Bertranda

"Tu sa niečo deje!"
"Čo by sa tu malo diať? Niečo sa deje leda tak s vašimi nervami."
"Tu sa niečo deje! Hovorím ti, Henrík, že tu sa niečo deje!"
"Kde?"
"Tu na hrade. Neviem kde, ale niečo sa tu deje. Rovnováha je porušená. Niečo - niekde - niekto, ja neviem, kto, ale určite niekto - možno na prízemí - alebo v starej časti hradu. Neviem, ale niečo sa deje!"

Cholawický sa už hodinu snažil upokojiť pán Holšaňského, ktorý sa v bezdôvodnej hrôze zmietal na posteli. Jeho uši, rokmi zvyknuté na rovnakú hradnú symfóniu, zrejme zachytili nejakú nepatrnú zmenu, pretože až doteraz knieža svojmu sekretárovi takú scénu nikdy neurobil.

"No dobre. Vy ste počuli nejaký podozrivý šelest? Prečo ste pojali také podozrenie?"
"Nepočul som nič, ale niečo sa muselo stať. Na hrade musí byť niečo nové, niečo naviac!"
"Naviac? K čomu?"
"Ale Henrík, ty vôbec nič nechápeš! Bože, bože, bože..."

Zaclonil si tvár rukami, ale Cholawický si všimol, že po ňom jedným okom medzi prstami pokukuje. Jeho podozrievavosť zrejme vzrástla, sekretár ostatne vedel, že vo vzťahu kniežaťa ku nemu sa nepochopiteľným spôsobom prelína absolútna dôvera s absolútnou podozrievavosťou.

Prehovoril vystrašeného starca, aby si vzal dvojnásobnú dávku brómu, a zamieril do "múzea", ako ironicky hovoril sieni so starožitnosťami.

Keď sa presvedčil, že Gregor je dolu vo svojej izbe, otvoril ťažké dvere od starej kuchyne a vstúpil dovnútra. Dlhší čas stál tesne za dvermi a pozorne sledoval šatku, ktorá sa vo svetle baterky chvela, vibrovala pohybom síce monotónnym, ale súčasne akoby kŕčovitým. Potom prešiel kužeľom svetla po celej miestnosti. Pokúšal sa premôcť zvláštny hnus, ktorým ho toto miesto napĺňalo, ale potom sa vydesil, že tu len tak nadarmo stojí a načúva bohvie čomu.

Nakoniec preskočí aj mne - pomyslel si.
Prešiel niekoľkými susednými sieňami do izby, ktorú Gregor pripravil pre profesora. Stála tu posteľ, na noc rozostlaná, malý stolík, umývadlo, lampa a džbán s vodou.

Cholawický chytil lampu a preniesol ju do starej kuchyne. Postavil ju na stolík. Opäť sa na okamih zastavil a načúval.
Potom sa vrátil a preniesol posteľné prádlo.
Musel sa veľmi premáhať, aby zo železnej postele, ktorá tu stála, stiahol splesnivenú starú huňu a prikryl matrace obliečkou. Robiť v tejto miestnosti akúkoľvek zmenu mu pripadalo nebezpečné a ľahkomyseľné.
Ale pripravil posteľ a preniesol sem ostatné veci. Nechal tu stáť aj stiahnutú petrolejku.
Znova sa zadíval na chvejúcu sa šatku a opustil miestnosť. Všetkého sa dotýkal iba končekmi prstov. Opatrne zavrel dvere.

Keď sa vracal do svojej izby, zastavil sa pri jednom z okien vedúcich na nádvorie a zamyslel sa. Bolo mu do smiechu ako malému chlapcovi, a chvíľami sa ho zmocňoval nepochopiteľný des, ďaleko väčší, ako keby na profesora chystal prepadnutie s revolverom v ruke. To, čo robil, mu pripadalo hrozne hlúpe, tak hrozne strašné.
Bolo by naivné a hlúpe domnievať sa, že "strašidlá" v starej kuchyni spôsobia profesorovi pomätenie zmyslov alebo ho zlikvidujú inak. Lenže Cholawický nemal odvahu si to s votrelcom vybaviť priamo.

