Bertranda

Cholawický strávil noc ustavičným prechádzaním ku dverám starej kuchyne a čakaním na niečo hrozné, čo by sa za tými dvermi malo stať. Chvíľami neveril, chvíľami naopak podliehal podivnému neopodstatnenému presvedčeniu, že sa predsa len musí niečo stať.

Ale keď sa polovicu noci v tej príšernej kuchyni nič nestalo, jeho pochybnosti zvíťazili a on, zlostný, že sa nechal nachytať takými detinskými nápadmi, do seba hodil pár pohárikov vodky, zobliekol sa a zaspal.

Asi o deviatej ho prebudil starý Gregor.

"Tak čo, Gregor?" spýtal sa ho sekretár. "Vstal už pán profesor?"
"Ešte spí... v starej kuchyni."
Komorník sa na Cholawického pozrel tak nejako divno.
"Vy na tie hlúposti veríte, Gregor?! Presťahoval som ho na noc do tej miestnosti, lebo je to izba omnoho príjemnejšia a nie sú tam krysy."
"No hej, ja sa do toho nepletiem."

Sekretár sa obliekol a šiel za profesorom. Hm... čože sa tam asi stalo? zahundral zvedavo, keď klopal na dvere.
"Ďalej," ozval sa profesorov hlas.
Profesor sedel na posteli vo zváľaných šatách, s rozstrapatenými vlasmi a pokrčenou tvárou. Keď uvidel Cholawického, zamrkal a prešiel si rukou ponad tvárou.

"Ako sa vám spalo?" spýtal sa konvenčne sekretár.
"To už je ráno?"
"Ako to? Veď je skoro pol desiatej!"
"Aha, pol desiatej. Lenže ja som nespal. Vôbec som nezažmúril oko. Tak ono je už ráno..."
"Nie je vám niečo?"

Cholawický si so záujmom prezeral úplne premenenú tvár Skoliňského. Dalo by sa povedať, že po živej, žoviálnej tvári starého kunsthistorika nebolo ani stopy a že sa namiesto nej objavila unavená, apatická maska bez akéhokoľvek výrazu.

"Hneď vám prinesú raňajky."
"Raňajky? Ja jesť nemusím. Je mi to koniec koncov jedno."
Sekretár už to nevydržal.
"Prihodilo sa... vám v noci niečo, pán profesor?" spýtal sa. "Čo je vám?"
"Ale nie... nič sa mi neprihodilo. Teda... To je jedno."
"A čo?"
"Nič," odbil ho krátko.
"Budete si teraz prezerať obrazy?"
"Čože? Obrazy? Aha, ja som zabudol. Možno budem. Ale to je jedno... Možno večer."
Bolo to zvláštne. Profesor sa o obrazy prestal zaujímať. To znamenalo, že sa niečo muselo stať. Síce sa nezbláznil ani neumrel, ale pôsobil dojmom človeka zničeného, apatického, otupeného po akýchsi hrozných zážitkoch.

Sekretár švihol zrakom na šatku. Tá sa nepatrne pohybovala, bola v ustavičnom nepokoji. Podobný nepokoj panoval aj v duši Cholawického.
Určite niečo videl - pomyslel si.
Nechcel sa profesora príliš vypytovať. Naviac bolo jasné, že by mu neodpovedal. Nechal by si tajomstvo pre seba.

"Pokiaľ sa vám tu zle spalo, môžeme vám dať inú izbu," povedal ešte, aby sa niečo dozvedel. Ale Skoliňský mu apaticky odvetil:
"Ale nie... Zostanem tu."
Cholawický si márne lámal hlavu nad tou záhadou. Pokiaľ profesora v noci skutočne niečo vystrašilo, potom by mal predsa prijať ponuku, že mu dajú inú izbu. Ale hádam si chce zo zvedavosti svoje dojmy ešte raz overiť. Tamtí predsa tiež nocovali zo zvedavosti. Alebo je už taký zhlúpnutý a zničený, že je mu naozaj všetko jedno.
Ale jeho nápad sa neukázal taký hlúpy. Ktovie, či po niekoľkých nociach nestretne profesora rovnaký osud ako tamtých, ktorí zošaleli.

Vrátil sa do svojej izby dosť rozrušený. Teraz už nemal pochybností o tom, že v starej kuchyni "straší". zašiel za kniežaťom, aby zistil, či si starý Holšaňský niečo nevšimol.
Zastal ho v dobrej nálade, pil práve rannú kávu.

"Á Henrík... Akože sa máš, Henríček? Musím si tu dnes urobiť poriadok. Tú kopu smetí musím zvládnuť dnes, alebo nikdy. Ale čo myslíš, Henrík, čím mám začať?"

