Bertranda

Trochu dlhší text z posledného objavu v knižnici od Juliena Greena

Dnes si už nespomínam, kto z nás o tom začal prvý. Niektoré dni ako by sme sa dohovorili, že nepovieme ani slovo, ale raz dvakrát týždenne, keď sme navečer sedeli sami na záhrade, pýtavala som sa Manuela, čo nového na zámku. Trochu nedôverčivá povaha mu bránila, aby odpovedal hneď. Nadlho však zvodom toho námetu neodolal. Tak som sa dozvedela, že z mesta prišiel čalúnnik a ponúkal plyše na kreslá do salónu a že sú nerozhodní medzi dosť škaredou, ale solídnou hnedou a medzi modrou, ktorá vraj vikomtese učarovala. Alebo sa uvažovalo o tom, či zotnúť mladý platan, ktorého tieň hubí ruže veľkého záhona. Ale nerozhodlo sa nikdy nič, hlavne vinou vikomtesy, ktorá sa nedokázala zaujímať o žiadnu vec dlhšie ako desať minút, a tak si čalúnnik vzorky zase odniesol a ruže hynuli ďalej.

Raz mi oznámil, že sa v zámku objavila cudzia osoba, tlstá ženská s pokryteckými očami a bledou tvárou. Starší slúžiaci hovorili, že vraj žije už štyri roky v podzemí uhoľného sklepu a vraj jej tam potajme nosia jedlo. Iní zasa boli toho názoru, že ide o osobu mdlého rozumu, ktorej vikomtesa z dobročinnosti poskytla prístrešie. Manuel buď nič určitejšieho nevedel, alebo nechcel viac prezradiť, ale s tajuplnou tvárou mi nakázal, aby som o veci nehovorila, a sľúbil, že nabudúce, keď zase pôjde na zámok, znova sa riadne na všetko povypytuje. Najpodivnejšie na tom je, že zámok naozaj existoval. Na jeseň alebo koncom zimy, keď sa trochu vyčasilo a matka nás vzala kočiarom až k nájomnému dvoru, zahliadali sme vetvami holých stromov veže z tufového kameňa. Trvalo to sotva pár okamihov. Sotva sme sa trochu pošťuchli lakťom a zas už sme nevideli nič, pretože voz zichádzal z dosť prudkého kopca. Matka nemala tušenie, že nás tento úsek krajiny zaujíma natoľko, až sa nám obom rozbúcha srdce, inak by určite zvolila prechádzku inou cestou; jej totiž pripadalo každé potešenie podozrivé a k dvoru sme chodili nie pre radosť, ale aby sme sa nadýchali čistého vzduchu.

V lete nám zámok mizol za hustým lístím lesov. Vtedy nás však vzrušoval najviac a v Manuelových predstavách doznával najvýraznejšie zmeny. Akonáhle ho prestala obmedzovať skutočnosť, prestavoval hrad podľa svojho, tu zvýšil vežu, tam pridal cimburie, tam zasa zamuroval okno, pokiaľ si myslel, že tým zámok získa, pretože si ho prial divoký a zamračený.

Nech už sa snažím, ako snažím, nespomeniem si, prečo a ako sme tú zvláštnu hru začali. Je celkom možné, že Manuelovi bránil akýsi ostych hovoriť, keď sme boli sami, a tak si vymyslenou bájkou pomáhal z núdze. Jeho bohatá predstavivosť mu vynachádzala nové a nové podivné detaily, a mám dojem, že veľmi skoro prišiel na nápad zaľudniť náš zámok vymyslenými postavami. Moja úloha väčšinou spočívala iba v tom, že som sa vypytovala a v prípade potreby pomáhala jeho pamäti, pretože z týždňa na týždeň sa to pomyselné obydlie rozrastalo všetkými smermi.

Novo objaveným príbuzenstvom sa to tu len hemžilo, pretože toľko spální a salónov a knižníc a fajčiarskych izieb nemohlo zostať neobývaných. Každá zámienka mu prišla vhod, aby zhromaždil rodinu a priateľov zámockých pánov. Pozvánky rozhadzované márnotratnou rukou privádzali najvzdialenejších bratrancov z najzapadnutejších kútov kraja, a keď sa Manuel, bledý únavou, vracal večer z práce, oznamoval mi, že vikomtesa dnes celý deň zalepovala obálky.

Dnes, keď je to všetko už ďaleko a  ja môžem usudzovať s väčšou skúsenosťou, mám dojem, že príbehom, ktoré mi rozprával, sčasti sám veril a že bol svojou vidinou ako uhranutý. Na začiatku si z obyvateľov zámku robieval žarty a pripisoval im všelijaké smiešne vlastnosti, ktoré ma okúzľovali, ale vo chvíli, keď som sa bavila na účet starej, trochu krátkozrakej kokety, ktorej sa parochňa občas posunula k uchu, som ani nepostrehla, že Manuel tú postavu dávno berie vážne a že sa smeje len preto, aby nebol sám smiešny.

Nechcel, aby som si snáď myslela, že tomu verí, ale v skutočnosti sa dal svojou zvláštnou, obdivuhodnou lžou úplne zmámiť. Ja som sa ešte hrala, a on už žil dávno vo svete vidín. Bola som mladá a streštená, a tak mi nebolo dané pochopiť, že ten plachý chlapec hľadal nejaký tajný únik zo skutočného sveta, kde ho zraňovalo príliš mnoho vecí. Byť pozornejšou a mať viac citu, mohla som všeličo vyčítať z bolestného pohľadu, ktorý sa ku mne kradmo stáčal, ako by očakával nejaké znamenie.

Spomínam si na isté neskoré odpoludnie, kedy so mnou Manuel hovoril o zámku hlasom naraz tak vážnym, až som zostala zarazená. Popisoval mi stromy, pod ktorými noc prichádza omnoho skôr a je oveľa černejšia; tam sedala žena, ktorú zlomila vo dve únava príliš dlhej prechádzky, a aj keď ju Manuel nepomenoval, poznávala som ju podľa toho, ako sa premenil mladíkov hlas. Keď potom park zahalila temnota, žena sa zdvihla a akoby nerada sa vracala do zámku.

