Medzi učiteľkami v Alton College bol istá pani Millerová, starosvetská kantorka, ktorá neverila, že niekoho možno vychovať mravným nátlakom, ako to chcela slečna Wilsonová, a podrobovala sa tomu len s odporom. Nebola síce zlá, ale jej malichernosť budila veľakrát neľúbosť u iných, čo viedlo k tomu, aby podozrievala kdekoho, že ňou pohŕda. Myslela si to zvlášť o Agathe a správala sa ku nej pohŕdavo a príkro, kedykoľvek s ňou mala do činenia - k čomu dochádzalo na šťastie len zriedka. Agathu to neurážalo; pani Millerová bola nepríjemná žena, ktorá si nedokázala získať obľubu u dievčat a prenášala všetku svoju nežnosť na veľkého kocúra, ktorý sa volal Gracchus, ktorého však obvykle volali Bacchus, nahradiac drsnú začiatočnú hlásku ľubozvučnejšou.
Raz večer sedela pani Millerová so slečnou Wilsonovou v pracovni, kde opravovali písomné práce, a započula odrazu z diaľky škrek, akoby niekto týral mačku. Bežala ku dverám a počúvala. Vzápätí sa ozvalo ťahavé zaskučanie, ktoré prebehlo nahor dvomi oktávami a potom zase zanikalo. Bol to naozaj mačací škrek a bolo ťažké povedať, odkiaľ sa ozýva; skoro však prešiel v zaúpenie, zavrčanie, zúrivé prskanie a rykot, ktorý sem doliehal zrejme z ktorejsi miestnosti na dolnom podlaží, v ktorom sa v tom čase zhromažďovali staršie dievčatá, aby tam študovali.
"Môj úbohý Gracchus!" vykríkla pani Millerová a rozbehla sa strmhlav dole po schodoch. Uvidela, že je v izbe neobyčajné ticho. Všetky dievčatá boli zabrané do štúdia; len slečna Carpenterová sa tvárila, akoby sa zohýbala pre knihu, ktorá jej spadla, a bola celá červená od potlačovaného smiechu a od námahy zo zohýbania.
"Kde je slečna Wardová?" pýtala sa pani Millerová.
"Slečna Wardová šla pre nejaké astronomické diagramy, o ktoré sa zaujímame," povedala Agatha a vzhliadla vážne ku nej. Práve v tej chvíli vošla do dverí slečna Wardová s diagramami v ruke.
"Bola tu tá mačka?" pýtala sa, nevidiac pani Millerovú; z jej hlasu vyznieval zrejmý odpor ku Gracchovi.
Agatha vyskočila a pritiahla nohy k sebe, akoby sa bála, že bude pohryzená. Potom sa pozrela opatrne pod pult a odvetila: "Tu nie je žiadna mačka, slečna Wardová."
"Istotne tu niekde je; ja som ju počula," povedala slečna Wardová akoby nič; rozprestrela diagramy a dala sa ich bez ďalších rečí vykladať. Pani Millerová bola plná starostí o svojho miláčika a ponáhľala sa, aby sa po ňom poohliadla inde. Vonku na chodbe sa stretla s jednou zo slúžok.
"Zuzana," pýtala sa, "videli ste Graccha?"
"Ten leží vo vašej izbe na koberci pri krbe a spí, milosťpani."
"Ale ja som ho počula pred chvíľou tu dole kričať. Iste sa sem dostala nejaká cudzia mačka a teraz sa spolu bijú."
Zuzana sa útrpne usmiala. "Ale panebože, milosťpani," povedala, "to bola predsa slečna Wylieová. Tá to vie, ako keď hrá jeden divadlo. Hneď bzučí ako včela na okne, hneď šramotí, ako keď lezie vojak do komína, a hneď zas mňauká ako mačka pod stolom. Tá to po nich vie robiť k nerozoznaniu."
"Vojak v komíne!" opakovala po nej pani Millerová pohoršene.
"Áno, milosťpani. Akoby sa tam schoval nejaký galán, keď počul, ako ide pani."
Pani Millerová stiahla pevne tvár. Vrátila sa do pracovne a rozpovedala tu všetko, čo počula, pričom pripojila aj niekoľko kúsavých poznámok o účinnosti mravného nátlaku pri udržiavaní školskej kázne. Slečna Wilsonová sa dívala vážne; uvažovala chvíľu a na koniec povedala: "Musím si to ešte rozmyslieť. Hádam nemáte nič proti tomu, ak zoberiem teraz vec sama do rúk?"
