Sobota bola v Alton College podľa názvu polovičným sviatkom, ale v skutočnosti bolo prázdno celý deň. Ráno boli iba hodiny telocviku, tanca, prednášky a kreslenie. Poobede sa hral tenis na trávniku, ku ktorému si smeli pozvané dámy z okolia priviesť svojich manželov, bratov a otca - slečna Wilsonová dbala na to, aby jej chovanice vstupovali do sveta bez akejkoľvek topornej neobratnosti, akou trpievajú školáčky nezvyknuté na spoločnosť.
Koncom októbra prišla sobota, ktorá bola pre slečnu Wilsonovú všetkým iným, len nie sviatkom. O pol druhej, keď bolo po lunchi, vyšla si von na trávnik, ktorý sa rozprestieral medzi južnou stranou budovy a kroviskami. Tu zastihla skupinu dievčat, ktoré sa prizerali, ako Agatha a Jana ťahajú po tráve valec. Jedna z nich hádzala raketou loptičku a tá zaletela do krovín, z ktorých sa k údivu celej spoločnosti vynoril Smilash. Niesol loptu v ruke, žmúril a vykladal, že hoci je len s/prostý človek, cíti bolesť ako iní a že nemá oko z dreva ani z kameňa. Bol oblečený ako prv, ale jeho šaty boli špinavé od hliny a vápna a nevyzerali už ako nové.
"Čo tu, prosím vás, robíte?" pýtala sa slečna Wilsonová.
"Myslel som, že ste ma zavolali, milostivá slečna," odvetil. "Povedal mi to pekársky chlapec, keď šiel dnes ráno okolo môjho skromného domku. Nebol by som povedal, že vie tak klamať.
"To je tiež pravda, poslala som pre vás. Ale prečo ste nešli zadom do čeľadníka?"
"Práve ho hľadám, milostivá slečna. Rozhliadal som sa po ňom, keď ma tá lopta trafila tu do oka (ukazoval na oko). Keď človek dostane takú ranu do oka, prejde ho zrak aj sluch a sebapoctivejší človek potom vyzerá ako lúpežník."
"Agatha," povedala slečna Wilsonová, "poďte sem!"
"Úctivý služobník, slečinka," hovoril Smilash a poťahoval si šticu nad čelom.
"To je ten človek, od ktorého som dostala tých päť šilingov, ktoré ste mu vraj dali. Je to pravda?"
"Ale kdeže! Dala som mu len tri penny."
"Ale veď som tie peniaze ukázal milostivej slečne," vravel Smilash, točiac rozčúlene klobúkom medzi prstami. "Dal som vám ich. Kde by sa taký chudák ako ja dostal k piatim šilingom, keby nebolo dobročinnosti bohatých a vznešených ? Ak si myslí tá mladá dáma, že som si nemal nechať ten pol tretieho šilinga, nemám nič proti tomu, aby ste mi ho strhli zo mzdy, ak tu dostanem prácu. Ale - - "
"Ale to je nezmysel," povedala Agatha. "Jakživ som vám nedala sedem a pol šilinga."
"Snáď ste sa zmýlili. Penny vyzerá skoro tak ako polkoruna, a v ten deň bolo dosť tma."
"Ale veď to nie je možné," vravela Agatha. "Mala som svoju peňaženku od pondelka schovanú u Jany, slečna Wilsonová, a tá vám povie, že v nej boli len tri penny. Viete, že dostávam peniaze prvý deň v mesiaci. Nevystačia mi nikdy na viac než na týždeň. Je to smiešny nápad, že by som mala šestnásteho ešte sedem a pol šilinga."
"Ale uvážte sama, slečna, či to nie je ešte smiešnejší nápad, že by som vám ja, chudobný robotník, vracal peniaze, ktoré som jakživ nedostal?"
Agatha pocítila podivný nepokoj, keď počula z jeho úst pravý opak toho, o čom ju ubezpečovali jej zmysly. "Viem len toľko," namietala, "že som vám ich nedala; to by sa boli museli moje penny premeniť vo vašom vrecku na polkoruny."
"To je možné," povedal Smilash vážne. "Počul som, a je to istá pravda, že peniaze rastú bohatým v kapsách. Prečo by nerástli tiež vo vreckách chudákom? Načo sa divíte tomu, čo sa deje každý deň?"
"Nemali ste v tom čase pri sebe žiadne vlastné peniaze?"
"Kde by som mal ja chudák vziať peniaze? - prepáčte, milostivá slečna, že som tak smelý a toľko sa vás vypytujem."
"Neviem, kde by ste ich mali vziať," prela sa slečna Wilsonová, "pýtam sa vás, či ste mali nejaké."
"To je tak, milostivá, ja sa nepamätám. Nerád by som vás oklamal. Nepamätám sa."
"To ste sa teda zmýlili sám," povedala slečna Wilsonová, vracajúc mu jeho peniaze. "Tu sú tie peniaze. Ak nie sú vaše, naše tiež nie sú; preto bude lepšie, ak si ich necháte."
"Že si ich mám nechať! Ó, milostivá slečna, ale to je vrchol štedrosti! Čo mám robiť, aby som si zaslúžil vašu láskavosť, milostivá slečna?"
"Nerobím to z láskavosti, vraciam vám ich, lebo nepatria mne a pretože patria, tuším, vám. Zdá sa, že ste dosť prostomyseľný človek."
"Vďaka, milostivá slečna, dúfam, že áno. A teraz aby sme hovorili o tej práci, milostivá slečna, mali ste naozaj hádam v úmysle dať zamestnanie takému chudákovi?"
"Nie, ďakujem vám, nemám nič, k čomu by som potrebovala vaše služby. Musím vám tiež ešte dať ten šiling, ktorý som vám sľúbila za obstaranie povozov. Tu je."
"Ešte šiling!" zvolal Smilash celý užasnutý.
"Áno," vravela slečna Wilsonová, v ktorej sa začínal vzmáhať prudký hnev. "Už dosť tých rečí o tom, prosím. Čo nechápete, že ste si ho zaslúžili za svoju prácu?"
