Bertranda

"Sú tu kone z Polyky?"

To zavolal pán radca Šimčik priamo pred seba, keď vyšiel pred budovu nádražia. Za ním vláčil nosič dva kufre a vrece s posteľným prádlom.

Pretože nedostal žiadnu odpoveď, opakoval svoju otázku silnejším hlasom, ale hlúčik očumujúcich chalanov to prijal s úplnou ľahostajnosťou.

Keby sa Šimčik obrátil na niektorého z nich, dostal by informáciu hneď. Ale pretože volal svoju otázku priamo pred seba, len sa naňho dívali ako na komedianta.

"Ahaho, ako vykrikuje!" zvolal najmladší chlapec, rýpajúc sa v nose. To pána radcu rozhnevalo a očervenel. Ale hneď zasa schladol a spokojnel, pretože doň niekto zozadu štuchol.

"Pardon," povedal pán radca a obzrel sa. "Dávajte láskavo pozor, šťuchli ste do mňa kapsou!"

"Čože? Ja? Do vás? Kapsou? Veľmi sa ospravedlňujem!" zvolal profesor, lebo práve on náhodou nabral Šimčika kabelou. "Ale koho to vidím? Slečna Maja! Dovoľte, páni, aby som vás predstavil. Pán... no akože sa... Šimon..."

"Radca Šimčik," predstavil sa Šimčik a dodal: "Oznámil som svoj príchod telegraficky."
"Veľmi sa ospravedlňujem. Šimčik. A toto je pán Minčik... kvôli tenisu..."
"Výborne," povedala slečna Ocholovská a podala im ruku. "Do bryčky sa vojdeme všetci, je tu ešte povoz na batožinu."

Kočiar predišiel a slečna Ocholovská si sadla spolu s profesorom na zadné sedadlo, kým pán radca s Valčakom na lavičku. Šli blatistou cestou riedkym lesom; z lavičky sa otvárali výhľady do smutnej širokej roviny.

Slnko už zapadlo a ticho zvonilo v ušiach. Mlčali. Lesy neustupovali z obzoru ani na chvíľu, ale cesta teraz viedla cez lúku riedko porastenú zakrslými stromami.

"Hrozná krajina!" ozval sa konečne pán radca.

"Áno, tu je divočina, úbohosť a smútok," zasmiala sa slečna a Valčakovi sa zdalo, že ten smiech pozná, preto sa na ňu pozorne zadíval. Hovorila veľmi ticho, buď z koketnosti alebo z iného dôvodu, ale prepožičiavalo jej to nádych tajomna. Odkiaľ však poznal ten smiech? Kto z jeho známych sa takto smial? Naraz sa mu bez pochopiteľnej príčiny rozbúchalo srdce.
Čo je dočerta? pomyslel si.

Stmievalo sa a závoj prichádzajúcej noci začal haliť kmene stromov... Nad lúkami vychádzal veľký mesiac. Vo vzdialenej dedine štekali psi. Valčak sa nemohol zbaviť podivnej nervozity, pokúšal sa zrakom preraziť narastajúcu tmu, a naraz mal pocit, že sníva... Predišiel ich veľký starobylý kočiar, ktorý sa nepoužíval už najmenej sto rokov, ťahaný štvorzáprahom, preletel tesne okolo nich s rámusom, škripotom a cinkotom - a zmizol v kotúčoch prachu.

"Čo to bolo?" zvolal pán radca.
Profesor sa vyklonil a zvedavo sledoval vzďaľujúcu sa kraksňu.

"To je knieža z Mysloče," povedal.

"Áno," pritakala Maja. "Tiež sa chudák vracia z Varšavy. Vy nepoznáte najväčšiu atrakciu tohto kraja," otočila sa k radcovi. "Mysloč leží len pár kilometrov od Polyky. Teraz ideme cez mysločské panstvo."

"Ale prečo používa taký dopravný prostriedok? Ako z čias kráľovnej Bony!" podivil sa Šimčik. "Veď je to nepohodlné a hlučné!"

"Prečo? Pretože má o koliečko viac!" zvolal profesor. "Preto, milý pán radca! Starý knieža je od nepamäti podivín, slušne povedané. Prekvapuje ma, že bol vo Varšave, veď jakživ nevystrčil nos zo svojho hradu. Pán Henryk s ním mal isto mnoho starostí," obrátil sa k slečne Ocholovskej.

"Isteže," odpovedala. "Henryk ho musel prehovárať, aby s ním šiel, ale obchody to vyžadovali. Vo Varšave od seba Henryka nepustil ani na krok."

"Pozrite, pozrite!" zavolal profesor na pána radcu. "Odtiaľ býva hrad vidno, ale teraz už je možno dosť veľká tma."

Rozľahlú rovinu však už ožaroval mesiac, bola tu a tam pretkávaná fantastickými siluetami stromov. V bledom svite sa objavila biela voda - rieka Muchavec pomaly a lenivo pretekala rovinou, vytvárajúc obrovské zálivy a sotva sa hýbajúc z miesta...

Rozliatu vodnú plochu, ktorá sa ukázala očiam pána radcu, by bolo možné nazvať jazerom, keby z nej na najneočakávanejších miestach netrčalo rákosie, orobinec a vŕbičky. Vyzeralo to skôr ako povodeň než ako jazero či ako množstvo spojených rybníkov. Tu a tam boli pôda a voda spolu tak premiešané, že sa dalo ťažko povedať, aký živel tam prevláda.

Prekvapením bol pahorok vyčuhujúci z tej beznádejnej roviny, bohvie, ako tam vyrástol. A ešte prekvapivejšia bola obrovská stavba na pahorku.

 

Šimčik bol krátkozraký, preto nerozoznával detaily, ale vytušil veľkú hromadu kamenia. Z tej hmoty čnela obrovská veža, hádam šesťposchodová, na vrchole zubatá a napoly zrútená. Kraľovala nad krajinou, osamelá, dôstojná, feudálna... Úpätia hradu sa postupne zahaľovali hmlou.

"To je ale obrovská stavba!" zvolal pán radca.

"Baže," odpovedal profesor. "Sto sedemdesiat devastovaných izieb, komnát, siení a všetkého, čoho chcete! Ale to pre kunsthistorika nemá žiadny význam. Viete, nemá to žiadny štýl. Zanedbaná zrúcanina, proste typická panská rezidencia v stave úplného rozkladu. Ako je vám známe," pokračoval didakticky, "Poľsko mnoho architektonických pamiatok nemá. Kedysi tu bývali nádherné hrady, ale skoro všetky boli zrúcané za švédskych vojen, a zvyšok sa rozpadol vinou nedbalosti a nekultúrnosti vlastníkov. Čo pamiatok bolo jednoducho rozobraných na kameň! Teraz sa hovorí, že Laňcut je najkrajší zámok v Poľsku. Lenže Laňcut je dieťatko, usmrkanec bez minulosti! Áno, je tam prepych, oranžérie, mramorové stajne a neviemčo všetko, ale žiadna patina! To Mysloč je naproti tomu stará aspoň šesťsto rokov!"

"Šesťsto?" zadivil sa pán radca. "V tomto kraji?"

"Ale áno," odpovedal profesor. "Býval to staroveký hrad niekdajších kniežat Holšaňských-Dubrowických. A v najstarších časoch tu bývalo hradište... Tento hrad," dodal dosť melancholicky, "mal svoju nádhernú minulosť, lenže teraz... teraz je to len hromada kamenia! Melancholické sídlo podivína a hrobka vymierajúceho rodu... Sto rokov tu žijú len samí blázni."

Opäť vošli do lesa. Bola tu väčšia tma, pretože mesiac sa len zriedka predral medzi vetvami. Valčakovo srdce zovrel beznádejný smútok. A súčasne sa ho zmocnil taký nepokoj, že sa musel premáhať, aby nevyskočil z bryčky a neschoval sa do húštia.

Melanchólia týchto chmúrnych miest sa zmocnila aj profesora, a tak sa odmlčal. Len pán radca sa rozhovoril o typicky poľských chybách, ako je neporiadok a špina, a o nedostatočne organizovanej konzervácii pamiatok. Nikto ho však nevnímal, pretože všetci boli započúvaní do lesa, do minulosti a možno do vlastného skrytého nepokoja.

