Štvrtá scéna
Polepšovňa. Chodba.
Diethelm, Reinhold, Ruprecht, Helmut, Gaston, chovanci polepšovne, Melchior
Neskôr Dr. Prokrustes, riaditeľ polepšovne
Zámočník
DIETHELM: Tu je dvadsatník.
REINHOLD: Čo s tým?
DIETHELM: Položím ho tu na zem. Vy sa postavíte okolo. Kdo sa do ňho trafí, bere.
RUPRECHT: Hráš tiež, Melchior?
MELCHIOR: Nie. Vďaka.
HELMUT: Noáno, mamičkin maznáčik!
GASTON: On nesmie. On je tu na rekreácii.
MELCHIOR (pre seba): - Asi by som nemal trhať partiu. Idú po mne. Musím ťahať s nimi - alebo je všetko v háji. - To väzenie tu z nich robí samovrahov. - Zlomím si väz a bude to! - Ak sa z toho dostanem, tiež dobre. Môžem na tom len získať. - S Ruprechtom sa skamarátim, vyzná sa tu. - Nachytám ho na nejakú historku - trebárs o Judášovej neveste Tamar, o Moabovi, o Lótovi a jeho rode, o kráľovnej Vašti a Abisay Summitskej. - Vyzerá akoby mu niekto šliapol do tváre!
RUPRECHT: Je môj!
HELMUT: Bacha! Ešte ja!
GASTON: Možno - pozajtra!
HELMUT: Hneď! - Teraz! - Doprčíc tam!
VŠETCI: Summa - summa cum laude!
RUPRECHT (si berie mincu): - Díkes!
HELMUT: Daj ho sem, ty prasa!
RUPRECHT: Tebe, ty sviňa?
HELMUT: Ty kriminálnik jeden!
RUPRECHT (ho udrie do tváre): - A máš to, frajer! (Utečie.)
HELMUT (uteká za ním): - Ja ho zabijem!
OSTATNÍ (bežia za nimi): - Chyť ho! Drž ho! Za ním! Daj mu!
MELCHIOR (sám, čelom k oknu): - Pozerajme - hromozvod! - Keď sa omotá kapesníkom... Sotva na ňu pomyslím, krv sa mi naženie do hlavy. A Móric mi visí na nohách ako olovené závažie. - Pôjdem do nejakej redakcie. Budem roznášať noviny - za percentá - budem loviť senzácie - písať súdničky - články o mravnosti - o vzťahu duše a tela - dnes sa už hladom neumiera. Sú tu ľudové jedálne, lacné kaviarne - - Tento barák má výšku asi dvadsať metrov a omietka sa už drolí... Ona ma nenávidí, nenávidí ma, pretože som ju pripravil o slobodu. Nech sa to vezme z ktorejkoľvek strany, bolo to znásilnenie. - Nezostáva mi len dúfať, že behom rokov, poznenáhle... Za osem dní bude spln. Zajtra namažem pánty. Do nedele sa musím dozvedieť, kto má kľúče. - V nedeľu, pri večernej pobožnosti, dostanem záchvat padúcnice. - Len aby ešte niekto ďalší neochorel. - Mám pocit, akoby sa to všetko už stalo! - Po rímse to bude hračka - potom skok - a držím sa hromozvodu - ale musím ho omotať kapesníkom. - Aha, veľký inkvizítor! (Odíde vľavo.)
PROKRUSTES (sprava so zámočníkom): - Okná sú síce na treťom poschodí a dole žihľavy. Ale čo sú žihľavy pre týchto lotrov! - Vlani v zime sa jeden dostal vikierom na strechu - a potom sme mali čo robiť, aby sme ho odtiaľ zniesli - a potom tie starosti s prevozom, pohrebom...
ZÁMOČNÍK: Želáte si mreže z kovaného železa?
PROKRUSTES: Iste! A pretože sa nedajú zapustiť do steny, dôkladne zanitovať!
Piata scéna
Spálňa:
Pani Bergmannová, Ina Müllerová a lekár MUDr. Práškovec, v posteli Veronika.
PRÁŠKOVEC: Koľko vlastne máte rokov?
VERONIKA: Štrnásť a pol.
