Vohľady
Obraz siedmy
Čierna stena. Na stene plagáty, oznámenia, vývesné štíty obchodov, pivníc, holiča, šustra. Pred stenou prechádzajú okoloidúci ľudia. Od neviditeľnej pouličnej lampy sem dopadá svetlo.
Prichádza plnoštíhle mladé dievča v ružovom svetríku, v lakovkách, v barete. Niekoľko krokov za ňou idú dvaja páni. Hovoria, pozorujú zadok dievčaťa, nôžky v hodvábnych pančuchách telovej farby, so švom. Dievča aj muži sa objavia pred múrom, prejdú mimo, zmiznú a znova sa objavia. Muži sa zastavia pod firmou holiča.
Franz:
Zistil si, kde býva ? Ako sa volá ?
Max:
Slavíková.
Franz:
Slavíková ?
Max:
Jana Slavíková. Býva u rodičov. Dcéra šustra.
Franz:
Dcéra šustra... Šuster ! Vieš, keď som bol malý, hrozil mi tato, "že ma dá k šustrovi," hovoril to mamke a ona potom mala vyľakané oči a neistý úsmev... tak ty tvrdíš, že je to dcéra šustra a býva u rodičov.
Max:
Áno, u rodičov... bol som tam minulý týždeň, dal som si tam poddupľovať poltopánky... Zajtra si ich mám vyzdvihnúť.
Franz:
Si schytralý ako Mefisto.
Max:
K službám, milý pán doktor.
Franz:
Tak predsa má rodinu.
Max:
Domnieval si sa, že vyskočila z tvojej hlavy alebo vystúpila z morských pien... že otca nemá, matku nemá, je opustená, podobne ako ty ?
Franz:
K veci, Max !
Max:
Zajtra ráno si mám vyzdvihnúť topánky, môžeš tam zájsť so mnou a porozhliadnuť sa. Povedal by som dokonca, že je to nutné, ak máš s tým dievčaťom vážne úmysly... poznáš otca, matku i súrodencov, urobíš si jasnejší obrázok.
Franz:
No iste. Zakaždým sa vyskytuje nejaký otec... a vážne aj matka a súrodenci ?
Max:
Stále ešte žasneš nad tým podivným úkazom, zvaným svet. Že dokonca aj pán doktor práv má matku a otca, ktorí ho splodili, má bratov a sestry...
Franz sa zamyslí:
Áno, dokonca aj Ježiš...
Max:
...mával trampoty s rodinou.
Franz:
Často som o tej otázke premýšľal.
Max:
Viem, ty si, bol si a budeš sám... ale slečna Slavíková má početnú rodinu.
Franz:
Takže má otca ? A akých má súrodencov ? Má ich veľa ?
Max:
Dokonca som ich spočítal.... bez Jany, ktorá je najstaršia, som sa dopočítal devätora faganov rôzneho veku... od dojčiatka pri prsiach až po frajlinky a výrastkov.
Franz:
Desať detí !
Max:
Možno len deväť, mohol som sa spliesť, vyliezali z rôznych kútov...
Franz:
Koľko dievčat ?
Max:
Takých päť, s Janou šesť.
Franz:
A ako vyzerá byt ?
Max:
Býva vo dvoch miestnostiach v suteréne, v prvej je dielňa, v druhej spálňa, kuchyňa, kuchyňa môže ostatne byť v alkovni za závesom... kde majú kúpelňu, neviem... pokiaľ ide o záchod... spočítaj si to na prstoch.
Franz:
Vďaka !
Max:
Niet za čo... treba uznať, že v tom rodinnom hniezdočku je celkom poriadok a čisto. V okne do ulice sú v kvetináčoch muškáty a biela záclonka... Pater familias mi pripadal napriek skorej hodine nachmelený... je zhovorčivý, ale zdvorilý a vecný.
Franz:
Kedyže si máš ísť pre tie topánky ?
Max:
Vydáš sa tam so mnou ?
Franz objíme Maxa okolo ramien:
Chcel som ťa požiadať...
Max:
Odmietam !
Franz:
Pre mňa je to otázka života alebo smrti !
Max:
Nemôžem.
Franz:
Je to odsúdencova posledná prosba, posledné prianie...
