Napriek očakávaniu sa za posledný rok začali mať Mary-Jim a major celkom radi. Ani jeden z nich však nemal rád dieťa, ktoré ležalo ticho v detskej postieľke pri nohách ich postele.
Nemalo zmysel s tým otáľať, a tak hneď na druhý deň po návrate do Blairlogie požiadali dr. J. A. Jeroma, aby sa na dieťa pozrel. Keď dr. Jerome vyšetroval niektorý prípad, nebol to ten zhovorčivý vtipkár ako pri spoločenských sedánkoch, a keď sa teraz venoval dieťaťu, neprehovoril ani slovo. Tleskol mu tesne pri uchu, prechádzal mu pred očami zapálenou zápalkou, štuchal ho tu a tam, a dokonca ho štípal a znova ho štípal, aby z neho vylúdil jeho podivný plač. Premeral skalp a dlhým prstom prehmatával fontanelu.
"Ten švajčiarsky kolega mal pravdu," povedal nakoniec. "Teraz sa musíme poradiť, čo ďalej."
K senátorovi, u ktorého sa v ten večer zastavil na panáka, bol zdieľnejší.
"Tohto nikdy nevychovajú," povedal. "Nebudem ti nič nahovárať, Hamish. To dieťa je idiot a musíme brať ako útechu, že nebude žiť dlho."
Cornishovci nestrácali čas a pustili sa do stavby domu na pozemku, kam bolo zo Svätého Kildu vidieť, pretože ležal za záhradou veľkého domu a cez cestu. Nebol taký veľký ako senátorove sídlo, ale napriek tomu priestorný a ľudia v Blairlogie žartovali, že si major chce možno vziať podnájomníkov. K čomu by dvaja mladí ľudia s jedným dieťaťom taký domisko potrebovali ? Podľa vtedajších merítok bol tiež moderný a hovorilo sa, že niektoré izby nebudú tapetovať, že majú akúsi drsnú omietku, ktorá sa asi bude maľovať. A tiež tam narobili množstvo okien, ako by už aj tak nebolo dosť ťažké vykurovať v tom podnebí dom, aj keď nemá toľko skla. Zaviedli si tam parné vykurovanie, pekne drahá vec, a majú tam toľko kúpelní, až je to do neba volajúce - kúpeľne rovno vedľa spální a v prízemí ešte umyváreň s toaletou, takže nemôžete slušne tajiť, kam idete, keď tam idete. Zvedavci tam nemali ľahký prístup, aj keď bolo miestnym zvykom preliezať počas stavby každý dom, len aby sa vedelo, čo sa tam deje.
Avšak škandál s domom nebol zďaleka taký zlý ako škandál, ktorý prepukol, keď major s manželkou začali chodiť v nedeľu doobeda do anglikánskeho kostola. Vyslovená facka pre McRoryovcov, čo hovoríte ? Zmiešané manželstvo ! Len počkajte, keď ten chlapec povyrastie. Urobia z neho zase katolíka, dajte na mňa. Tí pápeženci ho z pazúrov nikdy nepustia.
Ale chlapca nikto nevídal. Nikdy ho nevozili v kočíku na prechádzku, a ak sa naň niekto rovno opýtal, Mary-Jim odpovedala, že má krehké zdravie a že potrebuje zvláštnu starostlivosť. Trebárs má jedno oko sklenené ako jeho otec, hovorili sprosťáci. Trebárs je mrzáčik, hovorili iní a zabudli dodať, že v Blairlogie nie je mrzákov málo. No, však sa časom zistí, čo a ako.
Nezistili to, ani keď bol dom hotový a zariadený. (Videli ste tie náklady nábytku, čo privážali na nástupište z Ottawy, ba až z Montrealu ?) Mary-Jim vedela, čo sa sluší a patrí, a v príslušnú dobu sa v Hlásateľovi objavilo malé oznámenie, že v ten a ten deň v júni bude pani Cornishová doma v Chegwidden Lodge.
