(Torquéstol, 1. september 1934)
Práve došlo vo fajčiarskom salóne k podivnému rozhovoru medzi mnou a jedným z rybárskych fanúšikov. Sú to Angličania, ako som zistil - nie Íri. Jeho priateľ zmizol pred niekoľkými dňami. Pozostalý sedel sám v rohu, z kútika úst mu visela ľuľka. Civel do prázdna. Cítil som jeho opustenosť a nedalo mi, aby som sa mu neprihovoril.
"Váš priateľ vás opustil?" poznamenal som.
Mrzuto zachrochtal. "Šiel za ženou," precedil. "A je tu také jedinečné rybárenie!"
"Jeho žena je chorá?"
"Ale čoby - zdravá jak ryba."
"Sú spolu už dlho?"
"Roky rokúce. Len aby mu to skazila. Nemôže ho chvíľu nechať na pokoji. Musí vždy niečo začať!"
Postrehol som, že je tak trochu mizogýn, a jeho ďalšie slová tento dohad potvrdili.
"Manželstvo," povedal, "je strašné puto. Strašné puto."
"Vy nie ste ženatý?" pýtal som sa.
"Bol som," odvetil a nepúšťal sa do podrobností. "Viem, čo hovorím."
Cítil som, že je na ňom, aby buď pokračoval v rozhovore, alebo mlčal. Nehovoril som viac. Pofajčieval chvíľu v pochmúrnom tichu.
"Je podivné, ako ten človek lipne na tej ženskej. - Ja ju poznám."
Cítil som že teraz bude hovoriť.
"Večne nepokojná," prehodil, "taká neposedná. Tentoraz strhla huriavk v bridžovom klube. Nactiutŕhanie... Niekto vraj povedal, že podvádza pri hre, alebo hádam ona to o niekom povedala, alebo hádam podvádzala. Väčšina z nich to tak robí, alebo to aspoň hovorí o iných. Nie sú šťastné, pokým nie je po hre a nezačnú sa hádať. Ale teraz to prasklo. A tu ten chudák... nie už najmladší... taký celkom príjemný človek... aby sa zobral uprostred prázdnin a vrátil sa. A ku čomu sa vracia? K tlupe ženských, vystrojených ako bohviečo a drmoliacich všetky naraz. Zastávať sa krivdy, spáchanej na manželke, a tak ďalej. Pohádať sa s vlastnými priateľmi. Zatiahnu do toho vždy svojich mužov... A tu je také jedinečné rybárenie!"
Po chvíli dodal: "Je to len tým, že nemajú dosť čo na práci."
"Ale prečo sa nezaoberá niečím užitočnejším? Mohla by napríklad pracovať v miestnej správe. Ženy niekedy majú administratívne nadanie. Alebo hádam by ju zaujímalo nejaké štúdium..."
"Ale kdeže. Vôbec sa im do toho nechce, veď to viete sám. Majú plnú hlavu bridžu a táranín - táranín a bridžu alebo toho prekliateho lurču."
Zdalo sa, že je obzvlášť zaujatý proti lurču.
Uznal som, že pokiaľ ide o prostredne zámožné ženy, má celkom pravdu. "Často som pozoroval, že nevedia, čo by robili," povedal som. "Už koľkokrát som sa tomu sám čudoval. V Paríži je to rovnaké. K čomu ten večný bridž, k čomu to večné poobedňajšie behanie?"
"Tie poobedia nám bol čert dlžen. Mali by byť všetky od dvoch do siedmich za mrežami. Všetky, jedna jak druhá. Bola by to neskonalá úľava."
Chvíľu húlil mlčky, pozerajúc veľmi múdro a vypúšťajúc oblaky dymu ako ohňový signál. Potom sa ma spýtal: "Videli ste už niekedy, že by ženská chytala ryby?"
Zamyslel som sa nad tou otázkou. "Je to veľmi hlboký a zaujímavý nápad," odpovedal som, "ale nevidel. Ale na Seine uvidíte pána a pani Dupontovcov na loďke - áno. Ale ona - buď pletie alebo číta román, alebo vybaľuje obed. Je to pravda. Nechytajú ryby. Nikdy nerybária. Nikdy som nevidel sedieť ženu samu s prútom a udicou - nikdy."
"A nikdy ju neuvidíte," vravel rozhodne, vyprázdňujúc veľmi zvoľna obsah svojej fajky do dlane.
"No, ženské," povedal, pokýval hlavou a odmlčal sa.
