Leščuk dospel k presvedčeniu, že bude najlepšie, keď profesorovi nepovie, že bol včera na hrade. Ešte teraz ho mrazilo, keď si spomenul na šialené výkriky starého kniežaťa a panický útek bludiskom schodov a miestností.
Ešte šťastie, že ho knieža, prebudený z driemot, zrejme považoval za niekoho iného, keď kričal "Fraňo". Leščuk dúfal, že z toho dobrodružstva vykĺzne bez ujmy, pokiaľ nikomu nič nepovie.
Vlastne vôbec nemal v úmysle tam chodiť. Ale keď sa včera po hádke s Majou vydal do lesa a naraz sa ocitol v blízkosti hradu, spomenul si, čo hovoril profesor: že na západnej strane sú hradby rozborené.
Pôjdem tam! Povedal si. Musel niečo robiť, niečím sa zamestnať - bol ako opitý, všetko mu bolo jedno - hlavne aby prestal myslieť na tamto s Majou.
Dvakrát bol nútený sa vyzliecť a preplávať odpornú zabahnenú vodu. Naozaj, zblízka bola hladká stena hradných hradieb plná rýh a puklín, tu a tam boli dokonca vypadnuté kamene, ktoré vytvorili veľké diery asi vo výške prvého poschodia. Po niekoľkých nepodarených pokusoch sa predsa len vyšplhal do jednej z nich po vydrobených tehlách.
Bol na hrade. Porozhliadol sa na všetky strany a povedal si: Keď už som tu, tak sa tu porozhliadnem...
Opatrne zliezol na nádvorie a zašiel do budovy, v ktorej v tme civeli otvory po vytlčených oknách. Prázdno. Nikde žiadne poklady. Veľké miestnosti, vlhké a holé, otlčené. Nikde živej duše. Krysy.
Kráčal stále uvoľnenejšie, potom stisol kľučku nejakých dverí a neveril vlastným očiam: uvidel pred sebou vo svetle sviec starčeka na posteli. Ten začal kričať, keď ho uvidel. Zabuchol dvere a ako šialený sa rozbehol späť ku vchodu. Našťastie si nesplietol cestu. Za pár minút už bol pod hradbami a za dve hodiny v Polyke.
To je všetko.
Prečo som tam vôbec liezol? premýšľal, keď kráčal parkovou alejou. Žul steblo trávy. Tá prekliata náhoda! Predtým almara, a teraz hrad! Už dvakrát ma mohli chytiť... Až doteraz som predsa nikomu nevzal ani halier! Čo sa to deje? Najlepšie bude, keď sa zoberiem a odídem. A koniec.
Mal na Maju zlosť. Bolo by mu vlastne milšie, keby bola vtedy v skrini začala kričať a zachovala sa normálne. Potom by to bolo aspoň jasné. Ale takto?
Sám nevedel, či je ešte čestný, alebo už nie. A to ho trápilo. Ale súčasne bol Majou nehorázne pohoršený. Nie, takto by sa slušné dievča zachovať nemalo. To všetko je kvôli nej!
Veľmi to síce nechápal ale vedel, že sa to všetko deje kvôli nej.
Obzrel sa.
Vedľa neho stála Maja a šelmovsky sa usmievala.
"Chcela by som vám niečo vrátiť," povedala.
Ukázala mu vreckový nôž.
"Kde ste ho našli?" spýtal sa udivene.
"Na hrade."
Stuhol.
"Takže nie je môj!"
Usmiala sa.
"Nehrajte komédiu," povedala svojim stíšeným hlasom. "Viem, že ste tam boli. Videla som vás. Ja som tam včera tiež bola. Nebojte sa, nikomu to nepoviem."
"Nepoviete?"
"Nie..."
Blysla po ňom očami a on naraz zacítil že to naozaj nikomu nepovie. Ako keby si rozumeli už roky. Pristúpila k nemu bližšie.
"Prečo ste tam šli?" spýtala sa zblízka a jednou rukou sa oprela o strom. Zase sa pousmiala, zaklonila hlavu, pozrela sa na vrchovec stromu a potom znova naňho. Všetko to bolo také dôverné, akoby doň štuchla lakťom.
