Obraz
Radosť a smútok
Uprostred scény stojí kufor. Po všetkom nábytku je rozložené prádlo, posteľné i osobné. MATKA a TETUŠKA prádlo preberajú, počítajú, prerovnávajú, ukladajú, rozkladajú, skladajú. Pri tom je PAULÍNA, ktorá sa na tom zhone nepodieľa, len občas povie "pekné, kúzelné" apod.
MATKA: Tri košieľky ružové denné, biela, (podá Tetuške), ružová (podá), modrá (podá).
TETA skladá košele a previaže ich stužkou, odloží ich na stôl.
MATKA: Tri košieľky denné z úpletu (počíta a dá Tetinke) a v rovnakej farbe hodvábne nohavičky.
TETA skladá košele a nohavičky, previaže ich stužkou.
MATKA (postupne menuje každý kus prádla, prehliadne, zloží a podá Tetinke): Jedno jednoduché kombiné z ružového batistu zdobené krajkou a tylom, k tomu z rovnakého materiálu nohavičky.
PAULÍNA: Ach, to je nádhera!
MATKA: Jedno zdobnejšie kombiné, čierne, pod tmavé večerné šaty.
PAULÍNA: Kúzelné!
MATKA: Štyri nočné košele batystové, niekoľko podprseniek v rovnakých farbách.
Prezerajú malinké podprsenky.
PAULÍNA (si skúša jednu z nich): Tie sú ale malilinké, ako pre vrabčiačika.
TETA: Z toho ťa, Paulínka, hlava bolieť nemusí... len čo Bianka začne kojiť...
PAULÍNA (prepukne v smiech): Kojiť, kojiť, kojiť...
MATKA si utiera tvár vreckovkou. TETA ukladá prádlo, prekladá ho levanduľou atď. Sadá si na kanapu. MATKA skladá krajkové vreckovky, uhládza ich dlaňou.
MATKA: Daj Bože, aby Bianka našla v manželstve viac šťastia, než jej matka.
TETA: Paulínka, buď taká láskavá, choď a povedz kuchárke, aby mi poslala silný čaj so zavareninou... len aby si, ty mlsúňa, cestou všetku zavareninu nevyjedla!
PAULÍNA sa smeje a vybehne zo salónika.
TETA: Musím ti povedať medzi štyrmi očami, že ma Biankine správanie znepokojuje... Otec ju vychoval ako chlapca... vôbec nie je koketná... v tom ani trocha nepreháňam... ale trošinka živosti... dievča sa nemôže pohybovať ako nejaký starý profesor alebo ako poleno... žiadna ladnosť v pohyboch... dokonca ani pri tanci nie... nepritúli sa, nerozdovádza sa, ako by prehltla pravítko... chudák ten pán Benjamin, keď je s ňou, celý stuhne, ako by ho naškrobili...
MATKA: Trebárs sa to zmení, keď sa vydá, trebárs ju lúče lásky rozohrejú... je to predsa rozumný chlapec, som si istá, že ich čaká dobrá budúcnosť...
TETA: A ty si sa snáď obmäkčila, roztopila, rozohriali ťa lúče citu?... Hovorili to isté, keď ťa vydávali za Vincenta... hnal sa do ženenia, až sa triasol... a namiesto žeravého uhlíka dostal anjela... peknučkého... ale chladného porcelánového anjelika.
MATKA: Anjela, nechaj minulosť na pokoji, nehrab sa vo vychladnutom popole... nechcela som si ho vziať... Vincent mi vždy pripadal príliš ohnivý... cítila som, že mu nestačím... bola som presvedčená, že len ty ho môžeš urobiť šťastným...
Chvíľa mlčania. Asi desať sekúnd. Potom sa ženy vrátia ku svojej práci. Teraz TETINKA vyťahuje z truhly prehozy na posteľ, obliečky, plachty, povlaky na vankúše, každý kus znovu prehliadne, rozloží, zloží.
