Chuckova rodina - rozprával Vinnie, keď spolu šli prvýkrát na večeru - bola nevzdelaná "špinavá bedač" a nijako zvlášť nectili zákony. "Môj tato nebol nič dobrého. Väčšinu svojej dospelosti strávil vo väzení, ak chceš vedieť pravdu, a nikdy pre nikoho z nás nehol prstom."
Pokiaľ tomu Vinnie rozumela, Chuck a jeho početní bratri a sestry vyrastali v akejsi vidieckej chudobnej oblasti so zodratou a často opitou matkou. "Nebola to zlá ženská," vysvetľoval Chuck, keď naberal na vidličku peknú porciu Whellerovho sole veronigue a zemiaky s petržlenom (jeho stolovanie má značné medzery). "Lenže nebývala moc doma, aby na nás dohliadla. A keď na tom bola mizerne, namázla sa a zmlátila nás všetkých do radu."
Chuck a jeho súrodenci - bez dozoru a napoly zanedbaní - sa dostali do ťažkostí, akonáhle nadišla puberta. "Ja som dajaký čas tiahol so svetskými. V devine som celkom normálne vynechával školu a poflakovali sme sa okolo herní a prechádzali sme sa v cudzích autách."
"Ako to?" spýtala sa Vinnie, diviaca sa nepríslušnosti Chucka a jeho histórie k staromódnej britskej elegancii Wheelerovej reštaurácie.
"No, nájdeš si auto, v ktorom je kľúčik, alebo ho naštartuješ nakrátko a celá partia si vyjde. Odvezieš tú kraksňu na diaľnicu, aby ukázala, čo vie alebo sa zoberie pár báb a tiahne sa do vedľajšieho mesta. A keď ti napadne, že by po tebe mohli vyraziť poliši alebo dôjde benzín, necháš autiak tak. Niekedy sme si namiesto toho požičali pár koní.
Toto nás potom omrzelo a začali sme sa vlúpavať do prázdnych domov. Väčšinou pre zábavu; ale keď si videla niečo, čo sa ti páčilo, tak sisi to vzala. Ja som šiel obvykle po fotoaparátoch. Raz ten dom nebol prázdny a museli sme brať roha. Nikto potom nechcel priznať, že bol srab, tak sme sa začali vyťahovať, ako nabudúce prinesieme flintu, a keby nám niekto robil ťažkosti, tak ho paromsky odbachneme. Jeden z chalanov vedel, kde má jeho otec uloženú pištoľ. Male sme ale šťastie. Kým po nás niekto začal strieľať alebo kým sme niekomu ublížili, tak nás chytili. Väčšina chalanov dostala podmienku, ale keď sa mrkli na moju rodinu, poslali ma do polepšovne.
"Nie sakra, to ma teda nepolepšilo," pokračoval Chuck vo svojom rozprávaní neskôr, keď s Vinnie sedel na sedadle v Covent Gardens a čakali na začiatok Fidelia.
"Robíš si srandu? Videla si niekedy, ako to vyzerá...? Nie, čo ma zarazilo, bola vojna. Narukoval som a šiel s technickou jednotkou do Pacifiku. Nebyť toho, asi som pokračoval tak, ako som už začal, a asi som dopadol ako tato. Lenže po vojne už človeku nepripadalo, že zabiť človeka je niečo chytrého. Bolo to dosť zlé, keď si zabila neakého Japončíka, ktorý by to do teba bol tiež napálil, keby to stihol skorej. Vrátiš sa domov a počuješ starého kamaráta rozprávať, jak šiel s flintou na benzínovú pumpu s nočným prevozom a pritrafil sa tam ten chlapík. Nechcel mu ublížiť, ale myslel, že niečo začul vzadu v miestnosti a spanikáril. A za chvíľu ten chlapík leží mŕtvy a tvoj starý kámoš ho pripravil o život, kvôli čomu? Možno kvôli pár stovkám dolárov. Toto pre mňa nebolo."