Vtom sa slečna Ocholovská obrátila k Marianovi:
"Budeme hrať," vyhlásila.
"Isteže!" odpovedal a zasmial sa.

Možnože sa mu len zdalo, že sa naňho pozorne zadívala, ale áno, pristihol ju pri skúmavom kosom pohľade, namierenom na jeho tvár. Napadlo ho, že ho možno videla, keď jej vytiahol z kabáta ten list, ale nie, to nebolo možné, veď spala.
Tak prečo si ho tak prezerá?

Prebral sa zo zamyslenia a v tej chvíli povedal profesor:
"No, už sme tu."

Polycký zámoček bola veľká stará budova s charakteristickou vysokou strechou a malým podchodom. Marian uhol stranou a čakal, kým skončí zdvorilé vítanie.

"Aha," vravela konečne pani Ocholovská, ktorej Maja pošepla pár slov. "To je skvelé, že ste prišli. Moja dcéra už o vás báji dávno. Maryška, zaveď pána hore a zanes mu večeru do izby." 

Priateľsky podala Leščukovi ruku a zmizla s ostatnými hosťami. Šiel za dievčinou nesúcou sviečku po úzkych vŕzgajúcich schodoch hore. Izbu predstavovala malá komôrka v podkroví. Slúžka bola neobyčajne čisto oblečená a rozumná, aj keď mladá. Povedala:

"Tu je umývadlo a voda, uterák vám hneď prinesiem. Keby ste niečo potrebovali, zazvoňte. Ale myslím, že máte všetko."

"Máte veľa hostí?" spýtal sa, keď si sadol na posteľ.
"Ale nie. Okrem tých, čo dnes prišli, je tu pani doktorová zo Ľvova a ešte jedna pani. Sezóna len začína."

Dala mu dobrú noc a odišla. Pristúpil k oknu a pokúšal sa ho otvoriť, ale nešlo to, a tak otvoril len vetracie okienko. Staré stromy v parku ticho šumel, hneď za nimi stál nemý les. Zasa pocítil nepokoj. Napadlo ho, že sem nemal chodiť a že by pre neho bolo lepšie, keby ešte teraz vzal nohy na plecia. Ale kam by sa mal vrátiť? Jeho doterajší život bol úplne náhodný.

Náhodou sa ako desaťročný stal zberačom loptičiek v lublinskom tenisovom kurte. Jeho otec, zámočník, toto synove "zamestnanie" schvaľoval tým skôr, že syn často priniesol domov viacej sprepitného, ako otec zarobil ťažkou prácou za celý deň. Chalani v klube dostávali síce pravidelnú odmenu, pár grošov za hodinu, ale ten či onen z bohatších hráčov dal často chlapcovi päťdesiat grošov alebo dokonca celú zlatku extra. Marian sa nakoniec naučil schovávať si tieto vedľajšie peniaze pre seba.

Keď otec zistil, že chlapec zarába menej a on nemá žiadnu možnosť ho kontrolovať, začal ho biť, čo chlapca ešte viacej utvrdilo v tom, že si má peniaze nechávať. Otca začal nenávidieť a nebol by mu dal o groš viacej, ani keby ho utĺkol k smrti. Ich vzťah sa každým rokom zhoršoval, pretože syn dospieval. Naučil sa nevracať na noc domov, prespával u kamarátov, objavoval sa až po niekoľkých dňoch - a potom obvykle prišiel výprask.

Zato v klube - tam boli hladké, červenou antukou pokryté ihriská, slnko, biele oblečení páni a dámy, tam hlaholilo žartovanie, výkriky, veselosť. Nádhera! Marian sa tam cítil doma, naučil sa špásovným vtipkovaním a drzosťou mámiť z hráčov peniaze, a súčasne si od nich cez prestávky medzi dvomi setmi požičiaval raketu a skúšal klasické údery. Mečkovský, starnúci tréner a správca klubu v jednej osobe, si povšimol chlapcovo nevšedné nadanie a rozhodol sa, že z neho urobí trénera. Požičal mu nejakú zničenú raketu nastálo.

Keď mal Leščuk šestnásť rokov, vedel už správne nahrávať lopty adeptom bieleho športu a celé hodiny trénoval žiakov a študentky. Naučil sa tiež vyplietať rakety a mámiť peniaze z hostí, ktorým sa snažil nahovoriť, že majú úžasný talent.

V tom čase došlo ešte k jednej šťastnej udalosti: otec odišiel zarábať na vidiek a Marian sa nadobro usadil u Mečkovského. Potom si naviac privyrábal v klubovej reštaurácii, vlastne skôr jedálni, ktorú však Mečkovský sústavne a nenápadne prerábal na "reštauráciu", pretože počítal aj s hosťami z ulice.

Ale Leščuk začal postupom času flákať prácu ako na kurtoch, tak v reštaurácii. Trénovať všelijaké trdlá ho nudilo, chcel hrať. Venoval sa skôr vlastnej hre než partnerovej, "ukončoval" lopty prudkými drajvami, namiesto ab ich jemne nahrával partnerovi na raketu, a okrem toho bol teraz protivný, nevrlý, neposlušný, zamračený, nespokojný, spurný. Nudil sa. Nevedel prečo. Chodil do kina, čítal lacné napínavé romány a vzdychal po inom živote. Mal pocit, že márni každú hodinu, ktorú tu trávi, že namiesto aby trčal u Mečkovského, mohol by niečo urobiť - niekam ísť - niečo začať - vymýšľať niečo, čím by konečne dosiahol niečo lepšie...

Po večeroch sa ho niekedy zmocňovalo také zúfalstvo, že so sebou chcel skoncovať raz a navždy. Nič ho nebavilo. Mal pocit, že nie je k ničomu a že prehral život. Čítal Športový prehľad, poznal naspamäť mená všetkých lepších hráčov a predstavoval si ich cesty do cudziny, ich zápasy, úspechy, potlesk... Do čerta, prečo musí práve on trčať v tomto malom meste, v mizernom klube, namiesto aby cestoval a vyhrával ako tí, o ktorých sa písalo? Je fakt, že mali talent, boli to skutoční hráči... On síce porážal všetkých tunajších babrákov, ale skutočne dobrú hru ešte v živote nevidel.

Toľko ho to všetko žralo, že keď sa ho jeden známy inžinier spýtal, či by nešiel na pár týždňov do Polyk, okamžite súhlasil a úpenlivo prosil Mečkovského, ab ho pustil. O slečne Ocholovskej čítal v Športovom prehľade ako o jednej z najnadanejších mladých tenistiek.

"Pôjdem!" prosil Mečkovského. "Ona žije na vidieku, nikde tam nie sú žiadni hráči, nemá s kým hrať! Budem ju trénovať a opravovať rakety, a tým sa nejako uživím. Vy si tých blbých štrnásť dní bezo mňa nejako poradíte! len si tam na chvíľočku odskočím!"

A odskočil si... Díval sa teraz z okna na nehybné dedinské lipy a začínal ľutovať, že si odskočil. Príčinou jeho znepokojenia a akejsi podivnej ľútosti bol možno ten starý dvorec, možno smútok vanúci z tých zapadnutých končín. Spomínal na všetko, čo ho cestou postretlo - záhadný výkrik kniežaťa, list, ktorý si prečítal, spánok slečny Ocholovskej, jej smiech, jej pohľad, peniaze, ktoré tu niekde ležali schované v skrini - sám nevedel, čo z toho ho mohlo tak rozrušiť.

S rozkošou sa pretiahol, až mu v kĺboch zapraskalo. Ááááách! A rozosmial sa ticho, ľahkomyseľne, keď si pomyslel, čo nečakaných udalostí ho ešte v živote čaká.  

V tú istú chvíľu sa napoly odstrojená slečna Ocholovská vo svojej izbe preťahovala práve tak, s rovnakým úsmevom na perách, mysliac zrejme na svoje plány a zámery v neďalekej budúcnosti. V náhlom závane vetríka zašumeli lipy pred oknami.

Nazajtra kráčal Leščuk aj slečna Maja v bielych úboroch trávnikom k tenisovému kurtu, odkiaľ už zaznievali hlasy detí zavolaných, aby zbierali loptičky. Bol nádherný bezveterný deň, po blankytnom nebi plávali nadýchané biele obláčiky.

On aj ona mali pod pažou každý dve rakety.

