Bertranda

Profesor Skoliňský kráčal čistinou cez les, ako na prechádzku, ale v skutočnosti preto, aby si ešte raz prezrel nedostupné múry, na ktoré bol zvedavý.

Kráčal pomaly, uvažoval, ako sa dostať dovnútra, a chvíľami s odporom odpľúval na lesný mach. Že sa tiež on, profesor a intelektuál, musí na staré kolená zaoberať takými vecami! Fuj, fuj! Všetko to môže skončiť blamážou! Cítil, že sa za lupiča práve nehodí.

A predsa bol presvedčený, že pravdu má on. Čože možno dopustiť, aby bolo také nesmierne bohatstvo a vynikajúce práce ľudského ducha vydané na milosť a nemilosť bláznivému aristokratovi?

U nás všetko prichádza nazmar! - hovoril si v duchu horko. - Ten poklad by predsa zväčšil národné bohatstvo! Čože to nie je rezerva rovnako hodnotná ako zlato? Národu nie je ľahostajné, aký osud tie predmety stretne. Aj keď dáme stranou ich duchovnú hodnotu. Aj keď sa obmedzíme len na stránku čisto finančnú.

Lenže u nás všetko prichádza nazmar. Každým dňom sa síce situácia zlepšuje, ale... Nazmar prichádzajú nielen obrazy, ale aj ľudia. Taký Leščuk! Čo životných síl je v ňom prepojených! Ale chlapec je nedisciplínovaný, nezorganizovaný, dalo by sa povedať - amorálny, nemravný. Môže vykonať niečo užitočné, ale práve tak aj niečo zlé... Podľa okolností.

A Maja? Rovnako tak. Úžasný živel, nespútaná rieka, ktorá vystupuje z brehov a zalieva polia, namiesto aby poháňala mlyny. Proste Visla...

A tie dve baby, jedna chudá, druhá tlstá. Jedna horúca, druhá sladká, ale obidve rovnako hlúpe. A radca Šimčik? No práve! Na jednej strane nezvládnuteľný živel, na druhej strane byrokracia, schematizmus, papierové zlepšováky, administratívne šikany. A obrazy na hrade zatiaľ podliehajú skaze...

"Fuj, to som sa zľakol! Dobrý deň, slečna! Kde ste sa tu vzali?"
Ten posledný výkrik bol adresovaný Maji, ktorú uvidel vychádzať z húštin oproti nemu. Pripadala mu neistá a zároveň vážna.

"To je dobre, že vás stretávam, pán profesor," vravela. "Chcela by som si vami o niečom pohovoriť."
"So mnou?"
"Áno. V súvislosti s... istou budovou, ktorá vás zaujíma."
Profesor nemal v úmysle nič zapierať.
"Aha," povedal a pozorne sa na ňu zadíval. "Pán Cholawický vám hovoril, že by som sa rád pozrel do hradu?"
"Viem to nielen od neho."

Niekoľkými slovami mu rozprávala o svojej včerajšej návšteve hradu a o Holšaňského výkrikoch.

"Henryk si nič nedomyslel a vyložil si to chvíľkovými halucináciami kniežaťa, ale ja som našla Leščukov vreckový nožík a došlo mi, že tam bol on. Henrykovi som to nepovedala, ale dnes som hovorila s Leščukom. Priznal sa. Vraj ste ho naviedli vy?"

Profesor stisol pery. Leščuk to teda vytáral! To sa dalo čakať.

"Slečna," povedal dôstojne, "nemám sa za čo hanbiť ani nemám čo skrývať. Skutočne by som sa rád dostal do hradu, ale moje úmysly sú čisté. Keby mi váš snúbenec nerobil ťažkosti, nemusel by som sa uchyľovať k takým fortieľom."

"No práve," povedala, "o tom by som s vami chcela hovoriť. Henryk tie veci nechce nikomu ukazovať."

"Takže vy o tom viete? To znamená, že tam nejaké veci sú?"

"Áno. Je tam niekoľko nábytkom zariadených siení... Ale ja to nedokážem ohodnotiť. Keby ste sa však na to chceli pozrieť, aby Henryk nevedel, zaviedla by som vás tam. Poznám tajný vchod. Nie je to žiadne riziko, nikto nás neuvidí."

Hľadel na ňu so vzrastajúcim údivom. Ako to? Ona mu to chce ukázať sama, a ešte k tomu tak, aby jej snúbenec nevedel? Čo to má znamenať?