"Úplne ti rozumiem," Vinnie sa rozhliadla po veľkej budove opery s nespočetnými zatienenými lampami a s nachovým zamatom, so zlatými girlandami nad balkónom a potom s pocitom, že došlo ku kolízii dvoch svetov, späť na Chucka v jeho plastikovom pršiplášti s koženým povrázkom viazanky. "Tak si začal viesť riadny život," povedala.
"Možnože by sa to dalo tak povedať," zasmial sa rozpačito Chuck. "Keď ma teda pustili do civilu, veľmi dlho som sa doma nezdržiaval. Vzťahovali sa na mňa výhody a úľavy pre vyslúžilca, vyskúšali ma a dopadol som tak dobre, že som mohol ísť na strojárinu. Myslel som si, sakra prečo nie."
"Prečo nie," opakovala Vinnie žasnúca nad rozbuškami náhod, ktorých tlaková vlna vyniesla tohto nešťastného nezamestnaného bývalého delikventa z rurálnej Oklahomy na sedadlo v Covent Gardens. Zaplavil ju blahosklonný súcit a blahoželala si ku šťastiu, že sa narodila vzdelaným, láskyplným, triezvym a majetným rodičom.
V dňoch, ktoré nasledovali po tom večere v opere, Chuck ale krok za krokom prestával byť poľutovaniahodný. Pretože sa nudil a bolo mu mizerne, bol ochotný ísť kamkoľvek, jesť čokoľvek a dívať sa na všetko, čo Vinnie navrhla. Niekedy vyzeral, že sa baví, že sa mu to páči, alebo prinajmenšom, že ho to zaujalo. Napríklad na Fideliovi poznamenal, že sa to celkom určite nepodobalo naozajstnému životu, ale možno, že by nám všetkým bolo lepšie, keby sme - ak by sa nám akurát nedarilo - si stúpli a chvíľu jačali. Jeho dedko to vraj robieval. "Keď sa ozaj naštval, prestal so všetkým, čo práve robil, a preklínal každého a všetko, možno desať, pätnásť minút, dokiaľ sa neudýchal."
K Vinniiným rozpakom trval Chuck na tom, že bude platiť všetko, čo spolu podnikali - a súčasne jej za to ďakoval. Od začiatku na ňu mal nesprávny názor, totiž že je láskavá a ochotná pomáhať; ten nesprávny názor vznikol už za letu do Londýna, kedy vlastne neurobila nič iné, než sa chránila, aby s ním nemusela hovoriť, a potvrdil sa, keď mu dala pár jednoduchých odporučení o genealogickom výskume. "Myslíš si, že som dobrý človek, ale ja nie som!" chcela by ho občas upozorniť, ale ovládne sa.
Okrem nedorozumenia o jej charaktere a motívoch zistí Vinnie časom, že Chuck nie je v skutočnosti hlúpy, je len málo vzdelaný - skoro nevzdelaný v jej zmysle toho slova. Bol ale ochotný učiť sa. Pretože nečítal prakticky nič, rozhodla sa, že s ním začne od začiatku, a to s klasickou literatúrou pre mládež: Stevenson, Grahame, Barrie, Tolkien, White. Sama mu tie knihy priniesla, aby sa uistila, že bude mať slušné vydania a aby sa mu nejako revanšovala za večery a lístky do divadla, ktoré neustále kupoval.
Vinnie chodila s Chuckom na najlepšie predstavenia, filmy, koncerty a výstavy a samozrejme riskovala, že stretne niekoho zo svojich londýnskych známych. Skutočne, už na tretej výprave - do Národného divadla - narazili na Rosemary Radleyovú. Vinnie v duchu zastenala, keď Chucka predstavovala, a odviedla ho tak rýchlo, ako len mohla, aby to vyzeralo slušne. Nasledoval jeho - vcelku predvídateľný komentár: "To teda bola lady? Musel som tu predsa len stretnúť neakú šľachtu. A je to pekná holka."
