Brat a sestry
Obraz desiaty
Na scéne čierny horizont. Zelený trávnik. V tieni jablone spí Franz. V čiernej veste a bielej košeli s vyhrnutými rukávmi. Okolo ide Ottla v obyčajných vidieckych šatách, v šatke. Zastaví sa nad spiacim, nakloní sa a hľadí mu do tváre... Do záhrady vbehnú v letných farebných šatočkách sestry Elli a Valli. Držia sa za ruky a tancujú. Ottla položí prst na pery. Sestry sa sklonia k Franzovi a spievajú:
Schlaf, Herzli, schlaf,
schlaf mein kleiner Graf,
bis der Hahn am Morgen früh
lustig ruft sein Güggehü !
Schlafe, schlafe sieben Stund,
bis der Vater wieder kummt.
Ottla:
Franz celé doobedie pracoval... kúpil pílku na prieklest vetví, záhradnícke nožnice a rýle, kladivko... a plnú debnu kníh: "Ako založiť ovocný sad", "Podnebie a záhradníctvo", "Vrúbľovanie a štepenie stromkov", "Skladovanie ovocia"... číta celé noci, včera pri obede nám urobil prednášku o umelých a prirodzených hnojivách. Upozornil ma, že by som mala na svojom statku založiť kompost, vyčítal mi, že na jeseň pálime zemiakovú vňať namiesto dávať ju do kompostu, kde zhnije a dáva hnojivo celkom nahradzujúce chlievovú mrvu... Ale najväčšie nadšenie sa ho zmocnilo pri múčniku, zdvihol dokonca ukazováčik a zahriemal na nás kázanie "ex cathedra".
(Ottla zdvihne ukazováčik a prednesie - napodobňujúc Franza - referát o hnojení.)
Málo využívaným zdrojom minerálnych komponentov a organických zlúčenín sú fekálie. Zo zdravotných dôvodov nemožno fekálie používať k hnojeniu zeleniny, ale nieto námietok proti ich využitiu v sadovníctve. Možno ich vypúšťať priamo z cisterny do brázd vykopaných alebo vyoraných pod korunami stromov a potom ich zasypať hlinou...
(Elli a Velli chrúmajú jablko.)
Fekálie sú hnojivo silne koncentrované a veľmi účinné, preto sa ich dovážanie z miest na vidiek bohato vypláca. - Tú dlhú prednášku o fekáliách a nehospodárnosti obyvateľov veľkých miest, ktorí ľahkovážne ničia cenný produkt organizmu, zakončil brat podobenstvom o rôznosti názorov, aké môžeme mať napríklad na jablko: "názor malého chlapca, ktorý musí naťahovať krk, aby horko-ťažko zahliadol jablko na doske stola, a pohľad pána domu, ktorý vezme jablko a nenútene ho ponúkne spolustolovníkom... "
(Sestry sa doberajú, smejú, pobiehajú po záhrade. Ottla triedi ovocie. V pozadí, pred čiernym horizontom, sa objavia Katani... V čiernych uniformách... Policajný pes na vodítku... Prejdú rýchlo pred horizontom, potom sa ozve štekanie psa. Nikto si ich nevšíma, Elli a Velli si šepocú, hlasne sa smejú. Ottla pristrihuje nožnicami vetvičky. Franz sa prebudí, načúva. Kdesi v diaľke štekajú psi.
Stráž - Katani smejú vkročiť na scénu kedykoľvek. Môžu prejsť mlčky, ale môžu sa zastaviť pred vybranými osobami. Jednanie Katanov je nepredvídateľné. Ich nástup môžu postavy na scéne spozorovať. Ale je možné, že Katanov vidí iba jedna z postáv, zatiaľ čo ostatní sa správajú akoby neexistovali. Franz sa díva na Ottlu.)
Ottla:
Si celý spotený... (Hladí ho.)
Franz:
Mám hlad, čo dnes máme na obed ?
Ottla:
Spinat mit Setzei und Kartoffeln...
Franz:
Ausgezeichnet !
Ottla:
Mit frischer Butter gemacht !
Franz:
Ausgezeichnet !
Ottla:
Gemüseschnitzel, dann Nudeln mit Apfelmuss.
Franz:
Ausgezeichnet !
Ottla:
Tomatensalat, Semmel, Pflaumenkompot.
Franz, Valli, Elli:
Ausgezeichnet !
Valli a Elli odídu. Ottla si sadne alebo kľakne vedľa Franza. Franz si oprie hlavu o jej kolená tak, že má nad hlavou nebo a Ottline oči.
Franz:
Zaháňam spánok, bojím sa, že prespím život, a teraz u teba na vidieku by som bol najradšej hore celý deň a celú noc... Bojím sa, že zaspím, prehliadnem to najkrajšie. Tieň pod jabloňou, svetlo na tvojej tvári, kohútie kikiríkanie... Bojím sa, že zaspím a niekto mi postupne všetko ukradne... Prebudím sa v zavretej debni alebo skrini, kde to cítiť myšinou, hnilobou...
