Bertranda

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Zahraničné záležitosti II.

1984, Londýn

Keď leží neskôr večer v posteli a klesá do príjemného bezvedomia a hlavou jej tiahnu Mozartove melódie - začuje Vinnie niečo, čo je nepochybne zvonenie pred jej dverami. Udivene zdvihne hlavu z vankúša. Zo všetkého najskôr ju napadne, že to sú obyvatelia miestnej obecnej nocľahárne - špinaví chlapi s mäsitými tvárami a špinavými šatami. Keď je pekné počasie, povaľujú sa na lavičkách pri železničnom podchode a podávajú si fľašu zabalenú do pokrčeného papiera alebo sa potácajú po uliciach okolo stanice podzemnej dráhy Camden Town a mumlú si niečo sami pre seba alebo huhlú na okoloidúcich. Jej ďalší bláznivý nápad je, že to dievča z ihriska nejako zistilo, kde býva, a čaká na schodoch, aby odrecitovala zvyšok tých hnusných riekaniek, akonáhle Vinnie otvorí dvere.

Ďalšie dlhé zvonenie. Opatrne sa vyškriabe spod periny a vo flanelovej nočnej košeli a v kúpacom plášti cápe bosá chodbou. Svetlo od vchodu sa rozlieva oknom nad domovnými dvermi po studených čiernobielych dlaždičkách a Vinnie zamrazí v nohách. Má čím ďalej bujnejšiu fantáziu, čo sa neznámeho návštevníka týka - vidí na prahu húf opitých tulákov, potom gang fialovovlasých adolescentov - pankáčov, skandujúcich sprosté riekanky.

Tretie zazvonenie, ešte ďalšie, akosi posmutnelé. Je to od nej hlúpe, krčiť sa ustrašene za dvojitými zavretými dverami, myslí si Vinnie. Londýn nie je anonymné, ľahostajné mesto ako New York. Pozná susedov v dome; keby zajačala, pribehli by zistiť, čo sa stalo, ako pribehli všetci (vrátane Vinnie), keď sa minulý mesiac oparila pani, čo dozerala na deti. Ovinie okolo seba kúpací plášť a otvorí dvere bytu.

"Áno?" zakričí. "Kto je tam?"

"Profesorka Minerová?" Americký mužský hlas, tlmený ťažkým dubovým drevom domovných dverí.

"Áno?" Jej hlas už nie je tak ustrašený, je skôr netrpezlivý.

"Chuck. Chuck Mumpson, z lietadla. Musím vám niečo povedať."

"Okamih prosím." Vinnie stojí a premýšľa. Musí byť dosť po jedenástej, nemožný čas na spoločenskú návštevu a Chucka Mumpsona skoro nepozná. Nevideli sa od tej doby, čo boli na čaji vo Fortnum Mason, aj keď raz telefonoval, aby ju informoval o svojom rodopisnom pátraní. (Podľa Vinniinej rady zistil, že vo Wiltshire je dedina, ktorá sa volá South Leigh - "píšu to inak, práve ako ste hovorili" - a plánoval, že tam zájde.) Keď mu povie, aby odišiel, môže si ísť zasa ľahnúť a dobre sa vyspať, aby bola vo forme na zajtra; o deviatej má schôdzku v základnej škole v južnom Lodnýne. Ale keď Chuck Mumpson odíde, nemusí sa už vrátiť a ona sa nedozvie, čo zistil o svojom predkovi, ľudovom hrdinovi.

"Za chvíľu som dole," zavolá.

"Oukej," zakričí Chuck.

Vinnie sa vráti do spálne a oblečie si šaty, v ktorých bola v opere. Prejde vlasy kartáčom a kriticky a bez valnej nádeje sa pozrie do zrkadla; ale ani jej tvár ani návštevník nestoja za to, aby sa nalíčila.

Prvý pohľad na Chucka, keď vkročí do svetla, ju znepokojí; vyzerá choro, ochablo, neupravene. Jeho snedá farba uvädla do nažltlej bledosti, jeho prešedivené vlasy - pokiaľ nejaké má - sú neučesané; príšerný plastikový plášť do dažďa je dokrčený a plesnivý. Keď Vinnie zatvára dvere bytu, Chuck sa zapotáca, potom sa spamätá a stojí a uprene a tupo civí do zrkadla na chodbe.

"Ste v poriadku?" spýta sa Vinnie.

"Nie. Ani nie."

Vinnie inštinktívne cúvne.

"Nemajte strach. Nie som opitý alebo niečo. Rád by som si sadol. Môžem?"

"Áno, samozrejme. Poďte ďalej." Rozsvieti lampu v obývačke.