Leščuk sa veľmi dobre vyznal v zákulisí bieleho športu, a preto vedel, že slečna Ocholovská (aj keď sa doteraz väčších turnajov nezúčastnila) občas neoficiálne víťazí nad poprednými hráčmi v pánskych stretnutiach. Znalci neraz zdôrazňovali jej neobyčajne všestranný štýl, predpovedali jej skvelú budúcnosť a veľké zahraničné úspechy.

Pokiaľ ide o Leščuka, nebol v klube nikto, kto by si mohol robiť nádej vyhrať s ním čo len jediný set, ale súčasne tam nebol nikto, kto by reprezentoval vyššiu triedu. Preto sa rozhodol len nahrávať loptičky a trénovať jednotlivé údery. Slečna Ocholovská ostatne zrejme žiadne veľké emócie nečakala. Kráčala mlčky a zdalo sa, že myslí na niečo iné - zamračená a nepozorná, oči upreté na zem. Keď sa zastavila pri kurte - skvelom, ako ihneď ocenil Leščuk - nepovedala ani slovo, len rýchlo zaujala postavenie za zadnou čiarou.

"Forhend!" zvolala.

Rozmáchol sa a lopta skončila v sieti. Druhý šiel do autu. Tretí úder sa mu konečne podaril, ale slečna Maja musela bežať na sieť, aby ho vybrala. Ďalšie loptičky dopadali buď príliš blízko, alebo príliš ďaleko. Nakoniec vykríkla:

"Veď vy vôbec neviete hrať!"

Odpovedal bez rozmýšľania:
"Každý hrá, ako vie."

Zostala stáť. "Škoda, že to neviete lepšie," poznamenala a pokrčila ramenami. Poslal jej ďalšiu sériu loptičiek, ktoré vrátila krásnym vyladeným pohybom.

Zaprisahal sa, že jej lopty nebude vracať. Pohŕdanie, ktorého sa mu od nej dostalo, sa citeľne dotklo jeho ambícií.

Slečna Ocholovská teraz začala trénovať bekhend, obzvlášť vysoké loptičky, ktoré vyberala obojruč v hlbokom záklone s telom pretočeným doľava. Jej údery, mierené k zadnej čiare, boli také skvelé, že Leščuk to predsa len nevydržal, a keď mu jedna lopta letela na raketu, vrátil ho. Preletel kúsoček na sieti. Partnerka šla do kľaku a zo záklonu bleskovo odpálila loptu naprieč.

Vrhol sa po nej, skoro ešte než sa jej dotkla, a len vďaka tomu ju vôbec dobehol.

Vrátil ju.

"Čože?!" zvolala ešte v behu.

Nasledovali ostré bekhendy a rakety sa začali ozývať rytmicky a rýchlo. Slečna Maja sama nevedela, kedy ju partnerove vražedne dlhé údery vytlačili z kurtu. Leščuk súčasne zostal na sieti, a keď ho chcela prehodiť vysokým lobom, jeho vražedný smeč ju celkom ohromil.

"Dáme si set!" vykríkla.

Leščuk bol svojim úspechom sám prekvapený. Uvedomoval si, že tú výmenu loptičiek rozohral obzvlášť dobre, ale znamená to hádam, že medzi ich hrou nie je veľký rozdiel? Sústredil sa a vybral jej prudký a dobre umiestnený servis. Rakety sa opäť rozozneli. Pätnásť nula preňho!

Buď to dievča hrá horšie, ako som si myslel, alebo hrám lepšie ja - preletelo mu hlavou.

A náhle pocítil kdesi v najhlbšom vnútri svojej bytosti takmer mystické súznenie s prírodou, onu istotu a neomylnosť, ktorá sa občas zmocní hráčov v športe alebo v kartách. Pochopil, že je skutočne v dobrej kondícii. Prižmúril oči a "zabil" jej servis neomylným drajvom miereným priamo do rohu. Tak vyhral prvý gem.

V nasledujúcom geme začala slečna Maja hrať opatrnejšie, lopty dlho prelietali cez sieť s premenlivým šťastím. Na lavičkách po strane kurtu sa medzitým objavili hostia z penziónu, ktorých prilákali zvuky tenisovej hry.

Prítomnosť divákov ich vzrušila ešte viacej a zápas sa nenápadne zmenil v jeden z tých výnimočných, živelných zápasov, ktoré rovnako opájajú ako hráčov, tak divákov. Pokiaľ ide o Leščuka, sprevádzala jeho temperamentnú, zanietenú hru obrovská radosť z toho, že ukázal, čo vie, že sa prejavil jeho talent. Teraz už nepochyboval, že on sám je lepší než tá majsterka, že je "trieda", že je na ceste k majstrovstvu! A k tomu sa ešte pripojilo akési uspokojenie, že práve ju poráža, "ako chce".

Vie Boh, prečo pocítil k partnerke takú zarputilosť - odrážal loptičku so zaťatými zubami, ako by ju tĺkol, napätým pohľadom sledoval všetky jej pohyby, ako bdelé zviera predvídal, kam sa pohne.

Lenže aj slečna Maja pocítila vedľa úžasu i urputnosť hraničiacu so zlosťou, až ju to samú prekvapilo.

Hrali za úplného mlčania. Na lavičke sediaci diváci síce nerozumeli technickým detailom hry, ale zúrivosť hráčov ich natoľko ochromila, že prestali tlieskať.

V tichu rozhodujúcej chvíle hry bolo zreteľne počuť poznámku jednej z prizerajúcich dám:
"Oni sú si takí podobní!"
"Naozaj," odvetila druhá dáma. "To je neuveriteľné!"

V tej chvíli nedobehla slečna Ocholovská loptu. Zostala stáť a odišla z kurtu.
"Ďakujem," povedala. "To stačí."
"Ako to?" opýtal sa prekvapene. "Nedohráme set?"
Obaja ťažko supeli. Pozrela sa naňho.
"Nie."
Bola bledá. Leščuk tiež zbledol a musel sa ovládnuť, aby nezaklial. Čo sa jej stalo? Neodpovedal.

Diváci ich uvítali výkrikmi:
"Prečo ste to nedohrali? Veď to bolo také úžasne napínavé!"

"Hráte skvelo, pane!" zvolala pani Ocholovská. "Trochu tomu rozumiem... Kde ste sa schovávali? Kto vás učil? Robíte síce elementárne chyby, ale máte fenomenálny talent! Vy nie ste tréner, vy ste hráč! Vy sám by ste potrebovali trénera!"

"Máte úžasný úder!" zvolala jedna z dám, tlstá blondína s vypúlenými očami. "A tie rezané lopty... Fantastické!"

"Vynikajúce!" povedala druhá dáma, chudá a kostnatá. "Aj keď na môj vkus do toho mlátite až moc. Keď moja dcérenka hrá so svojou kamarátkou, vydržia si obe prehadzovať jednu loptu omnoho dlhšie. To samozrejme nie je argument, vy hráte skvelo, a vaša dcérenka," obrátila sa k pani Ocholovskej, "hrá ako anjel!"

"Skôr ako diabol," poznamenala tlstá. "Taký temperament!"

"No, nepreháňajme," povedal radca Šimčik. "Chvála sa nemá preháňať. Keby sme vedeli, ako chvála dokáže človeku stúpnuť do hlavy, boli by sme v jej udeľovaní skúpejší. Ovzdušie zdravej kritiky je ďaleko lepšie," dodal a utrel si škripec. "A úloha športu sa nemá preceňovať!"

"Hrali veľmi krásne," preniesla v extáze korpulentná pani doktorová. "A vôbec je to veľmi pekný pár. A ako sú si podobní! Ako brat a sestra."

"Žiadnu podobnosť nevidím," precedila pani Ocholovská.

"Isteže nie, moja drahá, isteže nie! Samozrejme! Ale majú niečo spoločného, ten temperament, tú športovú vášeň, zarputilosť... Je to samozrejme len povrchný dojem, nesmiete to brať doslovne, drahá!"

Pani Ocholovská si trochu povzdychla. Prehnaná kritika a poučovanie radcu Šimčika boli ďaleko znesiteľnejšie než poznámky oboch dám. Tá chudá bola kyslá a chladná, tá tlstá bola sladká a vrelá vo svojich výlevoch, avšak obe nevynechali jedinú príležitosť, aby si do nej mohli zarýpnuť alebo vysloviť nejakú impertinenciu.