Ottla:
Nemôžeš zabudnúť ?
Franz:
Sám už neviem, či to bol sen alebo moje myšlienky... môže to byť aj poviedka, ktorú som nenapísal, a preto ma to tak trápi, hryzie, pokúša sa to prekúsať mojou kožou, uskutočniť sa... Bola to akási obrovská skriňa na šaty alebo prádelník so spodným šuflom... bol som sám, potme, izba nemala steny, strop, ako v noci... Počul som šelest a škrabanie, to iste myši požierajú moje papiere, listy, poviedky... ale hnusila sa mi predstava, že by som ten šufel mal otvoriť. Pišťanie a škrabanie bolo čím ďalej drzejšie, váhavo, po kolenách som sa k šuflu blížil... v šufli nastalo ticho... pomaly som otváral... čosi sa tam hemžilo, hýbalo, dýchalo. Zavrel som ten šufel, potom som ho otváral, pomaly, pomalinky. Mohol som nahliadnuť dovnútra a tam sa rojil dav, masa, čierny páchnuci zástup... lenže to neboli myši... boli to ľudia... ľudské hemženie... boli v chalátoch, ako židia z Východu... Začal som zvracať, dáviť a pribuchol som ten šufel, potom som znova pomaly otváral... Nemali tam zrejme ani vzduch, ani jedlo, drali sa preto do špáry s pišťaním a kvikotom, vtom vo mne precitla krutosť, aká sa časom prebudí v tichých, dobre vychovaných deťoch.
Ottla:
Aj vo svojich snoch trýzniš seba aj ostatných. Chcela by som raz vniknúť do tvojej hlavy, do tvojho mozgu a upokojiť tam... vystrnadiť strašidlá a prízraky, ktoré ťa mučia... mám ťa veľmi rada... chcem, aby si to vedel.
Franz:
Oni sa tam dusili a pišťali a ja som zatváral a otváral priehradku, s hnusom som sa díval na ich malé chlpaté ručinky, ružové čumáčiky, šialené oči, brady, pejzy... cítil som k nim odpor ako k muchám na mucholapke... ktorú Pepi hodila do ohňa a oni tam praskali a piekli sa... Z toho hemženia vyskočil akýsi tvor... bol rýchlejší ako ja... nestačil som ten šufel pribuchnúť... stál predo mnou, vzal na seba podobu malého chlapčeka, na rozdiel od tých v chalátoch, mal na sebe priliehavý, až po krk zapnutý zvrchníček. Bol to Max. poznal som ho. Stále si rozopínal a zapínal plášť, počítal gombíky. Ústa mal uslintané, diabolsky zlomyseľný úsmev, celý presiaknutý vášňou poučovať iných. Ruka napriahnutá na mňa, prst zacielený na moje prsia. Ustavične sa na čosi vypytuje, má ostrý hlas a na počkanie všetko zdôvodní... jeho hlas prechádza v cvrkot kanárika, to cvrlikanie mi vŕta dieru do uší, do hlavy... Piští a nakoniec akoby mi dával ultimátum: "áno" alebo "nie" ! Ja viem, o čo mu ide, a padá na mňa nevýslovná hrôza... akú človek zakúša len vo chvíli agónie.
Ottla:
To všetko máš z tej svojej uzavretosti. Zamkneš sa, prirazíš dvere pred svetom, zastrčíš závoru a s obrovskou námahou a v pote tváre si vyhĺbiš svoj brloh, do ktorého sa potom zahrabeš, chorý a stýraný... A ono stačí otvoriť dvere... hneď na prahu začína život, urobíš prvý krok, potom druhý a už môžeš letieť !
Franz:
Ja som pasca, moje telo sú osídla, do ktorých som upadol, sotva som prišiel na svet.
Ottla:
Ja som sa tiež bála toho, čo ma čaká predo dvermi... jedného dňa som celou silou do tých dverí strčila, z druhej strany na ne ktosi tlačil obrovskou váhou svojho tela... dvere sa rozleteli... to otec ich privalil svojím telom... teraz sa ma zriekol... Všetkých som nechala za sebou... Vzlietla som. Za dvermi bol vidiek, pole, záhradky, sady, úle... lúky, voňalo tam seno. Ušla som a sprevádzali ma len tvoje oči, dodávali mi odvahu... ty sám, uzavretý, postrčil si ma do svetla, do života... a dnes si tu so mnou a smieš tu zostať do konca... môj pestún aj moje dieťa.