"Moc som sa dnes nachodil." Chuck padne na pohovku, ktorá zaškrípe pod jeho váhou; stále ešte ťažko dýcha. "Videl som vaše svetlo, tak som si povedal, že ešte nespíte."

"Hm," Vinnie nevysvetlí, že má vždy rozsvietenú stolovú lampu v pracovni, ktorá má okná na ulicu, aby zmiatla lupičov. "Máte chuť na šálku kávy? Alebo by ste sa niečoho napili?"

"To je jedno. Napil by som sa. Ak tu niečo máte."

"Myslím, že tu je whisky." V kuchyni naleje Vinnie slabú whisky s vodou, postaví na čaj pre seba a premieta, aká pohroma stretla Chucka Mumpsona.

Keď sa vráti, Chuck ešte stále sedí a civí; v jej izbe a na jej pohovke vyzerá nepatrične a je veľmi veľký: "Nechceli by ste si zobliecť plášť?"

"Čože?" Chuck sa na ňu díva a prižmuruje oči, ako by pomrkával. "Áno," slabo sa usmeje. "Zabudol som." Sťažka sa zdvihne, zhodí špinavý plášť a zasa padne späť a nevyzerá o nič lepšie. Sako západniarskeho obleku je nesprávne zapnuté - ľavá strana je vyššie než pravá a jeden cíp limca odstáva. Vinnie to mlčky prejde; do toho, ako Chuck vyzerá, ju vôbec nič nie je.

"Prosím."

Chuck uchopí pohárik, sedí a drží ho ako osprostený.

"Čo sa stalo?" spýta sa Vinnie s účasťou a s netrpezlivosťou. "Niečo s vašou rodinou?"

"Nie. Tí sú v poriadku. Asi. Nič o nich v poslednom čase neviem." Chuck sa pozrie na pohár whisky, zdvihne ho, napije sa a položí ho, všetko v jednom pomalom pohybe.

"Našli ste vo Wiltshire nejakých predkov?"

"Hej."

"Tak ste mali šťastie," podotkne Vinnie a praje si, aby sebou doparoma pohol. "Množstvo Američanov sem prichádza hľadať predkov a väčšinou nenájdu nič."

"Hovno." Po prvýkrát za večer prehovorí Chuck s vehemenciou sebe vlastnou, ba väčšou.

"Prosím?" Vinnie sa poľaká; jej porcelánová šálka zarachotí na podšálke.

"Celé to bolo na hovno, prepáčte. Gróf, zámok - dedko mi len ťahal motúzy pod nosom. Alebo možno ťahal niekto jemu motúzy."

"Skutočne?" Vinnie predstiera prekvapenie, aj keď keď o tom človek uvažuje, nepripadá jej nijako zvláštne, že Chuck Mumpson nepochádza z anglickej aristokracie. Ale pre jej účely vôbec nevadí, či jeho pustovník bol šľachtic alebo nie. "Tak hovorte."

"No. Tak som si najal auto z tej garáže, ako ste mi doporučili, a šiel som dolu, na ten vidiek, do toho South Leigh. Nie je to nič moc. Starý kostol, pár domov. Ubytoval som sa v hoteli vo vedľajšom meste. Potom som šiel do knižnice spýtať sa, ako by som sa mohol dostať k matrikám farnosti South Leigh, ako ste mi povedali, a k daňovým priznaniam. Našiel som celú kopu Mumpsonov, ale žiadny nebol nič zvláštneho. A žiadny sa nevolal Charles. Trvalo mi to sakramentsky dlho. Nič nefungovalo; najrôznejších blbých dôvodov, trebárs preto, že bol štvrtok poobede. Celý ten podnik uprostred týždňa proste zavreli. A všetky obchody tiež. To sa potom človek dočerta nediví, že sme ich tak predbehli, čo?"

"Hmm." Posledné, o čo Vinnie v tento čas v noci stojí, je porovnávanie ekonomických úspechov Británie a Ameriky.

"Tak skrátka, nakoniec som zistil, že majú otvorené v tej archeologickej spoločnosti. Prehovoril som si so sekretárkou a tá našla, čo vypadalo, že by mohlo byť správne miesto; hodne ďaleko za dedinou. V tej jej knihe stálo, že tam bývaval pustovník, niekedy koncom osemnásteho storočia. Na sídle nejakých ľudí, s ktorými sa raz zoznámila. Volali sa plukovník a Lady Jenkinsonovci. Tak im zavolala a oni ma pozvali. Vadilo by vám, keby som fajčil?"

