Prvá scéna
Zborovňa. Na stenách podobizne Pestalozziho a J. J. Rousseaua.
Okolo zeleného stola, nad ktorým horí niekoľko plynových lámp, sedia profesori Bečka, Bičište, Hladovec, Hnát, Kokta a Mušinec. Za vrchstolom na vyvýšenom kresle riaditeľ Sucharda, školník Skočdopola čaká vedľa dverí.
SUCHARDA: Má azda niekto s pánov kolegov k tomu, čo som práve predniesol, nejaké pripomienky? - Kolegovia! - Ak je, ako som už riekol, absolútne vylúčené, aby sme nášmu nadriadenému ministerstvu školstva navrhli, aby onen študent, ktorý sa dopustil tak závažného priestupku, bol z nášho ústavu vylúčený, potom to má veľmi závažné dôvody. Nemôžeme taký návrh podať proste preto, aby sme nešťastie, ktoré nás postihlo, zahladili, a nemôžeme ho podať aj z toho dôvodu, aby sme náš ústav pred podobnými pohromami uchránili aj pre budúcnosť. Nemôžeme to urobiť aj z toho dôvodu, že chceme nášho previnilca sami potrestať za demoralizujúci vplyv, ktorým zapôsobil na svojho spolužiaka. A konečne to nemôžeme urobiť preto, aby sme mu znemožnili rovnako demoralizujúcim spôsobom pôsobiť na ostatných spolužiakov. A nemôžeme tak urobiť ešte z ďalšieho dôvodu - a ten je, páni, podľa môjho názoru najzávažnejší - je taký závažný, že akékoľvek námietky vylučuje už vopred. Týmto najpádnejším dôvodom je naša svätá povinnosť chrániť náš ústav pred onou ničivou samovražednou epidémiou, ktorá už zachvátila celé množstvo gymnázií a až dosiaľ s výsmechom odoláva všetkým pokusom sústrediť študentov na základné otázky ich budúcej existencie, ktorá sa môže zakladať len na základoch ich základného vzdelania, zakladajúceho základy existencie vzdelaného človeka. - Chce hádam z pánov kolegov niekto niečo poznamenať?
BIČIŠTE: Nemôžem už ďalej potláčať svoje nezvratné presvedčenie, že by sa konečne malo otvoriť okno.
KOKTA: J-je t-tu v-v-vzduch ako v k-kazematoch, a-ako v-v-v archíve s-so spismi r-r-ríšskeho s-s-súdu.
SUCHARDA: Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Otvorte jedno okno! Vonku je bohuvďaka vzduchu dostatok! - Chce niekto z pánov kolegov niečo poznamenať?
HLADOVEC: Ak si páni kolegovia prajú, aby sa otvorilo okno, nemôžem proti tomu nič namietať. Len by som prosil, aby to nebolo akurát okno za mojim chrbtom.
SUCHARDA: Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Otvorte iné okno! - Ešte nejaká poznámka?
HLADOVEC: Vôbec nie je mojim úmyslom tento spor komplikovať. Ale rád by som upozornil na skutočnosť , že druhé okno je od jesenných prázdnin zamurované.