Franz:
Časom pomýšľam na útek... Snáď sa raz vyslobodím, budem sa živiť písaním, odídem do zahraničia, alebo vôbec niekam, trebárs do Palestíny a možno že do Ruska ! Príťažlivosť Ruska je nekonečná... vystúpim niekde za Tulou a vykročím do sveta. Veľká neobsiahnuteľná rieka so žltými vlnami... Felice je hluchá ku všetkým mojim prosbám, ktoré jej predkladám jazykom nemých... ona túži po šťastí priemernosti, po komfortnom byte, spálni, vykurovaných izbách plných skríň, prádelníkov, kredencov... u mňa priam predpokladá záujem o otcovu fabriku... rada bohato je... Mäso ! Aj keď mäso zostáva väzieť medzi zubami ! Jedine šelmy majú zuby uspôsobené na trhanie a hryzenie mäsa. - Ako všetky jej kamarátky túži aj ona po tom vyspávať do jedenástej... a v noci ? Neviem... Nastaví moje hodinky, ktoré sa už rok o hodinu predbiehajú... nastaví ich na presnú minútu... Nemá pochopenie pre moje miery, pre môj čas, v ktorom sa hodinky môžu predbiehať trebárs o hodinu, tie miery nemajú predsa žiadny význam pre základnú a jedine dôležitú činnosť a tou je pre mňa písanie.
Ottla:
Bojíš sa manželstva ?
Franz:
Felice má ústa plné zlatých zubov... Poviem ti dôverne, že v prvých týždňoch, skoro po našom zoznámení, som zatváral oči studom a strachom. Keď sa Felice smeje... ukazuje celý chrup aj podnebie !
Ottla:
Hlupáčik !
Franz:
Nič iného v ústach nemá.
Ottla:
Milý bratrík, kde má to dievča mať zuby ?
Franz:
Pekelná hlbina plná blýskavých zubov ! Zdravý chrup plný zubov je tiež príšerný... Tá telesná vada nakoniec spôsobila, že sa mi Felice stala bližšou, je to malá vada, ktorá sa nedá ukryť, a preto prebúdza cit, súcit ?... Ťažko to definovať... je to niečo ako neha... ako ženích by som síce mohol mať isté výhrady k tým zlatým zubom, ale jakživ som to Felice nepovedal... vieš... ľudia všeobecne o svoj chrup nedbajú.
Ottla:
Mamička sa veľmi trápila kvôli tým zrušeným zásnubám... ľudia kladú dosť značnú váhu na spoločenskú formu... znova si dal správu do tlače, pozval jej rodičov, potom vyhlásiš, že máš bolenie hlavy, zrušíš zasnúbenie a vlastne nič nepovieš... som a budem na tvojej strane... ale mamka uvažuje ako normálna žena... a tato ?
Franz:
To krv... krv vytryskla z môjho organizmu a zrušila zasnúbenie... môj organizmus ma varoval, že sa musím venovať jedinej veci: písaniu. Manželstvo, plodenie detí, kupovanie skríň sa má prenechať vyvoleným, šťastným ľuďom... Ale vráťme sa k zubom ! Predstav si, že minulý týždeň som dostal list od jednej slečny, sťažuje si v ňom na bolenie zubov a píše, že príčinou je prievan... Ako môže dospelá ženská napísať takýto nezmysel... práve zdravým zubom robí dobre, keď ich vystavíme prúdeniu vzduchu... Napriek úcte, aká spomenutej slečne náleží, spýtal som sa jej bez okolkov, ako sa stará o svoj chrup a či si po každom jedle čistí zuby...
Ottla (vrtí hlavou):
Nie, nie, Franz, vmysli sa do situácie snúbenice a jej rodičov !
Franz:
"Liebes Fräulein Greta," hovorím jej...
Ottla:
Greta ? Tá kamarátka od Felice ?
Franz:
Možno, že si čistíte zuby starostlivo... ale verte mi, že zuby sa najčastejšie kazia, keď jeme mäso, viem to podľa seba... človek sedí pri stole, smeje sa, baví sa konverzáciou a v ústnej dutine sa zatiaľ množia baktérie na zvyškoch mäsa uviaznuvších medzi zubami. Mäso sa kazí. Dalo by sa povedať, že pred našimi očami vznikajú zo zahnívajúcich fibríl a čiastočiek mäsa zárodky a baktérie ako z krysy rozdrvenej medzi kameňmi.
Ottla:
Ale čo s tým má spoločné Greta ?
Franz:
Práve Greta mi toho veľa narozprávala o bolení zubov, na ktoré Felice často trpí... a musím sa ti priznať, sestrička, že zo všetkých chorôb najviac odporu a strachu mi naháňa práve bolenie zubov... špáranie v zuboch pri stole nie je pre prítomných nič príjemné, avšak vlákna mäsa sa musia odstraňovať hneď !... Spomínaš si, že jedine otec mal nepísané právo rýpať sa pri stole v zuboch, vŕtal sa v zuboch špáradlom, dokonca vidličkou aj nechtom, chrúmal kosti, vysával morok, mľaskal a občas dokonca lovil zvyšok mäsa prstami z medzier medzi zubami. Ale na nás pritom kričal, aby sme sa pri jedle nevŕtali v hube !
Ottla:
Tak ono ide o špáranie v zuboch...
Franz:
Mäsožravci majú zuby špicaté, ďaleko od seba, prispôsobené drásaniu a trhaniu mäsa, zatiaľčo ľudia...