Max:
Nie ! (Vymaní sa z priateľovho objatia, zloží okuliarky, čistí ich)
Franz:
Je to jediná moja nádej, ako sa vrátiť do života... Ich friere und starre in dem Winter, der mich umgibt...
Max:
Akú rolu si mi pridelil ?
Franz:
Hneváš sa ?
Max:
Nie. Tak spusti !
Franz:
Ide o to, aby si mi pripravil pôdu... nemôžem tam prísť zajtra s tebou, zostúpiť do suterénu, a zatiaľčo ty si vyzdvihneš predražené črievice, ja požiadam o ruku najstaršej dcéry... Ako si to, prosím ťa, predstavuješ ?
Max:
Nie sú to moje zásnuby, takže si nepredstavujem lauter nič...
Franz:
Nepožiadam ju predsa o ruku uprostred toho húfu deciek...
Max:
A prečo by nie ?
Franz:
Matka môže práve stáť pri koryte a otec môže byť podnapitý, áno, keby Jana bývala sama...
Max:
V záhradnom altánku... a tu sa to priam hemží členmi rodinky ! Že tie dievčatá nerastú na stromoch ! Dozrie, začervená sa a tebe spadne do náručia plod bez tatu, bez mamy, šestoro sestričkami, sedmoro bratmi... A každý z bratov má svoje problémy.
Franz:
Nemôžem tam predsa vniknúť a požiadať o požehnanie...
Max:
To by som prosil ! Keď som u nich bol, akurát varili kapustu... ucítiš zápach varenej kapusty a vezmeš nohy na plecia.
Franz:
Zasnúbim sa a ožením sa, kapusta nekapusta !
Max:
Na všetky pachy reaguješ nadmieru dramaticky... spomínam si, že ťa pach vareného karfiolu odradil, aby si požiadal o ruku tú "Švajčiarku".
Franz sa usmieva:
Začínam ťa podozrievať, že si sa spikol s mojim otcom, že si jeho agent. (Max sníme okuliare, hľadí na priateľa krátkozrakými očami). Musíš pripraviť pôdu pre moje entrée.
Max:
Nie som hodný, Pane...
Franz:
Behom nenúteného, nezáväzného rozhovoru zveríš otcovi Slavíkovi, že máš dobrého kamaráta, starého mládenca, úradníka vo významnom postavení, ktorému sa zapáčila jeho dcéra Jana. Môžeš sa zmieniť, že tvoj kamarát má veľký, zariadený byt... áno, zariadený.
Max:
Má zariadený byt...
Franz:
Povieš, že mám vážne úmysly a chystám sa oficiálne navštíviť rodičov... podľa nálady rodičov môžeš nadhodiť niečo o možnosti skorého zasnúbenia... záleží mi na čase... dávam ti teda úplnú plnú moc, môžeš dokonca určiť deň zásnub, máš skrátka a dobre voľnú ruku, v tomto prípade nemám v úmysle svadbu odkladať.
Max:
Jana je ficka. Žiadna krčmárka, žiadna servírka, prachobyčajná ficka !
Franz:
Hovoríš mi veci, ktoré viem... Jana je ficka, umýva riad... je to užitočnejšie, než písať zlé knihy a maľovať diletantské obrázky... je to dokonca menej škodlivé než fejtóny v novinách... truhlár, záhradník, šuster.
Max popudene:
Gravíruješ, že ? My priemerní si tým zarábame na chlieb aj na topánky.
Franz:
Im Leben ein einziges gutes Buch geschrieben zu haben, ist mehr als genug.
Max:
Viem ! Ty môj nosič, tesár, poznám tvoje aforizmy... pochopiteľne, pár topánok, ktoré ušil Tolstoj, boli väčším dielom ako Vojna a mier, a naviac nemusíš v tých topánkach chodiť ! Počuj... pomyslel si na svojich rodičov ?
Franz:
No práve... rodičia ! Zakaždým sa musia vyskytnúť nejakí rodičia. Vyliezajú z kadejakej diery... ako myši... Pomyslel, ako by aj nie, zatiaľčo ty budeš sondovať rodičov Jany, ja sa pokúsim pripraviť svojho otca... Urobím to najskôr prostredníctvom mamky a až potom osobne. Ale každopádne s tým počkám, až dostanem report od teba.