Obe boli presvedčené, že pani Ocholovská, zemianka, materiálnou situáciou donútená prevádzkovať penzión, považuje túto skutočnosť za poníženie a nemá svojich hostí rada. Preto sa obidve rozhodli (aj keď pani Ocholovská nikdy žiadne nesympatie nedávala najavo, ba dokonca bola dámam vďačná, že k nej prišli) len tak pre istotu, že zaujmú obranné postavenie a dajú Majinej matke najavo, že imponovať im nie je také ľahké.

Pani Ocholovská väčšinou reagovala na ich sarkazmy s úplným pokojom, ale tentoraz jej tlstá doktorová ťala do živého. Niečo na tom bolo! Maja sa skutočne určitým spôsobom podobala tomu trénerovi, a táto podoba matku znepokojovala, lebo nešlo o podobu fyzickú, ale o niečo iné, niečo nepostihnuteľné... Matka sa o dcéru bála a vyciťovala v tejto podobnosti čosi nedobré, aj keď netušila, kde sa vlastne berie ono puto, čo Maju viaže s tým... no, s tým pánom Leščukom.

Nie, v jej pocite nebola žiadna pýcha, Majina matka netrpela žiadnymi šľachtickými zlozvykmi, veľmi dobre sa orientovala v podloží všetkých veľkých sociálnych prevratov, ktoré pomaly, ale neúprosne nivelizovali všetky triedy a kasty. Pokiaľ ju to teda tak znepokojilo a dokonca sa jej dotklo, nebolo to z nevhodného snobizmu, ale z morálnych dôvodov.

Zdalo sa jej, že to, čo tých dvoch spája, je akýsi spoločný charakterový rys, príbuznosť pováh... Bolo to čosi nevyjadriteľné, ale iste nedobré, ba dokonca zlovestné. Pani Ocholovská si prešla rukou ponad čelom. Trebárs sa jej to len zdá?

"Poďme na obed," povedala.

"Ach, obed! Drahá pani!" vykríkla s úľavou roztekajúca sa tlstá a vypúlená doktorová. "Viem si predstaviť, aké to zas budú lahôdky! Na vidieku sa proste vie jesť, a je sa od rána do večera!"

"Mnoho ľudí umiera hladom, a my sa pcháme, aj keď už nemôžeme," povedala kyslo tá chudá a vstala z lavičky. 

"Reglementácia jedla," povedal radca. "Reorganizácia a normalizácia substancií ako prijímaných, tak vylučovaných je z hospodárskeho hľadiska štátna nutnosť, ktorá by sa mala realizovať podľa dvoch špeciálnych noriem. Každý občan by mal prijímať substancií len toľko, koľko potrebuje k náležitému plneniu svojich povinností voči štátu."

Šli pomaly k domu.

Leščuk, ktorý hneď po skončení hry prešiel na druhú stranu priestranstva, aby sa upokojil, nepočul síce, o čom sa hovorilo, ale cítil, že sa naňho dívajú. Teraz však pocítil, že sa naňho díva ešte niekto. Nebola to Maja.

Tá stála stranou a bavila sa s vysokým, ramenatým a veľmi starostlivo oblečeným mužom, v ktorom okamžite poznal pána, ktorý v kupé robil spoločnosť pánovi Holšaňskému.

Zrejme ich prišiel na koni navštíviť, pretože mal na sebe jazdecký oblek a švihal sa bičíkom ponad čižmy. A ten starostlivo oholený, urastený, pestovaný sekretár kniežaťa Holšaňského a Majin snúbenec si ho teraz prezeral. Hovoril síce s Majou, ale nespúšťal z neho pohľad s nonšalanciou sebaistého človeka, ktorý sa o ostatných nestará. Leščuk poznal tú nonšalanciu zlatej mládeže, ktorá občas navštevovala klub a reštauráciu Mečkovského.

Čo na mňa tak čumí? pomyslel si Leščuk zlostne.

Všetko sa v ňom zlosťou triaslo. Tá hra s Majou ho skôr rozhnevala, než ohromila. Najviac ho nahnevalo, že mu dievča po odchode z kurtu nepovedala ani slovo. Bavila sa ľahostajne so svojim snúbencom, akoby ešte pred štvrťhodinou nehrala ako o život.

Pri obede (tentokrát jedol spolu s ostatnými dolu v jedálni) ho však ľahostajnosť slečny Ocholovskej prestala dráždiť. Naopak, začala mu pripadať smiešna.

Zrejme mala zlosť, že ju porazil a že hral lepšie než ona. Nebola to ľahostajnosť, práve naopak - zlosť a poníženie, že sa on, obyčajný tréner, ukázal byť lepší než ona.
Žerie ju to! pomyslel si, a to ho priamo opájalo a súčasne s ňou zbližovalo.

Sedel až na konci stola, ale cítil, že je v tejto chvíli dievčaťu bližší ako ktokoľvek iný - aj ako jej snúbenec - a bohvieprečo sa ho zmocnila istota, že Maja len predstiera, že ho nevidí, ale v skutočnosti ho neustále sleduje.
Aby sa o tom presvedčil, pozrel sa ponad stôl - a ona, aj keď sa nepozerala jeho smerom, okamžite očervenela ako pivónia.

Sklonila hlavu, ale v tej chvíli jej snúbenec, pán Cholawický, začal rozprávať nejakú anekdotu a všetci sa zasmiali.

To všetko však bolo nejasné. Prečo sa začervenala? Len preto, že prehrala?
A prečo sa naňho v bryčke pozerala?
A prečo si ho prezeral Cholawický?
A prečo ostatní hostia ukradomky prenášali pohľad z nej naňho a z neho na ňu, akoby si to nemohli odpustiť?

Marian hneď po obede vrazil do lesa. Rýchlo kráčal vpred po zarastenej čistine, medzi mladými stromkami, a oháňal sa pred veľkými ťažkými muchami, ktoré mu sadali na holé paže.

Nadýmal sa obrovskou radosťou. Nemohol myslieť na nič iné než na hru s Majou, znovu prežíval všetky okamihy a v hlave mu drnčali struny rakiet.

Je možné, že má talent? Prečo mu to až doteraz nikto nepovedal? V klube hral nedbalo a nikdy nemohol ukázať, čo vie - ani sebe, ani ostatným. Ale vždy mal tušenie, že je lepší ako oni, a preto bol nespokojný? Preto cítil, že je ho tam škoda! Preto sa chcel dostať do sveta. Áno, musí stoj čo stoj ísť do Varšavy, aby ho tam videli, posúdili jeho možnosti, vytrénovali - a potom bude cestovať po svete ako Tločiňský! Poliala ho horúčava a od samého šťastia sa zastavil.

A znova mu jeho horúčkovitá predstavivosť premietla tých pár nádherných loptičiek, ktoré vybral, hoci boli takmer nechytateľné. Nie, rozhodne hrá lepšie ako ona! O celú triedu lepšie! Ona sa s ním predsa vôbec nemôže porovnávať! Rozhodol sa, že sa s ňou večer porozpráva a požiada ju, aby mu pomohla nadviazať styky s varšavskými hráčmi. Iste nebude dlho na jeho hru žiarliť, je to predsa žena, a tak si konkurovať nemôžu.

A naraz sa ocitol pri rieke, ktorá lenivo plynula lesom. Zobliekol sa a ponoril do teplého, pomalého prúdu. Kúsok preplával - a vyliezol na malom kúsku piesočnej plytčiny, kde slnko poriadne pripaľovalo. Zmohla ho obrovská únava.

Zaspal...

Keď sa prebudil, skláňalo sa už slnko k západu. Voda v rieke zozelenala a sfialovela v striebornom ligote, les voňal. Leščuk doplával k brehu a obliekol sa. Vrátil sa k zámočku, ale myšlienka na kariéru, cestovanie a triumfy ho neopúšťali ani na krok, šli s ním tým riedkym, vysokým lesom.

Zmocnila sa ho šialená túžba užívať si. Dal sa do behu, akoby utekal sám pred sebou. Bežal tak asi dva kilometre, dokým vyčerpaním nepadol pri veľkom dube. Vtlačil tvár do vlhkého machu.