Vinnie ale užasla, keď o pár dní neskôr pri spoločenskom obede Rosemary - bez akejkoľvek stopy irónie - ľutovala, že Vinnie svojho "zábavného kovbojského priateľa" tak rýchlo odviedla, a vyhlásila, že ho celkom určite k nej musí priviesť budúci týždeň. Vinnie povedala, že sa pokúsi, rozhodnutá, že ho neprivedie. Nie, že by si o Chuckovi zvlášť veľa myslela, ale nebude ho vodiť na večierok do Chelsea, aby sa mu posmievali. Aj keď - Chuck by pravdepodobne nepostrehol, že sa mu niekto ako Rosemary posmieva; a keď už mu ukazuje Londýn, nemal by poznať viac než turistické atrakcie?
Vinnie teda znova porušila svoju zásadu, že nebude miešať svojich anglických a amerických známych: vzala Chucka na Rosemaryin večierok v nádeji, že sa tam zíde veľká a rôznorodá spoločnosť, v ktorej Chuck nebude taký nápadný. K jej prekvapeniu sa jeho western úbor a western huhlanie okamžite stalo hitom. Aj keď vysvetľoval, že na ranči pracoval naposledy ako malý chlapec, Briti ho obklopili a vyzvedali vo vetách prekypujúcich neviditeľnými otáznikmi: Ako sa vlastne chytá dobytok do lasa a ako sa značkujú zvieratá a či je v horách ešte veľa Červených Indiánov. "Zbožňujem vášho pána Mumpsona," hovorila Vinnie herečka Daphne Vanová. "Je taký naozajstný, však?" A Posy Billingsová vyhlásila, že je Chuck "hrozne zábavný" a že Vinnie s Chuckom musia prísť čo najskôr k nej do Oxfordshiru. Vinnie pochopila, že tu Chuck nebol banálne provinciálny, ale originálny, dokonca exotický, asi tak, ako by bol napríklad v New Yorku inžinier hygienik v škótskej sukni.
Chuckova londýnska sezóna bola ale krátka. Desať dní po večierku u Rosemary sa rozhodol, že sa vráti do Wiltshiru hlavne kvôli niečomu, čo podotkol Edwin Francis. Namiesto aby Edwin prejavil účasť s Chuckovým sklamaním kvôli starému Mumpsonovi, nadšene mu blahoželal. "Veľkolepé! Znie ako postava z Hardyho. Máte šťastie, väčšina mojich predkov je nevýslovne nudná. Samí právnici a kňazi. Proste o ňom musíte zistiť viac."
"Premýšlal som o tom," povedal neskôr Chuck Vinnie, "na tom, čo vyprával ten pán Francis, asi niečo je. Mal by som sa dozvedieť o tom starcovi čo možno najviac. Veď to bola moja rodina, nech už bol aký chcel."
A tak Chuck uložil väčšinu svojich vecí u Vinnie a odišiel. Vinnie mu dala na cestu do vlaku knihu a zabalila obed - prečo aj nie? V minulých týždňoch za ňu zaplatil viac než dosť jedál, a strava na Britských železniciach je preslávene hrozná. Množstvo Vinniiných známych - uvedomuje si Vinnie podráždene - podozrieva, že sú s Chuckom milenci, aj keď - alebo práve preto - Vinnie úplne popravde tvrdí, že nie.
Za všetky tie roky, čo cestuje do Anglicka, sa Vinnie nikdy nemilovala s Angličanom. Jej predošlé návštevy boli však krátke, trvali nanajvýš niekoľko týždňov. Tentokrát dúfala, že zažije dobrodružstvo, a ako vždy, keď sem cestovala, zrežírovala svoju obrazotvornosť, aby v nej vystupovali skôr intelektuáli britskí než americkí. Nie, že by naozaj predpokladala romantickú medzihru s niektorým z tých známych profesorov, kritikov, folklóristov alebo spisovateľov. Ale celkom určite neprišla až do Londýna, aby si to rozdala s polyesterovým Američanom, ktorý tu zostal z dvojtýždenných zájazdov, s nezamestnaným technikom-hygienikom v priesvitnom plastikovom pršiplášti, a o Haroldovi Pinterovi, Henry Purcellovi alebo Williamovi Backovi nepočul ani slovo do svojich päťdesiatichsiedmych rokov, kedy mu o nich povedala.