Max:
Zabudol si na jednu maličkosť.
Franz mlčí.
Na to dievča... ona predsa musí vysloviť súhlas... čo keby si najskôr ty pohovoril s Janou a až potom sa ja vydám do suterénu čo by postillion d´amour.
Franz:
Nie !... Som si celkom istý jej náklonnosťou. V jej tvári čítam ako v knihe... hltá moje pohľady aj myšlienky... Jej oči a pery ma uisťujú o jej sympatii. Všimol si si jej prekrásne zúbky, drobné, ostré ako brúsené perly ? Jeden druh úsmevu, pousmiatia je určený jedine mne... ľahko sa dohovoríme aj bez slov.
Max:
Veď ona tiež raz začne hovoriť, a dokonca ku tebe !
Franz:
Kúp kvety... ruže... nie ! Ruže nie, kúp kvety primerané okolnostiam a veľkú bonboniéru... veľkú, nezabudni ! Aby v nej boli rôzne druhy bonbónov, s likérom, s rumom...
Max s Franzom odídu. Znovu sa objavia. Potom Max sám. Nato sa medzi chodcami objaví dievča. Zastaví sa pred výkladom kaderníka. Svetlo zhasne.
Prstienky
Obraz ôsmy
Salónik v hoteli. Stôl, kanapa, stolička. Rodičia snúbencov. Ženích a nevesta. Greta, Feliciina priateľka. Sviatočné oblečenie.
Felice v bielej krajkovej blúzičke sedí vedľa Franzovho otca. Hlavu ľahko naklonenú ku nemu. Otec bozkáva Felice ruku. Felice si svoju ruku prezerá.
Otec:
Nó, byť mladší...
Felice sa zasmeje. Smeje sa zoširoka a ukazuje pri tom veľké zuby; chrup plný zlatých koruniek.
V tej blúzičke vyzeráte ako ľalia... nó, byť tak mladší, uniesol by som vás a Franz by zostal s matkou.
(Franz sa díva na Feliciine otvorené ústa, hľadí ako očarovaný, po chvíli si utrie rukou čelo a sklopí hlavu.)
Šťastný človek... tomu pečené holuby lietajú rovno do huby...
Felice:
Ale nehovorí.
Otec:
Spustí, len čo sa z toho šťastia spamätá... (prezerá si Felice). Pekná blúzička ! Vy dámy ste hotové čarodejnice... krajočka, šatôčka, závojček, bradavônka... a chlap stratí hlavu.
Felice:
Muži sú ako deti... Chcú byť okúzlovaní a tak my sa meníme na víly, aj keď nás občas rozbolia zuby a kúzlo pominie. (Dá sa do smiechu, ukazuje všetky zuby, dokonca tvrdé poschodie).
Otec:
Ja by som jedol, vážení !
Felice:
Muži sú ako motýle, a preto musíme vyzerať ako kvety. Farby, tvary, vône - to je pre pánov to najdôležitejšie... vábime ich... otvárame sa v slnci, rozkvitáme v lúčoch lásky !
Otec:
Dieťa, ako vyslúžilý motýľ mám radosť, že akurát môj syn našiel taký kvet, ako si ty... Až na to, že pán doktor a prokurista v jednej osobe sa cíti akosi nesvoj.
Franz:
Ja...
Otec:
Na právnika nie je náš pán synátor veľmi výrečný, hubu síce otvoril dvakrát, zato povedal len jediné slovo... krátke, ale pre neho na svete najdôležitejšie: ja.
Matka:
Hermann... prosím ťa...
Otec:
Milí hostia, milované deti, zišli sme sa dnes na zásnuby, na slávnosť významnú, ale aj radostnú a plnú sľubov pre budúcnosť... Ženích síce sedí ako na funuse... dvakrát otvoril ústa, ale jazyk si dal na zápinku... A nám zatiaľ črevá hrajú marš... ešte nie svadobný, zatiaľ len zásnubný... Myslím, že jedlo nám všetkým urobí náladu. Rezervovaný prestretý stôl na nás už hodinu čaká ! "Die Verlobung Ihrer Kinder Felice und Franz zeigen ergebenst an !" ... A teraz snúbencov opustíme a my sami sa odoberieme do reštaurácie, prosím, ráčte !...
