Bertranda

Efraim Trout, starší partner firmy Trout, Wapshott & Edelstein, jednej z mnohých advokátských kancelárií vybavujúcich záležitosti pána Ivora Llewellyna, prezidenta ateliérov Superba-Llewellyn, Llewellyn City, Hollywood, odprevadil pána Llewellyna na losangeleské letisko. Boli oddávna priateľmi; pán Trout pre pána Llewellyna viedol všetkých päť rozvodov, vrátane toho posledného, proti Grayce, vdove po Orlandovi Mulliganovi, ktorý býval hviezdou kovbojských filmov, a tým sa ich priateľstvo utužilo. Poriadny rozvod je ten najlepší spôsob, ako utužiť priateľstvo medzi právnikom a jeho klientom; vždy je o čom hovoriť.

"Budeš mi chýbať, I.L.," vravel pán Trout, "bez teba to tu nebude ono. Ale máš pravdu, iste je to pre teba lepšie, keď prenesieš svoje hlavné pôsobisko do Londýna."

Pán Llewellyn si to tiež myslel. Nerobil tento krok bez rozmyslu. Nikdy nerobil nič bez rozmyslu, okrem svojich ženení.

"Anglická pobočka potrebuje trochu načechrať," riekol. "Pár dynamitových patrón pod zadky tých snilkov, to potrebujú, aby sa prebudili."

"Ani som nemal toľko na mysli ten nepochybný prospech, ktorý bude mať anglická pobočka z tvojej prítomnosti. Skôr som myslel na to, že pobyt v Londýne prospeje tebe samotnému."

"V Londýne dostaneš znamenité steaky."

"Ani steaky som nemal práve na mysli. Ale nebudeš tam toľko na slnku a to je to, čo potrebuješ. To večné slnko v Kalifornii ženie k ľahkomyseľnosti a z toho sú potom neuvážené vstupy do manželstva."

Pri slovách "vstupy do manželstva" sa pán Llewellyn silne otriasol ako huspenina vo víchrici.

"Nič mi nehovor o vstupoch do manželstva. S tým som definitívne skoncoval."

"Hovoríš?"

"Som si istý. Poznáš predsa Grayce."

"To teda poznám."

"A vieš, čo to je byť s ňou ženatý. Zaobchádzala so mnou ako s bezprávnym týmto... ako sú v Mexiku, ako špión, ale iné také podobné slovo..."

"Peon?"

"To je ono, peon. Prinútila ma mať spoločný šekový účet. Dala ma na diétu. Jedol si niekedy diétny chlieb?"

Pan Trout to poprel. Bol tak vyziabnutý, že požitie diétneho chleba by sa mu mohlo stať osudným.

"Tak to nikdy neskúšaj. Chutí to ako papierový uterák. Moje utrpenie bolo strašné. Keby som nemal slečnu Millerovú, znamenitú ženu, teraz pani Bodkinovú, ktorá mi napriek nebezpečenstvu občas niečo podstrčila, iste by som neprežil. Teraz, keď mám rozvod šťastne za sebou, cítim sa ako prepustený väzeň, ktorý si odsedel desať rokov v San Quentine za bankové lúpeže, a práve dostal milosť."

"Musí to byť úžasný pocit."

"Kolosálny. A taký prepustený väzeň určite hneď nepôjde lúpiť ďalšie banky?"

"Určite nie, ak je dosť múdry."

"Ja som múdry."

"Lenže si poddajný, I.L.!"

"Ja, poddajný? To sa opýtaj v štúdiu, či som poddajný!"

"Len pokiaľ ide o ženy, inak iste nie."

"Pchá, ženy!"

"Poznám ťa, zase nejakú požiadaš o ruku. Si nenapraviteľný žiadateľ o ruky! Samozrejme, je to len preto, že máš takú znamenitú, štedrú, priateľskú povahu."

"To je jedna vec, a potom to, že po desiatich minútach už nemám čo povedať. Človek tam nemôže len tak sedieť a mlčať."

