Bertranda

Slečna Thriplowová zišla dolu o štvrtej po svojej sieste, oblečená nie do modrobielych šiat ako dopoludnia, ale do najlepších popoludňajších šiat - čiernych hodvábnych, s bielym lemom na volánoch. Na tom tmavom pozadí vyzerali jej perly obzvlášť skvelo. Mala tiež perly v bledých malých ušiach; ruky mala obťažkané prsteňmi. Po tom všetkom, čo počula o Calamym od svojej hostiteľky, pokladala tieto prípravy za nutné, a bola rada, že jeho nečakaný príchod jej poskytne samotu s ním pri prvom stretnutí. Keď bude sama, bude pre ňu ľahšie urobiť pravý, priaznivý prvý dojem, ktorý je vždy tak dôležitý.

Podľa toho, čo o ňom hovorila pani Aldwinkleová, lichotila si slečna Thriplowová, že pozná presne ten druh mužov, ako on. Bohatý, pekný a aký záletník! Pani Aldwinkleová sa však zdržala veľmi dlho a s obdivom u tejto poslednej vlastnosti. Najmondénnejšie hostiteľky sa oň bijú, je známy v najlepších a najskvelejších spoločnostiach. Ale nie obyčajný spoločenský motýľ, tvrdila pani Aldwinkleová. Naopak, inteligentný, v základe vážny, zaujíma sa o umenie a tak ďalej. Navyše opustil Londýn na vrchole svojho úspechu a vydal sa na cestu okolo sveta, aby rozšíril svoj obzor. Áno, Calamy sa musí brať absolútne vážne. Slečna Thriplowová to všetko prijala s rezervou, poznala slabosť pani Aldwinkleovej pre známosti s veľkými mužmi a jej zvyk, keď neboli tí uznaní velikáni prítomní, povyšovať svoje priemerné známosti na velikánov. Odpočítala obvyklých sedemdesiatpäť percent od chválorečí pani Aldwinkleovej a predstavovala si Calamyho ako jedného z gardových dôstojníkov, s tou bázlivou a prostou úctou k tajomstvu umenia, akú niekedy dôstojníci majú a ktorá núti týchto aristokratických autodidaktov navštevovať salóny, kde sa stretávajú intelektuáli, pozývať básnikov na drahé večere, kupovať kubistické obrazy, dokonca pokúšať sa tajne o písanie veršov a maľovanie obrazov. Áno, áno, slečna Thriplowová si myslela, že pozná dokonale ten typ. Preto podnikla tieto prípravy - obliekla si to majstrovské dielo módnych čiernych šiat, tie perly, tie prstene, preto vzala na seba súčasne neodolateľné spôsoby jednej z tých skvelých záhadne vyzerajúcich ušľachtilých mladých žien, na ktorých účet podľa pani Aldwinkleovej pripísal svoje najväčšie milostné víťazstvo.

Pretože slečna Thriplowová si nepriala, aby jej úspech u toho mladého muža - a chcela mať úspech u každého - bol vyvolaný len tým, že je slávnou spisovateľkou. Pretože je rodeným gardovým poručíkom s náhodnou slabosťou pre umelcov, chcela sa mu predstaviť ako rodená dvorná dáma s rovnako náhodným ako nepodstatným talentom k písaniu. Chcela mu ukázať, že vlastne celkom patrí do tohto spoločenského života, i keď bola kedysi chudobná a k tomu vychovávateľkou (a ako poznala pani Aldwinkleovú, bola si slečna Thriplowová istá, že mu to iste povedala). Stretne sa s ním ako so seberovným, ako dvorná dáma s gardovým dôstojníkom. Potom, až sa mu zapáči pre svoje ušľachtilé spôsoby, môžu pristúpiť k umeniu a on ju môže začať obdivovať ako štylistku rovnako ako skvelú mladú ženu svojho druhu.

Prvý pohľad na neho potvrdil jej vieru, že urobila dobre, keď si vzala na seba všetky klenoty a okázalé správanie. Pretože sluha uviedol do izby mladíka, ktorý na obálkach ilustrovaných časopisov tisne červené pery na pery mladej ženy svojho srdca. Nie, to by bolo trochu nespravodlivé. Nebol tak celkom neznesiteľne pekný a hlúpy. Bol len jedným z tých hrozne pekných, dobre vychovaných, vzdelaných mladíkov, ktorí sú niekedy takou úľavou po príliš intelektuálnej spoločnosti. Snedý s modrými očami, vojenský a štíhly. Z dobrej triedy a so všetkým nádherným sebavedomím, ktoré pochádza z toho, že sa narodil bohatý a v istom a privilegovanom postavení, snáď trochu drzý vo svojom sebavedomí dobrého vzhľadu, vo svojej spomienke na milostné úspechy. Ale lenivo drzý; pečené holuby mu lietali do úst, nemusel sa namáhať. Očné viečka mal ťažké ospalou drzosťou. Vedela o ňom všetko na prvý pohľad, ó, poznala ho dokonale.

