Sliepky k nej prišli bližšie a strkajú zobáky do drôtených ôk klietky. Na prašnej podlahe leží osamelé vajce. Emília priniesla zrno a džbánok vody.
Otvára dvierka, vchádza do klietky a začína sypať zrno. Páči sa jej, ako sa jej operené telíčka otierajú o sukňu. Pripomína jej to chvíle, kedy ako dieťa chodievala s matkou hľadať vajíčka znesené na lúke a medzi živými plotmi, aj radosť, akú mávala, keď nejaké našla. To ju potom matka chválila: "Výborne, moja broskynka."
Tieto sliepky sú šedo-hnedo kropenaté a na krku majú biele pierka. Svižne zobú a kývajú pri tom hlavičkami. Emília splnila úlohu a chystá sa odísť, keď si všimne, že sa jedna zo sliepok nehýbe. Sedí v prachu a pozoruje dievča zakaleným žltavým okom. Emília si podrepne, nadzdvihuje si starostlivo sukne, aby sa neušpinila. Kedysi dávno matka vyliečila chorú sliepku sparenou žihľavou. Sliepka potom s nimi nejaký čas bývala v dome a zvykla si vždy v čase obeda vyletieť na stôl. Volali ju Gerda. Johan zakaždým vykrikoval, že na jedálenskom stole nechce vidieť žiadnu inú hydinu než pekne ošklbanú a upečenú.
Emília bez váhania dvíha kropenatú sliepku, strká si ju pod rameno a v spomienkach na Gerdu ju vynáša z pivnice. Berie si ju k sebe do izby - nie do komnaty susediacej s Kirsteninou spálňou, kde teraz často prespáva, ale do onej vysokej, skromne zariadenej komôrky, ktorú jej pridelili po príchode na Rosenborg. Prináša si zo stajní kôpku čerstvej slamy a v kúte izby pripravuje sliepke hniezdo. V porovnaní s pivnicou je izbička svetlá a sliepka neustále otáča hlavu k oknu, akoby nedokázala pochopiť, čo je to nebo. Emília je taká dojatá, že začína sliepku hladiť po krku. "Gerdička," šeptá, "Gerdička."
Vzápätí upadá do akéhosi snenia. Je celkom hore, počuje hlasy dolu na nádvorí, ktoré sa nepokojne odrážajú od predmetov v komôrke, ale myseľ jej náhle plní predstava budúcnosti.
Je vydatá za toho anglického lutnistu a žije s ním v zelenom údolí, ktoré nikdy predtým nevidela. Ich dom je plný svetla. Rozosmiate deti sa ju držia za sukne. Berie ich za rúčky a vedie do krásnej izby s naleštenou drevenou podlahou, kde Peter Claire s priateľmi hrá taký nežný a melodický nápev, že deti zvážnejú, stíchnu a posadajú si na zem. Ona si sadá k nim a nikto sa nehýbe.
V tomto sne nemá smrť miesto. V dome vládne poriadok a harmónia a chýba tu akýkoľvek strach, že to všetko naraz zmizne. Sotva sen začne miznúť, Emília si povie: "Toto nie je skutočnosť, len sentimentálna predstava. V tvojej mysli nie je pre niečo také miesto."
Rýchlo vstáva a náhli sa do parku pre pŕhlivú žihľavu.
Lenže za večerov i v iný čas - uprostred jedla či pri hre v karty - sa v myšlienkach vracia k stretnutiu s Petrom Claireom. Vyznal sa jej z citu k nej. Povedal vtedy: "Slovo láska ten cit zrejme dobre vystihuje." Prečo teda nezostala, aby sa dozvedela viac, prečo sa mu nepokúsila z očí a gest vyčítať, či hovorí úprimne? Neurobila si vtedy okamžitý záver, že muž tak pohľadný musí byť zradný a bezcitný? Prečo sa prinútila ku strohej odmeranosti, keď k nej hovoril s nežnou dvornosťou a ona si túžobne želala uveriť každej slabike, čo vyslovil?
Sama seba nepríjemne prekvapuje. Nemá najmenšie poňatie, ako sa zachovať. Je nezdvorilá, nevedomá a vo svete mužov a žien nevie viac, než videla v Tilsenovom dome a tu na dvore. Veď tu i tam lži a intrigy priam visia vo vzduchu, čože to tak ale musí byť v každučkej dánskej domácnosti? Prečo by malo byť vyznanie lásky nutne falošné? Ako by mohlo dvorenie dospieť k nejakému výsledku, keby niečo také malo všeobecnú platnosť?