Profesor pociťoval inštinktívnu nedôveru k dievčatám Majinho typu, ktoré ho desili svojim voľným spôsobom života, predčasnou dospelosťou a bezbrehou slobodou. Usiluje sa hádam o to, aby jej naletel? Ak chce Cholawický tie veci ukryť, prečo mu ich ona chce ukázať?
Maja stála pod stromom a žula steblo trávy.

"Viete, to je tak," povedala detinsky, akoby jej to nevdojak vykĺzlo. "Henryk počíta s tým, že bude po kniežati dediť, a preto som sa s ním zasnúbila. Ja potrebujem peniaze!" vyhŕkla netrpezlivo. "Mnoho peňazí! Keď nebude mať mnoho peňazí, nevezmem si ho, pretože ho neznášam!"

Vytreštil na ňu oči ešte viac. Čože? Cudziemu človeku oznamuje také dôverné veci? Ale v jej hlase znela úprimnosť.

"Neznášam ho! Ide mi na nervy! Môže mi byť ukradnutý! Vzala by som si ho, ale musím mať záruku, že bude mať naozaj veľký majetok. Počula som zvesti, že na hrade sú drahocenné veci, ale od neho sa nemôžem dozvedieť nič konkrétne. Bojím sa, že tie veci nemajú väčšiu hodnotu a že mi Henryk naschvál nehovorí pravdu, aby som ho neposlala k vode. On ma miluje," povedala mimochodom s určitou pýchou. "Ale ja mu neskočím na lep. Zavediem vás tam a vy sa na to pozriete. Vy tomu rozumiete, že?"

Naivný cynizmus toho dievčaťa pripadal profesorovi málo vierohodný. Bolo v tom všetkom niečo nepravdepodobné.

"Ale dieťa, čo to hovoríte? Vy ho nemilujete?"
"Nie. Je to podozrivý týpek. Ja vôbec nikoho nemilujem," vyhŕkla.
"Nikoho?"
"Nie! Ani matku, ani jeho, nikoho... Nieee, len seba!"

Vyslovila to "nieee" takým štýlom, že si profesor hneď spomenul na Leščuka. Aj jemu už bola dlhší čas nápadná zvláštna a nepostihnuteľná podobnosť tých dvoch. Ale tentoraz vystúpila ešte zreteľnejšie... až starý profesor ku svojmu údivu pocítil, že sa červená ako pivónia.

V tu chvíľu očervenela aj ona a ticho precedila cez zaťaté zuby:
"Nieee.. Nemilujem nikoho, len som niekomu podobná. Niekomu..."

Bolo vidieť, že s najvyšším úsilím premáha plač, ale slzy jej samé začali stekať po tvári a ústa sa jej prehli. Stala vzpriamene, nezakrývala si tvár, neskrývala hanbu.
Vzal ju za ruku.

"Ale pokoj, pokoj, dievča..."
"Vy tiež viete, komu som podobná.. Je to zlodej! Chcel mi ukradnúť peniaze zo skrine! Lenže ja som práve taká! Sme úplne rovnakí! Vy sa divíte, že vám to všetko hovorím? Prečo by som sa mala hanbiť, keď som úplne, ale úplne rovnaká?"
Profesor ju zdesene počúval a nenachádzal slov.

Teraz už ani trochu nepochyboval o tom, že všetko, čo mu to dievča hovorí, je pravda. Nenávidela svojho snúbenca. Chcela tie veci niekomu ukázať. Zverovala sa cudziemu človeku. Všetko to musela byť pravda, pretože... sa podobala Leščukovi. Aj keby mu povedala, že niekoho okradla, bol by jej uveril, pretože tá podoba s Leščukom menila inak slušnú a dobre vychovanú slečnu na dievča nevypočítateľné a výstredné.
Ako ním pohŕdala!

"Nemusíte ním pohŕdať!" šepol konečne a odišiel. Už to dlhšie nemohol počúvať, musel o tom popremýšľať. Len zmizol za stromy, Maja sa rozosmiala skoro nahlas. Nedokázala sa ovládnuť. Ten jej vlastný plač jej prišiel tak k smiechu!

A je to! pomyslela si. Teraz mu bude môcť tie veci ukázať. Henryk by mal byť spokojný. Profesor všetkému uveril.

Myslí si, že milujem Leščuka. Skvelé! Veď ma neubudne! Aspoň im môžem nahovoriť, čokoľvek budem chcieť. Lenže ja som... naozaj plakala - pomyslela si s údivom a otrela si tvár. - No, tá podobnosť ma predsa len dosť štve! Ale tým lepšie. Pokým som bola obyčajná, normálna slečna Ocholovská, nemohla som si dovoliť, čo si môže dovoliť slečna... ktorá je podobná Leščukovi!
"Aj tak som sa už zosmiešnila," zašepotala.