Ottla:
Zatiaľčo ľudia vám posielali dary ! Strýc Alfréd z Madridu napísal pekný list a priložil šek na tisíc korún ako zásnubný dar pre Felice a pre teba... Povedz, čo s tým šekom ? Mamka ho musí strýcovi Alfrédovi vrátiť a vysvetliť...
Franz:
Felice hovorila len o zariadení bytu... aj keď som jasne prehlásil, že aj po svadbe musím mať svoj kút pre prácu, svoju noru ako krtko alebo jazvec... v nore sa návštevy neprijímajú... hosť, ktorý do nory nahliadne alebo tam bez pozvania vlezie, zmení sa v nášho nepriateľa... Felice odo mňa vyžaduje city, ktoré sama nedáva najavo mojim súrodencom. Valli hovorí "žehliaca doska", Elli je pre ňu hus. Tvoju existenciu ešte nevzala na vedomie... Si pre ňu smiešne naničhodníča, a nie moja najmilšia sestrička... mala by vedieť, že si môj jediný spojenec v boji... podozrievam ju, že nedočítala do konca ani jedinú moju poviedku, pretože číta romány všetkého druhu rakúskych spisovateľov... aj iných... nežiarlim... kedysi som jej dal Kreutzerovu sonátu, viem určite, že ju neprečítala.
Ottla:
Kreutzerova sonáta nie je príliš povzbudivá lektúra pre nastávajúcu manželku a matku... Tolstého ženu tá kniha veľmi na duchu nepovzniesla... cítila sa hlboko ranená... Zdá sa mi, že list Grete...
Franz pre seba:
Bojím sa manželstva ? Snáď... snáď sa ho bojím preto, že v manželstve plodíme deti... deti, ktoré nám môžu aj s úrokmi odplatiť, čím sme sa my previnili na svojich rodičoch... Keby som sa postavil zoči voči svojmu synovi, ktorý by bol odmietavý, uzavretý, zamĺkly... proste keby som splodil syna podobného mne ?! Pravdepodobne by som pred ním utiekol, odcestoval... ako to chcel urobiť náš otec.
(Na scénu vkročí Katan, ukáže na Ottlu. Franz to nevidí, vkladá do košika jablko... Ottla sa udivene dotkne prstom hrudi, ako by sa chcela spýtať: "Ja ? Ide o mňa ?" Katan prikývne. Ottla si prihladí blúzičku a sukňu, po špičkách odíde s Katanom. Pomaly prechádzajú pozdĺž čierneho horizontu. Niekde v diaľke štekajú psi. Pred čiernym horizontom sa objaví Muž s knihou. Otvorí knihu a číta.)
Muž s knihou:
Na ceste vedúcej od plynovej komory k hrobom, teda v dĺžke niekoľkých sto metrov, stála rada zubárov s klieštikmi... otvárali ústa mŕtvych, pozerali sa do nich a vytŕhali zlato, zlaté zuby a korunky, hádzali ich do koša. Zubárov bolo osem. Boli to poväčšine mladí ľudia, vytiahnutí pre túto prácu z transportov. Jedného z nich som trocha poznal, volal sa Zucker, pochádzal z Rzeszowa. Zubári obývali zvláštny malý dom. Za šera sem nanosili celé koše zlatých zubov. V dome zlato oddeľovali a tavili ho na prúty. Dozeral na nich gestapák a bil ich, keď im práca šla príliš pomaly. Zuby pretavovali na prúty centimeter široké, pol centimetra silné a dvadsať centimetrov dlhé.
(V tichu ženú Katani pozdĺž čierneho horizontu stádo nahých ľudí. Franz nevidí a nepočuje, plne zabraný prezeraním stromu, vetví, ovocia... Z húfu sa oddelia tri ženské postavy: Ottla, Valli a Elli. Nahé. Nahotu zakrývajú rukami a vlasmi. Niekto im hádže časti odevu, dreváky, črievice. Ottla dostane k pánskej košeli potrhané spodky, staré rozpadajúce sa nohavice a blúzu z ruského vojaka - zajatca. Šatka na hlavu. Na ramene biely pás s Dávidovou hviezdou. Dreváky. Elli a Valli hľadajú v hromade zdrapov kusy odevu. Ottla pristúpi zozadu k bratovi a zakryje mu rukami oči. Franz sa smeje).
"Eins, zwei, drei
du bist frei..."
"Vier, fünf, sechs,
du bist nähst"...
(zloží z hlavy šatku a zaviaže Franzovi oči, nato ním niekoľkokrát zatočí)
"Eichen, Buchen, Tannen
und du musst fangen.
Eichen, Tannen, Buchen
und du musst suchen !"
