Prvá scéna
Večer v Melchiorovej študentskej izbe. Okno je otvorené, na stole svieti lampa. - Melchior Gabor a Móric Stiefel na pohovke.
MÓRIC: Už mi je celkom dobre, ale nervy mám nadranc! - Pri gréčtine som ale chrápal ako ten opitý obor Polyfém. Divím sa, že ma starý Kokta nepoštípal do ucha. - A ráno som prišiel skoro neskoro. Keď som sa prebudil, v tú ranu mi to zaplo na slovesá na mí. - Hergothimlkrucinál, časoval som pri raňajkách aj celú cestu do školy - až sa mi tmelo pred očami. - Zaspal som zrejme niekedy po tretej. Pero mi vypadlo z ruky a urobilo mi v knižke machuľu. Keď ma Matylda prišla zobudiť, lampa už len čadila a v kroví pred oknom štebotali drozdi, jak keby im za to platili. - A na mňa hneď zas padla strašná chandra. Pripol som si límec a trochu sa učesal. - Ale je to úžas pocit, keď človek prekoná sám seba.
MELCHIOR: Mám ti ubaliť cigaretu?
MÓRIC: Ďakujem, nefajčím. - Teraz len vydržať! Budem skrátka drieť a zas drieť, až sa mi budú robiť hrče za ušami. - Arnošt Röbel kúpil od prázdnin už šesť sardel: trikrát z gréčtiny, dve od Hnáta a naposledy z dejín literatúry. Kým ja zatiaľ len päť. Ale odteraz basta fidli! - Röbel sa určite nepicne. Röbel nemá rodičovstvo, ktoré preňho urobí prvé posledné. Môže si robiť, čo chce. Ujsť do cudzineckej légie, stať sa kaubojom alebo námorníkom. Keď rupnem ja, trafí otca šľak a mamu odvezú do blázinca. A to nechcem zažiť! - Predtým ako sa začalo skúšať, prosil som pánbožka, aby na mňa zoslal nejakú chorobu - len aby ma tá katastrofa minula. A tiež ma minula - lenže ešte teraz cítim, ako sa podo mnou zem chveje, ako sa so mnou všetko točí, takže našľapujem náramne opatrne, aby som nepadol. Ale teraz, keď som sa už raz tej záchrannej tyče chytil, tak sa na ňu tiež vyšvihnem. Čoho zárukou je mi nezvratný dôsledok, že sa z nej nezrútim bez toho, aby som si zlámal väz.
MELCHIOR: Život je hnus! Mal by som akurát chuť hodiť si slučku. - Kde je matka s tým čajom?
MÓRIC: Čaj by teda bodol, Melchior. Vo vnútri sa celý práve trasiem. Chodím ako v mátohách. Siahni si na mňa. Hej, vidím - počujem - cítim celkom jasne - ale ako vo sne - ako v tranze... Vidíš, mesiačik osvetľuje záhradu a tá záhrada tam leží ticho a akoby nemala nikde koniec. - Z krovia vyliezajú postavy zahalené do závojov, utekajú cez lúku, akoby mali strašne naponáhlo a miznú v pološere. Pripadá mi to, akoby sa tam pod gaštanmi mala konať nejaká náramne dôležitá schôdza. - Nepôjdeme sa tam pozrieť, Melchior?
MELCHIOR: Najskôr si vypijeme čaj.
MÓRIC: Listy si čosi horlivo šepotajú. - Ako keby som počul nebohú babku, ktorá mi rozpráva príbeh o "kráľovnej bez hlavy". - Tá kráľovná bola krásna ako slnko, krajšia ako všetky dievčatá v krajine. Bohužiaľ prišla na svet bez hlavy. Nemohla jesť, nemohla piť, nemohla sa na nič pozrieť, nemohla sa smiať ani bozkávať. So svojimi dvoranmi sa dorozumievala len svojou mäkkou rúčkou, nežnými nožičkami vydupávala vyhlásenie vojny a rozsudky smrti. Potom ju jedného dňa premohol v boji kráľ, ktorý mal náhodou hlavy dve - a tie si večne ležali vo vlasoch a preli sa spolu tak divo, že jedna druhú nepustila ku slovu. Vrchný dvorný kúzelník vzal menšiu z tých dvoch hláv a nasadil ju kráľovnej. A hlava jej kupodivu sadla ako uliata. Potom sa kráľ s kráľovnou oženil a ich hlavy si už neležali vo vlasoch, ale nežne sa bozkávali na čelo, na tvár a na ústa, a tí dvaja potom ešte dlho žili šťastne a v samých radovánkach. --- Taký nezmysel! Už od prázdnin mi tá bezhlavá kráľovná nejde z hlavy. - Keď stretnem peknú babu, vidím ju bez hlavy - a sám sebe si potom naraz pripadám ako tá bezhlavá kráľovná... Trebárs mi niekto nasadí ešte jednu hlavu!
Pani Gaborová, Melchiorova matka prichádza s čajom, z ktorého sa parí, a postaví ho na stôl pred Mórica a Melchiora.
PANÍ GABOROVÁ: Tak nech vám chutí. - Dobrý večer, Móric, ako sa darí?
MÓRIC: Ďakujem, pani Gaborová. - Sledujem, čo sa to tam dole rojí.
PANÍ GABOROVÁ: Nevyzeráte najlepšie. - Nie je vám niečo?
MÓRIC: Nie, nič. Všetko v poriadku. Len som chodil posledné dni dosť neskoro spať.
MELCHIOR: Predstav si, celé noci sa drel.
