Zaduneli varhany. Celá spoločnosť odchádzala do zákrstia. Tam bola kniha plná čmáraníc a škvŕn - a mladá dievčina si márnivo odhrnula závoj a okato vystavila ruku so svadobným prsteňom; pyšná na to, aké márnivé divadlo poskytuje, sa podpísala: "Anna Tereza Lenská"
"Anna Tereza Lenská" - to márnivé a nezávislé žabča! Ženích, štíhly v čiernom fraku a šedých nohaviciach, dôležitý ako mladý kocúr, vážne napísal: "William Brangwen"
To už bolo lepšie.
"Poď sa podpísať, tatino," vykríkla tá panovačná drzá žaba.
"Thomas Brangwen - nešika," povedal si, ako sa podpisoval.
Potom jeho brat, veľký chlapík s nažltlou tvárou a čiernymi bokombradami napísal:
"Alfréd Brangwen."
"A ktorý Brangwen ešte?" spýtal sa Tom Brangwen, ktorý sa hanbil sa hromadný výskyt rodinného mena.
Keď sa zasa ocitli vonku na slniečku a uvidel, ako sa matne trblieta orosená vysoká tráva pri hroboch, ako sa za vyzváňania zvonov červeno blyštia bobule cezmíny a černejú tisy s nehybnými strapatými vetvami, všetko mu pripadalo ako vidina.
Svadobčania prešli cez cintorín k múru, po schodíkoch vystúpili na druhú stranu a zišli dolu. A tá biela márnivá pávica nevesta sa hore zarazila a podávala dolu ruku ženíchovi, aby jej pomohol. Tá márnivosť jej bielych, štíhlych, ladne kráčajúcich nôh a oblúku šije! A tá kráľovská arogancia, s ktorou akoby ich všetkých - rodičov a svadobčanov - minula, keď šla so svojim mladým manželom.
V dome plápolal oheň v krboch, na stole stáli tucty pohárov a zo stropu visela cezmína a imelo. Svadobčania sa nahrnuli dovnútra a Tom Brangwen nalieval. Všetci sa museli napiť. Zvonenie zvonov rozdrnčalo okenné table.
"Zdvihnite poháre !" hlaholil Tom Brangwen z obývačky. "a pripime na tento nový domov - na nový domov, nech si ho užijú!"
"Nech si ho užijú vo dne i v noci!" doplnil Frank Bangwen.
"Hrom a peklo, nech si ho užijú !" skríkol morózny Alfred Brangwen.
"Dolejte si a ešte raz!" zvolal Tom Brangwen.
"Na nový domov, nech si ho užijú!"
Na odpoveď zazneli ďalšie výkriky svadobčanov.
"Na vaše lôžko požehnanie a veľa šťastia!" zvolal Frank Brangwen.
Zaznela vlna súhlasnej odpovede.
"Deň čo deň, len si to užite!" skríkol diabolský Alfréd Brangwen a to už muži z plného hrdla opakovali po ňom a jeho žena ho miernila: "Tak snáď už dosť !"
Začalo to byť trochu rozverné.
Potom spoločnosť nasadla do kočov a rýchlo sa vrátila späť na Slatiny k bohatej hostine, ktorá trvala jeden a pol hodiny. Nevesta so ženíchom sedeli za vrchstolom, obaja s veľmi upätým a rozžiareným výrazom, mlčky, zatiaľčo svadobčania pri stole nahlas vyvádzali.
Traja Brangwenovci si naliali do čaju brandy a začali byť nezvládnuteľní. Diabolský Alfréd mal trblietavé, neprítomné oči a podivne divoko sa smial a vycieral pritom všetky zuby. Jeho žena ho sledovala zúrivým pohľadom a vychádzala po ňom hlavou ako had. Bolo mu to jedno. Frank Brangwen, ten mäsiar, červený a vzhľadný, hlaholil ozvenou ku svojim dvom bratom. Aj Tom Brangwen sa ako posledný veľmi mierne pridal k nim.
Títo traja udávali tón celej spoločnosti. Tom Brangwen sa chystal predniesť reč. Po prvý krát v živote sa mal vyjadriť viacerými slovami.
"Manželstvo," začal so žiariacimi očami, ale vážne, lebo mal hlboko vážne úmysly a zároveň ho to nesmierne bavilo. "Manželstvo," zopakoval pomalým, výrazným spôsobom, akým hovorili Brangwenovci, "to je vlastne to, na čo sme stvorení."