Stál pred ňou, pozeral jej do tváre a usmieval sa s obočím spýtavo vytiahnutým, úplne bez rozpakov. Slečna Thriplowová sa na neho dívala rovnako spriama. Ona tiež vedela byť drzá, keď chcela.

"Ste pán Calamy," oznámila mu konečne.

Prikývol hlavou.

"Volám sa Mary Thriplowová. Všetci ostatní sú vonku. Urobím, čo budem môcť, aby som vás zabavila."

Poklonil sa znovu a uchopil jej natiahnutú ruku. "Počul som mnoho o vás od Liliany Aldwinkleovej," povedal.

Že bývala vychovávateľkou? Uvažovala slečna Thriplowová.

"A od mnohých iných ľudí," pokračoval. "Nehovoriac o vašich knihách."

"Ach, nehovorme o nich." Odohnala ich ľahko. "Staré knihy sú nedôležité - nedôležité preto, že boli napísané niekým, kto prestal existovať. Nechajme mŕtvych spať. Jediná kniha, na ktorej záleží, je tá, ktorú práve píšeme. A v dobe, keď bola vydaná a iní ľudia ju začali čítať, sa i tá stala nedôležitou. Takže tu nie je nikdy vlastná kniha, o ktorej by bolo zaujímavé hovoriť." Slečna Thriplowová hovorila unylo, ospalo, usmievajúc sa za reči a dívajúc sa na Calamyho privretými očami. "Hovorme o niečom zaujímavejšom," skončila.

"O počasí," navrhol.

"Prečo nie?"

"No, je to téma," povedal Calamy, "o ktorej naozaj môžem v tomto okamihu hovoriť so záujmom - skoro by som povedal s vrelosťou." Vytiahol farebný hodvábny kapesník a otrel si tvár. "Takým peklom ako tými zaprášenými cestami v rovine som predtým nikdy neprešiel. Priznávam, že niekedy v tejto talianskej páľave túžim po londýnskom šere, príklope dymu, hmle, ktorá na sto yardov uberá budovám obrysy a vešia moskytovú sieť na pol cesty na každý výhľad."

"Pamätám sa, že som sa zišla so sicílskym básnikom," povedala slečna Thriplowová, ktorá si toho nasledovníka Theokrita v tom okamihu vymyslela, "ktorý hovoril to isté. Lenže ten mal radšej Manchester. Bellissima Manchester!" Otočila oči k nebu a zalomila rukami. "Bol ukážkou toho slávneho zverinca, aký sa schádza u lady Trunionovej." To bolo vhodné meno na takú náhodnú zmienku. Salón lady Trunionovej bol z tých, kde sa dôstojníci a dvorné dámy stretávajú s potrhlými a pomätenými - skrátka s umelcami. Tým, že použila slovo "zverinec", postavila sa slečna Thriplowová s Calamym na stranu gardových dôstojníkov.

Ale účinok čarovného mena na Calamyho nebol taký, aký očakávala. "A tá hrozná ženská ešte stále vyčíňa?" povedal. "Nesmiete zabudnúť, že som bol rok preč; nie som na úrovni doby."

Slečna Thriplowová rýchlo upravila výraz tváre a tón hlasu. Usmievajúc sa vedomým pohŕdaním, povedala: "Ale tá nie je nič proti lady Gibletovej, že? Pre pravé hrôzy si musíte ísť ku nej. Veď jej dom je priam mauvais lieu." Kývla ošperkovanou rukou zo strany na stranu pohybom podesenej znalkyne.