"Som len prostý chlap a nechápem hneďkaj nič," odvetil úctivo. "Ale keby mi dala milostivá slečna nejakú prácu, aby som mal čo jesť, schoval by som si všetky tieto peniaze do svojej malej drevenej pokladničky, čo mám doma, a opatroval by som ich, keby na mňa, ako sa tak vraví, padla nemoc alebo staroba. Mohol by som napríklad pekne zvalcovať tento trávnik; tie mladé dámy sa utrmácajú s tým ťažkým valcom. A ak ide o tenis, dokážem natiahnuť siete, že by sa do nich mohli chytať trebárs rajky. Ak sa má linkovať ihrisko, dokážem namaľovať takú rovnú čiaru, že by vám to nedalo, aby ste na nej nevztýčili rovnoramenný trojuholník. Som poctivý, keď ma dobre strážia a dokážem posluhovať pri stole ako sluha londýnskeho pána starostu."
"Nemôžem vás prijať bez odporučenia," povedala slečna Wilsonová, trochu rozveselená, pričom sa nemohla vynadiviť, kde asi pochytil svoju euklidovskú múdrosť.
"Mám najlepšie odporučenie, milostivá slečna. Dôstojný pán farár ma pozná už od detstva."
"Hovorila som s ním včera o vás," povedala slečna Wilsonová, hľadiac mu prísne do očí, "a on hovorí, že vás jakživ nevidel."
"Také panstvo rado zabúda," posťažoval si Smilash. "Ale ja som myslel svojho pána farára, pána farára z môjho rodného mesta Auburn. Rozkošný Auburn, najkrajšie mesto v celom kraji, ako hovorieval velebný pán."
"Ale to nie je to meno, ktoré ste hovorili pánovi Fairholmovi. Nespomínam si, aké to bolo meno, ale Auburn to nebol a ja som tiež nikdy o žiadnom takom meste nepočula."
"Že ste nikdy nečítali o rozkošnom Auburne?"
"Nie, v žiadnej zemepisnej knihe ani v slovníku. Pamätáte si ešte, ako ste mi povedali, že ste boli vo väzení?"
"Len šesťkrát," hájil sa Smilash a tvár sa mu kŕčovito sťahovala. "Nebuďte taká prísna na prostého človeka. Len šesťkrát a vždy pre opilosť. Ale dal som slávnostný sľub a ten som tiež poldruha roka poctivo držal."
Slečna Wilsonová usúdila, že Smilash patrí k tým bystrým, ale obmedzeným vidieckym ľuďom, ktorí sa honosia svojim podivínstvom a získavajú si nevdojak obľubu, keď lichotia tým, ktorých príroda obdarila väčšou dávkou rozumu.
"Máte zlú pamäť, pán Smilash," povedala dobrácky. "Hovoríte o sebe zakaždým niečo iné."
"Pozorujem, že sa nevyjadrujem dosť presne. Dámy a gentlmani slová vo svojej moci majú a dokážu vždy povedať, čo chcú, ale s/prostý človek nie. Ten nenájde tak ľahko správne slovo. Má v hlave viac myšlienok než slov, a slová, ktoré má, sa nehodia k tým myšlienkam. Smel by som sa dať do toho valcovania a trochu vám tu do večera vypomôcť za deväť penny?"
Slečna Wilsonová očakávala v tú sobotu viac hostí ako inokedy, prijala po istom rozmýšľaní jeho ponuku. "Pamätajte," vravela, "že ste tu celkom cudzí a že vaša povesť v Lyverne závisí od toho, ako využijete túto príležitosť."
"Som povďačný milostivej slečne. Nech dobrota milostivej slečny zacelí trhlinu v mojej kapse, kde mám schovanú svoju povesť, aby sa mi zasa nestratila ako obyčajne. Je to paromsky nepríjemné, ak musí človek svoju povesť nosiť takto po kapsách; ale tak už to býva. A teraz hor sa, nech žije slávne devätnáste storočie!"
Zobliekol si kabát, chopil sa valca a pustil sa do práce s ráznosťou, ktorá bola na hony vzdialená lenivým pohybom, aké vídať u robotníkov z povolania. Slečna Wilsonová sa naňho podozrievavo pozrela, ale pretože sa ponáhľala, vošla dovnútra bez ďalších poznámok. Dievčatá nedôverujúce jeho výstrednosti sa držali opodiaľ. Agatha sa rozhodla, že si ho ešte raz zblízka prezrie. Kráčala s raketou v ruke voľne cez trávnik, až došla tesne k nemu, bez toho, že to spozoroval. Zastenal práve od únavy a sadol si, aby si oddýchol.
"Už unavený, pán Smilash?" vysmievala sa mu.
Vzhliadol na ňu zľahka a rozvážne, zvliekol si jednu zo svojich pracovných kožených rukavíc, začal sa ňou ovievať, pričom staval na obdiv belosť a jemnosť svojej ruky a konečne odvetil prízvukom, akým sa hovorí v najlepšej spoločnosti:
"Veľmi."
Agatha cúvla. On sa ovieval ďalej, nijako si toho nevšímajúc.
"Vy - vy nie ste robotník," povedala konečne.
"To sa rozumie, že nie."
"Však som si to myslela."
Pokýval súhlasne hlavou.
"Čo ak to na vás poviem?" povedala so vzrastajúcou odvahou, uvedomujúc si, že s ním nie je osamote.
"Potom sa z toho vykrútim, rovnako, ako som to urobil s tými peniazmi, a slečna Wilsonová si pomyslí, že nemáte v hlave všetko v poriadku."
"Tak som vám teda naozaj nedala tých sedem a pol šilinga?" povedala s uľahčením.
"Čo vám to len napadá?" odpovedal. Vybral z vrecka tri penny a cinkal nimi v dlani. "Ako sa voláte?"
"To vám nepoviem," povedala Agatha dôstojne.
Pokrčil plecami. "Snáď je to tak dobre," prehodil. "Ja by som vám to tiež nepovedal, keby ste sa ma na to pýtali."
"Ani mi nenapadne pýtať sa vás na to."
"Že nie? To teda musíte vziať zavďak Smilashom a ja Agathou."
"Mali by ste sa trochu mierniť."
"V čom?"
"V tom, čo hovoríte. A - nebojíte sa, že prídu na to, kto ste?"
"Veď vy ste na to už prišli, a predsa mi to nijako nevadí."