V bezmocnej zlosti, s pocitom úplnej bezradnosti voči profesorovi, dostal ten lapajský nápad - aspoň ho na noc ubytovať v starej kuchyni. Trebárs sa profesorovi naozaj niečo stane. Aspoň sa vydesí (aj keď sa nezblázni ako tamtí) a prejde ho chuť pliesť sa do hradných záležitostí.

Tento experiment rozhodne nemôže uškodiť. Pohyb šatky bol skutočne záhadný... A i keby sa profesorovi nič nestalo, môže neskôr, keď už ho bude mať na hrade, uvažovať o použití iných prostriedkov, buď zmierovacích alebo donucovacích.

Zišiel dolu a čakal na profesora a Maju pri vchode do chodby. Prišli o niečo neskôr, pretože predstierať odchod do Varšavy nebolo také ľahké. Profesor musel dôjsť kočiarom z penziónu na nádražie, a až odtiaľ sa najatou drožkou vrátiť do blízkosti hradu. Tam sa zišiel s Majou, ktorá mu pomohla niesť neveľký kufrík s vecami.

"Ale ticho!" šeptal Cholawický, keď ich viedol sieňami. "Kniežaťu je zas horšie. Tu je izba pre vás."
"Ďakujem. Celkom pekná izbička."
"Bohužiaľ vám nebudem môcť robiť spoločnosť. Musím dozerať na knieža. Môžte si tie veci hneď začať prezerať, ale potichu, a zaobchádzajte opatrne so svetlom. Pripravil som vám niečo na jedlo. Musíte si poradiť sám."
"Môžem tu stráviť rok o chlebe a vode," povedal nadšene Skoliňský, keď otváral dvere do "múzea".

Sekretár sa rozlúčil s Majou a šiel ku kniežaťu. Knieža spal.
Od tejto chvíle až do neskorej noci prechádzal medzi izbou kniežaťa a sieňami, kde sa ticho pohyboval profesor.
Popoháňal ho, chcel dostať čo najpodrobnejšie informácie o veľkosti svojho dedičstva, dožadoval sa presných čísel, aj keď mu profesor vysvetľoval, že umelecké diela majú hodnotu relatívnu, v závislosti na dopyte a zberateľovi. Priniesol mu ukryté obrazy, ktoré odhadca starostlivo skúmal s pomocou dostupných prostriedkov.
Skoliňský si pri pohľade na obrazy v duchu spokojne mädlil ruky. Bol plný obdivu k sebe samému, aký je mazaný.
To, čo teraz videl, presiahlo jeho najsmelšie očakávania. Bezpečne identifikoval dve diela Jordaensove, nesmierne pôsobivé svojou silou a sviežosťou farieb, a jednu krajinku od Masaccia. Akými cestami sa tie diela dostali až sem? Bol hádam niektorý z Holšaňských-Dubrowických mecenášom umení, alebo to bol výsledok neuveriteľnej náhody? Ako dlho sú asi tie obrazy na hrade?
Po určitom čase sa ho však zmocnila únava, tých umeleckých diel bolo okolo neho príliš veľa. Profesor dobre poznal ten pocit presýtenosti, ktorý ho občas prepadával v múzeách, a vedel, že sa proti nemu nedá nič robiť.

Mal unavené oči a začal ho trochu bolieť hlava. Povedal si, že sa musí vyspať. Zamkol sálu a šiel do pripravenej izby. Posadil sa na posteľ a prešiel si rukou po čele a popred oči.
Zívol.
Bol taký unavený, že mu nevadilo ani hrobové ticho na hrade.

Došiel ku stolíku, povytiahol knôt lampy, potom sa opäť posadil na posteľ a začal si rozväzovať šnúrky na topánkach.