Calamy nesúhlasil úplne. "Sprostejšie je to možno u Gibletových; ale nie horšie," povedal - a takým tónom hlasu, s takým výrazom na tvári, ktorý dával slečne Thriplowovej najavo, že myslí naozaj to, čo hovorí a nehovie v hĺbke svojej duše tajne týmto spoločenským rozkošiam. "Keď bol niekto ako ja cez rok preč, udivuje ho, keď sa zas vráti k civilizácii a nájde tých istých starých ľudí, ktorí robia tie isté idiotské veci. Človek očakáva, že bude všetko celkom iné. Neviem prečo; snáď pretože sa sám trochu zmení. Ale všetko je presne rovnaké. Gibletová, Trunionová a dokonca i, buďme úprimní, naša hostiteľka - aj keď mám úprimne veľmi rád dobrú starú Lilianu. Nie je tu sebamenšia zmena. Och, je to viac než kupodivu - je to priam desivé."

V tomto bode rozhovoru si slečna Thriplowová uvedomila, že sa dopustila veľkého omylu, že sa dala úplne nesprávnym smerom. Ďalší okamih a bola by sa dopustila ohavného omylu vo svojom spoločenskom úsudku, bola by nenapraviteľne urobila to, čo volala vo svojich roztopašných študentských chvíľach "topánkou". Slečna Thriplowová bola veľmi citlivá na svoje prehmaty. Spomienky na prehmaty jej hlboko väzeli v duši a pôsobili rany, ktoré sa nikdy celkom nezahojili. Zacelené staré jazvy doposiaľ občas boleli. Náhle bez dôvodu uprostred noci alebo dokonca uprostred najveselšej zábavy si spomenula na starý prehmat - len tak "á propos des bottes" - spomenula si a bola zaliata pocitom výčitky a retrospektívnej hanby. A nebolo lieku ani duševnej profylaxie. Nech robila, čo mohla, aby vymyslela víťazne správne a taktné obmeny prehmatu - predstavovala si napríklad, že zašepkala sestre Fanny zmierňujúcu vetu namiesto trpkej, zraňujúcej; nech vychádzala v predstave s najľahšou dôstojnosťou z Bardolfovho ateliéru do tmavej uličky mimo dom, kde v okne visel kanárik (jemný detail, ten kanár), preč, preč - keď v skutočnosti (och, bože, ako bola pochabá a ako potom nešťastná) v doslovnej skutočnosti tam zostala. Nech robila, čo chcela, nemohla sa nikdy skutočne presvedčiť, že sa omyl nestal. Nech sa fantázia namáhala zničiť ohavnú spomienku, nemala nikdy dosť sily vyhrať rozhodné víťazstvo.

A teraz, keby nebola opatrná, by sa rozjatril a hnisal nový prehmat v jej pamäti. "Ako som mohla byť tak hlúpa?" pomyslela si. "Ako len som mohla?" Pretože bolo teraz zrejmé, že okázalé správanie, módna pretvárka sa absolútne nehodí príležitosti. Bolo jasné, že Calamy vôbec nič také neoceňuje; možno, že to kedysi oceňoval, ale teraz nie. Keby takto pokračovala, prinútila by ho, aby na ňu pozeral ako na obyčajnú frivolnú svetácku snobku; a bolo by treba času a nesmiernej námahy na zmiernenie ničivého prvého dojmu.

Pokradmo si slečnea Thriplowová stiahla opálový prsteň z malíčka pravej ruky a držala ho okamih schovaný v ľavici; potom, keď sa Calamy nedíval, ho zastrčila do medzery medzi vypchatým sedadlom a operadlom leňošky s kartónovým povlakom.

"Desivé!" opakovala. "Áno, to je presne to slovo. Také veci sú desivé. Už len formát služobníctva!" Vztiahla jednu ruku nad hlavu. "Tie olovranty!" Pridržala obe ruky (doteraz až príliš sa trblietajúce váhou prsteňov, ako s ľútosťou spozorovala), na dĺžku paže od seba. "Márnosť lovcov levov! Rev levov!" Bolo zbytočné robiť teraz niečo rukami; spustila ich do klina a použila tú príležitosť, aby sa zbavila skarabea a briliantov. A ako kúzelník, ktorý tára, aby odvrátil pozornosť od postupu svojich trikov, naklonila sa dopredu a začala hovoriť veľmi rýchlo a naliehavo. "A vážne," pokračovala, vkladajúc vážnosť do hlasu a vyhlaďujúc smiech z tváre, takže bola zázračne okrúhla, zamyslená a úprimná. "Ako hlúpo tí levi revú! Zrejme to bolo odo mňa hrozne detinské; ale vždy som si predstavovala, že slávni ľudia musia byť zaujímavejší ako iní. A oni nie sú!" Klesla trochu dramaticky naspäť do kresla. Behom toho akoby jedna ruka náhodou zostala väzieť za jej chrbtom. Vyprostila ju, ale nie skôr, dokým skarebeus a brilianty nevkĺzli do medzery. Nezostávalo teraz nič než smaragd; ten mohol zostať. Bol veľmi skromný a prísny. Ale nikdy si nebude môcť zvliecť perly bez toho, aby to spozoroval. Nikdy - aj keď sú muži tak neuveriteľne nepozorní. Prsteňov bolo dosť ľahké sa zbaviť; ale náhrdelníka... A neboli to ani pravé perly.