Keď sa vracala domov, stretla tlstú doktorovú v spoločnosti chudej úradníčky. Obe dámy stíchli, keď ju uvideli, akoby boli o nej práve hovorili.
To si Maja domyslela hneď, ako sa na ne pozrela. Tie kradmé, kontrolujúce pohľady už pár dní poznala. Došla ku nim s úsmevom.

"Nevideli ste Leščuka, dámy?"
"Nie!" zvolala doktorová. "Prečože, drahúšik? Chcete si zahrať tenis?"
"Ale nieee, len som sa s ním chcela porozprávať."

Povedala to ľahko, ale drzo, kochala sa tým, ako tie slová na obe ženy zapôsobili. Vedela, že "podobnosť" dáva jej odpovedi zvláštny zmysel. Akonáhle odišla, doktorová si s úradnicou vymenili významné pohľady.

Obe boli presvedčené (hoci na to žiadne dôkazy nemali), že medzi tým dievčaťom a trénerom je nejaký vzťah, a to, že pre takého tvrdenie nemali vôbec žiadne konkrétne dôkazy, len prehlboval ich intuitívnu istotu.

Rovnakého názoru bol nakoniec aj profesor. Ten však po rozhovore s Majou neváhal použiť slovo "láska". Senzačné chovanie slečny Ocholovskej počas ich rozhovoru ním otriaslo natoľko, že na hrad skoro zabudol.

Vôbec nepochyboval o tom, že buď už sa do trénera šialene zamilovala, alebo sa k tomu schyľuje.
Zvláštne! - pomyslel si. - Že ma to tiež nenapadlo hneď! Tí dvaja sú predsa pre seba ako stvorení! To nie je len podoba, to je zhoda, akási vnútorná zhoda typov - niečo, čo ich napriek všetkému k sebe priťahuje. Našli sa! Také veci sa stávajú zriedkavo, ale keď sa stanú, nedá sa proti tomu nič robiť. Je to Romeo a Júlia! To by som rád vedel, či on už... No určite! To je ale avantúra! Úbohá pani Ocholovská!

V nej sa bije ambícia s fatálnou príťažlivosťou - pomyslel si o Maji. - Je chúďa tou ich "podobnosťou" zdesená, a ešte viacej možno tým, že sa nevdojak tej podobnosti podvoľuje. Ona ním pohŕda. Ako že to povedala, zlodej? Naozaj jej chcel niečo ukradnúť? To ju ponižuje, pripravuje ju to o dôstojnosť - a taký neuvedomelý, pokorujúci pocit ju môže dohnať k hrozným veciam, najmä pri jej povahe!
No áno, ale čo ja mám robiť? Využiť jej ponuku a ísť na hrad? Vylúčené! Do niečoho takého sa nesmiem púšťať. No áno, lenže tým padne jedinečná príležitosť prezrieť si hradné starožitnosti, ktoré predsa len - ako hovorila - na hrade sú!
Profesor sa po úvahe rozhodol, že pôjde. Možnože situáciu preceňoval. Neskôr bude ešte dosť času rozmyslieť si, ako a nakoľko môže Maji pomôcť.

Po večeri naňho mrkla a za chvíľu sa zišli v lese pred vchodovou bránou.
"Tak ideme," povedala.

Mesiac svietil. Voda medzi rákosím sa leskla. Podnožie hradu bolo zahalené hmlou.
Niekoľkokrát sa pokúšal s ňou začať rozhovor, ale odpovedala jednoslabične, bola mĺkva a tajomná. Profesorovi tá situácia pripadala stále podivnejšia - tá zamračená dievčina ho vedie k hradu, ktorý sa v nočnej tme zdá väčší a väčší. Ale čím boli k hradbám bližšie, tým viac bádateľova zvedavosť vzrastala.

Previedla ho podzemnou chodbou. Konečne boli vo vnútri! Profesor stúpal po úzkych schodoch do siení v prvom poschodí. Maja ho viedla tak, ako sa s Cholawickým dohovorila, to znamená východným a severným krídlom, teda čo najďalej od izieb, kde býval on a knieža. Šli ticho.
Profesor si rýchlo zvykol na tmu, z okien dopadalo dovnútra predsa len trochu mesačného svitu. Ale miestnosti boli prázdne, otlčené, zničené...

Stopy po renesančnom frýze nad dvermi, vrchol klenby alebo zvyšky rozboreného krbu nasviedčali, ako býval kedysi tento interiér, tak brutálne obdarený, ušľachtilý.