Naraz prestal. V izbe sa niečo dialo. Nevedel čo, ale bol si istý, že sa tu niečo odohráva. Bol to podivný pocit. Rozhliadol sa.

Nič. Biele steny, kamenná podlaha, kuchynské kachle s veľkou trúbou - a predsa niečo... To niečo ho neohrozovalo zvonku, ale zvnútra, to niečo bolo v izbe. Profesorovi naraz zovrel hrdlo pocit neurčitého, ale intenzívneho hnusu, ako keby niekde nablízku číhalo ohyzdné zviera.

Ale kuchyňa bola skoro prázdna - až na tú kopu krámov v kúte. Napriek tomu mal zreteľný pocit, že sa niečo deje, že to niečo ustavične pracuje.

Zdvihol jedny noviny pohodené na dlážke. Bolo to staré číslo Varšavského kuriera z roku 1923. Dvoje iné noviny boli toho istého dátumu.

Kľačal na podlahe a rozkladal noviny, keď tu naraz sa ho zmocnil strach, že niečo môže číhať za ním. Okamžite sa vrátil na posteľ, ale jeho strach vzrástol do takej miery, že sa rozhodol odtiaľ ani nehnúť.
Bál sa každého pohybu. Pot mu zrosil čelo.
Tie príznaky strachu ho vydesili tým viac, že nemali racionálne dôvody. Najviac sa bál toho, že sa bojí.
Prečo sa ja vlastne bojím? premýšľal tupo.

Ňúral pohľadom po celej miestnosti, skúmal každý predmet. Zaujali ho papiere v kúte, hromada starých účtovných kníh a nejakých lajstrov - bolo to v kuchyni jediné miesto očiam nedostupné, preto ho priťahovalo. Možno sa pod tými papiermi to niečo skrýva ! Lenže nemal odvahu k nim pristúpiť, o to viac ich zďaleka prehľadával pohľadom.

Povšimol si, že pod tuhými účtovnými doskami vyčnieva roh zošita, celkom obyčajného školského zošita so štvorčekovaným papierom, ktorý bol popísaný perom. Profesor bol ďalekozraký, a preto bez ťažkostí prečítal niekoľko slov:
...až doteraz sa nič nesta...
Zvyšok bol zakrytý knihami. Ale na ďalšom riadku ešte dokázal prečítať:
hod. 12,45. Stále nič...

Okamžite mu bolo jasné že to nejako súvisí s jeho situáciou. Niekoľkými energickými krokmi došiel do kúta, vytiahol zošit a hneď sa vrátil na posteľ.
Na prvej strane zošita bolo veľkými písmenami napísané slovo:
Protokol
A dalej:

Protokol o prítomnosti mňa, Kazimíra Rudžaňského, v starej kuchyni mysločského hradu dňa 14. decembra 1923.
Ja, Kazimír Rudžaňský, praktikant na statku Promča na panstve Mysloč, dozvediac sa, že v starej kuchyni "straší", čomu neverím, rozhodol som sa vec preskúmať a otázku eventuálnych duchov následne vysvetliť.
Sopisujem svoje dojmy z dvoch dôvodov: napred na večnú pamiatku a taktiež potom preto, aby som sa niečím zamestnal, poneváč nemôžem spať, duchovia sa neobjavujú a noviny som už prečítal. Je 12 hod. 20 min., to jest hodina duchov už minula, avšak dosiaľ sa nič nestalo. 