Všetci sa zdvihnú a zamieria k východu.
Felice:
Ja tu nezostanem. Konieckoncov ani neviem, či som zasnúbená.
Matka pristúpi k Franzovi, ako by sa chcela dotknúť jeho sklopenej hlavy, ale bojí sa.
Otec:
Ide sa !
Felice:
Napriek tomu, že som kytička, mám hlad... (Odíde.)
Franz:
Slečna... Greta.
Greta sa prekvapená zastaví.
Franz zamumle:
Zostaňte, prosím vás...
Greta:
Felice... počuješ ?
Felice:
Počas toho predstavenia som dostala hlad, musím niečo zjesť. (Za dvermi sa ozve jej smiech.) Trebárs sa vyspovedá tebe.
Greta stojí pri dverách, ruky spustené.
Franz (vstane, chodí po izbe, sadne na kanapu. Z reštaurácie sem dolieha hluk. Vytiahne z vrecka krabičku, otvorí ju, pozerá sa na prstienok). Mám k vám prosbu. (Greta mlčí.)
Greta, sadnite si sem, vedľa mňa.
(Greta mlčí.)
Prečo si...
Greta:
Pán doktor, ja mám tiež hlad...
Franz:
Vy ma odsudzujete ?
Greta:
Nemám k tomu čo povedať, nie sú to moje zásnuby... máte nevestu !
Franz:
Hovoríte banality... čo je to nevesta ? Sú ženy, ktoré okolo seba rozosievajú nudu, nudu, nudu...
Greta:
Nemôžem to počúvať... Felica je moja priateľka... Je to od vás ohavné...
Franz:
Prečo ? Je to pravda.
Greta:
Sotva odišla...
Franz:
Nepatrilo sa hovoriť to pred ňou ! Strašne som sa nudil.
Greta (sa nevdojak usmeje):
Na svojich zásnubách ?
Franz:
No práve. Na Maxových zásnubách som sa výborne bavil, bol som dušou spoločnosti... ale moje zasnúbenie ma veľmi nezaujíma.
Greta:
Uťahujete si zo mňa alebo vám preskočilo ? Čo chcete od žien ?
Franz:
Chcem... aby ste sa posadili vedľa mňa... Chcem vás požiadať, aby ste pomohli mne i Felice... Pre moju prácu znamenajú ženy skazu, pre mňa živého alebo skôr umierajúceho sú spásou. Ale pre moju prácu znamenajú skazu. Maria tvorivý proces už v mojom duchu, hneď v zárodku...
(Greta usadne na pohovku, pozorne sa díva na Franza.)
Tak je to dobre... mlčať... vy viete mlčať, to je vzácnejšie než dar výrečnosti. Vaše mlčanie v sebe obsahuje všetko, je veľmi zaujímavé. Mlčanie je neporovnateľne rozsiahlejší priestor reči, zvukov. Vaše slová ma môžu odstrašiť, vaše mlčanie ma priťahuje, pohlcuje... Vaša mlčanlivá prítomnosť mala pre mňa väčšiu váhu než celé to žvástanie, ktoré sa rozpútalo nad mojou hlavou... Živočíchy majú dlhé obdobia mlčania, stromy mlčia, mlčia štyri živly, mlčí maliarstvo, obrazy sú nemé... ba aj hudba mlčí. Vo vašej prítomnosti sa cítim nevinný ako zviera... vaše telo ku mne prehovára svojou číhavou nehybnosťou, svojou vôňou.
(Greta vstane, Franz ju vezme za ruku.)
...Greta, držte ma ! Necítite, že sa topím, ak neprechovávate ku mne žiadne ľudské city, prosím vás o trošku zhovievavosti... Chorý pes primeje vaše ruky k pohladeniu, pery k pobozkaniu... nie som ani doktor, ani snúbenec, som ranené, spútané zviera, ktoré do tejto miestnosti zahnali ako na jatky.
Greta:
Že sa nehanbíte ?! Vy ste... vy ste sem všetkých pozvali, i Felice, i mňa, i Feliciiných rodičov, aj svoju matku aj otca ! Vytlačili ste oznámenie v novinách ! To vy ste nás vtiahli do svojho brlohu... Pozvali ste nás na slávnosť, na krásnu slávnosť, zásnuby, a teraz si sedíte na kanape a s výrazom trpiteľa vyprávate nejapné historky !