Keď otáľal s odpoveďou, opakovala ticho, ale neodbytne, sotva pohybujúc perami:
"Nikomu to nepoviem. Šli ste tam pre... pre to isté, pre čo do mojej skrine?"
Má jej povedať, že peniaze chcel zobrať iba zo zlosti, aby sa jej pomstil? Nie, aj tak by mu neverila. V jej hlase znelo nakoniec čosi také... také chtivé a nenásytné, že cítil, že sa nemusí ospravedlňovať. Namiesto aby odpovedal jasne, len sa zasmial - a ona mu odpovedala tým istým dráždivým smiechom, ktorý už raz počul, vtedy v predsieni, keď sa ho pýtala, či by chcel urobiť kariéru.
"Vy ste..." povedal, hoci nevedel, čo vlastne chce povedať.
Smiali sa a nevdojak si jeden druhého prezerali. Sú si naozaj takí podobní? Tá podobnosť pôsobila obom veľkú radosť, zbližovala ich, spájala, vzbudzovala v nich dôveru.
"A ako ste vedeli, že v skrini sú peniaze?" spýtala sa slečna Ocholovská, akoby nebola majiteľkou skrine a peňazí, ale spolupáchateľkou krádeže.
"Keď ste vo vlaku spali, vytiahol som vám z kabáta list a prečítal som si ho."
"Tak vy ste si prečítali list od mojej matky! Áno, písala mi o peniazoch. Ale prečo ste mi ten list vytiahli?"
"Bol som zvedavý!"
Zase sa rozosmiali. Tak skvelo si rozumeli. Ona sa však spýtala len tak mimochodom:
"A ako vás napadlo, že na hrade je čosi čo sa dá zobrať? Kto vám to povedal? Profesor Skoliňský?"
"Ako to viete?!"
Privrela oči.
"Zaujíma ma to. Môj snúbenec predsa býva na hrade a je sekretárom kniežaťa. Som na tom za-in-te-re-so-va-ná. Ale... Chcete sa so mnou porozprávať celkom úprimne?"
"Áno."
"Ruku na to?"
"Ruku na to."
Podali si ruky.
"Poslal vás na hrad pán Skoliňský?"
"Vlastne áno. Povedal mi, že tam môžu byť veľké poklady, že to vyčítal v nejakých starých listinách. Poslal ma tam, aby som sa pozrel, či tam naozaj niečo je. Tak som si povedal - pôjdem tam a pozriem sa. Ale sľúbili ste mi, že to nikomu nepoviete."
Krátko jej rozprával, ako tá jeho výprava prebehla.
"No a čo?"
"Ále... Videl som len pár miestností, a tie boli prázdne. Holé steny. V iných možno niečo je. Tak čo, sú na hrade tie poklady, alebo nie sú?" opýtal sa zvedavo, ale neodpovedala mu.
"Hovorili ste so Skoliňským, keď ste sa vrátili?"
"Ešte nie. Iba budem."
"Tak mu nič nehovorte. Zatiaľ," povedala. "Vydržte to dozajtra. Ešte o tom budem premýšľať. Nepoviete mu to?"
"Nemusím mu to hovoriť."
"Tak si poďte zahrať, už je sucho!"
Rozbehla sa ako o preteky. Snažil sa ju predbehnúť, ale pred domom Maja spomalila.
"Len pokoj," zašepla. Vzali si rakety a lopty.
Hneď prvé údery ich presvedčili, že tentoraz budú hrať skvelo! Obaja hrali s najväčším zaujatím, s potešením, zabúdajúc na celý svet. Maju prekvapilo, že sa jej darí nejakým zázrakom vyberať loptičky, o akých sa jej doposiaľ ani nezdalo, on zas v sebe s každým úderom objavoval nové svety. Nikto sa na nich nedíval. Podobný štýl a spriaznenosť temperamentov spôsobovali, že si bleskurýchlo rozumeli, hrali harmonicky, jeden vydobíjal z druhého maximum obratnosti, pružnosti, úsilia.
Maja prehrávala. Prehrávala tým viac, čím viac sa on osmeľoval a rozširoval svoje možnosti. Ale bránila sa - zubami nechtami neústupne.
Vo chvíli, kedy menili strany, sa jej provokatívne spýtal:
"Tak čo?"
A ona odpovedala udýchaným šepotom, sotva počuteľne:
"Skvelé!"