To podľa miestnych zvyklostí znamenalo, že každý, kto nebol vyložene Poliak, mohol pokojne prísť, vypiť si šálku čaju a porozhliadnuť sa tam. Prišli stovky ľudí, tí potom dupali po celom dome, mädlili tkaninami medzi prstami, nenápadne pokukovali do zásuviek a skriniek, vťahovali pery a závistivo si medzi sebou šepotali. Kto kedy videl niečo také ! Tých peňazí, čo museli vyhodiť ! No, keď sa to páči tým, čo ich majú... A Chegwidden Lodge - čo je to za nápad ? Pani poštmajstrová povedala, že jej manžel má tisíc chutí trvať na tom, aby sa listy posielali zásadne na adresu Walterova ulica 17, pretože tak bola označená parcela, kým tu postavili tento palác. Avšak akonáhle sa ľudia ocitli z dosluchu, všetci sa zhodli na tom, že pán poštmajster sa na viac než na tú chuť nezmôže, a nič také sa nestalo. Poštmajstrová hlásila, že sami posielajú listy s menom Chegwidden Lodge jasne natlačeným na obálkach. Predstavte si, že si dali natlačiť vlastné dopisné papiere ! A Mary-Jim ešte kdekoho opravovala, ako sa to má vyslovovať, žiadala, aby hovorili "čegin", ako by nevedeli čítať normálnu angličtinu - pokiaľ to však je anglické slovo, ktovie.
Ten deň, keď Mary-Jim prijala občanov Blairlogie, bol tiež posledný, kedy niečo také urobila. Súhlasila s tým iba pre jeden raz, a to vzhľadom k otcovmu politickému postaveniu. Po dieťatku ani vidu, ani slychu. Pri takých príležitostiach sa obyčajne detičky predvádzali, aby nad tými malými zázrakmi mohli dámy vykrikovať.
O nemluvňa sa starala pestúnka, naškrobená zachmúrená žena z Ottawy, ktorá sa s nikým nepriatelila. Šírili sa povedačky, že keď to dieťa plače, je to strašne divný plač - nič podivnejšieho ste v živote nepočuli. Viktoria Cameronová si vzala do hlavy, že príde na koreň tomu, odkiaľ sa tie reči berú, a potvrdilo sa jej podozrenie, že ich má na svedomí Dominika Tremblayová, slúžka v Chegwidden Lodge. Viktoria si Dominiku podala a povedala jej, že ak ešte raz cekne o rodinných záležitostiach, ona sama jej vyrve dušu z tela. A tak už vystrašená Dominika nehovorila, ale keď sa jej niekto na niečo spýtal, zagúľala významne očami a položila si prst na pery a klebety nabrali na tým väčšej váhe.
Šuškalo sa, že to choré dieťa zdedilo nejaký neduh po otcovi (však viete, čo sú tie staré anglické rodiny zač) alebo - pst! - je potrafené nejakou z tých chorôb, čo vojaci nachytajú od pobehlíc v cudzine. Preto zrejme nemá Mary-Jim ďalšie deti. Myslíte, že schválne alebo to nejde ? Niektoré ženy majú proste vnútornosti úplne zničené z chorôb, čo na nich preniesli manželia. Nejaký čas sa v takých sporných úvahách klebetám výborne darilo.
Prietrž im po januári 1909 urobil dr. Jerome, keď Mary-Jim oznámil, že je opäť tehotná. To bola pre Cornishovcov dobrá aj zlá správa. Major mal radosť, že sa dočká dieťaťa, ktoré sám splodil - určite to bude syn - a Mary-Jim tiež. Aj keď by ich nikto nepovažoval za zamilovaný párik, výborne spolu vychádzali a správali sa k sebe tak zdvorilo, akoby ani neboli manželia, hovorilo sa po Blairlogie. Ale služobníctvo máva svoje vrtochy a práve tú chvíľu si vybrala tá naškrobená zachmúrená žena z Ottawy, aby im oznámila, že odíde. Keď zamestnávateľ prepúšťa zamestnanca, musí uviesť dôvody; zamestnanci však nemajú žiadnu povinnosť vysvetľovať, prečo odchádzajú. Tá naškrobená zachmúrená žena sa však predsa len uvolila vysloviť názor, že ešte jeden rok v Blairlogie by bola jej smrť, a urážlivo dodala, že vždy počula, že je to Zapadákov, a teraz to vie naisto. A tak Mary-Jim bola v inom stave a musela sa starať sama o choré dieťa. Po ruke mala iba Viktoriu Cameronovú, pokiaľ si kuchárka mohla odskočiť od práce. Viktoria sa stávala stále viac nepostrádateľným členom domácnosti, aj keď doposiaľ nemala veľa cez tridsať. Dominike Tremblayovej sa nedalo veriť a do detskej izby ju nepúšťali.