SUCHARDA: Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Nechajte to druhé okno zavreté! - Som nútený vyzvať vás, páni, aby ste o návrhu hlasovali. Žiadam tých pánov, ktorí sú pre to, aby ono jediné okno, ktoré prichádza v súvislosti s otvorením do úvahy, bolo otvorené, láskavo na svojich miestach povstali. (Počíta.) - Jeden, dva, tri - jeden, dva, tri. Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Nechajte zavreté aj to prvé okno! - Ja za svoju osobu som presvedčený, že vzduch je tu presne taký, aký má byť. - Chce niekto z pánov ešte niečo poznamenať? - Páni! - Dajme tomu, že sa vzdáme zámeru navrhnúť nášmu nadriadenému ministerstvu školstva, aby previnivší sa študent bol vylúčený. Potom však musíme počítať s tým, že naše nadriadené ministerstvo školstva prenesie zodpovednosť za nešťastie, ktoré nás postihlo, len a len na nás. Zo všetkých tých gymnázií, ktoré zasiahla táto samovražedná epidémia, ministerstvo už zrušilo tie, kde padlo za obeť tejto pohrome viac než päťadvadsať percent študentov. A našou povinnosťou strážcov a ochrancov je náš ústav pred takou katastrofou uchrániť. Takže s najhlbšou bolesťou musíme konštatovať, že - bohužiaľ - je za týchto okolností celkom vylúčené, aby sme inak vynikajúci prospech previnivšieho sa študenta mohli uplatniť ako poľahčujúcu okolnosť. Akákoľvek ohľaduplnosť voči previnivšiemu sa študentovi, ktorá by bola za normálnych okolností namieste, nepripadá dnes - vzhľadom ku krajne ohrozenej existencii nášho ústavu - vôbec do úvahy. Situácia nás núti previnilca tvrdo odsúdiť, ak nechceme, aby sme boli odsúdení my sami - nevinní. - Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Priveďte ho!
Školník odíde.
KOKTA: V-vzhľadom k t-tomu, že v-v-vzduch v t-t-tejto miestnosti p-pánov kolegov čiastočne alebo celkom u-uspokojuje, som nútený podať návrh, aby v čase letných prázdnin bolo z-zamurované aj d-druhé o-okno.
HLADOVEC: Ak náš vážený kolega Kokta súdi, že naša zborovňa nie je dostatočne vetraná, rád by som podal návrh, aby si dal náš vážený kolega do čelných dutín zamontovať ventilátor!
KOKTA: T-to by som si prosím v-vyprosil! - Také h-hrubosti by som si vyprosil! - M-mám všetkých p-päť p-pohromade!
SUCHARDA: Ale páni! Žiadam vás, aby ste sa chovali ako dospelí. - Náš delikvent je už zrejme na schodoch.
Skočdopola otvorí dvere, pred profesorský zbor predstúpi Melchior; je bledý, ale ovláda sa.
SUCHARDA: Poďte bližšie - sem - ku stolu. - Keď sa pán Stiefel dozvedel o zavrhnutiahodnom čine svojho syna, prehľadal v zúfalstve a s nádejou, že sa mu hádam podarí objaviť, čo Mórica k tomuto činu dohnalo, jeho zvršky, a na mieste, ktoré s podstatou veci nesúvisí, našiel písomný elaborát, ktorý síce nevysvetľuje opovrhnutiahodný čin sám, zato však nadmieru jasne - bohužiaľ - objasňuje, čo spôsobilo rozhodujúci mravný rozvrat samovraha. Jeho mravný rozklad má na svedomí článok, napísaný formou rozhovoru, článok nazvaný SÚLOŽ. Táto písomná inštrukcia čítajúca dvadsať strán je doprevádzaná názornými vyobrazeniami a je napechovaná nehanebnosťami a oplzlosťami, ktoré môžu uspokojiť aj tie najnáročnejšie požiadavky, aké môže klásť najzvrhlejší spustlík na pornografické čítanie.
MELCHIOR: Ja...
SUCHARDA: Vy mlčte a chovajte sa slušne! - Pán Stiefel priniesol tento písomný materiál samozrejme nám, a my sme zúfalému otcovi sľúbili, že vynaložíme všetky sily, aby sme vypátrali autora a páchateľa. Načo sme porovnali predložený rukopis s rukopismi všetkých spolužiakov mŕtveho ničomníka. Podľa zhodného názoru celého profesorského zboru a v plnom súlade s odborným posudkom na slovo vzatého odborníka, nášho váženého kolegu pre odbor kaligrafie, vykazuje predložený rukopis priam zarážajúcu podobnosť, ba priam zhodu s rukopisom vašim...
MELCHIOR: Ja...
SUCHARDA: Vy mlčte a chovajte sa slušne! - Napriek tomu, že nesporné autority došli k záveru, že obidva rukopisy sú si na nerozoznanie podobné, nehodláme sa unáhliť a rozhodli sme sa najskôr vypočuť vinníka v súvislosti s jeho previnením voči mravopočestnosti, priamym a ťažkým dôsledkom ktorého bol podnet k spolužiakovej samovražde.