PANI GABOROVÁ: To nie je práve rozumné, Móric. Mali by ste sa šetriť a myslieť na svoje zdravie. Škola vám zdravie nenahradí. - Veľa chodiť - na čerstvom vzduchu! To je vo vašom veku dôležitejšie ako nejaké to grécke alebo latinské slovíčko!
MÓRIC: Máte pravdu. Musím chodiť veľa von. Učiť sa môžem koniec koncov aj na prechádzke. Tiež som na to mohol prísť sám! - Ale písomné úlohy musím aj tak robiť doma.
MELCHIOR: Urobíš si ich u mňa. Vo dvoch nám to pôjde lepšie. - Spomínaš si, mami, ako Max Trenek dostal nervovú horúčku? - Dnes naobed prišiel Janči Rilow za riaditeľom Suchardom rovno od Maxovej smrteľnej postele a oznámil mu, že Trenek v jeho prítomnosti dodýchal. - "Tak?" povedal na to Sucharda, "nemáš si z posledného týždňa odsedieť ešte dve hodiny? - Tu je lístok pre školníka. Hľaď dať tú záležitosť do poriadku. A na pohreb pôjde celá trieda povinne." - Janči naňho pozeral s ústami dokorán.
PANI GABOROVÁ: Čo to máš za knihu, Melchior?
MELCHIOR: Fausta.
PANI GABOROVÁ: Už si ho čítal?
MELCHIOR: Čítal, ale nedočítal.
MÓRIC: Práve sme uprostred Valpurginej noci.
PANI GABOROVÁ: Ja na tvojom mieste by som s Faustom ešte rok dva počkala.
MELCHIOR: Nepoznám inú knihu, v ktorej by som našiel toľko originálnych myšlienok. Tak prečo by som to nemal čítať?
PANI GABOROVÁ: Lebo Fausta nemôžeš pochopiť.
MELCHIOR: Ako to môžeš vedieť, mami? Aj keď si uvedomujem, že pochopiť celú hĺbku Fausta - no, že na to proste ešte nemám...
MÓRIC: Čítame ho spoločne. Vo dvoch sa všetko chápe lepšie.
PANI GABOROVÁ: Si už dosť starý na to, Melchior, aby si vedel, čo ti prospieva a čo ti škodí. Rob vždy len to, za čím si môžeš stáť. - Budem len rada, keď mi nikdy nedáš príčinu, aby som ti musela niečo zakazovať. - Chcela som ti len naznačiť, že aj to najlepšie môže niekedy pôsobiť škodlivo, keď človek nie je dosť zrelý, aby to správne pochopil - Vždy budem radšej dôverovať tebe, než všetkým tým výchovným metódam. - Ak budete ešte niečo potrebovať, mládenci, viete, kde ma nájdete. Budem v spálni, Melchior.
MÓRIC: Mamka mala zrejme na mysli ten Margarétin príbeh.
MELCHIOR: Veď sme to tiež skoro preskočili.
MÓRIC: Ani sám Faust sa cez to nemohol preniesť ľahostajnejšie.
MELCHIOR: Povedal by som, že táto Faustova lumpáreň netvorí predsa zmysel celého toho diela. - Faust by bol mohol tomu dievčaťu sľubovať aj manželstvo, ale keby sa potom na ňu dokázal vykašlať, bol by to - aspoň pre mňa - proste darebák. Markétke by potom mohlo pre mňa za mňa puknúť srdce -- Keď človek vidí, ako ide každému len a len o to, hneď by uveril, že celý svet sa točí len okolo č... a k...
MÓRIC: Aby som ti pravdu povedal, Melchior, mám tiež ten dojem, čo som si prečítal ten tvoj elaborát. - Hneď skraja prázdnin mi vypadol z aktovky. Keď som vzal do ruky dejepis. Zamkol som sa a civel na tie tvoje riadky ako sova vydesená lesným požiarom - ja som to hádam prečítal so zavretými očami. A tvoje výklady mi zneli v ušiach ako reťaz zasunutých spomienok, ako pesnička, ktorú si niekto bezstarostne pohmkával ako malé dieťa a ktorá naopak umierajúcemu znie otrasne z úst druhého. - Najviac ma vzalo to, čo tam píšeš o dievčatách. Nemôžem sa z toho spamätať. Ver mi, Melchior, byť nútený násilie znášať, znamená väčšiu slasť ako sa násilia dopúšťať. Nezavinene sa takému slastnému násiliu podvoliť, to považujem za vrchol všetkej pozemskej blaženosti.
MELCHIOR: Rozkoš ako almužna - to odmietam!
MÓRIC: Ale prečo?
MELCHIOR: Nechcem nič, čo som si nemusel sám vybojovať!
MÓRIC. Ale je to potom ešte pôžitok, Melchior? Dievča, dievča cíti neopísateľnú slasť. Dievča sa bráni - je to jej prirodzenosť. Až do poslednej chvíle sa bráni, aby sa potom naraz ocitla v raji. Dievča už cíti tento raj a stále sa ešte bojí pekla. Jej cit si prebije cestu ako prameň zo skaly. Dievča uchopí pohár neskalený ešte dychom pozemského sveta, pohár naplnený nápojom rozkoše a vypije ho horiaci a planúci... Uspokojenie, ktoré pri tom cíti muž, mi proti tomu pripadá nechutné a vypáchnuté...
MELCHIOR: Môže ti pripadať, aké chceš, ale nechaj si to pre seba... Ja si to predstavujem nerád...
