Bertranda

Keď však vyšla z lesa na kraj veľkých zámockých mokradí, trochu ju zamrazilo. Bola to smutná krajina.

Biele chumáče hmly sa ťahali nad rozliatymi vodami, nad bažinami porastenými rákosím, nad nízkymi krovinami. Bez konca sa ťahala tá zmiešanina pozemských živlov, vody a hmly, zrak v nej tonul a nemal sa na čom zachytiť.

Hmla sa rozprestierala takmer až ku hradbám, osamelým a vznešeným ako vždy. Štekot psov v diali znel hrôzostrašne, ako hlas utrpenia.

Maja sa nebála ničoho, čo ju v živote mohlo stretnúť, ale bála sa smrti. A prázdny, neobývaný hrad uprostred vôd, hmiel a blát pre ňu znamenal smrť - bol dokonávajúcim bytím odsúdeným k záhube, zošaleným z vlastnej veľkosti, rozpadajúcim sa pod ťarchou vekov. Bola to dohasínajúca staroba.
Nie bez úzkosti zahliadla osamelé svetielko v okne nárožnej veže. Napriek tomu vykročila vpred.

Šla teraz po hrádzi a náhle ju ovanula charakteristická vlhkosť hmly. Tu si musí dať pozor. Ľahko by si mohla spliesť cestu a nájsť smrť v zradnej podmoknutej pôde, miestami nezreteľne prechádzajúcej do bažiny.

Až po trištvrte hodinovej ťažkej chôdzi došla k úbočiu vrchu, na ktorom sa týčil hrad. Len v tej absolútnej rovine, z ktorej vyrastal, mohol byť ten vrch nazývaný vrchom. V skutočnosti to nebol pahorok vyšší ako päťdesiat metrov. Aspoň sa jej tam prestalo lepiť blato na nohy.

Zblízka vyzeral hrad v hmle ešte rozprávkovejšie - bolo čosi nepravdepodobné v tej fantastickej stredovekej budove s jej arkiermi, cimburiami, strielňami a vežami so slamenou strechou. Tu a tam bolo v stene vidno obyčajné okienko ako v obytnom dome. Neštýlové, škaredé detaily zvýrazňovali starobu plesnivejúcej stavby.

Maja teraz kráčala veľmi opatrne. Čím vyššie stúpala, tým viacej hmla redla, preto bolo v mesačnom svetle dobre vidieť jej postavu.

Našťastie sa pred ňou vynorilo húštie - práve tu bol vstup do podzemnej chodby, ktorá ústila do jedného z hradných sklepov.

Cholawický ju týmto tunelom kedysi previedol skôr pre zábavu než s vážnym úmyslom. Pôvodné vyústenie chodby bolo omnoho ďalej v lese, ale bolo od nepamäti nepriechodné. Ktosi z neskorších majiteľov hradu spojil chodbu s vonkajším svetom na tomto mieste, dokonale zamaskovanom húštinou a takmer nedostupnom.

Prečo? - pomyslela si Maja. - Chodila hádam tadiaľ za ním nejaká žena?

Predierala sa húštinou, až došla k úzkym schodom. Rozsvietila baterku. Bola v tmavej priehlbine a všade okolo nej kvapkala voda. Šla, ako mohla najrýchlejšie, len krysy pred ňou utekali. Tak došla k ďalším schodom, ktoré tentokrát viedli nahor, a ocitla sa v klenutom sklepe. Cholawický k nej priskočil.

"Ďakujem ti," zašepotal.

Musela si oddýchnuť. Tá cesta bola predsa len nervovo vyčerpávajúca. Odviedol ju po točitých schodoch hore.
Prešli niekoľkými prízemnými miestnosťami, úplne zničenými a prázdnymi, až došli ku schodom takým úzkym, že sa po nich mohol pretiahnuť nanajvýš jeden človek.
Ešte nejaká obrovská sieň, prázdna a studená - a vstúpili do menšej izby, osvetlenej petrolejkou. V krbe dohasínal oheň. Dve skrine, stolík, pár stoličiek, v kúte posteľ - sparťanské zariadenie nič viac neobnášalo. Ale bola to miestnosť obývateľná, a tak sa v nej Maja zastavila s pocitom úľavy.