MELCHIOR: Ja...
SUCHARDA: Vy teraz budete odpovedať na moje jasne formulované otázky, ktoré vám položím, a to prostým a stručným "áno" alebo "nie". - Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Spisy! - Žiadam zapisovateľa, pána kolegu Mušinca, aby od tohto okamihu zapisoval pokiaľ možno slovo od slova. (Melchiorovi.) - Poznáte tento písomný materiál?
MELCHIOR: Áno.
SUCHARDA: Je vám známe, čo obsahuje?
MELCHIOR: Áno.
SUCHARDA: Je tento spis napísaný vašou rukou?
MELCHIOR: Áno.
SUCHARDA: Takže autorom tejto oplzlosti ste vy?!
MELCHIOR: Áno. - A žiadam vás, pán riaditeľ, aby ste mi ukázali jediné miesto, ktoré obsahuje sebamenší prehrešok proti mravnosti.
SUCHARDA: Žiadam vás, aby ste na moje otázky odpovedali prostým "áno" - a "nie"!
MELCHIOR: Popísal som len to, čo predsa pre nikoho z vás nie je žiadnym tajomstvom.
SUCHARDA: Nehanebník! Chlípnik!
MELCHIOR: Žiadam vás, aby ste mi ukázali, čím som sa v tomto spise prehrešil proti mravnosti!
SUCHARDA: Myslíte si, že vám tu budem robiť šaša? - Skočdopola!
MELCHIOR: Ja...
SUCHARDA: Vy nemáte kúska úcty k vášmu tu prítomnému profesorskému zboru! Vám je úplne cudzí akýkoľvek ohľad k mravným normám hlboko zakoreneným v každom človeku, vy nerešpektujete mravný rád sveta! - Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Veď to je priamo rýchlokurz pre samoukov - najhrubšie poučenie o tom, čo má zostať mladému človeku utajené!
MELCHIOR: Ja som len...
SUCHARDA: Žiadam pána zapisovateľa, aby protokol uzavrel.
MELCHIOR: Ale ja....
SUCHARDA: Vy mlčte! - Skočdopola!
SKOČDOPOLA: Rozkaz, pán riaditeľ!
SUCHARDA: Odveďte ho!
Druhá scéna
Cintorín. Leje ako z konvy. - Nad otvoreným hrobom pastor Bruchnáč s rozovretým dáždnikom. Vpravo od neho pán Stiefel so svojimi priateľmi Ziegenmelkerom a strýcom Proboštom. Vľavo riaditeľ Sucharda a profesor Hnát. Kruh uzatvárajú gymnazisti. Kúsok opodiaľ pred polorozpadnutým pomníkom školáčka Marta a Ilsa.
BRUCHNÁČ: Lebo ten, kto opovrhol milosťou, ktorou Večný Otec požehnal nám v hriechu narodeným, zomrie smrťou d u c h o v n o u. - Kto však vo svojej spupnosti telesne odpieral Bohu úctu mu náležiacu, kto vo zle žil a zlu slúžil, zomrie smrťou telesnou. - Avšak ten, kto rúhačsky zvrhol kríž, ktorý naňho Všezľutovník vložil za jeho hriechy, ten - zaiste, zaiste, vravím vám - zomrie smrťou v e č n o u ! - (Hodí do hrobu hrsť hliny.) Kdežto nám, ktorí sa neúnavne a trpezlivo uberáme cestou tŕnistou, jesť nášho Pána najdobrotivejšieho velebiť a vďaku mu vzdávať za jeho nevyspytateľné cesty milosti. Pretože ako tento tu musel zaiste zomrieť smrťou t r o j n á s o b n o u, tak človeka spravodlivého Boh všemocný povedie k blaženstvu a životu večnému. - Amen.
STIEFEL (hlasom zadúšajúcim sa slzami, hodí do hrobu hrsť hliny): - Ten chlapec nebol môj! - Ten chlapec nebol môj. Ten chlapec sa mi nepáčil od malička.
