Bertranda

Dejstvo prvé

Johnny Tarleton, všedný, asi tridsaťročný príslušník obchodných vrstiev, trávi svoje obvyklé týždenné prázdniny od piatka do utorka v dome svojho otca, Johna Tarletona, ktorý sa Tarletonovým spodným prádlom domohol značného majetku. Dom je v grófstve Surrey, na svahu Hidheadu, a Johnny, sediaci v hojdacej stoličke so strieškou, nahnutý dozadu s románom v ruke je obklopený rozľahlým skleneným polkruhom - pavilónom, ktorý dominuje záhrade. Za záhradou sa rozprestiera neúrodný, ale rozkošný kraj s profilom kopcov, jedľami, pastvinami s papradím a útesovcom a s obdivuhodnými obrazcami sfarbených oblakov.

Sklenený pavilón sa klenie od steny domu akoby mostovým oblúkom, ktorým sa vchádza do priestrannej siene s tehlovou dlažbou, čo nasvedčuje, že vlastníkova predstava o domácom prepychu je prevzatá z dvoran výletných hotelov. Klenba nie je práve uprostred steny. Väčší priestor sa rozkladá napravo od neho a je vyplnený vešiakom na klobúky a stojanom na dáždniky, kde sú zavesené a postavené tenisové rakety, biele dáždniky, čiapky, panamské klobúky a iné letné potreby. Oblúkom v tomto rohu vidno nový prenosný turecký kúpeľ, práve vybalený. Debna z latiek stojí vedľa, na nej ležia klince a kladivo použité pri rozbaľovaní. Za debnou sú otvorené skrinky so záhradnými hrami: gule a kroket. Takmer uprostred sklenenej steny pavilóna sú dvere do záhrady s niekoľkými schodmi, zakrývajúcimi rúry na teplú vodu vedené pozdĺž stien. Pri stenách pavilónu sú v určitých vzdialenostiach rozostavané mramorové stĺpce, na ktorých sú vystavené ukážky viedenskej keramiky ohnivých farieb a bohatých vzorov. Medzi stĺpikmi opretými ledabolo o rúry sú skladacie záhradné stoličky. V postranných stenách sú dvoje dvere; jedny bližšie stojana na dáždniky vedú dovnútra domu, druhé na opačnej strane na druhom konci do predsiene. Nie je tu žiadny ťažký nábytok okrem bufetu, ktorý stojí pri stene medzi dverami do predsiene a pavilónom; menší písací stôl s pijavým papierom, stojanom na telegrafné formuláre, papiermi, obálkami a košom na papiere, stojacím v sieni blízo bufetu a nakoniec na druhej strane siene dámsky pracovný stolík s dvomi stoličkami. Pri písacom stole sú tiež dve stoličky. Na bufete je Tantalus, fľaša s likérmi, syfon, sklenená karafa s limonádou, poháriky a ostatné potreby pre príležitostné popíjanie. Je tu aj tanier s piškótovými keksami a veľmi ozdobná nádoba na punč s takým istým vzorom a pôvodom ako keramické ukážky v pavilóne. Prútené stoličky a bambusové stolíky s popolníkmi a krabičkami zápaliek sú rozostavané všetkými smermi. V pavilóne zaplavenom slnečnou žiarou je spomenutá hojdačka so strieškou, v ktorej si hovie Johnny s románom v ruke. Po oboch stranách hojdačky sú prútené stoličky.

Bentley Summerhays je drobný mladík jemnej pleti, typ, ktorý si od svojich sedemnástich do sedemdesiatich zachováva duševné vlohy veku neskoršieho a fyzický vzhľad veku skoršieho. Objaví sa v záhrade a sklenenými dverami vchádza do pavilóna. Je nesporné, že spoločensky je vyššie než Johnny, ale napriek tomu, že vyzerá dosť senzitívne, jeho sebaistota a vysoký hlas pôsobia trochu podráždene.