"Ty piješ?" opýtala sa, keď uvidela na stole niekoľko fliaš.
Došiel ku dverám a pootvoril ich.

"Musíme byť ticho," vravel polohlasne. "Uvedomuješ si, kde si? Táto izba je asi tak v polovici južného krídla. Šesť veľkých sál ho delí od izby kniežaťa, ktorý je v takzvanej Dorotke, teda v juhozápadnej veži. Zámerne som nechal dvere pootvorené, lebo nikdy neviem, kedy môže vyjsť von. Keby k tomu došlo, musela by si zbehnúť dole. Komorník Gregor býva úplne inde."

"Obdivujem tvoje nervy," povedalo dievča započúvané do strašného ticha.

"A potom sa divíš, že pijem!" vybuchol. "Keby som nepil, zošalel by som ako ten starec. Nemáš poňatia, čo to je, žiť vo dne v noci na tomto prekliatom mieste a byť vystavený všetkým rozmarom toho šialenca! ale už to nebude trvať dlho."

Posledné slová vyslovil s takou radosťou, že sa Maja otočila od ohňa.
"Je to s ním už také zlé?" spýtala sa.

"Áno," odvetil. "Jeho nervový stav sa očividne zhoršuje, dôkazom je jeho telesná slabosť. Keď som sa včera v noci vrátil z Polyky, urobil mi hroznú scénu, plakal a fňukal, že ho opúšťam... Nebudem teraz môcť z hradu odísť ani na hodinu, nemôžem sa odtiaľto ani hnúť. Ale to už nepotrvá dlho. A potom si budeme užívať!"

Pritiahol ju k sebe.

"Vedel som, že prídeš! Ani na chvíľu som neuveril, že by si sa so mnou mohla pohádať naozaj. Záleží ti na mne! Musí ti na mne záležať, keď si rozumieme! Obaja sme rozumní, chytrí a odvážni. Sme ideálna dvojica! Keď sa my dvaja do niečoho pustíme, musí sa to podariť! Ja som presne ten človek, ktorého ty potrebuješ! Nebudeme si predsa navzájom kaziť náladu malichernosťami."

Ľahko vykĺzla z jeho objatia.
"Len aby si sa nesklamal," povedala. "Myslím tým knieža. Ten človek predsa nie je celkom pri zmysloch."
"Závet podpísal. Nemá žiadnych dedičov ani príbuzných. A rozhodne nebude nič meniť."
V tej chvíli Cholawický zbystril.

"Mal som dojem, že ma volá. Nevieš si predstaviť, ako ma od toho návratu z Varšavy unavuje. Strašne ho to zmohlo, zostarol o desať rokov. Áno, závet už podpísal a nikto nemá formálny dôvod ho napadnúť. Komu by sa konieckoncov chcelo zaplietať do procesu. Nehnuteľnosti sú zadĺžené, jedine ja viem, že sa z jeho statkov dá ešte niečo vyraziť. Všetci si myslia, že už je úplne na mizine. Tak čo, hneváš sa?"

Vzal ju za ruku, ale prudko ucúvla.
"Čo je?" spýtal sa a zvraštil obočie.
"Nič."
"Nemiluješ ma?"
"Nie."
"Tak prečo si prišla?"
"Z obchodných dôvodov."

Zasmial sa. Toto sa mu páčilo. Mal rád ten jej ostrý a bezohľadný tón, tým si ho omotala okolo prsta. Ani na chvíľu nepochyboval, že ho miluje, vedel, že on to so ženami vie. Ale páčilo sa mu, že sa Maja nikdy neprestáva ovládať a neutápa sa v sentimentalite.

