Bertranda

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Súsošie Laokoon II

1960, Varšava

Sála v paláci Národnej galérie umenia Zachęta, venovanému výtvarnému umeniu. Priestor je rozdelený stojacimi bielymi paravánmi alebo oproti sebe visiacimi šedými závesmi. Medzi paravánmi je prázdny priechod. Leží tu červený koberec. V priestore medzi paravánmi alebo závesmi je tiež prázdno. Na podlahe (v náhodne zvolenom mieste) stojí kvitnúca pelargónia alebo iná kvetina v kvetináči.

Členovia poroty sa zastavujú pred každou kójou a rozprávajú sa - oceňujú návrhy na pomníky. Jedným z členov poroty je Otec. Drží sa blízko Správcu (ale za jeho chrbtom). Predseda poroty vysvetľuje. Umiernená gestikulácia. Jeden z členov poroty si berie slovo. Druhý celý čas mlčí a buď vrtí alebo kýva hlavou, ale nie je jasné, kedy tento pohyb znamená súhlas a kedy nesúhlas.

Členovia poroty môžu ísť od jednej výstavnej kóje k druhej alebo prechádzať raz na ľavú, raz na pravú stranu sály. A tiež nemusia vôbec nikam prechádzať.

 

 

Predseda (všeobecne): Boli vytvárané prevažne s ohľadom na vnímanie zvonka, avšak vnútorným zrakom, a ako cieľ bolo stanovené i umiestnenie pomníka v otvorenom priestore, teda v poliach, na križovatkách, v lese, v metre, na púšti alebo na križovatkách tramvajových liniek, aby pomník mohol byť pozorovaný z autobusu, z helikoptéry, z vtáčej perspektívy, z tramvaje, z taxíka, z koňa alebo okom pešiidúceho priemerného občana, ponáhľajúceho sa do práce alebo sediaceho na lavičke. V našich očiach sa funkcia pomníka radikálne zmenila, prestáva pre nás hrať tú tradičnú úlohu, ktorú hrával, a ktorá môže byť smelo nahradená balvanom celým aj balvanom rozbitým. Sme svedkami zrodu pomníka atómovej epochy, ktorý sa nám priamo pred očami zaodieva hmotným tvarom, priblíženým nášmu bytiu v tejto podivuhodnej ére kozmických letov.

(Vyťahuje z vačku kabáta lístok, skrýva ho v ruke a číta z neho): "Dem ortodoxen Surrealisten, dem spitzfindigen Gegenstandskopplet dient das Bizzare als Nervenstimulans, seine Kombinatorik betritt kaum jamals die Sphäre der Gestaltung, ihr Ergebnis bleibt Kuriosum". Zato u Arpa i Giacomettiho, u Moora i Caldera nenájdete nič z panoptikálnych hrôz, nič z lacného vtipkovania - s tou istou tragickou vážnosťou zbavenou pátosu, s tou istou myšlienkou odzrkadlenou vo forme, s tou istou tvorivou silou vskutku vytvárajúcou sa stretávame aj u nás, v týchto návrhoch na básnikov pomník.

Prvý člen poroty (diskrétne ukazuje): Zdá sa mi, že tento monumentálne frontálny zámer zodpovedá vízii kráľa - Ducha, ktorú rozpäla pevcova lýra nad národom zmučeným labuťou piesňou. Model sedí na tróne. Kubistická línia tela nezodpovedá proporciami ľavej realistickej nohe, ktorá k nám prehovára tradičným jazykom. Vzbudzuje to akýsi protest, nepokoj...

Otec: No práve.

Prvý člen poroty: Avšak veľký cit pre vnútornú melódiu, prejavený v ohnutí pravej ruky siahajúcej k ľavému uchu, dáva záruku bezpečnej harmónie.

Otec: Harmónie.