Johnny: Helou! Kde je váš vak?
Bentley: Nechal som ho na stanici. Šiel som z Haslemere peši. (Ide k vešiaku na klobúky a zavesí naň klobúk.)
Johnny (krátko): Á, a kto ho má priniesť?
Bentley: Neviem a nezaujíma ma to. Hádam Prozreteľnosť! A ak tá nie, tak vaša mama preň iste pošle.
Johnny: To nie je práve jej povinnosť, či hej?

Bentley (vracajúci sa do pavilónu): Jasné, že nie. Ale práve preto ju musí človek milovať, že je taká láskavá. Počujte: nechajte ten blbý víkendový román a hoďte chvíľu tuná reč. Potom, čo celý týždeň trčím v tom hnusnom podniku je môj mozog celý spráchnivený. Bavme sa o niečom intelektuálnom.  (Zapadne do prútenej stoličky napravo od Johnnyho.)

Johnny (s výkrikom protestu sa vzpriami v hojdačke): Nie! Počujte, Bunny, vážne, prišiel som sem stráviť príjemný víkend a ani mi nenapadne čeliť vašim prekliatym argumentom. Ak chcete debatovať, zoberte sa a choďte k pastorovi kongregačnej obce. Je v diskusiách ako podkutý a miluje spory.

Bentley: Nie je predsa možné debatovať s človekom, ktorého živobytie stojí na tom, že sa nedá presvedčiť. A pamätajte, že si neprajem, aby ste mi hovorili Bunny. Volám sa Bentley Summerhays, prosím.

Johnny: Čo máte proti menu Bunny?
Bentley: Privádza ma do podivného svetla. Uvážili ste, že som bol vlastne oneskorenec?
Johnny: Oneskorenec? Čo tým chcete povedať?
Bentley: No, ja...
Johnny: Nie, prosím, ani slovo. Nechcem to vedieť. Je to tak či tak len zámienka, ako by ste začali spor.

Bentley: Nebojte sa, to vám mozog až tak nepreťaží. Keď som sa narodil, mal môj otec štyridsaťštyri rokov. Matka štyridsaťjeden. Medzi mnou a najbližším súrodencom bol časový rozdiel dvanásť rokov. Prišiel som na svet neočakávaný. Zrejme neúmyselne. Moji bratia a sestry sa na mňa ani zamak nepodobajú. Sú celkom normálnymi tvormi, zrejme pravidelným dôsledkom prvého úsilia mladých rodičov: celkom roztomilý, prostý, praobyčajný druh: telo a len telo, ale bez mozgu, práve ako vy.
Johnny: To vám ďakujem.

Bentley: Niet začo, chlapče. No, ja som pravý opak. V čase, kedy som sa narodil, bol starý párik omnoho chytrejší! Tak som pobral hojne rozumu a tela len koľko je nevyhnutne potrebné. Som reálne oveľa starší od vás, aj keď ste sa narodili o desať rokov skôr. Rozozná to každý, kto nás počuje hovoriť. Preto je celkom prirodzené, keď vás oslovujem Johnny, a znie to veľmi smiešne, ba neslušne, ak ma vy voláte Bunny. (Vstane.)

Johnny: Ale naozaj, doparoma? Ak môžete, zabráňte mi v tom, that´s all.

Bentley: Ak ma tak ešte raz zavoláte, teraz, keď som vás požiadal, aby ste to nerobili, musíte sa sám pokladať za riadnu sviňu! (Bezstarostne ide k bufetu s očami upretými na piškótové koláčiky.) Ja teda by som sa za ňu považoval; vy však taký puntičkár nie ste.