Pristúpil k oknu a niekoľko minút si prezeral atiku nádvoria a proporcie podlubia. Maja ho zvedavo sledovala. Mala síce iné starosti, ale aj tak sa na ňu preniesla vášeň znalca.

Profesorova tvár akoby zmúdrela, bol bdelý a napätý. Chvíľami úplne zabúdal, že by mal byť opatrný, inokedy sa zas vydesene obzeral za seba. Jeho pozornosť priťahovali určité architektonické detaily miestností, zdanlivo bezvýznamné, ale žiadne veľké nadšenie neprejavoval.

Až keď sa ocitli v miestnôstkach najstaršej časti hradu, malých a úzkych, s príšerne hrubými a vysoko klenutými múrmi, párkrát uznanlivo zamľaskal.
Otvorila zamknuté dvere vedúce do rady ôsmych renesančno barokových siení, kde stál nábytok, a rozsvietila petrolejku na neveľkom guľatom stolíku.

"Tu sú tie veci," povedala.
V kúte zašuchorila krysa.
Profesor od rozčúlenia zalapal po dychu. Prešiel pohľadom po celej miestnosti, akoby chcel jej obsah vypiť jedným dúškom. Ale neurobila naň veľký dojem. Zrejme bola kedysi prestavaná z dvoch menších miestností, pretože veľmi sčernelý strop sa delil na dve časti, uprostred podopreté dosť mizerným stĺpom. 

Došiel k stolíku, na ktorom stála lampa.

"To je Boulle," zahundral a prezeral si inkrustácie.
"Čo znamená Boulle?"
"To je francúzsky majster z osemnásteho storočia. A to kreslo? To je takzvaná sedia Savonarola, pätnáste storočie, jedno z najstarších kresiel sveta. Viete, vtedy ľudia kreslá skoro vôbec nepoznali. Sedávali si na truhly, ako je táto, nádherná, František I., alebo na lavice zapustené do stien, ku ktorým pristavovali stoly. Pozrite, tamtá truhla je ešte gotická. Ako sa sem tie veci dostali?"
Dotkol sa drevorezby a sykol, akoby sa spálil. Truhla bola odspodu prežraná od krýs.
Pomaly prešiel okolo starožitných flámskych a vlašských sekretároch a gdaňských skríň stojaich pri stene. Pozrel sa na strop.

"To nič nie je," vyhlásil pohŕdavo. "Mizerná baroková mazanica. Kde sú obrazy?"
"V ďalších miestnostiach."

Maja chytila lampu a profesor si pomáhal baterkou. Prešli do ďalšej obrovskej miestnosti so šiestimi oknami.

"Nie je vidieť svetlo v oknách?"
"Nie, tieto okná vôbec nie sú z obytnej časti hradu vidieť. Tak či tak som zakryla lampu od okien papierom."

Došiel k plátnam, ktoré tu Cholawický nechal, pretože ich považoval za celkom bezcenné. Boli to skutočne príšerné gýče, naplácané tak nehorázne, že sa Maja divila, že profesor skúma každý obraz tak starostlivo. V jeho výraze sa zračilo stále väčšie sklamanie.
"No, tu nič nie je. Poďme ďalej."

Rozhliadol sa po stenách. Maja sa bála, že si všimne stopy, ktoré na múroch zanechali zložené obrazy, ale taký pozorný profesor nebol. Potom pristúpil k starému, skoro úplne sčernelému plátnu veľkých rozmerov - akejsi biblickej scéne, na ktorej boli viditeľné len tváre - a zahľadel sa naň ako uhranutý. Posvietil si baterkou zo strany - a z obrazu vyzreli spotvorené línie, naivne namaľované ruky a tuhé záhyby šiat.

Usmiala sa:
"To je ale karikatúra!"

Profesor si teraz obraz prezeral odspodu a jemne prechádzal prstami po jeho povrchu. Vybral lupu a prezeral si drsné farby.

"Nono," zahundral.
"Čože?" spýtala sa.
"Prvotriedne! Buď sa poriadne pletiem, alebo... Hm, moment..."
"Ako to?" spýtala sa prekvapene. "To je dobrý obraz?" 
"Ako by som vám to mal povedať? V celom Poľsku nie je ani jediný obraz, ktorý by bol z polovice taký dobrý ako tento."
"Ale to nie je možné!"
Žasla. Je hrozné, že tu Henryk nechal práve tento obraz! Ale koho by to napadlo! Taká príšernosť!