Rudžaňského "Protokol" pokračoval v tomto tóne, mierne žartovnom, ešte na niekoľkých stranách. Profesor sa horúčkovito pohrúžil do textu, lebo chcel vedieť, či ten človek prežíval pred pätnástimi rokmi rovnaký bezdôvodný strach ako on. Á, tu to je! Po dlhšom dokazovaní teórie, že "žiadne nadprirodzené javy neexistujú", nasledoval tento odstavec:

Luhal by som, keby som tvrdil, že nepodlieham tunajšiemu ovzdušiu. Áno, stále na niečo čakám, a hoci sa snažím celkom sa na písanie sústrediť, ustavične akýmsi kútikom mozgu vnímam eventuálne "strašidlá". Okrem lampy som rozsvietil dve sviečky každú na inom mieste, nikto teda nebude môcť zbaviť ma svetla naraz.
Pritom mám po ruke revolver. Keby bol niekto natoľko hlúpy, žeby mi chcel nejaký kúsok vyviesť budem strieľať. Ale ako by mi niekto mohol nejaký kúsok vyviesť? Dvere som preds zamkol, prišupol pred ne stôl, a oknom sa nikto dnu nedostane, lebo je primalé a vysoko.

To bol koniec. Zvyšok zošita bol odtrhnutý.
"Takže tu straší?" zahundral profesor.
Rozhliadol sa po krámoch a za chvíľu vytiahol hrsť papierikov popísaných tým istým písmom. Boli však natrhané tak nadrobno, že sa nedali prečítať ani jednotlivé slová. Kto ich roztrhal a prečo? Na jednom z nich čítal Skoliňský slovo, ktoré ihneď pritiahlo jeho pozornosť.

Bolo to slovo šatka. Šatka sa hý... Ďalšiu časť nenašiel.

Ako tá šatka súvisí so zvyškom protokolu? Rozhliadol sa po miestnosti a uvidel v kúte na vešiaku špinavú žltošedú šatku so strapcami. Chcel ku nej dôjsť, ale potom ho napadlo, že - radšej nie.

Bola to ilúzia, alebo sa ten ručník ozaj hýbal? Položil si papiere na klin a dosť dlho sledoval jej pravidelné kŕče, ktoré vyzerali ako kŕče dážďovky. To bola teda tá práca, ktorú vycítil, ihneď ako sem vošiel! To niečo - to bola práve šatka. Ohavnosť. Vyzeralo to, ako by šatka chcela zvracať, ale nemohla. A pritom bol jej pohyb takmer nebadateľný. Nebyť tých papierikov, nebol by si ju profesor možno ani všimol.

Naskočila mu husia koža. Keby ho nemrazila naozajstná hrôza, myslel by si, že sa stal obeťou sugescie. Ale pocity, ktoré mal, ho nútili, aby bral situáciu veľmi vážne.
Má odísť? Áno, bude musieť odísť. Ale otáľal. Nemal chuť sa hýbať, sedel bez hnutia, snažil sa zaoberať čo najmenej miesta - a premýšľal. Lampa neosvetľovala miestnosť dosť jasne. Veci zotrvávali v nemej nehybnosti. Profesora čosi ochromilo. Len sa mu to zdalo, alebo sa šatka pohybovala stále prudšie? Teraz už o jej pohybe nemohol pochybovať.
A bol to zlý pohyb, nado všetku pochybnosť zlý.

Profesor bol človek hlboko veriaci, ale nemal sklon vidieť vo všetkom manifestáciu zlého ducha. Neraz sa zúčastnil na spiritistických seansách a videl úžasné veci, ale nepripisoval im nadprirodzený zmysel. Lenže to, čo sa pomaly a nebadane odohrávalo v tejto miestnosti, bolo celkom iného druhu ako spiritistické seansy.
Na seansách vnímal človek akúsi nadprirodzenú silu, ale čisto mechanickú. Dochádzalo tam k podivným veciam, ale neboli zlé ani dobré... Tu však profesor vyciťoval konkrétnu a príšernú zlobu, ktorá sa krčila kdesi pri stenách.

Vo vzduchu bolo zlo a hnus, zreteľná a bezohľadná hrozba. Že by to boli naozaj nejaké sily dia...? Skoliňský si s úžasom uvedomil, že... sa to slovo bojí pomyslieť. Bolo v týchto podmienkach také odporné, že nemohol. Ale to ho vydesilo! Čože sa už prestal ovládať? Čože je naraz poverčivý ako nejaký vidiečan?

