Bertranda

Studenými chodbami, v profesorskom talári a barete, s taktovkou v ruke, kráčala k hudobni slečna Meadowsová so zúfalstvom chladným, krutým ako nôž zarytý hlboko v srdci. Okolo nej sa ponáhľali, poskakovali, poletovali dievčatá rôzneho veku, zružovelé od čerstvého vzduchu, prekypujúce tou bujarou veselosťou, akú pôsobí cesta do školy za krásneho jesenného rána. Z priehlbín tried repetili hlasy. Zvonilo. Niekto skríkol akoby vtáčím hlasom: "Muriel." A potom niečo dunivo zabuchlo o schody. Niekto pustil činky.

Slečnu Meadowsovú zastavila profesorka fyziky.

"Dobré ráno," zašveholila sladunko. "To je chladno! Ako v zime."

Slečna Meadowsová si stále jatrila tú ranu v srdci a nenávistne hľadela na profesorku fyziky. Všetko bolo na nej sladké a mdlé ako med. Človek by sa vôbec nedivil, keby sa jej naraz do tej žltej čupriny zamotala včela.

"Je dosť čerstvo," povedala slečna Meadowsová mrzuto.

Tá druhá sa usmiala svojím cukríčkovým úsmevom.

"Vy ste nejaká zmrznutá," povedala. Vygúlila modré oči; zableskol v nich posmech. (Snáď niečo nespozorovala?)

"Také zlé ta zasa nie je," povedala slečna Meadowsová, uškľabila sa na profesorku fyziky na oplátku za jej úsmev a šla ďalej...

V hudobni sa zhromaždil štvrtý, piaty a šiesty ročník. Rámus bol ohlušujúci. Na stupienku pri piane stála Mary Beazleyová, ktorá hrávala sprievod; bol to miláčik slečny Meadowsovej. Otáčala stoličkou pri piane. Keď zočila slečnu Meadowsovú, hlasitým "Pst!" varovala dievčatá. Slečna Meadowsová s rukami zasunutými v rukávoch a s taktovkou pod pažou sa šinula prostrednou uličkou, vystúpila na stupienok, prudko sa otočila, schmatla mosadzný stojan na noty, postavila ho pred seba a dvakrát klepla silno taktovkou, aby zjednala ticho.

"Ticho, prosím! Okamžite!" a bez toho, že by sa na niekoho pozrela, preletela zrakom more farebných flanelových blúzok, mihajúcich sa ružových tvárí a rúk, rozplývajúcich sa motýľov vo vlasoch, roztvorených nôt. Vedela až príliš dobre, čo si všetky myslia. Meady je nahnevaná. Len nech si to myslia! Viečka sa jej zachveli, vzdorne pohodila hlavou. Čo záleží na mienke takých osôbok človeku, ktorý na smrť krváca, ranený priamo do srdca takým listom -

..."Som stále pevnejšie presvedčený o tom, že náš sobáš by bol omyl. Nie hádam že by som Vás nemiloval. Milujem Vás, ako len vôbec môžem ženu milovať, ale úprimne povedané, došiel som k názoru, že sa nehodím pre manželstvo, a keď si predstavím ten usadlý život, berie ma" - a slovo "hnus" bolo ľahko preškrtnuté a nad ním napísané ľútosť.

Basil! Slečna Meadowsová sa niesla hrdo k pianu. A Mary Beazleyová, ktorá už na to čakala, sa uklonila, lokničky jej spadli do tváre, keď vydýchla: "Dobré ráno, slečna profesorka!" a skôr jej prisunula než podala krásnu žltú chryzantému. Tento obrad s kvetinou sa opakoval už oddávna - celučký trimester. Patrilo to už k hodine spevu rovnako ako otvorenie piana. Ale dnes ráno, namiesto aby si ju zastrčila za pás, namiesto aby sa naklonila nad Mary a povedala: "Ďakujem, Mary. Tá je krásna. Strana tridsiatadruhá," slečna Meadowsová si chryzantémy - hrôza ! - ani nevšimla, neodpovedala Mary na pozdrav, ale ľadovým hlasom povedala: "Strana štrnásta a pozor na prízvuky."

Otrasná chvíľa! Mary očervenela, až jej vhŕkli slzy do očí, ale slečna Meadowsová už odišla k stojanu; jej hlas sa rozľahol hudobňou.

"Strana štrnásť. Začneme na strane štrnástej. Žalospev. Teraz už to, dievčatá, musíte vedieť. Vezmeme to všetky naraz; nie po hlasoch, všetky naraz. A bez prednesu. Spievajte celkom prosto, ľavou rukou si taktujte."