Johnny (pomstychtivo vstane a nasleduje Bentleyho, ktorý je donútený obrátiť sa a vypočuť ho). Počujte, chlapče, poviem vám, v čom to je: potrebujete dôkladnú lekciu, a ja vám ju aj dám. Ak sa domnievate, že sa môžte chovať tak nehanebne, ako sa vám zráči, a hovoriť, čo sa vám zráči len preto, že váš otec je komanderom bathskeho rytierskeho rádu, a že si chcete vziať moju sestru - ste na omyle! Vryte si do pamäte, že okrem Hypatie nie je v tomto dome jediná osoba, ktorá by tomu sobášu priala, a dokonca ani jej neverím, že by sa zato cítila extra šťastná. Vec ešte nie je dohodnutá, nezabúdajte. V podniku ste len na skúšku, lebo náš Šef nedá dcére peniaze len tak, aby z nich bezstarostne žil nejaký lenivý manžel. A na skúšku ste aj tu, lebo matka myslí, že dievča predtým ako sa vydá, má poznať, aký je muž v domácnosti. Skúška trvá už dva mesiace, a výsledok? Ste všeobecne nenávidený aj tu, a to pre svoje zlé mravy, domýšľavosť a prekliatu drzosť, ktorú pokladáte za chytrosť.

Bentley (ťažko dotknutý, snaží sa celou silou opanovať): To stačí, ďakujem. Nemyslíte hádam, dúfam, že by som sa sem bol namáhal, keby som bol tušil, čo si o mne myslíte? (Pokročí ku dverám predsiene.)

Johnny (chňapne ho za límec): Nie, neujdete mi! Chcem to s vami vybaviť raz a navždy. Sadnite, počujete? (Bentley sa snaží dôstojne poslúchnuť. Johnny ho strčí na jednu zo stoličiek pri písacom stole. Bentley trpko ponížený sadne, pričom sa obáva prehovoriť, lebo by prepukol v plač.) Ako vidíte, v tom väzí prednosť silnejšieho tela a slabšieho mozgu. Môžem vás priučiť mravom, a to mám aj v úmysle. Ste nepodarené, skazené šteňa, a treba vám riadneho výprasku. Ak nebudete náležite opatrný, dostane sa vám ho. Uvidíme, či ma nabudúce nazvete nejakou sviňou!

Bentley: Nenazval som vás sviňou. Ale - (prepukne v zúrivý plač) - ste sviňa, beštia, surovec, ste hulvát, ste klamár, neurvalec ste! Chcel by som vám zakrútiť vašim prekliatym krkom!

Johnny (s potupným výsmechom): Skúste to, chlapča! (Bentley vyrazí neurčitý rev zúrivosti.) Nie je vám dopriate bojovať! Ste príliš nepatrný, príliš detinský! Vždy som podozrieval vašu múdrosť. Vedel som, že toho veľa nedokáže, ak sa dostane do styku s niečím podstatným, napríklad s päsťou riadneho chlapa.

Bentley: Myslím, že vaša surová päsť je hodná splašeného býka, zápasníkovho nosa, či niečoho hrubšieho ako som ja! Vaša päsť mi je úplne voľná, ale ak ma tu kdekto nenávidí - (zavzlykne) - dobre, je mi to jedno - (snaží sa spamätať). - Ľutujem, že som sa sem votrel. (Zase prepukne.) Ach, vy hovädo! Vy prasa! Sviňa, sviňa, sviňa, sviňa, sviňa! Tak!

Johnny: V poriadku, mladý pán, v poriadku. Hádžte si blato, koľko chcete, na mne sa neuchytí. Ale niečo by som vedel rád: ako je možné, že váš otec, ktorého pokladajú za najsilnejšieho muža, akého Anglicko v našej dobe zrodilo -
Bentley: To máte zo svojho polhalierového žurnálu. Vy teda toho o ňom viete!

Johnny: Veď ani nie som schopný iné, len ho obdivovať, uznávať a ako Angličan byť naň hrdý. Nebyť mojej úcty voči nemu, nebol by som strpel vašu drzosť ani dva dni, nieto dva mesiace. Nechápem len, že to z vás nevymlátil, kým ste boli capart. Dvadsaťpäť rokov spravuje krajinu dvakrát tak veľkú ako je Anglicko, krajinu uprostred stáda divokých kmeňov, obývanú buričskými, kávovohnedými pohanmi a nebezpečnými bielymi štváčmi. A nedokázal udržať na uzde vás! Ani spola nie som takým mužom, akým on nesporne je, ale, pane na nebi, aké šťastie pre vás, že nie ste môj syn! Nesúhlasím s názormi môjho otca, že telesný trest je chyba. U niektorých ľudí je to nutnosť; na vás by som ho skúšal tak dlho, kým by ste sa naučili najprv zavýjať, a potom spôsobne sa chovať.