PRÁŠKOVEC: Tieto pilulky ordinujú už pätnásť rokov a v drvivej väčšine prípadov zabrali stopercentne. Verím im viac než rybiemu tuku a železitým vínam. Na začiatok tri až štyri pilulky denne a potom pridávať tak rýchlo, ako to znesiete. Slečne baronese Elfríde von Witzleben som odporučil, aby každý deň brala o jednu pilulku každý deň! Po necelých troch týždňoch mohla baronesa so svojou pani matinkou odísť do kúpeľov Pyrmontu na doliečenie. - Nenariadim vám únavné prechádzky a posilňovaciu diétu. Za to mi však musíte, milé dieťa, sľúbiť, že sa sama budete pohybovať čo najviac, a výdatne jesť, akonáhle sa vám vráti na jedlo chuť. Potom to zvieranie okolo srdca prestane - rovnako ako bolesti hlavy, mrazenie, závrati - aj tie nepríjemné zažívacie ťažkosti. Slečna Elfriede baronesa von Witzleben sporiadala už osem dní po začiatku kúry na raňajky pečené kuriatko s novými zemiakmi.
PANI BERGMANNOVÁ: Môžem vám ponúknuť pohárik vína, pán doktor?
PRÁŠKOVEC: Ďakujem, pani Bergmannová, ale dolu ma čaká kočiar. A môžete byť celkom pokojná. Za pár týždňov je naša malá pacientka v poriadku a bude behať ako gazela. Spoľahnite sa. - Dovidenia, pani Bergmannová, dovidenia, dámy - - -
Pani Bergmannová ho sprevádza ku dverám.
INA (pri okne): - Váš platan už zas hrá všetkými farbami. - Vidíš ho z postele ? - Nádhera, ale krátka, ani nestojí za tú radosť, ako ju tak človek vidí prichádzať a zasa miznúť. - Už budem musieť tiež ísť, manžel ma čaká pri pošte a ja musím ešte zaskočiť ku krajčírke. Muki dostane svoje prvé nohavičky a Karlík musí mať nové šaty na zimu.
VERONIKA: Chvíľami je mi veľmi krásne - všetko vo mne prebúdza radosť a taký zvláštny jas. Neverila by som, že sa človek môže cítiť tak šťastne. Keby som tak mohla von, prebehnúť sa za šera po lúke, k rieke - hľadať prvosienky, a potom sa posadiť na breh a snívať... Ale potom ma naraz rozbolí zub a je mi akurát na umretie. Oblieva ma horúčava a hneď zasa mrazí, robia sa mi mrákoty pred očami a potom sa sem znesie ten netvor... A zakaždým, keď sa zobudím, vidím, že mamka plače. A z toho na mňa padne smútok - a mrzí ma to tak, že si to ani predstaviť nevieš, Ina.
INA: Nemám ti dať ten vankúš trochu vyššie?
PANI BERGMANNOVÁ (sa vracia): - Tvrdí, že to zvracanie tiež prejde, a potom vraj môžeš zasa vstať... Ja si tiež myslím, že bude lepšie, keď čo najskôr vstaneš, Veronika.
INA: Keď prídem nabudúce, určite ťa zasa bude plný dom. - Tak zatiaľ, mami. Musím to ešte stihnúť k tej krajčírke. Nech si skoro v poriadku, Veronika. (Pobozká ju.) A čo najskôr z postele, počuješ?!
VERONIKA: Maj sa dobre, Ina. - Nabudúce mi prines prvosienky. A pozdravuj chlapcov.
Ina odíde.
VERONIKA: Čo hovoril ešte, mami, v predsieni?
PANI BERGMANNOVÁ: Nič. - Len, že slečna von Witzleben mala tiež sklon k závratom. Patrí to skrátka k bledničke
VERONIKA: On hovoril, že mám bledničku?
PANI BERGMANNOVÁ: Keď dostaneš chuť do jedla, máš piť veľa mlieka a jesť mäso a zeleninu.
VERONIKA: Mami, ja si myslím, že to nie je blednička.
PANI BERGMANNOVÁ: Ale je. Neboj sa, Veronika, je to len blednička.