"Diabolské," šepol aby prekonal sám seba. "Diabolské."
A opakoval to slovo ešte niekoľkokrát akoby chcel zlomiť narastajúci strach: "Diabol, diabol, sily diabolské!"
Ale v tej chvíli sa ho zmocnila ešte väčšia hrôza. Predstavil si seba samého, ako sedí na posteli a roztrasenými perami opakuje to slovo, ktoré znelo ako provokácia. Nenašepkával mu ho niekto? Nesmerovalo všetko v tejto miestnosti práve k tomu? A súčasne sa ešte viacej vydesil svojho strachu, toho, že sa prestáva ovládať a prepadá nepochopiteľnej panike.
"Len pokoj," šepotal si, "len pokoj."

Opäť sa rozhliadol po miestnosti, opatrne a tak nejako otupene.
Všetko zotrvávalo v pokoji a tichu, nič sa nezmenilo, len tá šatka v kúte pracovala, krčila sa, chvela, napínala. Teraz už bol ten pohyb celkom zjavný a nemohol byť vysvetlený absolútne žiadnou normálnou príčinou. Človek mal dojem, akoby sa demaskovala, prestala sa hanbiť. Bola v tom bezostyšnosť. A zároveň ten hnusný nadúvajúci sa kus handry podivne pripomínal médium na spiritistickej seanse, a vlastne aj ženu pri pôrode. Ako keby zo seba chcela niečo vypudiť, niečo porodiť. Ale to nebolo to najhoršie.
Niečo sa dialo so svetlom.
Petrolejka síce horela normálne, ale profesor náhle získal úplnú istotu, že ktosi sa snaží o to, aby zhasla. Ktosi? Kto? Cítil niekoho, vyciťoval čiusi prítomnosť. Musela to byť autosugescia, ale bol by mohol odprisahať, že okrem neho sa v miestnosti nachádza ešte niekto, a dokonca by mohol ukázať, kde ten niekto v tej chvíli je...

Nemal by tú šatku vyhodiť? Vziať ju do ruky a vyhodiť?
Nie, radšej nie.
Má teda odísť? Vstať a odísť?
Áno, ale radšej nie.
Sedel na posteli, ani sa nemihol. Pohnúť sa bolo pre neho stále ťažšie. Mal dojem, že každý zreteľnejší pohyb naňho upozorní. Prstami horúčkovito preberal drobné útržky Rudžaňského protokolu. Ach, čo by dal za to, keby vedel, ako to skončilo s tým človekom, ktorý pred pätnástimi rokmi práve tak sedel na posteli a čakal!

Lenže z tých papierikov sa toho veľa prečítať nedalo.
zviera...
ochromený...
fúkol...
šte nič...
bojím...
čierne, modročierne a pr...
hybujem sa, vzd...

Skoliňského fantázia pracovala ako šialená. Snažil sa z tých kúsočkov vyčítať vlastný osud. Čo znamenalo "hybujem sa"? A zviera? Čierne zviera? Alebo tie dve slová vôbec nesúvisia? Odísť! Utiecť! Ježišukriste! A až v tejto chvíli sa ho zmocnil des tak strašný, že stuhol. Pocítil, že už sa bojí toľko, že utiecť nemôže.
Môže už len sedieť - a čakať. Bol ako vtáčik hypnotizovaný hadom, utekať nemohol.
Dve alebo tri minúty, ktoré teraz prežil, boli azda najťažšie v jeho živote. Príšerná bezmocnosť, zovreté hrdlo, chlad, schúlený chrbát, takmer paralytické stiahnutie svalstva - a pri tom všetkom vedomie, že je bez nádeje na záchranu vydaný na milosť a nemilosť tej hrôze a že nutne musí dôjsť k tomu, k čomu dôjde.