Ona zasa vedela, aký je sebaistý, a tým s väčším potešením mu hovorila to najhoršie. Bola jej nakoniec stokrát milšia tá chladnokrvnosť, triezvosť a otvorenosť v ich vzťahu, ako tá strašná trápna chvíľa v skrini, kedy bola namäkko.

Zasa ju vzal za ruku, tentoraz mu ju nevytrhla. Ale spomienka na Leščuka ju náhle ovládla s takou silou, že zbledla, zavrela oči a druhou rukou sa kŕčovito chytila stola.

"Miluješ ma!" zašeptal a pritiahol ju k sebe. "Miluješ ma!"
"Nechaj ma tak!" vykríkla.
O chvíľu započuli slabé volanie: "Henrík! Henrík!"
Ten starecký hlas vibrujúci z množstva prázdnych miestností ju vydesil.
"To je knieža," zasykol. "Musím ísť. Počkaj tu na mňa."

Chvatne odišiel. Maja zostala sama. Sadla si a nejaký čas upierala pohľad na dohasínajúci oheň v krbe, v odraze ktorého jej tvár zružovela.

Až keď odišiel, pochopila, že dlhší pobyt na tomto mieste je aj pre silné nervy skutočne dosť vyčerpávajúci. Ani nočný les, ani podzemná chodba v nej nevzbudili taký nepokoj ako to dlhé množstvo neobývaných miestností.

Jej nanajvýš vydráždené zmysly vnímali každý šelest doliehajúci sem z najvzdialenejších zákutí budovy, ktorá žila vlastným životom. Niečo sa tam drolilo... niečo občas zaškrípalo... v pootvorených dverách sa objavila veľká krysa, ale hneď zasa zmizla.
Bože, prečo som sem chodila? pomyslela si.

Začínala sa báť nielen hradu, ale aj svojho snúbenca. Až doposiaľ o jeho tunajšom pobyte príliš nerozmýšľala. Vedela, že je sekretárom kniežaťa a jediným človekom, ktorého ten starý podivín znáša, teda okrem starého komorníka Gregora. Vedela, že Cholawický dúfa, že po kniežati zdedí väčší počet statkov, zvyšok mysločského majetku, ktoré nebolo také zruinované, ako sa všeobecne súdilo. To všetko sa dalo vydržať. Jej snúbenec bol človek tvrdý a bezohľadný, ale v podstate slušný.

Mohol predstierať, že má knieža rád, aby sa zmocnil jeho majetku, ale nebol by hádam schopný urobiť nič... nič také, k čomu by človeka navádzalo ponuré a démonické ovzdušie hradu.

Kto sa tu zdržiaval dlhšie, toho naozaj museli ovládnuť myšlienky na zločiny a skutky kruté a vražedné. Kto tu chcel vydržať, musel byť úžasne odolný a silný.

Maja si uvedomila, že silu Cholawického až doteraz nedoceňovala. Mierne ju zamrazilo. Nazrela pootvorenými dvermi do vedľajšej miestnosti. Bola tam tma, len od okien sa vinul slabý odlesk. V kútoch šramotili krysy a vanula z nich prázdnota. Započúvala sa do hradu, do širokého registra tajomných šepotov a šelestov. Vonku pred oknami krúžili netopiere.

Tie múry majú najmenej pol druha metra - pomyslela si.
Vtom v diaľke bleslo svetlo. Rýchlo cúvla.
To sa Cholawický vracal od kniežaťa. Za chvíľu sa objavil s baterkou v ruke.