"Nie, len fajčite." Vinnie vzdychne. Normálne nedovoľuje, aby sa fajčilo v jej triedach ani v kancelárii ani doma, keď má hostí, a žiada svojich nikotínu prepadnutých priateľov, aby šli fajčiť inde.

"Stále sa snažím prestať." Chuck vytiahne balíček cigariet. "Doktor hovoril, že musím. Ale bez cigariet som hrozne nervózny. Nemôžem spať, nemôžem sa na nič sústrediť." Trochu nútene sa zasmeje, škrtne, vdýchne.

"To je zlé," povie Vinnie, ktorá je často ticho (a pri niektorých príležitostiach hlasno) pyšná, že nikdy nefajčila.

"Áách." Chuckove ústa vypúšťajú ohavný, páchnuci, šedivý odpad. "Na niečo človek musí umrieť."

Vinnie sa s úsilím ovládne, aby nepodotkla, že rakovina a rozodma pľúc sú, podľa všetkých zistení, dva najnepríjemnejšie spôsoby umierania.

"Skrátka, zostával mi ešte celý deň, než som mohol íť na návštevu k plukovníkovi Jenkninsovi. Poflakoval som sa po tej archeologickej spoločnosti, čítal som si o miestnej šľachte a dal som sa do reči s jedným chlapíkom, archeológom. Robil na vykopávkach vonku za mestom, kde bývala nejaká stará dedina. Teda, ozajstne dosť stará, trebárs stredovek. Pre neho je pár stoviek rokov ako včera. Našiel pár vecičiek, ale ten najlepší výkop sa mu furt plnil vodou. Nikdo z jeho party nedokázal príť na to, odkiaľ tá voda je a čo by s tým mohli robiť. No, to je ale predsa moje povolanie; aspoň bolo."

V Chuckovom hlase zaznela smutná tónina. Vinnie ju pozná: je to zanariekanie sebaľútosti, ktorá k nej v minulosti toľkokrát privolala Fida. Asi je stále ešte trochu zmámená spánkom, pretože si predstavuje, že to začul i Fido spod pohovky, pod ktorou minulé dva mesiace viac menej prezimoval, že sa prebudil a s mrkaním žmúrivo otvoril svoje veľké, žalostné hnedé oči.

"Tak," pokračuje Chuck, "som povedal, že by som tam zašiel a prezrel, ako to tam majú usporiadané. Ukázalo sa, že mali jednu pumpu zle zakotvenú a väčšina vody, ktorú vypumpovala, zasa hneď natiekla naspäť do výkopu.

Ten chlapík, volá sa profesor Gilson, zobral svojich ľudí a prehodili sme trúbky, a voda začala klesať. Bol som na seba ozaj pyšný. Vytiahol som fotoaparát a všetkých som ich vyfotil a tiež celé to nálezisko a ten materiál, čo vyhrabali, mám kopu obrázkov. Potom sme všetci šli na pivo, aby sme to oslávili, a na obed do miestnej krčmy. Obed bol o pekný fúz lepší, než som kedy dostal v tom svojom hoteli v Londýne, a tiež oveľa lacnejší. Vyprával som im všetkým, čo robím vo Wiltshire a že poobede nájdem svojho šľachtického predka. Taký trubiroh som bol. Mal som vedieť, ako to pritom mojom príslovečnom šťastí dopadne."

"Hmm," povie Vinnie. Teraz už to bola jednoznačná výzva. Fido vylezie spod pohovky, aby sa položil Chuckovi k nohám.

"Namiesto toho som sa teda vrátil do hotela a vyfešákoval som sa; bol som zablatený z toho výkopu a chcel som vyzerať ako príbuzný lorda. Najskôr som bol sklamaný, keď som videl ten barák u Jenkinsov: tak som si ja zámok nepredstavoval. Žiadne veže alebo vodná priekopa alebo niečo. Bol to veliký kamenný dom, potom som sa dozvedel, že starý cez dvesto rokov, s frontonom a stĺpmi a na trávniku boli sochy rímskych cisárov porastené dvesto rokov starým machom. A tráva vyzerala ako umelá od firmy Astroturp, pohádzaná malými kvetmi. Povedal som si, no, toto je celkom dobré. Mal som hlavu plnú nafúknutých nápadov. Vedel som, že plukovník a Lady Jenkinsová ten dom kúpili len pred tridsiatimi rokmi, tak som si myslel, že to moji predkovia museli niekedy predať. Že možno bývali niekde, kde to je ešte vznešenejšie alebo možno už všetci vymreli. Svojim spôsobom by to pre mňa bolo zlé, pretože by som sa s nimi nezoznámil, ale trebárs sa ukáže, že som ich dávno hľadaný stratený dedič, prečo by nie? Niečo takého by sa predsa mohlo stať, nemám pravdu?"