Ale pred koncom setu naraz hodila raketu na zem a ušla domov. Zostal stáť na kurte nechápajúc, ako sa to všetko mohlo medzi nimi odohrať. Ako sa mohlo stať, že jej všetko hneď povedal. Že spolu naraz začali hovoriť, akoby sa poznali desať rokov. Že sa im ták úžasne hralo. A prečo utiekla, čo ju zas uhryzlo. Nevedel. Bol úplne hlúpy, ale srdce mu súčasne zalievala radosť zmiešaná so strachom.
Keď ho po obede profesor zastavil a spýtal sa na hrad, odpovedal mu, že sa už včera síce pokúšal nájsť vchod, ale nemohol sa k hradu dostať, pretože všade bola buď voda alebo blato.
"Dnes večer to zas skúsim, ale dovnútra nepôjdem. Keď chcete vedieť, čo tam je, choďte si tam sám. Ja sa do toho nechcem pliesť."
"Ale ale," povedal profesor. "Obídem sa bez tvojej pomoci."
Lenže Leščuk už myslel na niečo iné. Pokúšal sa nájsť Maju, ale neobjavovala sa, a pri obede sa na ňho ani raz nepozrela.
Večer sa vydala za svojim snúbencom. V dlhom plášti, ruky vo vreckách, hlavu sklopenú, šla rýchlym krokom po hrádzi medzi spiacimi rybníkmi zarastenými rákosím. Vychádzal mesiac.
Henryk by mal byť spokojný - myslela si, keď nervózne kráčala po klzkej čistine. - Všetko som zistila dokonca skôr a ľahšie, než som predpokladala. Získala som si jeho dôveru a on teraz bezo mňa nič neurobí. Áno, Henryk bude spokojný - opakovala si a voda jej čvachtala pod nohami - bude spokojný!
Ona sama však spokojná nebola. Ani trocha! Keď si spomenula na ten ich rozhovor, na svoje úsmevy, na to, ako ľahko si porozumeli, a potom na ten beh pre rakety, očervenela a pridala do kroku ako niekto, kto sa pokúša utiecť. Zatínala zuby a päste ako pri spomienke na trápnu netaktnosť a márne si nahovárala, že znižovať sa k úrovni toho chlapca bola len zámerná hra. Ako si teraz pripadala smiešna! A jemu podobná! Čím ďalej tým podobnejšia!
Nie, to je pobláznenie!
Cholawický na ňu čakal v sklepe a zaviedol ju do svojej izby. Krátko mu rozprávala všetko, čo sa od Leščuka dozvedela.
"Tak som sa nemýlil," zašepotal zdesene. "Profesor niečo tuší! Od začiatku som si to myslel! Čo budeme robiť?"
"Keď nebudem chcieť, nepovie mu Leščuk o tom, že tu bol, ani slovo. Sľúbil mi to."
"Pozerám, že ste si porozumeli."
Odpovedala:
"Áno, porozumeli."
"Ale nie, to je hlúposť!" chodil po miestnosti a mädlil si ruky. "Kto mi zaručí že mu nič nepovie? Ty si myslíš, že ten vlezlý estét prestane sliediť? Zrejme takých ľudí málo poznáš! Musíme sa ho proste zbaviť."
"Čo chceš urobiť?" spýtala sa.
Zasmial sa.
"Mám proste v úmysle ho presvedčiť, že tu nemá nič na práci, že tu žiadne poklady nie sú, a koniec. On predsa žiadnu istotu nemá. Už viem, ako to urobíme!"
Vypil pohárik vodky a chvíľu počúval. Po každých pár slovách sa odmlčal a počúval, či sa knieže neprebudil, či sa nezačal prechádzať po sálach... Ale všetko bolo v poriadku.
"Budeme musieť schovať všetky predmety, ktoré by mohli mať nejakú hodnotu. Predovšetkým obrazy a gobelíny. Skriňa alebo iný kus nábytku môže byť síce pekná, ale veľké umelecké dielo to nie je. Na to nažhavený nebude. Ak sa presvedčí, že tu nič iné nie je, nechá nás na pokoji. Musíme ho sem nejako dostať, aby si to prezrel."
"Ale ako?"
"To nebude také ťažké. Psst..."