Druhá scéna
Obývačka
PANI BERGMANNOVÁ (v klobúku, pláštenke, s košíkom cez ruku, vchádza so žiarivým úsmevom): Veronika! - Veronika!
VERONIKA (vojde z pravých postranných dverí v spodničke a šnurovačke): Čo je, mami?
PANI BERGMANNOVÁ: Už si hore, zlato? - To je dobre.
VERONIKA: Ty si už bola vonku?
PANI BERGMANNOVÁ: Hoď rýchlo niečo na seba. Musíš skočiť k Ine a doniesť jej tento košík.
VERONIKA (v priebehu dialógu sa úplne oblečie): - Ty si bola u Iny? - Ako jej je? - Už trochu lepšie?
PANI BERGMANNOVÁ: Predstav si, Veronika, dnes v noci bol u nej bocian a priniesol jej chlapčeka!
VERONIKA: Chlapca? - Chlapca? To je senzácia! - Preto tá vleklá chrípka.
PANI BERGMANNOVÁ: Nádherného chlapčeka!
VERONIKA: Musím sa naňho pozrieť, mami! - Takže teraz som trojnásobná teta - teda jedného dievčatka a dvoch chlapcov!
PANI BERGMANNOVÁ: A akých chlapcov! - To je tým, že bývame pár krokov od kostola! - Zajtra to budú len dva roky, čo kráčala celá v bielom po schodoch k oltáru.
VERONIKA: Bola si pri tom, keď ho bocian priniesol?
PANI BERGMANNOVÁ: Nie, práve odletel. - Nechceš si dať do vlasov ružu?
VERONIKA: Prečo si tam nebola o chvíľu skôr, mami?
PANI BERGMANNOVÁ: Mám dojem, že tebe tiež niečo priniesol - nejakú brošňu alebo čo.
VERONIKA: To je strašná škoda!
PANI BERGMANNOVÁ: Počuješ! Priniesol ti brošňu!
VERONIKA: Brošní mám fúru!
PANI BERGMANNOVÁ: Tak buď rada. Čo by si ešte chcela?
VERONIKA: Strašne rada by som vedela, či priletel komínom alebo oknom.
PANI BERGMANNOVÁ: Opýtaj sa Iny. Počuješ, musíš sa na to opýtať Iny, Ina ti to povie úplne presne. Hovorila s ním najmenej pol hodiny.
VERONIKA: Veď sa jej opýtam, keď k nej zájdem.
PANI BERGMANNOVÁ: Ale nezabudni, zlato. Sama by som rada vedela, či priletel oknom alebo komínom.
VERONIKA: A čo keby som sa spýtala rovno kominára! - Kominár musí najlepšie vedieť, či lietajú komínom alebo nie.
PANI BERGMANNOVÁ: Kominára! To sú nápady! Nezmysel! Čo môže kominár vedieť o bocianoch? - Ešte ti natrepe niečo, čomu sám neverí... Čo - čo máš stále na tej ulici?
VERONIKA: Pozeraj - chlap - veľký ako traja voli - a nohy má ako parníky...
PANI BERGMANNOVÁ (rýchlo k oknu): - Neni možné! - To si vymýšľaš!
VERONIKA (zároveň): - Pod bradou si drží peľasť z postele a fidliká na nej vojenský pochod... práve zahol za roh...
PANI BERGMANNOVÁ: Kedyže ty dostaneš rozum! - Robiť si bláznov z matky!... A vezmi si klobúk! - Až dostaneš rozum, dám na modlenie. - Ale už som sa vzdala nádeje.
VERONIKA: Ja tiež mami, ja tiež. - S mojim rozumom je to nafigu! - Mám sestru, ktorá je už dva a pol roka vydatá, ja sama som trojnásobná teta a nemám ani tušenia, ako to všetko chodí!... Pokoj, mami, nerozčuľuj sa. Koho by som sa na to mala spýtať, keď nie teba ? Prosím ťa, mami, povedz mi to! Vysvetli mi to všetko, maminka! Hanbím sa sama pred sebou. Prosím ťa, mami, hovor! A nenadávaj mi, že sa ťa pýtam na tieto veci. Odpovedz mi - ako je to? - Ako k tomu dôjde? - Nemôžeš predsa po mne chcieť, aby som v štrnástich verila ešte na bociana!
PANI BERGMANNOVÁ: Kristepane, čo je to s tebou, dievča? - Ty máš ale nápady! To ja predsa nemôžem!
VERONIKA: Prečo by si nemohla, mami? - Prečo nie?! - Určite to nie je nič škaredé, keď to ľuďom prináša radosť!
PANI BERGMANNOVÁ: Och... panebože... Zaslúžila by som... Choď a obleč sa, Veronika, obleč sa!
VERONIKA: Tak dobre... Pôjdem a spýtam sa kominára. No?
PANI BERGMANNOVÁ: To je na zbláznenie! - Poď, poď sem, dievčatko, poviem ti všetko. Všetko... Kristeježiši... ale nie dnes! Zajtra, pozajtra, budúci týždeň... kedy budeš chcieť, zlatinko...
VERONIKA: Povedz mi to dnes, teraz! - Čo si mám myslieť, keď vidím, aká si vydesená?
PANI BERGMANNOVÁ: Ja nemôžem, Veronika!
VERONIKA: Prečo by si nemohla, mami? - Pozri, kľaknem si ti k nohám, hlavu si položím do klina. Ty mi prikryješ hlavu zásterou a budeš hovoriť, akoby si bola v izbe úplne sama. Ja sa ani nehnem, ani neceknem - nech príde čokoľvek.
