Bertranda

Felice:
Musíme kúpiť jednu trojdverovú skriňu na šaty, jeden prádelník, dva nočné stolíky... a postele, buď manželské alebo dve spojené postele... komodu...

Franz:
Skriňa. Šuplíky. Tak my kupujeme skriňu ?! (Udivene) Felice, my vážne potrebujeme skrine ?

Felice:
Ako si to predstavuješ ? Domácnosť bez nábytku ?

Franz:
V skrini predsa ne...

Pristúpi k nim usmievavý Komi.

Felice:
Musíme sa rozhodnúť... keď nie táto skriňa, tak trebárs tamtá, ale nerobme im tu divadielko. Snáď sa nebojíš skrine ? Predsa nezavriem do skrine tridsaťročného prokuristu a spisovateľa. Dve skrine a dva nočné stolíky do spálne, do jedálne kredenc a prípadne skrinka do kuchyne, skriňa u teba, skriňa alebo knižnica, a skriňa do predsiene, stôl, dva stoly, tri stoly, stolík, stolíček, skrinka s priehradkami... (Felice otvára ústa stále rýchlejšie, stále širšie... Franz vidí jej zlaté, žiariace zuby.)

Franz:
Nepotrebujeme ani skriňu, ani stoličky, nepotrebujeme nič, a ja... u mňa stôl, kanapa, stolička, knihovnička, to je všetko... Snáď si nemyslíš, že ja budem spať v spoločnej spálni pod jednou prikrývkou v spoločnej posteli... ja v noci pracujem !!! I dych milovanej bytosti môže rachotiť ako lokomotíva... Počuj, skrine nie, ani postele nie... to nie je ono... prepáč. (Pozrie na hodinky, strieborné, vreckové). Ja už musím ísť... (Felice si so záujmom prezerá skriňu: otvára, vyťahuje priehradky, zamyká atď.)  Vyhradil som si hodinu na prehliadku nášho, samozrejme že nášho nábytku, je konieckoncov tiež môj... aj tá skriňa aj stôl.

Felice sa usmieva, vezme snúbenca pod rameno:
Prečo tak bojuješ so skriňou ? Ublížil ti niekedy ten kus nábytku ? Ja tú skriňu samozrejme mať nemusím, ja sa bez tej skrine obídem, aj keď si nedokážem predstaviť domácnosť bez skríň... nie sme cigáni...

Franz zvážnie:
Budeš žiť so mnou, nie so skriňou.

Felice s úsmevom:
To dúfam... ale gazdiná, pani domu nejaké skrine mať musí...

Franz:
Ak základom nášho vzťahu má byť stolička alebo skriňa, potom nevidím... musím... mám asi horúčku... musím odísť. Nemám k nábytku sebamenší vzťah... nechcem sa stať väzňom, otrokom, nemôžem na svojich bedrách niesť skriňu... je to snáď môj kríž ? Skriňa !

Komi, ktorý sa točil okolo snúbencov, užasnuto načúva. Do obchodu vstúpi mladá dvojica. Obaja vzrušení... Komi k nim pristúpi.

Felice tisne snúbencovi ruku:
Miláčik ! Ľudia sa po nás otáčajú... Nechajme skriňu skriňou, zájdem sem zajtra s Ottlou a vyberieme skriňu, ktorá ti určite bude vyhovovať. Chcem kúpiť nábytok, ktorý by sa páčil aj tebe...

Franz:
Nech kúpiš čokoľvek, bude... keď sa to bude páčiť tebe, mne tiež... skrátka, keď... mne stopercentne.

Felice:
To hovoríš teraz, miláčik, ale potom ?... Keby som ja sama vybrala trojdverovú orechovú skriňu, isto by si bol nešťastný... a díval by si sa nie na mňa, ale na skriňu ! S nevôľou, možno s nenávisťou... Nakoniec by si utiekol... od tej skrine, vlastne odo mňa.

Franz (sa usmeje, ukloní sa, pobozká Felice ruku. Felice má rukavice)
Prepáč... trochu ma rozbolela hlava... tak dobre, rozhodneme sa.