Franz:
Ejhľa, aj ty hovoríš.
Greta:
Nechápete, že to, čo rozprávate, je smiešne a proste ohavné ?!
Franz sa ľahko dievčaťa dotkne:
Jediný tvoj dotyk ma môže uzdraviť... nehovor nič, prosím ťa... Jedlo, ktoré pojedáme, mlčí... Slov mám habadej, ale ja potrebujem jedlo, ktoré sa premení v moju krv a telo... Áno... slová všetko pokazia. Konieckoncov neviem prečo Felice ? Ty si moja snúbenica, nie ona !
Greta:
Pán doktor, hostia na nás čakajú s obedom a vy mi tu predvádzate divadielko !
Franz:
Neodchádzajte... príďte sem za mnou zajtra.
Greta:
Privádzate ľudí do maléru a robíte si z nich bláznov !
Franz:
Dievčatko, dievčatko, podaj mi ruku...
Greta:
Vyhliadli ste si ma za obetnú jalovicu, pravda ? Omráčite ma, odvlečiete do svojho pelechu a zhltnete ma za surova... alebo položíte na oltár literatúry... Lenže ja sa za obeť nehodím, môj zovňajšok vás voviedol do omylu. Ja by som vás tak skrotila, tak vydrezírovala, že by ste z tejto ručičky do konca života papali ako cirkusový psík alebo koník... spôsobne by ste žrali všetko, bez nimrania, bez fňukania... vás, pán doktor, musia ľudia držať skrátka pri hube !!!
Franz (zamyslene pozoruje dievčinu ruku, jej slová vôbec nepočúva):
Máte pacinku podobnú... chvíľu som mal za to, že máte šesť prstíkov... ale zmýlil som sa... viete, ten šiesty, ničomu neprislúchajúci prst, by bol mojim obľúbencom... navliekol by som naň snubný prstienok... Teraz choďte dolu a oznámte prítomným, že považujem zasnúbenie s Felice za zrušené.. a prstienok... (navliekne prstienok na prst Grete).
Greta:
Robíte si z ľudí gašparov ? Vy ste ich všetkých pozvali na zásnubnú hostinu. Vy, vy, vy....
Franz:
Mám migrénu... vyvracal by som každé sústo.
Greta:
Vy sa skrátka bojíte... nedokážete pochopiť, že som jej priateľka, ste predsa spisovateľ... (Pokúša sa stiahnuť prstienok).
Franz:
Neviem... mám v hlave sekeru... nemôžem ísť na obed so sekerou zaťatou v lebke... Nevidíte, že krvácam... že mám telo zaliate krvou a potom ?
Greta:
Metafory a všelijaké alegórie mi nič nehovoria... Vy sa jednoducho bojíte, ako malý chlapec, ktorý sa poondial ! Bojíte sa matky, otca, Felice. Ale áno ! A mňa chcete využiť, aby som vám vytrela pozadie, vymenila gate a ukolísala... Také zvádza leda grázel, a nie prokurista, doktor práv... vraj umiera, a tiahne ženskú do postele. Tak idete na ten obed alebo nejdete ?
Franz sa položí na kanapu, zloží ruky na prsia. Mlčí. Greta strhne z prstu prstienok a zahodí ho. Pozrie na Franza. Zatne ruku v päsť. Pohrozí mu. Utečie.
Dohadzovač
Obraz deviaty
Šusterská dielňa v suteréne. Biela záclonka v okne je odhrnutá. Oknom je vidieť na nohy (topánky) okoloidúcich. Nohy dámske aj pánske. Občas bosé nohy bežiaceho dieťaťa.