Druhý člen poroty: Priznám sa, že mi viac vyhovuje vedľajší návrh. Áno, ten. Básnikov pomník v tvare nástenných hodín. Stena žulová. Na stene nápis: "S vami som žil a trpel, plakal s vami." Na ciferníku čiže číselníku tituly jednotlivých diel. Nad ciferníkom z čierneho mramoru výklenok z bieleho mramoru, z výklenku vyskakuje každú hodinu realisticky poňatá postava Juliusza Słowackého, ktorý kuká. Budí národ.   

Prvý člen poroty: Kuká? To je trochu extravagantné. Mohol by skôr niečo zadeklamovať, z Kordiána, z Mazepy...

Predseda: Tu vidíme básnika zobrazeného podľa skutočnosti ako bankového úradníka. Nohavice zo žuly, hlava tiež. Okolo hlavy maličká ochodza v tvare malomestskej arkádičky. Autor návrhu tu spojil špecificky národnú formu s astronomickým obsahom. Zdá sa mi, že ľahko zdôraznená rozhalenka, tiež žulová, zobrazuje ten charakteristický rys básnikovej poézie, ktorá sa trbliece ako mydlová bublina, ale dokáže rámusiť a zosielať blesky, ak je treba.

Druhý člen poroty: Prikláňam sa skôr k lyricky chápanej kompozícii hneď vedľa. Vidíme básnika, ktorý vykúka spoza kra. Táto skupina postáv, ktorá ide okolo, kričí: "Poľsko! Poľsko!" a on sa pýta: "Aké?" Postavy okoloidúcich sú zo sadry, ker zo žuly, básnik z alabastra. Hlava otáčavá so skutočným cylindrom.

Správca: Samozrejme.

Otec: Samozrejme.

Správca: Zdá sa mi umiernený obsahom aj formou.

Predseda: Všimnite si však, páni, návrh tamto v kúte, autor je zrejme odborný diletantský primitív. Zdá sa mi, že má isté skryté prednosti. Samostatné.

Správca: To hovoríte o tamtej fľaši v rohu?

Predseda: Práve o tej. Poďme bližšie.

(Časť poroty so Správcom sa stráca v kóji za paravanom. Ozývajú sa hlasy)

Tu je to.

Správca: To mi pripomína fľašu na ovocné víno.

Prvý člen poroty: To je samozrejme model.

Druhý člen poroty: V obrovskej sklenenej banke, ktorá očividne pripomína fľašu, umiestnil tvorca básnikov celý život i utrpenie. Umelec nadviazal na ľudových primitívov, ktorí dokážu do fľaše po vodke postaviť kríž alebo plachetnicu. Je to forma národná a celkom priezračná, obsah možno vidieť obyčajným okom. Prosím! Tu vidíte, páni, celý Julkov život. Od počatia až k úmrtiu. Tu vidíte rodné mesto, tu mesto, kde študoval, tu horu, na ktorú vystúpil, tu milovanú Ludviku, tu rieku Ikvu, tu matku, tu je scéna, kde básnik podáva svojmu básnickému sokovi pohár s venovaním, a tu je výjav, ako ho tento súper drží za límec a so slovami "von!" vyhadzuje za dvere. Všetko zo sadry, všetko to ako veniec obklopuje kubizujúcu postavu básnika, ktorá sa skladá z realisticky zobrazenej hlavy a nohy. Do fľaše, ktorá bude mať výšku osemdesiat metrov a šírku desať metrov, budú vložené všetky tie postavy a vzduch sa vypumpuje. Fľaša sa uzavrie žulovou zátkou. Táto fľaša, či skôr superfľaša, je symbolicky umiestnená na lafete dela a môže byť prevážaná z miesta na miesto. Teda je prenosná.

Prvý člen poroty: Pripomína mi to Calderove mobiliáre.

Správca: To je ale trochu demobilizujúce vo forme.

Otec: Demobilizujúce.