Bentley (s opovrhnutím): Áno, spôsobné chovanie by vášmu synovi už vrodené byť nemohlo, všakže?

Johnny (podráždený k náhlej zúrivosti): Držte jazyk v medziach zdvorilosti! Vaše snobsto nemienim znášať. Som rovnako hrdý na Tarletonove spodné prádlo ako vy na rytierstvo, titul a všetko ostatné vášho otca. Môj otec začal v kramárskej dielni v Leedsi, sotva väčšej než naša špajza tu pod sieňou. A teraz -

Bentley: Ó áno, viem, čítal som to. "Romanca o biznise alebo Príbeh Tarletonovho spodného prádla. Zadarmo! Zoberte si výtlačok!" Zobral som si výtlačok hneď deň nato, ako som sa prvýkrát stretol s Hypatiou. A kvôli nej som si som hneď kúpil aj pol tucta nezrážajúcich sa nátelníkov.

Johnny: No a zrazili sa ?
Bentley: Nebuďte blázon.
Johnny: To nech vás netrápi, či som blázon alebo nie som. Zrazili sa? To je hlavná otázka. Mali cenu, ktorú ste za ne dali? 
Bentley: Čože som ich nosil? Myslíte, že moja koža je taká hrubá, ako hrochovina vašich zákazníkov? To by som mohol na seba rovnako navliecť strúhadlo na muškátové orechy.

Johnny: Škoda, že vám otec tú vašu jemnú kožu riadnym výpraskom poriadne neopracoval!

Bentley: Škoda, že sa nezmôžete na nič iné, len na to! Ak chcete vedieť, raz to na mne skúšali, keď som bol malý. Skúsila to nejaká hlupaňa vychovávateľka. Vzbúril som krikom celý dom a tri týždne som ležal v kŕčoch so zápalom mozgu a tak ďalej. Slečne potom spakovali batožinu a dobre sa jej stalo. Potom som mohol vyvádzať, čo sa mi zapáčilo. Tato nechcel, aby som vyrastal ako zbitý pes, čo je ako vidím, vaša predstava o mužovi.

Johnny: Sakramentsky dobre, že vás môj otec usadil v podniku, kde sa ukáže, k čomu vlastne ste. Dovolím si povedať, že k ničomu. Keď sa ma otec pýtal na mienku, čo by sme z vás mali urobiť, povedal som: "Urobte ho poslíkom." Ale otec namietal, že ste ešte príliš neskúsený. A to ste aj boli.

Bentley: Pripúšťam. Aj vy by ste boli ukážkovo neskúsený, keby ste boli hodený k môjmu otcovi. Váš hlúpy biznis som pochopil za dva týždne. Vy ho prevádzkujete už desať rokov a stále mu nerozumiete.

Johnny: Netárajte, chlapče. Viete, že pre vás mám len poľutovanie.

Bentley: Naozaj "Romanca o biznise"! Skutočná romanca Tarletonovho podniku je to, že mu vlastne ani zamak nerozumiete. Nikdy ste mi nedokázali vysvetliť ani tu najjednoduchšiu vec. Ak som sa na niečo opýtal, odpoveď bola: Pozrite ako to bolo robené naposledy. - To je začiatok aj koniec vašich vedomostí. Nie ste nič iné, len otáčač pri ražni.

Johnny: Čože som?
Bentley: Otáčač pri ražni. Keby vám váš otec nenasadil pečeň na ražeň, ktorým len otáčate, nezarobili by ste za pultom ani dvadsaťštyri šilingov týždenne.