"Nech len si vraví," povedal Alfred Brangwen pomaly, nevyspytateľne. "Nech len vraví!" Jeho žena vrhla na manžela podráždený pohľad. nahnevane fľochla naňho.
"Muž," pokračoval Tom Brangwen, "sa teší z toho, že je mužom; veď prečo iné bol stvorený ako muž, ak nie preto, aby sa tomu tešil?"
"To je pravda," poznamenal veselo Frank.
"A podobne," pokračoval Tom Brangwen, "žena sa teší tomu, že je ženou: aspoň sa tak domnievame..."
"Nože sa neunúvajte kvôli nám!" prerušila ho žena jedného gazdu.
"Na to môžem dať krk, že sa tak domnievajú," poznamenala Frankova žena.
"Nuž a tak," pokračoval Tom Brangwen, "aby bol muž mužom, berie si ženu..."
"Veru tak," ozvala sa jedna zo žien namrzene.
"A aby žena bola ženou, berie si muža..." pokračoval Tom Brangwen.
"Teraz je reč o vás, chlapi!" prerušil ho ženský hlas.
"A preto máme manželstvo," pokračoval Tom Brangwen.
"Dosť, dosť!" zvolal Alfred Brangwen. "Len nás neunav!"
A za hlbokého ticha opäť naplnili poháre. Nevesta a ženích, ako dve deti, sedeli neprítomne za vrchstolom so sústredenými žiariacimi tvárami.
"V nebi niet manželstva," znova sa ujal slova Tom Brangwen, "ale na zemi je."
"V tom je práve ten rozdiel," ozval sa posmešne Alfred Brangwen.
"Alfred," zvolal Tom Brangwen, "nechaj si svoje poznámky, neskôr ti budeme za ne vďační. Na zemi je máločo také dôležité ako manželstvo. Človek môže rozprávať o peniazoch alebo o spáse duší. Ale môžete svoju dušu spasiť hoci aj sedem ráz a môžete mať celú fúru peňazí, aj tak vás čosi ustavične gniavi a jednostaj vás to hlodá v duši a šepká vám, že niečo potrebujete, že vám čosi chýba. V nebi niet manželstva. Ale na zemi veruže je, a niet mu konca !"
"Nože, čujme!" povedala Frankova žena.
"Pokračuj Thomas," ozval sa Alfred sardonicky.
"Ak sa z nás stanú anjeli," pokračoval Tom Brangwen, adresujúc svoje slová všetkým, "a ak medzi anjelmi niet mužov ani žien, tak si myslím, že z manželského páru vznikne jeden anjel."
"To z neho vraví pálenka," unudene poznamenal Alfred.
"Lebo anjel," pokračoval Tom Brangwen a spoločnosť napäto čakala rozuzlenie, "nemôže byť menej než ľudská bytosť. A ak by anjelom bola iba ľudská duša bez muža, tak by anjel bol menej než ľudská bytosť."
"Rozhodne," poznamenal Alfred.
Pri stole zaznel smiech, ale Toma Brangwena to inšpirovalo ďalej:
"Anjel, to predsa musí byť viac než ľudská bytosť. A preto teda vravím, že anjel, to sú dve duše - mužova i ženina, spojené dovedna. Obe vstanú z mŕtvych na súdny deň ako jediný anjel..."
"A budú chváliť Pána," doplnil ho Frank.
"A budú chváliť Pána," zopakoval Tom.
"A čo sa stane so zvyšnými ženami ?" spýtal sa Alfred uštipačne. Svadobčania sa zahniezdili.
"To neviem. Veď ako by som mohol vedieť, či bude niekto zvyšný na súdny deň? Nechajme to tak. Vravím iba, že keď sa duše muža a ženy spoja, bude z nich anjel..."
"Neviem toho veľa o dušiach, ale to viem, že jedna a jedna sú niekedy tri," povedal Frank, ale zasmial sa iba sám.
"Telo i duša, to je vlastne to isté," pokračoval Tom.
"A čo tvoja žena? Tá už bola vydatá predtým, než si ju poznal!" ozval sa Alfred, ktorého to už začínalo zlostiť.
"To neviem. ak sa zo mňa stane anjel, bude ním moja duša ako ženatého, nie ako slobodného. A nebude to ani tá duša, ktorú som mal ako chlapec, lebo vtedy som ešte nemal takú dušu, z ktorej by mohol byť anjel.