Neurčito som tušila, že zámok so svojimi vymyslenými obyvateľmi hostí aj všetok Manuelov smútok. Do múrov zo sopečného kameňa ukladal všetky svoje úzkosti a svoje túžby, dával im tváre i hlas, vymýšľal zložité vzťahy medzi prízrakmi, obdarenými protichodnými osudmi, a v rozľahlých klenutých sálach, kam mi dovoľoval prístup, som zahliadala svet zároveň krutý i poetický, osvetlený prudším svetlom, než je naše, alebo zasa ponorený do šera, ktorým moje oči nedokázali preniknúť. Tam, kde som sa ja rozplývala bázňou, chodil Manuel celkom voľne. A predsa tá jeho sloboda nebola úplná, pretože sa tu každú chvíľu stretol s pochybovaním o sebe a so strachom zo smrti, obomi vyvýšenými nad ľudskú mieru, ibaže tu, vo svete vytvorenom podľa jeho najskrytejšej povahy, vo svete hlbokom, desivom a skvostnom, odhadoval príťaž skutočného života a nachádzal vlastnú pravú podstatu.

Ako ubiehal čas a ja som vyrastala z detstva, začala mi tá báj odpadať od srdca, pretože som jej už nedokázala veriť. A akousi iróniou osudu mi práve vtedy Manuel venoval celú svoju dôveru, aj keď som si ju zaslúžila najmenej, pretože mi pripadalo dosť jednoduché, keď mi s takým presvedčením a s takou veľkou vrelosťou vykladá o vymyslených ľuďoch. Dovŕšila som pätnásty rok a stratila som onu zázračnú schopnosť vidieť veci také, aké nie sú.

Musím však do príbehu zaviesť trochu poriadku a začať od začiatku. Najťažšie pre mňa bude vykresliť presne Manuela. Poznala som ho tak dobre, že si nedokážem predstaviť, ako sa mohol javiť druhým ľuďom. Príliš dlho som s ním žila, aby som naozaj vedela, ako vyzerá; bol skrátka Manuel, nič viac a nič menej, a keby ma niekto žiadal, aby som ho opísala, hovorila by som o ňom protichodné veci.

Žil u nás od smrti môjho otca. Matka ho mala veľmi rada; súdila tiež, že v dome je treba muža, inak ide všetko od desiatich k piatim. Vyhradila teda môjmu bratrancovi jednu z dvoch väčších spální; jej okná viedli na dvorček, kde dva nízke gaštany zhadzovali kvety a potom listy do vody maličkej nádrže. Pri najvýhodnejšie položenom múre boli zoradené kvetináče s muškátmi; spomínam si, že sme tam mali v zelenej bedničke i neduživý pomarančovník, rok od roka zakrslejší, aj keď mu matka poskytovala všemožnú starostlivosť: balila dokonca bedničku do starého flanelového župana, aby rastlinke bolo teplo. Tá podrobnosť by sa mohla zdať bezvýznamná, keby som nedodala, že tá istá pani videla umierať sestru, švagra i manžela a neuronila jedinú slzu; je však možné, že si poplakala v ústraní.

Vráťme sa ale k Manuelovi: ohľaduplnosť mu kázala, aby považoval za správne všetko, čo za správne uzná teta Plassová. A tak, aj keď mal chatrné zdravie, neodvážil sa požiadať o peknú spálňu, kde predtým spával plukovník; vtedy tam už nebýval nikto; celý deň tam však svietilo slnko a jeho papršleky dopadali na vojenskú prikrývku prázdnej postele a na hroty veľkých pokojných šablí, ktorým na bielej stene bola dlhá chvíľa. Jedného májového popoludnia nasledoval teda bratranec matku do úzkej šerej izby, ktorý synovcovi pridelila. S mužským gestom si omotala okolo pästi šnúru deravej rolety a niekoľkokrát za ňu zatiahla, až konečne za veľkého rachotu dopadlo na rozoschnuté parkety denné svetlo.

Videla som, ako Manuelov pohľad blúdi z miesta na miesto, od úzkej železnej postele k slamennej stoličke pri krbe, až sa konečne zastavil v kúte pri hromade akýchsi veľkých predmetov, prehodených vyblednutým perkálom: látka však bola krátka a nestačila už zakryť bicykel, z ktorého vykúkalo jedno koleso.

"Dám ti sem doniesť stolík a umývadlo," povedala matka. A dodala: "Vyzerá to na horúce leto. Máš šťastie, budeš tu mať pekný chládok."

Myslím, že to hovorila bez irónie; matka totiž neuznávala žiadne odtiene medzi holou pravdou a drzou lžou a nechápala, že by niekto mohol žartom predstierať, že verí vymysleným veciam. Bola to vysoká, vzpriamená pani s pevným okom a tenkými perami. Zdalo sa, akoby u nej duša privodila predčasné zostarnutie tela. Už v päťdesiatke niesla v tvári známky neúprosnej prísnosti; úporným chcením ako by sa jej tvrdohlavé čelo prehĺbilo medzi obočím a spánky sa začali prepadať. Mávala pravidelné rysy a nosila sa akosi vznešene, čo jej vynieslo povesť krásky a lichôtky a žiarlenie. Nechcem byť nespravodlivá, mamka naozaj bola pekná. Dlhý a tenký nos jej dával urodzený vzhľad a ona vedela, ako z neho ťažiť; pleť mala jemnú a matnú a vraj až do môjho narodenia sa nedotkla púdru; v tej dobe sa jej uprostred pravej časti tváre objavila hnedá škvrna a hneď nato pod ňou druhá ako na šupke nahnilého ovocia. Dosť pekné čierne vlasy tvorili nad čelom temnú kučeravú húštinu, ktorá bývala predmetom jej neustálej starostlivosti, až na mydlo a vodu; nikdy si neľahla bez natáčok, ale jej koketnosť sa zastavovala, ak tak môžem povedať, na okraji umývadla. Bola tiež veľmi pyšná na svoje oči, ani modré, ani šedé, ani zelené, ale zvláštnej farby, v ktorej bolo niečo z každého odtieňa, a Manuel hovorieval, že v nich sú rozsiate i zlaté bodky ako v acháte. Ja sama som sa snáď maminke nikdy do očí nepozrela, toľko som sa jej bála: ako teda hovoriť o očiach, ktorých pohľad som nevedela zniesť? Kedykoľvek sa mal stretnúť s mojim, v dese som cúvla.