SUCHARDA (hodí lopatkou hlinu do hrobu): - Samovražda ako najhrubší prehrešok proti mravnému rádu sveta je zároveň najvážnejším dôkazom pre existenciu mravného rádu sveta, pretože samovrah zbavuje mravný rád sveta povinnosti vyniesť nad ním rozsudok a tak potvrdzuje jeho platnosť večnú.
HNÁT (hodí lopatku hliny na rakvu): - Mravne schátral - zlundráčil - spustol - zlundráčil!
PROBOŠT (hodí hrsť hliny do hrobu): - Vlastnej matke by som neuveril, keby mi tvrdila, že sa dieťa môže ku svojim rodičom zachovať tak hanebne.
ZIEGENMELKER (hodí do hrobu hrsť hliny): - Takto sa odvďačiť otcovi, ktorý dvadsať rokov od rána do noci nemyslí inšie len na blaho svojho dieťaťa...
BRUCHNÁČ (tisne Stiefelovi ruku): - My však vieme, že tým, ktorí Boha milujú, všetky veci nepomáhajú k dobrému. Prvá epištola sv. Pavla ku Korintským, kapitola dvadsiata, verš pätnásty. - Myslite na zúfalú matku, snažte sa jej dvojnásobnou láskou nahradiť to, čo stratila.
SUCHARDA (tisne Stiefelovi ruku): - Asi by sme ho aj tak nemohli pustiť do vyššej triedy.
HNÁT (tisne Stiefelovi ruku): - A keby sme ho aj pustili, určite by prepadol za rok.
PROBOŠT (tisne Stiefelovi ruku): - Teraz musíš myslieť predovšetkým na seba. Si otec rodiny...!
ZIEGENMELKER (tisne Stiefelovi ruku): - Na mňa sa môžeš spoľahnúť. - Svinské počasie, zima lezie človeku až do kostí - To chce grog!
STIEFEL (smrká): - Ten chlapec nebol môj... ten chlapec nebol môj...
Pán Stiefel odchádza v sprievode pastora Bruchnáča, profesora Hnáta, strýca Probošta a priateľa Ziegenmelkera. Dážď ustáva.
JANČI (hodí hrsť hliny do hrobu): - Odpočívaj v pokoji, kamarát! - Pozdravuj mi tam moje večné nevesty obetované večnej pamiatke, a odporuč ma čo najúctivejšie priazni milého pánbožka... ty naiv! - za tvoju nekonečnú sprostosť ti ešte postavia na hrob strašiaka na vtáky!
JURAJ: Našla sa tá pištoľ?
ROBERT: A prečo by sa mala hľadať?
ARNOŠT: Videl si ho, Robert?
ROBERT: Je to podvod! Nič než podvod! - Kto ho vôbec videl? No povedz, kto?
OTTO: No práve! - Zakryli ho nejakou handrou.
JURAJ: Vyliezal mu jazyk?
ROBERT. Oči! Oči mu liezli z jamôk! - Preto ho zakryli.
OTTO: Desivé!
JANČI: Vieš určite, že sa obesil?
ARNOŠT: Hlavu vraj mal na cimprcampr.
OTTO: Nezmysel! Kecy!
ROBERT: V tejto ruke som držal ten špagát! - Nevidel som ešte obesenca, aby ho nezakryli.
JURAJ: Takto úboho za sebou praštiť dvermi!
JANČI: Ktovie? Obesiť sa môže byť celkom fajnovné.
OTTO: Zostal mi visieť desať mariek. Stavili sme sa. Vyťahoval sa, že prelezie.
JANČI: Aj tak je to tvoja vina, že leží tu. Vysmieval si sa mu, že je chválenkár.
OTTO: Kecy! Ja hádam celé noci nešprtám? Keby bol zvládol grécku literatúru, nemusel sa vešať.
ARNOŠT: Máš už ten sloh, Otto?
OTTO: Len úvod.