Na štokrli pri stolíku sedí Šuster. Podráža topánky (alebo zatĺka floky). Na podlahe vedľa neho sedí sedemročné (rozstrapatené) chlapča, čistí a leští dámske i pánske topánky, lakovky, čižmičky. Občas sa zamyslí, aby sa potom s dvojnásobnou verovu znova pustil do leštenia. Miestnosť je rozdelená závesom alebo plentou. Za závesom (v kuchyni) kutí niečo Šustrová. Je počuť brnkanie umývaného riadu, detské žvatlanie, smiech, plač nemluvniatka, nárazy drevenej kolísky. Prehliadka nôh za oknom trvá počas celého obrazu, rytmus kráčajúcich nôh je premenlivý. Niekto zvoní. Po schodoch zíde do dielne Max. V jednej ruke veľká kytica klinčekov, v druhej veľká bonboniéra s ružovou mašľou a dáždnik. Na hlave klobúk. Plášť. Svetlé rukavice, lakovky. Hovorí trochu nadnesene. Súdi, že novina, akú má tej rodine "zvestovať", vyžaduje slávnostný rámec. Rodina dievčaťa pochopiteľne netuší, čo ju čaká, a tak sa správa normálne zdvorilo. Každú chvíľu sa porozhrnie záves oddeľujúci dielňu od kuchynky a objavujú sa detské hlavičky. Vyzerá to trochu ako na ochotníckej scéne pred predstavením. Spoza závesu je počuť tlmený šepot, pochichtávanie. V priebehu obrazu deti vychádzajú von a zasa sa schovávajú za záves. Mihne sa spotená tvár Šustrovej.
Šuster (prestane zatĺkať floky, pokyvuje hlavou, ústa plné flokov, takže mu nie je dobre rozumieť):
Ponížený služobník, pán profesor... Zdendo, prines štokrlu pánovi profesorovi !
Chlapča nechá čistenie topánok... pristrčí Maxovi šameľ, na ktorý predtým pľuvne a otrie rukávom. Max pozrie na šamlík, ale nesadne si. Šustrová podá poodhrnutým závesom stolicu: "Odpustia !" Otrie stoličku utierkou. "Prosím, nemusia sa báť." Zmizne za závesom.
Max (stojí ďalej):
Ďakujem, pani majstrová, neobťažujte sa, mne to nevadí, môžem sa posadiť aj na tú stoličku, rozhodne sa nedajte rušiť v práci, dobre viem, ako vyzerá deň gazdinej, manželky a matky.
Max pristúpi k šamlíku, ale Zdendo mu pristrčí stolicu... potom si stúpne pred Maxa a skúma ho. Max sa neisto posadí na stolicu. V náručí drží kyticu a dáždnik i bonboniéru... kvetiny a bonboniéru si položí na kolená, zloží klobúk... rozopne plášť, skladá a čistí si okuliare, je stále v pohybe.
Šuster:
Zdendo ! Topánky pána profesora. Hni sa.
Max:
Nechajme stranou tie oficiálne tituly, pán majster, dnes som u vás akosi súkromne.
Šuster:
Iste máme niekam napilno, pravda, pán profesor, na návštevu, pravda ? Vidím rôzne veci aj pre paničky... Zdendo, zabaľ pánovi prof... Zdendo, čo tak civíš na pána profesora ako teľa na nové vráta... zabaľ topánky pekne do novín... nemá vám Zdendo zavolať fiáker ?
Max (položí časť balíčkov na podlahu):
Tá kytica je v istom zmysle pre slečnu Janu od môjho priateľa, a keby náhodou nebola doma, osmelil by som sa ju ponúknuť vašej veľactenej manželke, s vašim láskavým dovolením, pán Slavík. Hej mládenče ! Daj tú kyticu pani matke a povedz, aby ju dala do vody.
(Podá kyticu Zdendovi, ktorý ďalej okúňa na Maxa. Šuster nechá flokovanie a obráti sa celým čelom k hosťovi. Max poťapkal chlapca po hlave a šupol ho za záves. Vzápätí sa za záclonou ozvú zvuky odkladaného riadu, nezreteľný hlas Šustrovej a detí... Max položí na stoličku bonboniéru, na bonboniéru klobúk. Díva sa na Šustra a pomaly si sťahuje rukavice, čistí si vreckovkou okuliare. Šuster si utrie ruky o zásteru. Ku stoličke pristúpi dievčatko, dotkne sa prstom bonboniéry, ale odšklbne od nej prstík, akoby sa spálila...)
