Raymond Queneau to predpovedal: román bude dobrý. Pred Michelle dokonca vyhlásil, že "omnoho predbehol svoju dobu". Lemarchand s ním bol zajedno. Simone Beauvoirová, ktorá knihu čítala za Jeana-Paula Sartra alebo ešte pred ním, ju tiež vysoko cenila, hlavne stretnutie Colina s Kristom v predposlednej kapitole, o ktorom neskôr povie, že sa jej páčilo ešte viac ako Camusove Nie v Nedorozumení. "(...) decentnejšie a presvedčivejšie." 14. júna 1946 o 15:00 sa Jacques Lemarchand odobral do ulice Faubourg-Poissonniére, aby z Borisa vytiahol prepísaný rukopis.
Dátum udelenia Ceny Plejády bolo za dverami a členovia komisie si potrebovali urobiť názor a vyjadriť sa, aj keď sa šuškalo, že Jean Paulhan ju už sľúbil Borisovi. Ten sa tým v každom prípade oháňal. Jean Paulhan mu hádam mal niečo také naznačil v liste. Claud Léon uisťoval, že dva dni pred vyhlásením ceny zavolal Paulhan Borisovi do kancelárie a potvrdil mu, že má veľkú čáku ocenenia získať.
Boris nemal prečo mu neveriť. Cena plejády bola odmena Gallimarda, ktorú udeľovali zaprisahlí gallimardovci novej gallimardovskej nádeji. A keď mu to prisľúbil Paulhan, ktorý mohol v NRF všetko alebo skoro všetko... Boris sa ani nenamáhal počítať, od koho by mohol dostať hlasy. V komisii zasadal André Malraux, Paul Éluard, Marcel Arland, Maurice Blanchot, Joë Bousquet, Albert Camus, Jean Crenier, Jacques Lemarchand, Jean Paulhan, Jean-Paul Sartre, Roland Tual a Queneau. Všetko to boli redaktori, autori či sympatizanti s ulicou Sébastien-Bottin. A v najužšom výbere stála proti Pene dní len básnická zbierka Prsť času abbého Jeana Grosjeana, píšuceho kňaza, medzi ktorým a Národným výborom spisovateľov bol v prvých mesiacoch po oslobodení napätý vzťah.
Boris už neskrýval netrpezlivosť tým skôr, že vedel, že skôr ako Pena dní má vyjsť Motolica a planktón, a že sa po prvých mesiacoch, kedy sa cítil polichotený lektorovaním rukopisu u Gallimarda, tohto mladíckeho románu už odriekol. Boris mal naponáhlo, aby prerazil. Po Queneauovi by si rád získal sympatie Jeana-Paula Sartra, ktorý od jesene predošlého roka nebol už len módnym filozofom, ale niečím viac: pápežom existencializmu. Od konca vojny sa ten okuliarnatý mužík stal pre kolegov nočnou morou. Skoro všetko sa točilo okolo neho, a ak si česť a slávu vydobyl niekto iný, tak ako Albert Camus, bolo to tak trocha vedľa Sartra, spolu so Sartrom alebo proti nemu, so Sartrom ako stredobodom.
Boris sa chcel k Sartrovi priblížiť, a tak sa bezostyšne chopil toho materiálu, náhlej slávy a fascinácie žiakov. Aby Sartra zaujal, jednal neomalene. S obdivom by nikde nedošiel: od mladých ľudí mal Sartre obdivu viac než dosť. Chcelo to originálnejšiu metódu.
Nový parížsky maják intelektuálstva tak pod menom Jean-Sol Partre vystupoval ako jedna, a to nie práve najsympatickejšia postava Peny dní, ako názorový vodca zaoberajúci sa hlavne svojimi autorskými honorármi, ako guru ľahostajný k ľudským dôsledkom ním spôsobeného pobláznenia, ktorého plodnosť fanatických čitateľov ruinuje. Boris sa pohrával s názvami jeho diel, ktoré už celé mesto vyslovovalo iba s úctou. Najviac sa vyriadil na Nevoľnosti: Chick utratí všetky dublezony za výtlačok Blivajzu, Voňačky pred hodením šable, Grgania kvetov či Stuchliny, "viazaných do fialového marokénu so znakom kňažnej Bovuárdovej." Z knihy Bytie a Ničota sa stalo Vytie a trampota, "slávna kritická štúdia o speve v reklamách." Špecializovaní kníhkupcovia predávali fajky, ktoré Majstrovi patrili, otlačky jeho ľavého palca, dokonca aj staré nohavice prepálené od popola. Chick zbieral hlavne zväzky viazané v "silnej, zelenej koži ničoty" a články "horúčkovito vytrhávané z časopisov, novín a nespočetných periodík, ktoré Partre ráčil poctiť svojou plodnou spoluprácou". Boris vyšiel zo sartrovského kultu, zo smršti rozpútanej okolo Jeana-Paula Sartra koncom roka 1945, z nadšenia hŕstky mladých ľudí, ktorých vášnivý obdiv bol dojemný alebo smiešny. Pre Borisa smiešny. "Je pravda, že keď som o tom neskôr premýšľal, trochu som sa v postave Chicka poznával," pripustil popredný člen "sartrovského klanu" Jean Pontalis.
