Hej... teda... neplánoval som to." Chuck Mumpson zo seba zhodí plastikový kabát a obnaží kožené západniarske sako lemované koženými strapcami, lesklou žltou západniarskou košeľou s meňavými cvokmi namiesto gombíkov a uzunkú koženú viazanku. Zavesí pršiplášť na prázdnu stoličku, odkiaľ kabát zotrvačne odkvapkáva na karmínový koberec, a sťažka sa posadí. "No, všetci ostatní sa vrátili domov minulý mesiac. Ale mňa napadlo, že je toho kopa, čo som nevidel, a keď už som tu, že tu doparoma môžem ešte chvíľu zostať. Chodil som po pamätihodnostiach s jednými manželmi z Indiány, čo som sa s nimi zoznámil v hoteli, ale v pondelok odišli."

"Nikdy som nechápala zmysel tých štrnásťdenných zájazdov," hovorí Vinnie. "Ceste do Anglicka by mal človek venovať aspoň mesiac. Pokiaľ to však človeku zamestnanie dovolí," dodáva, pretože si pripomenie, že väčšina ľudí sa neteší z možností akademického života.

"No. Teda nie." Mrká. "Totiž, to ma nemusí trápiť. Som v penzii."
"Áno?" Vinnie sa nepamätá, že by sa o tom bol zmienil v lietadle, ale nepochybne ho nepočúvala. "Odišli ste do dôchodku skoro," dodá, pretože Mumpson nevyzerá na šesťdesiatpäť.

"No," Mumpson sa zavrtí na svetlozelenom kresielku, ktoré je na jeho mohutnosť príliš drobné. "Pomenovali to predčasný odchod do dôchodku. Mňa by to nebolo napadlo. Vyhodili ma, aby sa tak povedalo." Zasmeje sa prehnane hlasno, ako by sa podieľal na žarte, ktorého je sám terčom.

"Skutočne?" Vinnie si pripomenie články, ktoré čítala o narastajúcom trende nútených odchodov do dôchodku medzi úradníkmi stredného veku, a blahoželá si k systému univerzitných definitív.

"Hej, vyhodený do starého železa v päťdesiatichsiedmich," opakuje Mumpson pre prípad, že by jej ten vtip nedošiel - konieckoncov sa nezasmiala, myslí si asi. "Oukej, ehm - Virginia, čo si dáte?"

"Vinnie," opraví ho automaticky a potom si uvedomí, že vlastne dovolila Mumpsonovi - Chuckovi - aby ju oslovoval krstným menom. Dala by prednosť profesorke Minerovej, pani Minerovej alebo aj slečne, ale keby to teraz povedala, vyznelo by to podľa neformálneho štandardu strednej Ameriky neospravedlniteľne hrubo.

"Chuck" si objedná kávu, Vinnie čaj a marhuľový zákusok. Potom, pretože by si priala odviesť jeho pozornosť - keď ho nemôže utešiť - od jeho profesionálnych neúspechov, ho prehovorí, aby ochutnal ovocný pohár.

"Keď človek nemusí každý deň do práce, má to určite svoje výhody," poznamená veselo. "Napríklad budete mať čas podnikať omnoho viac vecí." Aké veci? uvažuje, pretože pochopí, že nemá poňatie, ako sa bavia ľudia ako Chuck. "Cestovať, navštíviť priateľov, čítať," - čítať? Prichádza to do úvahy? - "hrať golf, rybáriť" - Sú v Oklahome ryby? - "venovať sa svojim koníčkom -."

"Nno, to mi hovorí manželka. Problém je, že keď človek hrá každý deň golf, sakramentsky ho to otrávi. A inak na šport som moc neni. Predtým ma bavil basebal, ale této časy sú dávno za mňou."

Človek bez vnútorných rezerv a nesprávne skloňuje zámená, pomyslí si Vinnie. "Veľká škoda, že tu vaša pani nemôže byť s vami," podotkne.

"No hej. Myrna robí v realitách, jak som vám hovoril a reality teraz v Tulse frčia. Má plnú pr-" Chuck z úcty k atmosfére a k staromódnej noblese Vinnie, či tej miestnosti, premiestni metaforu zdola nahor - "hlavu práce. Tiež si nahrabe." Širokou, pehavou rukou predvedie hrabanie a potom ju nechá ťažko padnúť na stôl.