"Asi áno," súhlasí Vinnie, rozptýlená svojou víziou Fida, ktorý teraz vrtí špinavo bielym chvostom a dychtivo hľadí na Chucka.

"Lenže sa nestalo. Plukovník a Lady Jenkinsová všetko vedeli. Odviedli ma pozrieť sa na pustovňu dolu v lesoch, za domom. To grotto bola normálna jaskyňa v skalách vedľa potoka, spevnená cementom a obložená kamienkami a mušľami - taká malá kamenná izbička s klenutými dvermi a jedným oknom a po zadnej stene kvapkala voda. Bolo tam plno machu a suchých vetví a pavučín a pár kúskov starého nábytku z drevených kmeňov, i s kôrou, ako človek vidí v národnom parku, poznáte to."

"Hmm."

"Nikto tam teraz samozrejme nebýva, ale hovorili mi, že tam kedysi žil pustovník. Lenže to nebol môj lord, bol to len nejaký starý človek, ktorého najali, aby býval v grotte. Bohatí ľudia to vtedy robievali; plukovník Jenkins mi vysvetlil, že to je akurát tak, ako keď podnikateľ v Tulse, ktorý má desaťakrový ranč, kúpi pár koní alebo pár kusov dobytka; nie pre zisk, len aby to pekne vyzeralo. Tak si vtedy kúpili tohoto človeka. Jenkinsovci mi ukázali starú knihu s fotografiou grotty, keď bola nová. Pred grottou stál pustovník s rozcuchanou bradou, dlhými vlasmi v sklopenom slamenom klobúku, vyzeral ako stará škaredá baba."

"Ale nemáte dôkaz, že to bol váš predok," povie Vinnie.

"Určite bol. Volali ho Starý Mumpson a dostával dvadsať libier ročne a byt a stravu, všetko stálo v tej knihe. Nevedel ani písať, musel miesto podpisu namaľovať krížik, bol to skrátka špinavý starý vandrák."

Vinnie v duchu vidí, ako Fido vstáva a kladie labky Chuckovi na kolená. "A čo ten príbeh, ktorý vám rozprával dedko?" pýta sa. "O predkovi, ktorý bol mudrc a mal plášť ušitý z tuctu druhov kožušín?"

"Ktovie? Na tom obrázku to mohla byť kožušina, nedalo sa to s istotou poznať. Plukovník a Lady Jenkinsová o tom nikdy nepočuli, ale zaujímalo ich to a hovorili, že si to všetko napíšu. Boli ku mne moc láskaví. Dali mi čaj a koláč a dolky a domáci džem. Ten džem bol taký divne zelený, ale chutil super. Egrešový alebo tak neak sa to volá. A všade ma previedli a odpovedali na všetko, na čo som sa pýtal. Ale poznal som, že si myslia, že som chudáčik prisprostý, čo hľadá lordov v špinavých lesných jaskyniach. Oni sami majú kopu predkov a pravých. Dom bol plný ich obrazov."

"To je smola," povie Vinnie a má na mysli sklamanie svoje i Chuckove.

"Úplne ma to odrovnalo. Zo všetkého najprv som odtial chcel vypadnúť. Šiel som do Londýna, vrátil som auto a znova som sa ubytoval v tom hoteli ako predtým, pri letisku, a bolo mi čím ďalej tým horšie. Bol som strašne unavený, ale nedokázal som zaspať ani sa najesť, ani len sedieť vo svojej izbe. Nakoniec som šiel na prechádzku. Nemal som poňatie, kam idem, motal som sa po celom Londýne. Potom som si spomenul na vás." Znovu sa zrúti na pohovku a zmĺkne.

Výskum má svoje nebezpečia, myslí si Vinnie, keď sa naňho díva. Napríklad štúdium detskej literatúry jej odhalilo pár vecí, ktoré ako dieťa nevedela - a je rada, že ich nevedela: trebárs, že školské roky Christofera Robina Milneho boli plné mizérie tým, že bol spojovaný s knihou o medvedíkovi Pu, alebo že motiváciou k Žabiakovým dobrodružstvám je toryovsky paranoidný des toryovcov z robotníckej triedy. I dospelí by mali nechať na pokoji niektoré svoje fantázie, ako bola tá Chucka Mumpsona, ktorý veril, že má aristokratických predkov.