Záležitosť, ktorá primäla mňa, totiž môjho priateľa, ktorého aktuálne zastupujem, je mimoriadne delikátna... Existujú isté intímne sféry citového a súkromného žitia, kde sa môj priateľ nepohybuje príliš isto. Jeho psyché mu nedovoľuje priamu konfrontáciu s realitou... Nie je to, Boh vie, nedostatok guráže... aj keď vo svojom povolaní prichádza do styku s tými najprozaickejšími životnými prejavmi, nie je zhusta schopný pochopiť javy najjednoduchšie... Uvidí, dajme tomu, dievča, slečnu, a myslí si, že to stvorenie je... ťažko to vyjadriť... no, proste sa diví, že tá slečna má otca, matku, nejakého brata alebo sestru, o tetinke alebo dedkovi ani nehovorím... podobný úžas vyvoláva manžel... Môj priateľ, krátko povedané, ktorý prenikne ľahko k jadru veci vo svete duchovna, je vyslovené nemluvňa v oblasti stykov s ľuďmi. Domnieva sa, že vyvolená deva vyskočila z hlavy Diovej alebo sa vynorila z morských pien... Môj priateľ reaguje celkom nepredvídateľne na rôzne stimuly... môže povedzme prestarostlivo stavať budúce hniezdečko, ale stačí, aby v rodine svojej snúbenice ucítil zápach vareného karfiolu, a už zdesene utečie, stavba sa rozpadne.
(Do dielne príde dievčatko so zmetákom a hrnčekom. Naberá do úst vodu, kropí podlahu a chystá sa zametať... Hľadí na Maxa. Zametá okolo Maxa.)
Šuster:
Hovoríte akoby rovnakým jazykom, ale ja nejako stále nekapírujem, o čo vám ide, pán profesor, v dotyčnej prípadnosti... Mne sa teda zdá, že moja stará, s prepáčením, varí kapustu a nije... karfiól...
Max:
Milý pán Slavík, pozabudnime zatiaľ na kapustu aj karfiol a vráťme sa k veci, ktorá ma dnes k vám privádza. Znova upozorňujem, že civilnou odvahou je môj priateľ obdarený mierou ďaleko väčšou než priemerní smrteľníci, že sa mu však tejto odvahy nedostáva v oblasti rodinného života či vzťahov ku krásnemu pohlaviu... On si jednoducho myslí, že dievčatá zrejú ako plody na stromoch... bez rodičov, bez súrodencov, bez rodiny a priazne. Môjho priateľa skrátka vyvedie z miery strýc alebo švagor ako niečo nečakané, dokonca snáď trochu hrôzostrašné. Rôzne javy ho neprekvapujú, zato švagor ho ohromí. Náhodou u mňa bol švagor. A keď som ho Franzovi predstavil, on, namiesto aby sa tiež predstavil alebo mu aspoň podal ruku, hľadel na môjho švagra bez slova, vlastne ani nehľadel, ale si môjho švagra prezeral spôsobom absolútne nevhodným, a vtom začne opakovať, akoby v najvyššom údive, v rôznych tóninách, slovo švagor... "švagor... švagra... švagrovi..." A po chvíli sa rozosmial. Rozhorčený švagor opustil izbu a Franz, pozerajúc na mňa, riekol smutne: "Priateľu, tak ty máš švagra..."
(Max sa pri rečnení trochu rozohní, zabudne sa, nakoniec vypískne, zmĺkne a začne si utierať tvár kapesníkom... zapína a rozopína si plášť, čistí si okuliare, mädlí si ruky, skríži ruky na prsiach).
Šuster:
Mali by ste si zobliecť kabát, pán profesor, a urobiť si trochen komód, ako doma, žiadne strachy... Zdendo, zober ten zvrchník. Tak, hneď vám bude lepšie. Kvapku vody ?...
Šustrová (sa objaví pre závesom, oboma rukami drží vázu s klinčekmi):
Ďakujem za kyticu a stotisíckrát sa omlúvam za ten herberk tu..
Max (usadne, vstane):
Vážení, mám tú česť, v mene svojho priateľa, úradníka v zodpovednom postavení, s vyšším vzdelaním i primeraným bytom, požiadať vás, sťaby rodičov slečny Jany, o dovolenie k jeho oficiálnej návšteve vo vašej rodine, v prípade, že moje posolstvo bude vypočuté tiež slečnou dcérou.