(Všetci prejdú do vedľajšej výstavnej kóje. Je chvíľu ticho)

Správca (pobúrený): Čo je to? To je nejaká diera! Ja niečo také nikdy neuznám. Ja tu musím mať sochu s hlavou a nohami, ja nesiem zodpovednosť pred verejnými činiteľmi, pred pracujúcim roľníctvom a tvorivou inteligenciou s platformou.

Otec: A inteligenciou.

Predseda: Pán správca, nikto sa vám v súčasnej situácii nebude piplať s hlavou.

Správca: Dobre, nech je to hlava bez nôh, ale nech má nejaký nos. Fúzy. Nechcite, páni, aby som vám básnika Słowackého prijal bez fúzov alebo aspoň fúzikov. Kde zostane historická pravda?

Otec: Áno, fúzikov.

Správca: A čo je tamto vedľa?

Prvý člen poroty: Tu máme básnika v tvare džbánu s ľudovým ornamentom okolo uší. Je to realistická kompozícia, ctižiadostivý zámer a veľkoryso umelecký. Tu v džbáne, vo vnútri, vidíte, je akoby poetický obsah básnikovho diela a súčasne pripomína džbán s malinami, ktorý sa vyskytuje v jednom z jeho drám. S malinami.

Správca: Nikdy!

Otec: Nikdy!

Predseda: Ale nie je to ucho predsa len argumentom, ktorý hovorí pre tento návrh? Zdá sa mi, že džbán, či skôr amfóra, vynikajúco vyplní priestor medzi alejou a medzi lavičkami, a tiež sa dá postaviť do rybníčka.

Správca: Bez hlavy, to nedovolím. Pre snobov... to ja nedovolím... snobom... bez realisticky spodobenej hlavy!

Predseda: Tu po pravej strane máme veľkú figurálnu kompozíciu... (Obracia sa k Otcovi) Prepáčte, doktor, musím na chvíľu odísť, zastúpte ma, prosím.

(Predseda odchádza, Správca si nevšimol jeho neprítomnosť)

Otec: Po pravej strane máme balvany, predstavujú tých, "ktorých chlieb živí len", ten veľký žulový kameň v tvare náhrobnej dosky tam uprostred, ten zobrazuje osudnú silu, ktorá sa pretajomne - v tomto prípade ale zjavne - zmocňuje tých, "ktorých chlieb živí len", po ľavej strane je skupina anjelov, teda bývalých tých, "ktorých chlieb živí len"...

Správca: Anjelov ? Anjelov ?

Otec (sa ľahko skláňa k Správcovmu uchu a deklamuje):
Preds´ zostane tu však osudná sila zo mňa,
zbytočná zaživa - len ozdoba na čele,
však po mojej smrti sa vás zmocní pretajomne,
vám, ktorých chlieb živí len - dá duši anjela.

Správca (klopí hlavu. Trie si čelo. Spomína si... Dvíha rozjasnenú tvár, pokyvuje hlavou. Spomenul si) : Samozrejme. Áno. Ale zdá sa mi, že anjeli neberú na seba podobu telesnú. Pretože v činnosti anjela tak ako v činnosti prírody nie je nič zbytočné. Avšak bolo by zbytočné, keby anjeli na seba brali telesnú podobu, lebo anjel nepotrebuje telo, pretože jeho moc prevyšuje všetku moc telesnú. Anjel teda na seba nikdy neberie telesnú podobu.

Otec: Anjeli nepotrebujú telesnú podobu sami pre seba, ale pre nás, aby v dôvernom obcovaní s ľuďmi preukázali možnosti duchovného spolužitia, ktoré od nich ľudia očakávajú v živote posmrtnom...

Správca (pozerá "úkosom" na Otca): Zdá sami, že anjeli v telesnej podobe vykonávajú životné úkony. Okrem toho nie je v anjelskom počínaní nič zbytočného. Preto anjeli v telesnej podobe vykonávajú životné úkony. Anjeli v telesnej podobe, ktorú na seba vzali, jedli. Abrahám im priniesol pokrmy, aj keď sa im predtým sklonil až k zemi - ako čítame v Genesis...