"Nikdy nezabudnem," ozvala sa Frankova žena, "keď náš Harold bol veľmi chorý, jednostaj tvrdil, že za zrkadlom vidí anjela. "Pozri, mama," vravel, "tam je anjel!" "Ale, akože by tam mohol byť anjel, srdce moje," ja na to, ale nechcel mi uveriť. Zvesila som zrkadlo, čo viselo nad toaletným stolíkom, ale ani to nepomohlo. Jednostaj opakoval, že tam je anjel. Poviem vám, poriadne ma to vyľakalo! Myslela som si načisto, že bude po ňom !
"Spomínam si," pokračoval muž Tomovej sestry, "ako ma raz matka vyobšívala, lebo som tvrdil, že mám v nose anjela. Videla, ako si šparchám v nose, a vraví mi: "Čo si šparcháš v nose? Zaraz prestaň!" "Mám tam anjela" a ona mi vám vylepila zaucho. Ale naozaj tam bol ! To bodliakovité onô, čo poletuje vo vzduchu, sme volali "anjel". A ja som si jedno strčil do nosa, ktovie prečo."
"To je hrozné, čo všetko sú decká schopny popchať si do nosa," povedal Frankova žena. "Raz si naša Hemmie strčila do nosa byľku z poľného zvončeka, vravia tomu "sviečka". Mali sme vtedy čo robiť! Videla som, ako si ju tam strká, ale nikdy by som si nebola myslela, že bude taká hlúpa a vopchá si ju až celkom hore. Mohla mať vtedy vari osem rokov, a možno i viac. Ach, najmoveru, zobrali sme háčik a čo ja viem, čo ešte..."
Toma Brangwena začala opúšťať inšpirácia. Na všetko zabudol a onedlho sa veselil a vykrikoval spolu s ostatnými. Vtom prišli koledníci a začali spievať. Pozvali ich dnu, do naprataného domu. Koledníci mali dvoje husieľ a pikolu. V prednej izbe hrali koledy a celá spoločnosť spievala z plného hrdla. Iba nevesta a ženích so žiariacimi očami a blaženými, rozjasanými tvárami sedeli a nespievali, len perami pohybovali.
Keď odišli koledníci, prišli potulní herci. Hlasným potleskom a vzrušenými výkrikmi spevádzali svadobčania starú stredovekú náboženskú hru o svätom Jurajovi, pričom buchotali kyjakom a rinčali rajnicami. Každý z prítomných mužov účinkoval v tejto hre kedysi ako chlapec.
"Namojdušu, raz mi tak tresli po hlave, keď som hral Belzebuba!" smial sa tom Brangwen, až mu slzy tiekli. "Len-len že mi z nej mozog nevyrazili, ako keď sa rozbije vajíčko! A keď som sa spamätal, nevedel som ani, čo vlastne hrám, tak veru!"
Smial sa, až ho nadhadzovalo. Vtom opäť ktosi zaklopal. Všetci stíchli.
"Koč už je tu," ozval sa ktosi odo dverí.
"Poďte ďalej!" zvolal Tom Brangwen. Vošiel usmiaty chlap s červenou tvárou.
"Nože, vy dvaja, hotujte sa na medové chvíle!" zvolal nahlas Tom Brangwen. "Raz-dva! Keď sa zaraz nevychystáte, nikam nepôjdete a budete musieť spať každý osve!"
Anna bez slova vstala, aby sa prezliekla. Will Brangwen by bol už aj šiel, no Tilly mu priniesla klobúk a kabát a pomohla mu obliecť sa.
"Nuž tak, veľa šťastia, chlapče," volal naňho otec.
"A dovtedy kuj železo, pokým je horúce!" povedal mu strýko Frank.
"Len pekne a nežne, chlapče, pekne a nežne," pripomínala mu teta, Frankova žena.
"Nie aby si sa rútil hlava-nehlava," povedal priženený strýko. "Nie ako ten býk, čo ide hlavou do ohrady!"
"Nech si každý chlap robí podľa svojho," poznamenal Tom Brangwen morózne. "Nerozdávaj tak štedro svoje rady, on sa žení, nie my!"
"Netreba mu ukazovať cestu," povedal ženíchov otec. "Sú cesty, po ktorých treba chlapa vodiť, a sú aj také, po ktorých musí ako škuľavý kráčať s jedným okom prižmúreným. Ale na tejto ceste nezablúdi ani slepý, ani škuľavý, ani mrzák - a on nie je ani jedným z nich, chvalabohu."