Calamy sa zatiaľ smial. "Pamätám sa, že som sám urobil ten istý objav," povedal. "Je to spočiatku trochu trápne. Človek sa cíti nejako oblafnutý a odbytý. Pamätáte si, čo povedal Beethoven: že málokedy našiel v hre najskvelejších virtuózov tú dokonalosť, ktorú podľa svojho názoru mal právo očakávať. Človek má právo očakávať, že slávni ľudia sa svojim životom vyrovnajú svojej sláve, je ich povinnosťou, aby boli zaujímaví."

Slečna Thriplowová sa znova nachýlila dopredu, prikyvujúc na súhlas s detinskou horlivosťou. "Poznám hŕbu neznámych drobných ľudí," povedala, "o ktorých nejako cítim, že sú omnoho zaujímavejší a oveľa prirodzenejší než slávni ľudia. Záleží najviac na prirodzenosti, že?"

Calamy súhlasil.

"Myslím, že je neľahké byť prirodzený," pokračovala slečna Thriplowová, "keď je niekto slávnou osobnosťou alebo verejnou postavou alebo niečím takým." Stala sa skutočne veľmi dôvernou. "Vždy sa úplne vyľakám, keď vidím svoje meno v novinách a fotografi ma chcú fotografovať a ľudia ma zvú na večeru. Bojím sa, že stratím svoju všednosť. Prirodzenosti sa darí len v tme. Ako celeru." Aká malá a všedná bola! Ako úbohá a tak povediac počestná. Tie revúce levy u lady Trunionovej, tie nudné lovkyne levov... nemali nádej, že by prešli uchom ihly.

"Teší ma, že vás to počujem hovoriť," povedal Calamy. "Len keby všetci spisovatelia cítili tak ako vy!"

Slečna Thriplowová potriasla hlavou, skromne odmietajúc poklonu. "Som ako Jehova," povedala. "Som len, čo som. To je všetko. Prečo by som predstierala, že som niečo iného? Aj keď priznávam," dodala s veľmi odvážnou úprimnosťou, "že som mala taký strach pred vašou povesťou, že som predstierala, že som mondénnejšia než som v skutočnosti. Predstavovala som si vás ako hrozne svetáckeho a mondénneho. Je pre mňa veľkou úľavou, že taký nie ste."

"Mondénny?" opakoval Calamy so zaškľabením.

"Vyzerali ste tak hrozne spoločensky podľa rozprávania pani Aldwinkelovej." A ako vyslovovala tie slová, cítila sama, že sa stáva primerane všednejšou a menšou.

Calamy sa zasmial. "Snáď som takým hlupákom kedysi bol," povedal. "Ale teraz - no, dúfam, že je to preč."

"Predstavovala som si vás," pokračovala slečna Thriplowová, snažiac sa napriek svojej všednosti byť skvelá, "predstavovala som si vás ako jedného z tých ľudí zo Sketchu - "na prechádzke v parku s priateľkou," viete, priateľkou, z ktorej sa vykľuje najmenej vojvodkyňa alebo vynikajúca spisovateľka. Divíte sa, že som bola nervózna?" Klesla naspäť do hĺbky leňošky. Chúďatko! Ale perly, aj keď nie pravé, boli doposiaľ málinko závadou.

Keď sa pani Aldwinkelová vrátila, našla ich na vrchnej terase, ako sa pozerajú na vyhliadku. Slnko už zapadalo. Mesto Vezza dolu bolo už zaclonené tieňom veľkého zrázu, ktorý vybiehal do roviny na vzdialenejšej strane západného údolia. Ale vzadu bola rovina doposiaľ osvetlená. Ležala roztiahnutá pod nimi ako vlastná mapa - cesty označené bielo, ihličnaté stromy tmavozeleno, potoky ako strieborné nite, ornice a lúka v kockách smaragdových a hnedých, železnice tmavohnedou linkou načrtnutou ako podľa pravítka. A za najvzdialenejšími lemami ihličnatých lesov a piesku tmavé, opálovo modré more. K tomu širokému obrazu rámovanému vystupujúcimi kopcami - východný bol doposiaľ ružovo zaplavený svetlom, západný hlboko tmavý - zostupovalo široké schodisko mimo nižšiu terasu medzi stĺpovitými cyprusmi k nádhernej, sochami zdobenej bráne v polovici svahu.