Felice:
Spálňa... vyzerá elegantne, nemyslíš ?

Mladá dvojica si prezerá postele, manželské postele. Usmievajú sa na seba, šepocú si. Mladá žena plesne maznavo cez ruku svojho nastávajúceho.

Franz zamumle:
Hnus... (Odíde na druhý koniec predajne, ako by sa chcel schovať v kúte)

Felice osamie... po chvíli príde za Franzom, hovoria spolu. Felice je podráždená, rozhnevaná... Snúbenec pred ňou stojí ako káraný školák. Felice pristúpi ku Komimu, niečo mu hovorí, on prikývne... po chvíli sa vráti a nesie na tácni pohár vody. Franz vytiahne z vrecka prášky, otvorí tubu, vezme si, zapije. Mladá dvojica pristúpi ku skrini, otvorí ju, starostlivo ju prezerá zo všetkých strán, počíta vešiaky, otvára dolné priehradky. Franz príde bližšie, tiež prezerá so vzrastajúcim záujmom skriňu i mladú dvojicu, zabudne na Felice, ktorá sa rozpráva s Komim. Do miestnosti vojdú Sťahováci. Sú do pása nahí, cez ramená majú vrecia, gurty, povrazy... Komi im ukáže na skriňu. Sťahováci sa chystajú vyniesť skriňu. Ich mohutné, svalnaté telá, sčervenené tváre kontrastujú s elegantne oblečenými zákazníkmi. Pod napätou kožou hrajú svaly. Inak na to reagujú tváre žien, inak tváre mužov. Jedine Komi sa zaujíma výhradne o skriňu, aby Sťahováci niečo nepoškodili, nepoškriabali nábytok. Za Sťahovákmi odíde mladá dvojica. V obchode s nábytkom je naraz pusto. Franz a Felice mlčia.

Franz s neprirodzenou živosťou:
Felice dočítala si už tú knihu, čo som ti dal minulý mesiac ?

Felice zabratá do svojich myšlienok, nepočuje... a možno len predstiera, že nepočuje. Ide k francúzskej manželskej posteli, zvlečie rukavicu, hladí rukou peľasť postele, pomaly, akoby sa rozhodovala... Prezerá si ruku.

Franz opakuje:
Felice !

Felice zdvihne hlavu, hľadí na Franza užasnuto, ako na cudzieho:
Vezmeme tieto manželské postele... celý ten komplet... toaletku, nočné stolíky, kreslá, kožušinové predložky. Tvoja mamička nám dala urobiť úžasný prehoz zo zeleného plyšu... ako robený pre manželskú posteľ... tvoja mamka s mojou mamou kujú za našimi chrbátmi pikle.

Franz vezme Felice za ruku:
Felice !

Felice:
Prepáč.

Franz:
Miláčik, pýtal som sa ťa, či si už dočítala Kreutzerovu sonátu, ktorú som ti minulý mesiac dal ?

Felice (neistá):
Áno... nespomínam si... mám v kancelári toľko práce, najskôr som začala... neviem, trebárs som ju niekam založila. Ponáhľa to ? Alebo to musím prečítať hneď teraz, na mieste, okamžite... vezmeme to so sebou... máme na to celý mesiac... celé medové týždne.

Franz:
Ty si tú knihu ani neotvorila.

Felice:
Prečítam ju ešte dnes a zajtra ti podám podrobnú kritiku.

Franz:
Keď nemáš chuť, nečítaj ju... máš ostatne svojich obľúbených autorov. Prečo si sa mi slovom nezmienila o tom prehoze ? Prečo si mi ho neukázala... pochybujem, že je to praktické... nemyslím, že by manželské postele mali nejaké výhody... leda tak pre našich dedov a babky... ale nezabúdaj, že s ohľadom na charakter mojej práce musím mať v pracovni kanapu... alebo si myslíš... poznáš predsa moju prácu...