Niekto tam chodil, bolo počuť šuchot papúč a po chvíli sa na konci rady miestností ozval suchý starecký kašeľ. Potom počula Maja polohlasné, bezmocné volanie:
"Henrík, Henrík..."
Cholawický zaklial a odišiel.
Zostala sama. Ako neznášala samotu na hrade! Dokým bol Cholawický s ňou a o niečom sa bavili, dalo sa to ešte vydržať, všetko vyzeralo akotak triezve a normálne, hoci riskantné.
Maju nedesilo konkrétne riziko ani ťažkosti, ktoré bolo nutné prekonať. Ale keď zostala sama a keď ticho, melanchólia a prázdnota hradu narastali zo všetkých strán, útočili zo všetkých medzier a otvorov, potom jej celá tá spleť udalostí, do ktorých sa dostala, pripadala odporná a zlovestná, hriešna a hrôzostrašná, a dievča brala predtucha, že kráča po šikmej ploche, ktorá ju postupne a nebadateľne privedie k niečomu strašnému.
Bála sa hradu, bála sa snúbenca, ale najviac sa bála sama seba, tých nebezpečenstiev číhajúcich v hlbinách jej povahy, ktorá bola príliš odvážna, príliš nepokojná a príliš túžila po šťastí. Chmúrne staré murivo, z ktorého čítala minulosť, akoby šepotalo: Beda tomu, kto príliš ľahkomyseľne beží za prchavým šťastím!
Lenže ona chcela byť šťastná! Musí byť šťastná! Všetko, čo robila, robila preto, aby bola šťastná a mohla si plno vychutnať radosť zo svojej krásy a mladosti.
Ako ma to všetko pohlcuje! pomyslela si so strachom, nehybne stojac uprostred miestnosti.
Radšej sa ani nepohla, mala pocit, že každý jej pohyb by mohol byť zaznamenaný a zapamätaný tými nemými vidúcimi stenami.
Ako ma to pohlcuje! Už som Henrykovou spoločnicou! A čo tamten, Leščuk? Ako toto všetko skončí? Nemala by som sa o tom porozprávať s matkou? napadlo ju, ale hneď tú myšlienku zapudila. Má hľadať pomoc u matky? Nie, zvládne to sama.
Cholawický medzitým zaklopal na izbu kniežaťa, a bez toho, že by čakal na odpoveď, vošiel dovnútra dosť neomalene, s rukami vo vreckách a so zamračeným a nespokojným výrazom.
Bola to divná izba. Pomerne neveľká, s vyklenutým stropom, kruhovitá, pretože bola vo veži, s tromi oknami v múre takom hrubom, že bočné steny okien boli hlboké dva metre. Steny boli do polovice pokryté poničeným dubovým obložením so sotva viditeľným dezénom.
Obrovská posteľ s baldachýnom stála priamo uprostred, okrem toho tam boli dve leňošky, umývadlo - a mnoho maličkostí, nekonečné množstvo fľaštičiek, krabičiek, súčastí odevu, príborov, pohárov od zaváranín, tanierikov, bibelotov a iných podivných predmetov.
Knieža už roky nedovolil nič odniesť, pretože nemal silu si tam urobiť poriadok sám a hrozne sa bál, aby mu neodniesli niečo, čo by ešte mohol potrebovať. Pretože starý komorník Gregor bol tiež dosť nemohúci, bola všade neuveriteľná špina. Posteľné prádlo bolo skoro šedivé, lebo knieža už niekoľko mesiacov váhal, či ho má dať oprať. Nenávidel akúkoľvek zmenu.
Malý chudý starček s aristokratickou vtáčou tvárou sedel na posteli a ustrašene hľadel na Cholawického.
"Volali ste ma?" spýtal sa tvrdo sekretár.
"Ale kdeže, ale kdeže, Henrík, to sa ti len zdalo. Predsa ťa nebudem volať, keď viem, že ma nemáš rád."
"O čo ide?"
"Ale o nič, naozaj nie."
"Pýtam sa, o čo ide. Povedzte mi to, pretože viem, že akonáhle odídem, budete kričať zase. Radšej mi to povedzte hneď."
"Ale Henríček...No dobre, dobre, poviem ti to," vykríkol knieža piskľavo, pretože sa Cholawický obrátil ku dverám. "Vieš, chcem tu urobiť poriadok, je tu hrozné množstvo smetí. Začal som touto fľaštičkou, ale nie som si istý, čo keď sa mi ešte bude hodiť?"
