Jedného októbrového večera, keď sa stmievalo, vyšla dubovými dverami starého anglického vidieckeho domu na širokú chodbu v prvom poschodí štyridsaťročná žena usadlého vzhľadu. Prameň vlasov sa jej zviezol do čela, akoby bola sedela sklonená nad čítaním alebo písaním; zastavila sa na chvíľu, urovnala ho a zahľadela sa zamyslene - ale nijako sentimentálne - vysokým, úzkym oknom von. Slnko sa chýlilo k obzoru, ale jeho lúče padali na druhú stranu domu; viedlo na východ, kde sa pastviny a čistiny vyšliapané ovcami pozvoľna strácali v blížiacej sa temnote.
Dáma postála na chodbe nejaký čas, akoby ticho a pokoj boli pre ňu prepychom. Potom sa obrátila k iným dverám, na ktorých bolo bielym písmom napísané: TRIEDA VI. Započujúc zhora šepot, zastavila sa na prahu a dívala sa hore po schodoch pozdĺž širokého, hladkého zábradlia, ktoré sa tiahlo bez prerušenia oblúkom do všetkých poschodí a tvorilo naklonenú dráhu vedúcu od strechy až do prízemia domu.
Zhora sa ozval mladý hlas, ktorý sa zrejme po niekom poškľaboval:
"Prosím, slečny, vezmeme najprv Études de la Vélocité."
V tú chvíľu sa zviezlo dolu dievča v ražných plátených šatách, zatočilo v záhybe odvážnym odstredivým pohybom členka a zmizlo dolu v temnote. Za ňou nasledovalo statné dievča v zelených šatách, ktoré zadržiavalo počas letu úzkostlivo dych, a odrastená dievčina v čiernych šatách, ktorá tisla dolnú peru medzi zubami a vyvaľovala rozčúlením krásne hnedé oči. Jej rýchla jazda spôsobila hotovú veternú smršť, ktorá rozcuchala znovu vlas dáme, ktorá stála na chodbe a vyčkávala vzrušene so zatajeným dychom, až ju dva ľahké nárazy a buchnutia uistili, že cestovateľky vzduchom dorazili bez úrazu do siene v prízemí.
"Ach, jémine," ozval sa hlas, ktorý hovoril predtým. "Tu je Zuzana."
"Však je to div, že ste si nezlomili väz," odpovedala nejaká vystrašená žena. "Ale tentokrát to na vás poviem, slečna Wylieová, namojver to poviem. A na vás tiež, slečna Carpenterová; divím sa že nemáte viac rozumu, keď ste tak stará a veľká. Slečna Wilsonová to iste počuje, keď zídete dolu s takým buchnutím. Veď sa celý dom trasie."
"Ach, nevídali!" povedala slečna Wylieová. "Veď sa pani predstavená dokáže sama uchrániť, aby nepočula všetok ten hluk, ktorý narobíme. Poďme -"
"Dievčatá," povedala dáma hore, volajúc dole pokojným, ale pevným hlasom, ktorý neveštil nič dobré.
Nasledovalo ticho a číry zmätok. Potom sa ozvala Wylieová hlasom sladkým ako med:
"Volali ste nás, drahá slečna Wilsonová?"
"Áno. Poďte sem všetky tri hore, prosím."
Dievčatá otáľali chvíľu; žiadna nechcela byť prvá. Konečne sa uberali zvoľna nahor v tom istom poradí, ako skĺzli dolu, aj keď si teraz počínali celkom inak; šli za slečnou Wilsonovou do školskej izby a stali si pred ňu do radu v prísvite červenozlatého svetla, ktoré sem dopadalo od západu tromi oknami.
Slečna Carpenterová, najväčšia z nich troch, sa červenala a bola celá zmätená. Mala zvesené ramená a pošklbávala prstami záhybmi svojich šiat. Slečna Gertruda Lindsayová, odená do svetlého, modrozeleného obleku, mala malú hlavu, jemnú pleť a zuby sťa perličky. Stála vzpriamená a v tvári sa jej zračil chladný odpor k akýmkoľvek možným výčitkám. Ražné šaty tretej hriešnice akoby boli zbeleli, keď vošla zo šedivého východného šera schodišťa do teplého západného žiaru izby. Jej tvár mala jasno olivové sfarbenie a hrala takmer do zlatista. Mala oči a vlasy orechovej farby a jej zuby, ktorých horný rad často ukazovala, boli ako z portlandského mramoru a vyčnievali trochu von, takže by jej boli hyzdili ústa, keby neboli podložené kyprou spodnou perou a jemne tvarovanou, trochu vyzývavou bradou. Mala napol maznavý, napol posmešný výraz a rada sa smiala, takže nebolo ľahké chovať sa ku nej prísne. Slečna Wilsonová to vedela a nejavila valnú chuť pozerať sa na ňu, aj keď jej neušlo kŕčovité šklbnutie a hnevlivý pohľad slečny Lindsayovej, ktorú práve uštipla do rebier.