S posledným zvyškom síl vstal a vybehol z miestnosti. Keď utekal von, mal pocit, že sa čosi vynorilo z kúta a snaží sa ho zo strany napadnúť - ale neobzeral sa za seba. Zabuchol za sebou dvere.
Akonáhle sa ocitol za dverami tej ponurej miestnosti, zasa mu povolili nervy. Rozbehol sa cez temnú sieň, cez akési miestnosti, hlavne čo najďalej, až konečne celkom vyčerpaný klesol na podlahu pri múre.
Celý hrad mu teraz pripadal v moci nečistých síl - a z temnôt civel strach. Trvalo trištvrte hodiny, kým sa akotak ovládol.
Bol strašne unavený. S hlavou podopretou dlaňou, napoly ležiac na studených kameňoch uvažoval, ako odtiaľto čo najrýchlejšie zmiznúť. Vtom začul tiché kroky vo vedľajšej galérii. Nakukol dvermi dovnútra. Na konci galérie, tam, kde malé točité schody ústili do siene, uvidel schúlenú postavu Cholawického. V nohaviciach a košeli, bosý, chodil chvíľu sem a tam, potom sa zastavil a oprel lakťom o múr.

Vyzeralo to, akoby načúval. Áno, teraz už profesor pochopil, prečo ho Cholawický zdržal na hrade a na noc ubytoval práve v onej miestnosti.
Skoliňskému bolo do smiechu. Využil okamih, kedy sekretár zmizol vzadu v sieni, a rýchlo prešiel na druhú stranu Bolo pre ňho veľmi ťažké vyznať sa v bludisku kľukatých hradných chodieb. Túžil nájsť nejaký bezpečný kút pre zvyšok noci a kúsok nábytku, na ktorom by sa mohol vyspať. Až k ránu sa mohol dostať z hradu bez toho, že by niekoho zobudil a vyvolal pozdvihnutie.
Pustil sa do úplne tmavej úzkej chodby. Prešiel okolo nejakého výklenku - a naraz sa ho zmocnil pocit, že niekto ide za ním.

Okamžite sa zastavil. Nie, Cholawický to byť nemohol. Kto teda? Profesor zadržal dych a čakal...
Ten druhý tiež čakal.

Profesor vykročil vpred - lenže ten druhý tiež. Skoliňský pridal do kroku - lenže aj ten druhý. Jeho dýchanie bolo zreteľne počuť. Keď profesor nečakane zahol do vedľajšej siene, zahol aj on.
Bolo v tom všetkom čosi nezmyselné, šialené alebo opité. Pohyby neznámej postavy boli neisté, nekoordinované, prudké a zároveň vrávoravé, akoby šlo o malé dieťa.
Bol to človek? Profesor opäť pocítil hnus a hrôzu sápajúcu sa mu po hrdle. Vtom ku nemu tá postava priskočila a lepkavou malou dlaňou ho chytila za ruku.
Súčasne sa ozval záchvat suchého stareckého kašľa.
Ten kašeľ profesor poznal. Počul ho už vo vlaku. Domyslel si, že je to knieža.
Knieža ho kŕčovito držal za ruku, snažil sa premôcť kašeľ a tisol hlavu do jeho saka. Nakoniec predsa len dokázal prehovoriť.

"Kto si?!" vypytoval sa naliehavo a kŕčovito pritom držal profesora za ruku. "Kto si?"
Triasol sa. V chabom svite od okna bolo vidieť jeho tvár a profesor musel konštatovať, že má pred sebou úplného blázna. Knieža naň upieral bojácny pohľad a výhražne mu mával prstom pred nosom.