"Je to určite sklamanie," Vinnie hovorí energicky, aby nepodporovala Fida. "Ale nechápem, prečo vlastne ste tak zničený. Konieckoncov, väčšina ľudí žiadnych slušných predkov nemá. Niekto nemá ani potomkov." Fido sa otočí a vrhne na ňu nádejný pohľad. "Chcem povedať, že na tom nie ste o nič horšie než predtým."

"To si myslíte vy." Chuck tlmene zastená, čím znova celkom upúta Fidovu pozornosť. "Neviete, čo to pre mňa bude znamenať doma v Tulse. Myrnini príbuzní sú lepší ľudia. Majú rodokmene až z čias pred Revolúciou. Vždy predo mnou ohŕňali nos. Nepáčil sa im ani môj pôvod, ani jak hovorím, ani moje zamestnanie inžiniera - hygienika. Myrnina matka myslela, že je to sprosté slovo. Raz povedala Myrne, že jej to pripomína dámske hygienické potreby."

"Skutočne?" podotkne Vinnie a zaujme záporné stanovisko k Myrniným príbuzným a ich nárokom na lepšiu spoločnosť.

"A jej sestra je psychológ a vyštudovala na univerzite v Stanforde. Povedala Myrne, že dôvod, prečo mi toľko chýba to paromské zamestnanie, je, že sa môj duševný vývoj zarazil, keď som mal tri roky, a v podvedomí si neprajem nič iného než výhovorku, aby som sa mohol hrať so svojimi sračičkami."

"Skutočne," opakuje Vinnie, ale tentokrát trochu pohoršene.

"Keď ma vyhodili z Amalgameatedu, bolo to ešte horšie. Samé ,Vidíš, Myrna, my sme ti to hovorili´..."

"Ja si myslím, že takých príbuzných má každý," povie Vinnie, aj keď popravde ona ich nemá. Skôr to boli jej takzvaní priatelia, ktorí ju varovali, že jej manžel stále ešte trúchli pre svoje bývalé dievča a že jej manželstvo nebude mať dlhé trvanie - a neskôr jej pripomínali, ako boli predvídaví. "Musíte ich jednoducho ignorovať."

"Hej, snažím sa. Ale Myrna nie. Keď som nemohol nájsť zamestnanie, prišla na to, že jej sestra mala vždy pravdu. Že sa vraj dosť nesnažím. Krucinál, musel som rozoslať prinajmenšom stovky žiadostí a životopisov. Ale pes je zakopaný v tom, že nikto nechce prijať chlapa, ktorému je päťdesiatšesťsedem. Poistenie je moc nákladné a ľudia sú samozrejme presvedčení, že takto starý chlap má svoje najlepšie roky vťahu. Veď som si to, krucinál, tiež myslieval."

"Hmm," povie Vinnie a spomenie si na určité schôdze učiteľov v jej oddelení. "Asi si to myslí veľa ľudí."

"Po čase som to skrátka vzdal. Začal som dosť piť; najskôr večer, keď som nemohol zaspať. Uľavilo sa mi. Všade bolo ticho a nemusel som hovoriť s Myrnou alebo sa kukať na služobnú, ako sa okolo obšmieta a chodí za mnou po celom dome s luxom. Keď mi bolo veľmi zle, pil som tak dlho, dokiaľ som o sebe neprestal vedieť. Niektoré dni som nevyliezol z postele až do ďalšieho poobedia. Alebo som si sadol do auta a jazdil som - niekedy som prejazdil skoro celú noc - len tak bez cieľa, ako neaká paromská krysa, ako slepý netopier." Chuck sa rozpačite zasmeje. "No a potom som mal tú havárku."

"Áno," posmeľuje Vinnie za chvíľu, ale on nepokračuje. "Haváriu? Stalo sa vám niečo?"

"Nie. Nič moc. Ja - to nič. Bolo to zlé. Auto do šrotu a mňa odviezli policajti a zistili mi v krvi alkohol. To Myrnu dorazilo. Mávala ma moc rada, ale potom ma už nechcela ani vidieť. Nemohla sa dočkať, až ma posadí do lietadla. Hanbí sa za mňa, všetci sa za mňa hanbia. Greg a Barbie tiež." Triumfálny Fido položí labky Chuckovi na ramená a nadšene olizuje jeho širokú, vetrom ošľahanú tvár.

"Ale ja si nemyslím - " povie Vinnie a zmĺkne. Možno, že Chuckova manželka a jeho dospelé deti sa za ňho skutočne hanbia, ako to môže ona vedieť.