Felice:
Viem, miláčik, všetko viem a všetko mám na zreteli, neboj sa... nezjem ťa ! (Felice sa dá z ničoho nič do smiechu a odhalí rad veľkých zubov... smeje sa nenútene a široko... takže je jej vidieť nielen zuby, ale tiež ďasná a jazyk...Franz civí na jej vlhké, otvorené ústa, na radu zubov a mrštný jazyk. Felice sa ešte smeje, keď sa do krámu vráti Komi, vytiahne z kabelky vreckovôčku vrúbenú krajkami a utiera si oči. Franz zamyslene pozoruje Felice, tá si ho nevšíma, pristúpi k toaletke, pozerá sa na seba, upravuje si klobúk.) Nerob si starosti, poprosím Ottlu, aby nám ten prehoz prešila.

Franz:
Aký prehoz ?

Felice:
Ottla proste rozstrihne prehoz na dve polovice a okraje obentluje... má zlaté ručičky... nič sa nestaraj... Budú dva prehozy na dve postele a medzi nami bude to úžasné zrkadlo. (Komimu) Z čoho sú tie matrace ? Nie sú veľmi tvrdé ?

Komi:
Sú z morskej trávy. (Skúsi rukami pružnosť matracu). Ráčte si siahnuť. Sú príma elastické a pritom neuveriteľne hladké, ba priam hebunké !

Felice:
Nechceš si tiež siahnuť ? (Sadne energicky na posteľ... perá zadrnčia. Franz mlčí. Felice veselo poposadá na matraci, nakoniec sa prevráti na chrbát... vztiahne ruky k Franzovi.) Zdvihni ma... Prepáč... Pomôž mi vstať... (Ešte sa smeje... vstane sama, zvážnie, povie Komimu) Som ohromne... sme zasnúbení vlastne už druhýkrát... môj ženích... totiž my obaja si zariaďujeme byt, kupujeme nábytok... som príšerne nervózna... jakživ som nekupovala tak dôležité veci. Nábytok to nie sú rukavičky.

Komi:
Nábytok od našej firmy vydrží zákazníkom po celý život a i potom bude slúžiť ich deťom a vnukom... na to môžete vziať jed, rovnako na to, že manželstvo bude šťastné... Ak sa vážený pán ženích nemôže rozhodnúť hneď, pokiaľ ide o ten nábytok... pozývam vás do nášho salónu o štrnásť dní, dostaneme najmodernejší nábytok z viedenskej továrne Thonet.

Felice:
Môj snúbenec sa dnes necíti zvlášť dobre... odložíme to na budúci mesiac... ďakujeme pekne...

Felice podá Komimu ruku... ide ku dverám. Franz si nasadí klobúk. Odídu. Komi sa na seba díva do zrkadla, upravuje si kravatu. Tvári sa udivene. Robí si na čele ukazovákom koliečko.

Rodičia

obraz piaty

Spálňa rodičov. Postele stoja vedľa seba. Nočné stolíky. Etažér s albumami a papiermi.

Otec:
Vľúdne slovko od neho nepočuješ. Akurát zakňúra to svoje "ďakujem", ako keď ho obsluhujú v reštaurácii alebo u holiča... nič. Kdeže prejaviť kúsok citu, záujmu... Domov... chodí sa domov akurát najesť, urobiť svoju potrebu, vyspať sa... Pokiaľ ho obskakuješ, si dobrá. ... Nie ! Ty nič nevidíš... nevidíš, lebo ich máš rada... Som starý osol... Nepočúvaj to moje sprosté tliachanie... (Pristúpi k posteli, kde leží manželka, sadne si na peľasť, vezme ju za ruku).

Matka:
Oni nie sú zlí... oni...

Otec:
Ja som pre nich luft... ako cudzí človek... ako stará pantofla. Franz... jakživ za mnou nepríde... neusmeje sa... sedí, večne nasupený, večne urazený... dvadsať rokov som naňho drel ako vôl, ako to ťažné hovädo. Hľadí ako na múr, pery stisnuté... občas čosi zahundre, čertviečo. Na cudzích samý úsmev, samé komplimenty, knihy, lístky do divadla.

Matka:
A čo keď je to naša vina ?