"Ste si iste vedomé, že ste sa previnili proti domácemu poriadku," povedala slečna Wilsonová pokojne.
"My sme to tak nemysleli. Naozaj sme to tak nemysleli," povedalo dievča v ražných šatách lichotivo.
"Ako ste to teda mysleli, prosím, slečna Wylieová?" Slečna Wylieová si nevdojak vyložila tie slová ako trefnú odpoveď a nie ako pokáranie. Vypískla zľahka a prepukla nato vo zvonivý smiech.
"Buďte ticho, prosím, Agatha," povedala slečna Wilsonová prísne. Agatha sa tvárila ako kajúca hriešnica. slečna Wilsonová sa náhlivo obrátila k najstaršej z nich a pokračovala:
"Prekvapuje ma obzvlášť vaše správanie, slečna Carpenterová. Pretože mi nechcete stáť v slove a dbať domáceho poriadku, ktorého nevyhnutnosť pri svojom veku iste chápete, ušetrím vás výčitiek a prosieb, ktorým by ste, ako som presvedčená, aj tak nevenovali pozornosť" (tu prepukla slečna Carpenterová v nesúvislý príval opačného uisťovania, prerývaný slzami); "ale mali ste aspoň pomyslieť na to, v aké nebezpečenstvo vydávate mladšie dievčatá svojim detinským počínaním. Ako by vám bolo, keby si bola Agatha zlámala väz?"
"Ó!" zvolala Agatha a siahla si rýchlo rukou na šiju.
"Ja som ani nepomyslela, že by v tom bolo nejaké nebezpečie," riekla slečna Carpenterová potlačujúc slzy. "Agatha to už toľkokrát urobila - božínku, ty si mi roztrhla šaty!" Slečna Wylieová totiž zaťahala spolužiačku za sukňu a zaťahala príliš silno.
"Slečna Wylieová," vravela slečna Wilsonová s ľahkým začervenaním, "musím váš žiadať, aby ste sa vzdialili odtiaľto z izby."
"Ó nie!" zvolala Agatha, spínajúc zúfalo ruky. "Nerobte to, prosím vás, slečna Wilsonová. Mne je to tak ľúto. Odpusťte mi to, prosím."
"Keď nechcete poslúchnuť, musím ísť sama," povedala slečna Wilsonová prísne. "Poďte so mnou do mojej pracovne," dodala obracajúc sa k druhým dvom dievčatám. "Ak sa opovážite ísť za nami, slečna Wylieová, budem to pokladať za vtieranie."
"Ale veď ja pôjdem preč, ak si prajete. Nechcela som byť nepo....-"
"Teraz už vás nehodlám obťažovať. Poďte, dievčatá!"
Všetky tri vyšli von a slečna Wylieová, zanechaná takto v nemilosti osamote, sa uškľabla potupne na slečnu Lindsayovú, ktorá sa po nej obzrela. Keď osamela, pominula jej výbojnosť. Šla zvoľna k oknu a zadívala sa zahanbene do kraja. Keď začula po chvíli zvuk hlasov zhora, rozjasnilo sa jej ešte raz v očiach a jej nepokojná pera sebou trhla; ale sotva všetko utíchlo, upadla znova v rozmrzelú netklivosť, z ktorej sa prebrala, až keď sa opäť objavili vo dverách hlboko vážne tváre jej dvoch družiek.
"Nu tak," ozvala sa čulo, "skúsila to s umravňovaním? Budete sa musieť zapísať do čiernej knihy?"
"Buď ticho, Agatha," povedala slečna Carpenterová. "Mala by si sa hanbiť sama za seba."
"Ba nie, ale ty by si sa mala hanbiť, ty hus. To si ma dostala pekne do štichu!"
"Za to môžeš len ty sama. Roztrhla si mi šaty."
"Áno, keď si chcela práve vytrepnúť, že sa niekedy vozím dolu po zábradlí."
"Ó!" riekla slečna Carpenterová zvoľna, ako by ju to bolo predtým ani vo sne nenapadlo. "Tak preto si ma ťahala?"
"Môj ty Bože! Konečne sa ti rozsvietilo v hlave. Ty si hrozne hlúpe dievča, Jana. Čo na to hovorila pani predstavená?"
Slečna Carpenterová prepukla opäť v slzy a nemohla ani prehovoriť.
"Hnevá sa na nás, to sa rozumie," povedala slečna Lindsayová.