Fakt je, že som chúďa matku veľmi rada nemala. V záujme pravdy by som mala jej načrtnutú podobizeň poopraviť, trochu tie ostré ťahy zmierniť. Nech sa to zdá akokoľvek divné, maminka bola dobročinná. Jej meno stálo vždy v čele všetkých akcií našej farnosti, a hojne navštevovala chudobných; dávala tvrdou rukou, ktorá potlačovala všetky hnutia srdca a zarazila vďačnosť v samom zrode, ale dávala.

Mňa nerozmaznávala, to teda nie; ale na druhej strane zasa ma nikdy nepotrestala, aby mi spravodlivo nevysvetlila, prečo ma napríklad zamkne do sklepu alebo mi zoberie darček, ktorý som pred chvíľkou dostala, a keď som stále ešte nechápala, vynaložila veľkú námahu, aby mi dokázala nesmierny rozsah môjho previnenia a nevyhnutnosť trestu. Keď šlo o drobnejší poklesok, používala k výkonu trestu prostý kartáč na vlasy: nechávala mi vždy na výber medzi štetinami a vrchom. Ale aj keď som vyskúšala oboje, stále som nevedela, čomu dať prednosť. "Už si si rozmyslela, dcérenka?" pýtavala sa ma bez zloby. Nechala som voľbu väčšinou na ňu, a raz to bolo to, druhý raz ono.

V deň, keď Manuela prijala pod našu strechu, nosila už šiesty týždeň smútok po plukovníkovi Plassovi. K synovcovi obracala tvár plnú smútku, pretože sa to tak patrilo, a mne sa zdalo, že toho rána sú jej šaty ešte černejšie než inokedy. Žiadna druhá nedokázala byť tak dokonale vdovou ako ona. Zvuk jej hlasu doliehal k ušiam cez pomyselný krepový závoj, ktorým ju halili konvencie. A napriek tomu viem isto, že sa jej srdce rozbúchalo, keď ten mládenec prekročil náš prah. Hodilo by sa tu porovnanie mačky číhajúcej na myš, a musím povedať, že na mamku celú v čiernom a s upretým pohľadom sa tá metafora dosť hodila.

V zovňajšku môjho bratranca nebolo nič zvláštneho. I jeho škaredosť bola akosi všedná, ako by sa zo skromnosti držala v medziach a nechcela priťahovať pozornosť. Práve v tej dobe ho odvodová komisia tretí raz odmietla a s konečnou platnosťou ho prehlásila za neschopného služby. (Skoro som napísala: nehodným. Ten prepis má určitý zmysel a Manuel by ho pochopil.) Bol o kúsok menší ako maminka a už sa hrbil; pri najmenšej únave sa mu prepadali prsia, a tie sa práve znepáčili odvodovej komisii. Oči, ktoré u väčšiny ľudí tvár osvetľujú, jeho tvár zatemňovali; boli temne hnedé až do fialova a pohlcovali svetlo. Poznám ich, lebo som sa často do nich dívala; skôr ma upokojovali, než ľakali, a v tom sa líšili od očí mojej matky, a bavilo ma hľadať na dne tých čiernočiernych zreničiek odraz svojich vlastných rysov. Ako deň pokračoval k večeru, prechádzala jeho pleť rýchlo z bleda do červena. Široký veľký nos vyzeral ako doposiaľ neopracovaný a tiahol svojou tiažou hlavu k zemi. Vlastne nič na tej tvári nevyzeralo ako hotové dielo: ani ústa neurčitého obrysu, ani ucho modelované nedbalou rukou. Starostlivo si sčesával do čela prameň čiernych vlasov, aby ním zakryl výmole a pahrbky, za ktoré sa hanbil. Všetko, čo mal na sebe, zodratý oblek, prádlo i topánky, žiarilo nepoškvrnenou čistotou a stávalo sa, že vlas alebo niť alebo smietka na kabáte ho dokázala vyviesť celkom z miery. Snáď preto, a tiež z iných, nejasnejších dôvodov, mu u nás v kraji hovorili slečinka. Je pravda, že v očiach obchodníka s dobytkom alebo z hľadiska výrobcu súdkov nemohol mať Manuel nijako veľkú váhu.