"Tak čo?" spýtala sa.
"Nič. Podriemuje celú noc a celý deň. Každých pár hodín sa budí a volá ma, aby sa presvedčil, či som ho neopustil."
"To ku nemu musíš chodiť aj v noci?"
"Isteže! Ale už to nepotrvá dlho," nalial si pohárik. "Nechceš tiež?"
"Nalej mi," povedala.
Vzal do ruky fľašu, ale strnul s pohárom v ruke. Zbledol.
"Čo je ti?"
"Psst... Na hrade niekto je."
"Kde?"
"Ticho. Mám dobrý sluch. Určite tu niekto je. Niekto cudzí."
Ruka sa mu začala triasť, až sa nápoj z pohára vylieval. Napla sluch, ale nič zvláštne nerozoznala.
"To sa ti len zdá," šepla, ale on sa na ňu neprítomne pozrel.
"Určite... Určite tu niekto je..."

Vtom sa zachveli obaja. V tichu počuli desivo zreteľný hlas kniežaťa - päť alebo šesť rozdierajúcich, piskľavých výkrikov nabitých šialenstvom:

"Fraňo! Fraňo! Fraňo! Fraňo! Fraňo!"

"Čo je to?" zvolal Cholawický. Chytil browning a baterku.
Maja sa rozbehla za ním, sama by tu nezostala za nič! Prebehli prázdnymi sálami. Cholawický dobehol k izbe kniežaťa a zmizol za dverami.
Započula jeho upokojujúci hlas a ťahavé, chrapotavé, bezmocné starecké pridúšanie, ktoré sa zmenilo v kašeľ. Vtlačila sa do okenného výklenka, aby ju nikto nemohol prekvapiť zozadu. A opäť počula stenanie:
"Fraňo! Fraňo!"

Cholawický sa vrátil, ale dal jej rukou znamenie, aby počkala, a rozbehol sa dovnútra do hradu. Objavil sa až da dlhší čas a v jeho tvári sa zračilo vážne znepokojenie.
"Niekto tu bol. On niekoho videl! Preto kričal. Ten niekto zrejme vošiel do jeho spálne, prebudil ho, a keď knieža začal kričať, ušiel. Musel to byť nejaký chlapec. Knieža má takú mániu, vidí v snoch nejakého Fraňa. Tu je nakoniec dôkaz, že tu niekto bol. Pozri, našiel som vreckový nôž."

Položil na stôl malý skladací nožík s množstvom ostrí.
Hneď ho poznala. Takým nožíkom si Leščuk včera po obede lúpal jablko.
"Vidíš?"
Okamžite odvrátila pohľad, a až v tom momente si uvedomila, že to robí naschvál, aby Cholawickému nemusela prezradiť, čí je to nožík. Nie, to už je priveľa!
"Ja viem, čí je to nôž," povedala zlostne sama sebe navzdory. "Leščukov."
Trhol sebou.
"Vážne? Si si istá?"
"Jedine že by mal rovnaký."
"Potom je to ešte horšie, ako som si myslel."
Usmiala sa:
"Nepreháňaš?" spýtala sa výsmešne.
Bola pripravená na ďalšiu žiarlivú scénu a dokonca ju chcela vyprovokovať. Ale Cholawický k jej veľkému údivu len zahundral:
"Ty vôbec nič nechápeš. Poď so mnou."

Viedol ju rovnakými sálami, ktorými prišli, ale ešte pred izbou kniežaťa odbočil vpravo do bočnej galérie. Bola to galéria dlhá a hlavne vysoká. Maja v chabom svetle baterky uvidela na klenbe stopy akejsi poškodenej maľby. Potácali sa po deravej kamennej podlahe, prešli malým ambitom a z neho odbočili vľavo. Cholawický odomkol ťažké dubové dvere.

Maju ovial dusný vzduch. Cholawický rozsvietil baterku.
"Pozri," povedal.
Veľká klenutá sála s jedným stĺpom uprostred pôsobila preplneným dojmom, tak veľmi kontrastovalo jej zariadenie s tým, čo videla až doteraz. Pozdĺž klenby sa ťahal široký fryz, tu a tam zotretý, predstavujúci vojnové výjavy. Steny boli pokryté gobelínmi a na podlahe ležali dva perzské koberce zašednuté prachom.