PANI BERGMANNOVÁ: Pánboh vie, že som to nechcela! - Poď, Veronika, nech sa stane čokoľvek... Poviem ti, dievčatko, ako si prišla na svet. - Tak dávaj pozor, Veronika.
VERONIKA (schová si hlavu pod jej zásteru): Tak rozprávaj...
PANI BERGMANNOVÁ (extaticky): - Ja nemôžem, Veronika. - Do smrti by som si musela vyčítať... Zaslúžila by som, aby ma zavreli, aby mi ťa vzali...
VERONIKA (s hlavou pod zásterou): - Ničoho sa neboj, mami!
PANI BERGMANNOVÁ: Tak počúvaj!
VERONIKA (pod zásterou sa chveje): - Hovor! Hovor!
PANI BERGMANNOVÁ: Aby sa žene narodilo dieťa - rozumieš, Veronika?
VERONIKA: Rýchle, mami - ja už to nevydržím!
PANI BERGMANNOVÁ: Aby žena dostala dieťa - musí muža - za ktorého je vydatá - musí ho m i l o v a ť... áno, m i l o v a ť - milovať ho tak, ako je len možné muža milovať. Musíš ho milovať z celého srdca - ako - ako sa to nedá slovami vôbec vyjadriť. Musíš ho milovať tak, Veronika, ako ty vo svojom veku vôbec ešte milovať nemôžeš... Tak, a teraz to vieš!
VERONIKA (sa dvíha): - Ale mamička! - To predsa...!
PANI BERGMANNOVÁ: Teraz vieš, aké skúšky ťa čakajú.
VERONIKA: - To je naozaj všetko, mami?!
PANI BERGMANNOVÁ: Ako je Boh nado mnou! - A teraz vezmi ten kôš a utekaj dolu k Ine. Dostaneš tam čokoládu a koláč. - Počkaj, nech sa na teba pozriem. - Topánky zašnurované, rukavičky, blúzočka, ruža vo vlasoch... Ale tie šaty sú ti už naozaj krátke, Veronika!
VERONIKA: Bola si už pre mäso k obedu, mami?
PANI BERGMANNOVÁ: Dievčatko moje zlaté... Musím ti na ne naozaj našiť volán!
Tretia scéna
Janči (v ruke drží svetlo, zatvára za sebou dvere a otvára veko): - "Pomodlila si sa na noc, Desdemona?" (Vytiahne reprodukciu Odpočívajúcej Venuše od Palmu Vecchia zo záňadria.) Ty teda nevyzeráš, že by si sa práve chcela modliť otčenáš, kráska - keď som ťa objavil za výkladom u starožitníka, v zamyslení si očakávala veci budúce - ako v sladkom okamihu prebúdzajúcej sa rozkoše - vláčne údy má stále rovnako zvodné, boky sa ti nežne klenú, máš mladé, pevné ňadrá - viem si predstaviť, ako musel byť maliar očarený, keď sa štrnásťročný originál rozložil pred ním na pohovke. Navštíviš ma aj niekedy vo sne? - Privítam ťa s otvorenou náručou a budem ťa bozkávať tak, až ti to dych vezme. Nasťahuješ sa ku mne ako dedičná panovníčka do svojho spustnutého zámku. Neviditeľná ruka otvorí bránu a dvere a vodotrysk v parku začne veselo špliechať...
Musí to tak byť ! - Ja to chcem! - Nezavraždím ťa z chlípnosti - dôkaz máš v tom, ako mi búši srdce. Hrdlo mi zviera, keď si spomeniem na svoje osamelé noci. Prisahám ti pri svojom živote, kráska, že nevraždím ani z omrzenosti. Kto by sa pýšil tým, že si sa mu omrzela! Ale saješ mi dreň z kostí, krivíš mi chrbát, berieš posledný lesk mojim mladým očiam. - V tej svojej neskutočnej skromnosti si moc náročná, umoríš ma tými svojimi nehybnými údmi. - Ty alebo ja! A ja som zvíťazil!
Keby som ti mal vypočítať všetky tie, ktoré tu zaspali naveky a s ktorými som zvádzal rovnaký boj! - Thumannova Psyché - zostala tu po vychrtlej mademoiselle Angelike, po tom štrkáčovi v raji mojich detských rokov; Corregiova nahá Jo; Lossowova Galathea; potom Amor od Bougerreaua; Ada od J. van Beersa - túto obnaženú krásku som musel potiahnuť tatkovi z jeho tajnej zásuvky, aby som ju mohol zaradiť do svojho háremu. Chvejúca sa Leda od Makarta - tú som zas náhodou našiel v školských zošitoch svojho brata - celkom sedem, sedem takto nahých krásavíc bolo pred tebou, ty kvitnúca kandidátka smrti, už sedem tebe podobných ťa predbehlo na tejto ceste do pekla. Trebárs ťa to uteší - a nepokúšaj sa ešte stupňovať svojimi prosebnými pohľadmi moje utrpenie. Ostatne neumieraš pre svoje, ale pre moje hriechy. - Srdce mi krváca pri tejto siedmej manželskej vražde - ale nedá sa nič robiť, musím sa brániť sebe samému. Rola Modrofúza má v sebe čosi tragické. Myslím, že všetky tie ženy, ktoré zavraždil, netrpeli toľko, ako on sám, keď ich hrdúsil. Ale moje svedomie sa upokojí, moje telo pookreje, keď ty, diablica, zmizneš z červených podušiek tejto mojej klenotnice. Namiesto teba si dám do svojej siene rozkoše cudnú Lurlei od Bodenhausena, alebo Opustenú od Lingera, alebo Loni od Defreggera - tak sa aspoň rýchlo zmátorím. Ešte štvrť roka a tvoje obnažené údolie Josafatské, moja sladká, by začalo stravovať môj mozog ako slnko hrudu masla. Najvyšší čas previesť túto rozluku od stola a lôžka.