"Hovorila, že ty si tým všetkým vinná," vzlykala slečna Carpenterová.
"Nu, čo na tom, drahúš," upokojovala ju Agatha. "Zapíš to do čiernej knihy."
"Nič nebudem písať do čiernej knihy, dokiaľ to neurobíš ty," durdila sa slečna Lindsayová. "Ty si viacej vinná než my."
"Ale áno, drahúš," odvetila Agatha. "Aj celú stránku, ak chceš."
"M-mne sa vidí, že sa ti to hrozne páči písať do čiernej knihy," povedala slečna Carpenterová zlomyseľne.
"To sa vie, Jana. To je najväčšia sranda, akú tu človek môže mať."
"Pre teba je to hádam sranda," odsekla slečna Lindsayová; "ale mne to robí pramalú česť, ako mi práve povedala slečna Wilsonová, keď dostanem cenu z mravouky a potom musím sama napísať, že sa neviem slušne správať. A potom mi nie je práve po chuti, keď sa o mne povie, že som zle vychovaná."
Agatha sa zasmiala. "Je to ale potmehúdska stará baba! Pozná všetky naše slabosti a dokáže ich proti nám využiť. Prečo nepovie mne alebo tamto Jane, že sme zle vychované!"
"Ja ti nerozumiem," povedala povýšene slečna Lindsayová.
"Inu pravdaže nie. To preto, že sa nevyznáš tak dobre v mravouke ako ja, aj keď som z nej nikdy nedostala cenu."
"Ty si vôbec nikdy nedostala žiadnu cenu," vravela slečna Carpenterová.
"A dúfam, že tiež nedostanem," povedala Agatha. "To by som sa veru radšej bila v snehu o rozpálené peniaze ako chalani na ulici, ako by som sa ruvala o to, kto dokáže odpovedať na najviac otázok. Doktor Watts mi práve tak stačí na celú mravouku. A teraz si pôjdeme pre čiernu knihu."
Zašla k polici a vzala z nej ťažkú knihu kvartového formátu, viazanú v čiernej koži, na ktorej bolo červenými písmenami napísané MOJE CHYBY. Hodila ju nevážne na pult a obracala v nej stránky, až došla k jednej, ktorá bola len sčasti vyplnená ručne písanými vyznaniami.
"To je fakt zázrak," povedala, "tu sú dva zápisy, ktoré nie sú odo mňa. Sarah Gerramová! Čože asi na seba žaluje?"
"Nečítaj to," riekla slečna Lindsayová rýchlo. "Vieš predsa, že je to najhanebnejšia vec, akej sa kto z nás môže dopustiť.
"Nevídali! Naše drobné hriechy veru nestoja za taký pokrik. Som vždy rada, keď ľudia čítajú moje zápisy; pripadám si ako spisovateľka. A preto čítam tiež z kresťanskej povinnosti zápisy po iných. Počujte, čoho sa dopustila úbohá Sarah. ,1. októbra. Je mi veľmi ľúto, že som dala dnes ráno v umyvárni slečne Chambersovej facku a vyrazila jej zub. To bolo veľmi nepekné, ale on sa už kýval a ona mi to odpustila, pretože jej čo nevidieť narastie nový; a ona sa len pretvarovala, keď hovorila, že ho prehltla. Sarah Gerramová´."
"Hlúpe dievča!" povedala slečna Lindsayová. "Keď si tak pomyslím, že musíme písať svoje hriechy do rovnakej knihy ako také deti!"
"Tu je jedno dojímavé vyznanie. ,4. októbra. Helena Plantagenetová sa s hlbokou ľútosťou priznáva, že si včera prisvojila prvé miesto v algebre nepoctivým spôsobom. Slečna Lindsayová mi napovedala a - - ´"
"Ó!" zvolala slečna Lindsayová červenajúc sa. "To je jej vďaka za to, že som jej napovedala? Ako sa môže opovážiť zapisovať moje chyby do čiernej knihy?"
"Dobre ti tak," povedala slečna Carpenterová, "prečo si jej napovedala? Bola odjakživa falošnica; mala si ju lepšie poznať."
"Ó, ja som to neurobila kvôli nej, to ver," odvetila slečna Lindsayová. "Urobila som to preto, aby sa tá Jacksonová nedostala na prvé miesto. Nemám rada Helenu Plantagenetovú; ale je to aspoň dievča z dobrej rodiny."
"To sú nezmysly, Gertruda," povedala Agatha s istou vážnosťou. "Kto by ťa počul takto hovoriť, myslel by si, že tvoja babička bola nejaká kuchárka. Nemala by si hovoriť tak zvysoka."