Pani Millerová odpovedala, že jej na tom vôbec nezáleží, v akých rukách tá vec bude, len ak si nebude musieť s tým znečisťovať svoje vlastné ruky a dala sa znovu do opravovania. Slečna Wilsonová, ktorá chcela byť sama, zašla do prázdnej školskej miestnosti na druhej strane poschodia. Vzala z police čiernu knihu a položila ju pred seba. Zápisy boli zakončené týmto vyhlásením, písaným Agathinou rukou:
"Slečna Wilsonová povedala, že som drzá, a napísala môjmu strýcovi, že som odoprela poslušnosť a nechcela sa podriadiť školskému poriadku. Ale ja som nebola drzá a neodoprela som jakživ poslušnosť. Tak vyzerá to mravné vedenie!"
Slečna Wilsonová sa odhodlane vzchopila a zvolala: "Veď ja ju naučím po kostole hvíz- --" Trhla sebou a rýchlo sa rozhliadla vôkol; napadla jej pochabá myšlienka, že sa snáď Agatha nepozorovane vlúdila do izby. Po uľahčenom zistení, že je sama, dala sa do spytovania svedomia, či snáď predsa nepochybila, keď vytkla Agathe drzosť. Ospravedlňovala sa sama pred sebou tým, že Agatha bola naozaj drzá. Ničmenej si spomenula, že nedávno sama odmietla takúto námietku, keď ju použila Jana Carpenterová na svoje ospravedlnenie, že nazvala spolužiačku klamárkou. Zachovala sa vtedy hádam nespravodlivo k Jane, či teraz nešetrne k Agathe?
Z jej úzkostlivého uvažovania ju vyrušilo tiché pískanie. Ktorási žiačka si pohvizdovala nápev z predohry k Masaniellovi, ktorá bola na ústave dobre známa a obľúbená v úprave pre šesť klavírov na dvanásť rúk. Medzi všetkými žiačkami bola len jediná, ktorá v sebe mala toľko nespratnosti a zároveň aj pochopenia pre hudbu, aby si hvízdala. Slečna Wilsonová sa zahanbila, keď pocítila, ako sa v nej vzmáha nepokoj z hroziacej zrážky s Agathou, ktorá práve vstúpila do dverí. Pohvizdovala si ticho, tváriac sa k tomu žalostne. Keď spozorovala, pred kým stojí, ospravedlnila sa zdvorilo a chcela sa vzdialiť. Slečna Wilsonová vzala všetku rozvahu a pohotovosť, a dúfajúc, že ju tieto dve vychovávateľské cnosti - ako sa inokedy tu a tam stávalo - tentokrát neopustia, povedala:
"Agatha, poďte sem. Chcem sa s vami porozprávať."
Agatha stisla pery, nabrala zhlboka dych, pristúpila až na krok ku slečne Wilsonovej a stala si pred ňu so založenými rukami.
"Posaďte sa!"
Agatha si sadla naraz ako bábka.
"Nerozumiem tomuto, Agatha," povedala slečna Wilsonová a ukázala na zápis v čiernej knihe. "Čo to znamená?"
"Zaobchádza sa so mnou nespravodlivo," vravela Agatha, prejavujúc známky rozrušenia.
"V čom?"
"Vo všetkom. Žiada sa odo mňa, aby som bola dokonalejšia ako každý iný smrteľný človek. Každému inému trpíte náreky, slabosti a bláznivosti. Ale ja aby som nemala cit. Ja nesmiem urobiť chybičku. Každému inému sa smie cnieť po domove, každý iný smie byť prudký alebo skľúčený. Ja nesmiem mať nervy a musím celý deň udržiavať druhých v dobrej nálade. Hocikto sa smie mračiť, keď mu niečo vytknete, takže sa už každá učiteľka bojí niekoho pokárať. Ja musím znášať všetky ich urážky, a ony sa nedokážu ani tak ovládať ako ja, sedemnásťročné dievča! A ja ich musím chlácholiť, aby zabudli na problémy, v ktorých sa ocitli svojím vlastným hnevaním."
"Ale, Agatha - "
"Ó, veď viem, že hovorím samé hlúposti, slečna Wilsonová, ale čože môžete odo mňa čakať, že budem stále rozumná - že neurobím ani chybičku?"
"Ba áno, Agatha, myslím, že na vás nežiadame príliš veľa, keď chceme, aby ste boli vždy rozumná, a --"
"To teda nemáte ani rozum v hlave ani srdce v tele," povedala Agatha.
