Od svojho stretnutia s Emíliou má Peter Claire pocit, že žije v stave nepretržitého úžasu.
Nemôže uveriť, že bolo skutočne povedané to, čo v rosenborských pivniciach zaznelo. Znova a znova si rozhovor prehráva, akoby to bola hudobná skladba, ktorej opakovaním možno dosiahnuť zdokonalenie. Len s tým rozdielom, že v tomto prípade sa žiadne vylepšenie nekoná. Zostáva holý fakt - Peter ponúkol Emílii Tilsenovej svoju lásku a Emília ju odmietla. Toto odmietnutie je prítomné vo všetkých verziách toho dialógu bez ohľadu na zvolené slová a pozmenené formulácie.
Prekvapuje ho to viac, než iných mužov, pretože Peter Claire nie je vo svojich dvadsiatich siedmych rokoch na odmietanie zvyknutý. Ženy sa k nemu vždy správali, ako sa more správa k vetru. Nikdy ho doposiaľ neopustila moc narušiť ich pokoj, vybičovať ich túžbu a za žhavých soirée dokonca spôsobiť, že sa im pery spenili vášňou. Keď si je teraz ale konečne istý hĺbkou a pevnosťou svojich citov, keď poznal, že má svoju budúcnosť po Emíliinom boku a že ak bude jeho láska opätovaná, dosiahne skutočné šťastie, dá mu táto mladá žena najavo úplnú ľahostajnosť. Omnoho viac sa jej dotkla neutešená existencia sliepok, prejavila o ne starosť a nechala sa nimi dojať viac než Petrovým vyznaním. Jasne mu povedala, že medzi nimi k žiadnemu porozumeniu nedošlo.
Aj tak ale na stretnutie prišla.
Jedine táto skutočnosť je Petrovi Clairovi duševnou posilou. Mohla jeho list proste ignorovať - tisíce takých listov si adresáti zbežne prečítajú a potom ho zahodia. Ona to však neurobila. A keď schádzala do pivnice, vyzerala... Ako vlastne vyzerala? Určite nie ako kameň nepodliehajúci citom. Skôr ako strom, stromček, ktorý je ešte príliš nízky, aby sa ohýbal vo vetre, aj tak sa však trolinka zachvieva.
A ešte niečo ho napĺňa prazvláštnym údivom. Emíliine odmietnutie ju v jeho očiach robí ešte pôvabnejšou. Dodáva jej akýsi nádych záhadnosti, ktorý predtým postrádala.
Želá si, aby tu s ním bola sestra Karolína a poradila mu, čo ďalej. Má Emíliine odmietnutie prijať ako znak jej skromnosti a dobroty a vymyslieť si ďalší spôsob dvorenia, ktorým by ju uistil, ako veľmi si práve to na nej cení? Alebo má skoncovať so všetkými pokusmi o zblíženie v očakávaní, že Emília snáď oľutuje svoju neústupnosť a dá mu znamenie, že by pokračovanie uvítala?
Peter Claire sedí v jedálni s Jensom Ingemannom a uvažuje. Nakoniec sa hudobného majstra spýta, čo si myslí o záležitostiach lásky.
Práve jedia sleďa. Jens Ingemann si sleďa potiera prekvapivým množstvom horčice.
"O takzvaných záležitostiach okolo lásky si nemyslím nič," odpovie muž sucho.
"Chcete, Herr Ingemann, snáď povedať, že na lásku nikdy nemyslíte?"
"Chcem povedať, že mi pripadá ako naprosto irelevantná."
"Napriek tomu však..."
"Žiadne "napriek tomu" nie je, pán Claire. Láskou vznešene nazývame to isté, čo trápi smrdutú ropuchu na konci zimy."
Pokračujú v jedle. Jens Ingemann zakrúži nasoleným sústom v žltavom kúpeli a rýchle ho prehĺta. Po chvíli sa Peter Claire znova pýta: "Mali ste rovnaký názor, keď ste boli mladý?"
"Iste. Tým nechcem povedať, že ma netešilo robiť to isté, čo ropucha. Aj ropuchy sa možno dostávajú do extázy. Prečo by nie? A kto môže tvrdiť, že keby ropuchy vedeli hovoriť, že by to nenazývali inak? Keby ste sa ma ale spýtali na lásku Božiu alebo na moju lásku k hudbe, odpovedal by som inak."
"To je to jediné, čo vás spája so svetom? Nič a nikto iný?"
"Spája so svetom?" Jens Ingemann prehĺta posledný kúsok haringa ponoreného do horčičného kúpeľa a na tvári sa mu usadzuje neosobný úsmev. "Oni ma so svetom nespájajú, pán Claire. Zďaleka nie. Pripomínajú mi, že svet je ohavná temná diera, z ktorej sa snáď už skoro vymaním."
Utiera si ústa pláteným obrúskom, potom ho skladá do úhľadného štvorca a kladie vedľa taniera. Peter Claire všetky jeho pohyby ochromene pozoruje, akoby dúfal, že mu zjavia akúsi dôležitú pravdu, o ktorú bol ich rozhovor ochudobnený. Vie, že v skutočnosti odhalí len Ingemannovu vybranú distingvovanosť a vášnivé zaujatie pre poriadok. Jens Ingemann teraz ako po každom jedle zavrie oči v tichej modlitbe, potom vstane, zasunie stoličku k stolu a pomaly odkráča z jedálne. Peter Claire chce ale hudobnému majstrovi položiť poslednú otázku, a tak pozdvihne ruku, aby zabránil modlitbe a rýchlo vyhŕkne: "Majstre, a čo si myslíte o kráľovej láske k manželke?"
Ingemannove oči sa neochotne nedovrú - ako by sa s modlitbou vzdávali krátkeho spánku, ktorý ich každý deň v rovnakú hodinu premôže. "Hovorím, že je to najhoršie trápenie, aké ho mohlo postihnúť," prenesie znaveným hlasom.
Peter Claire konečne opúšťa jedáleň, vychádza z paláca a stráca sa v dave ľudí na tržnici. Sám nevie, čo hľadá medzi šustrami, predavačmi ustríc a tkáčmi, ale zájsť sem, do sveta za rosenborskými bránami mu prináša známy pocit radostnej veselosti. Akoby bol znova dieťaťom a vyšiel si s matkou do Woodbridge na jarmok.
Zastavuje sa pri stánku s pentľami a kupuje biele saténové stuhy pre Karolínu. Drží ich v rukách, ale nevidí v nich Karolínu. V duchu ich zaplieta Emílii do vlasov, predstavuje si ich vôňu a mäkké teplo jej šije.
Music and Silence (2000) napísala Rose Tremainová
Do češtiny preložila Jana Housarová
Knihu Hudba a ticho vydala Mladá fronta v r. 2002
Hudba a ticho II
29.09.2014 12:53:00
1629, Kodaň, zámok Rosenborg
Komentáre