"Rád by som ti v tej veci poradil. Možno sa niekedy divíš, že ja, ktorý sa už dvadsať rokov pohybujem v Hollywoode, som sa nikdy neoženil."

Pán Llewellyn sa tou otázkou nikdy nezaoberal. Keby sa zaoberal, iste by bol usúdil, že jeho priateľ, akokoľvek vysoko zručný advokát, postráda fyzickú príťažlivosť. Nebol len normálne chudý, ale bola v ňom taká tá vysušenosť, akú často pozorujeme pri právnikoch stredného veku. Jeho osobnosť nikdy nezažiarila. Jedine obstarožná žena materského typu by sa hádam o neho mohla zaujímať, ale také ženy sa v Hollywoode prakticky nevyskytujú.

"Vysvetlenie je v tom," riekol pán Trout, "že už veľa rokov patrím k združeniu zaprisahaných odporcov ženenia, mužov, ktorí sa rozhodli žiť v celibáte. Naše združenie sa nazýva Klub starých mládencov a je založené na rovnakých princípoch ako známa vzájomne podporná Spoločnosť AA alebo Anonymní alkoholici. Veľmi úspešné a prospešné metódy Spoločnosti AA sa našim zakladateľom stali vzorom. Kedykoľvek jeden z nás pocíti nepotlačiteľný pud pozvať nejakú ženu na večeru, zverí sa svojim druhom, povie im o svojich nutkavých ťažkostiach a oni mu to vyhovoria. Bude sa možno brániť, že jedna večera nerobí pomer a nemôže mu spôsobiť žiadnu ujmu, avšak oni mu vysvetlia, ako jedna vec vedie k druhej, a že tou prvou večerou sa už človek dostáva na šikmú plochu. Raz podľahneš pokušeniu, povedia mu, a už nasledujú ďalšie večere a obedy, dôverné stretnutia v nedostatočne osvetlených miestnostiach, až naraz zastaneš v svadobnom úbore po boku nevestinom pred oltárom, sužovaný ľútosťou a výčitkami, ale už je neskoro. Týmto spôsobom je úbožiak navrátený na cestu pravú, šialenstvo pominie, v duši sa rozhostí pokoj a zmätok sa vytratí bez stopy. Opustí svojich druhov ako znovuzrodený slobodný mládenec, odhodlaný navždy vzdorovať navoňaným lístočkom, neodpovedať na telefonáty a zdrhať do postranných uličiek, kedykoľvek uzrie približujúcu sa ženskú postavu. - Počúvaš, čo hovorím, I.L.?"

"Počúvam," povedal pán Llewellyn. Priateľova reč na neho mocne zapôsobila. Po dvadsiatich rokoch členstva v Klube starých mládencov si pán Trout znamenito vytríbil presvedčovacie schopnosti.

"Nanešťastie v Londýne nemáme žiadnu pobočku, inak by som ti napísal odporúčací list. Jediné, čo ti ostáva, je hneď príchode najať spoľahlivého, rozumného človeka, ktorému sa zveríš a ktorý prevezme funkciu nášho krúžku, keby si prišiel do pokušenia. Dobrý právnik, ktorý je zvyknutý vykonávať diskrétne služby pre svojich klientov, ti takého človeka môže zohnať. Poznám tam kanceláriu, je to na Bedford Row, volajú sa Nichols, Erridge & Trubshaw. Posledných pár rokov som s nimi často úspešne spolupracoval. Určite ti niekoho nájdu. Nie je to však to isté, ako keď za tebou stojí celý Klub, ale je to lepšie ako nič. Budeš tú podporu potrebovať. Pred chvíľou som hovoril o zhubnom vplyve kalifornského slnka a gratuloval som ti, že mu nebudeš naďalej vystavený, ale aj v Anglicku občas svieti slnko, opatrnosti nie je dosť. Nichols, Erridge & Trubshaw, nezabudni!" 

"Nezabudnem," sľúbil pán Llewellyn.