Stáli tu mlčky, opierajúc sa lakťami o zábradlie. Od chvíle, kedy hodila cez palubu dvornú dámu, vychádzali spolu, myslela si slečna Thriplowová, hrozne dobre. Videla, že sa mu páči jej spojenie mravnej prostoty s duševnou zložitosťou, chytrosťou a prirodzenosťou. Prečo ju vôbec napadlo predstierať, že je všetko, len nie prostá a prirodzená, nedokázala si teraz predstaviť. Vlastne taká naozaj je - alebo aspoň rozhodla, že taká bude.
Z nádvoria na západnom krídle paláca zaznelo húkanie automobilovej húkačky a zvuk hlasov.

"Už sú tu," povedala slečna Thriplowová.

"Skoro by som si prial, aby neboli," povedal Calamy s povzdychom, vzpriamil sa a otočil sa k domu, chrbtom k vyhliadke. "Akoby sa hodil ťažký kameň do pokojného rybníka - totiž všetok ten hluk."

Zaraďujúc sa v duchu medzi pokojné pôvaby večera, prijala slečna Thriplowová poznámku ako poklonu pre seba. "Ako často musíme znášať, že sa nám roztriešti drahocenný kryštáľ," povedala. "Každým druhým okamihom, ak sme čo len trochu citliví."

Veľkými salónmi paláca plnými ozveny bolo počuť zvuk blížiaceho sa hlasu. "Calamy!" volal, "Calamy!", vystupujúc slabikami mena od nízkej do omnoho vyššej noty, ale žiadnymi známymi intervalmi v hudbe, ale množstvom neistých a celkom nesúvislých tónov. "Calamy!" Bolo to tak neurčité a nemelodické, ako volanie artikulovaného vetra. Zazneli rýchle krok, šuchot drapérií. V obrovských nádherných dverách nad schodišťom, vedúcim z domu dolu na terasu sa objavila postava pani Aldwinkleovej.

"Tu ste!" zvolala nadšene. Calamy jej šiel v ústrety.

Pani Aldwinkleová bola z tých veľkých, pekných, staromajstrovských žien, ktoré vyzerajú, akoby boli zostavené z dielov dvoch rôznych ľudí - majú také široké ramená, také junonské formy; a medzi ramenami vyčnieva taký štíhly krk, taká malá, kompaktná a detská hlava. Vyzerajú najlepšie medzi dvadsiatimi ôsmymi a povedzme tridsiatimi piatimi, kedy je telo v dokonalej zrelosti a krk, malá hlava, nespustošené ťahy akoby doposiaľ náležali mladej dievčine. Ich krása je tým nápadnejšia, tým príťažlivejšia podivnou nesúvislosťou svojich zložiek.

"V tridsiatich troch," hovorieval o nej pán Carda, "prebúdzala Lilian Aldwinkleová všetky bigamické pudy. Mala osemnásť hore a bola vdovou Dido dole. Človek mal dojem, že je súčasne s dvomi ženami. Bolo to nanajvýš dráždivé."

Hovoril bohužiaľ o minulosti; pretože pani Aldwinkleovej už nebolo dávno tridsaťtri, ani nemala tridsaťtri pred dvanástimi alebo pätnástimi rokmi. Junonské formy - tie boli doposiaľ statné a doposiaľ nepríliš masívne. A zozadu naozaj vyzerala doteraz hlava ako detská hlavička posadená na široké ramená. Ale tvár, ktorá bola kedysi o toľko mladším členom spolku, predbehla telo v časovom závode a bola stará a unavená nad svoje roky. Oči boli najmladšou súčasťou. Veľké, modré a trochu vystúpené, dívali sa veľmi jasne a napäto z tváre. Ale ich okolie bolo vačkovité a vráskavé. Cez široké čelo sa tiahli dve horizontálne vrásky. Dva hlboké záhyby bežali od nozdier dolu mimo úst, kde boli čiastočne prerušené iným systémom vrások, ktoré sa pohybovali s pohybom perí smerom k nižšiemu okraju tváre a tvorili ostrú pohraničnú linku medzi zapadlou tvárou a silnou vyčnievajúcou bradou. Ústa boli veľké s perami trochu neurčitej farby; ich neurčitosť bola zakrytá veľmi nedbalým spôsobom, akým si ich pani Aldwinkleová farbila. Pretože pani Aldwinkleová bola impresionistkou; zaujímal ju účinok na diaľku, veľký divadelný dojem. Nemala trpezlivosť ani pri toaletnom stolíku hrať sa s prerafaelistickým detailom.