Johnny: Ak neodvoláte, čo ste práve povedali, a ak nepožiadate, aby som vám prepáčil vaše ničomné správanie, zmalujem vás tak, že -
Bentley: Pomoc! Johnny ma bije! Ach! Vražedník! (Vrhne sa na zem a prenikavo jačí.)
Johnny: Nebuďte blázon! Prestaňte s tým krikom, počujete? Nejdem sa vás ani dotknúť. Psssst..

Hypatia vbehne vnútornými dverami, nasledovaná pani Tarletonovou a vrhne sa na kolená k Bentleymu. Pani Tarletonová, ktorej kolená sú menej ohybné, sa nad ním nahne a snaží sa ho zodvihnúť. Pani Tarletonová je matersky staršia, chytrá dáma, svojho času iste veľmi pekná a doteraz veľmi príjemná, milá, prirodzená. Hypatia je typické anglické dievča, typ, ktorý nie je nikdy typickým nazvaný, to znamená: má nepriehľadne bielu pleť, tmavé vlasy, temné veľké oči s čiernymi riasami a obočím, vykrojené pery, pohotové pohľady a pohyby, ktoré prebleskujú z vyčkávavého ticha a bezbrehej energie a smelosti, ktoré udržiava na uzde.   

Hypatia (dopadne na Bentleyho nie práve najjemnejšou rukou): Bentley, čo sa deje? Neplačte predsa! Čo sa stalo?
Pani Tarletonová: Je vám niečo, dieťatko? (Obe dámy ho zodvihnú.) No tak, no, miláčik! Už je všetko v poriadku, neplačte (vpravia ho na stoličku): Tak! Tak! Tak! Johnny dobehne pre doktora a ten vám predpíše niečo dobré, čo vám iste pomôže.

Hypatia: Čo sa stalo, Johnny?
Pani Tarletonová: Bodla vás snáď osa?
Bentley (netrpezlivo): Čert zobral osu!
Pani Tarletonová: Ó, Bunny, to bolo špatné slovo!
Bentley: Áno, viem. Prepáčte, prosím (Vstane a vyprostí sa dámam): Už je všetko v poriadku. Johnny ma postrašil. Viete dobre, ako ľahko mi možno ublížiť. Som príliš malý, aby som sa ubránil Johnnymu.

Pani Tarletonová: Johnny, ako často som ti pripomínala, že nemáme ubližovať maličkým. Myslela som, že si z toho už vyrástol.

Hypatia: Mama, vyhlasujem, že brutalita Johnnyho znemožňuje spolužitie s ním pod jednou strechou.

Johnny (ťažko dotknutý): Je to dvadsaťsedem rokov, mama, čo bol u nás taký poprask, že som stĺkol Roberta a urobil Hypatii monokel, lebo ma pohrýzla. Sľúbil som ti vtedy, že už proti žiadnemu zo súrodencov nezdvihnem ruku a svoje slovo som doteraz nezrušil. A teraz, lebo tu toto nedochôdča vreští ešte skôr, než je bité, ma častujete ako surovca a hrubiána.

Pani Tarletonová: Nie, drahý, nie ako hrubiána. Ale to predsa uznáš, že nesmieš nášmu hosťovi nadávať.
Bentley: Ó, len ho nechajte, nech sa -
Johnny (zúrivo): Nemiešajte sa medzi mňa a moju matku, rozumiete!?
Hypatia: Johnny stratil rozvahu, mama. Najlepšie bude, keď odídeme. Poďte, Bentley.
Pani Tarletonová: Áno, to bude najlepšie. (Bentleymu.) Johnny vám nechcel ublížiť, miláčik. Veď sa on zakrátko spamätá. Poďte!

Obe dámy s Bentleym odídu vnútornými dverami. Bentley sa vo dverách obráti a uškľabí sa na Johnnyho. Johnny, sám, zomkne päste a zaškrípe zubami, nenachádza v tom však žiadnu úľavu. Po chvíľkovom dupaní a tíšení zlosti ide ku dverám predsiene. Tieto sa otvoria ešte predtým, ako k nim podíde, a vojde lord Summerhays, otec Bentleyho. Johnny naňho bez slova pozrie. Lord pochopí situáciu, rýchlo vezme z bufetu čašu a ponúka ju Johnnymu.