Elli a Valli hľadajú pri plote jedlo. Jedna nájde kosť, druhá niekoľko zemiakov, bázlivo sa blížia k hranici záhrady, ale neprekročia ju. Oblečené do špinavých zdrapov hltajú svoju korisť. Na chrbtoch a na prsiach hviezdy alebo nápisy "Jude". Elli, Valli a Ottla bežia pozdĺž čierneho horizontu. Zmiznú v tme. - V záhrade je ticho. Franz ešte chvíľu pobieha po záhrade, nakoniec si strhne šatku z očí. Usmieva sa, rozhliada sa, priloží ruky k ústam a volá: "Elli... Valli.. Ottla... Valli.. Elli... Ottla !" Z diaľky mu odvetí ozveny... opakuje zvuky, mená a doznie.
Scénu pomaly zaplavuje mŕtvolné biele svetlo. Farby umierajú. Všetko sa mení v dym, hmlu, popol.
Rukami priateľa oheň roznietim
Obraz jedenásty
Priestorná izba. Za oknom koruna stromu. Ozdobné kachle, otvorené dvierka. V kachliach sa kúri. Svetlo za oknom pozvoľna slabne.
Franz sa prechádza po izbe, zastaví sa, zahrieva si ruky... červené, plápolavé svetlo obklopuje čirnu postavu (siluetu). Franz vezme do ruky železný pohrabáč, prehrabáva ohnisko. Na stole vedľa kachlí ležia papiere, zošity, noviny... Koruna stromu za oknom stemnie. Franz hovorí k sebe... hovorí dosť nezrozumiteľne, opakuje, robí pauzy... nakoniec sa slová spoja).
Franz:
Dort unten in der Mühle,
Sass ich in süsser Ruh,
Und sah dem Räderspiele
Und sah den Wassern zu.
Sah zu der blanken Säge,
Es war mir wie ein Traum,
Die bahnte lange Wege
In einen Tannenbaum.
Die Tanne war wie lebend
in Trauermelodie...
(Naleje si do pohára červené víno, chvíľu sa pozerá na presvetlený pohár a poly popíja. Do izby vojde Max.)
Max:
Tak už som tu ! (Franz o krok dva ustúpi, hľadí na Maxa). Čo sa stalo ?! Tvoj telegram mi doručili večer, šiel som celú noc.
Franz:
Nič sa nestalo... skoro nič... (Rozsvieti lampu). Ako vidíš, prezerám papiere...
Max:
Papiere?
Franz:
Pálim papiere... listy...
Max:
Ty páliš cudzie listy... zatiaľčo tvoje listy !
Franz:
Pálim aj svoje listy... lúčim sa s nimi a hádžem ich do kachlí... v popolníku je už hromada popola... to nie sú "papiere", to sú živé bytosti, počujem plač a krik... sú to nepodarené deti, ktoré som splodil sám so sebou... sperma vytrysklo dovnútra... precenil som svoje sily, Max, nie som schopný páliť svoje deti... urobiť to môžeš jedine ty !
Max:
Si chorý... máš horúčku, blúzniš...
Franz:
Tvojimi rukami chcem spáliť všetko, čo som kedy splodil....
Max:
Tak toto mučenie si si vymyslel, aby si ma potrestal... za to, že si mi venoval svoje priateľstvo... nemôžeš ma vystáť, nemôžeš nikomu blízkemu odpustiť, že tiež píše, dostaneš záchvat, začneš sa smiať, až slzíš. Pravda ? Chceš ma ešte po smrti trestať za to, že som spisovateľ, že tiež píšem... že milujem tvoje dielo, ktorým opovrhuješ... tak načo to odkladať ? Spáľme všetko dnes, teraz hneď, spojenými silami. Potom si pripijeme pohárom vína a šlus !
Franz:
Vieš... ja už nie som schopný vykonať tú popravu... oni prosia o odklad... zavreté v priehradkách, dusia sa nedostatkom vzduchu, ale chcú žiť... pre teba to bude ľahšie... aj keď ich - ako hovoríš - miluješ viac než svoje vlastné... pálenie rukopisov, kníh nie je činnosť ani tak hlúpa, ani tak ukrutná, ako sa tvrdí... knihy sú a boli ničené autormi, ktorí prehliadli a zúfajú si... nechcú, neprajú si, aby boli na tomto svete prenasledované cenzormi, popľuvané hlupákmi, osočované exegétmi... časť som spálil ! Tie v kufríku sú určené tebe... spáliš ich v deň môjho pohrebu.
Max (hľadí na kufor, postavený pri stene):
Chcem ti položiť otázku... už mnoho rokov sa chystám položiť ti tú otázku, ale nedostáva sa mi odvahy.
Franz sa smeje:
Prišiel čas ! Vytiahni ukrytú dýku.
Max:
Tá dýka je bohužiaľ mäkká ako ruka tvojho priateľa...
Franz:
Mäkká ruka priateľa.
Max (napriahne ruku a "bodne" ukazovákom priateľa do pŕs):
Prečo, zoči voči životu, sa dávaš zastupovať cudzími ľuďmi ?
(Franz pristúpi ku kachliam, stojí chrbtom k Maxovi, mlčí.)
S výnimkou písania a smrti... zakaždým si sa dal niekým zastupovať... Ottlou, matkou, niekoľkými ženami a verným Maxom... môžeš mi na tú otázku odpovedať ?...