"Preto som nešiel späť s tým zapeklitým zájazdom. Mal som Londýna až po krk, ale nedokázal som znova vidieť Tulsu. Stále som si myslel, že by bolo pre všetkých najlepšie, keby som sa vôbec nevrátil. Myrna by robila scény, ale vlastne by sa jej uľavilo. Bola by voľná a vážená. Má tam toho podnikateľa novej zástavby, taký tučniak, čo mu predala veľký pozemok na obchodné stredisko. Myrna sa mu veľmi páči a má plno prachov a veľké politické ambície. Na to by sa Myrna chytila, vždycky chcela, aby som sa uchádzal o nejaký úrad. Jej rodina by to financovala, lenže mňa to ani nenapadlo; politikov som nikdy nemal rád. Ten chlap má tiež novokresťanské názory na znovuzrodenie a je konzervatívne pravoverný. S vdovou by sa oženil, ale s rozvedenou nie.

Tak som si teda myslel, že keby som zmizol, Myrna by na tom zarobila. Ale viete, nemohol som sa vyznať v tej tunajšej doprave, tie malinké autá, čo ich skoro nevidíte, keď k vám idú, a tie bláznivé poschodové autobusy. Snažil som sa dívať na nesprávnu stranu a robiť všetko zle, ale nedokázal som sa na to sústrediť. Párkrát to bolo o fúz. Bolo mi jedno; myslel som si: oukej, mal som celkom dobrý život."

Vinnie prepadne zvláštne hnutie mysle, chcela by objať a utešiť toho velikánskeho, hlúpeho, pologramotného človeka práve tak ako Fido. Nahnevá sa na seba, potom na neho.

"Ale choďte. Nesmiete to tak dramatizovať," povie jemu i sebe.

"No hej, vážne som si to takto myslel. Lenže, keď som s vami hovoril v tej reštaurácii a zvlášť keď som našiel South Leigh, začalo mi byť lepšie. Myslel som si, oukej, trebárs im ešte ukážem, vrátim sa domov s nóbl anglickými príbuznými, so zámkom, možno s takými tými taniermi, čo tu predávajú, so zlatým lemovaním a s namaľovaným erbom. Tak sa pozri, povedal by som Myrne, nie som taký bezcenný vandrák, jak si si myslela. Včil povieme tvojej matke a tvojej sestre s tým jej vyčúraným ksichtom o mojich predkoch, zlato. A deťom by sa to tiež páčilo. Bolo by to niečo, čo by som im mohol dať, nahradiť im všetko. Dnes poobede som zo South Leigh poslal Myrne lístok. Stálo tam: ,Som na horúcej stope Lorda Mumpsona Prvého, vyzerá to, že dedko mal pravdu.´ Počkajte, ak sa to dozvie. Do smrti nebudem mať pokoj. Myrna má velmi rada dobré vtipy. Zvlášť o mne."

"Naozaj," povie Vinnie a zaujme ešte zápornejšie stanovisko voči Chuckovej žene.

"Je to v rodine. Jej strýc Marwin, ten si k smrti rád robil z ľudí srandu. Nepotrebuje nič iné než obetného baránka."

"Skutočne." Tento výraz už Vinnie nepočula dosť dlho. Predstavuje si Chucka ako obetného baránka, akéhosi zotročeného akrobata - fóristu, ktorý sa musí znova a znova predvádzať pre pobavenie príbuzných svojej manželky. "Ak je to takto, tak im to nehovorte."

"No áno," posadí sa vzpriamenejšie. "Ale čo s tým prekliatym lístkom?"

"Poviete, že to bol omyl, zlá informácia. Preboha, Chuck, prejavte trochu iniciatívy."

"No. To mi Myrna hovorí stále." Padne späť do vankúšov a tisne k sebe Fida.

"Tak dobre. Tak žiadnu iniciatívu neprejavujte," povie Vinnie a rozhnevá sa. "Ľahnite si dolu na ulicu a nechajte sa prejsť autobusom. Ale prestaňte sa tak šialene ľutovať."

Chuckova hranatá ťažká brada poklesne; tupo na ňu hľadí.

"Prekristapána," Vinnie prudko oddychuje - má naraz zlosť. "Biely Anglosas, Američan, muž, zdravý, bez záväzkov a toľko peňazí a času, že neviete čo s tým. Množstvo ľudí by vraždilo, aby bolo na vašom mieste. Ale vy ste tak hlúpy, že sa ani neviete baviť v Londýne."

"Hej. A ako trebárs?" Chuck znie rozhnevane a urazene, ale Vinnie sa nedokáže zastaviť.

"Napríklad bývate v tom príšernom turistickom hoteli - trebárs - a jete tam hnusné jedlo a chodíte na náhražkové americké muzikály a pritom je toto mesto plné úžasných reštaurácií a mohli by ste byť každý večer v Covent Gardens."