Otec: Pravdupovediac jedlo sa s anjelskou existenciou nezhoduje: jedlo je podmienené požívaním pokrmu, ktorý sa premieňa v substanciu toho, kto je. Ale pokrm prijatý anjelmi sa nepremieňal v telesnú podobu, ktorú na seba vzali. Preto to nebolo skutočné jedlo, ale duchovný obraz požívania...

Správca (ostro): Možno.

Prvý člen poroty: Ten žulový kameň v tvare náhrobnej tabule s naznačenou rozhalenkou okolo zdanlivej šije, ten sa zdá prehovárať zrozumiteľnou rečou i k masám.

Správca: Bez fúzikov nedovolím.

Prvý člen poroty: Fúziky bez hlavy, to je surrealizmus!

Správca: Prejdime tak či tak k nášmu programu.

(Porota prechádza do ďalšej výstavnej kóje)

A čo to stojí tu?

Otec (skromne): To visí, eminencia.

Správca: Zdá sa mi, že sa to hýbe.

Otec (sladko, vystrašený): Ach, to je taká kuriozita! Domáca adaptácia - napoly Canova, napoly Calder. Nebojte sa, prosím.

(Správca zaškúli po Otcovi. Otec vyvedený z rovnováhy horúčkovito vysvetľuje)

Spája sa tu realisticky poňatá hlava s mobilne poňatou básnikovou chrbticou v tvare špirály. Hlava, ktorá visí, má slobodu pohybu. Zdá sa mi, že v divadlách, vestibuloch, na vernisážach, v kluboch by to mohlo...

Správca (rázne): To sa nemôže pohybovať, to musí stáť. Keď sa to bude pohybovať, nebude to oslovovať prostého človeka. Uvoľnená chrbtová kosť mi zaváňa estetickou odchýlkou, ba dokonca estetickým revizionizmom. Chcem mať to, čo nepohnuto stojí a prehovára k človeku. Ja to chcem, ja to žiadam. 

(Správca začína dupať nohami. Vchádza Predseda poroty. Mrkne na pelargóniu v kvetináči. Chvíľu rozmýšľa, potom prenesie kvetináč inde.)

Predseda: Čo sa to tu deje? Páni!

Správca (si trie čelo. Zadumane hovorí sám sebe): "Byť kormidelníkom na lodi plnej duchov."

(Otec je zmätený. Trie si ruky i nohy)

Predseda (Otcovi): Čo ste to tu vykladali? Veď to vidím nad slnko jasnejšie, že tu súdruhovi je mdlo. (Berie Správcu ľahko za lakeť a morálne ho podopiera)

(Svetlá postupne hasnú)



Prvý člen poroty (pre seba):

Idú dvaja, malé sú v nich duše. 
Nocou náhle dáke psisko kluše.
Je to pes?
Abo bes?  

(K deklamácii sa pripája Druhý člen poroty)

A keď už ten pes bol blízko:
"Vidíš tam to čierne psisko?
Je to pes?
Abo bes?"

(K zboru sa pripája aj Predseda poroty)

Pýtali sa, bledí celí,
no odpoveď nevedeli,
je to pes?
Abo bes?

(Pripája sa Otec. Všetci deklamujú)

Ale obaja sa zľakli,
v priekope si ľakom kľakli.
Je to pes?
Abo bes?

Každý vlas im hrôzou zježí -
a pes beží, a pes beží.
Je to pes?
Abo bes?

Beží, už ich míňa - sláva!
Chvostom si v pokluse máva.
Je to pes?
Abo bes?


(Padá úplná tma).


Tretie dejstvo hry Grupa Laokoona (1961), autor Tadeusz Różewicz

Hru preložila do češtiny Vlasta Dvořáčková,
vydala DILIA v roku 1965


Pamäti mojej pamäte | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014