ARNOŠT: Ja vôbec netuším, o čom mám písať.
JURAJ: Kdeže sa túlal tvoj duch, keď nám Bečka diktoval osnovu?
JANČI: Niečo sflikujem z Demokrita.
ARNOŠT: Možno niečo vykradnem z náučného slovníka.
OTTO: A Vergilia na zajtrok už máš?
Gymnazisti odídu. - Ku hrobu pristúpia Marta a Ilsa.
ILSA: Rýchlo, pohni sa. - Tamto už idú hrobári.
MARTA: Nemali by sme radšej počkať, Ilsa?
ILSA: Prečo? - Veď prinesieme nové. Stále budem nosiť čerstvé. - Rastie ich habadej.
MARTA: Máš pravdu, Ilsa.
Hodia do hrobu veniec z brečtanu. Ilsa vysype na rakvu zo zástery množstvo sasaniek.
ILSA: Vykopem doma ruže. Výprask dostanem tak či tak. - Tu sa im bude dariť lepšie. Zalejem ich zakaždým, keď pôjdem okolo. Od Zlatého potoka prinesiem nezábudky a od nás zo záhrady kosatce.
MARTA: To bude nádhera!
ILSA: Bola som už za mostom, keď som začula výstrel.
MARTA: Chudáčik!
ILSA: A poznám tiež dôvod, Marta.
MARTA: On sa ti zveril?
ILSA: Paratelepipodon! Ale nikomu ani muk!
MARTA: Ruku na to!
ILSA: Tu je tá pištoľ!
MARTA: Preto ju nenašli.
ILSA: Vzala som mu ju z ruky, keď som išla ráno okolo.
MARTA: Daj mi ju, Ilsa! - Prosím ťa!
ILSA: Ani nápad! Nechám si ju na pamiatku -
MARTA: Je to fakt, Ilsa, že tam leží bez hlavy?
ILSA: Vraj si musel tú pištoľ nabiť vodou. - Divozely okolo boli samá krv. - A na vŕbičkách okolo kusy mozgu...
Tretia scéna
Pán a pani Gaborovci
PANI GABOROVÁ: ...Potrebovali obetného baránka. Nemohli na sebe nechať obvinenie, o ktorých hovorilo už celé mesto. A teraz, keď moje dieťa má tú smolu, že vbehlo tým obmedzencom vo vhodnú chvíľu do rany, mám ja, jeho matka, ten zločin dokončiť? - V žiadnom prípade!
PÁN GABOR: Rešpektoval som tvoju slobodomyseľnú výchovnú metódu celých štrnásť rokov a nepovedal som ani slovo. Aj keď sa priečila mojim predstavám. Odjakživa som zastával názor, že dieťa nie je hračka. Dieťa má právo na to, aby sme ho brali vážne. Ale prosím, hovoril som si, ak duch a pôvab matky môžu nahradiť otcove zásady, dajme veciam voľný priechod. - Nič ti nevyčítam, Fany. Ale nebráň mi, keď sa teraz pokúsim napraviť krivdu, ktorej sme sa obidvaja na tom chlapcovi dopustili.
PANI GABOROVÁ: V tom ti teda brániť budem! Budem ti v tom brániť, pokým budem dýchať! V polepšovni je s ním koniec! Lotor sa hádam v takom ústave zmení. Neviem. Hádam. Ale že tam z chlapca, ktorý je v jadre dobrý, urobia lotra, je práve také isté, ako že rastlina, ktorej vezmeš vzduch a slnko, uschne. O žiadnej krivde neviem. Dnes, rovnako ako kedykoľvek predtým, ďakujem osudu, že mi ukázal cestu, ako v tom chlapcovi pestovať poctivý charakter a ušľachtilý spôsob myslenia. Čo tak strašného vlastne urobil? Vôbec ho nechcem ospravedlňovať - ale vyhadzov zo školy? To si nezaslúži. Pokiaľ sa vôbec niečím previnil, už dávno si to odpykal. Možnože ty sa v tom všetkom vyznáš lepšie. Teoreticky máš možno pravdu. Ale ja nedopustím, aby moje jediné dieťa dohnali svojou bezohľadnosťou k smrti!