Hlavne si Boris podal onu slávnu prednášku v Centraux, ktorá prebehla štyri mesiace predtým, ako začal písať, a odštartovala módu existencializmu.
"Publikum, ktoré sa tam tiesnilo, sa vyznačovalo zvláštnymi zjavmi - samé tváre stratené za okuliarmi, zježené vlasy, zažltnuté špaky cigariet, čkanie po nugátových bonbónoch, pokiaľ ide o ženy, tie mali úbohé copíky otočené okolo lebky a kožené bundy na holom tele (...) Partre na seba dal čakať a dav horel nedočkavosťou. Konečne sa Majster chránený elitnými strelcami vynoril na obrnených nosítkach nesených slonom. Ako imperátor. Prednáška mohla začať. Za hlasitých výkrikov nadšenia Partre hovoril a hovoril a predvádzal obecenstvu "vzorky vypchatých zvratkov". "Najkrajší z nich, nestrávené jablko s červeným vínom, dosiahol obrovský úspech." Pod tlakom všetkých, ktorí do sály prepadli načierno, sa potom prepadol strop. Medzi obdivovateľmi bolo plno mŕtvych, všade sa vznášal prach z trosiek. Partre sa rozkašlal a búchal sa od smiechu do stehien, "šťastný, že v spúšti sa angažuje toľko ľudí". Veľmi krásne sa to vydarilo.
Boris vsadil na to, že Jean-Paul Sartre má zmysel pre humor. Nesplietol sa. Filozof nielenže Queneauovi a Lemarchandovi prisľúbil dať Pene dní hlas na cenu Plejády, ale Simone Beauvoirová vybrala ešte pred vydaním románu úryvky pre vytlačenie do 13. čísla revue Temps Modernes v októbri 1946. Boris mal za to, že s takými patrónmi mu cena nemôže uniknúť. To však nerátal so snahou o vnútornú rovnováhu, ktorú Gallimard potreboval pre svoj rozvoj. Jacques Lemarchand sa onedlho dal počuť, že Jeanovi Paulhanovi sa Borisov rukopis nepáčil. Pravdepodobnejšie je, že u Jeana Paulhana došlo na poslednú chvíľu k jednému z obratov v sympatiách, na ktoré bol preborníkom. Priateľ Jeana Grosjeana André Malraux viedol čulú kampaň na podporu Prsti času. K hlasovaniu pre Jeana Grosjeana presvedčil Marcela Arlanda, ktorého Pena dní nenadchla a ktorý mal aj veľký vplyv na Blanchota, Bousqueta a Greniera. Práve Arland zasadil rozhodujúci argument: už dva roky ulica Sébastien-Bottin kvôli podozreniam vzneseným po oslobodení obzvlášť zvýhodňovala autorov spojovaných s odbojom a tých, ktorí ako takí vystupovali. Bolo načase zvrátiť váhy opačným smerom, upevniť slávu vydavateľstva a zbrzdiť chúťky Sartra a jeho priateľov. Skrátka a múdro, toho roku mala cena upokojiť starú gardu.
Cenu Plejády pridelili 25. júla Grosjeanovi, pre ktorého sa vyslovilo osem hlasov, tri dostal Boris a jeden hlas Henri Pichette, ktorý nekandidoval. Penu dní podporovali až do konca len Sartre, Lemarchand a Queneau. Všetci ostatní sa pridali k Paulhanovi a Arlandovi. Pichettovi dal údajne hlas Paul Éluard, ktorý sa do ťahaníc odmietol zapojiť. Camus vraj na popud priateľa Lemarchanda sľúbil hlasovať pre Borisa Viana, ale v rozhodnej chvíli sa pridal k väčšine. Zdrveného Borisa vzal Sartre ešte v ten večer pre útechu na večeru s Lemarchandom a niekoľkými členmi "klanu". Boris ale neprestával soptiť. Odmietal prijať porážku, opovrhoval taktickou pokorou, dobrou len pre toho, kto sa zmieri s cenou útechy. Dal sa pekne nahlas počuť, že Paulhan nevie držať slovo a Arland je prisluhovač starého režimu.
Snažili sa ho umierniť, ale všetko márne. Chcel žiadať Gastona Gallimarda o nestranné rozsúdenie, požadoval osobné vysvetlenie. Bol príliš sebaistý, alebo zle pripravený na záhady vydavateľského fungovania, a tak bral svoju potupnú prehru ako nespravodlivosť a nikto z jeho okolia ho nedokázal priviesť k rozumu.