"Tak ju nevyhadzujte."
"Ale nemal by som ju radšej vyhodiť? Na čo by sa mi mohla hodiť?"
"Tak ju vyhoďte."
Knieža sa rozplakal.
"Bože, mám ja to s tebou kríž! Nikde žiadna pomoc, nikde žiadne pochopenie, žiadna útecha, žiadny pokoj, žiadne zabudnutie!"
"Ak ma budete nudiť, tak sa odtiaľto odsťahujem!" pozrel sa Cholawický nenávistne na starca, ktorý mu robil zo života peklo. Za ošetrovateľa sa teda rozhodne nehodil! Tieto rozhovory s debilom neznášal, strašne ho vyčerpávali!
"Neopúšťaj ma, Henrík!" vykríkol knieža v šialenom strachu. "Sám tu nezostanem ani za nič na svete! Na hrade? Sám? Nikdy! Toto nie je dobrý hrad," dodal tichšie a akoby po úvahe.
"Prečo?" spýtal sa Cholawický.
Stále ešte dúfal, že knieža začne hovoriť o pokladoch, niekedy mával podozrenie, že je starý šľachtic pri zmysloch viacej, ako by sa zdalo, a len pre nejaké starecké fantazírovanie alebo zo zlomyseľnosti zo seba robí idiota.
"Prečo tento hrad nie je dobrý?"
"Vcelku dobrý je. Ale áno. Lenže je tu jedno nedobré miesto."
"Ktoré?"
"Proste jedno... Jedna miestnosť."
V tomto bode bol knieža neoblomný. Nikdy nechcel povedať, ktorá miestnosť je nedobrá a prečo. Cholawický v tom tušil nejaké tajomstvo a často sa snažil z kniežaťa vytiahnuť nejakú informáciu, ba dokonca starčeka sledoval pri jeho putovaní po hrade, ale nikdy nič nezistil.
To miesto muselo súvisieť s nejakou starcovou strašnou spomienkou, pretože vždy, keď sa o ňom zmienil, zatváral oči, čo bol dôkaz, že má hrozný strach. Aj tentokrát zavrel knieža oči a dlhší čas lapal bledými ústami po dychu.
Konečne povedal akoby mimochodom.
"Tu straší."
Cholawický sebou trhol. To bol druhý obľúbený koníček tohto maniaka. Stále spomínal, že tu straší, a hovoril to zlomyseľne, šibalsky a provokatívne.
Cholawický mával dojem, že sa starý muž baví jeho nervóznom úľaku, ktorý nevedel skryť. Skutočne mal stále roztrasené nervy a žil v ustavičnom strachu z čohosi... nevedno čoho... čo číhalo v prázdnych izbách. Bola to teda možno od kniežaťa mazanosť a vzdor, zlomyseľnosť blázna, detinské strašenie hradom. Bolo však na ňom vidieť, že sa bojí naozaj - boh vie, čo si vysnil a aké mával halucinácie, ale vyzeral ako človek raz a navždy vydesený.
Aj jeho smiech bol prehnane piskľavý. A stále sa rozhliadal, jeho oči ustavične mihali, noriac sa do temných kútov.
Cholawický vedel, že aj on pôsobí rovnako. Na oboch očividne takto pôsobila nepostihnuteľná, drásajúca atmosféra hradu.
Keď sa však díval na knieža, na jeho večnú vydesenosť, mazanosť a hrôzu chúliacu sa v jeho očiach, vždy ho napadlo, že minulosť starého podivína poznamenalo niečo strašné. Jeho šialenstvo malo zrejme nejaký zvláštny dôvod, nebolo spôsobené len degeneráciou organizmu.
Čo sa mu mohlo stať? Prečo kričal "Fraňo"? Kto je ten Fraňo? O minulosti kniežaťa vedel len toľko, že sa v mladosti bujaro bavil vo všetkých európskych metropolách. Potom sa oženil, ale jeho žena krátko po pôrode zomrela.
Vtedy sa usadil na hrade a žil úplne sám. Ozvala sa v ňom povaha Holšaňských. Keď ho Cholowický pred rokmi po prvýkrát uvidel, vyzeral už rovnako ako teraz a práve tak podliehal záchvatom úzkosti.