"Ale čo, ak na to príde polícia?"
"Tá na to nepríde. A potom - veď ja sa neskrývam pred políciou. Smiem predsa nosiť manchester, ak sa mi páči viac než jemné súkno. Uvážte len, aké to má výhody! Umožnilo mi to prístup do Alton College a potešenie, že som sa s vami zoznámil. Nemáte hádam nič proti tomu, ak budem ďalej váľať ten trávnik - viete, len tak, aby ľudia nerozprávali? Môžem pri tom hovoriť ďalej."
"Len si hovorte, ak vám to robí potešenie hovoriť sám pre seba," odsekla, odvracajúc sa od neho, keď sa dvíhal.
"Hovorím vám, Agatha, nesmiete ma prezradiť ostatným!"
"Nehovorte mi Agatha," durdila sa ona.
"Ako vám mám teda hovoriť?"
"Nemusíte ma vôbec oslovovať."
"Ba musím a tiež budem. Nebuďte zlá."
"Ale veď ja vás ani nepoznám. Čudujem sa naozaj vašej --" potlačila slovo, ktoré sa jej vtieralo, ale nenašla lepšie a vyhŕkla: "-- vašej trúfalosti."
Zasmial sa a ona sa dívala, ako prechádza niekoľkokrát valcom sem tam. Keď sa po chvíli chcel pokochať pohľadom na ňu, pristihol ju, ako sa naňho pozerá, a usmial sa. Ale jeho pousmiatie nemalo ani zďaleka tú výrečnosť, ako úsmev, ktorým ho odmenila. Ako by sa jej oči, zuby a zlatý prísvit jej pleti rozohriali naraz v tom istom okamihu. Nechal hneď valcovanie a oprel sa bradou o rukoväť valca.
"Ak si nebudete hľadieť svojej práce," povedala uštipačne, "nebudete hotový s tou trávou, keď prídu návštevy."
"Aké návštevy?" pýtal sa zmätený.
"Ó, plno návštev. A trebárs tiež niekto, kto vás pozná. Prídu hostia z Londýna, môj poručník, jeho žena a dcéra, moja matka a asi sto iných."
"To sú spolu štyria. Prečo prídu? Len tak na návštevu?"
"Chcú ma odtiaľto zobrať," odpovedala a pátrala po známkach sklamania v jeho tvári.
Tie sa hneď objavili. "Prečo vás, do čerta, chcú odtiaľto zobrať? Čože je vaše vzdelanie už dokončené?"
"Nie. Chovala som sa zle a mám byť vylúčená."
Opäť sa zasmial. "Ale choďte!" vravel. "Začínate sa priúčať Smilashovým spôsobom. Čože ste vykonali?"
"Neviem, prečo by som vám to hovorila. Čože ste vy vykonali?"
"Ja! Ó, ja som nevykonal nič. Som len taký neromantický človek a schovávam sa pred jednou romantickou dámou, ktorá ma miluje."
"Chuderka," povedala Agatha posmešne. "Iste vám urobila ponuku k sobášu a vy ste odmietli."
"Práve naopak. Ja som ju požiadal a ona prijala. Preto sa musím skrývať."
"Vy viete pekne balamutiť ľudí," vravela Agatha. "Zbohom! Tu je slečna Carpenterová, ide si vypočuť, čo si spolu vyprávame."
"Zbohom! Tá vaša historka o tom, ako vás chcú poslať domov, je ešte lepšia ako - - Smie si prostý človek dovoliť opýtať sa, kde tu máte potreby k linkovaniu, slečna?"
Tieto slová boli určené pre Janu, ktorá sem prišla s niekoľkými kamarátkami. Agatha čakala, že Smilash bude teraz čo nevidieť vyzradený, lebo jeho pretvárka mohla sotva koho oklamať, divila sa len, ako ľahko sa ňou ostatní dali zmiasť. Práve odbíjali dve hodiny a ona si pripomenula, že sa blíži stretnutie s jej poručníkom. Začala sa chvieť a pocítila túžbu ukryť sa niekde osamote a čakať tu, keď ju zavolajú. Ale hrdosť jej kázala vyzerať k svojmu osudu úplne ľahostajne, a zostala pri dievčatách a spolu sa smiali a štebotali opreteky, keď so záujmom sledovali, ako Smilash linajkuje dvorce a naťahuje siete. Ba rozosmiala aj svoje kamarátky, lebo jej skryté vzrušenie, zosilňované ešte tiesnivými návalmi strachu, ju podnecovalo a Smilashove romantické vystrojenie v nej budilo pocit, ako by snívala. Spriadala si už v duchu drámu, v ktorej bola hrdinkou a Smilash hrdinom, hoci triezvy pohľad na toho muža jej nedovoľoval vidieť v ňom takého tajomného bohatiera, ako keď šlo o celkom vysnenú osobu. Zápletka bola praobyčajná a ona sa s ňou v mysli zahrávala už často predtým. Mali sa do seba zamilovať a jednému z nich malo puknúť srdce, pretože mu druhý nechcel opätovať lásku. Aj keď Agatha bola hocikedy schopná zosmiešňovať u kamarátok každé citové blúznenie a mala v sebe nákazlivý sklon k figliarstvu, predsa sa potajomky rada opájala bujnými vidinami zúfalstva a smrti a zakúšala často trýzeň, akú prežíva obľúbený šašo, ktorý počuje obecenstvo šalieť smiechom, hoci je v hĺbke duše presvedčený, že je rodený tragéd. Niekedy cítila, že hlboko v duši jej driemu pohnútky celkom odlišné od žartov ako bolo jej obľúbené napodobňovanie vojaka v komíne.
O tretej sa dostavili hostia z okolia a spoločnosť sa dala do tenisovej hry na štyroch dvorcoch, ktoré Smilash zvalcoval a pripravil. Boli tam obaja duchovní a s nimi niekoľko iných pánov. Pani Millerová, farár a niekoľko matiek a iných starších dám sledovali hru. Smilash zohnal kdesi širokú bielu zásteru a horlivo pomáhal roznášať na podnosoch zákusky pre hostí.