Nastalo trápne mlčanie. Žiadna z nich by nebola dokázala povedať, ako dlho potrvalo. Agatha cítila, že musí buď urobiť nejaký zúfalý kúsok alebo utiecť; urobila zmätený posunok a vyrazila von z izby.
Zastihla svoje družky vo veľkej sieni ústavu, kde sa zhromaždili po učení k "oddychu", ktorý býval veľmi hlučný a rozprúdil sa spravidla, sotva sa učiteľky vzdialili. Ona sedávala obyčajne s dvomi dôvernými priateľkami na sedátku pri okne blízko krbu. Na tomto mieste sedelo dnes malé plavovlasé dievčatko. Agatha sa dlho neobzerala na zásadu mravného nátlaku, chopila sa jej ramien a posadila ju na zem. Potom si sama sadla na jej miesto a povedala:
"Ó, keby ste vedeli, čo je nové!"
Slečna Carpenterová zdvihla zvedavo oči. Gertruda Lindsayová sa tvárila ľahostajne.
"Jedna z nás odtiaľto vyletí," povedala Agatha.
"Vyletí? Ktorá?"
"Však sa to skoro dozvieš, Jana," odvetila Agatha a náhle zvážnela. "Jedna z nás, tá ktorá napísala niečo drzé do čiernej knihy."
Na Janu padol strach a tvár jej sčervenela. "Agatha," ozvala sa, "ty sama si mi povedala, čo mám napísať. Veď to dobre vieš a nemôžeš to zaprieť."
"Že to nemôžem zaprieť? Myslíš? Odprisahám to na mieste, že som ti nikdy, čo som nažive, nediktovala ani slovko."
"Gertruda vie, že áno," skríkla zdesene Jana a div sa nerozplakala.
"No, no," chlácholila ju Agatha, maznajúc sa s ňou ako s veľkým dieťaťom. "Toto dieťatko nám preč nepošlú, kdeže! Videla niektorá z vás teraz niekedy čiernu knihu?"
"Odvtedy, čo sme sa tam naposledy zapísali? Nie," povedala Gertruda.
"Ty drobča," zavolala Agatha na plavovlasé dievčatko, "dojdi hore do čísla 6, a ak tam nie je slečna Wilsonová, prines mi sem čiernu knihu."
Dievčatko zamumlalo niečo nezrozumiteľné a nehýbalo sa.
"Ty drobča," ozvala sa Agatha znova, "už si si niekedy priala, aby si sa nebola nikdy narodila?"
"Prečo nejdeš sama?" povedalo dievčatko mrzuto, ale zrejme poľakané.
"Pretože," pokračovala Agatha, nedbajúc otázky, "budeš ľutovať, že nie si ešte mŕtva a pochovaná pod najčernejšou dlaždicou v pivnici na uhlie, ak nebudeš tu s tou knihou skôr, kým napočítam šestnásť. Jeden - dva -"
"Choď už a rob, čo ti hovorí, ty protiva," osopila sa na ňu Gertruda. "Ako len môžeš robiť také drahoty?"
"- deväť - desať - jedenásť - - " rátala Agatha ďalej.
Dievčatko poslúchlo, vyšlo von trasúc sa od strachu a čo nevidieť bolo opäť tu v náručí s čiernou knihou.
"Ty si roztomilá dievonka - ak človek len dokáže obratne použiť mravný nátlak a prebudiť, čo je v tebe dobré," pochvaľovala si Agatha spokojne. "Pripomeň mi, aby som ti zajtra schovala hrozienka zo svojho pudingu. A teraz sa, Jana, pozri na zápis, pre ktorý bude najväčšia dobráčka z celého ústavu odtiaľto vyhnaná. Voilà!"
Obe dievčatá si prezreli zápis a boli zdesené; Jana tu stála celá vyjavená s otvorenými ústami, Gertruda zomkla pery a hľadela veľmi vážne.
"Snáď mi nechceš nahovoriť, že si sa opovážila ukázať toto pani predstavenej?" ozvala sa Jana.
"Nevídali! To by mi bola už odpustila, ale mali ste počuť, čo som jej všetko povedala! Omdlela pri tom trikrát."
"To si si len vymyslela," povedala Gertruda vážne.
"Prosím?" povedala Agatha a chmatla rýchlo Gertrudu za koleno.
"Nič, nič," vykríkla Gertruda a kŕčovito sebou šklbla.