"Slečna Wylieová," vravela Gertruda nachovejúc: "vy ste veľmi ---- ó! ó! Nechaj ma, Ag- --- ó! Ja to poviem slečne W --- ó!" Agatha jej totiž vošla prstom do rebier a neznesiteľne ju šteklila.
"Pst - pst - pst - " šepotala úzkostlivo slečna Carpenterová. "Dvere sú otvorené."
"Som slečna Wylieová?" pýtala sa Agatha, týrajúc ju nemilosrdne ďalej. "Som veľmi - ako si to povedala? Som naozaj - - ? Som - - ? Som?"
"Nie, nie," koktala Gertruda, klesajúc takmer v mdlobách na stoličku. "Ty si veľmi zlá, Agatha - takto ma trápiť!"
"Však si to zaslúžiš. Ak sa budeš ešte raz na mňa takto mračiť alebo mi hovoriť slečna Wylieová, zabijem ťa. Budem ťa štekliť pierkom na chodidlách" (slečna Lindsayová sa otriasla a schovala nohy pod stoličku) "až ti zbelejú vlasy. A teraz, ak ľutuješ naozaj svoje hriechy, choď a píš."
"Ty musíš písať prvá. Ty si vinná zo všetkého."
"Ale veď ja som najmladšia z vás," hovorila Agatha.
"No tak teda," povedala Gertruda, netrúfajúc si stáť na svojom, ale pevne rozhodnutá, že nebude písať prvá, "nech začne Jana Carpenterová. Ona je najstaršia."
"Inu pravda," zaponosovala sa Jana posmešne. "Len nastrčiť do každej nepríjemnosti najprv Janu. Vy ste fakt ukruty. Myslíte si, že Jana je taký dobrý blázon; ale to sa mýlite."
"To sa vie, že nie si taká hlúpa, ako vyzeráš, Jana," povedala Agatha vážne. "Ale ja budem písať prvá, ak chcete."
"Nie, to nesmieš," skríkla Jana, berúc jej pero z ruky. "Ja som najstaršia a nedám sa odstrkovať."
Namočila odhodlane pero do atramentu a chystala sa písať. Potom sa zarazila, premýšľala a pozerala zmätene; nakoniec sa obrátila v žalostných rozpakoch na Agathu.
"Čo mám písať?" pýtala sa. "Ty vieš, ako sa také veci píšu, a ja nie."
"Najprv napíš dátum," radila Agatha.
"To je pravda," povedala Jana a rýchlo ho napísala. "Na to som zabudla. A ďalej?"
"Teraz píš: ,Veľmi ľutujem, že ma slečna Wilsonová videla, ako som sa dnes večer vozila po zábradlí. Jana Carpenterová.´ "
"To je všetko?"
"To je všetko - leda že by si chcela ešte niečo pridať zo svojej hlavy."
"Snáď je to všetko dobre?" hovorila Jana s podozieravým pohľadom na Agathu. "Ale veď v tom nemôže byť nič zlé, keď je to svätá pravda. Ale nech: ak si robíš zo mňa zase bláznov ako obyčajne, si celkom sprostá protiva a mne je to už všetko jedno. A teraz, Gertruda, ty. Pozri sa, prosím ťa, čo som napísala ja - či v tom nemám chyby."
"To nie je moja starosť, aby som ťa učila pravopis," odbyla ju Gertruda, berúc od nej pero. A nedbajúc Jany, ktorá reptala na jej neomalenosť, napísala pevnou rukou:
"Prestúpila som domáci poriadok, keď som sa dnes vozila so slečnou Carpenterovou a slečnou Wylieovou dolu po zábradlí. Slečna Wylieová zišla prvá."
"Ty ničomníčka!" volala Agatha, ako to čítala cez jej rameno. "A to máš otca admirála!"
"Ja si zase myslím, že je to tak celkom dobre," odvetila slečna Lindsayová síce s malou dušičkou, ničmenej však tónom mravokárcu. "Je to tak doslova pravda."
"Všetok náš majetok pochádza z obchodu," vravela Agatha; "ale predsa by som sa hanbila zvaľovať hanbu na tvoje urodzené ramená, aby som si pomohla z úzkych. Ty chúďatko! Aby si vedela: podaj mi to pero."
"Ja to preškrtnem, ak chceš; ale myslím ---"
"Nie: to tam zostane, aby to svedčilo proti tebe. A teraz sa pozri, ako sa ja vyznávam zo svojich hriechov." A písala úhľadným, rezkým rukopisom. "Dnes večer ma zastavila hore na schodišti Gertruda Lindsayová a Jana Carpenterová a obidve hovorili, že by sa chceli voziť dole po zábradlí a že to tiež urobia, ak pôjdem ja prvá. Povedala som im, že je to proti domácemu poriadku, ale ony hovorili, že im na tom nezáleží; a pretože sú obe staršie ako ja, dala som si povedať a zviezla som sa dolu."