VERONIKA: Nie je, mami. Ja to viem. Cítim to. Nie je to blednička. Je to vodnateľnosť.
PANI BERGMANNOVÁ: Nezmysel, máš bledničku. Hovoril, že je to blednička. Upokoj sa, Veronika. Čoskoro budeš zasa zdravá!
VERONIKA: Nebudem. Mám vodnateľnosť a musím umrieť. - Mamička, ja umriem.
PANI BERGMANNOVÁ: Prečo by si umierala, Veronika?! - Čo si si to vzala do hlavy? - Nemusíš umrieť, počuješ, nemusíš!
VERONIKA: Prečo teda stále plačeš?
PANI BERGMANNOVÁ: Nemusíš umrieť - Veronika! Máš pravdu, nie je to vodnateľnosť. Čakáš dieťatko. Si v inom stave, Veronika. - Čo si mi to urobila, dievčatko?
VERONIKA: Nič som ti predsa neurobila -
PANI BERGMANNOVÁ: Veronika, tu nie je čo zapierať. Viem všetko. Nemala som odvahu o tom hovoriť. Veronika, dievčatenko moje!
VERONIKA: Ale veď - to predsa nie je možné, mami. Nie som predsa vydatá!
PANI BERGMANNOVÁ: No práve! Práve, že nie si vydatá! To je na tom najhroznejšie. - Veronika, Veronika, Veronika, čo si to urobila!
VERONIKA: Ja už vôbec neviem, mami, naozaj. Ležali sme na sene... Nikoho na svete som nemilovala, len teba, mami.
PANI BERGMANNOVÁ: Srdiečko moje...
VERONIKA: Mami, prečo si mi vtedy nepovedala všetko?
PANI BERGMANNOVÁ: Dievčatonko, nerobme to jedna druhej ešte ťažšie. - - Veronika, netráp ma. Hovoriť štrnásťročnému dievčaťu také veci! Skôr by som sa nazdala, že zhasne slnko. Jednala som s tebou úplne rovnako ako moja mamka so mnou. Zverme sa do vôle božej, dievčatko, dúfajme v jeho milosrdenstvo a robme, čo urobiť musíme. Zatiaľ sa ešte nič nestalo, dievčatko. A keď sa tomu nepoddáme, ani náš milý pánboh nás nenechá na holičkách. Buď statočná, Veronika, musíš byť statočná. - Ach, bože môj! Človek si sedí pokojne pri okne s rukami v kline, pretože vie, že doteraz sa všetko zlé nakoniec obrátilo na dobré, a naraz akoby sa trhal svet... Človeku nad tým srdce puká... Prečo sa trasieš?
VERONIKA: Niekto klope...
PANI BERGMANNOVÁ: Nič som nepočula, zlatinko. - (Ide ku dverám a otvorí.)
VERONIKA: Počula som to celkom jasne. - Kto je vonku?
PANI BERGMANNOVÁ: Nikto. - Len matka Schmidtová zo Záhradnej. - Idete ako na zavolanie, pani Schmidtová.
Šiesta scéna
Vinári a vinárky na vinici. - Slnko zapadá za vrchovec kopca. Z údolia sa jasne nesú zvuky zvonov. - Gymnazisti Ján Rilow a Arnošt Röbel sa rozvaľujú na najvyššej terase v usychajúcej tráve pod skalnatým previsom.
ARNOŠT: Jejejeje, ja som strašne prepracovaný!
JANČI: Máme sa hádam preto zblázniť? - Škoda každej minúty.
ARNOŠT: Pozeráš na ne, ako sa tu pohupujú - a už si sa ich prepchal - ráno ich aj tak rozdrvia v lise.
JANČI: Únavu znášam rovnako málo ako hlad.
ARNOŠT: Ja už nemôžem!
JANČI: Ešte tento muškát - vidíš, ako sa leskne?
ARNOŠT: Už naň nedočiahnem.
JANČI: Pritiahneš proste tento výhonok a hrozno ti spadne rovno do úst. Nemusíš sa ani hnúť. Pekne ho ozobeme, hrozno po hrozne, a potom vetvu šikovne zase pustíme.
ARNOŠT: Človek sa proste musí rozhodnúť - potom sa ti aj sila zase navráti.