Lord Summerhays: Rozbite to. Neváhajte, je to hnusná vec! Zničte ju! Zničte ju na kúsky! (Johnny s potlačovaným revom rozbije čašu na kúsočky, nato si sadne a trie si čelo.) 

No, uľavilo sa vám? (Johnny prikývne.) Poznám jedinú bytosť na svete, ktorá ma dokáže tak popudiť, že sa mi chce rozbíjať porcelán alebo spáchať vraždu. Tou bytosťou je môj syn Bentley. Bol to on? (Johnny zasa prikývne, stále neschopný slova.) Hneď ako zastal motor, počul som jačanie, mne až príliš povedomé. Pravidelne znamená, že nejaká rozzúrená osoba sa snaží napráskať Bentleymu. Nikomu sa to doteraz nepodarilo, aj keď sa skoro všetci o to pokúšali.

(Sadne si pohodlne tesne k písaciemu stolu, zbiera črepiny čaše a hádže ich do koša na papier, kým Johnny sa zbiera sám osebe.) 

Bentley je problém, ktorý som, priznám, nikdy nedokázal vyriešiť. Narodil sa, aby dosiahol veľ-úspech vo svojom päťdesiatom roku. Zdá sa, že väčšina Angličanov jeho spoločenskej vrstvy sa narodí, aby dosiahli veľ-úspech najneskôr v dvadsiatichštyroch. Môj rodinný problém je, ako to s Bentleym vydržať, kým dosiahne tých päťdesiat. Národný problém je, ako by mohol byť národ riadený mužmi, ktorých rast je zarazený, ledva sa dostanú na univerzitu. Bentley v skutočnosti nechce byť neprístojný. Vždy ho rozplačete, keď mu poviete, že ho nemáte rád. Je však chyba, že plače príliš hlasno, preto je treba také experimenty robiť radšej pod šírym nebom, najlepšie, ak sa dá, uprostred sallisburskej pláne. Má bystrý, prenikavý intelekt a pozoruhodnú silu vidieť faktom do tváre; nanešťastie je však príliš mladý a nemá potuchy, ako málo väčšina z nás niečo také znesie. Inak je zasa strašne citlivý, ba nežný, takže jeho city sú pravdepodobne rovnako zraňované, ako on sám zraňuje iných. Prepáčite mi, že tu o synovi tak rozťahujem?  

Johnny (zatiaľ sa úplne spamätal): To je v poriadku. Nebol som celkom pri zmysloch a bolo mi treba chvíľu, aby som sa spamätal. Ďakujem vám.
Lord Summerhays: To nestojí za reč. Je váš otec doma?

Johnny: Nie je. Otvára jednu zo svojich verejných knižníc. Tým nám opäť unikla slušná sumička. Je ako posadnutý čítaním. Minulý týždeň zas sľúbil novú verejnú knižnicu. Povedie to ku skaze domu. A ak si vezme Bunny Hypatiu, budete postihnutý rovnako ako ja. Ak otec rozplytvá všetky Hypatiine peniaze na knižnice, čo zostane Bunnymu? Nemohli by ste tomu zabrániť?

Lord Summerhays: Obávam sa, že nie. Je vtelená víchrica. Neúnavný vo svojej verejnej činnosti. Myslím, že je obdivuhodný.

Johnny: Ach, verejná činnosť! Prepína to. V skutočnosti je to akýsi druh záhaľky, zanedbávať vlastné seriózne povinnosti a baviť sa vecami druhých ľudí. Určite, nehovorím, že to nemá aj svoje prednosti. Má to význam ako reklama. Možno tak prísť k užitočným známostiam a vedie to k cenným obchodným stykom. Ale odvracia to jeho ducha od hlavných možností a on to preháňa.  

Lord Summerhays: Najväčším nebezpečím verejnej činnosti je, že tá činnosť sa nikdy nekončí. Človek sa tým môže aj zabiť.