Emília mieša odvar zo žihľavy. Slamkou z neho trochu usrkne, presne ako to videla u matky. Potom otvára sliepke zobák a necháva jej skĺznuť kvapku tekutiny do krku. Celú prácnu procedúru opakuje, pokým sliepka neprehltne poriadny dúšok žihľavového odvaru. "Tak, Gerdička," mrmle si pre seba.
Nakoniec sa Emília zveruje Kirsten, čo sa stalo v pivnici a ako si vo chvíli zasnenia pochabo predstavovala krásnu budúcnosť s lutnistom.
"S ktorým lutnistom?" pýta sa Kirsten nahnevane. "Mali sme tu lutnistu, ten už bol ale veľmi starý. Podľa mňa je už po smrti. Dúfam, že to nemá byť on, Emília."
Emília popisuje Petra Clairea a vidí, ako Kirsten prekvapene vyvalí oči. "Ja som na Rosenborgu taký ideál krásy nikdy nevidela - asi preto, že už na koncerty nechodím. Pripadajú mi príliš únavné a ja som predstierala lásku k hudbe iba v čase, keď mi kráľ dvoril. Ste si istá, že to všetko nebol len sen?"
"Nie, nebol. Vysnila som si len tú časť, ktorá sa nemohla prihodiť..."
Kirsten vstáva a vyzerá z okna. Chodí pomaly a rukami si pridŕža brucho, ako by ju ťahalo dolu. Otáča sa napomína Emíliu: "Pozor na krásavcov, Emília. Ešte som nestretla žiadneho, ktorý by nebol pokrytec. A pokiaľ ide o Angličanov, tvrdí sa o nich, že sú chladní. Ale Otto vedľa nich bojoval vo vojne a hovorí, že to sú najväčší smilníci!"
"Nerobte nič," radí Kirsten. "Ak naňho náhodou narazíte, vyhnite sa mu pohľadom. Nezniesla by som, aby vám zlomil srdce, pretože potom by ste ma určite opustili a vrátili sa do Jutska."
"Ach, nie, nikdy sa do domu svojho otca nevrátim, Madam."
"Aj tak nemôžem riskovať, že by ma taká katastrofa stretla, Emília. Zistím si, čo je tento anglický lutnista zač. Odhalím jeho tajomstvá a poviem vám o nich. Spoločne sa potom rozhodneme ako ďalej."
Peter Claire si sadá, aby napísal list otcovi a Karolíne. Najprv však rozbaľuje balíček s belostnými stuhami a prezerá si ich. Tá najdrahšia z nich má po celej dĺžke votkanú zlatú niť.
Vezme stuhy znovu do rúk a už dobre vie, že ich Karolíne nepošle. Znova ich starostlivo zloží a balíček previaže. Rozhodol sa, že z bielych a zlatavých stúh urobí svojich poslov.
Píše jednoduchý odkaz:
Drahá slečna Tilsenová,
toto sú farby mojej lásky. Dajte mi prosím vedieť, kedy by sme sa mohli prejsť parkom.
Váš najoddanejší
Peter Claire, lutnista
Vie, kde má Emília izbu. Nechá jej balíček za dvermi v najvyššom poschodí paláca, až bude vedieť, že je Emília preč.
Neskoré poobedie Emília takmer vždy trávi s Kirsten. Peter Claire obe ženy niekoľkokrát zahliadol, ako vyšívajú v záhrade, sedia pri záhradnom stolíku a hrajú karty alebo kocky. Teraz koncom leta sedávajú aj na vyvýšenom mieste pred stojanmi a pokúšajú sa štetcom zachytiť kvetiny. Práve maľovanie naň pôsobí až k nezneseniu dojímavo.
Volí deň, kedy sú dámy pri maliarskych stojanoch a mračia sa nad obtiažnou prácou. Stúpa po schodoch, po špičkách sa kradne chodbou a dúfa, že ho nikto nevidí. Pred Emíliinymi dverami sa zastaví. Nepočuje nič okrem psieho štekotu dole na nádvorí a trepotanie krídel niekoľkých holubov preletujúcich z vežičky na vežičku. Slnko pomaly stráca žiaru a klesá za západnú vežu paláca.
Práve sa chystá položiť balíček so stuhami za dvere Emíliinej izby, keď sa ozve nový zvuk. Po dlhých hodinách v palácovej pivnici ho ľahko rozoznáva. Z izby počuje slepačie kotkodákanie.