"Čo hovoríte tomuto?" povedala Agatha a ukázala im tú stránku.
Obidve si ju prečítali a dali sa do hlučného odporovania.
"Je to svätá pravda," vravela slávnostne Agatha.
"Je to hrozná ničomnosť," vravela Jana s dôrazom. "Najprv odsudzuješ Gertrudu a potom ideš a zachováš sa sama dvakrát hanebnejšie! Čo som nažive, som ešte nič také nepočula."
"Beda tomu, skrze koho pohoršenie pochádza, ako to stojí v našej školskej knihe," povedala Agatha, pripisujúc k svojmu vyznaniu nový odstavec. "´Ale bola to všetko moja vina. Okrem toho som bola hrubá k slečne Wilsonovej a nechcela som odísť z izby, keď mi to rozkázala. Nemala som pri tom všetkom zlý úmysel, len akurát keď som sa vozila po zábradlí. Vozím sa tak rada po zábradlí a nemohla som odolať tomu pokušeniu.´"
"Pamätaj na mňa, Agatha," riekla Jana dôrazne. "Ak napíšeš do tejto knihy niečo drzé, vyženú ťa odtiaľto."
"Bodajby!" odvetila Agatha významne. "Len počkaj, keď slečna Wilsonová uvidí, čo si tam ty napísala."
"Gertruda," zvolala Jana s náhlou obavou, "nadiktovala mi snáď niečo, čo sa nepatrí? Agatha, prosím ťa, povedz mi, či ---"
Vtom zaznel gong; všetky tri dievčatá skríkli súčasne: "Kŕmenie!" a pádili von z izby.
V jedno slnečné poobedie prechádzal ľahký kočiar veľkou rýchlosťou po Belsize Avenue, St. John´s Wood, a zastavil sa pred veľkým súkromným domom. Vyskočila z neho mladá dáma; rozbehla sa nahor po schodoch a nedočkavo zazvonila. Mala snedú pleť, výrazný profil, tmavé oči s dlhými mihalnicami, drobné ústa s rozkošnými perami, malú hlavu, útle nohy, jemné ruky s dlhými zašpicatenými prstami a pružnú, veľmi štíhlu postavu, ktorá sa pohybovala s pôvabom a ohybnosťou hada. Farby jej odevu prezrádzali orientálny vkus; mala na sebe biele priliehavé šaty s tlačeným vzorom, šikovne prevedeným v čínskej modrej, žltý slamený klobúk, zdobený umelým hlohom a šarlátovými bobuľami, a rukavice trieslovej farby siahajúce až k lakťu a bohato ovešané zlatými náramkami.
Keď sa dvere ihneď neotvárali, zazvonila prudko znova, načo ju bez meškania vpustila slúžka, ktorá sa zdala byť prekvapená jej príchodom. Nezdržiavajúc sa ďalej otázkami trielila hore po schodoch a vrazila do salóna, kde sedela staršia dáma dôstojného vzhľadu, ktorej tvár javila známky najušľachtilejšieho židovského pôvodu. Bola zabratá do čítania; pri nej stál fešný chlapček v čiernom aksametovom obleku a volal:
"Mamička, je tu Henrietta!"
"Artur," vravela vzrušene mladá dáma, "odíď okamžite von z izby a neopováž sa prísť späť, kým nedostaneš povolenie."
Chlapec sa uškrnul a vyšiel bez slova s mrzutou tvárou von.
"Stalo sa niečo?" pýtala sa dáma a odložila knihu s ľahostajnou odovzdanosťou skúseného človeka, ktorý tuší búrku v pohári vody. "Kde je Sidney?"
"Preč! Preč! Opustil ma! Ja ----" mladá dáma nemohla ďalej hovoriť a vrhla sa na pohovku, vzlykajúc vášnivým hnevom.
"Taká hlúposť! Myslela som si, že má Sidney viacej rozumu. Ale choď, Henrietta, umúdri sa. Asi ste sa pohádali."
"Nie! Nie!! Nie!!!" kričala Henrietta dupajúc na koberec. "Ani krivé slovo medzi nami nepadlo. Čo som vydatá, nikdy som sa neprenáhlila, mamka; prisahám slávnostne, že nie. Ja si niečo urobím; nič iné mi nezostáva. Na mne leží nejaká kliatba. Je mi súdené, aby som bola nešťastná. On - - "
"Ticho, ticho! Čo sa stalo, Henrietta ? Si už predsa za chvíľu šesť týždňov vydatá a nesmieš sa diviť, keď vypukne nejaká malá hádka. Si hneď tak rozčúlená! Nemôžeš očakávať, že nebude na nebi nikdy ani mráčika. Najskôr si sama vinná, veď Sidney má omnoho viacej rozumu ako ty. Nechaj ten plač a správaj sa ako rozumná žena; a ja si zájdem sama k Sidneymu a všetko to urovnám."