Brr; cítim sa ako spustlý cisár Heliogabalus. Moritura te salutant! - Dievča, dievča, prečo tisneš tie kolená tak k sebe? - Prečo ešte teraz? - Pred nepoznateľnou večnosťou?? - Jediný záchvev a si voľná! - Jediný prejav ženskosti, jedinú známku chlípnosti, sympatie, dievča! - Nechám si ťa zarámovať do zlata a zavesím si ťa nad posteľ! - Čože si neuvedomuješ, že len tvoja cudnosť provokuje moju zmyselnosť? - Beda, beda neľudským! - Je na nej stále ešte vidieť, že sa jej dostalo vzornej výchovy. - A so mnou je to práve tak.
"Pomodlila si sa na noc, Desdemona?"
Srdce mi zviera... - Nezmysel! - Aj svätá Anežka zomrela vinou svojej zdržanlivosti a nebola ani spola taká nahá ako ty! - Pobozkám ťa ešte raz na to tvoje nádherné telo, na tvoje detské ňadrá - na tvoje ľúbezne oblé - na tvoje kruté kolená... Musí to byť, musí to tak byť, srdce moje!
"Nechajte ma zamlčať prečo, vy cudné hviezdy!"
Musí to byť!
Obraz zmizne v hĺbke, Janči zavrie veko.
Švrtá scéna
Senník. Melchior leží na chrbte v čerstvom sene. Veronika lezie hore po rebríku.
VERONIKA: Tak tu si sa schoval. - Všetci ťa hľadajú. Voz už je zasa vonku. Musíš pomôcť. Blíži sa búrka.
MELCHIOR: Zmizni! Hľaď, nech už si vonku!
VERONIKA: Čo je s tebou? Prečo si schovávaš tvár?
MELCHIOR: Už aj maž! Počuješ! Alebo poletíš na mlat!
VERONIKA: A just nepôjdem! (Kľakne si vedľa neho.) Prečo nechceš ísť s nami na lúku, Melchior? - Tu sa nedá dýchať - a tma ako v rohu. No bóže, nanajvýš premokneme na kožu, čo na tom?
MELCHIOR: Cítiš, ako to seno nádherne vonia? - A vonku je nebo určite čierne ako noc. - Vidím už len, ako ti na prsiach svieti vlčí mak, a počujem, ako ti bije srdce.
VERONIKA: Nie, nebozkávaj ma, Melchior. Prosím ťa, nie!
MELCHIOR: Počujem - ako ti búši srdce -
VERONIKA: Keď sa ľudia bozkávajú - milujú sa - Nie, nie! - - -
MELCHIOR: Žiadna láska neexistuje, ver mi! - Všetko je len sebectvo, egoizmus. - Ja ťa milujem práve tak málo, ako ty mňa!
VERONIKA: - Nie! - - - Nie, Melchior!
MELCHIOR: - - - Veronika!
VERONIKA: Á - Melchior! - - - Nie - - - nie - - - - -
Piata scéna
PANI GABOROVÁ, Melchorova matka (sedí a píše):
Milý pán Stiefel!
Premýšľala som o všetkom, čo mi píšete, celých štyriadvadsať hodín, premýšľala som o tom stále znova a znova, a teraz sa s ťažkým srdcom chopím pera. Peniaze na cestu do Ameriky vám zohnať nemôžem - na moju dušu a na moju česť! Jednak toľko peňazí vôbec nemám, ale aj keby som ich rovno mala, považovala by som za šialenstvo dať vám peniaze na takú nehoráznosť. Hrozne by ste mi krivdili, pán Stiefel, keby ste toto odmietnutie považovali za prejav nedostatočnej lásky. Naopak - ako vaša materská priateľka by som sa kruto previnila na svojich povinnostiach voči vám, keby som sa vašou momentálnou bezradnosťou nechala strhnúť k tomu, že by som aj ja stratila hlavu a podľahla prvým impulzom. Ak si budete želať, rada napíšem vašim rodičom a pokúsim sa ich presvedčiť o tom, že ste v tomto štvrťroku urobili všetko, čo bolo vo vašich silách, takže ste teraz vyčerpaný natoľko, že prísne posudzovanie vášho nezdaru by bolo nielen nespravodlivé, ale mohlo by naviac nanajvýš nepriaznivo zapôsobiť na váš telesný a duševný stav. A to, že sa mi medzi riadkami vyhrážate, že si siahnete na život, pokiaľ vám útek neumožním, to ma, úprimne trochu zarazilo, pán Stiefel. Aj keď na svojom nešťastí nenesieme sebamenšiu vinu, nikdy by sme sa nemali nechať strhnúť k tomu, že použijeme nečisté prostriedky. Spôsob, ako sa pokúšate presunúť zodpovednosť za svoj prípadný strašný čin na mňa, ktorá som sa vám snažila vždy len pomáhať, by mohol hocikto pri troche dobrej vôle považovať za vydieračstvo. Musím sa priznať, že by som také jednanie od vás neočakávala, keď práve vy veľmi dobre viete, aké povinnosti máte sám voči sebe. Som však presvedčená, že ste konali pod vplyvom prvého úľaku, než aby ste si mohol uvedomiť celý dosah svojho konania.