"Len si nebuď taký istý, že ty kráčaš správnym smerom!" zvolala Frankova žena. "Nejeden chlap sa nedostane ďalej ako do pol cesty a nezachráni si život, ani keby žil naveky!"
"Ako to vieš?"
"To je jasné, treba len na niektorých pozrieť," odvetila Lizzie, jeho švagriná.
Mladík stál, počúval na pol ucha, usmieval sa, bol vzrušený a roztržitý. Toto či tamto sa ho netýkalo.
Vtom prišla Anna preoblečená a ostýchavá. Všetkých pobozkala, mužov i ženy. Will Brangwen podal všetkým ruku, pobozkal svoju matku, tá začala plakať - a celá spoločnosť sa vyhrnula ku koču.
Mladý pár nasadol a dvere koča sa zavreli. Zazneli ešte posledné dobré rady na cestu.
"Choďte už!" zvolal Tom Brangwen.
Koč sa pohol, svetlo lampášov sa pomaly strácalo pod jaseňmi. Vtedy sa stíchnutá spoločnosť obrátila a potom sa opäť vrátila do domu.
"Dal som zakúriť v troch veľkých kozuboch," povedal Tom Brangwen a pozrel na hodinky. "Prikázal som Emme, aby zakúrila o deviatej a dvere privrela iba na závoru. Ešte je len pol desiatej. Budú im horieť tri ohne, aj lampy budú mať zapálené a Emma im vyhriala postele ohrievadlom. Myslím teda, že všetko bude akurát."
Spoločnosť bola už pokojnejšia. Zhovárali sa o mladom páre.
"Anna vravela, že nechce slúžku," pokračoval Tom Brangwen. "Dom nie je až taký veľký, iba čo by sa jej motala po dome cudzia osoba. Emma im porobí, čo treba, a budú mať pokoj."
"Tak je to najlepšie," povedala Lizzie. "Človek je voľnejší."
Svadobčania sa celý čas pomaly zhovárali. Brangwen pozrel na hodinky.
"Poďme im zaspievať koledu," povedal. "Muzikantov nájdeme u Kohúta a Drozda."
"Dobre, poďme!" súhlasil Frank.
Alfred mlčky vstal. Švagor a jeden z Willových bratov sa k nim pridali a všetkých päť chlapov sa pobralo von. Na nočnej oblohe sa trblietali hviezdy.
Sírius svietil nad kopcom ako lampáš a majestátny a vznešený Orion plával po oblohe.
-------------------------
Prešli krížom cez pole. Od kopca podúval slabý čerstvý vietor a hviezdy na oblohe žiarili. Prišli až ku schodíkom pri múre Anninho domu. Vnútri sa už nesvietilo, iba spoza okeníc dolných izieb a spálne na poschodí presvitalo svetlo z kozuba.
"Mali by sme ich nechať na pokoji," povedal Alfred Brangwen.
"Nie, nie," povedal Tom. "Zaspievame im koledu, na rozlúčku."
A o štvrť hodiny sa jedenásť trocha podgurážených chlapov potichu predriapalo cez múr do záhrady, kam presvitala žiara z ohňa. O chvíľu dvoje husieľ a pikola ostrým zvukom preťali tichú mrazivú noc.
"Pastieri, pastieri, hore vstaňte," zaznelo nerovnakým tempom mocné mužské unisono.
Anna sa strhla a naľakaná sa započúvala do hudby.
"To sú koledníci," zašepkal Will.
Napäto a meravo počúvala a srdce plné čudných obáv jej prudko búchalo. Vtom zaznel mužský, nie celkom jednohlasný spev. Ešte vždy napätá počúvala.
"To je oco," ozvala sa potichu. Obaja mlčky načúvali.
"A môj otec," povedal Will.
Anna počúvala, ale teraz už mala istotu. Stúlila sa opäť do jeho náručia. Mocne ju objal a pobozkal. Vonku znela pieseň, chlapi spievali z plných pľúc a pri čarovnej moci husieľ a melódie zabudli na všetko. V tmavej izbe blkotal oheň.
The Rainbow (1915) napísal David Herbert Lawrence
Román Dúha preložila Magda Šaturová-Seppová, 1982, vyd. Tatran
Komentáre