PÁN GABOR: O tom nebudeme rozhodovať my, Fany. - Toto riziko sme vzali na seba zároveň so svojim šťastím. Kto nemá dosť síl, aby zvládol náročný pochod, zostane ležať na ceste. A nakoniec sa dá hovoriť o výhre, keď to, čo je nevyhnuteľné, príde včas. Kiež nás Boh ochráni pred tým najhorším. Našou povinnosťou je teraz kolísajúceho podoprieť, pokiaľ na to náš rozum stačí. - Že ho vyhodili zo školy, to nie je jeho vina. A keby ho nevyhodili, nebola by to jeho zásluha. - Berieš všetko na ľahkú váhu, Fany. Za nevinné žartovanie považuješ to, čo ukazuje na vážne charakterové vady. Ženy proste nie sú schopné súdiť o takých veciach. Ten, kto dokáže napísať to, čo napísal Melchior, musí byť narušený v samých základoch. Človek so zdravým charakterom sa k niečomu takému nezníži. Nikto z nás nie je svätý, každý z nás niekedy ukĺzne. Ale to, čo spísal Melchior, to nie je nejaké náhodné, príležitostné ukĺznutie, to nad slnko jasnejšie odhaľuje jeho najhlbšie založenie, v tom sa prejavuje jeho názor, ktorý nadto háji s plným presvedčením jeho sklony, ktoré má zrejme vrodené, sklony k nemorálnosti, pretože nemorálnosť to je! To, čo Melchior spísal, dokazuje onu vzácne sa vyskytujúcu duševnú zvrátenosť, ktorú my právnici označujeme ako "moral insaniti"! - teda morálne šialenstvo. - Netrúfam si posúdiť, či sme schopní proti jeho stavu vôbec niečo urobiť. Ak však chceme uchovať aspoň trocha nádeje a predovšetkým ako jeho rodičia čisté svedomie, máme najvyšší čas konať - konať so všetkou rozhodnosťou a vážnosťou. - Na hádky teraz niet času, Fany. Viem si predstaviť, ako ti je. Viem, že sa v ňom vidíš, lebo ti je duševne tak podobný. Ale musíš sa prekonať. Konaj voči nemu konečne raz nesebecky!
PANI GABOROVÁ: Ak sa s tým dá vôbec niečo robiť! - Takto dokáže hovoriť len muž. Len muž sa môže nechať takto zaslepiť mŕtvou literou. Len muž dokáže nevidieť to, čo priamo bije do očí! Jednala som s Melchiorom podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia od prvého dňa, kedy som si všimla, ako citlivo reaguje na svoje okolie. Sme hádam zodpovední za náhodu? Zajtra ti môže spadnúť tehla na hlavu a tvoj najlepší priateľ - tvoj otec - do teba kopne, namiesto aby ťa ošetril. Nebudem nečinne prizerať, ako mi moje dieťa vraždia pred očami! Som predsa jeho matka! - Je to nepochopiteľné! K neuvereniu! Čo také strašné vlastne napísal? Čože to nie je ten najpádnejší dôkaz jeho nevinnosti, jeho bezlestnosti, jeho detskej nedotknutosti? Len tupec v tom môže vidieť mravnú skazenosť. - Hovor si, čo chceš, ale ak dopustíš, aby Melchiora dali do polepšovne, je medzi nami koniec! A ešte sa uvidí, či niekde na svete nenájdem pomoc a prostriedky, aby som svoje dieťa zachránila!
PÁN GABOR: Musíš sa s tým vyrovnať! - Keď nie dnes, tak zajtra. Ľahké to nebude ani pre jedného z nás. Ale neboj sa, nebudeš s tým sama, kedykoľvek začneš strácať odvahu, urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ti v ťažkých chvíľach pomohol. Už takto vidím budúcnosť dosť čierne - ešte aby som stratil teba!
