Predohra
Pán Sniggs, prodekan, a pán Postlethwaite, školský pokladník, sedeli sami v izbe pána Sniggsa s výhľadom na trávnaté štvorcové nádvorie Sconeského kolégia. Z izieb sira Alastaira Digby-Vaine-Trumpingtona, o dve schodištia ďalej, sa ozýval nejasný hluk a rozbíjanie skla. Z členov profesorského zboru boli doma iba oni dvaja - v ten večer sa totiž konala výročná večera klubu Bollingerovcov. Ostatní sa rozpŕchli po Diviačom kopci a severnej časti Oxfordu na veselé hašterivé večierky, do zborovní iných kolégií alebo na schôdzky učených spoločností, pretože výročná večera Bollingerovcov býva pre univerzitných hodnostárov zážitkom krajne nepríjemným.
Je nepresné nazývať túto udalosť výročnou, pretože veľmi často býva činnosť klubu po takomto stretnutí na niekoľko rokov zastavená. Klub Bollingerovcov má veľkú tradíciu; medzi jeho bývalými členmi sa nachádza niekoľko vládnucich korunovaných hláv. Pri poslednej večeri pred tromi rokmi sem privliekli v klietke líšku a ubili ju fľašami od šampanského. To bol večer! Dnes prebiehalo prvé stretnutie od onoho pamätného večierku a z celej Európy sa sem pri tejto príležitosti poschádzali starí členovia klubu. Už dva dni sa valili do Oxfordu: epileptickí monarchovia zo svojich víl v exile, neokrôchaní šľachtici z rozpadávajúcich sa vidieckych sídiel, uhladení mladí muži neurčitých záľub z veľvyslanectiev a vyslanectiev, negramotní zemani z vlhkých žulových brlohov na Škótskej vysočine, ambiciózni mladí advokáti a kandidáti konzervatívnej strany, vytrhnutí z krútňavy londýnskej spoločenskej sezóny a z neúnavného obliehania debutantiek; všetky najznámejšie mená a tituly sa zišli, aby sa tu kolektívne opili.
"Pokuty!" povedal pán Sniggs a fajkou si pritom jemne šúchal bok nosa. "Tých pokút, čo sa vyberie po tomto večierku!"
V pivniciach profesorského zboru sa totiž nachádza mimoriadne kvalitné portské, ktoré si dožičia iba vtedy, keď pokuty dosiahnu výšku päťdesiat libier.
"Budeme ho piť aspoň týždeň," vyhlásil pán Postlethwaite. "Týždeň v znamení portského zo zásob nášho zakladateľa!"
Z izieb sira Alastaira sa teraz šírili už prenikavejšie zvuky - každému, kto ich raz začul, pri spomienke na ne prebehli po chrbte zimomriavky - boli to zvuky, aké vydáva anglická šľachta dychtiaca po rozbitom skle. Čoskoro sa všetci vyrútia na nádvorie, rozhorúčení a hulákajúci vo svojich fľaškovozelených frakoch, aby sa dali do skutočného vyčíňania.
"Nemyslíte, že by bolo múdrejšie, keby sme zhasli?" opýtal sa pán Sniggs.
V tme sa obaja hodnostári prikradli k obloku. Nádvorie pod nimi bolo ako kaleidoskop ťažko rozoznateľných tvárí.
"Musí ich byť najmenej päťdesiat," povedal pán Postlethwaite. "Kiež by tak boli všetci členmi nášho kolégia! Päťdesiati po desiatich librách! Joj, to by bolo!"
"Vyzbierali by sme ešte viac, keby sa vrhli na kaplnku," poznamenal pán Sniggs. "Prosím ťa, bože, daj, nech sa vrhnú na kaplnku!"
"Rád by som vedel, ktorí študenti sú v tomto semestri neobľúbení. Vždy vtrhnú do ich izieb. Dúfam, že mali toľko rozumu, aby dnes večer niekam zmizli."
"Myslím, že jedným z nich je Partridge. Vlastní obraz od Matissa alebo niekoho podobného."
"Počul som, že má na posteli čierne plachty."
"A Sanders bol raz na obede s predsedom vlády Ramsayom MacDonaldom."
"Rending by si mohol dovoliť chodiť na poľovačky a namiesto toho zbiera porcelán."
"A po raňajkách fajčí v záhrade cigary."
"Austen má koncertné krídlo."