"Skutočne?"

"Hej, Myrna má pech. A vlastne, keď sa veci maju tak, jak sa maju, je skoro určite celkom rada, že sa chvíľu nemotám po baráku od ničoho k ničomu. Nemožem jej to mať za zlé."

"Mmm," povie Vinnie a v duchu spojí Chuckove motanie sa po baráku s voľne sa pohupujúcimi remienkami zo surovej kože, ktoré má namiesto viazanky a ktoré sú pripevnené vulgárne veľkou sponou zo striebra a korytnačiny toho druhu, v akom sa vyžívali starí rančeri z juhozápadu, a tí, ktorí ich neskôr napodobňovali. Vinnie nezazlieva Myrne, že nechce mať Chucka doma. Tiež je jej jasné, že po mnohých dňoch samoty v cudzom, nezvyklom meste je Chuck rozhodnutý niekomu sa zveriť; ale rovnako rozhodnutá je Vinnie, že ona ten niekto nebude. Úmyselne odkormidluje konverzáciu k neutrálnym turistickým témam, čo je presne to, čomu sa predtým hodlala vyhnúť.

Podľa Chuckovho názoru nie je Londýn nič moc. Počasie mu nevadí: "Nie. Mám rád zmenu. Doma je to furt rovnaké. A keď nezalievaš, vyschne pôda na kameň. Keď som sem došiel, bol som úplne vedla z toho, jak je Anglicko zelené, zrovna ako tie cestovné reklamy."

Ale, sťažuje si, postele v hoteli sú hrboľaté a je málo horúcej vody. Anglické jedlo chutí ako uvarené seno; keď sa človek chce len trocha dobre najesť, musí do nejakej reštaurácie s cudzím, neanglickým jedlom. Dopravný ruch je hotový blázinec, všetci jazdia po nesprávnej strane a je to paromská práca dorozumieť sa s miestnymi ľuďmi, pretože anglicky vravia fakt smiešne. Vinnie takmer opraví značne podráždene jeho lingvistický omyl a namietne, že popravde sme to my, Američania, kto hovorí smiešne, keď vtom prinesú čaj, ktorý odvedie ich pozornosť.

"Hej, ako ste povedali, že sa táto vec volá?" Chuck ukáže lyžicou na zmes ovocia, krému, džemu, rumom nasiaknutej piškóty a šľahanej smotany, ktorá sa pred ním práve objavila na mramorovej table stola.

"Ovocný pohár."

"To je teda nejaký pohár. Je to väčšie než obložený banán." Zasmeje sa a zaborí lyžicu do pohára. "Nie je to ale zlé. A tiež k tomu človeku dajú poriadnu lyžicu."

Vinnie, pochutnávajúca si na zákusku, sa zdvorilo zdrží upozornenia, že dezertné lyžice sú v Británii vždy takto veľké.

Na rozdiel od Edwina je Chuck rýchlo a neštýlovo, naberá dômyselne pripravený múčnik, ako by to boli džgance, a pokračuje vo svojom rozprávaní. Videl už väčšinu bežných turistických atrakcií, zveruje Vinnie, ale žiadna naňho neurobila valný dojem. Niektoré dokonca ako by ho urazili, napríklad londýnsky Tower.

"Sakra, keď to vezmete - vlastne to neni nič než stará, opustená väznica. Podľa toho, čo nám sprievodca vykladal, to vyzeralo, že tam zatvárali plno historických osôb, čo vobec nemali byť zavretí. Boli to skoro samí dobrí chlapi. Ale napchali ich do tých malých kamených ciel, čo sú velké asi jak miesto na státie pre koňa, bez poriadneho kúrenia a svetla. Väčšina sa ich už nikdy nedostala von, vravel. Pomreli na choroby alebo ich otrávili alebo udusili alebo im usekli hlavu. Ženským a malým deťom tiež. Vôbec nerozumiem, prečo sú na to tak pyšní. Človeku, čo bol niekedy v kriminále, z toho musí behať mráz po chrbáte."

"Chápem vaše názory," súhlasí zdvorilo Vinnie a uvažuje, či bol Chuck niekedy v kriminále.