(Šuster vstane a klania sa. Za závesom sa ozývajú detské hlásky, jačanie, smiech... "Enyky benyky kliky be aber faber domine elce pelce do pekelce trauf !" Deti vystrčia cez záves rusovlasé dievčatko s venčekom na hlave. Dievčatko si Maxa vážne prezerá.)
Šustrová:
Odpustia ! (Zmizne za závesom).
Šuster:
Ja furt nie som jaksi štond vyšpekuluvať, o čo tu kráča... Zdendo, skoč k pánovi Krejcárkovi a prines tri pivá... počkaj, vezmi naspäť fľašky... prines päť pív ! (Zdendo kladie do tašky prázdne fľaše). Povedz pánovi Krejcárkovi, že mu otec zaplatí osobne... Tak pokál som sa dovtípeu, ide o našu Janu, tá sa ale vracá z práce až večer... a že som tak trúfalý, prečo ako ten študuvaný pán neprišou sám požiadať o jej ruku ?
Max:
Je pradávnym zvykom, že sa žiadosť o ruku i zasnúbenie koná per procura.
Šuster:
Zdendo ! Už nech ťa tu nevidím, chlapča jedno. Kuknite ho, také slová sú neni pre detské uši.. no tak, zmizni ! Odpustia, ale pred deťmi je lepšie niektoré slová radšej neužívať, roznesú to potom a navyprávajú bohviečo.
(Max vstane. Šuster is sadne.)
Per procura ! Ale ušiť topánky bez zákazníkovej nohy nemožem. Keď mi zverí súkromne kožu, musí na skúšku prísť osobne, poneváč, nech je inteligent abo nie, nohu má rovnakú, s prepáčením bez urážky, ako ja alebo každý druhý tretí...
(Šuster nalieha na Maxa, hovorí ako vo vytržení.)
Ku každému dielu musí človek mať neakú iskru od Pána Boha, preto je včuľ toľko všelijakých kumštýrov, ale dobrých šustrov čím ďál tým menej.
Šustrová (na okamih vyzrie a potom už hovorí za závesom):
Nepočúvajú to jeho cancanie, pán profesor, od božieho rána pije pivo, tak pletie piate cez deviate. Šálku čaju ? Chovaj sa slušne, starý ! Že sa nehanbíš ! Pred deťmi !
Max:
Bolo mi potešením vypočuť názory pán Slavíka. (Navlieka si rukavice.)
Šuster:
Neviem, akého ste vyznania, ale tak trefne a krásne, a ku všetkému česky dokážu hovoriť len židáci.
Max (poklepáva Šustra po ramene):
My friend, nezabúdajte, že keď mlčíme, jedno sme, akonáhle prehovoríme, sme dvaja... To je staré príslovie Zen.
Šustrová (z kuchyne):
Tak vidíš, mudrlant, ako ti to pán vyložil. Posaďte sa, pán profesor. Posadíme sa a vy mi všetko pekne krásne vyklopíte na stôl... Vezmi od pána plášť. (Max zoblečie plášť, rukavice, šál a všetko podá Šustrovi, ktorý veci drží a díva sa na Maxa.) Povedzte matke per kúra a môžete si byť istý, že mamine srdce všetko pochopí.
Šuster (vrtí hlavou):
Zen sem, Zen tam, ale poriadok byť musí... Chcete dievča, tak si ju vezmite, ale všetko nech ide jedno za druhým. Zasnúbenie, veselica a až potom šups do kanafasu... Nech je to per kúra alebo prokúra, vážny nápadník musí poznať móres... Zdendo ! Skoč k pánovi Krejcárkovi ešte pre päť fliaš plzenského... Šupito presto !
Za závesom sa ozýva pišťanie, smiech, hlasy, ako keby sa celý hlúčik detí hral na schovávačku. V okne suterénu sa teraz objavia nohy a topánky pochodujúcich vojakov, hudba vyhráva rázne marše. Všetci sa nahrnú k oknu a prizerajú ako očarovaní. Pochod trvá dlhšiu dobu... medzi topánky padajú kvety...
Z hry Tadeusza Różewicza Pułapka (1982)
Do češtiny preložil Jaroslav Simonides, Tenata, vyd. DILIA Praha, 1983
Komentáre