----------------------

 

Z letiska sa pán Trout vrátil do Hollywoodu, aby poobedoval v Hnedom klobúčiku, ako bolo jeho zvykom, v spoločnosti Freda Basseta, Johnnyho Runcibla a G. J. Flanneryho, ktorí boli tiež členmi Klubu starých mládencov. Fred Basset, ktorý predával nehnuteľnosti, uzavrel toho dňa znamenitý obchod, a nieinak na tom bol G. J. Flannery, literárny agent, takže pri stole vládla príjemná atmosféra. Len pán Trout bol akosi mĺkvy a smutne civel na svoje hovädzie hašé, akoby duchom neprítomný. Toto správanie nemohlo zostať nepovšimnuté.

"Čože nič nevravíš, E.T.?" opýtal sa pán Basset a pán Trout prišiel k sebe.

"Prepáč, F.B.," povedal, "mám starosti."

"To ma mrzí. Akéže starosti?"

"Práve som odprevadil Llewellyna, letí do Londýna."

"Aká je s tým starosť? Iste sa tam dostane bez problémov."

"Ale čo potom, až sa tam dostane?"

"Ako ho poznám, určite si dá poriadnu večeru."

"Sám? S obchodným priateľom? Alebo s nejakou ženskou?" dumal trúchlivo pán Trout.

"To je na pováženie," vravel Johnny Runcible.

"To chápem, jasné," vravel G.J. Flannery a pri stole zavládlo zamyslené ticho.

Títo páni dokázali zaobchádzať s faktami a robiť závery. Vedeli, že človek, ktorý bol ženatý už päťkrát, je nenapraviteľný a celkom nijako imúnny voči zvodom opačného pohlavia; tu sa nedá nič predstierať. Nebezpečie,ktoré vyvstalo pred Ivorom Llewellynom, sa im zjavilo v celej svojej obludnej zreteľnosti. Ešte pred chvíľou boli len štvoricou bezstarostne obedujúcich priateľov; teraz z nich bol výbor, ktorý mal vyriešiť problém.

Sedeli so zachmúrenými čelami, zomknutými perami a očami potemnenými sústredením. Ako by sledovali Ivora Llewellyna vstupujúceho do bezodnej bažiny grimpenskej, ktorej sa strachoval i sám Sherlock Holmes a samozrejme aj doktor Watson.

"Ono nemusí byť tak zle," riekol Fred Basset nato. Ľudia pracujúci v realitách sú náchylní k optimizmu. "Môže to dopadnúť úplne dobre. Musíme si uvedomiť, že práve vyviazol z ťažkého nevoľníctva v manželstve s Grayce Mulliganovou. Po takej skúsenosti by nikto nestrčil znovu hlavu do oprátky.

"Presne to mi povedal na letisku, keď som nadhodil to nebezpečenstvo," povedal pán Trout, "a pripadalo mi, že to myslí naozaj vážne."

"Ak chcete vedieť, čo si ja o tom myslím," vravel pán Flannery, ktorého svetonázor bol skôr pesimistický, lebo sa stýkal so spisovateľmi a scenáristami, "najskôr to bude úplne naopak. Po skúsenosti s Grayce mu každá ženská bude pripadať ako úžasná príležitosť, takže prepadne prvej siréne, ktorá mu príde do cesty. Zvlášť ak bude trochu pod parou. Viete, čo to s ním robí, dá si pár panákov..."

Na tie slová sa čela ešte viac zachmúrili, pery sa tesnejšie zomkli a oči potemneli. Nálada sa akomak obrátila proti pánu Troutovi: "Mal si ho varovať, E.T.!" povedal Fred Basset.

"Varoval som ho opakovane," vravel pán Trout dotknuto. "Čo viac, dal som mu adresu na advokátnu kanceláriu, ktorá mu môže zaistiť človeka, ktorý by do istej miery fungoval ako náš záchranný systém."

Fred Basset zavrtel hlavou. Aj keď sršal bezmedzným nadšením, keď ukazoval prípadnému kupcovi nehnuteľnosť, v súkromí bol predsa len realistom.

"Čo môže nejaký amatér nahradiť Klub starých mládencov?"

"Veľmi pochybujem," povedal G.J. Flannery.