To teda je výjav s opusteným rybárom. Očividne boli jeho názory ovplyvnené osobným zážitkom. Ale ako ďaleko sa dnes medzi mužmi v jeho rokoch rozmohlo rozčarovanie a nenávisť k ženám? Moje možnosti pozorovania sú obmedzené, ale zdá sa mi, že v dnešných okolnostiach mnohí muži stredných rokov, ktorí by asi predtým boli pyšnými otcami rodín v plnom rozkvete, s povoľnými manželkami alebo manželkami, ktoré by sa aspoň povoľne tvárili, s poslušnými synmi a dcérami a množstvom vnukov a vnučiek, dnes žijú v neradostnom a neplodnom spoločenstve, strácajúcom s pribúdajúcimi rokmi stále viacej sviežosť a význam. Predtým so sebou prinášalo manželstvo dobrodružstvo detí a zakladania domova a bolo bohatým ľudským zážitkom. Dnes je svet plný neuspokojených dvojíc s ožobráčenými pudmi, ktoré túžia po všetkom a nedosiahnu nič.
My cicavci sme zrejme boli určení k plodeniu detí, k ich lopotnému odchovaniu až do fyzickej nemohúcnosti a konečnej smrti. Náš chrup je uspôsobený tak, aby vydržal práve po toto obdobie. Ak zhrnieme takto svoj spoločný údel, zistíme, že my ľudia musíme najprv prejsť adaptačnými procesmi, doteraz naplno nepochopenými. Že sa tak doteraz nestalo, zvyšuje vzájomné nezhody medzi mužmi a ženami.
Rybárove mizogýnstvo vo mne vyvolalo túžbu skúmať svoj vzťah k Dolores z iného hľadiska. Ako ďaleko je antagonizmus medzi mnou a Dolores len zvláštnou obmenou všeobecnej vojny medzi pohlaviami? Jej neplodnosť možno iba zvyšuje tú prirodzenú nevraživosť. Je možné, že ženy predstavujúce plodnú silu v širšom zmysle slova sa odriekajú ešte ťažšie splnenia svojich prirodzených túžob ako muži. Nemajú také únikové schopnosti ako mnohostrannejšia mužská bytosť. Nie sú schopné takého nadšeného odpútania sa od osobných životných pudov, akým je trebárs rybárska vášeň. Nedokážu sa tak ľahko uchýliť k abstraktom. Mňa napríklad stále viac uchvacuje predstava vychovateľskej a objaviteľskej úlohy. Prešla do sústavnej filozofie služby a prispenia ku všeobecným cieľom ľudstva, v ktorom stále viacej utápam svoje egoistické záujmy. Netrápi ma - pokiaľ viem posúdiť, čo sa odohráva v mojej duši - že nemám skutočný domov. Náš parížsky byt je prístrešie, ktoré je len chatrnou náhradou skutočnej domácnosti.
Ale cítim potrebu súdržnosti. Je hlboko v mojej povahe. Spoločný záujem o domov tvoril v predošlých časoch naozajstné spoločenstvo. Želal by som si mať niekoho, s kým by som sa mohol smiať, jednu alebo niekoľko spriaznených bytostí, s ktorými by som mohol voľne hovoriť o svojich názoroch, potrebujem niekoho, ku komu by som sa mohol dôverne obrátiť o pomoc, ak som v ťažkostiach, a nemám pritom jedinú živú dušu, ktorej by som sa takto mohol zveriť. Dolores je mi blízka asi tak, ako sú si Francúzsko a Nemecko - delia nás ozbrojené hranice. Hocičo jej poviem, stáva sa verejným majetkom, skôr či neskôr je to obrátené proti mne. Nemôžem uvoľniť svoje ja ani pred ňou, ani pred nikým iným, a ona nepotrebuje uvoľnenie svojho egocentrizmu. To je asi vysvetlenie, prečo píšem tento životopisný denník.