Prečo bolo v jeho chovaní toľko strachu? Gregor to Cholawickému, ktorému sa výpadky rozumného uvažovania kniežaťa náramne hodili, nevedel vysvetliť. Keď kniža vtedy v noci uvidel Leščuka, považoval ho za "Fraňa" Zrejme za "Fraňa", o ktorom nikdy nechcel hovoriť, považoval každého chlapca.
"Vezmite si kvapky," povedal mu Cholawický. "Už ste na tom s nervami zase horšie."
Nalial mu dvojnásobnú dávku silného prostriedku na spanie a vrátil sa k Maji. Bol si istý, že sa knieža po tých kvapkách celú noc neprebudí, takže bude môcť v pokoji preniesť obrazy. Dlhší čas ešte hovoril s Majou a keď odišla, zamieril do prízemia a polohlasne zavolal:
"Gregor!"
"No čože?" ozval sa starý komorník z maličkej miestnôstky pri schodoch, kde býval.
"Poďte so mnou, Gregor. Mám nejakú prácu."
"Chvíľočku, len čo sa oblečiem. Že tak v noci..."
"No tak!"
"Nohej, nohej... čo ráčia prikazovať?"
Komorník Cholawického neznášal, ale tušil, že to bude jeho budúci pán, a tak a snažil s ním nejako vychádzať. Praktikoval politiku prísnej neutrality. Kniežaťu nehovoril, čo si o sekretárových "machináciách" myslí, a Cholawickému tiež neposkytoval žiadne informácie.
"Ja nič neviem," odpovedal, keď sekretár vyzvedal, "ja pána nešpehujem, tak nič neviem!"
Cholawický by sa najradšej zaobišiel bez jeho pomoci, ale nechcel, aby Gregor dostal podozrenie, že sa tu nejako "špekuluje" za jeho chrbtom.
"Pomôžete mi, Gregor," povedal. "Budeme musieť zložiť niektoré obrazy a preniesť ich inde."
"Načo? Keď tam visia tak dlho, tak nech si visia!"
"Nehádajte sa so mnou, Gregor Už som povedal! A kniežaťu o tom vykladať nemusíte. Potrebujem tie obrazy ukázať jednému pánovi. Sú hrozne zničené, musia sa dať reštaurovať."
"To už takým mazaniciam nepomôže."
Aj tak začal skladať tie obrazy, na ktoré Cholawický ukázal. Dalo im dosť práce, kým zložili skoro všetky plátna - až na niekoľko kusov takých škaredých, že nebolo treba si robiť ilúzie o ich hodnote. Stočili niektoré gobelíny a koberce.
"Kam to zložíme?" opýtal sa Gregor hlasom ochrapteným od prachu.
Cholawický sa zamyslel. Šlo o to, aby tie veci nemuseli nosiť ďaleko a mohli ich schovať niekde nablízku. Spomenul si na nárožnú miestnosť, ktorú volali "stará kuchyňa."
Bola to miestnosť bokom od hlavných siení, nikto tam nechodil, a hlavne mala výhodu v tom, že jej ťažké dubové dvere boli spevnené železnými závorami a zamykali sa.
"Poďte, zanesieme to do starej kuchyne," povedal.
"Do starej kuchyne? Prečo do starej kuchyne?"
"A prečo nie? Čo je vám?"
"Tam je... špina."
"Špina je všade. Tak poďte. Máte kľúč?"
Vzal lampu a kráčal úzkou chodbou, starý komorník za ním. Keď však došli ku dverám, povedal komorník zase:
"Nebolo by lepšie to dať do arianskej sály?"
"Otvorte!" zvolal Cholawický, ktorého sa chytalo podozrenie. Sluha mu podal kľúče.
"Otvorte sám."
"A prečo?"
"Len tak..."
Cholawický otočil obrovským kľúčom.
"Radšej neodomykajú, milosťpán," zašepol Gregor rozčúlene.
"A prečo?"
"Tam.. straší."
Aha - napadlo Cholawického - tak to asi bude tá "nedobrá" miestnosť.
Otvoril dvere. Uvidel dosť veľkú vybielenú miestnosť, ktorá zrejme naozaj kedysi slúžila ako kuchyňa, pretože v nej bola pec a komín s roštom.