A tak pevne dúfam, že vás môj list zastihne v pokojnejšom rozpoložení. Berte celú situáciu takú, aká je. Považujem za holý nezmysel posudzovať človeka podľa školského vysvedčenia. Poznám množstvo príkladov, kedy z mizerných študentov vyrástli vynikajúci ľudia a naopak, vzorní žiaci sa v živote nijako zvlášť neosvedčili. Ja vás aspoň so všetkou naliehavosťou uisťujem, že pokiaľ ide o mňa, váš neúspech nesmie nijako ovplyvniť vaše styky s Melchiorom. Vždy rada uvidím, že sa môj syn stýka s mladým mužom, ktorý si získal moje sympatie, nech už ho okolitý svet posudzuje ako chce.
Tak teda hlavu hore, pán Stiefel! Také alebo podobné krízy sa nevyhýbajú nikomu z nás, a ide o to ich prekonať. Keby v takých prípadoch každý hneď siahal po noži alebo po jede, svet by sa veľmi rýchlo vyľudnil. Ozvite sa opäť skoro.
Zdraví vás srdečne vaša vám stále rovnako naklonená materská priateľka
Fany G.
Šiesta scéna
Záhrada u Bergmannovcov zaliata ranným slnkom.
VERONIKA: Prečože si sa vytratila z izby? - Hľadať fialky. Pretože mamka vidí, ako sa usmievam. - Prečo nedokážeš držať pery pri sebe? - Neviem. - Proste to neviem, a neviem ani, ako to vyjadriť slovami.
Tá cestička je ako mäkký koberček - bez kamienkov, bez tŕňov. - Nohy sa mi vôbec nedotýkajú zeme... A v noci sa mi tak výborne spalo!
Tu rástli... Pripadám si naozaj ako mníška pri svätom prijímaní. - Krásne fialky. - Pokoj, mami, oblečiem si ten hábit. - Ach bože, keby tak prišiel niekto, komu by som mohla padnúť okolo krku a všetko mu povedať!
Siedma scéna
Súmrak. Na oblohe ľahké mráčky, cesta sa krúti nízkym krovím a ostricou, neďaleko šumí rieka.
MÓRIC: Jasné! Je to tak! - Nehodím sa tam! Nech sa trebárs všetci stavajú na hlavu! - Prasknem za sebou dvermi a budem slobodný! - Nestojím akurát o to dať sa postrkovať. Ja som sa nikomu nevnucoval! Prečo by som sa mal vnucovať teraz? - Ja som žiadnu zmluvu s pánom Bohom neuzavrel! Nech si to kto krúti, ako chce. Donútili ma! - Rodičom vinu nedávam. Museli byť tak ako tak pripravení na najhoršie. Boli dosť starí na to, aby vedeli, čo robia. Bol som bezmocný, keď som prišiel na svet. - Inak by som bol dosť mazaný na to, aby som bol úplne iný. - Mám pykať za to, že všetci ostatní už boli tu? Musel by som byť padnutý na hlavu... keď mi niekto daruje besného psa, potom mu besného psa tiež vrátim. A keď toho besného psa nebude chcieť späť, budem ľudský a... Musel by som byť padnutý na hlavu!
Človek príde na svet čírou náhodou, tak prečo by po zrelej úvahe nemal... to je na zbláznenie! Aspoň to počasie sa chová ohľaduplne. Od rána to vyzeralo na dážď a predsa to vydržalo. - V prírode je taký divný pokoj. Nič ho neruší, nič nikde nedráždi. Obloha a zem sú ako priehľadná pavučina. Všetko akoby sa cítilo náramne spokojne. Krajina ako by spievala upokojivú uspávanku. Spi, môj princ, spi! - ako spievala slečna Snandulia. Škoda, že drží lakte tak málo pôvabne. - Na cecilskej slávnosti som naposledy tancoval. Snandulia tancuje zásadne len s dobrými partiami. Na svojej hodvábnej róbe mala výstrih vpredu aj vzadu. Vzadu až do pása a vpredu až bohviekam. - A pod tým určite vôbec nič!...
----------------------------------
To je to jediné, čo by ma tak dokázalo ešte nadchnúť. Skôr ako kuriozita. Musí to byť zvláštny pocit -- akoby bol človek zmietaný peruťami... Nikomu nepoviem, že sa vraciam naprázdno. Budem sa tváriť, akoby som tu prežil všetko, čo sa prežiť dalo... Bola by to tiež hanba - priznať sa, že som bol človekom a pritom som nepoznal to najľudskejšie. - Čože, vážený, prichádzate z Egypta a nevideli ste pyramídy?! - Nie, teraz už plakať nebudem. Nebudem už myslieť na svoj pohreb. - Melchior mi položí na rakvu veniec. Pastor Bruchnáč bude utešovať rodičov, Sucharda bude citovať príklady z histórie. - Náhrobok mi zrejme nepostavia. Prial by som si snehobielu mramorovú urnu na čiernom podstavci zo syenitu. - Chýbať mi vďakabohu nebude. Pomníky sú pre živých, nie pre mŕtvych. -
Potreboval by som najmenej rok, aby som sa v myšlienkach rozlúčil so všetkými. Plakať už nebudem.
Som rád, že sa môžem obzerať bez trpkosti. Koľko krásnych večerov sme prežili s Melchiorom - na brehu pod vŕbičkami, pri horárni, vonku v úvoze, pri Piatich lipách, na Zámockom vŕšku medzi rozvalinami. - Až príde moja hodinka, budem zo všetkých síl myslieť na šľahačku. Šľahačka sa zje v okamihu, človeka zasýti a ešte po nej zostane príjemný pocit v ústach... Aj ľudí som si predstavoval omnoho, omnoho horších. Nestretol som nikoho, kto by sám sebe neprial to najlepšie. Niektorých som kvôli sebe ľutoval.