Vtom zhora počul hlas:
"Je tam niekto?"
Chlapec užasnuto zdvihol hlavu. Vysoko na dube medzi vetvami bolo vidno ľudskú postavu. Hlas sa ozval znova:
"Pomoc!"
"Čo je?" zvolal.
"Pomôžte mi dole, prosím vás. Nemôžem zliezť, mám závrať."

Leščuk ľahko vyšplhal hore, a keď bol v polovici, objavil... profesora, ktorý sedel obkročmo skoro v korune stromu a kŕčovito sa držal kmeňa.

Bol to taký smiešny pohľad, že Leščuk vyprskol od smiechu.
"Už idem!" zavolal.
"Rýchlo, lebo spadnem! Zachráňte ma!"

Lenže to nebolo také ľahké. Vetvy boli hore také tenké, že sa pod váhou dvoch ľudí mohli zlomiť. Úzky kmeň sa nebezpečne zakymácal - a ešte k tomu sa profesor chytil Leščuka obomi rukami, zaryl mu nechty do kože a celý sa triasol. Chlapec ho začal spúšťať dolu z vetvy na vetvu bez ohľadu na to, aké stop to zanechávalo na delikventovom odeve. Profesor len kričal:
"Ááá!"

Keď dopadol do machu, chvíľu sa nemohol spamätať. Nakoniec zvolal:
"Kde je môj ďalekohľad?"

"Tu," odpovedal Marian a lámal si hlavu, načo starý pán potreboval na strome ďalekohľad.
"Chlapče," predniesol slávnostne profesor, "nebyť teba, bol by som spadol, lebo neznášam výšky."
"Tak prečo ste tam liezli?" vyhŕkol Leščuk. "Chceli ste sa pozrieť na hrad?" domýšľal sa.

Keď sledoval profesorov pohľad, zbadal za lesom močiar a niekoľko kilometrov za ním hradby a dve nárožné veže, nad ktorými sa týčil hlavný hradný korpus so strmou strechou. Asi tak uprostred budov stála najväčšia štvorboká veža, ktorú videli, keď vyšli z nádražia. Tu a tam zívali čierne otvory úzkych okien, z vykotlaných hrubých hradieb dýchala vznešená mŕtva osamelosť. Zblízka vyzeral hrad ešte mohutnejšie a tak nejako fantasticky... 

"Hm.. okrem iného..." povedal profesor opatrne. "Okrem iného som si chcel prezrieť hrad. A kde si sa ty tu vzal?"
"Ja som bol v lese, zablúdil som."

Profesor si ho skúmavo prezeral.

"Ty si tu cudzí," vravel, akoby o niečom premýšľal. Leščukovi prišla k smiechu jeho zvráskavená tvár v ustavičnom pohybe.

"Chlapče," povedal konečne vedec, "predovšetkým vedz, že sa v ľuďoch vyznám, a stačí mi jediný pohľad na teba, aby som vedel, s kým mám do činenia. Charakter človeka je vpísaný do jeho telesnej konštitúcie. Pokiaľ v nej samozrejme niekto dokáže čítať. Si ďaleko nebezpečnejší typ, ako by sa na prvý pohľad zdalo, a vieš, z čoho tak súdim? Tu z toho," dotkol sa prstami jeho tváre, "z toho spojenia lícnych kostí s líniou úst a z tej kombinácie nosa a očí. Dávaj si pozor, pretože ak nedokážeš zvládnuť svoje vášne, dostaneš sa na scestie, odkiaľ... ehm... Ale o to nejde. Myslím, že si síce ofuk, ale spravodlivý človek. No, som ochotný ti prezradiť určité tajomstvo, samozrejme s podmienkou, že nepovieš nikomu ani slovo. Rád by som sa dostal do hradu, a pokiaľ mi to uľahčíš, odmena ťa neminie."

"Čože sa do hradu nedá vojsť?"

"Práveže nedá! Nedá!" vykríkol profesor rozčúlene. "Starý knieža je blázon, jeho otec bol tiež blázon a jeho ded bol tiež blázon. Už sto rokov sa do hradu nikto nemôže dostať, a to tým skôr, že... že sekretári nemajú radi ľudí, ktorí... Chcel som tam vojsť normálne bránou, ale tá je zamknutá na štyri západy. Okienkom na mňa vykukol starý sluha, úplný sklerotik, a vykoktal, že knieža zakázal púšťať kohokoľvek dovnútra. V celej tej budove bývajú len traja ľudia - knieža, sekretár a ten sluha. Ostatné služobníctvo do hradu nesmie a býva tamto vľavo v tých škaredých baráčkoch. Nikoho dovnútra nepustí, ale ja sa tam dostať musím! Musím, aj keby na mňa mali poštvať psov!"

"A prečo?" sledoval Leščuk so záujmom starčekove horovanie. Ten sa uškľabil a pozrel sa naň s pohŕdaním.

"To by si nepochopil, ani keby som ti to vysvetľoval sto rokov! Chlapče, pokiaľ ma moje tušenie neklame - tým myslím moje podozrenia, závery a indície, na ktoré som pri istom bádaní prišiel - tak ten hrad skrýva vo vnútri drahocenné poklady, jedinečné výtvory, aké nenájdeš v celom Poľsku. Je to dol zázrakov! Je to niečo výnimočné! Unikát! Senzácia!"
Zadýchal sa. 

"Všimni si, chlapče, že zvonku tie hradby vyzerajú ako obranné. Ten hrad tu nepostavili pre parádu, zvonku je to starobylá tvŕdza, strohá, vojenská... Ja sám som si celý život myslel, že hrad v Mysloči ničím zvláštnym nevyniká, len tým, že je starý, to severné krídlo je totiž staré skoro šesťsto rokov. Ale raz som v jednej rímskej knižnici narazil na korešpondenciu nuncia Almariho zo sedemnásteho storočia, zasielanú z Poľska. Ukázalo sa, že nuncius cestoval po Poľsku a okrem iného bol hosťom kniežaťa Holšaňského v Mysloči. Keď Almari píše o hrade, zmieňuje sa o nádherných maľbách, aké tam videl To ma zarazilo, ale skoro som to podcenil, pretože som si povedal - môj bože, ten Talian zrejme chce kniežaťu zalichotiť Lenže v aktoch rodiny Radziwillových, ktorá bola s Holšaňskými blízko spriaznená, som tiež našiel dokument z osemnásteho storočia, datovaný v Mysloči a nazvaný Súpis vyplatených čiastok, a čítam tam, panebože, toto: Maliarovi za reštauráciu dvoch starobylých stropov maľovaných Dolabellom.. Za opravu a výzdobu Jordaensových obrazov, z ktorých jeden predstavuje Adoráciu a druhý Ceres... Keď som si toto prečítal, namojdušu mi to vyrazilo dych. No, nebudem ti to vysvetľovať, aj tak by si to nepochopil. Len ti ešte poviem, že na tom zozname boli aj kreslá Gabriely d´Estrelles, tie slávne kreslá, ktoré dostala ako dar od svojho milenca, francúzskeho kráľa Henricha IV. A tiež skrine Huguesa Sambina! No vážne! A to tam bolo vymenované len to, čo sa opravovalo. Akú hromadu starožitností ešte tieto múry skrývajú! Čo všetko tam vo vnútri je! Aké veľdiela štetca a dláta!"

Profesor, ktorý ešte pred chvíľou káral Leščuka pre jeho vášeň, sám teraz vášni prepadol. Div neplakal. Vášeň starecká a vášeň mladícka si hľadeli do očí a nechápali, že každá žije len sama pre seba...

"Áno!" zvolal profesor. "Musím to vidieť, musím sa toho dotknúť, musím sa presvedčiť, čo tam vo vnútri je. Veď to všetko chátra, rozpadáva sa každú minútu... Musím to zachrániť!"

"Akú cenu môže mať taký obraz?" spýtal sa Leščuk.

"To je smiešna otázka!" húkol profesor. "Také veci sa nedajú vyjadriť peniazmi. Ale poviem ti, že taký obraz môže mať hodnotu aj milión!"

"Čože nikto nevie, že je tam toľko drahocenností?"