JANČI: Krvavé nebo a kľakanie - čo môžem od budúcnosti viacej chcieť...
ARNOŠT: Niekedy si predstavujem, že už som velebný pán farár - kyprá gazdiná, bohatá knižnica, prebendy a hodnosti sa len tak hrnú. - Šesť dní môžeš premýšľať a siedmy deň proste otvoríš hubu. Keď si vyjdeš na prechádzku, žiaci a žiačky ti bozkávajú ruku, a keď sa vrátiš domov, na stole ťa víta kanvica s horúcou kávou a bábovka, zo záhrady ti dievčatá donesú jabĺčka... Nie je to lahoda?
JANČI: To ja si predstavujem, že sa natiahnem, oči prižmúrené, pery pootvorené, a okolo turecké závesy. - Nejaký pátos mi môže byť ukradnutý! Pozri sa na našich dospelákov - tvária sa pred nami akoby zhltli všetku múdrosť sveta a len tým zakrývajú svoju vlastnú hlúposť. A keď sú sami medzi sebou, lietajú tam zvieracie mená takisto jak medzi nami. Mne budú niečo vyprávať! - Keď budem milionár, postavím pánubohu pomník. - Skús si radšej predstaviť budúcnosť ako misu krupicovej kaše s cukrom a škoricou, poliatu medom. Niekto si to vyklopí do klina a potom fňuká. Druhý to všetko zmieša dohromady a nevie, čo s tým. Nie je lepšie zlízať len med? - Alebo si myslíš, že na to nemáme talent?
ARNOŠT: Hore! Budeme lízať med!
JANČI: A to, čo zostane, zožerú sliepky. - Už som sa z nejednej šlamastiky vyvliekol ...
ARNOŠT: Takže budeme lízať med, Janči! - Čo sa smeješ?
JANČI: Už začínaš zas?
ARNOŠT: Niekto začať musí!
JANČI: Ak si niekto za tridsať rokov spomenie na taký večer, ako je ten dnes, bude nám pripadať ako rozprávka.
ARNOŠT: A dnes to berieme ako samozrejmosť.
JANČI: A prečo aj nie?
ARNOŠT: Keď sa človek náhodou ocitne sám - skoro by sa rozplakal.
JANČI: Len žiadnu sentimentalitu! (Pobozká ho na ústa.)
ARNOŠT (ho tiež pobozká): - Vlastne som vypadol z domu len preto, aby som sa s tebou porozprával. - Chcel som sa hneď zas vrátiť.
JANČI: Vedel som, že prídeš. - Cnosť - to je niečo - ako krásne ušité šaty - lenže to chce lepšiu figúru!
ARNOŠT: Nám jednoducho nepadne. - Mal by som po nálade, keby som ťa nestretol. - Nemám nikoho, okrem teba.
JANČI: Len žiadnu sentimentalitu! - Keď si na to za tridsať rokov spomenieme, bude nám to na smiech! Ale dnes je to proste pohoda! Pozeraj, ako tie hory práve horia! Hrozno nám visí až do úst a vietor hladí skaly ako mačka chvostom...
Siedma scéna
Jasná novembrová noc. Na kroch a stromoch šustí uschnuté lístie. Rozorvané zdrapy mrakov sa naháňajú okolo mesiaca. Melchior prelieza múr cintorína.
MELCHIOR (skočí dovnútra): - Sem sa za mnou tá tlupa nepoženie. - Kým prelezú všetky bordely, môžem si tu vydýchnuť a premyslieť si, čo ďalej... Sako nadranc, vačky prázdne... a veriť sa nedá nikomu. - Cez deň budem musieť utekať len lesom... Tu som zvalil nejaký kríž... No čo, kytice by cez noc aj tak zmrzli. - Zem je už chladná...
Ríša mŕtvych! -
Dostať sa dolu zo strechy nebolo také ťažké, ako dostať sa sem! - S niečím takým som nepočítal... Visím nad priepasťou - všetko je čudu... mal som radšej zostať predsa len tam! Prečo to urobila? A kvôli mne! - Prečo nie ten, kto to zavinil? - Nepochopiteľná opatrnosť! - Bol by som roztĺkal kamenie a hladoval... Čo ma tu ešte drží? - Zločin plodí zas len zločin. - Akoby som sa prepadal do močiara Nemám dosť síl, aby som so všetkým skoncoval... Nebol som zlý! - Nebol som zlý! - Nebol som zlý...