Toto usporiadanie nevyhovovalo senátorovi, pretože kuchárku chcel mať v kuchyni. Major si robil starosti o manželku ako ženích a hneval sa na osud, keď bola unavená a skleslá. Dr. Jerome vyhlásil, že sa niečo musí podniknúť, a keď to povedal Cornishovým, Marie-Louise a tetuške Mary-Ben, špeciálne dôrazne to predniesol senátorovi, keď spolu opäť sedeli v podivuhodnej taflovanej knižnici nad pohárikom.
"Nebudem ti, Hamish, zastierať, že by bolo pre všetkých neporovnateľne lepšie, keby to dieťa nežilo. Je to bremeno a vždy to bude bremeno a bude to bremeno i pre to nové dieťa, pretože vláčiť sa s takto postihnutým starším bratom je strašná ťažoba."
"Keď ho priviezli, tak si hovoril, že nebude žiť."
"Ja viem, že hovoril, a mal som pravdu. To dieťa si to splietlo. Je v takom stave, že malo už dávno umrieť. Päť rokov ! To odporuje všetkým vedeckým poznatkom."
"A nedá sa s tým absolútne nič robiť."
Doktor sa zarazil: "To by som netvrdil."
"Joe - snáď nechceš naznačiť - ?"
"Nie, to nechcem. Som katolík práve ako ty, Hamish, a pilier cirkvi, aj keď len vonkajší pilier. Život je posvätný, nech je jeho kvalita akákoľvek. Ale mať ten Švajčiar štipku rozumu, nemusel sa toľko snažiť, keď sa to narodilo. Prvých päť minút, vieš - človek pritom nevolá smrť, len to nechá na prírode. Sám som to urobil x-krát a nikdy som si to nevyčítal. Niektorí tí páni sa môžu pretrhnúť, aby dokázali, akí sú machri, a neuvážia následky, alebo čo by bolo ľudskejšie. Ale poviem ti bez servítky, že najlepšie by bolo, keby ten chlapec bol z cesty. Mary-Jim vyložene škodí a je to zlé aj pre vás všetkých."
"Ale čo si tým myslel, Joe, keď si hovoril, že by si netvrdil, že sa s tým nedá nič robiť?"
"To dieťa teraz na tom nie je tak ako pred pár mesiacmi. Možno že nás predsa len opustí - a čím skôr, tým lepšie."
Podozrenie dr. Jeroma bolo zrejme oprávnené, lebo za niekoľko dní povolala Marie-Louise po prudkej hádke s majorom otca Devlina a ten dieťa po druhý krát pokrstil, tentokrát ako katolíka. A hneď deň-dva nato jeden z najlepších robotníkov v senátorovej hobľovni zhotovil malú rakvičku - prekrásnu rakvičku. A v noci sa malý sprievod s dvomi kočiarmi odobral na katolícky cintorín - pusté veterné miesto bez stromov, v marci príšerne studené. Celá udalosť prebiehala celkom skryto. Starý Billy sa s krompáčom a lopatou pustil do zamrznutej pôdy a vykopal hrobček a potom stál v pozadí, keď senátor s Marie-Louisou, tetuška Mary-Ben a major Cornish počúvali otca Devlina, ktorý vykonával pohrebný obrad. Senátor a major držali petrolejové lampy, aby osvetľovali scénu. Žiadne slzy nesprevádzali senátorovo prvé vnúča, keď ho pochovávali do inak prázdneho hrobu McRoryovcov.