"Nechaj ma, Agatha!"
"Koľkokrát že omdlela slečna Wilsonová?"
"Trikrát. Ja budem kričať, Agatha; na moj dušu budem kričať."
"Ty hovoríš trikrát. A ja sa zasa divím, ako môže dievča, ktoré vychovali mravným nátlakom, opakovať také klamstvo. Ale pohádali sme sa zle, len čo je pravda. Rozčúlila sa až beda. To zasa ja sa na šťastie nikdy nerozčúlim."
"Nie je možné!" zvolala Jana, nechcejúc veriť sluchu. "To je sranda!"
"Ako môže dievča z kniežacieho rodu byť také sprosté, Jana? Neviem, čo som jej povedala; ale ona mi nikdy nezabudne, že som jej tak zhanobila jej drahú čiernu knihu. Vyženú ma celkom isto, ako že tu sedím."
"Myslíš to naozaj, že od nás odídeš?" hrozila sa Jana pri pomyslení, aké to bude mať pre ňu následky.
"Myslím. A neviem ozaj, čo bude s tebou, až tu nebudem, aby som ti pomáhala zo šlamastiky, alebo s Gertrudou, keď jej nebudem vytĺkať z hlavy tú jej zarytú panskú pýchu."
"Ja predsa nie som pyšná," odpovedala Gertruda, "hoci sa nerada bratrím len tak s ledakým. Ale proti tebe som nikdy nič nemala, Agatha."
"Nie, to by som ti tiež ani neradila. Hola, Jana!" (lebo tá sa náhle rozplakala) "čo to znamená? Hádam sa nebudeš opovažovať plakať kvôli mne?"
"Však," vzlykala rozhorčene Jana, "veď ja viem, že som hlúpa, že je mi ťa tak ľúto. Ty nemáš srdce."
"To sa vie, že si hlúpa; to si povedala celkom dobre," riekla Agatha a objala Janu, nedbajúc vôbec, že sa hnevlivo snaží vykrútiť; "ale keby som mala srdce, muselo by mi usadnúť pohnutím, keď vidím, ako ma máš rada."
"Ja som nikdy nepovedala, že nemáš srdce," namietala Jana, "ale nemôžem zniesť, keď hovoríš ako kniha."
"Že to neznesieš, ak hovorím ako kniha? Ty moja drahá, hlúpa Jana! Bude sa mi za tebou hrozne cnieť."
"Ba, to si myslím," zaškľabila sa Jana v slzách. "Aspoň ťa už nikdy nebudem vyrušovať zo spánku svojim chrápaním."
"Ale veď ty vôbec nechrápeš, Jana. To sme sa len tak na teba dohovorili a nasadili ti do hlavy, že chrápeš. Nie som dobrá, že som ti to prezradila?"
Jana bola celá zdrtená týmto doznaním. Odmlčala sa na dlho a konečne prevravela hlasom, z ktorého vyznievalo pevné presvedčenie: "Ja som to vždy vedela, že nechrápem. Ó, ako chytrácky ste to na mňa zahrali! Prisahám slávne, že odo dneška neverím nikomu na svete."
"Nu, a čo si ty myslíš o tom všetkom?" obrátila sa Agatha ku Gertrude, ktorá sa pozerala veľmi vážne.
"Ja si myslím - hovorím teraz vážne, Agatha - ja si myslím, že si chybila."
"Prečo si to, prosím ťa, myslíš?" pýtala sa Agatha trochu pohnevaná.
"Nie je to inak možné, inak by sa na teba slečna Wilsonová nehnevala. Podľa svojej hlavy máš všakže vždy pravdu a všetci ostatní sa vždy mýlia; ale nemala si to tak napísať do tej knihy. Ty vieš, že ti to hovorím ako tvoja priateľka."
"Prosím ťa, čo vie tvoja úbohá dušička o tom, prečo čo robím a čo si pri tom myslím?"
"Tebe nie je veru tak ťažko porozumieť," odsekla Gertruda popudene.
"Ješitnosť nie je také vzácne korenie, aby ju človek nepoznal. A aby si vedela, Agatha Wylieová," pokračovala, ako by ju pálila nejaká neznesiteľná spomienka, "ak pôjdeš ozaj odtiaľto preč, je mi to jedno, či sa rozchádzame ako priateľky či nie. Však som ešte nezabudla, ako si mi povedala, že som poťúchla mačka."