"A tí veľkí čierni havrani na tom dvore, cúrajú sa tam ako strašidlá." Chuck napodobní silnými rukami drápy a pomaly nimi prepochoduje po zeleno žilkovanom mramore. "Vlastne sa dá povedať, že tí vtáci sú starí kriminálnici."

"Áno," usmeje sa Vinnie.

"Tam, odkál ja pochádzam, znamenajú títo vtáci nešťastie. Napadlo ma, že možno ich tam preto dali, tí, čo to miesto postavili. Tak som sa opýtal sprievodcu, či mám pravdu."

"A čo odpovedal?" Vinnie začína Chuck pripadať celkom zábavný.

"Nemal poňatia. Nevedel nič. Naučil sa tie svoje rečičky naspamäť. Tvrdil, že nám ukáže korunovačné klenoty, a museli sme na to priplatiť. A ukázalo sa, že to sú len kópie. Klenoty boli z nafarbeného skla. Pravý materiál je niekde zamknutý - niekde úplne inde. Každý to mohol poznať. Vyzeralo to všetko, koruny a všetky tie korunovačné klenoty, ako krámy, čo by si ľudia obliekli na maškarný večierok."

Vinnie sa zasmeje: "Mala som rovnaký dojem, vtedy, pred rokmi. Divadelná bižutéria, myslela som si."

"No dobre. Sťažoval som sa sprievodcovi. Povedal som, že si o nás musí myslieť, že sme sprostí, keď nám za niečo také napočíta príplatok. Začal byť celý nervózny a zlostný: bol to aj tak nejaký trubiroh. Ale musím priznať, že toto bol výnimočný prípad. Väčšine ľudí, čo som tu stretol, by nevadilo, že som to povedal. Nevykladajú, akí sú báječní, ako majú všetko najväčšie a najlepšie. Robia si zo seba srandu, človek to vidí aj v novinách."

"Áno, to je pravda."

"Viete, u nás v Tulse máme kopec reklamných šikulov. Usmievajú sa, zdôrazňujú len to pozitívne - (musí-ti-ísť-len-o-prachy) - tieto typy. Človeka to dokáže otráviť, zvlásť keď už arci moc dobrú náladu aj tak nemá. Robertsonova vysoká škola, počuli ste o tom niekedy?"

"Nie," povie Vinnie, ktorá počula, ale nepamätá si, čo.

"No, to je fakulta, čo máme v Tulse. Založil ju jeden z tých televíznych kazateľov. Podľa nich platí, že keď je človek oddaný Kristovi Pánovi a chodí pravidelne do kostola, má isté, že v živote prerazí, získa uznanie, bude mať úspech v zamestnaní, skrátka čo si zamanie. Pripadalo mi to celkom neškodné. Potom stratíš miesto a poznáš druhú stranu mince. Nezarábaš, tým pádom si poľutovaniahodný, Kristom zavrhnutý, divný. Hej, teraz som si spomenul, na čo som sa vás potreboval opýtať." Chuck kladie lyžicu. "Napadlo ma to z tej knihy, čo ste mi požičali v lietadle, o tom americkom dieťati, čo sa vráti do Anglicka a jeho dedko je tam neakým vojvodom alebo čo. Zabudol som, ako sa to volala."

"Malý lord."

"Hej, tak to bolo. To mi pripomenulo môjho dedka, keď som bol malý a keď som s ním v lete pracoval na ranči. Rozprával, že tiež pochádzame od neakého anglického lorda."

"Skutočne?"

"Nevymýšľam. Väčšina našich anglických predkov boli obyčajní ľudia, vyprával, ale jeden sa volal Charles Mumpson, práve jak ja; a niekedy dávno, za revolúcie to bol nejaký veľký lord. Žil na panstve dole v juhozápadnej časti Anglicka a bola to tam moc známa postava. Slávna postava. Dačo ako mudrc. Nespával na svojom zámku, hovoril môj dedko, býval v jaskyni niekde v lesoch. A mal zvláštne oblečenie, taký dlhý kabát ušitý z kožušiny dvanástich rôznych zvierat. Volali ho Pustovník zo Southley a chodili za ním ľudia z celého šíreho kraja."

"Skutočne," opakuje Vinnie znova, ale v odlišnej intonácii. Po prvýkrát pocítil o Chucka Mumpsona profesionálny záujem.