Pri stenách stáli ťažké renesančné skrine a vyrezávané truhlice, tiež pokryté prachom, akoby sa ich sto rokov ľudská ruka nebola dotkla Niekoľko menších obrazov dopĺňalo celok, ktorý nepôsobil dojmom žiadneho luxusu, skôr dojímavej melanchólie zbierky opustených vecí.

"A čo z toho?" spýtala sa, prezerajúc si vyrezávané erby nad krbom.

"To, že sa tu už dva roky obetujem pre tieto prekliate krámy! Doteraz som ti to nehovoril, načo. Mysločský veľkostatok je skutočne v troskách, ani čert z neho nič nevymámi. Naproti tomu mám dojem, že v týchto krámoch väzia milióny. Milióny!"

"Toto že má cenu miliónov?" ohrnula pery. "Vážne?"

"No, nie som si tým tak celkom istý!" vybuchol. "Ja tomu nerozumiem. Jedine dobrý znalec by dokázal ohodnotiť napríklad takýto obrázok. Sú to určite autentické starožitnosti, ten nábytok tu stojí dvesto rokov. Ale či má cenu niekoľkých desiatok tisíc, alebo niekoľkých desiatok miliónov, to teda neviem..."

"Niekoľkých desiatok miliónov?!"

"Áno! Dá sa tak súdiť. Aspoň sa o tom po hrade povráva. Raz mi Gregor, ten komorník, čo pamätá ešte otca dnešného kniežaťa, niečo také hovoril. Povedal, že kým sa starý knieža zbláznil, chcel vyviezť do cudziny niekoľko obrazov, aby mohol splatiť hypotéku. Tiež som o tom našiel zmienku v listoch, ktoré tu knieža zanechal - zmienku síce dosť nejasnú, ale zmienku. Aj ten môj starúšik má k tým veciam podivný vzťah, povedal by som šelmovský, akoby predo mnou tajil ich hodnotu. Blázni bývajú zlomyseľní. Hovorím ti, že mám vážne dôvody si myslieť, že ani všetky mysločské statky dohromady by nezaplatili, čo obsahuje táto sála. A takýchto sál je tu osem."

"Tak prečo si nevezmeš nejakého znalca?" spýtala sa užasnutá dievčina.

"Nie som na hlavu padnutý! Mám si zobrať obchodníka, aby to niekde vytáral? Druhý deň by boli plné noviny správ, že na mysločskom hrade boli objavené poklady. Vrhli by sa na nás veritelia, príbuzní, prosto všetci, ktorí ma teraz nechávajú na pokoji. Hrám hru príliš delikátnu na to, aby som si mohol dovoliť takú senzáciu. Pár krát ma už napadlo, že zaveziem niektorý z tých obrazov do Varšavy a nechám ho oceniť. Ale keby som náhodou vybral obraz príliš dobrý, dielo nejakého majstra, zasa by z toho bola senzácia a nemohol by som sa spoliehať na ničiu diskrétnosť. Sám tým obrazom nerozumiem. Nie, nemôžem sa vydávať na milosť a nemilosť nejakých handliarov a odborníkov, sám dobre viem, že nepoznajú brata, keď vyčmuchajú tovar, a ešte k tomu dobrý tovar! Som radšej opatrný. Radšej dám tie veci oceniť, až keď budem ich pánom a majiteľom!"

Hlas sa mu chvel. Pochopila, aké si robí násilie, keď okolo seba tie predmety denne vidí a po celý ten čas sa z opatrnosti zdráha svoje pochybnosti vyjasniť. Končekmi prstov sa dotkol jedného plátna.

"Nie, nie, to musí mať ohromnú cenu," zašepotal, "ohromnú! Koľko? Čo myslíš? Trebárs práve tento obrázok má cenu dvesto, tristo tisíc? A ten koberec?"

Napadlo jej, že keby sa náhle dozvedel, že to sú bezcenné kópie, zbláznil by sa. S hrôzou pozorovala, ako je bledý.