Keď nadišla jar, postarala sa tetuška Mary-Ben o to, aby tam dali malinkú tabuľu z bieleho mramoru - bola len tridsať centimetrov široká a nad zem vyčnievala necelých desať centimetrov -a na nej stálo jednoduchými písmenami FRANCIS.
Potom už tehotenstvo Mary-Jim prebiehalo skvelo a 12. septembra sa narodil predmet životopisného diela Simona Darcourta. Pokrstili ho v anglikánskom kostole a dostal meno Francis Chegwidden Cornish.
- Konečne sa teda tvoj človek objavuje na scéne, hovoril Malý Zadkiel. Ty si samozrejme bol pri pôrode, že ?
- Kde inde by som bol, odpovedal démon Maimas. Bol som takpovediac v pohotovosti od prvého okamihu, kedy bol chlapec počatý, to znamená od 23:37 hod. 10. decembra 1908.
- A čo si mal vlastne za úlohu ? spýtal sa anjel životopisec.
- Počúvať rozkazy, samozrejme. Akonáhle bol Francis počatý - v okamihu majorovho šťastného orgazmu, ihneď ma zavolali a povedali: "Tento je tvoj, staraj sa oň, ale nevyťahuj sa."
- A ty si sa vyťahoval ?
- Domnievam sa, že pár efektných gest nemôže nikomu uškodiť, ale v minulosti som to možno raz dvakrát prehnal. Lenže Oni sa na to dívali celkom inak. Zverili mi Francisa, napomenuli ma, aby som sa nevyťahoval, a ja som sa snažil nevyťahovať, ako som mohol. Tá rodina potrebovala niekoho, ako som ja.
- Pripadali ti nudní ?
- Môj milý Zadkiel, veď sme sa dohromady ešte ani nedotkli Blairlogie. To by si pozeral, čo to je nuda ! Ale z večitých skúseností viem, že zaujímavému životu nie je nudný začiatok rozhodne na škodu. Človek sa potom tak úporne snaží vyviaznuť z tej nudy, do ktorej sa narodil, že s ním môžeš podnikať ohromne zaujímavé veci. Totiž vložíš mu ich do hlavy a on už ich potom podniká sám. Bezo mňa by z Francisa bol len taký dobrý solídny občan ako ostatní. Vedel som samozrejme všetko o tom pohrebe prvého Francisa. Bolo na ňom niečo švihnuté, ako vtedy s obľubou hovorieval major.
- V tebe nie je kúska súcitu, Maimas.
- Ani v tebe, Zadkiel, a netvár sa, že nemám pravdu. Dávno, pradávno - ak musíme hovoriť, ako by čas mal pre nás nejaký význam - som sa poučil, že keď nejaký opatrovnícky duch ako ja dostane na starosť niečí život, súcit narobí len škodu. Ďaleko lepšie je nechať človeka zdolávať prekážky, preťahovať ho krovím a otužovať ho. Ochraňovať mazánkov, to nie je moje.
- Tak čo, pohneme sa teraz s rozprávaním z miesta, keď už sme sa dostali k Francisovi ? Bolo nutné, aby som rozprával o jeho najbližších predkoch trochu podrobnejšie, pretože ich dostal do krvi. A práve po týchto vplyvoch zatiaľ chudák Darcourt (životopisec, pozn.) márne pátra.
- Áno, ale teraz sa dostávam ku slovu ja - ja, démon Maimas, opatrovnícky duch, vnútorná podstata. Bol to síce McRory a Cornish a všetko, čo k tej zmesi patrí, ale v jeho krvi som bol aj ja, od samého počiatku jeho počatia. A v tom spočíval celý rozdiel.
Z románu What´s Bred in the Bone (1985), autor Robertson Davies
Krv se nezapře preložila do češtiny Alena Jindrová-Špilarová. Vydal Odeon v r. 1994
Komentáre