"To s nadšením rozmlátia."
"Len počkajte, to bude poriadne mastný účet! Ale priznám sa vám, že by mi bolo oveľa príjemnejšie, keby tu bol dekan alebo rektor. Nemôžu nás odtiaľ zazrieť, však nie?"
Bol to znamenitý večer. Rozmlátili koncertné krídlo pána Austena, lordovi Rendingovi zašliapali do koberca cigary a roztĺkli mu porcelán, rozdriapali plachty pána Partridgea a jeho Matissa hodili do záchoda, pánovi Sandersovi nemali okrem okien čo rozbiť, ale našli rozpracovaný rukopis jeho básní, ktorý chcel poslať do newdigatskej literárnej súťaže, a výborne sa na ňom pobavili. Sirovi Alastairovi Digby-Vaine-Trumpingtonovi prišlo od vzrušenia zle a Lumsden zo Strathdrummondu ho vliekol do postele. Bolo pol dvanástej. Čoskoro bude po všetkom. Ale ešte na nich čakala lahôdka.
Paul Pennyfeather študoval teológiu. Toto bol druhý rok jeho jednotvárneho pobytu na Sconeskom kolégiu. Do Oxfordu prišiel z malej cirkevnej strednej školy v Južnom Downse, kde ho pokladali za vynikajúceho študenta - redigoval školský časopis, bol predsedom diskusného krúžku, a ako sa tvrdilo v jeho posudku, "vyvíjal rozsiahlu prospešnú činnosť". Jeho domov bol v Londýne na Onslowskom námestí, kde býval u poručníka, známeho advokáta, ktorý bol pyšný na úspechy svojho zverenca, a nekonečne sa nudil v jeho spoločnosti. Obaja Paulovi rodičia zomreli v Indii v čase, keď vyhral v prípravke prvú cenu v esejistickej súťaži. Už dva roky žil z apanáže, ktorú mu vyplácal poručník, a prilepšoval si dvoma slušnými štipendiami. Týždenne vyfajčil tri unce tabaku priemernej akosti - značka John Cotton - a denne vypil jeden a pol pinty piva, pol pinty pri obede a zvyšok pri večeri, na ktorú chodil pravidelne do univerzitnej jedálne. Mal štyroch priateľov, z nich traja boli jeho spolužiaci. Nikto z klubu Bollingerovcov jakživ o Paulovi Pennyfeatherovi nepočul, a i keď to bolo veľmi zvláštne, ani on nikdy nepočul o nich.
Netušiac, aké nepredvídané následky bude tento večer preňho mať, Paul sa bezstarostne vracal na bicykli zo schôdzky Zväzu Spoločnosti národov, kde si vypočul veľmi zaujímavú prednášku o plebiscitoch v Poľsku. Predstavoval si, že kým pôjde spať, vyfajčí fajku a prečíta si ďalšiu kapitolu Forsytovskej ságy. Zabúchal na bránu, vrátnik ho vpustil dnu, odložil bicykel a nesmelo, tak ako vždy, zamieril na nádvorie k svojmu obydliu. Koľko ľudí sa tu zrazu zjavilo! Paul nemal nijaké zvláštne výhrady voči opitosti - na túto tému predniesol pomerne odvážnu reč na schôdzke Spoločnosti Thomasa Mora - ale pred opilcami pociťoval strašnú ostýchavosť.
Z temnoty noci sa mu odrazu ako nejaký vratký balvan z druidského oltára vovalil do cesty Lumsden zo Strathdrummondu. Paul sa mu pokúsil vyhnúť.
Náhodou sa však stalo, že kravata Paulovej starej školy nápadne pripomínala modro-bielu kravatu bollingerovského klubu. Rozdiel niekoľkých milimetrov v šírke pásikov nebol taký výrazný, aby si ho mohol Lumsden zo Strathdrummondu všimnúť.
"Je tu akýsi príšerný chlap a má na krku našu kravatu," zreval škótsky zeman. Nenadarmo jeho predkovia už od predkresťanských čias ovládali nezmapované hektáre neúrodných slatín.
Pán Sniggs sa s miernymi obavami zahľadel na pána Postlethwaita.
"Zdá sa, že niekoho chytili," povedal. "Dúfam, že mu vážne neublížia."
"Tuším z neho strhávajú šaty."
"Preboha, nemôže to byť lord Rending? Myslím, že by sme mali zasiahnuť."