Johnny: Alebo môže na ňu viacej vydať, než mu vynesie. Tak sa na to dívam ja. Tvrdím, že verejná povinnosť je toľko, čo žiadna povinnosť. Nie som, dúfam, bezcitný ani obmedzený, ani nie som neochotný platiť rozumné dane či účelne prispievať na zasluhujúcu dobročinnosť, ba, keď na mňa dôjde, som ochotný zasadať aj v porote. Nikto tiež nemôže povedať, že by som bol kedy odmietol pomôcť priateľovi v ťažkostiach, ak bol pomoci hoden. Ale ak sa žiada, aby som šiel ešte ďalej, priznám sa vám, úprimne, nechápem, prečo by som to robil. A nikdy som to nechápal - aj keď som bol ešte chlapcom a bol som nútený predstierať, že uznávam všetky myšlienky, ktorými ma Šéf kŕmil. Nechápal som to; a nechápem to.

Lord Summerhays: Neexistuje iste praktický dôvod, prečo by ste mali brať na seba viacej než je váš podiel na svetovom diele. 

Johnny: Tak hovorím aj ja. Naozaj je mi veľkým povzbudením, že so mnou súhlasíte. Pretože samozrejme ak s vami nikto nesúhlasí, ako máte vedieť, či nie ste blázon?

Lord Summerhays: Práve!

Johnny: Chcel by som, aby ste sa s otcom o tom porozprávali. Moje námietky nepomáhajú; v jeho očiach som stále decko, nemám vplyv. Ale vy dobre viete, ako jednať s ľuďmi. Spomeňte si len, ako ste ma priviedli k rozumu, keď som urobil sám zo seba hlupáka pri Bunnym!

Lord Summerhays: Ale, to vôbec nie!

Johnny: Ale áno, bol som hlupák, viem to. Keby sa k tomu namanul môj požehnaný otec, bol by mi kázal, aby som sa kontroloval. Akoby som bol stratil rozvahu len tak z potešenia!

Bentley (čerstvo umytý, sa vráti. Zbadá otca, vyjasní tvár, láskyplne príde za ním a poklepe ho po ramenách): Helou, komtúr! Prišiel si? Choval som sa tu ako nadobro hlúpy osol! Je mi to hrozne ľúto, Johnny, prosím o ospravedlnenie. Prečo ste ma ma poriadne nenakopali, keď som sa tak choval?

Lord Summerhays: Keď sme prechádzali Godalmingom, zdalo sa mi, že som počul nejaký škrek -

Bentley: To by som povedal, že si počul. Johnny na mňa vyšiel trochu zhurta. Povedal, že ma tu nikto nemá rád, a ja som bol tak hlúpy, že som mu veril.

Lord Summerhays: A podľa všetkého ťa dámy asi bozkávali a celý čas ľutovali, len aby si prestal vrieskať. Dieťa!
Bentley: Vrešťal som. Ale po plači vždy cítim úľavu, plač upokojuje moje úbohé nervy. Teraz je mi úplne dobre.
Lord Summerhays: A ani trochu sa nehanbíš?

Bentley: Keby som sa začal hanbiť, nezostalo by mi potom v celom ďalšom živote času pre niečo iné. Teraz však hovorím: cítim sa fit a čulo. Preto hoďme všetko za hlavu a svižne v ústrety Veľkému Chánovi! (Zloží z vešiaka svoj klobúk.)

Lord Summerhays: Myslíš, že pána Tarletona teší, ak ho voláš Veľký Chán?
Bentley: No, pokladá sa za príliš skromného pre toto oslovovanie. Sám sa nazýva Prostý John. V podniku však ho tak volať nesmieš. A ani sa mu nehodí; znie málo plamenne!
Johnny:  Pla- čo?
Bentley: Plamenne! Poďme mu oproti. Telegrafoval z Guildfordu, že je na ceste. Drahý starý kamoš ustavične telegrafuje alebo telefonuje. Pokladá odosielanie zbytočných depeší za súčasť pracovného zhonu.
Lord Summerhays: Ďakujem, dávam prednosť pokojnému poobediu.