S takou závisťou ešte nikto medzi hrobmi nechodil. - Pch - nezobral by som na to odvahu! - Zošalieť, to by som si prial, ešte túto noc zošalieť.
Musím hľadať tam dole, pri plote, medzi čerstvými hrobmi. Vietor hviždí na každý náhrobok v inej tónine - strašidelná symfónia! Spráchnelé vence sa rozpadajú a svoje stuhy ovíjajú okolo mramorových krížov - les strašidiel! Na všetkých hroboch strašidlá. Jeden hroznejší ako druhý - vysoké ako dom, aj diabla by zahnali na útek... Tie zlaté písmená sa lesknú, ako by boli z ľadu... Smútočná vŕba stená a svojimi dlhočiznými prstami hladí nápisy... Anjelíček... modlí sa... tabuľa s nápisom... Mrak vrhá tieň. - A všetko sa to kamsi ženie a úpie. - Akoby sa po východnej oblohe hnalo vojsko. - Na nebi nie je jediná hviezdička. - Zimozeleň okolo záhradky? - Prečo zimozeleň? - - Leží tu nejaké dievča...
†
TU ODPOČÍVA V PÁNOVI
VERONIKA BERGMANNOVÁ
NARODENÁ 5. MÁJA 1878
ZOMRELA NA BLEDNIČKU 27. OKTÓBRA 1892
BLAŽENÍ, KTORÍ SÚ ČISTÉHO SRDCA...
Ja som jej vrah! - Ja som jej vrah! - Sám so svojim zúfalstvom. - Tu nesmiem plakať. - Preč odtiaľto! Preč!
MÓRIC (s hlavou pod pažou hlučne prichádza cez hroby): - Počkaj, Melchior! Taká príležitosť sa hneď tak zas nenaskytne. Nemáš tušenia, čo všetko súvisí s týmto miestom a s touto chvíľou...
MELCHIOR: Kde sa tu berieš?
MÓRIC: Idem stamodtiaľ - tam od toho múra. Zvalil si môj krížik. Ležím až pri múre. - Podaj mi ruku, Melchior.
MELCHIOR: Ty nie si Móric Stiefel!
MÓRIC: Podaj mi ruku! Raz mi za to budeš ďakovať. Také ľahké to nebude už nikdy! Podivne šťastné stretnutie. - - som tu len kvôli tomu...
MELCHIOR: Čože ty nespíš?
MÓRIC: Rozhodne nie tak, ako si to predstavujete vy. Takým spánkom nespíme. Sedávame na kostolných vežiach, na hrebeňoch vysokých striech, kde sa nám zachce..
MELCHIOR: Bez chvíle odpočinku?
MÓRIC: Baví nás to. - Vznášame sa okolo májok, okolo osamelých lesných kaplniek, nad zhromaždenými ľuďmi, nad miestami nešťastí, nad záhradami, sprievodmi. - V bytoch sa krčíme v krboch alebo za záclonami. - Podaj mi ruku. - Navzájom sa nestýkame, ale vidíme a počujeme všetko, čo sa vo svete šustne. Vieme, že všetko, čo ľudia robia, o čo sa snažia, je hlúposť, a smejeme sa tomu.
MELCHIOR: Čo z toho máte?
MÓRIC: Čo by sme z toho mali mať? Existujeme mimo dobro a zlo. Povznesení vysoko nad všetko pozemské - každý sám za seba. Navzájom sa nestýkame - je to nuda. Nikto z nás nepozná ani zármutok, ani radosť. Sme so sebou spokojní a tým to hasne. - Živými pohŕdame, nemáme pre nich žiadny súcit. Sú nám na smiech so svojim pachtením, ver mi, nezaslúžia si ani kúska zľutovania. Smejeme sa ich tragédiám - každý sám za seba - a venujeme sa svojmu pozorovaniu. - Podaj mi ruku. Keď mi podáš ruku, pukneš od smiechu nad tým, čo pocítiš...