Vzduch tu nebol zlý, pretože v okne chýbalo niekoľko malých tabuliek. S údivom si povšimol, že pri stene stojí obyčajná železná posteľ prikrytá huňou a že je tam aj umývadlo a skriňa... Akoby tu niekto ešte nedávno býval... Na zemi sa váľali staré noviny.
Chcel vstúpiť dovnútra, ale Gregor ho chytil za ruku.
"Milosťpán," vravel varovne, "nechajú to tak. Toto je nečisté miesto."
"A čo tu straší?" spýtal sa Cholawický zvedavo. "Videli ste niečo?"
"Ale pánboh chráň! Lenže čo pamätám, zbláznili sa tu hrôzou dvaja ľudia. Pán Rudžaňský, praktikant, pred pätnástimi rokmi tiež hovoril, že sa duchov nebojí, a naschvál sem išiel prenocovať. Ráno som ho našiel pod schodama, len sedel a kýval sebou, vlasy zježený jak kartáč. V živote už nepovedau ani slovo, dočista sa zbláznil. Ja tam prenocujem a uvidím, povedal. No, a tak prenocoval a uvidel. A teraz je v blázinci a stále si tisne ruky k tvári, až sa mu na nej narobili vredy. A ten druhý bol Vinco, kuchárov syn. Tiež sa pomiatol na rozume a nakoniec z toho umrel."
"Čo je to za nezmysly? Asi sa im niečo zdalo..."
"Zdalo nezdalo. Pôjdeme preč. Tak či tak je to tu predsa vidieť. Každý vidí, že je tu nečistá sila. Každý to vidí."
"A čo?"
"To vám nebudem hovoriť."
Cholawický zdvihol lampu, ale nič zvláštne nevidel. Biele steny boli dokonca príjemnejšie a veselšie ako steny v ostatných miestnostiach. A predsa tu bolo niečo nenormálne... Človek mal pocit, že sa v miestnosti deje niečo, čo odporuje prírodným zákonom, lenže nebolo jasné čo.
Nakoniec doňho Gregor štuchol a mlčky ukázal na špinavú zašednutú šatku visiacu na starom železnom vešiaku. Mierne sa chvela, asi preto, ako oknom dovnútra ťahalo.
Lenže ten pohyb bol divný... Šatka sa nepohybovala voľne v prievane, ale chvela sa napnutá. Vyzeralo to, akoby ju zdola napínala neviditeľná ruka. Ten pohyb nemohol vzniknúť prúdením vzduchu, bol to iný pohyb.
"Čo je to?" povedal Cholawický, dívajúc sa na šatku.
Pohľad na pohybujúcu sa napätú šatku bol odpudivý, ba priam odporný. Premohol hnus a chcel k šatke pristúpiť bližšie, ale Gregor ho chytil za ruku:
"Nechajú to na pokoji!"
"Hlúposť! To musí mať nejakú príčinu."
"Isteže má," zahundral šedovlasý komorník a nenápadne sa prežehnal.
"A akú?"
"Isteže má," opakoval Gregor.
Cholawický pochopil, že sa nič nedozvie. Žiadna moc by z Gregora nevytiahla bližšie informácie. Ani on teraz nemal práve príjemný pocit, aj keď na duchov neveril. Zasmial sa.
"Ale no tak, upokojte sa, Gregor. Každý hrad má svoje strašidlo. Môžeme napokon tie veci zložiť inde, aj keď tu by to bolo najlepšie, pretože tu nie sú krysy."
"To sa vie, že tu nie sú krysy. Tu sa žiadna krysa neobjaví," odpovedal poverčivo Gregor a zavrel za sebou dvere. "Sú múdrejšie než ľudia."
"A čo knieža, zájde sem občas?"
"Nie, nikdy."
Preniesli veci do jednej zo susedných miestností. Ale Cholawický sa ešte dlho nemohol zbaviť odporného pocitu - hrôzy alebo hnusu - ktorý prázdnotu a ticho na hrade robil ešte nepríjemnejšími.
Z románu Opętani (1939) Witolda Gombrowicza.
Do češtiny preložila Helena Stachová, vydalo vydavateľstvo Argo 2008.
Komentáre