To, že je nespravodlivo podozrievaná z milostného vzťahu práve s Chuckom, je pre Vinnie spoločensky nepríjemné a okrem toho - musí priznať - to v nej vyvoláva iracionálne podráždenie. Samozrejme, že by Chucka odmietla, keby sa o niečo pokúsil, ale prečo sa nepokúsil? Buď preto, že tuší jej reakciu - nepravdepodobné, pretože Chuck nie je intuitívny typ - alebo preto, že ju síce má rád, ale nie je preňho príťažlivá.
Celá tá situácia začínala Vinnie hnevať a vadila jej, a preto bola úprimne rada, že Chuck odišiel z Londýna. Celkom ju bavilo predstaviť si, ako ide vlakom do Bristolu, kde na ňho čaká najaté auto: veľký červenolícy Američan v kovbojskom klobúku a koženom saku so strapcami - ako je jej výborný sendvič so šunkou a k údivu ostatných cestujúcich prvej triedy číta Jacobove Anglické rozprávky. Ale teraz, keď je preč, jej chýba, aj keď to nerada priznáva. Skoro sa teší na jeho časté telefonické zavolania, v ktorých jej podáva správy o svojom pátraní, a ďakuje jej, že za ním posiela poštu. Väčšina korešpondencie zrejme súvisí s podnikom, pokiaľ si všimla, od manželky alebo detí neprišlo takmer nič. Ale v telefóne znie Chuck v celkom dobrej nálade, niekedy skoro veselo.
Vzhľadom k tomu, že Chuck prestal byť užitočným predmetom súcitu, Vinnie ležiaca v posteli s hnusnou nádchou uvažuje, či by nemala ľutovať Freda Turnera. Keď ho minulý týždeň videla, vyzeral dosť mizerne.
Fred sa v poslednom čase neobjavil v žiadnej spoločnosti, ktorej sa Vinnie zúčastnila. Namiesto toho ho stretla v Britskom múzeu tesne predtým, ako dostala nádchu. Šla tam po prvýkrát po mnohých týždňoch, pretože jej štúdia je skoro hotová a čitáreň nenávidí - najmä na jar a v lete, kedy vyrazí väčšina turistov a bláznov a je tam neznesiteľne dusno a personál (asi pochopiteľne) je utýraný a nevrlý.
Schádzala po dláždenom nádvorí, mokrom po náhlej dažďovej prehánke, keď uvidela Freda, ako sedí pod krytým stĺporadím a je sendvič. Prvé, čo jej napadlo, bolo, že slobodný muž, ktorý získal dosť štedré štipendium, by nemal mať zapotreby takto šetriť. Buď sa nechcel ani na pár minút odpútať od práce, alebo - viac pravdepodobné - lístky do divadla, kvetiny a nákladné návštevy reštaurácií s Rosemary mu poriadne zničili bankové konto.
Fredova pekná tvár bola melancholická a vychudnutá, a len mierne sa rozjasnila, keď uvidel Vinnie. Pozval ju, aby sa posadila k nemu na drevenú lavičku, ale len tupo súhlasil, keď chválila krásny deň; scenéria pred nimi pripomínala plagát Britskej leteckej spoločnosti: nad hlavou im plávali šľahačkové oblaky, stromy boli posiate lesklými konfetami nových lístkov a z nádvoria stúpal hmlovitý opar a prebleskoval v dúhových farbách.
"Som v poriadku," odpovedal na jej otázku tónom naznačujúcim opak. "Asi to vieš. Už nechodím s Rosemary."