"Tomu som sa práve divil! Ako sa v Poľsku mohla zachovať taká oáza, nikým neobjavená rezervácia? Ale pochopil som to, keď som sa dozvedel, že už stopäťdesiat rokov nebol nikto cudzí do hradu vpustený. pretože posledné tri generácie tejto rodiny boli samí opilci, kartári, sukničkári, ľudia, ktorí nemajú potuchy, čo vlastnia, a ktorí nerozoznajú renesanciu od gotiky. Ostatne kto z predošlých generácií mal o umení aspoň nejakú predstavu? Veľdiela prechádzali z otca na syna a oni si na ne tak zvykli, že im nakoniec prestali venovať pozornosť. A vždy sa nájde nejaký sekretár, ktorý nie bezdôvodne zakáže kompetentným ľudom prístup pod zámienkou, že... že si to knieža nepraje."

Stíšil hlas, začal na Leščuka mrkať, ale za chvíľu vykríkol:

"Kde je môj ďalekohľad?"

"Mám dojem, že sekretárom kniežaťa je ten pán Cholawický," hovoril Leščuk, kĺzajúc pohľadom po majestátnej rezidencii. 

Pri podnoží hradu sa už dvíhal biely opar, preto vyzerali múry vyššie. V diaľke sa nebo farbilo poslednými slnečnými lúčmi, kým dolu sa blížila hustá tma.

Mladík si povzdychol a bohvieprečo sa ho opäť zmocnil smútok.

"Pán Cholawický, sekretár, synovec, administrátor, splnomocnenec, dôverník, člen domácnosti a správca majetku!" odrecitoval opovržlivo profesor. "Typický príklad šviháckeho neotesanca! Sprosták v koži elegána! Uhladený hrubián! No, trebárs tam nič nie je, trebárs sú všetky moje domnienky mylné," vydesil sa a vyvalil oči na hrad, ktorý sa vzďaľoval, rástol a rozplýval v ústrety nadchádzajúcej noci.

Z chalúp na úbočí pod hradom začali štekať psi. Vzduch nad mokrinou stále hustol, ťažkol presýtený hmlou, pripravený zraziť sa v belavý oblak.

Desivo prázdny kraj, nezdravá malárická klíma, smútok a opustenosť rákosím zarastených bažín, tu a tam prepásaných hrádzou - to všetko ešte znásobovalo ovzdušie tragična a mystického tajomna toho starobylého hniezda, sídla končiaceho rodu podivínov, ktorý sa spolu s hradom rútil do skazy a smrti.

Leščuk mal čím ďalej tým väčší strach, nebolo mu jasné, či z duchov alebo tmy alebo ešte niečoho iného, čo by mu mohlo zničoho nič vliezť pod nohy alebo vyskočiť z tmy a húštin. Bolo mu vlastné, že z radosti náhle upadal do ľútosti, a vtedy sa ho smútok a strach zmocňovali rovnakou mierou. Profesor zatiaľ neodtŕhal pohľad od temnúcej stavby, akoby sa pokúšal preraziť pancier hradných múrov.

Náhle v jednom z dlhých okienok nárožnej veže blesklo svetlo. Bolo zvláštne, že toto jediné chabé svetielko v celej obrovskej stavbe ešte prehĺbilo dojem prázdna - a chlapca zamrazilo pri pomyslení, že na viacej než sto izieb pripadajú len traja ľudia, knieža, sekretár a sluha, traja muži blúdiaci po prázdnych tmavých vlhkých komnatách uprostred bohatstva, ktoré sa rozpadá v prach...

"Tamto v tom okne sa vždy svieti," povedal profesor. "To musí byť izba kniežaťa. No, pôjdeme, už aj tak prídeme na večeru neskoro. Odtiaľto je to na statok skoro štyri kilometre. Teraz iste chápeš, k čomu potrebujem tvoju pomoc," gestikuloval, zakopávajúc o kamene. "Určite tam bude nejaký iný vchod. Mám dojem, že na západnej strane sú hradby dosť chatrné a miestami dokonca zrútené. Malér je v tom, že nemôžeme dôjsť až k hradu, pretože by nás videli z okien. Nechcem budiť podozrenie. A preto mi, chlapče, musíš pomôcť, a ja sa ti zato odmením. Musíš dôjsť k hradu v noci pod rúškom hmly a dobre sa porozhliadnuť, kadiaľ je možné dostať sa dovnútra. Ďalšiu noc tam pôjdeme spolu, a pokiaľ to pôjde, prevediem dôkladnú inšpekciu tej vetešárne. Aspoň budem vedieť, či stojí za to sa tým ďalej zaoberať."

"A čo keď nás chytia?"
"Pcha," riekol starec. "Máš nahnané?"

Chlapec úkosom pozrel na profesora, ktorý statočne cupkal vedľa neho.
Ale nebral jeho návrh príliš vážne. Nemalo pre ňho zmysel púšťať sa do niečo ho tak riskantného - keby ho chytili, príšerne by sa zhodil a jeho tenisové plány by vzali za svoje.

Pokiaľ neodmietol rovno, bolo to len preto, že pociťoval k profesorovi určité sympatie. Profesorove rozprávanie roznietilo chlapcovu túžbu po dobrodružstve. No áno, keby nebolo tenisu...

Dnes večer sa musím porozprávať s Majou! pomyslel si. Chcem vedieť, čo si myslí o mojej hre.

"Ešte sa porozprávame," povedal profesorovi, keď dojedali večeru, ktorú im v penzióne schovali.

Časť spoločnosti hrala bridž v malom salóniku. Ozýval sa odtiaľ hlas chudej úradníčky, ktorá preplietala licitáciu kyslými poznámkami o tom, ako je taká zábava nevhodná, keď možno práve v túto chvíľu ktosi nevyliečiteľne chorý umiera v strašných bolestiach atď.   

"Tak prečo hráte?" spýtal sa jej nakoniec podráždene Šimčik.

"Ach pardon! Mám hádam byť ja jediná pripravená o akékoľvek potešenie?" vravela a trpko zalicitovala slam.

Maja stála pri okne so svojim snúbencom, ktorý jej niečo šeptom vysvetľoval. Vyzeralo to, akoby sa hádali.

Leščukova netrpezlivosť pri pohľadu na ňu vzrástla, chcel s ňou hovoriť hneď, okamžite, aj keď by možno bolo lepšie počkať do zajtra... Čo keď ju ešte neprešla tá zlá nálada, ktorú mu dávala najavo ráno?
Devina tvár neveštila nič dobré, vyzerala pohŕdavo a prezieravo.
Ale on s ňou hovoriť musí! A to hneď! Nutne sa musí dozvedieť, aké sú jeho šance a čo má robiť!

Slečna Ocholovská naraz od Cholawického poodišla bez ohľadu na jeho presviedčanie, rozlúčila sa so spoločnosťou a opustila salón. Kráčala rýchlo.

Leščuk ju hore dohonil v malej sieničke, keď otvárala dvere do svojej izby.
"Slečna!" zavolal.
"Čo je?" spýtala sa tým svojim tichým hlasom. "Čo pre vás môžem urobiť?"

Jej tón bol ironický, nepríjemný. Naraz stratil všetku svoju sebaistotu.
"Slečna," vykoktal, "prosím vás... rád by som s vami hovoril... mám prosbu..."

"Musí to byť hneď teraz?" opýtala sa a pozrela na hodinky. "No tak dobre," otvorila dvere. "Tak hovorte," povedala netrpezlivo. "Už je neskoro."

"Rád by som šiel do Varšavy a predviedol tam svoju hru. Možno by o mňa mal niekto záujem. Vy tam poznáte vo výbore všetkých ľudí, trebárs by ste mi mohli dať doporučujúci list alebo niečo také... Pani grófka hovorila, že mám talent."

Cítil, ako hlúpo hovorí.
Slečna Maja s rukou na kľučke z neho nespúšťala pohľad.

"A keby ste mali talent, tak čo?"
"Ako to čo?"
Zajakol sa.
"Potom by bolo všetko úplne iné."
"To iste," povedala. "Úplne iné."
"Iste..."
"Teraz ste mizerný tréner, ale mohol by z vás byť slávny hráč! Všetko by sa vám otvorilo. Svet... Sláva... Peniaze... Ženy... Cestovanie... Pohodlie..."

Povedala to tak pohotovo, s takým pochopením a tak nejako dôverne, že sa Leščukovi náhle stala veľmi blízkou. Pozreli sa jeden druhému do očí.
Zasmiala sa ticho, nervózne. Aj on sa zasmial, strápene, ale aj vzrušene.
Ako dobre poznala jeho túžbu!
Naraz však zbledla a vo tvári sa jej zjavila zlosť.