Štvrť hodinu nato prišiel odkaz od slečny Wilsonovej, aby k nej prišla slečna Wylieová. Návštevníci si nedokázali vysvetliť, prečo sa naraz zmocnil mladých dám taký nepokoj. Jana prepukla bezmála v slzy a odbila hrubo Josephsa, keď sa jej celkom nevinne pýtal, čo sa deje. Agatha odchádzala zdanlivo ľahostajne, aj keď sa jej triasla ruka, keď odkladala raketu.
V priestrannom salóne na severnej strane budovy zastihla svoju matku, štíhlu to ženu v smútku s vyblednutými vlasmi a uplakanými očami. Bola tu aj pani Janseniová s dcérou. Obidve staršie dámy zostávali vo vážnom mlčaní, Agatha ich pobozkala a pani Wylieová zavzlykla. Henrietta a Agatha sa vrúcne objali.
"Kde je strýc John?" pýtala sa Agatha. "Neprišiel s vami?"
"Je vedľa u slečny Wilsonovej," povedala pani Janseniová chladne. "Čakajú tam na teba."
"Myslela som si, že niekto umrel," povedala Agatha, "vyzeráte všetky, akoby ste šli na pohreb. No tak, mamička, schovaj len zasa tú šatku. Ak budeš plakať, vybavím si to so slečnou Wilsonovou, že ťa tak trápila."
"Nie, nie," bránila sa pani Wylieová. "Veď bola taká dobrá!"
"Taká dobrá!" povedala Henrietta.
"Bola vyslovená rozvaha a láskavosť," prízvukovala pani Janseniová.
"To je ona vždy," zmierlivo povedala Agatha. "Hádam ste nemysleli, že ju nájdete celú bez seba, či hej?"
"Agatha," dohovárala jej pani Wylieová, "nebuď svojhlavá a pochabá!"
"Ó, to ona nebude, viem isto, že nebude," povedala lichotivo Henrietta. "Pravda nie, drahá Agatha?"
"Pre mňa za mňa si rob, čo chceš," hovorila pani Janseniová. "Ale dúfam, že si príliš rozumná, aby si takto len tak do vzduchu marila svoju výchovu."
"Tvoja teta má úplnú pravdu," povedala pani Wylieová. "A strýc John sa na teba veľmi hnevá. Nebude s tebou do smrti hovoriť, ak sa budeš hádať so slečnou Wilsonovou."
"On sa nehnevá," povedala Henrietta, "ale tak veľmi by si prial, aby si tu dobre prospievala."
"Bude pravdaver sklamaný, ak sa budeš ďalej správať tak nemúdro," vravela pani Janseniová.
"Slečna Wilsonová od teba nechce nič, len aby si sa jej ospravedlnila, že si jej napísala také hrozné veci do tej knihy," povedala pani Wylieová. "Ospravedlníš sa jej, miláčik, všakže?"
"To sa rozumie, že to urobí," povedala Henrietta.
"To by si naozaj mala," riekla pani Janseniová.
"Možno, že to urobím," povedala Agatha.
"Ty si moje zlato," riekla pani Wylieová a chytila ju za ruku.
"A tiež možno, že to neurobím."
"Daj si povedať, miláčik," naliehala pani Wylieová, pokúšajúc sa privinúť k sebe Agathu bližšie, tá odporovala, ako len mohla. "Kvôli mne. Aby si urobila potechu mamičke, Agatha. Všakže mi to neodoprieš, drahúšik?"
Agatha sa zhovievavo zasmiala, lebo počúvala tieto slová od svojej matky tak často, že jej už dávno zovšedneli. Potom sa obrátila k Henriette so slovami: "Čo robí tvoj caro sposo? Však to bola večná škoda, že som ti nemohla ísť za družičku."
Henriette vzplanuli líca nachom. Pani Janseniová nelenila a rýchlo sucho podotkla, že slečna Wilsonová čaká.
"Ó, tej to nevadí, keď musí chvíľu čakať," povedala Agatha, "pretože si myslí, že do mňa jedna cez druhú prevrávate, aby ste mi napravili hlavu. Veď ste si to tiež tak medzi sebou dohovorili, kým odišla z izby. Mamička vie, že nie som nedôvtipa. Dosiaľ ste ma práve veľmi mäkko nenaladili, len čo je pravda. Ale chudák strýc John se beztak hrozne vydesil a má malú dušičku - - snáď by som ho predsa len mala vyslobodiť z toho trápenia. Zbohom!" A už sa šuchtala z izby. Ale hneď sa zas objavila vo dverách a zašepotala: "Pripravte sa na niečo hrozné. Mám sto chutí povedať im, čo najstrašnejšie dokážem." V tej chvíli bola fuč a hneď nato bolo počuť, ako klepe na dvere vedľajšej izby.
Pán Jansenius ju očakával s nemilým tušením. Vypozoroval už na prahu svojej životnej dráhy, že jeho dôstojný zjav a príjemný hlas budí v ľuďoch úctu a zaisťuje mu vodcovskú pozíciu pred verejnosťou, a tak si navykol na prejavy pokory, že prichádzal do veľkých rozpakov, kedykoľvek sa niekto pokúsil jednať s ním dôverne alebo bez náležitej úcty. Agatha, ktorá zasa od detstva počúvala hovoriť o strýcovi Johnovi ako o hotovom pravzore múdrosti a dôstojnosti, sa mu už v útlej mladosti začala poškľabovať a mala ho za nadutého a hrdopyšného kupeckého zazobanca, ktorého nízka duša nestačí smelému rozletu jej bujných mladých snov. Nahnala neraz matke plno strachu, keď si z neho stvárala smiech s oným dokonalým pohŕdaním, ktorého je schopná len mladosť vo svojej neskonalej nevedomosti. Cítievala sa často pokorená, vidiac, ako dobrotivo sa k nej správa - vedel štedro rozdávať dary - a domnievala sa vo svojej pudovej nevážnosti ku každej autorite, že neúcta k jeho radám a vzdor voči jeho vážnej osobnosti je priaznivým znamením, z ktorého môže ona sama právom usudzovať, že kráča v ústrety svetlu poznania a pravdy. Tak sa stalo, že sa jej trochu bál, pričom si toho ani nebol dobre vedomý; a ona naopak sa ho ani trochu nebála, čoho si bola až príliš dobre vedomá.