Aj keď naše mesto malo už vtedy veľa obyvateľov, neboli tu viac než tri kníhkupectvá. Dve boli vlastne len nitiarstva, kde tiež "viedli knižky"; tretie, usadené v samom stredu dobytčieho trhu, nieslo úžasne vyumelkovaný názov, ktorý však pripadal všetkým absolútne samozrejmý, pretože mu nikto nerozumel. Na hlavnej výkladnej skrini stálo napísané do oblúka: U mánov veľkého Corneillea. V našich miestnych dejinách však nebolo nič, čo by zdôvodňovalo použitie toho zvučného mena a bolo takmer isté, že Corneille do nášho odľahlého okresu jakživ nepáchol. Či tak či onak, Manuel v tom obchode, kam ho rodičia dali, sotva dovŕšil štrnásty rok, trávil väčšinu svojho času. Najskôr mal predávať len noviny, ale dotiahol to, ako hovoril jeho šéf pán Arnošt, až na miesto prvého príručieho. Inými slovami, svojou príčinlivosťou a poctivosťou si vyslúžil výsadu, že napokon za nezmenený plat robil všetko. Naučil sa časne vstávať, a než sa objavil pán Arnošt, mal už vytiahnutú roletu a zametený krám. Za odmenu mu bolo dovolené rozbaľovať sám knihy posielané nakladateľmi, pekne ich rovnať do regálov, denne ich oprašovať, prípadne i niektorú predať, a akonáhle začali žltnúť, znova ich čistotne zabaliť a vrátiť do hlavného mesta; vo veku pol osemnásteho roku skrátka pracoval ako hotový muž. Ale pán Arnošt šiel ešte ďalej. Aby dal Manuelovi ešte hmatateľnejší dôkaz dôvery, zbavil sa poslíčka, ktorý obstarával firemné pochôdzky. Bratranec si teda ešte trochu privstal a rozniesol po meste noviny. Potom mu pán Arnošt ukázal, ako sa vedie účtovná kniha, a skoro Manuel zapisoval sám skromné denné príjmy; a keď potom Manuel nadobudol plnoletosť, pán Arnošt mu dovolil kontrolovať pokladňu, nie snáď raz, príležitostne, ale každý deň. Súčasne prepustil starého účtovníka, ktorému v poslednej dobe nejako prestávala slúžiť hlava, a tak sa Manuel večer čo večer polhodinku zdržal a za zatiahnutou roletou pod bdelým okom pána Arnošta sčítal stĺpce číslic. Manuelovi rodičia boli v siedmom nebi. "Učíš sa slávnemu remeslu, chlapče," pochvaľovali si. A pánovi Arnoštovi posielali zeleninu z vlastnej záhradky, občas doma vyrobenú králiču paštétu alebo, ale to len pri veľkých sviatkoch, pretože neboli zámožní, fľaštičku dobrého vína, zakúpenú v meste.

...............

Býval u nás už druhý mesiac a na jeho škaredosť som si pomaly zvykala. Bez ťažkostí som prekonávala odpor k jeho hrboľatému čelu, na ktorom večne stáli kvapôčky potu, k viečkam sčervenalým únavou a k veľkému neforemnému nosu. Ale na dôvernejšie hovory ešte nedošlo. Obvykle sa obmedzil na pozdrav: "Dobrý večer, Mária-Tereza," usadil sa do svojho kúta a nechal oči zavreté, pokiaľ znova nechytil dych. Keď som mu niekedy zo súcitu došla pre pohár vody, ďakoval mi takým spôsobom, že mi v tej chvíli bolo, ako by som naozaj vykonala niečo zvlášť záslužné, ale sám od seba nikdy o nič nepožiadal. Ten večer ma k sebe privolal. Nič som mu neprezradila o svojom zmarenom túžení, pretože som sa domnievala, že chlapec tak jednoduchý by podobným ťažkostiam neporozumel.

"Prečože si smutná?" spýtal sa bez toho, že by otvoril oči.

A vzal ma za ruku ako slepec.

"To nič, to kvôli mamke," odvetila som.

Povedal len "Ach tak!" a stisol mi ruku trochu silnejšie; pocítila som vlhko v jeho dlani, ale vyprostiť ruku som sa neodvážila: na tvári so zavretými viečkami sa usadil výraz, ktorý som uňho nepoznala, a hlavou mi prebehla predstava smrti.

"Nič si z toho nerob," povedal za chvíľku a stíšil hlas: "Počuj, Mária-Tereza: večer, keď mamička zaspí, vstaneš; oblečieš sa a prídeš sem za mnou."

"Prečo, Manuel?"

"Je to tajomstvo. Uvidíš, nebudeš ľutovať. Snaž sa prísť o jedenástej, ale buď opatrná, aby si nenarobila rámus. Keby si započula, že sa matka v spálni pohla, zostaň stáť, počkaj, až..."

Chystal sa ešte niečo povedať, keď tu matka vošla; mali sme práve len čas od seba ustúpiť. Prstom mi ukázala na moje miesto pri stole.

"Načo myslíš, Manuel?" povedala stroho. "Čakáme na teba."

Pripojil sa k nám a so sklopenou hlavou drmolil Benedicte, ktoré sme vypočuli postojačky. Leontýna priniesla polievku.

"Neodriekavaš tú modlitbu, ako náleží," povedala matka a usadla. "Načo toľko ponáhľaš? Modlíš sa veľmi rýchlo. Nabudúce ťa ju nechám opakovať. Daj sem tanier!"

Začervenal sa a tanier nastavil bez odpovede. Potom bol rad na mne a tiež ja som dostala svoju porciu, ale ni pohľad nezablúdil mojím smerom: matka robila, akoby ma nevidela. Skoro okamžite sa dala do vypočúvania synovca, aké to bolo dnes v kníhkupectve. Veľkou udalosťou toho dňa bol predaj niekoľkých sprievodcov skupine turistov. O našom kraji existovali dve brožúry; v jednej, ktorú spísal učený kanovník, bola zmienka o rodine mojej matky ako o jednej z najváženejších z mesta; v druhej, stručnejšej, nebolo nič. Manuelovi sa našťastie podarilo vnútiť kupcom toho správneho sprievodcu. Matka sa vypla pýchou.

"Hovoríš, že si predal tri?"