"Ja tiež," dodal Johnny Runcible.

"To chce, aby tam s ním bol niekto ako ty, E.T.," prehlásil Fred Basset. "Niekto, kto vie zhromažďovať dôkazný materiál a predniesť reč pred porotou. Nemohol by si tam za ním zájsť?"

"To je nápad!" riekol G.J. Flannery.

Pána Trouta to síce samého nenapadlo, ale keď sa nad tým zamyslel, malo to niečo do seba. Krátky rozhovor na letisku bude mať len ťažko trvalý dopad na človeka tak náchylného k manželstvu ako je Ivor Llewellyn. Keby však bol s ním v Londýne, stále mu nablízku, stále varujúci a znášajúci argumenty, mohol by byť niečo platný. Veľmi ho lákala vyhliadka na to, že by mohol hrať na city Ivora Llewellyna ako na strunný nástroj; v kancelárii teraz nemal veľa práce a celá firma mohla byť pokojne zverená starostlivosti jeho spoločníkov. Nemali teraz práve žiadnu cause célebre, ktorá by vyžadovala nepretržitú prítomnosť prvého kormidelníka.

"Máš pravdu, F.B.," povedal. "Len si zariadim v kancelárii pár vecí a poletím do Londýna."

"Nemôžeš letieť hneď?"

"Obávam sa, že nie."

"Potom teda nezostáva než modliť sa a dúfať, že neprídeš neskoro."

"To je teda fakt," povedali G.J. Flannery a Johnny Runcible.

-------------------------

 

Lietadlo s pánom Llewellynom na palube šťastne doletelo do New Yorku, bez toho, že by sa kto pokúsil ho uniesť, a ďalšie lietadlo ho dopravilo do Londýna, kde sa na uvítacom večierku usporiadanom londýnskou pobočkou firmy Superba-Llewellyn zoznámil s Verou Dalrymplovou, ktorá mala zakrátko vystúpiť v hlavnej úlohe pri premiére hry Sestrenica Angela od mladého autora menom Joseph Pickering.

Tmavými vlasmi sa podobala jeho piatim ženám a i inak bola príjemného zovňajšku, takže rýchlo zabudol na dôrazné slová svojho priateľa Trouta. Hra, v ktorej účinkovala, bola na scéne už štrnásť dní, keď si uvedomil, že by bolo radno vyhľadať advokátnu kanceláriu Nichols, Erridge a Trubshaw na Bedford Row.

--------------------------

 

Vera Dalrymplová a akýsi muž stredného veku skúšali scénu z hry Sesternica Angela na javisku Regal Theatre na londýnskej Shaftesbury Avenue; i povrchný pozorovateľ by zakrátko spozoroval, že slečna Dlarymplová má z hry ďaleko viac. Toto zistenie by bolo úplne oprávnené. Herec, ktorý s ňou práve skúšal, hovorieval, že ak hráte s Verou Dalrymplovou, postačí, keď vašu postavu namaľujú na kulisu.

V hľadisku sedel Joe Pickering s devou, ktorá ho spovedala pre nejaký ženský časopis a ktorá bola taká pekná, že pri prvom pohľade na ňu stratil vládu nad svojimi hlasivkami. Svojim briskným prístupom ho však rýchlo priviedla do celkom normálneho stavu, a teraz už veselo klábosili, ako by sa poznali odjakživa. Pritom však o nej vedel len, že sa volá Sally Fitchová a že pracuje pre týždenník menom Žena a čosi, ale to čosi mu nejako uniklo.

Pôvodný koncept osoby Joea Pickeringa, ako bola Prírodou zamýšľaná, bol v podstate veselý až ľahkovážny, a v tom pláne tiež existoval až do doby, kedy sa jeho prvá divadelná hra stala obeťou hviezdy tak náročnej ako bola Vera Dalrymplová. Žiadny citlivý mladý muž by tou skúsenosťou nezostal nedotknutý. Jeho duša sa obrnila už v prvej fáze ich spolupráce a s blížiacou sa premiérou sa viac a viac cítil ako v závere ťažkého boxerského stretu.