MELCHIOR: Nehnusí sa ti to?
MÓRIC: Sme proste nad vecou. Usmievame sa. - Na svojom pohrebe som sa vmiešal medzi trúchliacich pozostalých. Zábava k popukaniu! To je ten najsprávnejší postoj, Melchior! Plakal som zo všetkých najviac a potom som sa odkolembal k múru a od smiechu som sa chytal za brucho. Musíme byť proste nad všetkým, inak sa tá všetka hlúposť nedá vydržať... Tiež som vraj bol k smiechu, kým som sa dostal nad veci...
MELCHIOR: Nemám najmenšiu chuť vysmievať sa sám sebe.
MÓRIC: ...Živý si naozaj nezaslúži kúska súcitu. - Priznávam, tiež by som bol tomu nikdy neveril. A teraz nemôžem pochopiť, ako som mohol byť taký naivný. Teraz som prekukol celý ten podvod tak dokonale, že nemám najmenšiu pochybnosť. - Prečo váhaš, Melchior? Podaj mi ruku. V tú ranu sa povznesieš vysoko nad seba. - Tvoj život je len dôsledok omylu...
MELCHIOR: Dokážete zabudnúť?
MÓRIC: Dokážeme všetko. Podaj mi ruku. Dokážem dokonca poľutovať mládež, ktorá svoju úzkosť považuje za ideály, a dokážeme poľutovať starých, ktorých stoická vyrovnanosť zbavuje citu. Sledujeme, ako sa mocný vládca trasie od strachu pred pouličnými pesničkami a flákači pred pozounmi Posledného súdu. Neberieme na vedomie masku komedianta a sledujeme, ako si ju v tme nasadzuje básnik. V žobrákovi spoznávame stelesnenie spokojnosti a v zodratom lopotiacom sa odhaľujeme kapitalistu. Pozorujeme zamilovaných, ako sa pred sebou červenajú - pretože tušia, že sú podvedenými podvodníkmi. Vidíme, ako rodičia privádzajú na svet deti, aby potom na ne mohli revať: Musíte byť šťastní, že máte takých rodičov! - a vidíme tiež, ako deti neskôr robia to isté. Môžeme nevidení načúvať, ako sa nevinnosť osamote trápi láskou, a ako najsprostejšia neviestka číta Schillera. Vidíme, ako sa Boh a diabol sami pred sebou blamujú a sme presvedčení, že obidvaja sú opití na mol... Ten pokoj, tá spokojnosť, Melchior! - Stačí, aby si mi podal prst... Budeš mať hlavu bielu ako sneh, kým sa ti znova naskytne taká príležitosť!
MELCHIOR: Ak si s tebou placnem, Móric, potom len preto, že sám sebou pohŕdam. - Cítim sa ako vyvrhnutý. - To, čo mi dávalo odvahu žiť, leží v hrobe. Pochybujem, že by som ešte kedy bol schopný nejakej ušľachtilej myšlienky - a nevidím nič, ale naozaj nič, čo by mohlo zastaviť môj pád. - Som ten najodpornejší netvor v celom vesmíre.
MÓRIC: Prečo teda váhaš?
Vojde zakuklený muž.
ZÁHADNÝ MUŽ (Melchiorovi): - Veď sa od hladu ledva držíš na nohách. Nie si schopný jedinej rozumnej myšlienky! (Móricovi.) - Vy si choďte po svojom!
MELCHIOR: Kto ste?
ZÁHADNÝ MUŽ: To spoznáš. (Móricovi.) - Zmiznite! - Nemáte tu čo robiť! - Prečo nemáte hlavu na svojom mieste?
MÓRIC: Ja som sa zastrelil.
ZÁHADNÝ MUŽ: Tak sa pakujte tam, kam patríte! - Už proste nie si. - Neobťažujte nás svojim mŕtvolným pachom. Nepochopiteľné - pozrite sa na svoje prsty. Fuj! - Už sa rozpadajú!
MÓRIC: Neposielajte ma prosím preč!
MELCHIOR: Kto ste, pane?