"Prečo sa, pane, smejete?!"
Vytreštil oči.
"Vy sa tiež smejete!" vykoktal, pretože nevedel, čo povedať.
"Ja môžem, ale vy... ale vy... Máte veľmi veľkú fantáziu. Talent! to určite! Hráte len trochu lepšie než priemerne, takže to pustite z hlavy! Mne sa dnes hrať nechcelo!"

A zbehla dolu, ani sa neobzrela.
Zostal stáť ako obarený. Neveril ani jedinému jej slovu.
Ako to s ním hovorí?
Keby mohol, natĺkol by ju za tú jej iróniu a pohŕdanie! Jednala s ním ako... ako so žobrákom! Čo jej má urobiť, aby si ho zapamätala? Nič jej urobiť nemôže!
Vtom uvidel pootvorenými dvermi v izbe skriňu a spomenul si, čo čítal v liste - že tam sú peniaze, cez tisíc zlotých.
Dobre!
Keď si zo mňa robí srandu, tak ja jej... tie peniaze šlohnem! Hrať neviem, ale kradnúť dokážem!

Rozhliadol sa okolo. Zo sieničky viedli k izbám pre hostí sklenené dvere Svetlo nikde nesvietilo, to znamená, že tam nikto nie je. Všetci sú dole.
Vstúpil do izby slečny Ocholovskej.
Spôsobilo mu radosť, že bez dovolenia vchádza do jej izby, tým sa jej vyrovnal... Predovšetkým zistil, či je odtiaľto ešte iný východ. Bol. Druhé dvere viedli do jednej izby pre hostí.

Keby niekto prišiel, mohol by sa cez tamtú izbu vytratiť do siene.
Zaváhal.
Nikdy v živote ešte nikomu nevzal ani halier.
Ale jej vezme! Ju okradne!
To je to jediné, čo jej môže spraviť!
To jej spraví!
Po špičkách pristúpil k masívnej skrini pri stene a otvoril ju. Na ramienkach tam viseli Majine šaty a zaberali asi polovicu skrine.
Peniaze musia byť v jednej z dvoch zásuviek dole, ale v ktorej? Obe boli zamknuté.

Vtom začul na schodoch hlasy. Rozbehol sa do vedľajšej izby, aby sa dostal do siene, ale tu ho čakala katastrofa: dvere do siene boli zamknuté z druhej strany!
Vrhol sa späť do Majinej izby a mal len toľko času, aby sa schoval do skrine. Zaliezol medzi šaty a zavrel za sebou dvere.

Maja a Cholawický vstúpili do izby. Leščuk počul každé ich slovo, dokonca ich škárou mohol vidieť.
Hádali sa.
"Chcem byť sama," hovorilo dievča, síce ticho ako obvykle, ale dosť podráždene. "Som unavená. Už s tým skoncujme."
"Neodídem, dokiaľ mi to nevysvetlíš!"
"Nemám ti čo vysvetľovať, nebuď smiešny!"
"Ja viem, že som smiešny," sykol. "Je nezmysel, že ti musím robiť scénu kvôli tomu chalanovi! Keď si len pomyslím: ja, ty a tréner, pán Leščuk! To je ale trio! Ale bodá to do očí! Myslíš, že som nevidel, ako si sa pri stole červenala? Na kurte si sa správala ako blázon! Prečo si prerušila hru? Čože si myslíš, že nevidím, ako ho pozoruješ? Teraz si s ním hore hovorila a vrátila si sa celá roztrasená! Čo to má znamenať?"
"Neviem, o čom hovoríš. Ubližuješ mi. A vôbec je od teba sprosté, že mi neveríš. A žiarliť na toho..."

Odmlčala sa.
"Mal by si ku mne byť úctivejší."

"Ja? Ku tebe? Úctivejší? Čo si myslíš, že neviem, prečo si sa so mnou zasnúbila? Spočítala si si, že stojí za to byť pár rokov manželkou Cholawického, pretože Cholawický môže čo nevidieť zbohatnúť - a ty si nevieš predstaviť život v biede. A pritom som dosť elegantný a dosť pekný, mám dobré meno, proste som ideálny muž pre peknú ženu, ktorá... má svoje chúťky... a chce sa ligotať. A ja k tebe mám byť úctivý, keď viem, že si ma berieš z vypočítavosti, kvôli bohatstvu!"

"A ty si hádam myslíš, že neviem, akým štýlom chceš k tomu bohatstvu prísť?"

Na chvíľu sa odmlčal.
"Takže to vieš, a aj tak si sa so mnou zasnúbila?"

V jeho hlase znela zlosť.
"A ty vieš, že ja to viem, a aj tak si sa so mnou zasnúbil?"

Zase sa odmlčali.
"Ja už viem, aká si!"
"A aká? Aká som? Keď si ma nevážiš, tak prečo si ma chceš vziať?"
"Mám ti povedať, aká si? Ty si... ty si naoko nóbl, ale v skutočnosti... sprostá ako kurva. Sprostá! Urážaš sa, že žiarlim na toho chalana... U teba sa dá žiarliť na každého. Sama vieš, prečo žiarlim. Dobre vieš, že keby si mu nebola taká podobná, vôbec by ma to nenapadlo..."

"Podobná? Ja jemu?"
"Neklam, sama to predsa dobre vieš. Preto si ho tak prezeráš! Veď ste akoby umiesení z rovnakej hliny! A všimli si to všetci! Má predsa tvoj úsmev, tvoj pohľad, tvoje pohyby, je to až škandalózne! Ten... ten Leščuk! Vidí to každý! Ty sama to vieš najlepšie, a preto si taká zlostná!"
"Choď preč!"
"No dobre, už idem!"

Slečna Maja zostala sama. Oprela sa chrbtom o stenu a civela pred seba...
Jej sličná tvárička stuhla v akomsi nevyspytateľnom výraze. Ťažko dýchala.
Takže je to skutočne tak!
Aj on prišiel na to, že je tak divoko, neuveriteľne, hlúpo podobná Leščukovi.

Bolo to neslýchané! Už v kočiari, keď šli z nádražia, si na ňom povšimla čohosi jej tak pokrvné, že ju to až vydesilo... A potom na kurte, keď sa spolu stretli obaja rovnako vášnivo...

Vystrašilo ju, že to videli aj iní ľudia. Ona, Maja Ocholowská, sa tak nápadne podobá nejakému trénerovi!

Dokonale poznala najdrobnejšie detaily svojho vzhľadu. Vedela, že nejde o podobnosť rysov. Mali iné ústa, oči, vlasy, inú farbu pleti.

Bola to hlbšia zhoda spočívajúca vo fyzickom type, vo výraze tváre, v pohľade, v smiechu - a ešte v niečom hlbšom a menej postihnuteľnom.

Nebolo jasné, v čom to väzí, a predsa si bola vedomá, že ich všetci spojujú, že pohľady letných hostí sa neustále prenášajú z nej naňho a z neho na ňu, že hľadajú príčinu ich podobnosti...

Bolo to neznesiteľné! Maja nemala žiadne predsudky, a fakt, že sú si náhodou podobní vzhľadom, by bola zniesla ľahko... Ale taká podobnosť s chlapcom, ktorý ju vôbec nezaujímal, ktorý pre ňu neznamenal vôbec nič, podobnosť s trénerom - bolo to smiešne!

Zosmiešňovalo ju to! Bola vystavená hlúpym scénam, bola nútená hlúpo sa červenať, bola na ňom závislá navzdory vlastnej vôli!
Nie je predsa vôbec možné, aby taká optická ilúzia mohla do tej miery ovplyvniť ľudí okolo nej aj ju samu!

Došla k zrkadlu. Znovu očervenela. Najviac ju trápilo, že sa tak hanbí. Ona, ktorá sa nikdy nečervenala, sa teraz prezrádzala rumencom.
"Keby som mu nebola podobná, neopovážil by sa mi predsa povedať, že som vulgárna!" zašepotala.

Cholawický sa dotkol jej slabej stránky. Vedela, že jej typ krásy je veľmi ušľachtilý, mala drobné ruky a nohy, zakladala si na svojej elegancii - a to bolo možno hlavnou príčinou, prečo sama seba presviedčala, že sa musí vydať za Cholawického - jedine on ju predsa môže vhodne obliecť.