Jeho hlas znel tak žartovne, že sa Cholawický zase nemohol zbaviť dojmu, že knieža blázna len hrá. Vymenil s ním niekoľko slov a odišiel presvedčený, že si knieža až doteraz profesorovu prítomnosť na hrade nevšimol.

Akonáhle Cholawický odišiel, profesorov výraz sa celkom zmenil, apatia a otupenosť boli preč a profesor si so zadosťučineném hvízdol. Podarilo sa to. Simulácia priniesla náležitý výsledok. Cholawický bol dezorientovaný.

Profesor sa obával, že by ho Cholawický vykázal z hradu, keby ho našiel zdravého a celého. Preto sa snažil utvrdiť sekretára v domnienke, že jed strašnej kuchyne pôsobí - aj keď pomalšie, než by sa dalo očakávať - a že uňho zlé sily už dosiahli určitý psychický rozklad. Spoliehal sa na to, že vďaka tejto nevinnej pretvárke sa mu podarí zostať ešte pár dní na hrade. Nielen kvôli starožitnostiam.

Skoliňský tušil, vlastne vedel celkom iste, že kniežaťu skutočne hrozí zo strany Cholawického vážne nebezpečenstvo a že chudák starý blázon nutne potrebuje pomoc. Aké tajomstvo ho tak prenasledovalo? Čo sa dialo v tej miestnosti? Všetko to vyžadovalo vysvetlenie a eventuálnu intervenciu. Maja bola predsa tiež závislá na Cholawickom, bola to jeho snúbenica, mala sa s tým podozrivým chlapom spojiť na celý život.

Sekretár ani netušil, akého urputného nepriateľa získal v dobráckom historikovi, ktorý by za normálnych podmienok neublížil ani muche. Vtom profesorov výraz opäť otupel, oči pohasli, pery sa skrivili do škaredej grimasy. Niekto sa blížil. Vo dverách sa objavil Gregor.

Komorník prozreteľne zostal stáť na prahu.
"Raňajky sú prestreté," hlásil s pohľadom upretým na vlastné chodidlá v akýchsi predpotopných pantofliach.
"Kde?" šepol bledo profesor.
"Tamto. Vo vedľajšej sieni."
Gregor sa postavil za kreslo a s obdivom sledoval raňajkujúceho profesora ako niekoho, kto sa vrátil z onoho sveta. Sakra, tak on tam prenocoval, a nič sa mu nestalo! No, nie je to také isté. Je na ňom vidno, že niečo nie je v poriadku - sotva sa hýbe, jedla sa len dotkol, dlaňou si utiera spotené čelo. Určite niečo videl, diabol si ho tam asi pekne podal...

Nenápadne sa prežehnal, ale zvedavosť zvíťazila.
"Akože sa im spalo, milosťpán?" spýtal sa zdvorilo. Odpoveď nedostal, a tak si odkašľal a za chvíľu sa spýtal znova:
"Hovoril im pán sekretár niečo o tejto miestnosti?"
Skoliňský počul v jeho hlase hlboko utajenú podozrievavosť a nechuť. Žeby starý sluha nemal Cholawického rád? V tom prípade by sa mu ten starý komorník a pravdepodobne priateľ kniežaťa hodil za spojenca.

Profesor sa naňho neprítomne zadíval a zašepotal akoby pre seba:
"Nie, nehovoril nič."
"No, teda!" vyhŕkol Gregor a otrel si tvár veľkou vreckovkou. "Tak tam radšej nebývajú!" vybuchol. "Neni to tam dobré, milosťpán! A pán sekretár to s nimi nemyslí dobre!"
"Keby ste vedeli, čo som tam ja v noci zažil!" vravel profesor. "To by ste v tú ranu zošediveli."
Tento rečnícky obrat nebol práve šťastný. Gregor bol totiž bielovlasý ako holub. Ale na komorníka zapôsobil Skoliňského dutý hlas.
"No čo?" šepol. "Videli tam niečo? A čo?"

Zvedavosť v ňom zápasila so strachom. Stále sa žehnal a zároveň zvedavo treštil oči.
"Čo som videl, to nikdy nikomu nepoviem, až do hrobu," preniesol slávnostne Skoliňský.
"Ešte šťastie, že to neskončilo horšie," zabručal Gregor. "Ale niečo im poviem. To zariadil pán sekretár. Ja som im pripravil inú izbu, ale pán sekretár v noci sám preniesol vankúše a deku do tejto prekliatej kuchyne. Dávajú na seba pozor, milosťpán, ja si to na svedomie brať nechcem. Potom sekretár má asi svoje dôvody, že to takto urobil. Ale prosím ich, nehovoria ani kniežaťu, ani jemu, že som im to povedal, bo by ma hneďajky vyhodili."