Sally s ním prebrala jeho tvorivú metódu a zmenila tému.

"To je zvláštne, aké ponuré je divadlo cez deň, keď sa nehrá," povedala.

"Dejú sa tu ponuré veci," vysvetlil zasvätene.

"Nejaký spisovateľ krimi príbehov by sem mal umiestniť vraždu. Tu, ako sedím, to by bolo úžasné miesto pre ukrytie mŕtvoly. Menšia mŕtvolka nejaká. Napríklad trpaslík, ktorý mal v mladosti zarazený rast tým, že fajčil cigarety. Tak malý, že sa mohol skryť pod zloduchovym klobúkom, ale nanešťastie kýchol a tak ho objavil. Zloduch ho potom odpravil. Ten nápad máte odo mňa zadarmo, ako bonus."

"Vďaka. Ale prečo ho ten zloduch ukryl pod sedadlom?"

"Niekam ho musel ukryť. To už musíte domyslieť, nebudem to celé písať za vás."

Nielenže je pekná, ale má aj čarovný hlas, povedal si. Teda aspoň on bol tým hlasom okúzlený, ale okúzlenie zrejme neplatilo na všetkých prítomných, lebo z javiska sa ozvalo: "Prekrista, nemôžete byť chvíľu ticho tam vzadu? Tu sa nedá pracovať, keď do toho stále niekto trepe."

"Ó pardon," povedal Joe, "prepáčte, prosím."

"Hlas boží?" spýtala sa Sally ohromene.

"Slečna Dalrymplová."

"Jasné, mala som ju poznať. Tiež som s ňou robila interview."

"Tak prosím vás," zaznelo zo scény.

"Nemajú nás tu radi," povedala Sally. "Poďme do foyeru. Povedzte mi," pokračovala, keď za sebou zavreli dvere, "čo si myslíte o tejto dramatickej umelkyni? Len medzi nami, to nie je pre interview."

Joe nemusel o svojej odpovedi dlho premýšľať.

"Pokladám za možné, že jej matka ju mala rada."

"Ale vy nie?"

"Ja nie."

"Príliš temperamentná?"

"Príliš."

"Panovačná?"

"Veľmi."

"Náladová?"

"Diabolsky."

"Ale inak je fajn, že?"

"Ani dosť málo. Kradne špilce."

"Čo?"

"Chce pre seba veci, ktoré mal pôvodne povedať niekto iný, a úplne tým rozvracia celú show. V tej scéne, ktorú teraz práve skúšajú, mal ten chlapík povedať niečo, čo nadväzovalo na dej v druhom dejstve. Ten príbeh na tom závisel. Ale ona sa vykašle na príbeh, jej ide len o to, aby mala každú repliku, po ktorej sa diváci smejú. Tú scénu som niekoľkokrát musel prepísať, pokiaľ pre seba nedostala všetky špilce, o ktoré mala záujem."

"To sa o nej hovorí, že je hrozne sebecká."

"Ha!"

"A nemôžete jej povedať, aby sa šla vypchať?"

"Ako by som mohol? Ona to tu šéfuje."

"Je vydatá?"

"O ničom takom neviem."

"Ľutujem jej manžela, ak nejakého má."

"Určite si zaslúži súcit."

"Ale čo narobíme. Tak späť k tomu interview."

"Je to nutné? Nerád o sebe hovorím."

"To sa bohužiaľ nedá nič robiť, je to vaše interview."

"Nechápem, prečo váš časopis potrebuje rozhovor práve so mnou. Nie som predsa nič moc."

"Však náš časopis tiež nie je nič moc. Určite ste okrem spisovania v živote robili ešte niečo, čo by mohlo naše čitateľky zaujímať. Máte nejaký koníček? Boxujete, že?"

"Kto vám toto povedal?"

"Šéfka. Je boxerská fanúška. Povedala mi, že ste nedávno vyhrali amatérsky šampionát."

"Len taký menší turnaj, v strednej váhe."

"Určite tam sedela v prvej rade pri ringu."