TETA: Tri farebné obrusy na raňajky, dva biele pre dvanásť osôb s obrúskami pre väčšie návštevy, dva biele jednoduchšie pre šesť osôb, farebné prestieranie ku káve a k večeri.
MATKA: Vhodné pri použitie v kruhu rodinnom pre šesť osôb, krémové alebo modré.
TETA: Troje obliečky, jedna sviatočná, dve jednoduchšie, dvanásť uterákov froté, dvanásť uterákov obyčajných, šesť do kuchyne.
MATKA: So šatami môžeme počkať, móda sa príliš často mení, ostatne, musím sa kvôli tomu vydať ku krajčírke... zatiaľ jej budú stačiť čierne sviatočné šaty, tmavá suknička, niekoľko pekných blúzočiek, dva županiky...
Vojde PAULÍNA, nesie tácňu s časovým servisom, zavareninu, múčniky, postaví všetko na stoličku, sadne si zo strany na kanapu, vyjedá z misky zavareninu, občas sa oblizne, ženy nalievajú čaj, pijú, jedia, rozprávajú.
TETA: Paulínka! To musíš tak mliaskať?
MATKA (prezerá si nejaký časopis): Možno teraz poviem niečo nevhodného... ale sú to veci, ktoré sa nedajú opomenúť, tak sa o nich musí hovoriť otvorene a spriama, ako o všetkom, čo sa života týka... (Prezerá si časopis.) Zdá sa, že som našla niečo vhodného... pozri, Anjela.
TETINKA si prisadne bližšie, teraz si obidve prezerajú časopis, len PAULÍNA si stále zaujato pochutnáva na zavarenine.
TETA: Tatko je stále slabší a slabší a to najhoršie môže prísť každú chvíľu, on si to absolútne neuvedomuje.
MATKA: Trebárs je to preňho takto lepšie, ale my sa musíme chovať statočne a duchaprítomne práve z ohľadu na neho... konečne nakúpiť látky, a trebárs si nechať šaty aj ušiť nič neznamená, poznala som ľudí, ktorí po poslednom pomazaní žili ešte desať rokov, čo! žili, užívali si... myslím, že tie smútočné šaty z matového hodvábu s drapériou pri krku a s krajkovou náprsenkou by pre mňa boli vhodné, látky pri šírke osemdesiat tiež nebude mnoho treba, tri metre a pár centimetrov.
TETA: Tie krajky snáď vyzerajú trochu príliš živo... koketne, a v našom veku...
MATKA: Tak napríklad tie žoržetové zdobené pri krku a na rukávoch s volánom... naberaný živôtik... pri šírke deväťdesiat centimetrov bude treba len tri metre tridsať... možno sa pre tamtie rozhodneš ty? Dievčatám môžeme ušiť dvoje podobné šaty, pozri.
TETA: Môžeme sa opýtať... Paulínka, prestaň vylizovať tú misku a pozri sa... tu... smútočné šaty zo saténového krepu zdobené bielym hodvábom s čiernymi bodkami.
PAULÍNA: A kedy má dedo pohreb?
MATKA: Ako môžeš takto hovoriť?
PAULÍNA: Ja?
MATKA: To je proste cynické a nevychované.
PAULÍNA: Prepáčte.
MATKA: Iste existuje mnoho ľudí, ktorí berú nosenie smútku ako konvenciu, ale ťažko si môže človek predstaviť najbližších príbuzných ako idú za rakvou svojho otca alebo brata v krikľavom farebnom oblečení.
TETA: Keď dospeješ Paulínka, pochopíš, že pre nás ženy...
PAULÍNA: Ale dedo je zdravý ako buk, poskakoval po záhrade ako lúčna kobylka...
MATKA: Ako poskakoval?
PAULÍNA: No normálne, hral sa s kuchárkou na naháňačku... dokonca na ňu skočil...
TETA: Nemel hlúposti a neskáč mi do reči... takže my ženy nemusíme strácať pôvab, ani keď máme smútok, dokonca, a to musíš vedieť, často smútočná čerň zdôrazňuje a zjemňuje ženský pôvab... žena, ktorá vyzerá vo farebných šatách banálne a mdlo, naraz sa nám v smútku zdá úchvatne krásna.