Bolo zrejmé, že sa Gregor zmieta medzi dvomi obavami. Na jednej strane sa bál Cholawického, na druhej strane mal ešte väčšiu hrôzu z duchov. Skoliňský sa rozhodol hrať s otvorenými kartami.

"Gregor, dávajte dobrý pozor, čo vám poviem," povedal. "To, čo som v noci videl, niekomu nepoviem, pretože... pretože je to tajomstvo. Ale viem už, že pán sekretár má s kniežaťom zlé úmysly. Musíme pred ním knieža zachrániť. Toho prevíta musíme dostať z hradu preč!"

"Ja sa do toho miešať nebudem."

"Ale ja vám radím, aby ste sa miešali, inak by to mohlo zle skončiť aj pre vás. Čo nechápete, že keď niekto poblíž toho strašného miesta kuje pikle, je to, akoby rozžíhal oheň vedľa sudu s prachom?"

"Tak ono je to ozaj také zlé?"

Profesor zbadal, že noc strávená v starej kuchyni mu dala skoro absolútnu moc nad komorníkovou dušou.
"Nebuďte veľmi zvedavý, Gregor. Poviem vám len toto: teraz straší len v tej jednej miestnosti, ale zlo by sa ľahko mohlo rozšíriť po celom hrade."

"V mene Otca i Syna i Ducha svätého..."

Až doteraz sa starý komorník neobával, že by duchovia nakukli aj do jeho izbičky v prízemí. Skoliňský sa v jeho očiach stal vyslancom zo záhrobia, ktorému bolo zverené významné a ťažké poslanie.

"Isteže, isteže," uisťoval Skoliňského horlivo. "Ja im rád pomôžem, to sa samo osebe rozumie. Zlo sa musí vymiesť ohňom a železom! Dopar... S tými duchmi boli už dlhé roky pokoj, a teraz to zasa začína."

"No práve. Je to zlý človek a sčuchol sa s tými zlými silami. Rozoštváva ich a poburuje. Ak sa nám s pomocou božou nepodarí mu v tom zabrániť, zbuntuje zlých duchov ešte viac, a až potom uvidíte, čo sa tu bude diať!"

"Urobím všetko! Všetko!"
Skoliňský sa zamyslel.
"Bývate na hrade už dlho?"

"Nohej, bude to už päťdesiat rokov. Nebohý knieža ma prijal ako malého chlapca."

"Tak toho asi dosť viete. Povedzte mi, odkedy v tej kuchyni straší a prečo. A kde sa vzala tá duševná choroba kniežaťa. Určite to spolu súvisí, že?"

Komorník, bledý ako plátno, zamračene odvetil:
"Poviem im to. Poviem im všetko ako na svätej spovedi. Nikdy som to nikomu nehovoril, ale teraz im to poviem, akože je pánboh nado mňou. Ale nije hneďaj, lebo by sa mohol objaviť pán sekretár. Poviem im to, len čo zôčim, kedy budem mocť príť a v klude si pohovoriť. Ale teraz musím íť - do roboty."

Zobral tácňu s raňajkami a zmizol za dvermi. Skoliňský prežíval podobné pocity, ktoré nedávno zmietali Cholawickým. Chvíľu prepadal hrôze, chvíľu mu všetko pripadalo smiešne. Celá tá história by bola k smiechu, keby nebolo reálneho, kedykoľvek overiteľného faktu, že šatka sa nenormálne stáča a chveje... nebyť desivej reality nadprirodzených síl. Aj on bol hlboko znepokojený pri pomyslení, že si s tými silami ľahkomyseľne zahráva, keď nimi Gregora straší a keď sa snaží rozlúštiť ich tajomstvo. Ale vedomie, že to robí s dobrým úmyslom, mu dovoľovalo znášať ich tlak ľahšie - kým Cholawický naopak, ten nemal žiadne brnenie a žiadny štít proti zlu, s ktorým si zahrával.

Zatiaľ čo profesor čakal na Gregora, prezeral si starožitnosti, avšak bol v každej chvíli pripravený nasadiť apatický a užasnutý výraz pre prípad, že by prišiel Cholawický.

Ale nadšenie odborníka bolo naraz preč, ani neviemako zaujímavé objavy by ho nedokázali vrátiť. Nakoniec si zdriemol vo veľkom holandskom foteli a jeho chrápanie sa rozliehalo v barokovo-renesančnej sieni plnej sekretárov, skríň, stolov s nespočetnými nohami, kobercov, gobelínov a obrazov.

Z románu Opętani (1939) Witolda Gombrowicza.

Do češtiny preložila Helena Stachová, vydalo vydavateľstvo Argo 2008.