Bentley: Ako si želáte. Nebudem naliehať na Johnnyho. Do konca tohto týždňa ma má až po krk! (Vyjde pavilónom von).

Johnny: To nie je zlý nápad.
Lord Summerhays: Čo?
Johnny: Ísť oproti otcovi. Vidíte, dá sa tomu síce ťažko veriť, ale otec si Bunnyho naozaj obľúbil. A Bunny túto záľubu pestuje. Neprekvapovalo by ma, keby si myslel, že sa mu jedného dňa podarí vystrnadiť ma z domu.

Lord Summerhays: Ale, nehovorte tak! Mladý ničomník! Rád by som sa s vami o ňom poradil, ak vám to nevadí. Čo keby sme si trochu vyšli na Šibeničný vrch? Bentley ako sprievodca je pre mňa trochu rýchlonohý, ale ľahká prechádzka by mi bola veľmi príjemná.
Johnny (svižne vyskočí, uspokojený polichotením): To je mi práve vhod. (Zoberie zo stojanu panamský klobúk a paličku).

Pani Tarletonová a Hypatia sa vracajú práve keď páni vychádzajú. Hypatia zdiaľky zdraví lorda Summerhaysa záhadným mrknutím a zdráhavým pokývnutím. Potom si sadne k pracovnému stolíku a dá sa do práce. Pani Tarletonová s pohostinnou čulosťou pokročí k Summerhaysovi.

Pani Tarletonová: Ó, lord Summerhays, nevedela som, že ste prišli. Dáte si čaj?
Lord Summerhays: Ďakujem, čaj veľmi neobľubujem. A s hanbou priznávam, že som rozbil vašu krásnu čašu na punč. Dovoľte, aby som vám ju mohol nahradiť.

Pani Tarletonová: Ó, to nevadí; verte, som rada, že som sa jej zbavila. Obchodník ma uisťoval, že je veľmi vkusná, keď však moja nebohá stará pestúnka Marta ochorela na šedý zákal, vyhlásil Bunny, že je to len milosrdné zariadenie prírody, aby sa nemusela dívať na náš porcelán.

Lord Summerhays (vážne): To bolo od Bentleyho veľmi hrubé, pani Tarletonová. Dúfam, že ste mu to nedarovali.

Pani Tarletonová: Ale, Boh uchovaj! Nevadí mi, čo hovorí, pokiaľ to však hovorí len mne a nie pred návštevníkmi.
Johnny: Ideme sa prejsť, mama.
Pani Tarletonová: Výborne, nedajte sa nami zdržiavať. A na tú čašu neberte ohľad; zavolám dievča, aby upratalo črepy. (Spamätá sa.) Tak! Už zas som zabudla!
Johnny: Zabudla?

Pani Tarletonová: Áno, zavolala som ju dievčaťom. Vidíte, lord Summerhays, je to zvláštne, ale starnem a upadám do všetkých dávnych návykov, ktoré sme s Johnom mali, keď sme zarábali ledva stovku ročne. Mali ste ma poznať, keď som mala štyridsať! Rozprávala som ako vojvodkyňa a keď vykĺzlo Johnnymu alebo Hypatii nejaké slovo pripomínajúce staré časy, dostali svoje! A teraz sa sama pri každej príležitosti prehrešujem.

Lord Summerhays: Vždy príde chvíľa, kedy sa zdá, že je nám všetko ľahostajné. Veď aj kráľovné odkladajú masku, keď dospejú do nášho životného veku.

Pani Tarletonová: Aby ste vy všetko neobrátili na dobré! Ste švindliar, lord Summerhas, to dobre viete. Ale John to nevie a Johnny tiež nie; my dvaja to však vieme, všakže? No, konečne niečo, načo ani vy nenachádzate odpoveď; tak hajde bez ďalších slov na prechádzku!

Lord Summerhays sa smeje, ukloní sa a odchádza dvermi do predsiene, nasledovaný Johnnym.