Keď s najroztomilejším úsmevom vstúpila, sedela slečna Wilsonová a pán Jansenius pri stole a obaja vyzerali ako dvaja zlosynovia na lavici obžalovaných. Slečna Wilsonová čakala, kým prehovorí, skláňajúc sa pokorne pred jeho dôstojnosťou. Lež on sa k tomu nemal, a tak vyzvala Agathu, aby sa posadila.
"Ďakujem vám," povedala Agatha sladko. "No, strýčko John, čo ma nepoznáte?"
"Počul som s poľutovaním od slečny Wilsonovej, že si tu navystrájala plno mrzutostí," povedal a tváril sa akoby nepočul, hoci ho jej poznámka ozaj vyviedla z miery.
"Áno," vravela Agatha skrúšene. "Je mi to veľmi ľúto."
Pán Jansenius, ktorý by sa podľa rečí slečny Wilsonovej nadal zvrchovanej vzpurnosti, sa na ňu prekvapený zadíval.
"Vy si zrejme myslíte," povedala slečna Wilsonová, ktorá si všimla hnutie pána Jansenia a bola ním rozmrzená, "že môžete opäť a opäť hrešiť proti nášmu domácemu poriadku a že bude všetko vždy zasa dobre," - slečna Wilsonová nevytýkala nikdy nikomu, že sa previnil proti jej vlastnej autorite, ale proti škole ako celku - "len keď nám poviete, že to ľutujete. Keď sme sa naposledy stretli, hovorili ste celkom inak."
"Vtedy som mala zlosť, slečna Wilsonová. A myslela som si, že sa mám prečo hnevať - to si myslí každý. Ostatne sme sa vtedy hádali - aspoň ja áno a ja sa vždy chovám nespôsobne, keď sa hádam. Je mi to hrozne ľúto."
"S tou knihou to bola vážna vec," povedala prísne slečna Wilsonová. "Zdá sa, že si toho nie ste vedomá."
"Zdá sa mi, že Agatha už uznáva, ako nerozumne sa zachovala, keď písala do tej knihy, a že to ľutuje," povedal pán Jansenius a nevdojak dával zapravdu Agathe, možno preto, že bola silnejšia a po stránke hmotnej na ňom menej závislá.
"Videli ste tú knihu?" pýtala sa živo Agatha.
"Nie. Slečna Wilsonová nám rozprávala, čo sa udialo."
"Ó, dovoľte, aby som pre ňu došla," zvolala vstávajúc. "Strýc John sa bude nad tým od smiechu prehýbať. Smiem, slečna Wilsonová?"
"Tak vidíte!" rozhorlila sa slečna Wilsonová. "Práve na túto jej nenapraviteľnú prostorekosť sa sťažujem. Keď to slečnu Wylieovú niekedy predsa omrzí, je to ešte horšie: potom sa správa absolútne vzpurne."
Aj pán Jansenius bol pohoršený. Očervenel pri pomyslení, že by sa mal nad tým prehýbať od smiechu. "Hanbi sa!" povedal, "musíš sa správať vážne a byť úctivejšia k slečne Wilsonovej. Si už dosť stará, Agatha, aby si vedela, že to takto nejde - práve dosť stará."
Agathu razom prešla veselosť. "Čo som povedala? Čo som urobila?" pýtala sa a na tvári sa jej objavili ľahké červené škvrny.
"Hovorila si s pohŕdaním o - o knihe, na ktorú slečna Wilsonová kladie takú veľkú váhu, a to právom."
"Ak právom, tak prečo sa na mňa toľko hneváte?"
"Dosť už, dosť," rozkríkol sa na ňu pán Jansenius, nútiac sa do hnevu, v ktorom videl posledný prostriedok, aby ju priviedol k rozumu. "Nebuďte drzá, slečinka."
Agatha rozovrela doširoka oči, tvár a šija sa jej zalievali prchavou červenou záplavou a vzdorne zadupala. "Strýc John, " zvolala, "ak sa opovážite takto so mnou zaobchádzať, nechcem vás už vidieť, nechcem s vami hovoriť a nevstúpim už nikdy do vášho domu. Vy toho tak viete o slušnom správaní, aby ste mi vyčítali, že som drzá! Vedomú hrubosť neznesiem, práve preto som sa dala do hádky so slečnou Wilsonovou. Povedala mi, že som drzá, a ja som šla a zapísala som to do čiernej knihy, aby som jej ukázala, že mi krivdí. Krivdila mi vo všetkom a ja by som jej to povedala hneď, ale mlčala som, pretože som s ňou chcela byť v dobrom a nechať minulosť minulosťou. Ale ak sa chce mermomocou prieť, nemôžem proti tomu nič robiť."
"Vyložila som vám už, pán Jansenius," povedala slečna Wilsonová, ktorej hnev rástol práve tým, že ho chcela násilne potlačiť, "že slečna Wylieová odmietala všetky príležitosti, ktoré sme jej poskytovali, aby si nadobudla späť svoje stratené postavenie. Pani Millerová aj ja sme dali bokom všetky osobné zretele a ja som od nej nežiadala nič, len aby proste uznala, že sa previnila proti ústavu a jeho pravidlám."
"Na pani Millerovej mi nezáleží ani toľkoto," odsekla Agatha a zaluskla prstami. "A vy tiež nie ste dávno taká dobrá, ako som si o vás myslela."
"Agatha," vravel pán Jansenius, "rozkazujem ti, aby si držala jazyk za zubami."
Agatha nabrala zhlboka dych, sadla si odovzdane a povedala: "Tak! Teraz som všetko skazila. Najprv som stratila hlavu ja a teraz sme stratili hlavu všetci."
"Vy nemáte vôbec právo strácať hlavu, slečinka," povedal pán Jansenius, chopiaci sa príležitosti, ktorá sa mu zdala sľubnou.
"Ja som najmladšia z vás všetkých a zaslúžim si najmenej hany," bránila sa.
"Tu je škoda každého ďalšieho slova, pán Jansenius," povedala odhodlane slečna Wilsonová. "Je mi veľmi ľúto, že sa slečna Wylieová s nami rozhodla rozísť."