Profesor si začal horúčkovito prezerať miniatúrne portréty, okolo ktorých predtým prešiel bez povšimnutia, a vytiahol z nich jeden v obyčajnom zlatenom rámiku.
"Toto mi vyzerá na Tiziana!"
"Čože?
"Tu sú naozaj poklady!"
"Počkajte. Hneď sa vrátim."ˇ

Maja sa rozbehla za Cholawickým.
"Všetko márne!" zvolala od prahu.
"Čo sa stalo?"
"Ukázalo sa, že tie najhoršie obrazy, čo si tam nechal, sú vzácne diela! On tam objavil Tiziana a ešte niečo!"
"Nemožné!"

Cholawický bol otrasený. Na jednej strane sa všetky jeho nádeje potvrdili - na hrade boli poklady! Ale na druhej strane hrozil profesorov objav nečakanými komplikáciami.

"Čo teraz budeme robiť?"
"Musíme toho človeka nejako zneškodniť. Teraz už je naozaj nebezpečný."

Uvažoval.
"Alebo..." zahuhlal a potom sa opatrne rozhliadol po izbe.
"Čo?" spýtala sa zvedavo Maja. Ale Cholawický sa len zasmial, ako by ho pobavila vlastná myšlienka.
"Nič. Musíme sa s ním proste dohodnúť. Nemá zmysel pred ním skrývať pravdu. Musíme ho na hrade zdržať. Keď už všetko vie, tak nech nám obrazy aspoň skatalogizuje a ohodnotí. A ja získam čas. Nejako to zvládnem."

Profesor sa nesmierne podivil, keď uvidel vedľa Maje Cholawického. Ale ten hneď pristúpil k veci.
"Tak už viete, že na hrade sú drahocennosti?"
"Viem..."
Profesor neprestával gúľať očami za okuliarmi.
"Iste si myslíte, že mi záleží na tom, aby sme túto skutočnosť utajili."
"Áno, to si myslím."

Cholawický sa zasmial.

"Tak to sa teda mýlite! Tak nemorálne moje intencie nie sú," povedal ironicky. "Knieža mi proste odkázal ako mysločské nehnuteľnosti, tak hnuteľnosti, a ja by som sa rád vyhol zbytočným ťažkostiam a procesom pre prípad, že by sa vzdialenejší príbuzní dozvedeli, že dedičstvo je väčšie, ako si ľudia všeobecne myslia. Ako vidíte, som úplne v poriadku a konám v duchu toho, čo si knieža praje. Je to len obyčajná opatrnosť, aby som sa vyhol zbytočným šikanám. Mohli by ste mi dokonca preukázať službu, pretože ako vidíte, sám by som si s tými starožitnosťami nevedel rady. Potrebujem znalca, ktorý by to skatalogizoval a ohodnotil. Som rád, že vás Maja priviedla. Rád by som vám niečo navrhol."

"A čože?"

"Ak mi sľúbite, že zachováte absolútnu diskrétnosť, pozval by som vás na niekoľko dní na hrad a vy by ste si všetky tie veci prezreli. Ale mám podmienky. Primo - diskrétnosť. Secundo - museli by ste tu bývať. Viete, knieža je v hroznom nervovom stave a neznáša na hrade cudzích ľudí. Keby ste sem dochádzali, mohol by vás spozorovať, a tiež by si to mohli všimnúť v penzióne. A takto v Polyke poviete, že idete do Varšavy, a tu vám dáme izbu niekde bokom. Hrad je veľký a nebude ťažké utajiť vašu prítomnosť, pokým svoju prácu nedokončíte. Môžem vám konieckoncov ukázať ešte ďalšie obrazy," povedal.

Profesor zaváhal. Takú ponuku nečakal. A ešte k tomu by mohol stráviť niekoľko dní na hrade v priazne tohto pána, aby knieža nevedel. Vysvetľovanie Cholawického znelo síce veľmi prijateľne - dalo sa pochopiť, že sa nechce handrkovať s príbuzenstvom - ale profesor mu proste neveril. A tá prázdnota, tie rady siení, to hradné ticho...

Profesorovi bolo jasné, že ho chcú oklamať. Ako "Tizian", tak druhý obraz, ktorý objavil, boli v skutočnosti mazanicami nejakého anonymného gýčiara z čias pred sto rokmi. Podľa stôp na stenách videl, že časť obrazov bola odnesená, a tak využil Majinu a Cholawického neznalosť, aby ich lesť zmaril. Sekretárova ponuka, že mu ukáže "aj iné obrazy", ho teraz naplnila nádhernými nádejami.
To rozhodlo.

"Zostanem," povedal.

Z románu Opętani (1939) Witolda Gombrowicza.

Do češtiny preložila Helena Stachová, vydalo vydavateľstvo Argo 2008.