"Nebojte sa, knieža," povedal Skoliňský mierne. "Upokojte sa, prosím."
"Kto ťa poslal?"
"Nikto ma neposlal."
"Neklam. Priznaj sa, že ťa poslal... No, daj mi znamenie! To on ťa poslal! Daj mi znamenie!"
"Aké znamenie?"
"Urobím hocičo, splním hocičo," šepotal horúčkovito, "len mi daj znamenie, že je to od neho! Čakal som toľko rokov!"
"Ale ja žiadne znamenie nepoznám!"
"To nie je pravda! Minulú noc som ho videl. Zjavil sa mi. Viem, že už sa nado mnou zľutoval. Daj mi znamenie a povedz, že mi odpustil, že už je koniec, že ma prepúšťa zo svojej moci, že už ma nebude trápiť..."
"Upokojte sa, prosím," povedal profesor - a snažil sa hovoriť čo najprívetivejšie a najpresvedčivejšie. "Upokojte sa. Som úplne obyčajný človek. Pán Cholawický ma pozval na večer. Zdržal som sa uňho, ale už odchádzam. Už idem."
"Že ťa pozval Cholawický? Sekretár? Tak ty mi ukladáš o život? Priznaj sa, že mi ukladáš o život! Záleží ti na mojom živote, čo? Tak sekretár ťa pozval a ty hovoríš, že mi neukladáš o život?"

Chvíľu ho od seba odstrkoval, chvíľu ho priťahoval, vpíjajúc sa prstami do zápästí jeho rúk.

"Upokojte sa, knieža, ja pána Cholawického skoro vôbec nepoznám!"
"Je to ničomník," vravel náhle blázon celkom iným tónom a nečakane k sebe profesora pritiahol takmer otcovským pohybom. "Pokiaľ ho nepoznáš, tak si naň daj pozor!"
"Čože jemu môže záležať na tom, aby ste umreli?" povedal len tak mimochodom profesor.
"Čože?! No to je mi úžasné! Proste zúri, že neumieram! On sa tu nudí a ponáhľa sa... ponáhľa sa k... no, to je jedno," prižmúril knieža oko, "a ja stále a stále nemôžem umrieť! Tu je naozaj nuda, smutno, chmúrne, temno, ba dokonca hrôzostrašne, a tak nieto divu, že muž mladý, elegantný, pekný, príjemný... Lenže ja nemôžem hrad opustiť."
"Prečo?"
"Proste nemôžem. Nemôžem ho opustiť predčasne. Je tu niečo... A ja pri tom musím byť. Rieši sa tu jedna vec... jedna vec... tam, tam," ukázal ku starej kuchyni, "a ja pri tom musím byť... až do konca... až do posledného dychu... pokým od toho nebudem oslobodený... Ale priznaj, že ty to vieš lepšie než ja. Prečo predstieraš, že nie? Priznaj sa, že ťa poslal on! Daj mi znamenie! Prečo ma trápiš?" vykríkol zúfalo. "Čo on nechápe, že keď budem musieť ešte čakať, Henrík ma zabije, pretože sa nudí?! Čo sa on nado mnou nemôže zľutovať? Odkáž mu to! Že mu to odkazujem!"

Odstrčil ho a s tým svojim stenaním zmizol v prítmí.

Vstával bledý úsvit a rozháňal temnoty, doposiaľ sa skrývajúce po kútoch a výklenkoch. Profesor sa vrátil do starej kuchyne, Cholawického nestretol. Miestnosť vyzerala v dennom svetle príjemne a jasne. To, čo zažil v noci, mu pripadalo nereálne. Zhasol lampu, stiahol matrac z postele, preniesol si ju do jednej zo vzdialenejších miestností, a tak, ako bol, oblečený, skoro hneď zaspal.

Bol taký unavený, že už nepočítal s komplikáciami v prípade, že by sekretár objavil, kam si presťahoval posteľ. Našťastie nespal dlho. Za niekoľko hodín sa prebudil. Pozrel na hodinky. Bolo osem ráno.
Prekonal svoj odpor, rýchlo sa vrátil do starej kuchyne, ľahol si na posteľ a čakal, kým príde Cholawický. Chcel, aby si sekretár myslel, že sa odtiaľ celú noc nehol.

Z románu Opętani (1939) Witolda Gombrowicza.

Do češtiny preložila Helena Stachová, vydalo vydavateľstvo Argo 2008.