MÓRIC: Neposielajte ma preč! Prosím vás! Nechajte ma tu ešte chvíľu! Vôbec vás nebudem rušiť. - Tam dolu je to príšerné.
ZÁHADNÝ MUŽ: Prečo sa tu teda vyťahujete, že ste nad vecami? Sám viete najlepšie, že je to podvod - kyslé hrozno. Prečo vedome klamete, vy - fantóm! - Pre mňa za mňa, zostaňte si tu, keď chcete, ale nechvastajte sa tu priateľovi - a tu svoju umrlčiu pracku dajte preč!
MELCHIOR: Povedzte mi konečne, kto ste?
ZÁHADNÝ MUŽ: Nie. - Navrhujem ti, aby si mi zveril svoj ďalší osud. - Postarám sa, čo s tebou ďalej.
MELCHIOR: Vy ste - môj otec?
ZÁHADNÝ MUŽ: Nepoznal by si svojho otca po hlase?
MELCHIOR: Nie.
ZÁHADNÝ MUŽ: Tvoj otec sa práve teraz utešuje v objatí tvojej matky. - Otvorím ti svet. Tvoja momentálna bezradnosť vyplýva z tvojej zúfalej situácie. Poriadne sa naješ a vysmeješ sa jej.
MELCHIOR (pre seba): - To môže byť jedine diabol! (Nahlas.) - Po tom, čo som urobil, mi sotva teplá večera vráti pokoj.
ZÁHADNÝ MUŽ: Záleží na tom, aká večera! - Poviem ti len, že tá malá by bola bez ťažkostí porodila. Bola dokonale stavaná. Zomrela na to svinstvo, čo jej dala matka Schmidtová, aby potratila. Zavediem ťa medzi ľudí. Dám ti príležitosť, aby si poznal veci, o ktorých nemáš zatiaľ tušenia. Predvediem ti zaručene všetko, čo je na svete zaujímavé.
MELCHIOR: Kto ste? Kto ste? - Nemôžem svoj život zveriť človeku, ktorého nepoznám!
ZÁHADNÝ MUŽ: Nespoznáš ma, pokým sa mi nezveríš so všetkým všade.
MELCHIOR: Myslíte?
ZÁHADNÝ MUŽ: Myslím. - Ostatne nemáš na výber.
MELCHIOR: Môžem kedykoľvek podať ruku tu svojmu priateľovi.
ZÁHADNÝ MUŽ: Tvoj priateľ je podvodník. Kto má v kapse aspoň pár šupov, neusmieva sa. Nafúkaný humorista je ten najúbohejší a najpoľutovanejší tvor na svete.
MELCHIOR: Na to kašlem. Ale buď mi poviete, kto ste, alebo podám ruku tu tomuto srandistovi.
ZÁHADNÝ MUŽ: No?!
MÓRIC: Má pravdu, Melchior. Vyťahoval som sa. Nechaj sa od neho pohostiť a využi ho. Čo na tom, že je to zakuklenec? - hlavne že je!
MELCHIOR: Veríte v Boha?
ZÁHADNÝ MUŽ: Záleží na tom?
MELCHIOR: Môžete mi povedať, kto vynaliezol strelný prach?
ZÁHADNÝ MUŽ: Berthold Schwarz - alias Konstantin Anklitzen - okolo roku 1330 františkánsky mních vo Freiburgu.
MÓRIC: Čo by som dal za to, keby to nebol urobil...!
ZÁHADNÝ MUŽ: V tom prípade by ste sa obesili.
MELCHIOR: Vaše názory na morálku?
ZÁHADNÝ MUŽ: Chlape! - Pásli sme snáď spolu kozy?
MELCHIOR: Už viem, kto ste!
MÓRIC: Nechajte to! Je to nafigu! - K čomu sedíme, dvaja živí a jeden mŕtvy o dvoch hodinách v noci na cintoríne - hádam preto, aby sme sa hádali ako nejakí ťulpasi? - Bude mi potešením zúčastniť sa toho jednania. - Ale ak sa chcete hádať, vezmem hlavu pod pažou a pôjdem.
MELCHIOR: Stále rovnaký srab!