Otec:
Tak ono je to tvoja vina, že nás nemajú radi ! Šak si z teba urobili slúžku a zo mňa orného vola. Ja si myslím, že oni nás chcú... umoriť...

Matka:
Sú to dobré deti ! Majú nás rady !

Otec:
Majú, tak radi ako paraziti organizmus, ktorým sa živia... ako blchy psa !

Matka:
Nehovor tak... sú to naše deti... to ja... (Odvráti sa tvárou k stene.)

Otec:
Ty jediná... Odídu... ostatne nikdy s nami neťahali za jeden povraz.

Matka:
Franz.

Otec:
O tom nechcem... už to nemôžem počúvať... to predsa nie je dospelý človek... to je proste niečo... Mne na tým zostáva rozum stáť ! To jeho nešťastné zasnúbenie, nevesta... ja... byť na mieste Felice, vyrazil by som s ním dvere.

Matka:
Vieš, on píše, je to umelec, hovoril mi Max, že Franz je veľký spisovateľ.

Otec:
Max je veľký srab, ktorému sa potia ruky aj nohy... im všetkým sa potia ruky... je to hnusné... keď podám Maxovi ruku, hneď si utriem dlaň... Viem, že Franz niečo škrabe... nečítam to, som obyčajný človek, nedokážem pochopiť, čo náš mladý po nociach smolí... Čítal som Goetha, čítal som Raaba, samozrejme... to sú tiež spisovatelia... povedal by som, že väčší než Max a Franz... tam som akosi pochopil všetko... a tu - nič ! Akoby som žuval papier.

Matka:
Ale keby si prejavil trochu záujmu, čo by za necht vošlo... povedal mu vľúdne slovko.

Otec:
To mu nedá chleba, to nie je zamestnanie... ako môže prokurista !... nebudem vám ani sebe nič predstierať, klamať... To nie je v mojej náture. Pre mňa tie jeho čmáranice nestoja ani za starú pantofľu... Spýtal som sa onehdy Felice, čo ako tým Franzovým knižkám hovorí, usmiala sa, ale nepovedala nič.

Matka:
Bývam teraz často veľmi unavená... chce sa mi spať, Hermann... odpočinúť si.

Otec:
A ja som ti ešte dodal tým tliachaním... (Nakloní sa nad ňu, prikrýva ju.) Spi, posedím ešte chvíľku vedľa teba, mohol by som ti niečo čítať, zaspíš, keď ti nahlas predčítam. Netráp sa.

Hladí ženu po vlasoch. Matka mu pobozká ruku a otočí sa ku stene.

Na pomoc

Obraz šiesty

Izba v hoteli

Felice:
Keď sa topíš, chytáš sa všetkého, čo sa ti namanie... krčmárka, dobre, nech je to krčmárka... doma kuchárka, dobre... nejaké dievča z čakárne u doktora, dobre... ja, ako manželka, budem po ruke ustavične, to bude to najlepšie, lenže nie pohodlné. Tak trebárs kamarátka - Greta. Napíšeš dva listy a požiadaš súčasne o ruku Gretu i mňa. Najlepšie tú prvú zkraja... len nie prostitútku, nie je to hygienické... malý Franzi sa bojí venerických chorôb - a otca. Niekedy, keď sa na teba s láskou dívam, chce sa mi vracať - z teba i zo mňa... "Pomoc ! Pomoc !" kričíš. "Toniem, umieram, pomoc, preboha, čo sa to so mnou deje ?" Všetci sa zbehnú... Mamka, Ottla, kuchárka, všetky tvoje ženské, a ja, sprostá, tiež... jedine tvoj otec, ktorý ťa pozná ako falošnú päťkorunu, sa pod fúzy usmieva a čaká... a dobre robí, že čaká... pretože ona ti voda nesiaha ani po kolená, kdeže po kolená ! A ty voláš, že ti siaha k ústam ! Mamička div strachom neumrela... Ja som odišla zo zamestnania... behom troch hodín si mi poslal tri telegramy ! Tak, tak, bolí ťa hlava ! Ale musí o tom kdekto vedieť ? Povedz mi, prosím ťa, načo som sem šla, prečo som pribehla do tejto hotelovej izby, čo odo mňa chceš ? Chceš - alebo nechceš ? Čo budeš chcieť za týždeň, za deň, za hodinu ?