MATKA: Takých prípadov je mnoho.
TETA: Najdôležitejší na smútku je vhodný klobúk s dlhším závojom...
MATKA: ...ktorý je dobrodením pre mnoho žien...
TETA: ...pretože je medzi nimi mnoho tých, ktoré túžia svoj bôľ skryť čo najhlbšie...
MATKA: ...a zvlášť slzy...
TETA: ...pred dotieravými a vlezlými pohľadmi nepovolaných.
MATKA: Okrem klobúka je treba pamätať aj na detaily.
TETA: Na šaty sa hodí vlna a matný hodváb, v lete žoržet, mušelín a šifón.
MATKA: Topánky nie lesklé, najlepšie semišové.
PAULÍNA: A ja si niekedy predstavujem, že ste umreli vy, tetuška, alebo strýko, alebo že umreli všetci...
MATKA (dá jej oflink): Ospravedlň sa, okamžite!
PAULÍNA: Ospravedlňujem sa...
Cez scénu prebehne DEVA - v drevákoch, s košeľou na prsiach rozopnutou ... za ňou beží BÝK-OTEC, ručí - za ním KUCHÁRKA v spodnej bielizni - za KUCHÁRKOU poskakuje STARÝ OTEC. Dámy neprerušujú rozhovor. Ten sprievod nevideli. Len na Paulínkinej tvári údiv... možno si to všimla... ale isté to nie je.
MATKA: Po pol roku smútku je dovolená biela.
TETA: Takže je možné zdobiť čierne šaty bielymi límčekmi, náprsenkami, manžetami a opaskami, okrem toho za horúcich dní je možné sa obliekať celkom do bieleho. V tej dobe sa tiež likvidujú klobúky so závojmi a začínajú sa nosiť čierne klobúky...
MATKA: ...jednoduché, s bielymi perami, kvetmi alebo podobnými ozdobami.
TETA: Začínajú sa nosiť perly a brilianty.
MATKA: Ale nie farebné šperky.
TETA: Smútok po rodičoch a manželoch sa nosí rok a šesť týždňov.
MATKA: Po prarodičoch šesť mesiacov...
Do salónu vojde zrútený STARÝ OTEC. Neprítomne sa rozhliada. Ženy sa naňho nedívajú, dívajú sa do časopisu. Dedo s obtiažami pokľaká - tak ako pred prázdnou spovednicou, ktorá tu však tentokrát nie je. Bije sa v prsia atď.
STARÝ OTEC (akoby pokračoval v predchádzajúcej "spovedi"): ...mocné a zároveň tajomné je mlčanlivé kráľovstvo smrti. Márne je sa mu vzpierať. Medzi nespočetnými dogmami, tá jedna nám najhrozivejšie, neúprosne ohlasuje samotný koniec dočasného bytia, aj keď na druhej strane, ako by nám to chcela vynahradiť, predkladá svetu triumfálnu pravdu o novom dokonalejšom živote záhrobnom...
MATKA si priloží prst k perám... všetky tri odchádzajú...
STARÝ OTEC: ...myslel som, že sivé vlasy, dôstojenstvo staroby, budú pre mňa ochranou, že ako starý ale verný bojovník už budem len slúžiť radami vnukom a pravnukom, že sa bezo zbytku oddám službe národu a spoločnosti, že zahrniem starostlivosťou sedliaka i kupca, remeselníka aj čeľadníka... memento mori.. prach si a...
Cez scénu prebehne DEVA.
STARÝ OTEC: ...eee... a tento...
Za DEVOU beží KUCHÁRKA, za KUCHÁRKOU STARÝ OTEC.
STARÝ OTEC: ...a v prach sa obrátiš...
Z divadelnej hry Tadeusza Róźewicza Białe małżeństwo. Mariage Blanc (1975)
Český preklad Ivana Zmatlíka vydalo vydavateľstvo Artur, 2006
Komentáre