"Áno, počula som." Vinnie nepodotkne, že to vedia všetci jej londýnski priatelia, o Súkromnom očku nehovoriac. "Pokiaľ viem, nahnevala sa preto, že sa musíš tak skoro vrátiť a učiť."
"Tak nejak. Ale Rosemary uvažuje a správa sa, ako by som ju podviedol alebo niečo podobné." Fred krčí a zase rozkladá mokré zvlhnuté, papierové vrecko a mláti doň zlostne päsťou. "Myslí si, že by som tu celkom ľahko mohol zostať, keby som chcel. Sakra ty predsa vieš, že to nie je pravda."
Vinnie dôrazne pritakala. Keby na niečo takého pomyslel, upozornila ho, jeho náhla a neopodstatnená výpoveď z letnej školy by fakultu nahnevala a spôsobila by nepríjemnosti mnohým ľuďom na Korintskej univerzite; Vinnie začala všetkých tých ľudí uvádzať menami a titulmi.
"To mi nemusíš vykladať," prerušil ju Fred. "Všetko som jej vysvetlil. Rosemary je úžasná, ale proste človeka nepočúva. Keď sa jej nepáči, čo hovoríš, tak ťa vôbec nepočúva, doparoma. Prepáč."
"V poriadku."
"Kristepane, keby som mohol, tak tu zostanem. Milujem ju a milujem Londýn," vykríkol a roztrúsil omrvinky sendviča s burským maslom. "Neviem, čo viac môžem povedať."
"Nie," súhlasila Vinnie sympatizujúc s jednou z Fredových vášní. "Vždy je ťažké odísť. Poznám to."
"Ale prečo je tak šialene nerozumná? Mali sme sa mať tento mesiac tak úžasne, mali sme lístky do Glyndebourne... Nikdy som netvrdil, že zostanem v Anglicku navždy alebo niečo podobné. Neklamal som jej. Už dávno som jej povedal, že sa musím v júni vrátiť - sakra, určite som jej to povedal." Fred potriasal hlavou a rukou prechádzal svoje vlnité tmavé vlasy v geste údivu a sebauistenia. Vinnie v ňom prvýkrát postrehla to, čo často pozorovala u Rosemary Radleyovej: presvedčenie pekných ľudí, že majú nárok na to, aby si zo života vzali - či opustili, čokoľvek si zamanú a kedykoľvek si zamanú. U týchto dvoch to bolo neskrývane očividné, aj keď si to takmer neuvedomovali - Fred asi vôbec nie.
"Trebárs ju to prejde."
"Áno. Možno," odpovedal mŕtvym, neistým hlasom a zamračil sa na holubov, ktorí sa začali zlietať. "Teraz ma ale odmieta vidieť, nechce so mnou hovoriť telefonicky, nič. No hej," hodil na chodník polovicu chleba; tuční šediví vtáci zápolili a zobali. "Ale malo by ju to prejsť veľmi rýchlo; budem tu už len tri týždne."
"Dúfam, že to dobre dopadne," povedala Vinnie, aj keď jej to vlastne bolo jedno.
"Ja tiež." Zachmúrenú, peknú krajinu Fredovej tváre zbrázdil geologický záchvev pôdy. "Počuj, Vinnie," dodal, keď zvládol hroziaci sopečný výbuch. "Ty poznáš Rosemary tak dobre..."
"Ani by som nepovedala."
"Aj tak. Stále sa s ňou vídaš. Napadlo ma... Možno, keby si s ňou prehovorila..."
"Nemyslím si..."
"Mohla by si jej vysvetliť, ako to je s tou letnou školou; že sa na to jednoducho nemôžem vykašlať." Fred rozhodil zvyšok napoly zjedeného sendviča a privodil ďalšiu inváziu holubov, zdalo sa, že ich sú tucty, mávali krídlami a zlietali sa zo všetkých strán.
"Asi by som to nedokázala." Vinnie nakopla zvlášť dotieravého levanduľovo šedého vtáka hranou topánky, aby si ochránila pančuchy.