"Nie, Sniggs," vyhlásil pán Postlethwaite a položil ruku na plece svojho prudkého kolegu. "Nie, nie, nie. To by nebolo múdre. Musíme mať na zreteli prestíž profesorského zboru. Je očividné, že v terajšom stave by nás neposlúchli. Stoj čo stoj sa musíme vyhnúť násilnostiam."
Dav sa rozptýlil a pán Sniggs si s úľavou vydýchol.
"Je to v poriadku. Nie je to Rending. Nie je to nik dôležitý - je to iba Pennyfeather."
"Výborne, ušetrilo nám to kopu starostí. Som rád, Sniggs, som skutočne rád. Len sa pozrite, o koľko kusov odevu ten mladý muž prišiel!"
Nasledujúce ráno sa konala milá schôdzka predstavenstva. "Dvestotridsať libier," mrmlal nadšene školský pokladník, "pričom nerátam škody! Spolu s tým, čo sme vyzbierali doteraz, to znamená päť večerov. Päť večerov môžeme popíjať zakladateľovo portské!"
"Prípad Pennyfeather," vyhlásil rektor, "je záležitosť celkom odlišného druhu. Hovoríte, že bežal pozdĺž celého nádvoria bez nohavíc? To je nehanebné! Takto sa nemôže správať študent našej školy!"
"Čo keby sme mu uložili poriadne mastnú pokutu?" navrhol prodekan.
"Pochybujem, že by ju mohol zaplatiť. Pokiaľ viem, nie je veľmi majetný. Bez nohavíc? No povážte! A v takú nočnú hodinu! Myslím, že urobíme najlepšie, ak sa ho navždy zbavíme. Takýto typ mladého muža by iba kazil dobré meno našej školy."
O dve hodiny neskôr, práve keď si Paul balil do malého koženého kufríka svoje tri obleky, odkázal mu školský pokladník, aby ho navštívil.
"Ach, pán Pennyfeather," povedal. "Prezrel som vaše izby a našiel som dve mierne obhorené miesta, jedno na podobločnici a druhé na rímse kozuba. Nepochybne pochádzajú od ohorkov. Za každé zaplatíte pokutu päť šilingov a šesť pencí, ktorú vám prirátame k účtu za byt a stravu. To je všetko, ďakujem vám."
Keď Paul prechádzal nádvorím, stretol pána Sniggsa.
"Už odchádzate?" opýtal sa ho prodekan veselo.
"Áno, pane," odvetil Paul.
O kúsok ďalej stretol kaplána.
"Á, Pennyfeather, dobre, že vás vidím, nemáte moju knihu Východné náboženstvo od dekana Stanleyho?"
"Áno. Položil som vám ju na stôl."
"Ďakujem. Tak zbohom, drahý chlapče. Myslím, že po tom neodpustiteľnom škandále, ktorý sa stal včera večer, budete musieť uvažovať o nejakom inom povolaní. Veru, môžete si blahoželať, že ste objavili svoju neschopnosť stať sa kňazom skôr, ako bolo neskoro. Nuž, ak urobí teológ niečo podobné, dozvie sa o tom každý. A toľko ľudí už o tom vie! Čo budete robiť?"
"Zatiaľ skutočne neviem."
"Prirodzene, vždy je tu ešte obchod. Možno sa vám pošťastí vniesť do sveta veľkého podnikania niektoré z ideálov, ktoré ste si osvojili tu u nás. Ale nebudete to mať ľahké, to je isté. Takéto niečo prekonať, to chce odvahu. Čo to hovoril dr. Johnson o statočnosti? .... Bez nohavíc! Také dačo!"
Pri bráne dal Paul vrátnikovi prepitné.
"Do videnia, Blackall," povedal. "Myslím, že sa istý čas neuvidíme."
"Nie pane, a veľmi ma to mrzí. Predpokladám, že sa dáte na učiteľskú dráhu, však? To robí väčšina pánov, ktorých vylúčia zo školy pre neslušné správanie."
"Dočerta, nech ich všetkých šlak trafí," povedal si Paul mierne cestou na stanicu, ale potom sa zahanbil, pretože klial veľmi zriedka.
Z debutového románu Evelyna Waugha Decline and Fall (1928)
Do slovenčiny preložila Katarína Karovičová, vydal Slovenský spisovateľ v r. 1984
Komentáre