Nikdy sa nedokázala dosť natešiť obratnosti a pôvabu svojich pohybov. A ono sa to zatiaľ všetko podobá jednému takému...
Leščuk ju zosmiešňoval. Zhadzoval ju! Jej krásu robil triviálnou a smiešnou! S hrôzou sa na seba dívala do zrkadla.

Vtom zvraštila obočia. Začula kroky svojho snúbenca na schodoch. Vracia sa!
Rozbehla sa ku dverám, aby zamkla. Nechcela ho vidieť, bol jej odporný.
Ale keď si spomenula, že kľúč už vo dverách dávno nie je, cúvla.

A tu sa stalo presne to, čo pred polhodinou s Leščukom. Panicky sa rozhliadla, kam by sa schovala, ubehla niekoľko krokov k vedľajšej izbe, ale v poslednej chvíli sa vrátila, prudko otvorila skriňu, a kým Leščuk stačil čokoľvek urobiť, ocitla sa v skrini vedľa neho a zabuchla ju za sebou.

Cholawický najprv márne niekoľkokrát klopal, ale potom vstúpil práve v tej chvíli do izby.
"Maja!" zvolal.
Odpovedalo mu mlčanie.
Bol presvedčený, že odišla len na chvíľu a hneď sa vráti, preto sadol na stoličku a začal netrpezlivo bubnovať prstami po stole. Nutne sa s ňou ešte musí porozprávať, kým sa vráti na hrad, musí sa nejako dohodnúť s týmto dievčaťom, ktoré sa mu páčilo tým viac, čím viac nepríjemností mu prirábala.
Rozhodol sa čakať.

Maja až len asi po minúte vzala na vedomie ten neuveriteľný, nepravdepodobný pocit, že nie je v skrini sama. Bola tam úplná tma.
Stála pri Leščukovi tak blízko, že sa chrbtom dlane dotýkala jeho ruky. Inštinktívne hmatla a dotkla sa niečích prstov.
Kto je to?
Uhla na druhú stranu, celá sa skrčila. Nebola si istá, či nezošalela. Obaja strnuli bez hnutia a zadržali dych.
Leščuk bol presvedčený, že Maja začne kričať, Cholawický skočí ku dverám a bude z toho škandál na celý dom.

Ale slečna Ocholowská sa tak bála, aby sa nezosmiešnila, že sa vďaka tomu spamätala. Teraz sa zasa ona strachovala, aby ten záhadný človek nezačal kričať a nevyskočil zo skrine - z úľaku pred ňou. Kto to môže byť?
Zlodej?
Alebo tam hádam nikto nie je a jej sa to len zdá?

Bála sa ho dotknúť druhý raz. Ale cítila teplo a takmer počula, ako tesne vedľa nej tlčie srdce. Jej vlastné srdce búšilo ostatne tak silno, akoby malo rozbiť skriňu. A zasa horúčkovito premýšľala, kto by to mohol byť. Panovala tam absolútna tma.
Spomenula si na peniaze v zásuvke. A ták! Zlodej!

Cholawický zobral zo stola nejaké noviny a začal si ich prezerať. Keď si potom uvedomil, že sa Majina neprítomnosť preťahuje, pozrel sa niekoľkokrát na hodinky a rozhodol sa jej napísať list. Vytiahol z vrecka plniace pero, vtiahol dym z cigarety a začal nervózne písať:

Milá Maja!

Neberiem vážne Tvoje posledné slová. Pripisujem ich Tvojej podráždenosti, ktorú vyvolali moje poznámky. Tak či tak priznávam, že aj ja som sa nechal uniesť. Možno že boli moje podozrenia neoprávnené a urážlivé. Ak áno, potom sa Ti ospravedlňujem. Som v poslednej dobe značne podráždený.

Vidím, že vôbec nechápeš, v akej ťažkej situácii teraz som - písal ďalej. - Keby si pre mňa mala väčšie pochopenie, nevyčerpávala by si moje nervy takými nezmyselnými scénami. (Scénu som vlastne urobil ja jej - napadlo ho - ale to je jedno). Mala by si vo vlastnom záujme pochopiť, že teraz, kedy už situácia - vieš aká - speje k záveru a bude vyžadovať všetky moje sily, nemôžem sa zaoberať nedorozumením s Tebou, lebo by sa to mohlo odraziť na našich obchodných zámeroch! Je iste chybou z mojej strany, že pripisujem príliš veľký význam Tvojim výstrelkom, avšak ak túto slabosť mám, mala by si ju rešpektovať! Uisťujem Ťa, že pracujem aj pre Tvoju budúcnosť.

Ani na chvíľu samozrejme neuverím, že by si ma mohla opustiť. Príliš Ti na mne záleží a príliš dobre sa k sebe hodíme. Tvoj vzťah ku mne je celkom egoistický, ale potrebuješ ma a ja potrebujem Teba. Dokonca je mi milšie, že je náš vzťah založený na vzájomnej potrebe, a nie na sentimente. Je to solídny základ. Ale o to nejde. Aj keď viem, že svoje konanie ľutuješ, bojím sa, aby som naň nemusel zajtra ani v nasledujúcich dňoch príliš myslieť.

Vieš dobre, že teraz nemôžem z hradu odísť. Kniežaťu ubúda síl a je čím ďalej tým neznesiteľnejší, návšteva Varšavy ho úplne vyčerpala. Musím byť stále s ním. V najbližšom čase nebudem môcť prísť do Polyky. Nechcem sa - a na to mám právo! - nechcem sa kvôli nášmu nedorozumeniu rozčuľovať. Mám iné starosti. Prosím Ťa teda naliehavo (to bolo podčiarknuté), aby si za mnou zajtra prišla na hrad. Samozrejme nie hlavnou bránou, ale podzemným vchodom. Budem čakať presne o 9. Je to síce trochu nepríjemné...

Prestal písať, napadlo ho, že by nemal dievča vystavovať nutnosti prejsť tou temnou chodbou. Ale čo sa dá robiť! Opäť sa sklonil k papieru.

Maja, ktorá zatiaľ strnula v skrini, si bola čím ďalej istejšia, že vedľa nej stojí Leščuk.
Stáli vedľa seba tak blízko, že sa musela usilovne zhýbať a chúliť, aby sa náhodou nedotkla cudzieho, neznámeho tela.

Jej myšlienky bez prestania horúčkovito pracovali - je to on, alebo nie, je to Leščuk, alebo to nie je Leščuk... A ak to je on... tak čo? Tak čo? To je predsa hrôza! Čo má robiť?

Cholawický zatiaľ písal:

Je to síce trochu nepríjemné, ale aspoň Ťa nikto neuvidí ani z jednej strany a nebudú z toho klebety.
Prosím ťa, prídi určite. Keď už som to riskol a napísal Ti list a Ty by si neprišla, mohol by som si myslieť, že si sa naozaj urazila a rozišla sa so mnou - a mohol by som sa rozčúliť ešte viac. Keby si prísť nemohla, napíš mi - vlastne ani to nie je vhodné, pretože knieža by sa ma hneď vypytoval a znervóznel by. Sama vidíš, aké mám s tým človekom peklo, nesmie Ťa preto prekvapovať, že mi občas povolia nervy. Budem čakať!

                                                                                                                 H.

Vstal a vzal do ruky obálku. Maja sa v tej chvíli pritisla k Leščukovi, aj keď si nebola istá, či je to on. Pritúlila sa k nemu, úplne stratila hlavu.
Potrebovala tak málo, aby sa k nemu pritúlila, stačilo trochu povoliť svaly... Aká bola šťastná, keď drsná ruka v tme objala jej ruku!
Opätovala jeho stisk s prekypujúcou skrytou radosťou.

Cholawický list zalepil, napísal na obálku adresu, znova sa posadil a bubnoval prstami po stole. Kde tá Maja len môže byť? Má ešte čakať? Posedel päť minút a potom odišiel.

Keď jeho kroky stíchli, Maja vyskočila zo skrine, a neobzerajúc sa vybehla z izby. Leščuk tiež utiekol, ako mohol najrýchlejšie, a zavrel sa vo svojej izbičke v podkroví.

 

Z románu Opętani (1939) Witolda Gombrowicza

Do češtiny preložila Helena Stachová, vydalo vydavateľstvo Argo 2008