Franz (obrátený chrbtom k Maxovi):
Najprv si odpočiň, umy sa... ako vidíš bývam pohodlne, priam komfortne, mám kúpelňu...
Max (schytí Franzov kufor, poťažkáva ho):
To je váha... Umýval som sa vo vlaku... ďakujem... Povolal si ma, naklusal som.
Franz:
Mám ťa rád... ty to predsa vieš... aj keď od tvojej svadby stiekla do mojich citov kropaj ľútosti a odporu... nehnevaj sa...
Max:
Hĺbiš si nové chodbičky, ty krtko, zasa už sa chceš schovať... ale na moju otázku mi musíš odpovedať !
Franz:
To je oprať, nie otázka.
Max:
Odpovedz !
Franz:
Nechápem.
Max:
Pomôžem tvojej pamäti... začalo to v škole. Zachytil som tvoj spýtavý pohľad... cítil som, že sa chceš so mnou zoznámiť, ale vypytoval si sa na mňa ostatných spolužiakov, dokonca aj keď som stál poblíž a počul tvoj hlas. V štvrtej triede bol s nami hrdzavý vidiecky chlapec... toho si si vybral za poslíčka... prišiel za mnou a povedal mi, že mi blahoželáš ku kompozícii na tému Körnerovej básne "Der Wanderer in der Sägemühle".
Franz:
Du kehrst zu rechten Stunde
O Wanderer, hier ein,
Du bist, für den die Wunde
Mir drigt ins Herz hinein !
Max:
Du bist, für den wir werden
Wenn kurz gewandert du,
Dies holz im Schloss der Erden
ein Schrein zur langen Ruh !
Franz:
Vier Bretter sah ich fallen,
Mir ward´s ums Herze schwer...
(Pristúpi ku stolu a naleje víno do pohárov) Ten ryšavec za mnou prišiel cez prestávku... Pamätám si na jeho oči: ako nezábudky... (Vezme do ruky pohár) Vergissmeinnich !
Max (si priťukne s Franzom):
Pozerá na mňa a vážne povie, že ty si ho požiadal, aby on tvojim menom poblahoželal mne k výbornej kompozícii ! Bolo to tak nezvyčajné a vo vzťahoch medzi spolužiakmi z jednej triedy smiešne, že som sa musel smiať... smial som sa dlho a hlasno, dokonca som buchol päsťou do lavice... posol trpezlivo čakal na moju odpoveď... ty si sedel v kútiku a vôbec si si náš nevšímal... chcel som za tebou zájsť, ale ty si začal niečo písať... určite si len predstieral, že si zaneprázdnený, a tak som sa nehol z miesta. Tak vyzeral náš prvý rozhovor... neskôr už ja sám som sa stal tvojim zástupcom a vyslancom... (Max dopije víno). Keď na gymnáziu začali tanečné, kam mali chodiť aj študentky z dievčenského gymnázia, neprišiel si na prvú lekciu. Oznámil si mi, že máš horúčku, že musíš zostať ležať, a aby som hneď po tanečných za tebou prišiel... ležal si v posteli a dopodrobna si sa ma vypytoval, aké to v tanečných bolo... požiadal si ma, aby som ti predviedol prvé kroky a figúry spoločenských tancov... a pretože som bol mizerný tanečník, smial si sa, až si plakal. Namiesto tanečníc sme mali k dispozícii spolužiakov a stoličky... musel som ti predviesť, ako Helmut tancoval so stoličkou a Peter s Karlom... neskôr si sám často tancoval so stoličkou...
Franz (potichu):
To všetko skončilo, odplynulo s krvou z mojich pľúc...
Max:
Mojimi rukami chceš spáliť svoje rukopisy... a ja sa musím dozvedieť, prečo to mám urobiť za teba... prečo ja, hovorím to zle... to, čo je tvojím životom... prečo ja mám vraždiť tvoje potomstvo, vysvetli mi: máš ma tak rád, alebo ma tak podceňuješ ? Prečo si si na to nevzal posluhovačku, ktorá u teba zametá, zakuruje v kachliach... iste často hľadá papier na podpal, mohol si jej tie papiere dať... Viem, prečo si tie papiere nedal posluhovačke, chceš to počuť ?
(Franz prehrabáva ohnisko).
Pretože tá ženská nevie čítať ! Práve preto ! Nevie čítať ! (Max nakloní svoju tvár k priateľovej tvári) A ja viem písať aj čítať, a preto si si vybral mňa.
Franz:
Vybral som si teba, pretože ťa mám rád a verím, že vykonáš moju poslednú vôľu.
Max:
Vybral si si ma, lebo ma chceš potrestať, že TIEŽ píšem...
Franz:
Si rozčúlený... v žiare tých plameňov, šľahajúcich z kachlí, vyzerá celá záležitosť naozaj pekelne... potrebujeme iné svetlo. (Rozsvieti elektrické lampy.) Démonizuješ všedné veci... ja už proste nie som taký neúprosný, začnem čítať a stratím sa... Vybral som si ťa za jediného svedka a posledného čitateľa. Keď umriem, prečítaš moje rukopisy a potom ich všetky spáliš...