Tenko sa usmiala pri predstave, ako rozladí päť šesť osôb, keď im tú skutočnosť oznámi, a po zvyšok večere nám ukazovala tvár trochu menej mrzutú, aj tak však pri zákusku zostal môj tanierik prázdny. Leontýna prišla upratať zo stola a priniesla bylinný čaj, ktorý nás maminka nútila piť. A tu začal jeden z tých nekonečných večerov, ktoré mi navždy znechutili rodinný život. Stiahla sa lampa a matka položila na zelené súkno, pokrývajúce stôl, košík na ručné práce. Manuel sa usadil ku krbu a vo svetle bledomodrej kameninovej lampy sa ponoril do čítania Života Ježišovho, čo u nás bola pokladaná za zbožnú knihu. Po nejakej chvíli si mamička začala sťažovať na mory, ktoré svetlo prilákalo do miestnosti; bolo treba zavrieť okenice a tak krásne modré nebo zmizlo za čiernymi latkami. Blúdila som po jedálni od ničoho k ničomu, až ma napomenutie usadilo na stoličku po strane príborníka. Toho večera som sa pokúšala čítať, ale jednak som na čítanie nevidela, jednak sa moja pozornosť neustále rozptyľovala iným smerom. V duchu som uvidela posmutnelý úsmev predstavenej, keď sa mamka ku mne naklonila, aby ma pobozkala na čelo, a potom scénu na ulici, ktorej prudkosť sa tak líšila od spôsobov rehoľníc. Premýšľala som, akým asi nezvyčajným opomenutím sa stalo, že mi mamička nevyčítala lož z dnešného rána, keď som jej tvrdila, že predstavená o jej návšteve vie, a triasla som sa, aby si nato nespomenula. Ale čaká ma naisto nevyhnutná skúška nazajtra ráno, keď budem musieť čeliť posmeškom spolužiačok a podstúpiť víťazné pohŕdanie sestry Svätý František Saleský, ktorá nikdy na moje vnuknutie neverila; pretože som v tomto svojom nešťastí, celkom zaujatá mukami, ktoré zakúšala moja sebaláska, takmer ani nepomyslela na božie volanie ani na sväté vytrženia minulého týždňa.

Uplynula hodina. Matka snaživo plietla teplé odevy určené chudobným deťom. Pravidelný a hlboký dych jej dvíhal silné poprsie, na ktorom sa trblietal gagátový kríž. So zášťou v srdci som obdivovala neúnavný pohyb rúk posypaných hnedými pehami. "Keby som tak mala voľnosť," túžila som, "keby som tak mala voľnosť." A prahnutie mi naplnilo oči slzami; chvíľku sa chveli na riasach, kým sa mi v horúcich kvapkách skotúľali po tvári dolu.

V tej chvíli sa môj pohľad skrížil s Manuelovým. Pozoroval ma cez okraj knihy, ale okamžite sa zasa ponoril do čítania a videla som, že niečo píše na papierik, na aký si občas zachytával poznámky. Pripomenula som si, čo mi povedal pred večerou, a jeho slová vo mne vyvolali zvláštny dojem. Najprv som schôdzke, o ktorú ma žiadal, nevenovala žiadnu pozornosť: teraz som na ňu pomýšľala ako na niečo zároveň trápne i príjemné; ako keby ku mne Manuelov hlas prehovoril znova a odpovedal mi na prianie voľnosti a slobody, vyslovené tak dychtivo a s veľkým smútkom.

Pendlovky odbili pol deviatej a ako vždy to bol pokyn k rozchodu. Keď ku mne Manuel pristúpil, aby mi poprial dobrú noc, podstrčil mi zložený papierik.

Matka ma vyprevádzala vždy až do spálne a musela som sa pred ňou zobliecť, ale toho večera som mala čas prečitať si Manuelov odkaz v predsieni, keď sa mamička omeškala v jedálni zhasínaním lampy. Bratranec napísal jediné slovo: Nechoď!

Zvliekala som sa dosť rozmrzene. Mamičke sa zdalo, že sa bavím, a niekoľkokrát tleskla do dlaní, aby ma primäla k väčšej čulosti; keď som si zobliekala školské šatôčky, kázala mi, aby som sa jej dívala do očí a sama mi potom pretiahla nočnú košeľu s dlhými rukávmi, siahajúci až po zem. Keď som bola hotová s modlitbou, vkĺzla som do postele a potom mamička ako obvykle sfúkla lampu a zápalky zabavila.

Potom som ju počula, ako vedľa v pokoji prechádza sem a tam. Hrúbka steny nestačila pohltiť všetky vzdychy ženy, trýznenej tajným bôľom a klesajúcej občas, aby som použila jeden z jej výrazov, pod príliš ťažkým krížom. Za chvíľu ma dlhé šepotanie poučilo, že zbožne zakončuje deň, v ktorom podľa môjho mal milý Pán Boh veľmi málo miesta. Zaspala som.

Zobudila som sa horúčavou. Perina ma tak ťažila, že mi bolo, ako by na mne ležalo cudzie telo. Vstala som, porozopínala košeľu, potom prilepenú na hruď, a tápavo som zamierila k oknu. Zo záhrady to teplo zavanulo. Aby som mohla lepšie vydýchnuť, otvorila som ťažké drevené okenice. Vetrík mi prefúkal vlasy nad čelom. Lakťami som sa oprela o zábradlie a prehliadala som si náš spiaci platan v lúčoch mesiaca a trávnik, v tom neobvyklom svetle ako pokrytý inoväťou. Ten pohľad ma očaroval. Zdalo sa mi, že objavím skrytú stránku vecí, tú, ktorú je nám dovolené zahliadnuť len vo sne a ktorú pri prebudení zabúdame; súčasne ako by ma prestúpila nejaká nesmierna láska; áno, zavrela som oči a ponúkla pery noci a vetru, ktorý mi prebehol po tvári. Zatúžila som sa húpať, natiahnuť ruky. Samu seba som nepoznávala. Šla som v ústrety niečomu neznámemu. Svet, ako som ho poznala až doteraz, strácal na sile a skutočnosti: namiesto nej teraz vládla noc. Nikdy mi nebolo dovolené dívať sa na noc a mať v nej zaľúbenie. Od určitej hodiny sa život musel stratiť v spánku. Kto mohol povedať, čo sa potom okolo mňa dialo? Zo samej radosti som sa dala do tichého smiechu a myslím, že som i poskočila, držiac sa zábradlia. Bola som voľná, alebo som aspoň zabudla na všetky svoje strachy a starosti a všetky svoje putá s minulým dňom.