Stála tu chvíľu hore nad schodišťom, impozantná a majestátna postava. Jej dlhé, splývavé šaty z bledozeleného plátna padali v tuhých nadutých záhyboch. Zelený závoj uviazaný okolo širokého slameného klobúka plápolal vzdušne cez ramená. Cez jedno rameno niesla veľkú kabelku a z pásu sa jej kýval na tenkých reťazcoch celý poklad zlatých a strieborných drobností.

"Tu ste!" usmievala sa na pristupujúceho Calamyho úsmevom, ktorý kedysi bol plný prenikavej sladkosti, zvodného okúzlenia. Jeho pôvab bol bohužiaľ teraz hlavne historický. Pohybom súčasne divadelne prehnaným a bezvýrazným vztiahla pani Aldwinkleová náhle obe ruky na zvítanie a zbehla mu po schodoch naproti. Pohyby pani Aldwinkleovej boli tak neharmonické a neisté ako jej hlas. Pohybovala sa neisto a tuho. Majestát jej nehybnosti sa rozplynul.

"Drahý Calamy," volala a objala ho. "Musím vás pobozkať," povedala. "Nevidela som vás už celé veky." Potom sa otočila s podozrievavým pohľadom na slečnu Thriplowovú. "Ako je tu už dlho?" pýtala sa.

"Prišiel pred olovrantom," odpovedala slečna Thriplowová.

"Pred olovrantom?" Opakovala pani Aldwinkleová sucho, ako by bola urazená. "Ale prečo ste mi neoznámili včas, kedy prídete?" pokračovala ku Calamymu. Pomyslenie, že prišiel, keď tu nebola a navyše, že strávil celú tú dobu rozprávaním s Mary Thriplowovou, ju hnevalo. Pani Aldwinkleová bola ustavične prenasledovaná strachom, že niečo zmešká. Už celé roky akoby sa celý vesmír spikol, aby ju odďaľoval od miest, kde sa diali vzrušujúce veci, a vyslovovali obdivuhodné slová. Dosť nerada nechala ráno slečnu Thriplowovú v paláci; pani Aldwinkleová si nepriala, aby jej hostia viedli nezávislé životy mimo jej dohľad. Ale keby bola vedela, keby bola mala najmenšie tušenie, že Calamy príde v čase, keď tu nebude, že strávi hodiny téte-á-téte s Mary Thriplowovou - potom by nebola vôbec šla k moru. Bola by zostala doma, nech bola vyhliadka na kúpeľ sebalákavejšou.

"Vy ste sa nejako vyparádili pre tú príležitosť," pokračovala pani Aldwinkleová, prehliadajúc si perly a čierne hodvábne šaty slečny Thriplowovej s bielym lemovaním na volánoch.

Slečna Thriplowová sa dívala na vyhliadku a predstierala, že nepočula, čo jej hostiteľka hovorí. Nepriala si zaviesť rozhovor na túto tému.

"No, tak," povedala pani Aldwinkleová svojmu novému hosťovi, "musím vám ukázať vyhliadku a dom a všetko."

"Slečna Thriplowová bola už taká láskavá a urobila to," povedal Calamy.

Pri tomto oznámení sa pani Aldwinkleová zatvárila nesmierne popudene. "Ale nemohla vám ukázať všetko," povedala, "pretože nevie, čo sa tu môže ukazovať. A okrem toho Mary nič nevie o histórii domu, ani o Cybo Malaspinoch, ani o umelcoch, ktorí pracovali na paláci, ani..." mávla rukou pohybom naznačujúcim, že skrátka Mary Thriplowová nevie vôbec nič a je úplne neschopná ukazovať niekomu dom a záhradu.

"V každom prípade," povedal Calamy, snažiac sa zo všetkých síl povedať to pravé, "som videl dosť, aby som si predstavil, že je to tu dokonale krásne."

Ale pani Aldwinkleová nebola spokojná s týmto dobrovoľným a nepoučeným obdivom. Bola si istá, že naozaj nevidel krásu vyhliadky, že ju nepochopil, nevedel, ako ju rozložiť do jej jednotlivých pôvabov. Začala vykladať výhľad.