Pristupujem k obetnému oltáru ako mladík v starej Etrurii - jeho smrť vykupuje šťastie pre jeho súrodencov na budúci rok. S pôžitkom vychutnávam dúšok po dúšku tajuplnú hrôzu odchádzania. Vzlykám bolesťou nad svojim osudom. - - Život sa ku mne zachoval dosť hulvátsky. Tam odtiaľ, z tej druhej strany, ma vítajú láskavejšie: bezhlavá kráľovná plná súcitu ma očakáva so svojim mäkkým objatím... Vaše Desatoro platí pre neplnoletých; ja si nesiem svoju voľnú vstupenku v sebe. Keď kukla spadne, vylúpne sa z nej motýľ, zatrepoce krídlami a odletí; prelud už nikomu neprekáža. - Nemali by ste si sa takto nebezpečne zahrávať s tým podvodom! Hmla sa trhá; život je vec vkusu.
ILSA, modelka (v rozodratých šatách, na hlave pestrá šatka, zozadu chytí Mórica za rameno): Stratil si niečo?
MÓRIC: Ilsa!
ILSA: Čo tu hľadáš?
MÓRIC: Vyľakala si ma!
ILSA: Čo hľadáš? - Stratil si niečo?
MÓRIC: To sú nápady! Takto ma vydesiť!
ILSA: Idem z mesta. Domov.
MÓRIC: Neviem, čo som stratil.
ILSA: Takže hľadáš úplne zbytočne.
MÓRIC: Už to tak bude!
ILSA: Štyri dni som nebola doma.
MÓRIC: - Plížiš sa ako mačka.
ILSA: Však mám tiež plesové črievičky. - Mama bude pozerať! - Poď so mnou - aspoň k baráku!
MÓRIC: Kde si sa cúrala?
ILSA: V Pripapii.
MÓRIC: V Priapii. Vieš vôbec, podľa čoho je to meno?
ILSA: To teda neviem!
MÓRIC: Podľa Priapa - gréckeho boha telesnej lásky a plodnosti.
ILSA: To sedí! To teda sedí! - A tiež som bola u Nohla, u Pehrendorfa, u Padinského, u Lenza, Ranka, Spühlera - a jak sa celá tá banda maliarska volá! - Cink, cink - mama bude nadskakovať!
MÓRIC: Tí všetci ťa maľujú?
ILSA: Pehrendorf ma maľuje ako svätú na sokli. Stojím na korintskom stĺpe. Poviem ti teda, ten Pehrendorf je ale chlap vypráskaný! Akurát tu som mu rozšliapla tubu s farbami. On mi plácol štetcom do vlasov. Vrazila som mu facku. On mi potom hodil na hlavu paletu. Ja som mu prevrhla štáfle. On ma začal naháňať s pravítkom po diváne, okolo stola, cez stoličky, proste po celom aťáku. Za pecou ležala skica. Takže ja: "Chovať sa slušne, lebo tú skicu roztrhám!" - Vyhlásil slávnostne prímerie a nakoniec ma strašne - hovorím ti strašne - zbozkával!
MÓRIC: A kde prespávaš, keď si v meste?
ILSA: Kde sa dá - včera u Nohla - predvčerom u Bojokewitscha - v nedeľu u Oikonomopulosa. U Padinského sa pil sekt, Valabregez predal svojho Postihnutého morom, Adolar pil z popolníka. Lenz spieval tú strašidelnú baladu o Vrahyni detí a Adolar roztrieskal gitaru. Bola som taká namazaná, že ma museli odniesť do postele. - Ty chodíš ešte stále do školy, čo?
MÓRIC: Nie, nie... v tomto štvrťroku s tým praštím.
ILSA: Dobre urobíš. To by si neveril, jak človeku čas uteká, keď zarába prachy. - Pamätáš sa ešte, ako sme sa hrávali na lupičov? - Veroň Bergmannová a ty a ja a ostatní, ako ste chodili večer k nám na teplé kozie mlieko? - Čo vlastne robí Veroň? Naposledy som ju videla, keď prišla tá povodeň. - A čo Melchi Gabor? - Ešte stále pozerá tak hlbokomyseľne? Pri speve sme stávali oproti sebe.
MÓRIC: No hej, filozofuje.
ILSA: Veroň bola minule u nás, priniesla mame kompót. Ja som v ten deň sedela Isidorovi Landauerovi. Potrebuje ma - maľuje totiž podľa mňa Panenku Máriu matku božiu s Jezuliatkom. Je to odporný chruňo. Br, kam vietor, tam plášť. - Nie si nejako spoločensky znavený?
MÓRIC: Nohej, včera sme to trochu pretiahli. - Bol som naliaty ako pupeň. Dopotácal som sa domov o piatej.
ILSA: Je to na tebe vidieť. - Boli tam aj baby?
MÓRIC: Arabela, tá pivná nymfa, Andalúzanka. - Hostinský nás s ňou nechal celú noc osamote.
ILSA: Stačí sa na teba pozrieť. - Ja vôbec neviem, čo je to opica. Na poslednom karnevale som sa nedostala tri dni a tri noci do postele, ani zo šiat. Z Reduty do kaviarne, na obed v Bellevue, večer v kabarete, a v noci zas v Redute. Ťahala to so mnou Lena a tlstá Viola. - Tretiu noc ma našiel Henrich.