"Ale keď ja som sa nerozhodla s vami rozísť a zdá sa mi to veľmi kruté, že ma chcete poslať preč. Živá duša tu proti mne nič nemá, leda vy a pani Millerová. Pani Millerová sa na mňa hnevá, lebo si ma splietla so svojou mačkou, a to predsa nie je moja vina! A ja na mojdušu neviem, slečna Wilsonová, prečo sa na mňa tak hneváte. Všetky dievčatá si budú myslieť, že som vyviedla bohviečo hanebné, ak ma vyženiete. Aspoň by ste si ma tu mali nechať až do konca polroka; a čo sa týka tej čiernej knihy, výslovne ste mi povedali, keď som sem prvýkrát prišla, že do nej môžem písať alebo tiež nepísať, ako sa mi páči, a vy že mi nikdy nebudete rozkazovať, čo do nej mám napísať, ani sa preto na mňa horšiť. A vida! Sotva tam napíšem prvé slovo, ktoré vám nie je po chuti, už ma vyháňate. Nikto tomu nebude jakživ veriť, že tie zápisy nie sú vynútené."
V slečne Wilsonovej sa pohlo svedomie, keď počula, ako drsne a málo presvedčivo znejú jej vlastné slová "Vy ste drzá" z úst pána Jansenia, a bola teraz znova znepokojená. "Tá kniha slúži iba k uľahčeniu vlastnému svedomiu a nie je tu preto, aby sa do nej písali žaloby na iných."
"Ja viem celkom isto, že ani Jana, ani Gertruda, ani ja sme necítili preto najmenšie výčitky svedomia, že sme sa vozili dolu po zábradlí, a vy ste nás predsa nekárali, keď sme to tam tak napísali. A vôbec - tá kniha mala byť nástrojom mravného nátlaku - aspoň ste to vždy tak hovorili, a keď ste sa vzdali mravného nátlaku, pomyslela som si, že by sa to do nej malo zapísať. Pravda, mala som vtedy zlosť, ale keď som sa zas upokojila, pomyslela som si, že som dobre urobila, a myslím si to dodnes, aj keď by som sa mala radšej premôcť a mlčať."
"Prečo hovoríte, že som sa vzdala mravného nátlaku?"
"Ak vyháňate niekoho z dverí, to nie je mravný nátlak. Ak mu hovoríte, že je drzý, to nie je mravný nátlak."
"Tak vy si teda myslíte, že musím trpezlivo vypočuť všetko, čo vám príde na jazyk, hoci je to absolútne nevhodné, aby dievča ako vy hovorilo takto so svojou predstavenou?"
"Ale veď som nepovedala nič nevhodné," namietala Agatha. Potom sa nepokojne prerušila a s novým úsmevom riekla: "Ach, nechajme už tie dohadovania! Veľmi ľutujem, že vám pôsobím toľko ťažkostí, a mám vás naozaj rada a ústav tiež, a ak nebudete chcieť, nevrátim sa už v druhom polroku."
"Agatha," povedala slečna Wilsonová pohnutá, "nechajte už tie reči o tom, ako nás máte rada. Nestojí vás to nič a akonáhle vám pomôžu s problémov, zabudnete na ne. Mám ich už dosť. Veľmi nerada by som trvala na tom, aby ste od nás na mieste odišli. Ale, ako vám už povedal váš strýc, ste dosť stará a rozumná, aby ste dokázali rozlišovať medzi kázňou a nekázňou. Až doteraz ste sa držali tej nekázne, ktorá - ako vám môže dosvedčiť pani Trefusisová - bývala u nás do vášho príchodu niečím neznámym. Napriek tomu všetkému, ak mi sľúbite, že v budúcnosti budete rozumnejšia, chcem zabudnúť na všetko, čím ste sa proti nám previnili, a na konci polroka uvidím, či môžete naďalej zostať u nás."
Agatha povstala a žiarila radosťou. "Drahá slečna Wilsonová," zvolala, "ste taká dobrá! To je jasné, že sľubujem. Pôjdem a poviem to mamičke."
Skôr než mohol kto z prítomných povedať slovo, otočila sa na podpätku a vybehla zo dverí. V mihu bola v salóne a dívala sa s potuteľným úsmevom po troch prítomných dámach.
"Nu?" riekla úsečne pani Janseniová.
"Nu, miláčik?" pýtala sa pani Trefusisová nežne.
Pani Wylieová potlačila vzlyknutie a utkvela na dcére prosebným zrakom.
"Dalo mi to strašnú prácu, kým som ich priviedla k rozumu," povedala Agatha po chvíli napätého očakávania. "Chovali sa ako malé deti, ale ja som bola ako anjel. Samozrejme, že tu zostanem."
"Boh ti žehnaj, milé dieťa," zavzlykala pani Wylieová a snažila sa pobozkať Agathu, ktorá sa jej však obratne vymkla.
"Sľúbila som, že budem nabudúce veľmi dobrá a pilná a tichá a vôbec vzorná. Pamätáš sa ešte na moju pesničku s kastanetami, Hetty?
Tra! lalala, la! la! la!
Tra! lalala, la! la! la!
Tra! lalalalalalalalalalalalalalala!
A pustila sa do tanca po izbe, lúskajúc prstami namiesto kastanet.
"Nebuď taká ľahkovážna a spochabená, moja drahá," napomínala ju pani Wylieová. "Takto privedieš svoju úbohú matku do hrobu."
Práve v tej chvíli vošla do izby slečna Wilsonová s pánom Janseniom a Agatha sa razom zastavila a utkvela roztržito zrakom na váze s kvetmi. Slečna Wilsonová pozývala návštevníkov, aby sa s ňou odobrali na tenis. Pán Jansenius hľadel prísne a s nevôľou na Agathu, ktorá nadvihla ľavé obočie a pravé pritom stiahla dolu; on však zavrtel hlavou, akoby tým chcel naznačiť, že sa nedá udobriť žiadnym, ani sebaťažším a sebaneprirodzenejším skrúcaním tváre, a uberal sa so slečnou Wilsonovou von z izby. Pani Janseniová a pani Wylieová šli hneď za nimi.
"Čo robí tvoj manželík?" pýtala sa Agatha znenazdania Henrietty.