Zdvihla taktovku; dvakrát zaklopala na stojan. Mary udala začiatočný akord. Všetky lavice sa spustili do taktu a mladé trúchlivé hlasy sa rozhlaholili:

Ó, ako rýchlo vädnú šťastia kvety,
jeseň ustupuje zime tklivej.
Koniec! Koniec je už hudbe brisknej.
Tíchne, hasne, plynie v nové svety.

Ach, bože! Nemohlo byť nič smutnejšieho než tento žalospev. Každý tón bol vzdych, kvíľ, ston hrozného žiaľu. Slečna Meadowsová zdvihla paže v širokom talári a taktovala oboma rukami "...som stále pevnejšie presvedčený, že náš sobáš by bol omyl..." taktovala. A hlasy nariekali: Koniec! Koniec je... Čo ho to len posadlo, že napísal taký list! Čo ho k tomu primälo! Tak zčistajasna. Jeho posledný dopis bol celý o knižnici z tmavého duba, ktorý kúpil na "naše" knihy, a o peknom vešiačiku do predsiene, ktorý niekde videl, "taká vkusná vecička s vyrezávanou sovou, ktorá drží v drápoch tri kartáče na klobúky". Ako sa tomu musela smiať! To môže napadnúť len muža, že budeme potrebovať tri kartáče na klobúky! Plynie v nové svety, spievali hlasy.

"Ešte raz," povedala slečna Meadowsová. "Ale teraz každý hlas osobitne. A ešte bez prednesu." Ó, ako rýchlo. Druhé alty zneli tak chmúrne, že až človeka mrazilo. Vädnú šťastia kvety. Keď za ňou Basil naposledy prišiel, mal v gombíkovej dierke ružu. Ako mu to pristalo v tom svetlomodrom obleku s červenou ružou! Však on to dobre vedel. Najprv si uhladil vlasy, potom fúziky. Zuby mu svietili, keď sa usmial.

"Riaditeľova žena ma stále pozýva na večeru. Je to otrava. Nemám tu nikdy voľný večer."

"A to nemôžete odriecť?"

"V mojom postavení si to s nimi nemôžem rozhádzať."

Hudbe brisknej, kvílili hlasy. Smútočné vŕby za vysokými úzkymi oknami sa kolísali vo vetre. Stratili už polovicu lístia. Drobné lístky, ktoré sa ešte udržali, trepotali sa ako rybičky na udici. "...Nehodím sa pre manželstvo..." Hlasy zmĺkli; piano čakalo.

"Ujde to," povedala slečna Meadowsová, lenže stále takým divným, kamenným hlasom, že mladšie dievčatá dostali naozaj strach. "A teraz, keď to už viete, vezmeme to s prednesom. Vložte do toho čo najviac citu. Myslite na tie slová, dievčatá. Vžite sa do toho. Ó, ako rýchlo," zvolala slečna Meadowsová. "To musí prepuknúť v hlasité, silné forte - v nárek. A potom v druhom riadku ako keď do toho zavanie studený vietor. Tklivéé!" povedala takým hlasom, že sa až Mary Beazleyová pri piane celá otriasla. "Tretí riadok je ustavičné crescendo. Koniec! Koniec je už hudbe brisknej. Od slova Tíchne - v poslednom riadku je prechod a slovom hasne - začnú hlasy odumierať... slabnúť... až slová v nové svety prejdú do tichého šepotu... A v poslednom riadku môžete čo najviac spomaliť. Tak prosím."

Zasa dva ľahké údery a zasa zdvihla paže. Ó, ako rýchlo... "a keď si predstavím ten usadlý život, berie ma hnus." Áno, hnus napísal. Znamená to, že ich zasnúbenie je nadobro zrušené. Zrušené. Ich zasnúbenie. Ako sa ľudia divili, že sa vôbec zasnúbila. Profesorka fyziky tomu zo začiatku nechcela ani veriť. Ale najviac sa divila ona sama. Mala tridsať. Basil dvadsaťpäť. Bol to zázrak, hotový zázrak, keď jej povedal vtedy navečer cestou z kostola: "Viete, zapáčili ste sa mi, ani neviem, ako sa to stalo." A zmocnil sa cípu jej boa z pštrosích pier. Tíchne, hasne, plynie v nové svety.

"Znova! Znova!" povedala slečna Meadowsová. "Výraznejšie, dievčatá! Ešte raz!"

Ó, ako rýchlo. Staršie dievčatá len horeli - niekoľko mladších sa rozplakalo. Veľké kvapky dažďa narazili na okno a vŕby zreteľne šepotali ... nie že by som Vás nemiloval...