Chuck neodpovedá, len hľadí.

"Ale samozrejme, mňa do toho nič nie je," dodáva miernejším tónom, užasnutá sama nad sebou. "Nechcela som na vás kričať, ale je neskoro a ja musím ráno zavčasu vstávať a ísť do jednej školy v Kensingtone."

"Hej. Dobre." Chuck sa pozrie na hodinky, potom pomaly vstáva, tvári sa urazene, nafúknuto, formálne. "Oukej, profesorka, už idem. Ďakujem za pohárik."

"Rado sa stalo." Vinnie sa nedokáže prinútiť, aby sa ešte raz Chuckovi ospravedlnila. Odprevadí ho von, opláchne pohár a svoju šálku a dá ich uschnúť, znova si oblečie flanelovú košeľu, vlezie do postele a s neľúbosťou si všimne, že je desať minút po dvanástej.

Ale namiesto aby zaspala, začnú sa jej hlavou honiť myšlienky ako rozvŕzganý kolovrátok. Hnevá sa na seba, že sa prestala ovládať a že Chuckovi povedala, čo si o ňom myslí. Ako by to bolo k niečomu dobré. Už roky na nikoho takto nevyletela. Obvykle je mrazivo zdržanlivá a málovravná, keď sa na niekoho hnevá.

Tiež sa hnevá na Chucka: že ju zobudil a pripravil o nutný spánok, že nevypátral vo Wiltshire zaujímavý folkloristický materiál, že je taký veľký a nešťastný a také beznádejné motovidlo. On i jeho historka jej pripomenú všetko, čo v Amerike nemá rada, a tiež to, čo nemá rada v Anglicku: hotely pre turistov, obchody pre turistov, to ako sa Anglicko vynukuje a neúmerne samo seba vykorisťuje kvôli turistickému ruchu, ako sú niektorí Angličania skazení americkou komerčnou kultúrou do takmer negramotnej hrubosti. ("Chcela by som byť čajka, by som mohla lietať...")

Prečo ju má prenasledovať tá zaoceánska vulgárnosť ? Skutočne to nie je fér, myslí si Vinnie a nepokojne sa obracia. Potom, pretože v tej otázke začula tiché zaplakanie, sa v duchu obzrie po Fidovi. Ale jej obvykle viac než živá predstavivosť si ho nestvárni. Namiesto toho vidí špinavo bieleho psa s dlhým chvostom, ako sa vlečie v hmle za Chuckom Mumpsonom po Regent Street od jednej lucerny k druhej, ako v žltavom prítmí funí po jeho boku, keď sa Chuck snaží bez úspechu zastaviť taxík.

Fidova nevera Vinnie ohromí. Skoro dvadsať rokov, kedy žil v jej predstavách, neprejavil ani najmenší záujem o nikoho okrem nej - nikoho iného ani nevnímal. Čo znamená to, že ho jasne vidí, ako sleduje Chucka Mumpsona po Londýne alebo ako mu psovsky prejavuje uslintanú lásku? Mohlo by to trebárs znamenať, že jej je Chucka naozaj ľúto, dokonca viac než seba samej? Alebo že si sú v niečom podobní? Existuje nejaká hrozná paralela medzi Chuckovou fantáziou, že je lord a jej - v omnoho jemnejšom a metafyzickom zmysle - že je anglická lady? Existuje niekde niekto, kto tiež tak netrpezlivo pohŕda jej hrou na lady, ako pohŕda ona Chuckovou hrou na potomka lorda?

Takmer rovnako nepríjemné je myslieť na to, že je sčasti zodpovedná za Chuckovu ilúziu, z čoho logicky vyplýva, že je zodpovedná i za jeho dezilúziu. Ako by mu bola niekedy sľúbila, že sa potvrdí, že je potomok šľachtickej rodiny! Znova sa začne rozčuľovať.

Ale konieckoncov to mohlo dopadnúť tak, ako si predstavoval; medzi britskou aristokraciou je plno trknutých mumajov. Vinniina pamäť jej okamžite predloží pár príkladov, vrátane Posy Billingovej, ktorá absolútne nie je to, čo Vinnie chápe pod pojmom anglická lady. Ale na druhej strane Rosemary Radleyovej, i keď jej ide občas na nervy, sa ten epiteton musí priznať. Rosemary by nikdy nevyletela tak zlostne ako Vinnie dnes večer; neprispela by k tomu, že by sa Chuck Mumpson cítil ešte horšie a hlúpejšie, ako keď prišiel. A keby bola bývala svedkom tej scény, ktorú Vinnie predviedla, bola by sa odvrátila od jej neláskavosti, nepríjemnosti.