"Ale veď on je preč, a ja neviem, kde. Ó, čo si mám len počať?"
"Čo sa stalo?"
Henrietta sebou zmietala rozčúlením. Potom sa silou mocou vzchopila a začala rozprávať:
"Dohovorili sme sa v pondelok, že strávim dva dni u tety Judity, namiesto toho, aby som šla s ním do Birminghamu na ten hrozný robotnícky odborový zjazd. Rozišli sme sa v najlepšej zhode. N-nemohol byť naozaj ku mne láskavejší. Ja si niečo urobím; mne je to jedno, nech si hovorí kto chce čo chce. A keď som sa v stredu vrátila, bol preč a ležal tam tento l ----" Vytiahla list a rozplakala sa ešte usedavejšie.
"Ukáž mi to."
Henrietta váhala, ale matka jej vzala list, sadla si k oknu a dala sa do čítania, nedbajúc nijako na búrlivý zármutok svojej dcéry.
List znel takto:
V pondelok večer
Drahá žena,
odchádzam presýtený nežnosťami, aby som žil svojim vlastným životom a pracoval na svojom vlastnom diele. Bol by som Ťa na to mohol pripraviť len chladným a nevšímavým správaním a to vôbec nedokážem, pokiaľ ma púta kúzlo Tvojej prítomnosti. Vidím, že mi nezostáva iné len útek, ak sa mám zachrániť.
Obávam sa, že Ti nemôžem pre svoj krok uviesť uspokojivé a presvedčivé dôvody. Ty si krásne a rozkošné stvorenie; život sa Ti zdá plným a dokonalým len vtedy, keď je slávnostným hodokvasom lásky. U mňa je to práve naopak. Sotva vypustím cez pery niekoľko nežných slov, už si vyčítam, že som pochabý a neúprimný. Skôr než schladne vzplanutie citu, zachváti ma silný odpor; túžim po návrate k osamelosti a odriekaniu svojho predošlého pustovníckeho života, po svojich triezvych knihách, po svojej socialistickej priekopníckej činnosti, po svojich výskumných cestách divokou spleťou myslenia. Oženil som sa v nerozumnej viere, že aj ja mám v sebe kus prirodzeného citu lásky, ktorý iných mužov sprevádza celé dlhé roky manželstva. Dnes som už vytriezvel. Ty si v mojich očiach najrozkošnejšou ženou na svete. Teraz som kráčal päť týždňov po boku tej najrozkošnejšej ženy na svete, hovoril s ňou a laškoval a nakoniec od nej utekám a utiekam sa až do konca života do pustovníckej jaskyne. Láska ma nedokáže ovládnuť, všetko, čo je vo mne silné, búri sa proti nej a nechce sa jej podrobiť. Odpusť mi, že Ti píšem také nezmysly, ktorým neporozumieš, a nesúď ma príliš prísne. Bol som k Tebe tak láskavý, ako to len pripúšťala moja sebecká povaha. Nepokúšaj sa rušiť ma v mojej tichej opustenosti, ktorú si žiadam a zaslúžim. Môj právny zástupca sa dohodne s Tvojim otcom, ako usporiadať nevyhnutné hmotné záležitosti, a Ty sa budeš tešiť všetkému šťastiu, ktoré Ti môže dať zámožnosť a sloboda. Snáď sa zase niekedy uvidíme. Zbohom, moja posledná láska.
Sydney Trefusis
"No?" zvolala pani Trefusisová, pozorujúc uslzenými očami, že si jej matka už prečítala list a že naň zmätene hľadí.
"Naozaj zvláštna vec!" povedala pani Janseniová dôrazne. "Čo myslíš, Henrietta, má celkom zdravý rozum? Či si na ňom vymáhala, aby ti venoval príliš veľa pozornosti ? Muž neobetuje rád žene všetky svoje životné záujmy, ani v medových týždňoch."
"On hovorieval, že nie je nikdy šťastný, ak nie som ja pri ňom," vzlykala Henrietta. "Svet nevidel takú ukrutnosť. Sama som si niekedy priala mať chvíľu pre seba, ale som sa bála to povedať, aby som sa nedotkla nešetrne jeho citov. A teraz vidno, že nemá vôbec citu. Ale on sa musí ku mne vrátiť. Pravda musí, mamička ?"