Ale napriek tomu, že súdobý rozvrat domácnosti, ochudobňujúci ženin život viac než mužov, doháňa ženu k tomu, aby sa viacej sústreďovala na vlastnú bytosť, hoci príliš nešetrne odhaľuje žene muža a mužovi ženu, rozdúchavajúc prirodzené rozdiely medzi nimi do naozajstného nesúladu, nevyplýva z toho ešte, že nepriateľstvo medzi mnou a Dolores je iba zvláštnym úkazom tohto všeobecného javu. Náš zásadný antagonizmus pramení z najpochabejšieho zo všetkých pochabých spoločenských zriadení, z nerozlučného bezdetného manželstva. Nemôžem sa od nej odpútať. Ale to len dodáva ostrie rozporom oveľa hlbším než sú obvyklé napätia medzi manželmi. V sexuálnych vzťahoch medzi nami nie je nezhôd až na to, že od nej odchádzam tak často za obchodom. Nenachádzam v našom pomere ani najmenšiu obdobu s Tolstého Kreutzerovou sonátou. Neprechádzame fázami milostnej vervy a nechute. Povedal by som, že to bol meravý, melancholický egocentrik, ktorý nikdy nebol dobrej mysle. Nie, neverím, že podstatou našich rozporov je obvyklý príbeh muža a ženy. Je to skôr príbeh dvoch skrz naskrz rozdielnych ľudí. Keby napríklad bola Dolores mužom, národnostne a kultúrne odo mňa odlišným, s ktorým by som bol zmluvne viazaný v zložitom a úzkom obchodnom pomere - trebárs tak, že by som bol starším spoločníkom podniku, z ktorého by som ho nemohol odstrániť - dochádzalo by medzi nami k rozporom hádam o niečo menej intenzívnym, ale v jadre veľmi podobným svárom, ktoré vyčíňajú medzi Dolores a mnou. Krížil by moje úmysly a opriadal by ma úkladmi rovnako ako to robí ona, a ja by som prepadal tomu istému bezmocnému rozhorčeniu.
Vraciam sa tak opäť k svojmu prvotnému a stále hlbšiemu presvedčeniu, že Dolores a ja nie sme v skutočnosti mužským a ženským predstaviteľom toho istého druhu, ale celkom rôznymi tvormi, ktoré sa nikdy vzájomne nepochopia. Som presvedčený, že v tomto svete sú ženy typu Wilbeck a - náladoví herci, napríklad - muži druhu Dolores.
Prečítal som si znova, čo som napísal onej noci o ľudskej pospolitosti. Bol som opojený prílišnou dávkou brandy a zmorený únavou, keď som to písal, a predsa cítim, že s tým stále ešte súhlasím. Myslím, že to nechám úplne tak, ako som to napísal. Domnieval som sa vtedy, že píšem arcipustú srandu, ale aj keď sa snáď vyjadrujem fraškovito, obsah je smrteľne vážny. Môj výlet do trochu zahmlených snových teórií nie je ani tak blúznením, ako skôr, ako by som to len nazval, objavom v stave dokonalého uvoľnenia mysle. Veď je známe, že pri absolútnom vypnutí pozornosti boli objavené mnohé veci, napríklad v hypnóze alebo keď boli vyriešené problémy v spánku. Keď som si myslel, že parodujem tie sociologicko-historické hrubospisy, uplatňoval som vlastne metódu, umožňujúcu, aby sa zhluk myšlienok uložených v podvedomí príhodne vynoril na povrch. Napríklad tá teória, že sa v ľudskej genetike zmiešalo veľa ľudských plemien - rovnako ako je to pri rôznych zmiešaných rasách v psom svete - nie je taká nepravdepodobná, aby sme ju len tak ľahko pustili z mysle. Zhŕňa najrôznejšie nápady, vyvierajúce z mojich rozhovorov s Foxfieldom a mojich biologických štúdií.
Ja a Dolores sme príslušníkmi dvoch rôznych plemien, ako Neandertalec a Cromagnonec. Hádam aj oni spolu mohli plodiť potomstvo...
Ešte pred chvíľou som pokojne písal. Potom som si uvedomil, že sa niečo zmenilo na mojom písacom stole, niečo tu chýba...
Obrázok Leticie zmizol. Našiel som útržky v koši na papier. Dolores isto vstúpila do mojej izby za mojej neprítomnosti - hnaná zrejme zvedavosťou. Snáď chcela vypátrať, prečo tu trávim toľko času. Ukladám zo zvyku tento rukopis do zamknutej aktovky, ale možno tu ležal nejaký list a stála tu tá podobizeň. Bola opretá o obyčajný mosadzný popolníček. Leticia mi ju poslala pred niekoľkými dňami...
Ale toto je konečné. Prehovorím s Dolores - a teraz hneď!
Z románu H. G. Wellsa Apropos of Dolores (1938)
Český preklad Jak skončila Dolores? vydalo v r. 1948 vydavateľstvo Práce v Prahe bez uvedenia autora prekladu
Komentáre