Mala zo svojho snúbenca stále väčší strach. Ako inak vyzeral v Polyke - a ako inak vyzerá tu na hrade! Vydesila sa toho, čo hovoril. Celá tá záležitosť tiež vyzerala celkom inak, ako si doteraz myslela. Nešlo o statky, ale o nábytok.

"Prečo si mi o tom nikdy nepovedal?" spýtala sa.

"Nechcel som ťa do toho zasväcovať. Čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie. Teraz ti to hovorím preto, že jedine tebe môžem veriť, a viem, že sám už to ďalej neunesiem! Uvedomuješ si vôbec, čo pre mňa znamená nočná návšteva toho chlapca?" vybuchol. "Najmä keď ten profesor býva u vás."

"Profesor?!"

"No áno! Veď je to znalec, kunsthistorik! Čože si myslíš, že k vám prišiel len tak pre nič za nič? Na letný byt? Kdeže, určite niečo vysliedil. Už za mnou prišiel, že by si rád prezrel hrad."
Starostlivo zavrel dvere. Pozrela sa z okna a zastavila sa. Hradné nádvorie, lemované pavučinou napoly zrútených ochodzí, vyzeralo v mesačnom svetle ako sen. Začínala v tie poklady veriť.

Ale Cholawický ju prudko chytil za lakeť:
"Ideme!" hlesol.

Vrátili sa do jeho izby.
"Musíš mi pomôcť! Nezabúdaj, že to nie je len moja vec! Je to vec našej budúcnosti!"
"O čo ti ide?"
"Musíš zistiť, či Skoliňský niečo tuší. Bol to určite Leščuk? Pokiaľ áno, tak čo tu chcel? Nekonal na objednávku Skoliňského? To je to najdôležitejšie! Urob všetko, aby si sa to dozvedela. Ten chlapec ti to povie!"
"Prečo by mi to mal hovoriť?"
"Ty sa s ním ľahšie dohovoríš ako ja," zahundral a jeho pohľad vysvetľoval, ako má tie slová chápať. No určite, veď je mu podobná!

Opýtala sa posmešne:
"Ty už zase žiarliš?"
"Netáraj nezmysly!" vybuchol. "Nezapáraj, nemám na to náladu. Nikto iný ako ty to neurobí. Musíš z neho vyraziť všetko, čo sa dá..."
"Ale ja nechcem!"
"Čože? Čože? Ty nechceš? Prečo? Ani takú maličkosť pre mňa neurobíš? To mám všetko robiť sám? Prečo nechceš?"
"Nechcem!"
Otočila sa, aby jej nevidel do tváre. Pomyslenie, že by bola nútená zblížiť sa s Leščukom a prinútiť ho, aby sa jej zveril, sa jej absolútne priečilo. To sa s ním ako má priatelíčkovať?
"To odo mňa nechci," povedala ticho.
"Prečo?"
"Iste chápeš, že po tom, čo si mi včera povedal, s ním nechcem hovoriť, zvlášť o takých veciach a takým spôsobom."

"Ty si sa zbláznila! Čo ti záleží na nejakom Leščukovi? Pre teba by mal byť nula, vzduch! Keby pre teba naozaj nič neznamenal, tak by si sa nehanbila, ani keby ti celý svet hovoril, že sa naňho podobáš! Čo ťa po tom?"

"No dobre. Porozprávam s ním."
"Ale chytro!"
"Budem sa snažiť. Chytro."
"A opatrne, aby mu nič nedošlo."
"Budem sa snažiť. Opatrne."
"Prídi sem zajtra o rovnakej hodine. Ak budeme vedieť niečo konkrétne, zvážime, čo ďalej."
"Neviem, či sa do zajtrajška niečo dozviem."
"Ale určite príď! Je hrozné, že tu som ako vo väzení."

Z románu Opętani (1939) Witolda Gombrowicza.

Do češtiny preložila Helena Stachová, vydalo vydavateľstvo Argo 2008.