Pani Trefusisovej sa zaliali oči slzami, že až vytryskli a skropili Agathe ruky, keď Henrietta sklonila hlavu, aby ich ukryla.
"Je to tu také krásne, milé miestečko," začala. "Spomienky z mladosti - - "
"Čo sa prihodilo medzi tebou a tvojím mužom?" prerušila ju Agatha. "Radšej mi to povedz, lebo sa to opýtam jeho samého, ako ho stretnem."
"Chystala som sa ti to povedať, ale ty si ma nepustila k slovu."
"To sú samé darobné vytáčky," povedala Agatha. "Ale nech! Hovor len ďalej."
Henrietta bola v rozpakoch. Dôstojnosť vydatej ženy a živosť, s akou prežívala svoje trampoty, to všetko sa búrilo proti plytkej schytralosti tejto školáčky. Ale bola si tiež vedomá, že nedokáže, práve tak, ako to bývalo v detstve, odolať Agathinej nadvláde, ba že ešte viacej prahne po tom, aby si dobyla jej srdce. Okrem toho ju predošlé skúsenosti poučili, že je lepšie, ak vyrozpráva svoj príbeh sama, než keď to ponechá iným, ktorí, ako dobre cítila, nie sú vždy schopní postaviť jej prípad do pravého svetla. Začala Agathe líčiť všetko od počiatku, ako sa vzali, ako vášnivo milovala svojho muža, ako vášnivo ju on miloval, a ako nakoniec záhadne zmizol, nenechajúc ani slovko, ani stopu po sebe. O jeho liste sa nezmienila.
"Pátrala si po ňom?" spýtala sa Agatha, ledva sa brániac smiechu.
"Ale kde? Keby som mala čo len malilinkú stopu, išla by som za ním bosými nohami až na koniec sveta."
"To by si teda mala prehľadať kdejakú rieku - potom by si pravdaže musela ísť bosá. Iste niekam spadol do vody alebo sa niekde zrútil do priepasti."
"Nie, nie. Myslíš, že by som bola tu, keby som si myslela, že je jeho život nejako ohrozený? Mám dôvody - viem, že proste len odišiel."
"Ach, vida! Vzal so sebou kufre, že? Hádam odišiel do Paríža, aby tam pre teba niečo pekné kúpil a príjemne ťa prekvapil."
"Nie," vravela Henrietta a zvesila hlavu. "Vedel, že nič také nechcem."
"Potom si musím myslieť, že sa ťa nabažil a utiekol."
Henriette zahorela tvár, ako obvykle, temným nachom; odstrčila prudko Agathino rameno a zvolala: "Ako sa môžeš opovážiť takto hovoriť! Ty nemáš srdce. On ma zbožňoval."
"Nevídali!" povedala Agatha. "Ľudia sa vždy sprotivia jeden druhému. Ja som sama sebe protivná, keď zostanem len desať minút osamote, a mám sa predsa radšej, než sa môžu mať radi dvaja ľudia navzájom."
"To ti rada verím," povedala Henrietta s bolesťou a zlosťou. "Ty si sa mala odjakživa strašne rada."
"Zrejme je on po tej stránke práve taký ako ja. Ak je to tak, nabaží sa čoskoro sám seba a vráti sa späť a budete zasa cukrovať ako pár hrdličiek, dokým ti znovu neutečie. Hu! Dobre ti tak - prečo si sa vydávala! Divím sa, ako sa môže niekto tak poblázniť, aby to urobil, keď má toľko výstražných príkladov medzi svojimi známymi."
"Ty nevieš, čo je to láska," žalostne a predsa s akousi povýšenosťou povedala Henrietta. "A potom - my sme neboli ako iní manželia."
"Zdá sa. Ale buď bez starostí, ručím ti za to, že sa k tebe vráti, len čo sa nabaží vlastnej spoločnosti. Nelám si tým hlavu; poďme radšej a zahrajme si tenis."
Počas tohto rozhovoru sa vzdialili zo salóna a pustili sa okľukou záhradami. Kráčali čistinou, ktorá sa vinula kroviskami medzi dvomi živými plotmi a končila pri tenisových dvorcoch. Medzitým obsluhoval Smilash zhromaždených hostí. Nechcel za živý svet odložiť bielu zásteru a rukavice; vykladal každému, koho stretol, že je len prostý človek a že by panstvu istotne nebolo po chuti, keby mali brať jedlo a pitivo z jeho hrubých rúk. Viedol si vzorne až do chvíle, kedy sa objavila slečna Wilsonová so svojimi hosťami. Vracal sa práve s prázdnym podnosom ku stolu a kráčal tak rýchlo, že by sa bol bezmála zrazil s pani Janseniovou. Namiesto, aby sa jej ospravedlnil, zdvihol v náhlom zhone podnos, držal si ho ako štít pred tvárou a dal sa pospiatky na ústup. Vtom narazil na slečnu Lindsayovú, ktorá utekala za loptou, a zakopol. Nedbal na jej hnevlivý pohľad a príkre okríknutie, napoly sa otočil a trielil do krovia. Podnos sa objavil vysoko nad krovinami, potom preletel cez živý plot a konečne dopadol s rachotom divadelného hromobitia Josephsovi na prikrčený chrbát. Slečna Wilsonová vyhrešila gazdinú, že dovolila takému človeku, aby sa plietol do posluhovania, a vysvetlila potom hosťom, že ide o miestneho slabomyseľného úbožiaka. Pán Jansenius sa zasmial a vravel, že síce nevidel tomu človeku do tváre, ale že mu jeho postava nápadne kohosi pripomína, aj keď nemohol v tej chvíli povedať, koho.
Smilash, ktorý zdrhal húštinami, zbadal, že má pred sebou cestu uzavretú; oproti prichádzala Agatha a iná mladá dáma, ktorej sa poľakal ešte viacej než predtým pani Janseniovej. Snažil sa raziť si cestu živým plotom, ale márne; vavrínovými kermi nebolo možné preniknúť a šramot, ktorý spôsobil, vzbudil pozornosť prichádzajúcich dám. Nepokúšal sa už o útek, ale prehodil si vypožičanú zásteru cez hlavu a zastal priamo ako sviečka obrátený chrbtom ku kroviu.
"Čo to tam robí ten človek?" pýtala sa Henrietta a nedôverčivo zastala.