ZÁHADNÝ MUŽ: Toto zjavenie má pravdu. Človek by nikdy nemal zabúdať na svoju dôstojnosť. Tak teda: v morálke vidím reálny produkt dvoch pomyselných veličín. Tieto pomyselné veličiny sú povinnosť a vôľa. Výsledkom je morálka a jej realitu nemožno pochopiť.
MÓRIC: Prečo ste mi to nepovedali skôr?! - Moja morálka ma dohnala k smrti. Kvôli svojim drahým rodičom som sa zastrelil. - "Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho živý bol na zemi." V mojom prípade sa teda Písmo sväté dokonale seklo.
ZÁHADNÝ MUŽ: Nepodliehajte ilúziám, kamarát. Vaši drahí rodičovia by mali z toho, čo sa vám prihodilo, smrť práve tak málo ako vy. Nanajvýš by zúrili a látorili - ale len kvôli duševnej hygiene.
MELCHIOR: Možno. - Ale keby som bol pred chvíľou proste podal ruku Móricovi, spôsobila by to len a len moja morálka. Tým som si istý.
ZÁHADNY MUŽ: Nie si proste Móric! V tom je to!
MÓRIC: Nezdá sa mi, že by ten rozdiel hral nejakú zvláštnu rolu. Rozhodne nie takú, aby ste vtedy nemohli náhodou stretnúť mňa, vážený neznámy, keď som s revolverom vo vačku behal okolo rieky...
ZÁHADNÝ MUŽ: A - vy sa na mňa nepamätáte? Aj v poslednej chvíli ste stáli na samej hranici medzi životom a smrťou. - Ostatne mám dojem, že toto naozaj nie je najvhodnejšie miesto na tak závažnú diskusiu.
MÓRIC: To je fakt. A začína byť chladno, páni. - Obliekli mi síce sviatočné šaty, ale nedali mi pod ne ani košeľu ani teplé prádlo.
MELCHIOR: Zbohom, Móric. Netuším, kam ma tento človek zavedie - ale je to človek...
MÓRIC: Nemsti sa mi, Melchior, za to, že som ťa chcel pripraviť o život. Bolo to len zo starej sympatie. Celý svoj život by som s nadšením skučal a nariekal, len keby som ťa mohol ešte raz jedinýraz odprevadiť...
ZÁHADNÝ MUŽ: Konieckoncov každý z vás má svoj podiel - vy upokojujúce vedomie, že nemáte nič - a ty mučivé pochybnosti o všetkom. - Žite blažene.
MELCHIOR: Zbohom, Móric. Ďakujem ti za to, že som ťa mohol ešte raz vidieť. Bolo to senzačné - všetky tie veselé, bezstarostné dni, ktoré sme spolu prežili za tých štrnásť rokov. Sľubujem ti, Móric, nech sa stane čo sa stane, nech sa v tých ďalších rokoch zmením trebárs na nepoznanie, nech to pôjde so mnou hore alebo z kopca, nikdy na teba nezabudnem.
MÓRIC: Vďaka, vďaka, kamarát.
MELCHIOR: ...a ak raz zo mňa bude dedo a hlava mi zbelie, budeš mi zasa bližší ako všetci živí.
MÓRIC: Ďakujem ti. - Šťastnú cestu, páni! - Nezdržujte sa už!
ZÁHADNÝ MUŽ: Poď, chlapče!
Zavesí sa do Melchiora a odchádza s ním cez hroby.
MÓRIC (sám): - A tak tu sedím - s hlavou pod ramenom. - Mesiac zahaľuje svoju tvár, potom ju zasa hneď odhalí, ale nevyzerá preto ani o chlp múdrejší. - Tak sa zasa vrátim na svoje miestečko, narovnám svoj kríž, keď mi ho ten blázon tak nešetrne zvalil, a keď bude všetko ako má byť, natiahnem sa zasa na chrbát, zahrejem sa vlastným rozkladom a budem sa usmievať...
KONIEC
Drámu Frühlings Erwachen. Eine Kindertragödie (1891) napísal Frank Wedekind
Do češtiny Probuzení jara. Tragédie detí preložil Josef Balvín
Vydalo vydavateľstvo DILIA, 2011
Komentáre
Znepokojivé