"Mal by sa vrátiť. Dúfam, že neušiel s nejakou inou?"
Henrietta vyskočila a líce jej vzplanuli nachom. "Keby som si toto o ňom myslela, prenasledovala by som ho až na koniec sveta a zavraždila by som ju. Ale nie, on nie je ako iní. On ma nenávidí. Kdekto ma nenávidí. Tebe je to jedno, či som opustená či nie, otcovi tiež a vôbec každému tu v dome."
Pani Janseniová sa nedala ani teraz vyrušiť dcériným rozčúlením z pokoja; zamyslela sa na chvíľu a potom mierne povedala:
"Teraz nemôžeš robiť nič, pokým nebudeme mať správy od jeho právneho zástupcu. Zatiaľ môžeš zostať u nás, ak chceš. Nenazdala som sa, že ma tak skoro navštíviš; ale tvoja izba zostala tak, ako bola, keď si od nás odišla."
Pani Trefusisová prestala plakať; zamrazilo ju pri tejto prvej pripomienke, že otcovský dom už nie je jej domovom. Uvedomila si tým jasnejšie, ako je opustená. Pri tomto mrazivom pomyslení sa jej začala vracať pokojná rozvaha; vzbúrila sa v nej hrdosť, ktorá sa postavila ako hrádza medzi ňu a matku.
"Nezostanem tu dlho," povedala. "Ak mi nepovie jeho právny zástupca kde je, budem ho hľadať po celom Anglicku. Je mi ľúto, že vám tu prekážam."
"Ó, veď nám tu nebudeš o nič viac prekážať, než predtým," povedala pani Janseniová pokojne; videla s uspokojením, že jej dcéra porozumela jej narážke. "Mala by si teraz ísť a umyť si tvár. Môže prísť návšteva a bola by si v rozpakoch, keby si ju mala vítať v takomto stave. Ak uvidíš na schodoch Artura, povedz mu, prosím, že už môže prísť späť."
Henrietta stiahla vzdorovito pery a vzdialila sa. Potom sa vrátil Artur a stal si bez slova pri okno, pričom mrzuto hĺbal o tom, prečo ho pred chvíľou vyhnali. Odrazu zvolal: "Tatík už ide a nie je ešte ani päť hodín!" To mu vynieslo nové vyhostenie.
Pán Jansenius bol muž ctihodného vzhľadu; nemal ešte päťdesiat, ale nechýbalo mu do nich veľa. Viedol sa dôstojne, ako by chcel dať najavo, že sa za jeho mohutným čelom taja prevzácne myšlienky. Pekný orlí nos a živé temné oči svedčili o jeho židovskom pôvode, za ktorý sa ostatne hanbil. Kto to nevedel, myslel si však, že si na tom zakladá a nedokázal si vysvetliť, prečo dáva svoje deti vychovávať kresťansky. Rozumel ako treba obchodu a nepoznal iný duševný vznet okrem lásky k rodine, vážnosti u ľudí, pohodlia a peňazí; tak si uchoval majetok zdedený po otcoch a vyťažil z neho obvyklým spôsobom nový majetok. Bol bankárom a nemal inej myšlienky než ako zachytiť a privlastniť si ohromné úspory, ktoré so sebou prináša bankový systém, a ponechať inak ostatné ľudstvo v práve takej tuhej lopote, v akej bolo pred zavedením bankovej sústavy. Pretože by však ľudia za týchto podmienok neboli vôbec nosili peniaze do banky, musel im popriať niečo zo svojho zisku, aby ich k sebe prilákal. Tak mali účasť na zisku oni ako aj on a on mal príjemný pocit, že je nielen zámožný občan, ale aj dobrodinec ľudstva, tešiaci sa pozemským statkom a pokojnému svedomiu.
Vstúpil rýchlym krokom do izby a jeho žena na ňom ihneď spoznala, že ho niečo znepokojilo.
"Vieš, čo sa stalo, Ruth?" povedal.
"Áno. Ona je hore."
Pán Jansenius sa udivene pozeral. "Snáď nechceš povedať, že už odišla?" pýtal sa. "Čo ju to napadlo, že sem prišla?"
"Na tom nie je nič divného. Kam inam by mala ísť?"
Pán Jansenius, ktorý nedôveroval vlastnému úsudku, keď bola jeho žena iného názoru, zvolna odvetil: "Prečo nešla ku svojej matke?"
Teraz bola zarazená zasa pani Janseniová; zahľadela sa naňho s chladným údivom a podotkla: "Ja som hádam jej matka, či nie?"
"To som nevedel. Prekvapuje ma to, Ruth. Dostala si tiež list?"