Vzrušenie tej minúty mi vnuklo podivné gesto, ktoré ma samu prekvapilo. Zobliekla som si košeľu a prezerala som si vlastné telo. Bolo to niečo nečisté, náboženstvom zakázané, ale spôsobilo mi to rozkoš, akú som od tej doby nezakúsila. Po prvýkrát v živote som poznala opojenie človeka, ktorý prestúpil zákon. Vzoprela som sa nielen matke, ale i ctihodným sestričkám, spovedníkovi a Bohu. Moja veľká nevinnosť mi nedopriala pochopiť, v čom vlastne spočíva ten hriech a akým nebezpečenstvám vystavujem dušu. Obdivovala som belosť vlastnej pleti, pretože som doteraz nemala príležitosť ju uvidieť. Položila som na ňu dlaň a pocítila som nádhernú sviežosť; uvažovala som, prečo asi sa to nesmie.

Ak ma neklame pamäť, ľahla som si potom na zem a brucho i hornú časť nôh mi zalievalo spiklenecké svetlo. Obvykle som sa v tmavej izbe bez lampy bála, ale túto noc som bola iná. Z nesmierne príjemného pocitu som sa smiala sama pre seba a váľala sa po koberci ako zvieracie mláďa, ktoré potrebuje vydávať silu. V tej chvíli upútal moju pozornosť zvuk krokov. Niekto chodil sem a tam po jedálni, ktorá bola práve pod mojou spálňou. Srdce sa mi zovrelo bázňou. Započúvala som sa a poznala som ľahký Manuelov krok. Prečože mi napísal, aby som nechodila, keď sám čaká? Náhle vo mne prebudil zvedavosť. Nemala som tušenie, koľko je hodín, ale rýchlo som sa obliekla a zbehla som dolu.

.............

Na stole stála rozožatá svieca. Keď ma manuel uvidel, utlmil výkrik a spýtal sa, čo tu robím.

"A ty, Manuel, prečo ty si tu?"
"Nemôžem spať."
Zapol si vestu a chopil sa sviece.
"Vráť sa zasa hore, posvietim ti."
Preniesol slová tak rozhodne, že som takmer počúvla. Ale aj tak som zavrtela hlavou.

"Ešte nie. Koľko je hodín?"
"Štvrť na dvanásť. Keby tvoja mamička vedela, že si hore a so mnou..."
Díval sa na mňa úkosom, cítila som, že zneistel, a priblížila som sa k nemu.

"Najprv mi povedz, prečo si chcel, aby som za tebou prišla."

A jemne som mu položila ruku na rameno, aby som ho prinútila sviecu zase odložiť. Zachvel sa a obrátil ku mne zachmúrený pohľad:
"Nedotýkaj sa ma," povedal ticho.
Stáli sme proti sebe. Na jeho veľké nepravidelné rysy vrhala svieca prchavé tiene a tie ešte zdôrazňovali jeho smutnú nepeknosť; obvykle tak pokojné oči sa mi vyhýbali. Krátko sa zasmial a znelo to falošne.
"Hovorím ti to preto, že mám vlhké ruky; nie je to príjemné."
Jeho rozpaky prešli i na mňa. Pokračoval:
"Dnes po obede za mnou bola tvoja mamička. A povedala mi to: že vraj mám vlhké ruky. Tiež mi povedala, že nie som pekný. Ako keby to kdekto nevedel! Čo hovoríš?"

Nehovorila som nič. Bola som skľúčená hroznou tiesňou, ktorú som vyčítala z Manuelových očí. Končekom prstu stláčal mäkký vosk okolo plameňa sviece.

"Dala mi dokonca na známosť, že som za posledný rok ešte zošklivel. Ale ja za to predsa nemôžem. S tebou, Mária-Tereza, je to práve naopak."

Keď to povedal, odvrátil hlavu. Jeho žiaľ vo mne vyvolal divný pocit, na ktorý si dobre pamätám, pretože som ho od vtedy zakúsila ešte veľakrát: bola by som si priala, aby Manuel bol ešte nepeknejší a ešte smutnejší.

"Ale veď nie si tak škaredý," namietla som.

Trhol sebou a neodpovedal. Za chvíľku zašeptal bez toho, že by zdvihol oči:
"Je krásna noc. Mal som chuť sa trochu prejsť, trebárs s k Dedičstvu. Chceš so mnou?"

Miesto, ktorému sa hovorilo Dedičstvo, bolo kúsok za mestom; ísť sa tam prechádzať v noci bol veľmi podivný nápad, ale práve svojou podivnosťou sa mi zapáčil.