"Teba by počúvala, stavil by som sa. Dočerta, vypadni! Už nič nemám, prekristapána." Vstal a zdvihol napchatú aktovku. "Prosím ťa, Vinnie."
Vinnie sa tiež zdvihla a ustúpila pár krokov od kŕdľa holubov. Pozrela sa na Freda Turnera, ako tam stál, pred vchodom do Britského múzea a čakal na jej odpoveď spolu s húfom rovnako rozdychtivených meňavo zafarbených vtákov, s atletickou postavou vychýlenou z rovnováhy premierou citu a ťažkou aktovkou. V tú chvíľu si uvedomila, že sa zaradil do skupiny ľudí (obvykle, ale nie vždy jej bývalých študentov), ktorí považovali za samozrejmé, že im Vinnie napíše odporučenie, odovzdá listy, ktorými ich uvedie na zahraničné fakulty, že bude čítať ich knihy a články a bude sa zaujímať o ich profesionálny úspech. Príznačné je, že splnením žiadosti sa dohoda neuzavrie, naopak obnovuje, ako automobil, ktorý si nabíja batériu. Akademický vzťah od profesorky k protégé je uzavretý elektrický obvod, nepodliehajúci zákonu entrópie; často iskrí až do smrti.
Jedna z výhod pobytu v Anglicku pre Vinnie je, že unikne pred väčšinou týchto parazitov; aj keď ju niektorí prenasledovali i poštou. A teraz je tu Fred, ktorý sa vyhlásil jej protegé, jednoducho preto, že sú z rovnakej katedry, v rovnakom cudzom meste a že je ona o štvrť storočia staršia. A pravdepodobne tiež preto, že aj keď to nemala v úmysle, je v určitom zmysle zodpovedná za jeho súčasnú situáciu. Zasadala v komisii katedry, ktorá mu priznala študijný pobyt, a pozvala ho na večierok, kde sa zoznámil s Rosemary Radleyovou.
Vinnie vzdychla a povedala Fredovi, že keď bude mať príležitosť, skúsi s Rosemary prehovoriť. Nesľubovala si valný úspech od tohto poverenia a čo sa jej týkalo, priala si, aby nemala príležitosť splniť ho. Vzhľadom k tomu, že nazajtra ochorela, vyšlo jej to, i keď nie veľmi príjemným spôsobom. Ale, ako si Vinnie často všimla vo folklóre i v skutočnom živote, tak už to väčšinou so želaniami chodí.
Možno, že Fred je v súčasnej dobe poľutovaniahodný, myslí si Vinnie, keď leží v posteli s vlažným ohrievadlom pri nohách, ale nie je pre ňu správny typ na premýšľanie. Celkovo vzaté nie je dôvod, aby ho ľutovala. Je mladý, zdravý, pekný, bystrý, vzdelaný a - napriek tomu, že Vinnie nemá v úmysle prezradiť mu to - na katedre anglistiky sa s ním počíta, je perspektívny. Teraz mu je síce mizerne, je ublížený a zmätený, pretože ho Rosemary nechala, ale spamätá sa. Bude ho milovať ešte veľa žien; jeho kariéra bude vytrvale postupovať; a ak ho nezrazí auto alebo smrteľná choroba alebo iný blesk z čistého neba, bude celý jeho život k dopáleniu šťastný.
Zatiaľ čo Vinnie je sama a pravdepodobne bude vždy sama. Keď ochorie ako teraz, nikto nebude s účasťou načúvať, čím všetkým sa jej choroba prejavuje, a neprinesie jej čerstvo vytlačenú pomarančovú šťavu bez toho, že by ho odpudil jej zjav alebo že by ju ulepil súcitom ako egrešovým džemom. Má päťdesiatštyri; bude ešte staršia. A čím viac bude starnúť, tým častejšie a dlhšie bude chorá a všetkým to bude jedno.