MÓRIC: On ťa hľadal?
ILSA: To nie, ale zakopol o moju ruku. Ležala som na mol v snehu na ulici. - Tak som išla k nemu. Štrnásť dní som odtiaľ nevytiahla päty - Hrôza! To si nedokážeš predstaviť. Ráno som si zakaždým musela natiahnuť jeho perzský župan a večer štrádovať po izbe v čiernom pážacom kostýme - na krku, na kolenách a na rukávoch biela krajka. Denne ma fotografoval a zakaždým v inej pozícii. - Raz na operadle pohovky ako Ledu, druhýraz ako toho gréckeho krásavca Ganymeda, potom zas ako leziem po štyroch sťa ženský Nabuchadonozor. A pritom bez prestania bájil, že ma zabije alebo zastrelí, že spácha samovraždu a že sa udusí plynom z kotla. Raz, ešte pred rozodnením, si vzal do postele pištoľ, nabil ju ostrými a pritisol mi ju na prsia: Len mrkni a stlačím to! - A on by to bol stlačil, to mi ver, Móric, on by to bol nabetón stlačil! - Potom si strčil hlaveň do úst ako brčko. Vraj to vyvoláva pud sebazáchovy. A potom - brrr - moc nechýbalo a guľka mi preletela väzmi.
MÓRIC: A ten Henrich - Ešte žije?
ILSA: Čo ja viem! - Nad posteľou bolo stropné zrkadlo. Ten kamrlík v ňom vyzeral vysoký ako kostolná veža a svetlo v ňom bolo ako v Opere. Človek tam mal pocit, akoby visel z neba. V noci som z toho mala strašidelné sny. - Panebože, kedy sa konečne rozodnie! - Dobrú noc, Ilsa. V spánku si taká krásna, že by ťa človek s chuťou zavraždil.
MÓRIC: Žije ten Henrich ešte?
ILSA: Až je to vôľa božia, nežije. - Keď si išiel raz pre absint, hodila som na seba plášť a šup na ulicu! Hody skončili; zobrala ma patrola - čo vraj behám v mužských šatách. Odviedli ma na strážnicu. Potom prišiel Nohl, Pehrendorf, Badinsky, Spühler, Oikonomopulos, skrátka a dobre celá Priapia, a zaručili sa za mňa. Zavolali drožku a odviezli ma do Adolarovho ateliéru. A odvtedy som tejto parte verná, Pehrendorf je opičiak, Nohl je prasa, Bojokewits výr, Loison hyena, Oikonomopulos ťava - ale práve preto ich mám rada, všetkých bez rozdielu, a netrhnem sa od nich, aj keby bol svet plný archanjelov a milionárov.
MÓRIC: - Ja už musím domov, Ilsa.
ILSA: Poď so mnou až k domu.
MÓRIC: Ale prečo? Prečo?
ILSA: Aby si sa napil teplého kozieho mlieka! - Vezmeme kulmu a natočím ti vlasy do lokničiek a zavesím ti na krk zvonček. - Máme doma tiež hojdacieho koňa, môžeš sa pohojdať!
MÓRIC: Musím naspäť! Fakt! - Musím našprtať ešte sasanky, kázanie na hore Olivetskej a peratelopipedony. - Dobrú noc, Ilsa.
ILSA: Spinkaj sladko! - Chodievate ešte k vigvamu, čo tam Melchi Gaborovie zakopal môj tomahavk? - Br, kým dôjde na vás, budem ja už dávno na smetisku. (Rýchlo odchádza.)
MÓRIC: - A stačilo jediné slovo! - (Volá za ňou.) Ilsa! Ilsa! - - Nepočuje! Dobre, že nepočuje. Nemám na to náladu. - Na to človek potrebuje jasnú hlavu a žiadne starosti. - Škoda, večná škoda, taká príležitosť! ...poviem, že som mal nad posteľou obrovské krištáľové zrkadlo - a že som si skrotil bujné žriebä - že muselo predo mnou po koberci vykračovať v čiernych hodvábnych pančuchách, v čiernych lakovaných črievičkách a čiernych glazé rukavičkách až po lakte, s čiernou zamatkou okolo krku - a že som ho v návale šialenstva zahrdúsil poduškou - budem sa usmievať, keď príde reč na rozkoš... budem - Kričať! - Vykríknuť! - Byť ako ty, Ilsa! Boh telesnej lásky Priapos! - Na nič nemyslieť! - To mi berie silu! - To šťastné dieťa, to dieťa slnka - tá pobehlica na mojej strastiplnej ceste - Och! - Och!
----------------------------------------
V kroví na brehu rieky.
MÓRIC: Našiel som ho vlastne naslepo - to svoje milované miestečko v tráve. Divozele akoby od včerajška povyrástli. Ale výhľad medzi vŕbami je stále rovnaký. - Rieka sa valí ako roztavené olovo... Aby som nezabudol... (Vytiahne z vrecka list pani Gaborovej a spáli ho.) Iskry poletujú sem a tam a tak - blúdia - blúdia - ako bludičky - ako padajúce hviezdy! - Kým som škrtol zápalkou, bolo vidieť ešte steblá trávy a svetlý pruh na obzore. - Teraz je úplná tma. - Teraz už domov nepôjdem.
Z drámy Franka Wedekinda Frühlings Erwachen (1891)
Do češtiny Probuzení jara. Tragédie detí preložil Josef Balvín
Vydalo vydavateľstvo DILIA (2011)
Komentáre