Agatha sa zasmiala a povedala nahlas, aby to počul on: "To je len taký neškodný hlupáčik, ktorý vypomáha slečne Wilsonovej. Rád sa všelijako bláznivo prestrojuje a chcel by nás asi vydesiť. Len sa ho neboj. Poďme ďalej."
Henrietta otáľala, ale keďže bola zavesená do Agathy, musela ju voľky nevoľky nasledovať. Smilash tu stál bez hnutia. Agatha kráčala nerušene ďalej, a keď ho míňala, chmatla obratne dvomi prstami jeho zásteru a strhla mu ju z tváre. V tú chvíľu Henrietta prenikavo vykríkla a Smilash ju zachytil do náručia.
"Rýchlo," povedal Agathe, "ona omdlieva." Bežte pre vodu! Bežte!" A schýlil sa nad Henriettu, ktorá sa ho celou silou držala. Agatha bola celá zmätená, vidiac, aký účinok má jej žart, váhala okamih a rozbehla sa nato smerom k trávniku.
"Čo sa deje?" pýtal sa Fairholme.
"Nič. Potrebujem len trochu vody - rýchlo, prosím vás. Henrietta omdlela tam v krovinách - to je všetko."
"Nehýbte sa z miesta, prosím," prikázala slečna Wilsonová, "zhlukli by ste sa len všetci na tej čistine a zmarili rýchlu pomoc. Slečna Wardová, dojdite láskavo pre vodu a prineste ju za nami. Agatha, poďte so mnou a ukážte mi, kde je pani Trefusisová. Vy môžete tiež ísť s nami, slečna Carpenterová, máte takú silu. Ostatní nech zostanú láskavo tam, kde sú."
Potom sa náhlila spolu s obomi dievčatami ku krovinám, kde sa pán Jansenius už úzkostlivo rozhliadal po svojej dcére. On bol jediný, koho tam zastihli. Smilasha a Henrietty tam nebolo.
Najprv boli pátrajúci len zmätení a vypytovali sa len nedôverčivo Agathy, na ktorom mieste zanechala Henriettu, keď ju prepadli mdloby. Ale pán Jansenius ich hneď upozornil, aké je nebezpečné, ak zostane osamelá dáma v moci takého pološialeného robotníka. Jeho vzrušenie sa na nich neminulo účinkom a keď sa Agatha pokúsila upokojiť ich uisťovaním, že Smilash je v skutočnosti prestrojený gentleman, osopila sa na ňu slečna Wilsonová, ktorá mala za to, že len trvá na svojej predošlej chybnej domnienke, a prikázala jej, aby si nechala svoje nepríhodné rozumy pre seba. Správa o tej príhode sa rozšírila po celej spoločnosti a rozčúlenie nesmierne vzrástlo. Fairholme zvolával prítomných a vyzýval ich, aby sa dali spoločne do sústavného hľadania. Všetci muži sa prihlásili a chystali sa už vyraziť v húfe von z vrát ústavu, keď vtom prišlo niekoľkým rozumnejším na rozum, že by sa mali rozdeliť do niekoľkých skupín, aby mohli naraz prehľadať niekoľko rôznych miest. Prepukol zmätok, ktorý potrval desať minút. Pán Jansenius sa niekoľkokrát po sebe vydal, aby pátral po Henriette, ale zakaždým sa zasa vrátil, sotva urobil niekoľko krokov, a prosil ostatných, aby už nemárnili čas hľadaním. Prostoduchý Josephs a uchýlil stranou, aby sa pomodlil, a urobil veru dobre, lebo tak aspoň ubudol jeden hlas z tej zmeti návrhov, námietok a rád, ktorými sa ostatní prekrikovali.
Konečne zdolala slečna Wilsonová zmätok, ktorý sa tu rozpútal. Rozoslala služobníctvo, aby oboznámili susedov a zavolali z osady políciu. Pod vedením Fairholma a iných podnikavcov sa vydali pátracie čaty rozličnými smermi do okolia. Aj ženy si utvorili pre seba oddiely, zosilnené ešte pánmi, ktorí opustili svoje prápory a zbehli k nim. Slečna Wilsonová sa konečne vrátila do domu a započala pátranie vnútri budovy. Len dve osoby zostali na tenisovom ihrisku - Agatha a pani Janseniová, ktorá po celý čas zachovala prekvapujúci pokoj.
"Nemusíte sa znepokojovať," vravela Agatha, ktorá sa držala akosi mimo dostrel, keďže mala na pamäti, aké odbytie sa jej dostalo od slečny Wilsonovej. "Som si istá, že tu nie je nebezpečenstvo. Je to čudná vec, že odišli, ale ten človek má práve tak zdravý rozum ako ja a je to gentleman. Viem to, pretože mi to sám povedal."
"Dúfajme v najlepšie," povedala pani Janseniová mierne. "Mala by som si sadnúť - som tak unavená. Ďakujem." Agatha jej prisunula stoličku. "Čože to hovoril ten človek?"
Agatha rozprávala, za akých okolností sa zoznámila so Smilashom a doplnila svoju správu na žiadosť pani Janseniovej podrobným opisom jeho vzhľadu. Pani Janseniová poznamenala, že je to prapodivná vec a že nepochybuje o absolútnej Henriettinej bezpečnosti. Potom sa napila vína a zjedla niekoľko obložených chlebíkov. Agatha síce vítala s povďakom, že sa má komu vyrozprávať, ale zarážalo ju predsa, že je tetuška taká bezstarostná; nedalo jej to, aby ju nevyrušila pokojnou poznámkou, že by bola chyba pokladať Smilasha za počestného človeka len preto, že nie je robotníkom. Ale pani Janseniová povedala len: "Ó, tá je v bezpečí - v úplnom bezpečí! Totiž - nemôžem si nič iného myslieť. Však o nej onedlho budeme počuť!" A vzala si nový chlebíček.
Z románu Georgea Bernarda Shawa An Unsocial Socialist (1883, vyd. v r. 1887)
Do češtiny preložil Alfred Pflanzer. V r. 1931 vydalo Vydavatelstvo Družstevní práce v Praze, zapsané společenstvo s ručením obmezeným
Komentáre