"Čítala som ten list. Ale prečo mi hovoríš, že nevieš, že som Henriettina matka? Chceš si hádam zo mňa strúhať žarty?"
"Henrietta! Čože je tá tu? Čaká nás ešte nejaká nová mrzutosť?"
"Neviem. O čom to hovoríš?"
"Hovorím o Agathe Wylieovej."
"Á! Ja som hovorila o Henriette."
"No, a čo je s Henriettou?"
"Čo je s Agathou Wylieovou?"
To popudilo pána Jansenia a ona usúdila, že bude najlepšie, ak mu povie, čo jej hovorila Henrietta. Keď mu dávala Trefusisov list, povedal už pokojnejšie: "Nešťastie neprichádza nikdy samé. Prečítaj si toto," a podal jej iný list, takže začali obaja čítať naraz.
Pani Janseniová čítala toto:
Alton College, Lyvern
Pani Wylieovej, Acacia Lodge, Chiswick
Veľactená pani! Je mi veľmi ľúto, že Vás musím požiadať, aby ste si ihneď prišli do Alton College pre slečnu Wylieovú a vzala ju so sebou domov. V ústave, ako je náš, kde je sloboda žiačok čo najmenej obmedzovaná, je nevyhnutné, aby sa všetky bez reptania a bez odkladu podrobili oným nemnohým predpisom, ktorých je tu absolútna potreba. Slečna Wylieová nevyhovela tejto podmienke. Vyhlásila, že chce odtiaľto odísť, a dovolila si správať sa ku mne a k mojim kolegyniam takým spôsobom, že to nemôžeme strpieť, ak chceme mať na pamäti svoje povinnosti k sebe a k jej spolužiačkam. Ak má slečna Wylieová nejaké námietky proti spôsobu, ako sa tu s ňou jednalo alebo proti opatreniu, ku ktorému nás donútila, oznámi Vám to nepochybne sama.
Snáď budete tak láskavá a dorozumiete sa s poručníkom slečny Wylieovej, pánom Janseniom, s ktorým by som sa rada dohodla o tom, ako naložiť s peniazmi, ktoré boli zaplatené vopred na výdavky bežného obdobia.
Som Vám, veľactená pani, v dokonalej úcte oddaná
Mary Wilsonová
"To je mi pekná slečinka!" prehovorila pani Janseniová.
"Ja tomu nerozumiem," povedal pán Jansenius, ktorému stúpala krv do hlavy, keď čítal zaťov list. "Nejde mi to do hlavy. Čo to znamená, Ruth?"
"Neviem. Hádam je Sidney šialený a medové týždne urýchlili jeho chorobu. Ale ty nesmieš pripustiť, aby mi poslal Henriettu znova na krk."
"Šialený! Čože si myslí, že sa môže vyhnúť povinnostiam ku svojej žene, pretože je to moja dcéra? Čože si myslí, keď bol jeho dedo s matkinej strany baronet, že môže zavrhnúť Henriettu, sotva sa jej nabažil?"
"Á, to nie je nič také. Na nás si on ani nespomenul."
"Však sa postarám, aby si na nás spomenul," zvolal pán Jansenius vo veľkom vzrušení. "Z toho sa mi zodpovie."
Práve sa vrátila Henrietta a videla, ako otec pobieha rozčúlene sem tam a stále opakuje: "Z toho sa mi zodpovie! Z toho sa mi zodpovie!"
Pani Janseniová sa zamračila na dcéru, aby bola ticho a chlácholila ho: "Nehnevaj sa, John."
"Ale ja sa chcem hnevať. Ten nehanebník! Ten prekliaty ničomník!"
"To on nie je!" ozvala sa Henrietta nariekavo, sadajúc si a vyťahujúc vreckovku.
"Ale choď, choď!" odbyla ju pani Janseniová, "už sme si užili dosť toho tvojho plaču. Daj nám s ním už pokoj."
Henrietta vzrušene vyskočila. "Ja si budem hovoriť a robiť, čo budem chcieť," skríkla. "Som vydatá žena a nedám si porúčať. A chcem mať zasa svojho muža doma, nech sa predo mnou schováva, kde chce. Tatko, čo mu nemôžeš rozkázať, aby sa ku mne zas vrátil? Ja sa utrápim! Sľúb mi, že ho donútiš, aby sa zase ku mne vrátil!"
Vrhla sa otcovi na hruď a dala sa do kŕčovitého plaču, až svojim krikom vybúrila celý dom.
Z románu Georgea Bernarda Shawa An Unsocial Socialist (1883, vyd. v r. 1887)
Do češtiny preložil Alfred Pflanzer. V r. 1931 vydalo Vydavatelstvo Družstevní práce v Praze, zapsané společenstvo s ručením obmezeným
Komentáre