"No a tak som prišiel na ten nápad, že keď som tu, mohol by som to skúsiť a poohliadnuť sa po tom chlapíkovi a zistiť niečo viac o ňom i o ostatných našich tunajších príbuzných. Ale neviem, ako na to. Šiel som do knižnice, ale nič som nenašiel, ani som nevedel, kde začať. Potiaž je v tom, že tí vojvodovia a kniežatá a tieto veci majú spústu rôznych mien, niekedy tri alebo štyri v rodine. Okrem toho nie je v tom kraji žiadne miesto, ktoré by sa volalo Southley." Zasmeje sa a pokrčí ramenami. "Skúšal som vám telefonovať, či by ste mi nepomohla, ale asi som si napísal zlé číslo. Namiesto vás sa mi ozvala neaká práčovňa."

"Mmm," Vinnie pochopiteľne nevysvetlí, že úmyselne prehodila jedno číslo. "Existujú inštitúcie, kam by ste mohli zájsť," hovorí. "Napríklad Spoločnosť genealógov." 

Zatiaľ čo si Chuck zapisuje jej návrh, uvažuje Vinnie, že jeho žiadosť je úplne všedná: typický Američan zo stredných vrstiev, s priemerným vkusom, takzvaný demokrat, pátra po spojení s birtskou aristokraciou - po predkoch, rodokmeni, erbe, mieste, kde žili, a po vznešenom mene.

Konvenčné, únavné. Ale niektoré podrobnosti Chuckovej rodinnej legendy sú pre folklóristu zaujímavé: výstredný lord a miestny mudrc oblečený do zošívaných kožušín v lesnej jaskyni. Bláznivý deistický filozof? Stúpenec Rousseaua? Bylinkár? Šaman? Alebo možno dokonca miestna ľudová predstava inkarnácie nejakého pohanského lesného boha - spola zviera, spola človek? V duchu už vidí krátky, ale zaujímavý článok. Tiež ju pobaví predstava Chucka v jeho zvulgarizovanej, zaoceánskej podobe ako inkarnáciu klasickej ľudovej postavy - náhodou tiež z juhozápadu jeho vlastnej krajiny - a navlečeného do zvieracích koží.

Prinesú účet a Vinnie ako obvykle trvá na tom, že si zaplatí svoj podiel. Priatelia to prisudzujú jej feministickým zásadám; Vinnie síce túto interpretáciu prijíma, ale jej stanovisko má hlbšie príčiny než feminizmus. V podstate tak prejavuje bytostnú nechuť byť niekomu zaviazaná. Chuck namieta, že jej je aj tak dlžný za radu; ale Vinnie ho upozorní, že jej zaistil cestu do Londýna autobusom Sun Tours, takže sú si kvit.

"No tak dobre." Chuck skrčí Vinniine librové bankovky vo veľkej červenej pästi. "Viete, vy mi pripomínate jednu učiteľku, čo som ju mal vo štvrtom ročníku. Bola fakt milá. Vždy..."

Vinnie počúva Chuckove spomienky bez komentára. Je jej súdené pripomínať takmer každému, s kým sa stretne, nejakú učiteľku.

"Aj tak. Chcel som povedať, že to vyzerá, že zostanem v Londýne o chvíľu dlhšie. Čo keby sme sa zas zišli, trebárs na obede?"

Vinnie taktne odmieta; tento týždeň má strašne veľa práce, klame. Ale prečo by jej Chuck nepodal správu, ako pokračuje jeho výskum? Dá mu svoje telefónne číslo - tentoraz správne - a tiež adresu. Ak chce naozaj niečo zistiť, poradí mu, bude pravdepodobne musieť zájsť do toho mesta alebo dediny, kde žili jeho predkovia - pravdaže ak to miesto vypátra.

"Hej, to by som mohol," súhlasí Chuck. "Mohol by som si trebárs najať auto a zájsť tam."

"Alebo by ste mohli ísť vlakom. Najať si auto je tu strašne drahé."

"To mi nevadí. Peňáze njesú problém. Keď ma z Amalgamated vyhodili, musím priznať, že za mnou tiež mrskli peknú zásobičku peňazí."

Forreign Affairs (1984) napísala Alison Lurieová

Do češtiny preložila Eva Marxová, Poslední láska, vyd. Práce, 1991