"To je zvláštne, že sa zaujíma o box. Neboxuje tiež sama?"

"Ani by som sa nedivila. Ale najlepšie roky už má za sebou. - A teraz ešte niekoľko otázok na vaše spisovanie."

Joe sa ošíval. Túto tému nemal ani trochu rád.

"Celkom nie je o čom hovoriť. Píšem večer, keď prídem domov z kancelárie."

"Ako ja. Kde pracujete?"

"U advokáta, ktorý robí len urážky na cti a podobné prípady."

"To je asi otrava. Prečo ste si toto vybrali?"

"Nedobrovoľne. Študoval som na advokátske skúšky, ale rodinné financie akosi vzali za svoje, a tak som musel vziať, čo bolo."

To ju na chvíľu umlčalo.

"Smola," riekla po chvíli.

"Dosť mi to vadilo," prisvedčil.

"Ako to, že ste dopoludnia na skúške, keď máte byť v kancelárii?"

"Mám práve dovolenku."

"Á tak. Máte rád úradnícku prácu?"

"Veľmi nie. Je to nutnosť, živobytie. Radšej by som písal."

"Ja tiež."

"Ako ste vy na tom s písaním?"

"Nie je to najhoršie. Lenže otázky tu dávam ja."

"Ale ja by som sa chcel niečo dozvedieť o vás."

"Nu, keď to musí byť, môj životopis: dcéra vidieckeho vikára vo Worcestershire. Vypadla z domu. Rozličné zamestnanie, potom nadlho osobná sekretárka a spoločnica u Leticie Carberryovej. Poznáte ju?"

"Nespomínam si."

"Popredná funkcionárka Ligy proti tabaku."

"To som teda rád, že ju nepoznám. Dokážem si predstaviť, poznám ten typ: tlstá machňa, každého sekíruje, kto jej príde do cesty."

"To sa mýlite, štíhla a ako cukorkandlík. Nepríliš chytrá."

"To iste nie, keď vám dala padáka."

"A prečo si myslíte, že mi dala padáka?"

"No, vidím vás tu, oslobodenú od jej zlého vplyvu."

"Bolo toho na mňa moc a ona sa rozhodla, že potrebuje mužského tajomníka. Mohla som u nej síce zostať ako spoločnica, ale naraz si vzala do hlavy, že pôjde do Južnej Ameriky, a ja som chcela žiť v Anglicku. Prečo do Južnej Ameriky? Asi sa dopočula, že sa tam veľa fajčí. Dúfala, že ich to tam odnaučí. Rozišli sme sa úplne v dobrom, skoro ako keď sa matka lúči s dcérou, alebo aspoň ako keď sa teta lúči s neterou. Aj keď som vlastne nikdy nepočula o tete, ktorá by sa lúčila s neterou."

"Nemôže to byť iné, než keď sa strýc lúči so synovcom, povedal by som."

"A tak som prišla do Londýna a zakotvila v tomto zamestnaní."

"Bol to šťastný krok?"

"Rozhodne, mám tú prácu veľmi rada. A teraz, preboha, zase niečo o vás. Táto hra je pre vás asi veľmi dôležitá, že? Vaša prvá."

"Tá hra pre mňa znamená úplne všetko."

"Tak aby vám to vyšlo!"

"Vďaka! Tiež ste napísali nejakú hru?"

"Nezačínajte zase," povedala Sally. "Nepredstavujte si, že som sem prišla s úmyslom poskytnúť vám materiál pre svoju biografiu."

Keď odišla, podľa jeho názoru predčasne, dostal Joe nápad, že by mal zlepšiť svoj vzťah ku slečne Dalrymplovej. Počkal si na ňu, keď vychádzala z divadla, a pozval ju na obed. Strašne rada by prijala jeho pozvanie, ale bohužiaľ už je zadaná. Bude totiž obedovať s pánom Llewellynom, ktorý je jednou z vedúcich osobností vo svete filmového umenia.

 

Bachelors Anonymous (1973), autor Pelham Grenville Wodehouse

Klub starých mládenců preložil Ivan Vávra, Vyšehrad, 2007