Peter dospieva k presvedčeniu, že si splietol izbu. Nie je si však istý, či Emília obýva miestnosť napravo alebo naľavo od dverí, pred ktorými stojí, a preto opatrne klope. Nikto neodpovedá (len sliepka ďalej vydáva tlmené zvuky; dole v pivnici máva Peter Claire dojem, že tie kvokajúce stvorenia sú neustále na samom pokraji spokojného spánku), a tak otvára dvere a vstupuje.
Miestnosť je prostá a takmer bez nábytku - dosť sa podobá jeho vlastnej skromne zariadenej izbičke nad stajňami. Na dverách šatníka však visia šedé šaty a Peter Claire v nich spoznáva Emíliin odev. Na maličkej toaletke objavuje tie jednoduché doklady márnivosti, po ktorých mladé dievčatá túžievajú - strieborné zrkadlo a kartáč na vlasy, kocka španielskeho mydla, fľaštička toaletnej vody s pomarančovými kvetmi a porcelánová miska s dvomi či tromi striebornými sponkami a brošňou.
Na úzkej starostlivo ustlanej posteli leží zamatový vankúšik, na ktorom hniezdi kropenatá sliepka a nervózne pokukuje po Petrovi Clairovi. Vo vzdialenejšom rohu izby je navŕšená kôpka čistej slamy a miska s vodou. Po podlahe sa povaľuje niekoľko bielych pierok pripomínajúcich chmýrie bodliakov.
Peter Claire za sebou zatvára dvere a prezerá si miesto, kde Emília spí a sníva, kde trávi chvíle úplného súkromia pri toalete a obliekaní. Stojí úplne nepohnuto.
Aj keď sa neubráni úsmevu nad prítomnosťou sliepky v izbe dievčaťa, cíti sa stále viac okúzlený. Miestnosť je prehriata neskorým popoludňajším slnkom a Peter Claire ani v najmenšom netúži odísť. V samotnom vzduchu, v útočišti šedých šiat, v pokojnej zdržanlivosti toaletného stolíka, v nemelodickom slepačom kvokaní sa skrýva, po čom ľudská myseľ odnepamäti túži a čo tak zriedkavo nachádza - šťastie.
Peter Claire nevie, ako dlho už stojí uprostred Emíliinej izby. Konečne sa prinúti pohnúť. Vychádza von, kladie darček predo dvere a vracia sa do iného sveta, v ktorom sa lomoziaci deň blíži k svojmu koncu, nastáva súmrak a palácoví kuchári pripravujú večeru.
Toho večera nejde Emília spať do svojej izby. Kirsten je nepokojná, necíti sa dobre a chce, aby jej Emília bola nablízku v susednej komnate. Po polnoci dievča budia Kirstenine výkriky. Trápia ju nočné mory, strašnejšie, než aké kedy mala.
Žiada Emíliu, aby jej pripravila dávivý nápoj. "Tým odporným odvarom zo mňa vyženieme všetky hrôzy," vysvetľuje.
Emília mieša prísady podľa návodu a Kirsten potom dávi do misy, ktorú jej dievča pridŕža. Kirsten sa chytí dievčininho ramena a plače. "Cítite ten zápach?" narieka. "Odneste to preč! Som otrávená strachom!"
Je to dlhá noc. Keď sa za Kirsteninými oknami objaví slnko, sužuje Emíliu bolesť hlavy. Pani teraz pokojne spí. Prichádza Johana, dáma hlavy, aby nachystala hrebene a sponky do Kirsteninho účesu a líčidlo na jej pobledlú tvár. Emília sa uchyľuje do ticha vlastnej spálne a k rannej povinnosti napojiť Gerdu odvarom zo žihľavy.
A zatiaľ kým sa venuje Gerde, leží neotvorený balíček so stuhami a neprečítaný list na toaletnom stolíku.
Konečne sa k nim Emília obracia. Už druhýkrát si všíma, aký pekný má Peter Claire rukopis. Naviac jej lístok napriek zjavnej jednoduchosti pripadá očarujúci.
Keď vybalí zlatobiele stuhy, prudko sa jej rozbúši srdce. Pomaly uchopí strieborné zrkadlo, zavesí ho na stenu a uprene sa na seba zadíva. Už vie, že sa niečo stalo. Začína si biele stuhy vplietať do hnedých kaderí.
Music and Silence (2000) napísala Rose Tremainová
Do češtiny preložila Jana Housarová
Hudba a ticho vydala Mladá fronta v r. 2002
Komentáre