"Cyprusy tvoria tak nádherný protiklad k olivám," vysvetľovala, prepichujúc mapu špicou slnečníka, akoby mala prednášku s laternou magikou a farebnými fotografiami.

Ona to všetko samozrejme chápala, ona bola úplne oprávnená oceniť to v každej podrobnosti. Pretože vyhliadka bola teraz jej majetkom. Bola preto najkrajšou na svete; ale zároveň ona jediná mala právo oznámiť ten fakt.

Sme všetci naklonení nemierne oceňovať veci, ktoré nám náhodou patria. Vidiecke obrazové galérie sú vždy prepchaté Rafaelmi a Giorgionmi. Najskvelejšou metropolou v kresťanstve podľa jej obyvateľov je Dublin. Môj gramofón a môj Ford je lepší ako tvoj. A ako dojemne nudní sú tí úbohí, ale kultivovaní turisti, ktorí nám ukazujú svoju zbierku pohľadníc s takou pýchou, akoby to boli samé originály.

S palácom kúpila pani Aldwinkleová obrovské statky, ktoré neboli zahrnuté do zmluvy. Kúpila si predovšetkým rod Cybo Malaspina a jeho históriu. Tento rod, ktorého jediným nárokom na slávu je, že splodil krátko pred svojim vymretím to knieža z Massy Carrary, s ktorým bola kedysi starena v "Candide" - keď bola mladou a pôvabnou pápežovou dcérou - zasnúbená, tento rod sa teraz stal pani Aldwinkleovej tak skvelým ako rod Gonzaga, d´Este, Medici alebo Visconti. Aj nudní vojvodovia z Modeny, majitelia paláca (okrem krátkeho napoleonského medziobdobia) medzi vymretím rodu Cybo Malaspina a založením talianskeho kráľovstva, aj vojvodovia z Modeny toľko získali svojím stykom s týmto miestom, že pre pani Aldwinkleovú boli terz patrónmi literatúry a otcami svojho ľudu. A Napoleónova sestra Elisa Bacciochi, ktorá ako kňažná z Luccy strávila nejedno horúce leto na týchto výšinách, bola obdarená neobmedzeným nadšením pre umenie, a čo bolo v očiach pani Aldwinkleovej skoro ešte nádhernejšie, neobmedzeným nadšením pre lásku. V Elise Buonaparte-Bacciochi získala pani Aldwinkleová sesterskú dušu, ktorú ona jediná chápala.

Rovnako to bolo s krajinou. Bola jej až po vzdialený obzor a nikto okrem nej ju neoceňoval. A potom, ako uznávala Talianov! Od vtedy, čo si kúpila dom v Taliansku, sa stala jedinou cudzinkou, ktorá ich dôverne poznala. Celý poloostrov a všetko, čo obsahoval, bolo jej majetkom a jej tajomstvom. Kúpila si jeho umenie, jeho hudbu, jeho melodickú reč, jeho literatúru, jeho víno a kuchyňu, krásu jeho žien a mužnosť jeho fašistov. Prebrala taliansku vášeň: cuore, amore a dolore boli jej. A nezabudla si ani kúpiť podnebie - najlepšie v Európe - faunu - a ako bola pyšná, keď čítala vo svojich ranných novinách, že vlk zožral pistojského športovca pätnásť míľ od jej domu! - flóru - hlavne červené anemonky a divoké tulipány - vulkány, doposiaľ tak obdivuhodne činné - zemetrasenia...

"A teraz," povedala pani Aldwinkleová, keď vybavila vyhliadku, "teraz sa musíme pozrieť na dom."

Obrátila sa chrbtom k vyhliadke. "Táto časť paláca," povedala, pokračujúc v prednáške, "pochádza z r. 1630." Ukázala slnečníkom nahor, farebné svetelné obrázky ukazovali teraz architektúru. "Veľmi pekná ukážka skorého baroka. Čo zostáva zo starého zámku s vežou, tvorí východné krídlo terajšieho domu..."

Slečna Thriplowová, ktorá to všetko už predtým počula, počúvala napriek tomu so zaujatým výrazom záujmu, aký býva vidieť na tvárach detí pri prednáškach v akadémii. Čiastočne, aby si odpykala v očiach pani Aldwinkleovej nedopatrenie, že bola doma, keď Calamy prišiel, a čiastočne, aby zapôsobila na Calamyho samotného svojou schopnosťou byť úprimne, úplne a nekriticky zaujatá drobnými príhodami okamihu.