Max:
Ak ich mám spáliť, tak načo ich mám čítať ? Si nedôsledný.
Franz (akoby pristihnutý in flagranti):
Áno... áno... máš asi pravdu... čítať nemusíš, spáliť musíš... potvrď to vlastnoručne... daj mi svoje slovo. (Max podáva Franzovi ruku, ale ten to nevidí, možno robí, že to nevidí, a ďalej prehrabáva pohrabáčom kachle). Ďakujem ti... posaď sa a rozprávaj, čo u nás doma... alebo skôr v rodine môjho otca. Max ! Mám vynikajúce syry... Videl si mamku, otca ? Písali, že ma chcú navštíviť... Tá návšteva mi nie je vhod... Vieš, pokladám ju za zbytočnú, ostatne až sa vrátiš, môžeš im naše stretnutie dopodrobna zreferovať... o tom, ako bývam, čo pijem, čo jem... Nie som nijako zvlášť chorý... možno, že sa ja vydám do Prahy. Jem ovocie, orechy, pijem mlieko, pivo... takže vlastne neuvidia ani nevypočujú odo mňa viac než od teba.
Max:
Hovoril som s mamičkou a Ottlou. Otec nebol doma... ktovie, možno aj bol.
Franz (sa smeje, vyťahuje z košíčka vlašské orechy, rozlupuje ich kovovým luskáčom, podáva na dlani priateľovi):
Ty si nezabudol na slová, ktoré raz o tebe povedal... pred toľkými rokmi... a ja ho celého vláčim na sebe !
Max:
Je to tvoj otec.
Franz:
Mýliš sa. To nie je iba MÔJ otec, je to i tvoj otec, je to náš spoločný otec... je to otec miliónov mladých ľudí, ktorí teraz bojujú a umierajú vo vojne... je to jeden kolektívny otec, ktorý posiela svojich synov na jatky... už samotným aktom plodenia na tomto všivavom svete... Je to otec, ktorý prehovára hlasom Boha Otca: "Die Liebe kann nur durch Opfer und Schlachtung des Sohnes erreicht werden !" Otec má zvučný hlas, trebárs schválne hovorí tak hlasno, aby sme v predsieni počuli jeho slová... Hovorí s matkou... ale vypaľuje ti tie slová do kože, na čelo, ako znamenie... "Že si ten Franz vybral za kamaráta takého zeleného horníka. Dlane má teplé a vlhké ako handra na riad, br ! A tie škuľavé oči, tie drôtené okuliarky, ksich samý uhor ! A tá malinová, kyslá papuľka, tfujtajbl"... Hľadeli sme na seba ako obarení. A pretože ho mamička chlácholila, dodal ešte hlasnejšie: "Ten mamľas iste onanuje v kdejakom temnom kúte... videla si tie krysie zúbky, ten úsmev. Mal som chuť chmatnúť ho za límec a zniesť dole ako šteňa..." S rozopnutým kabátom si vybehol od nás a div si sa neprerazil... a ja za tebou, nešťastný a napajedený na otca...
Max (si zapína a rozopína sako, skladá okuliare, čistí ich vreckovkou, jeho pery sú zošpúlené do grimasy, ako by sa mal každú chvíľu rozplakať, ale usmieva sa):
Pamätáš si každé slovo...
Franz:
On predsa ponižoval mňa, nie teba... pre teba je to neotesanec a grobian, kšeftár... a pre mňa otec... ten, kto ma splodil... Je to preč, ty si dnes skvelý fejtónista, uznávaný spisovateľ, manžel, otec rodiny... ja som doktor práv, tajomník, autor kníh. (Max si vezme zo stola banán a lúpe ho.) Ženy môžeš balamutiť... matku, sestry, babičku, ony vlastne nič nevedia o pohlavnom živote šesťročného chlapca, trinásťročného výrastka a neskôr mladíka, muža... a nakoniec starca. Nevedia nič o našom potlačovanom žiari, o našich pekelných mukách... ženy si robia starosti kvôli našej bledosti, kruhom pod očami, nechutenstvu... prekvapujú ich výbuchy zúrivého hnevu, samovraždy... Ale otcovia a starší bratia, tí vedia všetko, a mladší to tušia, potajme nás pozorujú a zdesene mlčia... Keby nás videli v klietke pobiehať a otĺkať sa o mreže, o steny... stenať, potlačovať v hrdle rev samca... postrádajúceho samicu... no, je lepšie, že nás nevidia... že držia s nami, zatvárajúc oči... že nevidia tváre rodených znásilňovateľov, dravcov... vrahov... a my potom plačeme na ňadrách žien ako deti.
Max (je pokojne ďalej, potom si starostlivo utrie ruky do vreckovky):
Povahy sú rôzne... niektorí revú... iní sa nudia...