Na to, čo bolo v podstate len nemilou správou, normálnou prekážkou, ktorá býva na ceste začínajúceho spisovateľa takmer nevyhnuteľná, zareagoval Boris podľa tvrdenia niektorých priateľov hneď na druhý deň zžieravou básňou Ako som nedostal cenu Plejády (text z českého vydania knihy):
Nám oběma už scházel tentýž krůček,
žel! Tys mě vypek, Paulhane, jak bůček.
Co oběť prdů jistého Marcela
abbé Grosjean mě potřel docela.
Jen Jacques Lemarchand mě utěšoval vskutku,
já však se dál chci užírat v svém smutku.
Pláču neustále,
Rej, monde, Rej, monde.
Sartratit ty, kdo žertovali zkraje,
abych prý nepsal poetické taje.
Ešte v nasledujúcich mesiacoch sa v Borisovych textoch často objavovali narážky na sklamanie z ceny. V básni Pod figovníkom z konca júla, ktorá rovnako ako tá predošlá vyšla až posmrtne, si urazený mladý spisovateľ nemohol odpustiť, aby k prvým veršom nepripojil poznámku pod čiarou:
Otevřeným oknem močit
chodcům dole* na hlavu
a mám zábavu.
A pod tým poznámka: "* Paulhanovi alebo Arlandovi."
(...) Pretože Pena dní mala podporu najaktívnejších členov poroty, za vydanie sa prihováral dokonca aj Camus a ani Paulhan sa už nestaval proti, rozhodlo sa, že dielo bude vydané. (...) Už tretie za jediný rok, jemne podotkol Gaston Gallimard. Máloktorý mladý autor, v každom prípade z tých, u ktorých nie je istota ohľadom prijatia u kritiky a čitateľov, sa mohol pýšiť, že mu vydavateľ dal zmluvu na tri projekty: Motolica a planktón, Podšité chvíľky, Penu dní... Na taký argument ale Boris nepočul. Zlostil sa. Tú cenu mal sľúbenú! Jeho sebadôvera na čas spľasla.
K Pene dní pripravil "neškodnú" anotáciu:
"Ide tu pochopiteľne o dni nafigu," písal Boris, "pretože jedine tie sú z morfologického hľadiska zaujímavé. Je tu vyložených niekoľko autorovi blízkych teórií a možno tvrdiť, že na stránkach tohto krutého diela sa konečne riešia problémy, ktorých sa predchádzajúce tmárske storočia báli. Je to jedno z mála diel, ktoré sa vydali cestou tak brilantne vytýčenou Bossuetom a jeho novými stúpencami, preto sa však nečítajú menej s minimom škodlivých následkov. Osoby sú vykreslené s veľmi živým zmyslom pre farebnosť, čo je dané tým, že autor je muzikant dobre známy v odborných kruhoch."
Samozrejme nepublikovateľné, nepoužiteľné. Hirsch, zdvorilý ako vždy, poprosil pána Borisa Viana, aby bol tak láskavý a navrhol iné resumé diela. Pri každej korešpondencii s Gallimardom, hlavne zakaždým, keď ho Hirsch žiadal o noticku alebo anotáciu, odpovedal Boris tónom, akoby sa obracal na kolegu z vysokej školy, ktorý má za sebou páskovskú párty. Tak si to zvykol a všetci ľudia preňho stáli na rovnakej úrovni: spoločenský ani vydavateľský rebríček neuznával. Nech mal niekto moc, alebo bol úplne bezvýznamný, každý mal podľa Borisa právo dopriať si pri čítaní jeho listov štvrťhodinu smiechu alebo skepticizmu. 28. augusta 1946 Hirsch vážnym, aj keď srdečným tónom autora Motolice požiadal - "vzhľadom k tomu, že uvedenie na trh sa plánuje na október" -, aby mu zaslal text na záložku a anotáciu.
Pre obálku Motolice a planktónu mal Boris niekoľko návrhov, z ktorých sa mu najviac páčil tento: "Má to líc aj rub, držte si klobúčiky." K tomu pripojil Hirschovi 10. septembra list:
"Ak chcete, tak texty použite, ak nie, dajte iné. Ako hovoril Balzac, mňa hneď tak niečo neurazí. Všimnite si, že mu to ku šťastiu neprispelo, lebo aj tak umrel. Pokiaľ ide o anotáciu, navalili ste na mňa nechutnú drinu a máte za to u mňa sedemmetrový čierny bod. Saponát si s ním ale rýchlo poradí. Napísal som dve a obe sú úžasné ako všetko, čo píšem (...) Ak tento list dostanete, nezabudnite si napraviť hodinky: bude desať hodín tridsaťdva minút."
Z knihy Boris Vian, autor Philippe Boggio, 1993
Do češtiny preložila Zuzana Dlabalová, vyd. Ladislav Horáček - Paseka, 2004
Komentáre