Vyšli sme po špičkách. Manuel si vzal starý zožltnutý slamáčik a narazil si ho do čela; ja som šla prostovlasá. Čas od času sa na pustej ulici zastavil a pomrkávajúcimi očami sa zadíval do diaľky. "Keby si niekoho uvidela, ako ide našim smerom, povedz a vrátime sa. Rozumieš, nechcem, aby sa to niekto dozvedel..." Ale nikto sa neukázal. Šli sme pozdĺž múrov, za ktorými štekali psi napínajúce reťaz. Nikdy som nevidela dláždenie tak biele a tiene tak čierne. Blízko nádražia sme uvideli, že v jednej krčme sa ešte svieti. Museli sme sa vydať inou ulicou a urobiť dosť veľkú okľuku.
"Prečo nechceš, aby to niekto vedel, Manuel?"
"Zdalo by sa to divné. Nepochopili by to, vieš?"
Za chvíľu sme sa dostali k mestskej bráne, prechádzalo sa tu pod gotickou klenbou; cez priekopu viedol padací most. Po pár krokoch sme sa dostali na hlavnú cestu, po ktorej sme chvíľu šli. Ticho v prírode bolo také hlboké, že sme sa ho neodvažovali slovom porušiť. Bratranec šiel trochu rýchlejšie; na jeden jeho krok som musela urobiť dva, až som nakoniec utekala. Náhle sa zastavil:
"Prečo utekáš?"
Výrazom sa podobal človeku, ktorý sa náhle zobudil.
"Ideš veľmi rýchlo," odpovedala som.
"Si unavená? Chceš sa vrátiť?"
"Nie."
Pustili sme sa čistinkou, mierne stúpajúcou medzi jačmennými poľami; bola taká úzka, že sme nemohli ísť vedľa seba, a tak ma Manuel nechal ísť napred. Chvíľami zašepkal: "Rovno, stále rovno," akoby ma chcel upokojiť, pretože mesiac zašiel za mraky a noc bola temná. Teraz som začala cítiť únavu a zakopávala som o kamene. Za chvíľu sa mladíkova ruka ľahko dotkla môjho ramena:
"Počkaj... ja ťa tam vynesiem."
Povedal tie slová takým divným hlasom, že som sa po bratrancovi obzrela. Ruku mi nechal na ramene a naklonil sa dopredu. Utkvelým pohľadom ako by hľadal odpoveď v mojich očiach.
"Chceš, aby som ťa vyniesol hore?" spýtal sa znovu.
Vyľakala som sa.
"Nie, netreba."
Dala som sa do behu napriek tomu, že som bola unavená, a dobehla som k Dedičstvu skôr než on. Hovorilo sa tak lúke nepravidelného tvaru, ktorá sa tiahla po celej dĺžke svahovitej náhornej planiny; nízky múrik, označujúci hranicu, bol vystavaný z veľkých, na seba voľne naskladaných kameňov, ako je u nás zvykom. V nedeľu sa sem chodievali hrávať dievčatá zo sirotinca. V týždni sem nikto nezašiel. Neviem, aká sa k Dedičstvu viazala povera, ale nikdy tu nikto dobytok nepásol.

Zoskočila som rovnými nohami z múrika a skotúľala som sa do trávy. Niekoľko sekúnd po mne preliezol múr aj Manuel, bez ponáhľania a jedným krokom. Postavil sa predo mňa a povedal už vyrovnanejším hlasom:
"Neváľaj sa. Tráva je mokrá."

Pomaly sme šli lúkou až k veľkému plochému skalisku, ktoré vyrážalo z trávy. Tam sme sa vedľa seba usadili a dívali sa k mestu, ktorého svetielka chabo blikali z tmy. Hľadala som veľkú, hranatú vežu katedrály a radničnej zvonice, ale márne, pretože nebo bolo príliš tmavé, aby sa na ňom mohlo niečo rysovať. Mlčali sme. Tu na výšinách vanul chladnejší vietor, ako by ticho a dlho šepotal. Manuel sa občas ku mne otočil, ako keby sa mi chystal niečo povedať; cítila som, že je pokojnejší, a už som sa ho nebála; naopak som bola rada, že je tu so mnou.

Naraz sa zdvihol, vytiahol z kapsy kapesník a prestrel ho.
"Ešte sa od kameňa umažeš. Posaď sa sem na to."
Musela som ho poslúchnuť a smiala som sa starostlivosti, s ktorou kapesník rozťahoval. Moja veselosť akoby ho urazila a už si nesadol.
"Zdám sa ti smiešny so svojimi mániami, čo?"

Odporovala som, chcela som, aby sa posadil, ale stál nehybne s pohľadom upretým nad moju hlavu; celkom náhle sa prepadol do hlbokého zamyslenia, že ma snáď ani nepočul. Tá prudká zmena ma vrátila môjmu nedávnemu desu. Vyslovila som jeho meno a vztiahla k nemu ruku. Cukol sebou práve tak ako v jedálni, keď som sa dotkla jeho ruky.
"Čo chceš?" spýtal sa prudko.
"Povedz niečo, Manuel."
Chvíľonku váhal a potom sa šiel natiahnuť na kameň; ležal na bruchu s hlavou v založených rukách.

"Som nešťastný," povedal tichým, miernym hlasom.

Pudová opatrnosť ma zdržala, aby som sa vypytovala ďalej, pretože som nevedela, čo po mne chce, ale v jeho konaní bola akási nelogickosť, ktorá neveštila nič dobrého. Začala som sa znova báť, ako by som tu bola s celkom cudzím človekom alebo s bláznom; strach u mňa potlačil všetok súcit.
"Poďme domov, Manuel."

Naraz vstal a vzal ma za ruku; vykríkla som.
"Nekrič! Nedotknem sa ťa, ale zostaň tu," povedal mi Manuel.
Súčasne ma donútil, aby som sa znova posadila, a drepol si k mojim nohám; srdce mi bilo až v krku.

"Chcem sa ti k niečomu priznať," pokračoval. "Myslím celé dni ... na teba. Aj celé noci. Počuješ ma?"
"Počujem, Manuel."
"Si krásna, vieš to? Preto to je tak. Niekedy, keď som sám za krámom alebo doma u seba v izbe, myslím na teba a vidím ťa. Áno, si u mňa."

Nikdy nikto so mnou takto nehovoril. Pýcha zmiernila môj strach.
"Koľko máš rokov?" spýtal sa náhle.
"Štrnásť."
Zamyslel sa.
"Ak o tom niekomu povieš, komukoľvek, zabijem sa. Rozumela si?"
Kývla som hlavou.
"Sú veci, ktoré ešte nevieš, Mária-Tereza. Keby ľudia vedeli, že som tu s tebou, podozrievali by ma, že chcem nejaké zlo. Ale ja žiadne zlo nechcem. Že nie ? Prečo neodpovedáš? Vieš vôbec, čo je to zlo? Keď ti položím ruku na koleno, takto, je to zlo, alebo nie je?"

Dotkol sa mojej nahej pleti a mne bolo, ako keby ma spálil, inštinktívne som ucukla, ale stisk nepovolil. Hrôzu toho okamihu mi nič nevyhladí z pamäti; napadlo ma, že ma bratranec zaviedol na odľahlé miesto, aby ma zabil; bola som príliš nevinná, aby som uňho predpokladala úmysel menej krutý.

Skúšala som mu vykĺznuť a tu mi napovedal nejaký vnútorný hlas, čo je zvláštna skúsenosť, ktorá sa mi potom opakovala niekoľkokrát v živote: prestala som sa brániť a zasmiala som sa, ale hlas mi znel trochu chrapľavo:
"Čo to robíš, Manuel?"
Odpovedal až za chvíľu:
"Neviem."
Potom tie slová opakoval tónom najvyššieho údivu a pocítila som, ako zovretie jeho ruky povoľuje.

"Snívam o tom celé mesiace, niekedy celú noc. Ráno potom neviem určite, či to bol sen alebo pravda. Sedíš tak ako teraz, ja s tebou, a predstavujem si, že spolu hovoríme."

Sklonil hlavu a pritisol tvár k mojej nohe.
"Ako hebunkú máš kožu," povedal tónom tak blaženým, až ma to rozrušilo. "Ani nevieš, koľko šťastia mi dávaš, keď mi dovoľuješ, aby som sa ťa dotkol, Mária-Tereza."

Vyslovil moje meno niekoľkokrát po sebe, ako by mu bol jeho zvuk celkom nový, a potom zmĺkol.
"Je mi zima," povedala som po chvíli. "Poďme domov, Manuel."
Zdalo sa, že som ho vytrhla zo sna.
"Máš zo mňa strach?" spýtal sa Manuel a zdvihol hlavu.
V tom okamihu som na jeho tvári uvidela výraz, aký som nepoznala, a pochopila som, že ten, ktorý kľačí pri mojich nohách, nie je Manuel, ten Manuel, ktorého každodenne vídam, ale úplne iná bytosť, zápasiaca s nesmierne naliehavou túžbou. Môj des ho vzrušoval. Z pudovej opatrnosti som sa ani nepohla a zostala som ticho. Manuel zašepotal niečo na spôsob výčitky, potom náhle celou silou objal moje nohy, hladil si tvár o moju pleť a ticho sa smial. Tu sa mi zatočila hlava a musela som ju zovrieť do dlaní; tá závrať trvala sotva pár sekúnd, potom sa mi z hrdla vydral výkrik a ja som omdlela.

Tá strata vedomia sa v mojej pamäti podivne druží s akýmsi pocitom vyslobodenia, bez toho, že si dokážem vysvetliť prečo; keď som však prišla k sebe, mala som pocit, že sa vraciam do pekla. Manuel predo mnou kľačal a kričal. Snažila som sa vstať, pretože v tej chvíli som ležala ako dlhá, tak široká na kameni, ako by som mala podstúpiť nejakú krvavú obeť. Sotva Manuel uvidel, že som sa pohla, prestal kričať a po tvárach sa mu hrnuli slzy.

"Čo som ti urobil?" pýtal sa s veľkou úzkosťou v hlase. "Čo sa stalo, Mária-Tereza?"

Trepal rukami ako malé dieťa a opakoval tie otázky tak naliehavo, že som znova pomyslela na vraždu a domnievala som sa, že ma poranil. Ale necítila som nikde žiadnu bolesť, jedine tam, kde som lebkou narazila o kameň, a šaty na sebe som mala neporušené.

"Nie je ti zle?" vypytoval sa bratranec. "Prečo si omdlela? Zľakla si sa? Ja už som myslel, že si mŕtva."

Naraz sa mu zlomil hlas a Manuel sa rozplakal; pozorovala som ho, ako klesol do trávy a s tvárou pritisnutou k zemi a rukami zalomenými nad hlavou podľahol záchvatu číreho zúfalstva. Zostal tak niekoľko minút. Keď sa prvý nával žiaľu utíšil, namáhavo sa zdvihol a zmietol si z tváre prilepené pramene vlasov.

"Prisahám ti..." spustil slávnostne...
Potom sa na chvíľu odmlčal, než nadobudol väčší pokoj, a pokračoval:
"Prisahám ti, že som ti nechcel ublížiť. Keď si padla dozadu, už som sa ťa ani nedotkol, Mária-Tereza. Nemala si chodiť, vidíš? Hovoril som ti to... snažil som sa ti zabrániť..."
Mlčky a rozochvelo som načúvala jeho slovám, znejúcim ako reč šialenca.
"Nabudúce ma nesmieš poslúchnuť, aj keby som ťa preboha prosil. Bolo to silnejšie než ja, vieš?"
Hľadal vo vrecku kapesník, nenašiel ho, utrel si teda slzy dlaňami oboch rúk. Hruď mu nadvihol hlboký povzdych.
"Už je po všetkom," povedal ticho.

Bez slova som vstala. Tu uvidel svoj kapesník; zmocnil sa ho a dal sa ho čo najstarostlivejšie skladať. V tom geste, ktoré ma upokojilo, ako by som našla celého Manuela. Lúku sme prešli bez slova. Pri múriku sa Manuel ku mne otočil a povedal:
"Sľúbila si, že o tom, čo sa stalo dnes v noci, nikomu nepovieš."
Kývla som, že je to tak.
"Pre neskoršie si zapamätaj toto: keď si padla na kameň, ani som sa ťa nedotkol."

Tvár na sebe vzal výraz bolestnej vážnosti a opakoval tú vetu znova a pomaly, ako by mi ju chcel vryť do pamäti. Potom si nasadil slamáčik, prekročil múrik a pustil sa pešinou medzi poliami. Šla som za ním. Vietor sa utíšil, pokojná noc sa ozývala len údermi našich krokov. Mohla byť jedna hodina po polnoci.

Román Le Visionnaire napísal Julien Green v r. 1933

Pod názvom Vzdušné zámky preložila Marie Janů, vydal Odeon, 1976