Fido alebo Sebaľútosť podriemavajúci skoro tri dni vedľa jej postele, zabúcha chlpatým chvostom do periny, ale Vinnie ho odstrčí. Aj keď má úplné právo sa teraz ľutovať, vie, aké je nebezpečné prehnane sa v sebaľútosti vyžívať. Fidovi dodáva osudnú silu, keď ho kŕmi a hladí, a dokonca i keď si často uvedomí jeho existenciu. Začne narastať do výšky i do šírky z beagla na retrivera, na ovčiarskeho psa, na bernardína. Ak si nedá pozor, bude za ňou všade chodiť neviditeľný špinavobiely pes, veľký ako krava. Napriek tomu, že ho ostatní ľudia nie sú schopní rozpoznať, podvedome si jeho prítomnosť uvedomia. S Fidom v závese bude Vinnie vyzerať scvrknuto a dojemne ako niekto, kto navždy prijal úlohu Poľutovaniahodnej Osoby.
"Choď preč," povie Vinnie Fidovi napoly šeptom. "Toto je len hnusná nádcha, o chvíľu to prejde. Zlez mi z postele. Vypadni z bytu. Choď si nájsť pána Mumpsona, prečo nejdeš?" dodá naraz nahlas a predstavuje si Chucka opusteného, bez priateľov, niekde ďaleko na vidieku, ako pátra vo vyblednutých, zaprášených záznamoch po svojom negramotnom predkovi.
V duchu vidí, že Fido o jej návrhu premýšľa. Zdvihne z periny hlavu, potom hrudník a vetrí. Potom skĺzne z postele a zamieri ku dverám a ani sa neobzrie.
Vinnie to dodá silu, odsunie prikrývky a malátne vstane. Odvlečie sa do kuchyne, naleje si pohár pomarančovej šťavy a vhodí do nej tabletu redoxonu s príchuťou čiernych ríbezlí. Aj keď je neveriaca, verí v silu vitamínov a ako všetci veriaci, uctieva svojho boha vrelejšie, keď sa jej nedarí. Teraz poprehĺta šumivý kyslastý nápoj a vráti sa do postele, vysmrká sa, zakryje si oči šatkou, povytiahne perinu a s boľavou hlavou a posmrkávajúc upadne do ťažkého spánku.
Asi za hodinu ju zobudí telefón.
"Vinnie? Tu Chuck, z Wiltshiru. Ako sa darí?"
"Celkom dobre."
"Ako by si mala nádchu."
"Vlastne mám."
"To je smola. Je to veľmi zlé? Prídem dnes poobede do Londýna. Dúfal som, že pôjdeme na večeru."
"To neviem. Som v posteli od predvčerajška. Je mi mizerne a vyzerám príšerne." Vinnie neváha zveriť sa Chuckovi. Nie je dôležitý ani v Londýne, ani v jej živote, takže nezáleží na tom, čo si myslí. "Bohvie, ako mi bude dnes večer."
"To ma mrzí. Vieš čo? Zostaň pekne v posteli, poriadne sa zabaľ, aby ti bolo teplo, oukej?"
"Oukej." Roky nikto nepovedal Vinnie, aby zostala v posteli a poriadne sa zabalila, aby jej bolo teplo.
"Zatelefonujem ti, keď prídem, asi o pol ôsmej. A ak súhlasíš, prinesiem niečo na jedlo pre nás oboch."
"To je od teba veľmi milé." Vinnie má pred očami stav svojej špajze a chladničky, všetko viacmenej prázdne, okrem troch litrov studenej polievky. "Ale nemusíš. Tu je asi všetko prelezené bacilmi."
"Nebojím sa. Mám tuhý koreň," zahafá Chuck.
"Tak... dobre..."
Vinnie zavesí, padne naspäť do postele a vráti sa do zabudnutia.
Forreign Affairs (1984) napísala Alison Lurieová
Do češtiny preložila Eva Marxová, Poslední láska, vyd. Práce, 1991
Komentáre