PANI GABOROVÁ. Ja už ho neuvidím. Už ho neuvidím. On tú špinu neunesie. On sa s tou sprostotou nevyrovná. Bude sa chcieť z toho tlaku dostať všetkými spôsobmi. A má pred očami ten strašný príklad! - A či ho predsa len ešte kedy uvidím - panebože, tá jeho jasná tvár, jeho veselý smiech - to všetko - jeho detská rozhodnosť - odhodlanie bojovať za všetko dobré a správne - tá čistota, ktorú som v jeho duši chránila ako svoj najväčší poklad... Volaj na zodpovednosť mňa, ak bezprávie volá po treste! - Rob si so mnou, čo chceš. - Ale nesiahaj na to dieťa!
PÁN GABOR: On sa previnil!
PANI GABOROVÁ: Neprevinil sa!
PÁN GABOR: Previnil! - Čo by som bol za to dal, keby som ťa smel toho ušetriť. - Dnes ráno za mnou prišla jedna žena, vydesená tak, že zo seba nemohla dostať slovo - a v ruke držala list, list adresovaný jej pätnásťročnej dcére. Otvorila ho z hlúpej zvedavosti, keď to dievča nebolo práve doma. - V tom liste píše Melchior pätnásťročnému dievčaťu, že to, čo urobil, mu nedopraje chvíľu pokoja, že jej ublížil, atď. atď., ale že prirodzene za tým, čo urobil, si stojí. A nech sa vraj netrápi, aj keby pocítila následky. Už sa vraj stará, ako jej pomôcť. A pokiaľ ho vyhodia zo školy, len mu to celú vec uľahčí. Také zakopnutie môže viesť k budúcemu šťastiu - a ďalšie také nezmysly.
PANI GABOROVÁ: To nie je možné!
PÁN GABOR: Ten list je podvrh. Sprostý podvod. Celé mesto si hovorí o tom, že ho vylúčili, a niekto to chce využiť. S Melchiorom som ešte nehovoril. Ale pozri sa na to písmo! Všimni si, ako je ten list napísaný!
PANI GABOROVÁ: Taká loptošina!
PÁN GABOR: Tiež sa obávam.
PANI GABOROVÁ: Nikdy, nie, nie - nikdy!
PÁN GABOR: Tým lepšie pre nás! - Tá pani spínala predo mnou ruky a stále sa pýtala, čo má robiť. Povedal som jej, že nemala svojej pätnásťročnej dcére dovoliť, aby liezla po senníkoch. Našťastie tam nechala ten list ležať. - Keby sme teraz Melchiora dali na inú školu, stratíme ho z očí a za tri týždne máme na krku rovnaký malér - a nový vyhadzov. Tá jeho čistá duša si na to proste zvykne. Tak poraď, Fany, kam teraz s tým chlapcom?
PANI GABOROVÁ: Do ústavu!
PÁN GABOR: Do...?
PANI GABOROVÁ: Do polepšovne!
PÁN GABOR: Správne. Nájde tam predovšetkým to, čo doma - žiaľ - postrádal: železnú disciplínu, zásady a morálny tlak, ktorému sa bude musieť bezvýhradne podrobiť. - Ostatne polepšovňa nie je nič také strašné, ako si stále myslíš. Hlavný dôraz sa tam kladie na rozvoj kresťanského zmýšľania a cítenia. Chlapec sa konečne naučí rozoznávať dobro od lákavých zaujímavostí, a vo svojom konaní sa riadiť zákonom, a nie tým, k čomu ho práve pudí jeho prirodzenosť. - Pred polhodinou som dostal telegram od brata - tá pani hovorila pravdu. Melchior sa mu zveril a prosil ho o dvesto mariek - aby mohol utiecť do Anglicka.
PANI GABOROVÁ (si zakryje tvár): To je hrôza!
Z drámy Franka Wedekinda Frühlings Erwachen. Eine Kindertragödie (1891)
Do češtiny Probuzení jara. Tragédie detí preložil Josef Balvín
Vydalo vydavateľstvo DILIA, 2011
Komentáre
-
a ďalej to nebude ?