Felice odloží plášť, prehodí ho cez stoličku. Má na sebe jednoduchú sukňu a bielu krajkovú blúzku s krátkym rukávom. Na hlave klobúčik alebo baretu. Franz leží na posteli v čiernych nohaviciach, vo veste, v bielej košeli, v tmavej kravate a čiernych lakovkách. Pod nohami má noviny... jeho sviatočné sako visí cez stoličku.
Felice si zloží klobúčik, pristúpi k zrkadlu, upravuje si a uťahuje svoje "nádherné" husté čierne vlasy... Ihlicu drží v zuboch... hore zdvihnuté paže odhaľujú ochlpené podpažie.

V tejto komédii nemám chuť hrať... nie som herečka ani umelkyňa... som úradnica, mám tridsať. Chcem sa vydať, stvoriť vyvolenému mužovi domov, rodiť deti... prežiť s ním dvadsať alebo päťdesiat rokov a umrieť pred ním alebo ho pochovať... to je celá moja filozofia... nikdy som sa pred tebou nehrala ani na nymfu, ani na sfyngu... už raz si ma pustil k vode. Mňa si strápnil, zo seba urobil blbca, infantilného blbca... Som tu, prišla som... ako vidím, žiješ, váľaš sa v posteli a nechce sa ti hovoriť... A ja som s ním chodila nakupovať nábytok, záclony, riady, taniere, utierky a kastróliky, zrejme si sa dobre bavil, keď si pozoroval moju zháňanlivosť !

Franz:
Drž ma pevne v rukách... nemám silu... moje telo sa mi hnusí, cítim, ako všetko vo mne hnije, rozkladá sa...

Felice:
Neprišla som ti vystrojiť pohreb... bojíš sa ? Ty sa ma bojíš ? Ako ti môžem pomôcť ? Viem, že nepotrebuješ ani môj mozog, ani moju inteligenciu, ani moje skúsenosti, ani dušu... potrebuješ telo... jeho meno aj priezvisko je vedľajšie... áno... na mojom mieste tu môže stáť Greta, Milena, Vlasta, Else... každá... hlavne že má... tak o čo ti ide ? Som tu. Telo šlo za tebou päťsto kilometrov vo vydýchanom vzduchu, v nepohodlí... priviezla som ti to, čo ťa môže zachrániť.... pre teba to telo umyjem... teraz hneď, a to telo si ľahne na posteľ... čo ešte ? Tak povedz... ale rýchlo, lebo sa to telo naštve a odíde ti.

Franz:
Si život sám, môj život... Si podráždená.

Felice odíde do kúpeľne, za chvíľu sa vráti, pristúpi k zrkadlu, potrie si voňavkou spánky, šiju, ušné lalôčiky, sadne na posteľ:
Tu ma máš, zjedz si ma... jedz moje telo, mäso... priviezla som ti ho na mise, upravené, stačí otvoriť ústa... Čo nechápeš, že som žena ?

Franz:
Som chorý... dnes mi vytryskla krv z hrdla, z nosa... Chcel som ti povedať, že mám chrlenie krvi... Chcel som sa s tebou rozlúčiť... bolo to latentné... doktori mi dávajú rok dva... vidíš, Felice, nebudeme mať ani skriňu, ani postele, ani deti, ani plienky a nočníčky... Chcel som ťa poprosiť o odpustenie a rozlúčiť sa. Vieš, chystám sa na onen svet... nedotýkaj sa ma.
Zdola sem dolieta valčíková melódia a hluk z reštaurácie.
Ale ty máš iste hlad. Mohli by sme zísť do reštaurácie ?

Felice sedí a nereaguje.

Alebo mám radšej objednať večeru do izby ? Najeme sa tu ?

Felice:
Tak predsa len si našiel východisko.

Franz:
Hovorila si niečo ?

Felice:
Hovorila som ku tebe.