Franz:
Áno... povahy sú rôzne, otec to dobre vedel, keď ma chcel vziať so sebou do bordelu... nikdy som mu to neodpustil... aj keď pravdu mal on a ja som sa zachoval ako zbabelec... Muži o sebe vedia všetko... Spomínaš si na Tolstého poviedku "Smrť Ivana Iljiča..." Syn ho vždy dojímal. "Desil ho jeho vyplašený pohľad, z tváre svojho syna číta to znamenie hanby, ktorým príroda cejchuje mladých onanistov..." a môj otec čítal v našich tvárach... boli sme chlapci prepchávajúci sa mäsom a všetkými tými dobrotami, ktoré kazia naše zuby aj žalúdky. Leniví, chlípni, vyhýbajúci sa športu a fyzickej práci... také deti sa večne zaoberajú len sami sebou... taký som bol ja, taký si bol ty. Otec to vedel, a preto sme mu boli odporní. Zdal si sa mu slabý, nechutný... on sa svojimi názormi nikdy netajil, vpálil medzi oči ako sekerou. Raz na mňa zreval - mal som vtedy už tridsať - "Wie lange hast du gezögert, ehe du reif geworden bist ?" Platí to o mne aj o tebe, aj keď si si založil rodinu, žiješ normálnym manželským životom, budeš otcom... Ja sa chystám na onen svet... aj tak sme obaja dozreli... ty pre život a ja pre smrť... bojíme sa môjho otca ako pred dvadsiatimi rokmi... v jeho očiach, pred jeho tvárou sme puberťáci, ktorým sa potia ruky a nohy.
Max (pokrčí ramenami a vezme si z taniera jabĺčko):
Tvoj otec ti nikdy nerozumel, zaujímala ho fabrika, obchod, jedlo a vlastné zdravie i zdravie rodiny, pretože svoju rodinu pokladal za svoje vlastníctvo... a ty si sa utiekal do krajiny jemu nedostupnej, do ríše umenia, literatúry, no a ukradol si mu Ottlu... ten ťa do smrti - ani po smrti - nepochopí.
Franz:
Nerozumel mi, ale prekukol ma skrz naskrz. To je vyššia forma pochopenia... viem, že žiadnu moju knihu nečítal, odkladal ich na nočný stolík nerozrezané... čo robiť... zato čítal "Ali Baba und die vierzig Räuber", snáď čítal aj Dickensa, Goetha... a iste Wilhelma Raaba "Chronik der Sperliggasse", ale mňa ani teba nečítal... nejako sme nedospeli a som presvedčený, že keby sem otec naraz vkročil a skríkol na nás: "Smradi, čo to tu stvárate?" Alebo: "Že vy už zasa onanujete ?" ja by som skamenel, tebe by poklesli kolená a omdlel by si.
Max:
Blbosť ! Trepeš nezmysly...
Franz:
Ale my naozaj prevádzame masturbáciu. Básnici sú masturbanti a hanbia sa za to, pred serióznymi dospelými ľuďmi... to naše písanie, kamarát, je zahanbujúca samohana pred tvárou života... Nemáš už hlad ? Nezájdeme do vegetariánskej jedálne ? Stal sa zo mňa bylinožravec, až na to, že byliny zapíjam vínom alebo porterom.
Max:
Nemám hlad.
Franz:
Pre otca sme zostali malými onanistami, prevádzajúcimi masturbáciu tým, že píšu divadelné hry a knihy. Ale on nám na to neskočil. Prekukol nás skrz naskrz... ty si však v lepšej situácii, zaujal si takmer rovnocenné postavenie: oženil si sa ! Ani nevieš, aký čin si vykonal... si manžel... si samec, brániaci hniezdo... teraz na seba ceríte tesáky... a ja odtiahnem do kúta so stiahnutým chvostom.
Max:
Si exaltovaný... a prepáč... smiešny s tými svojimi chválospevmi na počesť mojej svadby, veď predsa každý deň, každú minútu sa nejaká dvojica vezme, plodí deti... keby manželstvo a kopulácia patrili k najväčším výdobytkom ľudstva... dodnes by nebola vynájdená kníhtlač, parný stroj ani elektrina... urobiť dieťa je ľahšie než ušiť dobre padnúce nohavice. A preto už dnes sú ľudí dve miliardy, o nejaké to storočie neskôr desať dvadsať... a potom sa navzájom požerieme a bude pokoj... Robíš mystérium z niečoho rovnako prirodzeného ako dýchanie alebo vylučovanie... zvádzaš dievčatá, robíš nešťastnými ženy... transportoval si pohlavný akt do oblasti intelektu, rozumu, a preto musíš sklamať ako milenec alebo kandidát na manžela... ale možno, že si len pohodlný !... Tak poď do tej tvojej vegetariánskej jedálne.
Franz zavrie dvierka od kachlí, pozhasína lampy. Odídu. Izba zostane prázdna.
Z hry Tadeusza Różewicza Pułapka (1982). Do češtiny preložil Jaroslav Simonides, Tenata, vyd. DILIA Praha, 1983
Komentáre