"Ale, miláčik, ak ma miluješ," myslela si slečna Meadowsová, "nezáleží na tom, ako veľa. Miluj ma trebárs máličko." Ale vedela, že ju nemiluje. Ani mu nestálo za to preškrtať slovo hnus, aby to nemohla prečítať! Jeseň ustupuje zime tklivej. Bude musieť odísť zo školy. Keď sa to rozkríkne, nebude sa môcť profesorke fyziky a dievčatám ani do očí pozrieť. Musí niekam zmiznúť. Tíchne, hasne. Hlasy odumierali, slabli... ševelili... dohasínali...

Naraz sa otvorili dvere. Dievčatko v modrom šlo rozpačito uličkou, klopilo hlavu, hrýzlo si pery a krútilo strieborným náramkom na sčervenelom zápästí. Prišla až na stupienok a stala si pred slečnou Meadowsovou.

"Tak čo mi nesieš, Monika?"

"Prosím, slečna profesorka," povedalo dievčatko zajakavo, "slečna Wyattová vám odkazuje, aby ste prišli do riaditeľne."

"Dobre," povedala slečna Meadowsová. A na dievčatá prehovorila: "Spolieham sa na vás, že budete hovoriť ticho, pokiaľ budem preč." Ale ony boli také zdeptané, že sa ani na nič iného nezmohli. Väčšinou si len utierali nos.

Na chodbách bolo ticho a chladno; kroky slečny Meadowsovej sa hlučne rozliehali. Riaditeľka sedela pri stole. Chvíľu sa na slečnu Meadowsovú nepozrela. Ako obyčajne vyprosťovala škripec, ktorý sa jej zachytil v krajkovej viazanke. "Posaďte sa, slečna Meadowsová," povedala prevľúdne. A zobrala z podložky ružovú obálku. "Poslala som pre vás, pretože vám prišiel telegram."

"Telegram pre mňa, slečna riaditeľka?"

Basil! Spáchal samovraždu, usúdila slečna Meadowsová. Ruka jej vyletela, ale slečna Vyattová telegram ešte nevydala. "Dúfam, že to nie je nič zlého," povedala teraz už len vľúdne. Slečna Meadowsová telegram roztrhla.

"List neplatí bol som nepríčetný vešiak dnes kúpil Basil," čítala. Nemohla od telegramu odtrhnúť oči.

"Ó nie, ďakujem, slečna riaditeľka," červenala sa slečna Meadowsová. "Nie je to vôbec nič zlé. Je to" - a rozpačito sa zasmiala - "je to od môjho snúbenca, píše, že... píše, že - "
Chvíľu obe mlčali. "Ach tak," povedala slečna Wyattová. A zasa chvíľu mlčali. Napokon slečna Wyattová povedala: "Máte ešte pätnásť minút vyučovania, slečna Meadowsová, nie?"

"Áno, slečna riaditeľka." Vstala. Div sa nerozbehla ku dverám.

"Ešte okamih, slečna Meadowsová," povedala riaditeľka. "Poviem vám, že som zásadne proti tomu, aby moje profesorky dostávali telegramy v čase vyučovania, okrem úplne vážnych prípadov, ako je úmrtie alebo ťažký úraz alebo niečo podobné," vykladala slečna Wyattová. "Dobré správy vždy počkajú, však, slečna Meadowsová."

Na krídlach nádeje, lásky a radosti spela slečna Meadowsová späť do hudobne, uličkou na stupienok k pianu.

"Strana tridsiatadruhá, Mary," povedala, "strana tridsiatadruhá," a zdvihla žltú chryzantému a pritisla ju k perám, aby zakryla úsmev. Potom sa obrátila k dievčatám a zaklopala taktovkou: "Strana tridsiatadruhá, dievčatá. Strana tridsiatadruhá."

My ideme k vám dnes s kyticami ruží
a s košmi sladkých plodov
vááám blahoželať...

"Dosť! Dosť!" volala slečna Meadowsová. "To je hrozné. To je strašné." Usmievala sa blažene na dievčatá. "Čo je to s vami? Myslite, dievčatá, myslite na to, čo spievate. Vžite sa do toho. S kyticami ruží. S košmi sladkých plodov. A vám blahoželať." Slečna Meadowsová sa odmlčala. "Nepozerajte sa tak nešťastne, dievčatá. Musí to znieť teplo, radostne, vrúcne. Blahoželať. Ešte raz. Rýchlo. Všetky naraz. Tak teraz!"

Tentokrát znel hlas slečny Meadowsovej nad všetkými hlasmi - plne, sýto, precítene.

The Singing Lesson (1920) napísala Katherine Mansfieldová

Zbierku poviedok Aloe preložili do češtiny Aloys a Hana Skoumalovi (Lidové nakladatelství Praha, 1975)