"Teraz vám ukážem vnútro paláca," povedala pani Aldwinkleová, vystupujúc po schodoch, ktoré viedli s terasy k domu; jej poklady cinkali na konci retiazok. Slečna Thriplowová s Calamym ju poslušne nasledovali.

"Väčšina obrazov," prehlásila pani Aldwinkleová, "je od Pasquale da Montecatini. Veľký maliar - hrozne podceňovaný." Potriasla hlavou.

Slečna Thriplowová bola trochu zmätená, keď sa pri tej poznámke jej spoločník otočil k nej a sotva znateľne sa uškľabil. Bolo otázne, či sa má dôverne a ironicky na odpoveď usmiať, alebo si úškľabok nevšímať a zachovať výraz z prednášky v akadémii. Nakoniec sa rozhodla, že bude ignorovať mlčanlivú dôvernosť.

Na prahu veľkého sálu sa stretli s mladým dievčaťom, oblečeným do bledoružových plátených šiat s veľmi mladou guľatou tvárou (inak prostou než tvár slečny Thriplowovej), ktorá vyzerala zo štvorcového okna, vyrezaného v krátkom hladkom príklope vlasov medenej farby. Pár široko rozovretých bledomodrých očí vykukoval pod rovnou kovovou hrivou. Nos mala malý a jemne ohrnutý. Krátka horná pera pôsobila, že vyzerala zároveň bolestne a detsky veselo. Bola to neter pani Aldwinkleovej, Irena.

Podala ruku Calamymu.

"Zrejme by som vám mal povedať," povedal, "že ste strašne vyrástli od vtedy, čo som vás videl naposledy. Ale pravda je, že nemyslím, že by ste vôbec vyrástli."

"Nemôžem za to, ako vyzerám," odvetila. "Ale vo vnútri..." Vo vnútri bola Irena staršia ako skaly, na ktorých sedela. Nie nadarmo strávila päť najvnímavejších rokov svojho života pod vedením tety Liliany.

Pani Aldwinkleová prerušila netrpezlivo rozhovor. "Chcem, aby ste sa pozreli na tento strop," povedala Calamymu. Ako pijúce sliepky vzhliadali na únos Európy. Pani Aldwinkleová sklopila zrak. "A rustika so skupinami morských božstiev." V dvoch veľkých výklenkoch vyložených lastúrami a hubami sa zúrivo krútili dve morské skupiny. "Aké úžasné seicento," povedala pani Aldwinkleová.

Irena, ktorá cítila pre seba v dlhej známosti toho všetkého ospravedlnenie, že nemusí venovať prílišnú pozornosť morským božstvám, si zatiaľ všimla, že voľné kretónové poťahy na leňoškách sú pokrčené. Prirodzene poriadna - a od kedy bývala u tety Liliany, musela byť dvojnásobne poriadna - prešla po špičkách izbu, aby ich urovnala. Naklonila sa nad najbližšiu z leňošiek, uchopila uvoľnený poťah vpredu na sedadle a pekne ho stiahla tak, aby ho úplne uhladila, než ho zase poriadne urovná. Látka sa napla ako náhle vzdutá plachta a z nej sa vysypala - odnikiaľ, akoby Irena robila kúzelnícky trik - trblietavá záplava šperkov. Zaštrngali na podlahe, rozkotúľali sa po dlaždiciach. Hluk vyrušil slečnu Thriplowovú z jej zaujatia a detinského pozorovania mušľových výklenkov. Otočila sa práve včas, aby uvidela prsteň so skarabeom gúľať sa k nej, poskakovať ako výstredná obruč cez dlaždice. Keď sa dokotúľal na niekoľko krokov od nej, spomalil rýchlosť, zakymácal sa, skotúľal sa na stranu. Slečna Thriplowová ho zdvihla.

"Ó, to sú len moje prstene," riekla ľahko, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete, že jej prstene vyskočili z leňošky, keď Irena urovnávala poťah. "To je všetko," dodala chlácholivo k Irene, ktorá stála ako prikovaná od prekvapenia, pozerajúc dole na roztrúsené šperky.

Pani Aldwinkleová bola na šťastie celkom zaujatá tým, že rozprávala Calamymu o Pasquale da Montecatini.

Román Those Barren Leaves (1925) napísal Aldous Huxley
Český preklad Stanislavy Jílovskej Paralely lásky vydalo v r. 1933 vydavateľstvo Václava Petra v Prahe

Názov je odvodený od záveru básne Williama Wordswortha Tables Turned: