Bertranda

Prvá scéna

Obývačka. Pani Bergmannová a Veronika Bergmannová, jej dcéra

VERONIKA: Ale mami! Tie šaty sú nemožné dlhé!
PANI BERGMANNOVÁ: Však máš dnes tiež aj štrnásť rokov!
VERONIKA: Keby som vedela, že mi kvôli tomu ušiješ túto sutanu, radšej by som sa tých štrnásť vôbec nedožila.

PANI BERGMANNOVÁ: Hlúposti! Vôbec nie sú dlhé, Veronika. Môžem ja za to, že rastieš ako z vody? Že sa rok čo rok vytiahneš najmenej o päť centimetrov? Si už skrátka slečna a nemôžeš chodiť stále v dievčatkovských šatôčkach.

VERONIKA: Radšej než v tejto nočnej košeli. - Mami, nechaj mi ešte tieto. Aspoň ešte cez leto. Chodiť ako mníška - na to mám dosť času aj v pätnástich. - Vieš čo? Počkáme s tým na moje budúce narodeniny. Aj tak by som si na tom len ušliapala lem.

PANI BERGMANNOVÁ: Čo mám s tebou robiť? Aby som povedala pravdu, tiež by som ťa mala najradšej stále takú, aká si teraz. Dievčatá v tvojom veku bývajú samá ruka samá noha. To sa o tebe povedať nedá. - Ktovie aká budeš, keď z tých ostatných budú ženy.

VERONIKA: Ktovie - trebárs už nebudem vôbec.
PANI BERGMANNOVÁ: To sú mi reči! Čo ťa to napadlo?
VERONIKA: To nič, mami! Neľakaj sa!
PANI BERGMANNOVÁ (ju pobozká): - Zlatíčko moje!

VERONIKA: Vieš, večer, keď nemôžem zaspať, honia sa mi v hlave také myšlienky. Ale nie som z toho ani trochu smutná. Naopak - lepšie sa mi potom spí. Je to zlé, mami, myslieť na také veci?

PANI BERGMANNOVÁ: Na, zaves tú sutanu do skrine. Pre mňa za mňa, choď si ďalej v tých svojich dievčenských. - Keď budem mať čas, aspoň ti ich trocha predĺžim. Našijem ti na ne volán.

VERONIKA (vešia šaty do skrine): To už by som bola radšej, aby som mala rovno dvadsať.

PANI BERGMANNOVÁ: Ešte v nich nachladneš! - Už sú ti predsa len krátke...

VERONIKA: Teraz, keď bude čo chvíľa leto? - A vôbec, čože mi môžu nachladnúť lýtka? Žiadny strach! Na to, aby som sa bála zimy, mám ešte času habadej - nohy mi rozhodne neomrznú. Alebo by si bola radšej, aby som sa dusila a potila upnutá od päty až po krk? Buď rada, že si tvoje zlatíčko raz ráno neušmikne rukávy a nepríde ti večer domov bosá bez pančúch. - Ale ak ma donútiš nosiť tento hábit, oblečiem si pod neho najjemnejšie krajkové prádlo ako rozprávková princezná... No tak, mami, pokoj! Potom to predsa nikto neuvidí.

Druhá scéna

Gymnazisti Melchior, Otto, Móric, Juraj, Robert, Arnošt

MELCHIOR: Panebože, to je otrava! Ja končím, páni!
OTTO: V tom prípade to zabalíme tiež! - Máš úlohy, Melchior?
MELCHIOR: Len pokojne hrajte ďalej!
MÓRIC: Kam ideš?
MELCHIOR: Trochu sa prejsť.
JURAJ: Čo chvíľa bude tma.
ROBERT: Máš už tie úlohy?
MELCHIOR: A prečo by som sa nemohol prechádzať potme?
ARNOŠT: Stredná Amerika! - Ľudovít Pätnásty! - Šesťdesiat veršov z Homéra! - Sedem rovníc!
MELCHIOR: Kto to má zvládnuť?
JURAJ: Keby aspoň nebol na zajtra ten drb z latinčiny.
MÓRIC: Úlohy! Stále len úlohy! Človek si na ne len spomenie a má po nálade!
OTTO: Idem domov.
JURAJ: Zveziem sa s tebou. Idem na tie úlohy.
ARNOŠT: Ja tiež padám.
ROBERT: Dobrú, Melchior!
MELCHIOR: Dobrú.

Všetci až na Mórica a Melchiora odídu.

MELCHIOR: Rád by som vedieť, prečo sme vlastne na svete.
MÓRIC: To už byť radšej ťažný vôl ako chodiť do školy. - Prečo my vlastne do tej školy chodíme? - Len preto, aby nás mohli týrať skúšaním. A prečo nás skúšajú? - Aby nás nechali rupnúť. - Sedem z triedy nesmie vyššie len preto, že do tej triedy hore sa nás pomestí len šesťdesiat. Čo prešli vianoce, nestojím za nič... Hergot, keby nebolo tata, zbalil by som svojich päť sliviek a zdvihol kotvy...
MELCHIOR: Počuj, zmeníme tému, hej?

Idú na prechádzku.

MÓRIC: Vidíš tú čiernu mačku - s tým zdvihnutým chvostom?
MELCHIOR: Ty veríš na znamenia?
MÓRIC: Ani neviem. - Vybehla odhentade. Asi to nič neznamená.
MELCHIOR: Vidíš, to je tá Charybda, do ktorej sa zrúti ten, kto sa vymanil zo Scylly náboženských bludov. - - Poď, sadneme si tu pod ten buk. Od hôr ide teplý vietor. Najradšej by som teraz ako nejaký lesný škriatok poskakoval celú noc v korunách stromov.
MÓRIC: Rozopni si vestu, Melchior.
MELCHIOR: Dívaj, ako mi ten vietor nadúva šaty.
MÓRIC: Tma ako v rohu, človek nevidí vlastnú ruku. Kde si? - Čo myslíš, Melchior, nevyvoláva v človeku to, čo voláme stud, len výchova?
MELCHIOR: Práve predvčerom som tiež o tom premýšľal. Ale povedal by som, že to predsa len bude mať korene niekde hlboko v ľudskej prirodzenosti. Predstav si, že by si sa mal pred svojim najlepším kamarátom zvliecť donaha. Neurobíš to, pokým to ten druhý neurobí tiež. - Tiež to bude najskôr viacej alebo menej záležitosť módy. 
MÓRIC: Vieš, keď budem mať deti, chlapcov a dievčatá, tak budú od malička spávať v jednej miestnosti, najlepšie na jednej posteli, budú si musieť ráno a večer pomáhať pri obliekaní a zvliekaní, a v lete - keď bude horúco - budú chlapci aj dievčatá nosiť len bielu krátku košeľu prepásanú remeňom. -- Myslím, že budú kľudnejší, keď budú vyrastať takto, rozhodne kľudnejší ako sme väčšinou my.
MELCHIOR: Tiež si myslím, Móric. - Lenže: až dievčatá začnú rodiť, čo potom?
MÓRIC: Rodiť? - Ako to?
MELCHIOR: Podľa mňa v týchto veciach hrá rozhodujúcu rolu inštinkt. Predstav si toto: Zavrieš kocúra a mačku pospolu hneď ako prídu na svet a znemožníš im akýkoľvek styk s vonkajším svetom, to jest ponecháš ich len ich pudom - skôr či neskôr mačka zostane kotná, aj keď ani ona ani kocúr nevideli nič, čo by im mohlo poslúžiť ako príklad hodný nasledovania.
MÓRIC: U zvierat sa to zrejme vyvinie samo od seba.
MELCHIOR: A u ľudí práve tak! Prosím ťa, Móric, keď tí tvoji chalani budú spávať na spoločnej posteli s dievčatami, a keď sa naraz začne hlásiť o slovo ich mužnosť, hlavu dám na to, že...
MÓRIC: Máš možno pravdu. - Ale aj tak...
MELCHIOR: A u dievčat by to bolo v príslušnom veku rovnaké. Nie že by baby práve... to neviem prirodzene tak presne posúdiť... rozhodne sa dá však predpokladať... a zvedavosť by sa postarala o zvyšok!
MÓRIC: Áno, rád by som sa ťa na niečo spýtal...
MELCHIOR: Tak sa pýtaj.
MÓRIC: Ale odpovieš mi?
MELCHIOR: Jasné!
MÓRIC: Ruku na to?
MELCHIOR: Ruku na to! - Tak von s tým!
MÓRIC: Máš už hotovú tú latinčinu?
MELCHIOR: Tak to vyklop! - Tu nás nikto nevidí ani nepočuje.
MÓRIC: Moje deti by museli samozrejme cez deň pracovať, na dvore a na záhrade, alebo sa poriadne unaviť športom a hrami. Museli by jazdiť na koni, cvičiť, šplhať sa a predovšetkým by nesmeli spať na mäkkom ako my... My sme strašne zmäkčilí. - Keď človek spí na tvrdom, nemá ponajskôr vôbec žiadne sny.
MELCHIOR: To ja budem odo dneška až do konca vinobrania spať zásadne na závesnej sieti. Posteľ som už upratal. Mám totiž skladaciu. - Vlani v zime som raz vo sne mlátil nášho Rexa kartáčom tak dlho, až sa nemohol ani hnúť. To ti bol najpríšernejší sen, aký som kedy zažil. - Čo na mňa tak čumíš?
MÓRIC: Už si to niekedy pocítil?
MELCHIOR: Čo?
MÓRIC: No to - ako si hovoril.
MELCHIOR: Tú prebudenú mužnosť?
MÓRIC: Hm-m.
MELCHIOR: - Jasná vec!
MÓRIC: Ja tiež.
MELCHIOR: Mám to už dlho. - Skoro rok. Bolo mi, akoby do mňa udrel hrom. Stalo sa ti to vo sne?
MÓRIC: Hej, ale trval len chvíľu... videl som nohy v modrých pančuchách, a tie nohy liezli na triedny stolík - pravdupovediac som mal dojem, akoby ho chceli preliezť. - Zahľadel som sa len na chvíľu.
MELCHIOR: Juro Zirschnitz mal pri tom sen o vlastnej mame.
MÓRIC: On ti to hovoril?
MELCHIOR: Hej, cestou na Šibeničák.
MÓRIC: To si nedokážeš predstaviť, čo som tú noc zakúsil.
MELCHIOR: Hrýzlo ťa svedomie?
MÓRIC: Svedomie? - Padla na mňa smrteľná úzkosť!
MELCHIOR: Hergot...
MÓRIC: Dostal som strach, že som nevyliečiteľne chorý. Že je to nejaké vnútorné ochorenie. - Upokojil som sa nakoniec len tým, že som si začal zapisovať svoje zážitky. Človeče, Melchior, tie posledné tri týždne, to bolo pre mňa peklo.
MELCHIOR: Ja som s tým vtedy vlastne počítal. - Trochu som sa hanbil. - Ale tým to haslo!
MÓRIC: Veď si skoro o rok mladší ako ja!
MELCHIOR: S tým by som si, Móric, hlavu nelámal. Podľa všetkých mojich skúseností sa tieto prvé príznaky neobjavujú s určitým vekom. Poznáš toho dlháňa Lammermeiera? Čo má vlasy ako slamu a nos ako skobu? Je o tri roky starší ako ja. A Janči Rilke hovoril, že sa mu dodnes zdáva len o pieskových bábovkách a o marhuľovej marmeláde.
MÓRIC: Prosím ťa, ako to môže Janči vedieť?
MELCHIOR: Spýtal sa ho na to.
MÓRIC: On sa ho pýtal? - To by som si netrúfol, pýtať sa niekoho na tieto veci.
MELCHIOR: Ale mňa si sa spýtal!
MÓRIC: No áno, fakt! - Ktovie, či Janči tiež už nespísal svoju poslednú vôľu. - Čo to vlastne je? Kto sa to s nami tak hrá? A ešte aby sme za to prejavovali vďačnosť. Ja som teda po takom vzrušení nikdy netúžil. Tak prečo ma to nenechalo kľudne spať, kým by sa všetko zase utíšilo? Naši mohli mať fúru lepších detí. Prišiel som na svet neviem ako a mám skladať účty za to, že som nezostal tam? - Nepremýšľal si už tiež, Melchior, niekedy o tom, ako sme sa vlastne do tohoto bláznivého kolotoča dostali?
MELCHIOR: Čože? Ty to fakt ešte nevieš, Móric?
MÓRIC: A kde som sa to mal dozvedieť? - Vidím, že sliepky znášajú vajíčka, počujem, že ma matka nosila pod srdcom. A to mi má stačiť? - Keď som mal päť rokov, nevedel som, kam s očami, keď predo mnou niekto vytiahol v kartách tú polonahú srdcovú dámu. Teraz už ma to nerozhádže. Zato neviem prevravieť v dievčaťom a nemať pri tom nemravné myšlienky - a pritom - to ti prisahám - neviem si predstaviť vôbec nič konkrétne.
MELCHIOR: Všetko ti vysvetlím. - Poznám to jednak z knižiek, jednak z obrázkov, a tiež pozorujem prírodu. To budeš čumieť. Pred nejakým časom som prestal veriť, že to má niečo spoločné s pánom Bohom. Povedal som o tom Jurajovi Zirschnitzovi. Ten to chcel potom dať ďalej Jančovi Rilowovi, lenže toho už ako dieťa náležite poučila jeho vychovávateľka.
MÓRIC: To ja som preštudoval kadejaký náučný slovník od á až do zet - samé žvásty. Nič konkrétne. Všade len pokrytectvo. - Načo je taká encyklopédia, keď mi nedokáže odpovedať na tú najzákladnejšiu otázku života.
MELCHIOR: Ty si ešte nevidel na ulici pár psov?
MÓRIC: A vieš, že nie! - Pre dnešok to radšej necháme, Melchior. Musím sa ešte nadrviť Strednú Ameriku a Ľudva XV. K tomu navrch šesťdesiat veršov z Homéra, vyriešiť sedem rovníc a napísať tú latinčinu - aby som zajtra zase nevybuchol. Vieš, keď sa mám niečo poriadne našprtať, musím mať hlavu prázdnu ako to božie hoviadko.
MELCHIOR: Poď, pôjdeme k nám. Za trištvrte hodiny zvládneme Homéra, rovnice a dva odstavce z latinčiny. Nechám ti v tom nejaký ten menší kiks a nikto nič nespozná. Mamka nám urobí skvelú limonádu a my si v pohode podebatujeme o rozmnožovaní.
MÓRIC: Nie, to nejde. - O rozmnožovaní ja pokojne hovoriť nedokážem. - Ak chceš, napíš mi všetko, čo o tom vieš. Spíš to stručne a jasne a ráno pri telocviku mi to strč do nejakej knihy. Odnesiem si to domov - a nebudem vlastne ani vedieť, že to mám. Náhodou to potom niekedy objavím. A potom mi nezostane, len si to prečítať - svojim zrakom znaveným... Ak chceš, nakresli mi k tomu pár obrázkov.
MELCHIOR: Si ako malé dievča. - No, ako chceš! Taká práca ma celkom baví. - Ešte jedna otázka, Móric.
MÓRIC: No?
MELCHIOR: Videl si už vlastne dievča?
MÓRIC: Jasné!
MELCHIOR: Ja myslím - celú?!
MÓRIC: Úplne celú!
MELCHIOR: Ja totiž tiež! - Takže ilustrácie sú zbytočné.
MÓRIC: Pri slávnosti ostrostrelcov - v anatomickom múzeu. Keby to vtedy prasklo, vyrazili by ma zo školy. Bol to najkrajší exemplár - a všetko na nej presne tak ako v skutočnosti.
MELCHIOR: Ja som bol vlani v lete s matkou vo Frankfurte. - Už musíš ísť, Móric?
MÓRIC: Hej. Musím zmáknuť tie úlohy. - Nazdar!
MELCHIOR: Zdar!

Tretia scéna 

Školáčky Tea, Veronika a Marta kráčajú ulicou zavesené do seba.

MARTA: Mám črievice plné vody!
VERONIKA: A mňa reže vietor do tváre!
TEA: A mne búši srdce ako kladivo.
VERONIKA: Poďme von - na most! Ilza hovorila, že po rieke plávajú kry a stromy. Melchior sa vraj včera večer skoro utopil.
TEA: Vie predsa plávať!
MARTA: To hej! Skvele!
VERONIKA: No práve! Keby nevedel, tak tam zostane!
TEA: Rozpletá sa ti chvost, Marta. Počuješ, chvost sa ti rozplieta!
MARTA: Tak čo - nech sa rozplieta. Tak či tak ma štve. Nakrátko ostrihaná ako ty chodiť nesmiem, rozpustené vlasy ako Veronka tiež nosiť nemôžem a ofinu jakbydal. Aj doma musím mať chvost vždy v bezchybnom poriadku - a všetko len kvôli tetinkám.
VERONIKA: Zajtra si vezmem na náboženstvo nožničky a keď budeš recitovať "Blažene tomu, kto...", zošmyknem ti ho.
MARTA: Ani náhodou, Veronka! Otec by ma prerazil a mama zavrela na tri noci do sklepu.
VERONIKA: Čím ťa bije, Marta?
MARTA: Niekedy mám dojem, že by ani neboli šťastní, keby nemali takého nepodarka ako som ja.
TEA: Prosím ťa!
MARTA: Že si si tiež smela prepásať nočnú košeľu modrou stuhou?
TEA: Ružovou! Mamka hovorí, že ružová ide lepšie k mojim čiernym očiam.
MARTA: Mne zas lepšie pristane modrá! - Lenže mama ma vytiahla za chvost z postele. Takto - až som sa rozcapila na podlahe rukami vpred. - Mama sa totiž s nami každý večer modlí...
VERONIKA: Ja na tvojom mieste by som im už dávno vzala roha.
MARTA: ...Vraj - tak o toto jej ide! - Tu to vidíš! - Ale ona mi vraj ukáže!... Aby som svojej matke raz nemohla vyčítať...
TEA: Ju... ju...
VERONIKA: A vieš vôbec, čo tým jej mamka myslela, Tea?
TEA: To teda neviem. - Ty tomu rozumieš, Veroň?
VERONIKA: Ja by som sa jednoducho opýtala.
MARTA: Ležala som na zemi a jačala a revala. V tú ranu tam vletel otec. Ryc - a strhol zo mňa tú košeľu. Ja ku dverám a von. A oni: Vidíš ju! A vraj - takto nahá chce na ulicu...
VERONIKA: To si vymýšľaš, Marta.
MARTA: Drkotala som zimou. Tak som sa vrátila. Celú noc som potom musela spať vo vreci.
TEA: Ja by som za celý svet vo vreci nespala.
VERONIKA: To ja by som sa vo vreci miesto teba vyspala celkom rada.
MARTA: Keby ma aspoň tak nemlátili.
TEA: Veď sa v tom môžeš udusiť.
MARTA: Hlavu mám vonku. Vreco mi zaviažu pod bradou.
TEA: A potom ťa tlčú?
MARTA: Nie. Len keď ide o nejakú mimoriadnosť.
VERONIKA: A čím ťa bijú, Marta?
MARTA: Čo im akurát padne do ruky. - Hej, keď si vezmeš do postele kus chleba - tiež to tvoja mama považuje za zločin?
VERONKA: Ani nápad!
MARTA: Furt si myslím, že snáď aj oni musia mať nejaké radosti - aj keď o tom nikdy nepadne ani slovo. Ak ja raz budem mať deti, budú vyrastať slobodne - ako to bylie na našej záhrade. O to sa tiež nikto nestará a aj tak rastie krásne do výšky - a je ho tam plno. Kým ruže na záhonoch chradnú a každé leto kvitnú úbohejšie, aj keď sú podopreté tyčkami.
TEA: Keď ja budem mať deti, budú chodiť len v ružovom. Ružové čiapočky, ružové šaty, ružové topánky. Ale pančuchy, pančuchy budú mať čierne ako smola. A keď si vyjdeme na prechádzku, budú pochodovať pekne predo mnou. - A ty Veroň?
VERONIKA: Ste si také isté, že nejaké budete mať?
TEA: Prečo by sme nemali mať deti?
MARTA: Napríklad teta Eufémia tiež deti nemá.
TEA: Hus - pretože nie je vydatá!
VERONIKA: Teta Bauerová bola vydatá trikrát a nemá ani jedno.
MARTA. A čo by si chcela radšej, Veroň, chlapcov či dievčatá?
VERONIKA: Chlapcov! Vždy len chlapcov!
MARTA: Ja tiež! Radšej dvadsať chlapcov než tri dievčatá -
TEA: S dievčatami je otrava!
MARTA: Keby som sa nenarodila ako dievča, je zo mňa dnes určite chalan!
VERONIKA: Podľa mňa je to otázka vkusu, Marta. To ja som zasa náhodou rada, že som dievča. A nemenila by som ani s princom monackým! - Ale tak či tak by som chcela mať len synov!
TEA: To je nezmysel, kolosálny nezmysel, Veroň!
VERONIKA: Ale, dievčatko, uvažuj: prijímať lásku muža musí byť predsa ďaleko úžasnejšie než prijímať lásku ženy! Chápeš, husička?
TEA: Nechceš mi dúfam tvrdiť, že napríklad ten lesný adjunkt Pfälle miluje Melitu viacej než ona jeho!
VERONIKA: Na to ber jed, Tea! - Pfälle je nafúkanec! Zakladá si na tom, že je úradník - pretože inak smrdí grošom. - Ale Melita je š ť a s t n á, pretože dostáva tisíckrát viacej, než začo stojí sama.
MARTA: Ty si tiež na sebe zakladáš, Veroň?
VERONIKA: Čože som padnutá na hlavu?
MARTA: To ja by som na tvojom mieste nosila nos takto vysoko!
TEA: Však pozri, ako sa nesie - ako pávica - a ten jej pohľad! - A vraj potom nie je nafúkaná!
VERONIKA: Na čo? Som jednoducho šťastná, že som dievča. Keby som nebola, vzala by som si život, aby som potom nabudúce...

Okolo ide MELCHIOR a pozdraví.

TEA: Má hlavu ako Apollón.
MARTA: Ja si takto predstavujem zas mladého Alexandra, keď chodil do školy k Aristotelovi.
TEA: Fuj! Dejiny Grécka! JA si pamätám len to, ako sa Sokrates váľal v sude, keď mu Alexander prišiel predať oslí tieň.
VERONIKA: A je vraj v triede tretí najlepší.
TEA: A mohol by byť primus, keby chcel.
MARTA: Má ušľachtilé čelo. Ale ten jeho kamarát má zase inteligentnejší pohľad.
TEA: Móric Stiefel? - To je spiaci panák!
MARTA: Ja sa s ním vždy výborne porozprávam.
TEA: Len na ňho niekde narazíš a už máš hanbu. Minule mi na detskom plese u Rilowcov ponúkol pralinky - a predstav si - boli teplé a rozmäknuté. Nie je to... ? A on vraj - mal som ich asi dlho vo vrecku na nohaviciach!
VERONIKA: A Melchior mi vtedy hovoril, že neverí vôbec v nič, ani v Boha, ani v posmrtný život - proste vôbec v nič na tomto svete!

Štvrtá scéna   

Neskôr pred budovou gymnázia. Melchior, Otto, Juraj, Robert, Janči, Lämmermeier.

MELCHIOR: Neviete náhodou niekto, kde je Móric?
JURAJ: Jo na jeho mieste by som teraz nechcel byť!
OTTO: Nedá si pokoj, pokým nebude mať malér ako dom!
LÄMMERMEIER: Tiež by som teraz nechcel byť v jeho koži!
ROBERT: Blbec! - Idiot!
MELCHIOR: Čo... čo je?... Čo viete?
JURAJ: Čo vieme? - Poviem ti, kamoš...
LÄMMERMEIER: Nič som nepovedal, rozumieš?
OTTO: Ja tiež nie!
MELCHIOR: Ak mi hneď...
ROBERT: Tak aby si vedel: Móric Stiefel sa vlúpal do zborovne.
MELCHIOR: Do zborovne...?
JURAJ: Zostal v triede ako posledný! Naschvál.
LÄMMERMEIER: Keď som zahýbal na chodbe za roh, videl som, ako otvára dvere.
MELCHIOR: Choď do...!
LÄMMERMEIER: Len aby tam neskončil on!
JURAJ: Niektorý z kantorov zrejme zabudol kľúč vo dverách.
ROBERT: Alebo má Móric pakľúč.
OTTO: To skôr.
LÄMMERMEIER: Prinajlepšom dostane na nedeľu doobeda karcer.
ROBERT: A dvojku z chovania.
OTTO: Ak ho však pri najbližšej konferencii aj tak nevyrazia!
JANČI: Už je tu!
MELCHIOR: Bledý ako stena!

Prichádza Móric, je veľmi rozčúlený.

LÄMMERMEIER: Čo ťa raflo, Móric?
MÓRIC: - Nič... nič...
ROBERT: Trasieš sa jak ratlík!
MÓRIC: No trasiem, ale od radosti... To je paráda, chalani!
OTTO: Načapali ťa?
MÓRIC: Ja nerupnem! - Melchior, ja preleziem! - Teraz nech sa aj zborí svet! - Ja nerupnem! - Verili by ste, chalani, že nezostanem sedieť? - Ja to stále ešte nemôžem pochopiť! - Čítal som to tam najmenej dvadsaťkrát! - Je to tam čierne na bielom! - Je to tam! - JA som preliezol! - (Smeje sa.) To je fantastické! - Všetko sa so mnou točí!... Melchior, Melchior, vieš si predstaviť, ako mi bolo?
JANČI: Tak to ti gratulujem, Móric! - Buď rád, že ťa nikto nenačapal.
MÓRIC: Tá hrôza! To si nedokážeš, Janči, predstaviť! - Tri týždne sa plížim okolo tých dverí, akoby to bola brána pekelná. A naraz stojím uprostred zborovne - v ruke držím zápis z konferencie - listujem v ňom - až nájdem to, čo hľadám - a celý čas ma oblieva pot hrôzy...
MELCHIOR: Fakt? Celý ten čas?
MÓRIC: Celý ten čas sú dvere za mnou dokorán. - Vôbec neviem, ako som sa dostal von, netuším, ako som zbehol zo schodov.
JANČI: A čo Arnošt? Postúpi tiež?
MÓRIC: Hej, Janči, na betón! - Arnošt prelezie tiež.
ROBERT: Tak to si asi prehliadol. Keď odčítame tých zo somárskej lavice, je nás s tebou a Arnoštom spolu šesťdesiatjeden. A do tej triedy hore sa nás nevojde viacej ako šesťdesiat.
MÓRIC: Nie, neprehliadol som sa, fakt! Je to tam čierne na bielom - Arnošt ide ďalej, tak ako ja - lenže my obidvaja nazatiaľ. Až v budúcom štvrťroku sa má ukázať, kto koho vyhodí zo sedla. - Chudák Arnošt. - Ja už sa teraz nebojím ničoho! Už som si tej hrôzy užil dosť!
OTTO: Stavím sa o päť márov, že zostaneš sedeť ty!
MÓRIC. Chudáčik, nemajetných neokrádam. - A odo dneška budem dreť ako kôň, to mi ver! Teraz vám to už môžem povedať - verte si alebo neverte, teraz už na tom nezáleží - ale fakt; keby som rupol, zastrelil by som sa!
ROBERT: Trepeš!
JURAJ: Taký srab a zastreliť sa?
OTTO: To by som chcel teda vidieť!
MELCHIOR (mu dá facku): - Poď, Móric. Zájdeme k horárni.
JURAJ: Ty tým jeho kecom veríš?
MELCHIOR: Počuj, nestaraj sa! Nechaj ich tárať, Móric. Poď, zájdeme si do prírody!


Profesori Hladovec a Hnát idú okolo.

HNÁT: Ja nemôžem pochopiť, pán kolega, čím to je, že práve tí najlepší z mojich žiakov prejavujú sklony k tomu najhoršiemu.
HLADOVEC: Ja presne tak, pán kolega.

Piata scéna

Melchior a Veronika sa stretnú v lese.

MELCHIOR: Ja oči otváram! Si to naozaj ty, Veroň? - Čo tak sama? Už tri hodiny sa táram lesom krížom krážom, nestretnem ani živáčika, a naraz sa mi z húštin zjavíš práve ty.
VERONIKA: No... ja! A čo?
MELCHIOR: Keby som nevedel, že si Veroň, hneď by som si myslel, že si nejaká lesná víla, čo sa zniesla z vetví akurát predo mňa.
VERONIKA: Ešte že vieš, že som Veroň. A čo ty tu robíš?
MELCHIOR: Potrebujem si v kľude niečo premyslieť.
VERONIKA: Ja hľadám marinku voňavú. Mamka z nej robí vždy v máji bowle. Chcela ísť so mnou, ale prišla k nám teta Bauerová a pre tú je to príliš veľa kopcov. - Tak som šla sama.
MELCHIOR: A našla si?
VERONIKA: Mám už plný košík. Tamto pod tými bukmi je ich ako nasiatych. - A teraz pozerám, ako sa odtiaľto dostať. Mám dojem, že som trochu zablúdila. Nevieš, koľko je hodín?
MELCHIOR: Pol štvrtej preč. - Kedy musíš byť doma?
VERONIKA: Iba? Ja som myslela, že viacej. Natiahla som sa chvíľu v machu pri potoku a snívala. To to utieklo. Dostala som strach, že už aj bude večer.
MELCHIOR: Keď ťa ešte nečakajú, môžeme si tu na chvíľu sadnúť. Tam pod tým bukom mám svoje obľúbené miesto. Keď si oprieš hlavu o kmeň a cez vetvy pozeráš na oblohu, si ako hypnotizovaná. Zem je ešte teplá od ranného slniečka. - Už nejaký čas sa ťa chcem na niečo spýtať, Veroň.
VERONIKA: Pred piatou musím byť doma.
MELCHIOR: Odprevadím ťa. Vezmem ti košík, skrátime si cestu úvozom a za desať minút sme na moste. - Keď tu takto ležíš, zakryješ si oči, prepadajú ťa najrôznejšie myšlienky.

Obidvaja sa posadia pod buk.

VERONIKA: Na čo si sa chcel spýtať, Melchior?
MELCHIOR: Vieš, hovorí sa, že chodíš často k chudobným ľuďom. Že im nosíš jedlo, šaty a aj peniaze. Robíš to zo svojej vôle alebo ťa posiela mamka?
VERONIKA: Väčšinou ma tam posielam mamka. Vieš, tieto rodiny nádenníkov majú strašne veľa detí. Muži sú často bez práce a deti potom nemajú čo na seba a do žalúdka. A u nás sa v skriniach a prádelníku  nájdu veci, ktoré už nepotrebujeme. Prečo sa na to pýtaš?
MELCHIOR: Chodíš tam rada alebo nerada?
VERONIKA. Strašne rada. Čože to nechápeš?
MELCHIOR: Lenže tie deti sú samá špina, ženské majú rôzne choroby, v bytoch nepredstaviteľný neporiadok, a tí chlapi ťa nenávidia, lebo nepracuješ.
VERONIKA: To si teda vedľa, Melchior. A aj keby si mal pravdu - chodila by som tam o to radšej.
MELCHIOR: To nechápem. Prečo?
VERONIKA: Pretože by som mala väčšiu radosť z toho, že im pomáham.
MELCHIOR: Takže ty k tým chudákom chodíš preto, že ti to robí radosť? Pre svoje vlastné potešenie.
VERONIKA: Chodím k nim preto, že sú chudobní.
MELCHIOR: Ale keby ti to nerobilo radosť, nechodila by si tam?
VERONIKA: Môžem hádam za to, že mi to robí radosť?
MELCHIOR: A aj tak sa ti to pričíta k dobru. - Nohej, už chápem, čo mi celý mesiac vŕta v hlave. Môže lakomec za to, že nemá žiadne potešenie z toho, chodiť za špinavými a chorými deťmi?
VERONIKA: Teba by to určite tešilo tiež.

MELCHIOR: A napriek tomu ho za to každý zatracuje - Napíšem o tom úvahu a pošlem ju pastorovi Bruchnáčovi. To on mi nasadil toho červa do hlavy. Bez prestania tára čosi o tom, akú radosť prináša človeku každá obeť. - Ak mi poriadne neodpovie, prestanem mu chodiť na náboženstvo. A nedám sa ani birmovať.

VERONIKA: A vašich to bude strašne mrzieť. Len pokojne choď k birmovaniu, nejako to prežiješ. Keby sme my dievčatá nemuseli ísť k birmovaniu v tých príšerných dlhých šatách - a vy v tých smiešnych dlhých nohaviciach - bolo by to celkom výborné!

MELCHIOR: Žiadne sebaobetovanie neexistuje. Ani nesebeckosť! Ja vidím len, že sa dobrí ľudia rozplývajú radosťou z toho, ako sú dobrí, a ako sa zlí trasú a skuhrajú - a vidím teba, Veroň Bergmannová, ako pohadzuješ hlavou, až ti vlasy nadskakujú, a ako sa smeješ - a je mi z toho pohľadu ťažko ako nejakému vyvrheľovi.  - O čom si snívala, Veroň, keď si ležala v tráve pri potoku?

VERONIKA: O samých hlúpostiach.

MELCHIOR: S otvorenými očami?

VERONIKA: Zdalo sa mi, že som malá žobráčka, že ma vyháňajú už o piatej ráno na ulicu, a že musím žobrať celý deň - v lejaku a v zime, že musím prosiť lakomcov bez kúska citu. A keď prídem večer domov, trasiem sa od hladu a zimy, a nemám toľko peňazí, koľko otec odo mňa chce, dostanem výprask.

MELCHIOR: No samozrejme, za to môžu tie priblblé knižky, čo sa stále píšu pre deti. Ver mi, takí surovci vôbec neexistujú.

VERONIKA: Tak to sa mýliš, Melchior - Martu Besselovú mlátia doma večer čo večer. Ráno má potom telo samú podliatinu. Čo tá si vytrpí! Všetko vo mne vrie, keď o tom rozpráva. Je mi jej strašne ľúto. V noci sa často kvôli nej dám do plaču. Už koľko mesiacov si lámem hlavu, ako jej pomôcť. Ochotne by som bola niekedy aspoň týždeň na jej mieste.

MELCHIOR: Ľahká pomoc - toto otca proste udať. A dievča mu vezmú.
VERONIKA: Mňa naši v živote neudreli - ani raz. Vôbec si to neviem predstaviť. Sama som sa už tĺkla, aby som spoznala, čo človek pri tom cíti. - Musí to byť strašný pocit.
MELCHIOR: Neverím, že by sa tým nejaké decko mohlo napraviť.
VERONIKA: Čím?
MELCHIOR: Bitím.
VERONIKA: Napríklad týmto prútom! - Br, to by bola bolesť!
MELCHIOR: Narobil by ti krvavé pruhy!
VERONIKA: Mohol by si ma tým raz švihnúť?
MELCHIOR: Teba?
VERONIKA: No! Mňa!
MELCHIOR: Zbláznila si sa?
VERONIKA: Čo je na tom?
MELCHIOR. Daj s tým pokoj! - Nebudem ťa predsa biť!
VERONIKA: Ani keď ti to dovolím?
MELCHIOR: V žiadnom prípade!
VERONIKA: Ani keď ťa o to poprosím?
MELCHIOR: Čo ťa to chytilo?
VERONIKA: V živote som nepoznala, čo je to dostať výprask!
MELCHIOR: Prosiť o výprask!
VERONIKA: Prosím ťa... prosím...
MELCHIOR: Tak ja ťa naučím prosiť! - (Švihne ju.)
VERONIKA: No nie! - Necítim vôbec nič!
MELCHIOR: No bodajby - cez všetky tie sukne --
VERONIKA: Tak ma švihni cez nohy!
MELCHIOR: Veroň! (Švihne ju silnejšie.)
VERONIKA: Ako by si ma hladil! - Počuješ? Ako by si ma hladil!
MELCHIOR: Tak počkaj, ty čarodejnica, ja z teba toho diabla vyženiem! 

Odhodí prút a tlčie ju päsťami tak, že Veronika vydesene vykríkne. Melchior na to nereaguje a tlčie do nej ako zmyslov zbavený, zároveň sa mu po tvári kotúľajú slzy ako hrachy. Naraz vyskočí, chytí sa obomi rukami za spánky a so zúfalým vzlykotom uteká do lesa.

Z drámy Franka Wedekinda Frühlings Erwachen (1891)

Do češtiny Probuzení jara. Tragédie detí preložil Josef Balvín
Vydalo vydavateľstvo DILIA (2011)