Franz:
Najal som pre teba susednú izbu... oddýchneš si.

Felice:
Miesto pre mňa rozhodol si sa pre chorobu.

Franz:
Dobre, že si tu. Zazvoním na krčmárku a objednám večeru. (Pristúpi k Felice a položí jej ruku na hlavu, Felice mlčí). Zostaneš ?

Felice:
Tak predsa si zdrhol.

Franz nechá ruku klesnúť, pristúpi ku dverám, stlačí tlačidlo zvončeka, Felice vstane a upravuje si pred zrkadlom vlasy.

Franz (si oblečie sako, postaví sa vedľa Felice, objíme ju... stoja ako u fotografa. Znie melódia valčíka.): Ty si dáš biftek... a ja omeletu. K tomu ovocný šalát, víno, tortu... kávu.
Felice objíme Franza, ukryje tvár na jeho ramene, kŕčovito sa k nemu tisne.

Počkať... ja som zabudol, ako sa volá tá torta... jedla si ju v Budapešti... mlsná ako dieťa, mala si plné ústa, plné líca..

Felice:
Vzhľadom k tomu, že si neumrel... a neumieraš - človek, čo umiera, nehovorí o tortách... nie je moja prítomnosť tu... nepotrebuješ ma skrátka ani vo vedľajšej izbe. Máš tu všetko, čo potrebuješ ku šťastiu. Stôl, svetlo, samotu.

Do izby príde Krčmárka, mohutná, pri tele, veselá.

Krčmárka:
Panstvo si ráči priať ? (Vytiahne zo zástery blok, čaká)

Franz:
Večeru pre dvoch... áno, ale... bez polievky, bez predjedla... nejaké hlavné jedlo. Biftek, zemiaky, šalát a omeletu so špenátom. Hádam kompót, tortu... viete... tú maďarskú tortu... čiernu, uprostred bielu... ale neviem, ako sa volá... kuchár to bude vedieť, je to známa torta... víno rosé... kávu a minerálku.

Dievča sa usmieva, zapisuje si objednávku do notesíka. Felice mlčí, napäto pozoruje Krčmárku a Franza. Krčmárka s úsmevom odchádza, Franz ju sprevádza očami.

Felice:
Odchádzam. Ani nemám hlad, ani nie som unavená ! Takže... ďakujem, nemusíš ma odprevádzať, nerob si starosti - a nepíš mi... som dospelá, na stanici ani vo vlaku sa nestratím... neposielaj mi ani telegramy, ani kamarátky... Urob pre mňa jedinú vec: nechaj ma...

Franz:
Môžem... môžeš mi podať ruku na rozlúčku ?

Felice mu podá ruku, vezme kabelku a kufrík:
Nechoď so mnou. Kufrík je ľahký.

Franz (zostane v izbe sám. Stojí, nehýbe sa, po chvíli vytiahne vreckovku a dlho si utiera ruku. Ľahne si na pohovku.):

Chcel som sa pred tebou vytiahnuť, demonštrovať silu vôle, odkladať napísanie listu, odohrať najskôr jedno dejstvo, ale izba je prázdna, nikto sa o mňa nestará, ako by si ľudia povedali: 

"Nechajte ho, čo nevidíte, nakoľko je zaneprázdnený výlučne svojim vlastným prípadom, je to ako by mal v ústach päsť." A človek, starý krtko, si ďalej hĺbi nové chodbičky. Skriňa, presne tak. O tú povedieme náš prvý aj posledný spor.
Ja poviem: "Vyhoďme ju !"
Ty povieš: "Nechajte ju tam !"
Ja poviem: "Rozhodni sa medzi mnou a ňou !"
Ty povieš: "Moment ! Vydaj alebo skriňa ?"
Ja poviem: "Chápem ťa čím ďalej menej !"
Ty povieš: "Lepšia skriňa než ruka pána Kafku."
Ja poviem: "Platí," a pomaly zídem zo schodov.

Z hry Tadeusza Różewicza Pułapka (1982)

Do češtiny preložil Jaroslav Simonides, Tenata, vyd. DILIA Praha, 1983