A čo Chuck? Aj keď má pravdepodobne len veľmi konvenčnú predstavu, čo je dáma, ťažko by teraz Vinnie za dámu považoval. Namiesto toho si pomyslí, že sa Vinnie neovláda, že je bezcitná - inými slovami potrhlá a studená.

Samozrejme to vlastne vôbec nevadí, hovorí si Vinnie a zmieta sa na posteli - pretože už Chucka Mumpsona zrejme nikdy neuvidí. Dokonale ho zdeprimovala a urazila a on časom pôjde a odrovná sa - alebo, čo je omnoho pravdepodobnejšie, odvlečie sa späť do Oklahomy - s nepríjemnými, aj keď blednúcimi spomienkami na Anglicko i profesorku Minerovú.  

Jedovato zelené svetlo na digitálnom budíku ukazuje 12.39. Vinnie vzdychne a znovu sa obráti v posteli, čím si okolo seba ovinie nočnú košeľu ako tesnú pokrčenú šupku, podobnú jej myšlienkam. Namáhavo sa otočí späť, aby sa aspoň fyzicky uvoľnila; potom začne zhlboka dýchať, pomaly a rytmicky, aby sa uvoľnila i mentálne. Vý - dych, ná - dych, vý -dych - ná -

Zazvoní telefón. Vinnie sa zľakne, zdvihne hlavu, prelezie na druhú stranu postele a v tme hmatá po aparáte, ktorý leží na zemi, pretože si domáci neobstaral nočný stolík. Kde dočerta je?

"Haló," hlesne konečne s hlavou pri zemi a napoly vypadnutá spod prikrývok.

"Vinnie? Tu je Chuck. Asi som vás zobudil."

"Áno, zobudil," klame; potom zahanbene dodá: "Ste v poriadku?"

"Ale hej."

"Dúfam, že sa už nehneváte kvôli tomu, čo som povedala. Neviem, prečo som tak vyletela, bolo to odo mňa hrubé."

"Ale nebolo," hovorí Chuck. "Kvôli tomu vlastne volám. Myslím si, že asi máte pravdu. Možno, že by som mal dať Londýnu ešte šancu, než si ľahnem pod autobus... Ak máte niekedy tento týždeň čas, pozvem vás, kam poviete. Vyberte si reštauráciu. Skúsil by som to napríklad i s operou. Ak dostanem slušné lístky."

"No," Vinnie sa so značnými ťažkosťami napriami a lezie spiatočky do postele a ťahá za sebou telefón i perinu. "Ja neviem." Keď odmietne, myslí si, vráti sa Chuck do Oklahomy a jeho zlá mienka o Londýne a o Vinnie Minerovej pretrvá: a už ho nikdy neuvidí. Okrem toho príde Vinnie o večer v Covent Gardens, kde stojí slušné sedadlo tridsať libier.

"Prečo nie?" počuje sa, ako odpovedá. "Bolo by to veľmi milé."

Prečo som to preboha urobila? Myslí si Vinnie, keď zavesí. Ani neviem, čo je tento týždeň na programe v Covent Gardens. Musela som napoly spať alebo som sa pomiatla. Ale navzdory samej sebe sa usmieva.

 

Forreign Affairs (1984) napísala Alison Lurieová
Do češtiny preložila Eva Marxová pod názvom Poslední láska, vyd. Práce, 1991


Pamäti mojej pamäte | stály odkaz

Komentáre

  1. samé knihy
    to nie zlé, ale kapitola iné prázdna, prečo?
    publikované: 15.11.2010 21:39:11 | autor: warrior (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Dobrá otázka,
    warrior, ale nedá mi neopýtať sa
    prečo máš všetky svoje kapitoly prázdne ty, hm?
    publikované: 16.11.2010 10:02:43 | autor: Bertranda (e-mail, web, autorizovaný)
  3. ešte lepšia otázka
    mám rád rovnováhu, moja úcta, Bertranda. Znovu som našiel milenku duše, a znovu stratil.
    publikované: 16.11.2010 21:18:31 | autor: warrior (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. warior,
    tak mas daku deravu tu dusu..asi..:D
    publikované: 17.11.2010 15:06:09 | autor: jajaj (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. asi to tak bude
    kdepak udelali soudruzi z NDR....veď to všetci poznáme :-)
    publikované: 18.11.2010 19:46:11 | autor: warrior (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. Barbie hry
    publikované: 15.09.2013 15:30:32 | autor: Barbie (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014