"Veď som to tiež ľutovala," povedala Agatha celkom pokojne. "Sadla som si raz a zadívala sa na Baccha, ktorý si práve hovel na koberci pri krbe a upieral svoje zadumané oči do šíreho priestoru; hľadel tak zamyslene a trpezlivo, až som ho v duchu odprosovala, že som ho s tebou porovnávala. Keby som mu povedala, že je poťúchly kocúr, ani by mi to neveril."
"Pretože je to práve kocúr," rozosmiala sa Jana, ktorá nemala nikdy ďaleko od plaču k smiechu.
"Nie, pretože nie je poťúchly. Gertruda má v hlavinke takú čiernu knihu a tá je plná cudzích hriechov, ktoré sú písané veľkými písmenami a k tomu ešte pod zväčšovacím sklom, takže jej tam nezostáva miesta na jej vlastné."
"Hovoríš náramne vzletne," povedala Gertruda; "ale ja dobre rozumiem, čo chceš povedať, a nezabudnem na to."
"Ty nevďačnica," zvolala Agatha, obracajúc sa ku nej s prudkým veliteľským posunkom, až tá nevdojak s úľakom cúvla. "Koľkokrát som ťa zošteklila, aby som ti vyhnala vrtochy, keď si sa opovážila byť ku mne drzá alebo falošná? Mala si vôbec nejakú kamarátku v ústave, snáď okrem niekoľkých otrockých duší, kým som sem prišla? A teraz, keď som ťa sem tam upozornila na nejakú tvoju chybu, aby som ti napravila hlavu, máš naraz bohviečo proti mne a vravíš, že je ti jedno, či sa rozídeme ako priateľky či nie!"
"To som nepovedala."
"Á Gertruda, však ty vieš, že si to povedala," ozvala sa Jana.
"Ty si najskorej myslíš, že nemám svedomie," durdila sa Gertruda.
"To by bolo pre teba dobré," riekla Agatha. "Pozri na mňa! Ja nemám svedomie - a o čo je mi veselšie na svete než tebe!"
"Ty myslíš len sama na seba," povedala Gertruda. "Ani ťa nenapadne, že iní majú tiež cit. Na mňa jakživ nikto neohliada."
"Ó, to sa mi páči, keď takto hovoríš," zvolala Jana posmešne. "Na teba ľudia ohliadajú viac, než je zdravé; a čím viac na teba ohliadajú, tým viac ohľadov si žiadaš."
"Akoby," deklamovala Agatha ako v divadle, "chuť k jedlu vzrastala tým viac, čím viac jedla človek zhltne. Tak to hovorí Shakespeare!"
"Choď do kelu so Shakespearom," hnevala sa Jana, "- taký starý blázon, ktorý si o sebe bohviečo myslí a pritom hovorí také veci, ktoré pozná kdekto! Ale ak si ty sťažuješ, že sa na teba nikto neohliada, Gertruda, ako by ti bolo, keby si bola na mojom mieste a každý sa na teba díval len s pohŕdaním ako na hlúpu hus? Však ja niesom taká hlúpa, ako ---"
"Ako vyzeráš," prehodila Agatha. "Veď som ti to koľkokrát hovorila, Jana, a som rada, že mi konečne dávaš za pravdu. Čo by si si vybrala: aby si bola ešte hlúpejšia ako si, alebo - - "
"Ále, prestaň s tým," mrzela sa Jana, "na to sa ma pýtaš tento týždeň už druhý raz."
Potom sa všetky tri na chvíľu odmlčali; Agatha sa pozerala zamyslene, Gertruda nevrlo, Jana roztržito a nepokojne. Konečne Agatha povedala:
"A trpíte vy dve tiež nešetrnosťou a sebectvom okolitého sveta - tým, že vám nikto nerozumie, že každý čaká len všetko od vás, ale nezľaví vám nič?"
"Ja nechápem, prečo hovoríš o nás dvoch," povedala chladne Gertruda.
"Ja tiež nie," povedala pohnevane Jana. "Práve takto so mnou zaobchádza každý. Len sa tomu smej, Agatha, a ona nech si nad tým krčí nosom, ako chce; však viete obidve, že je to tak. Ale že nám tu chce Gertruda nahovoriť, že sa na ňu nikto neohliada, to je číra sentimentalita a márnivosť a skrátka hlúposť."
"Vy ste nesmierne hrubá, slečna Carpenterová," povedala Gertruda.
"Mám práve také dobré spôsoby ako vy, a možno že lepšie," odsekla Jana. "Moja rodina je aspoň taká dobrá ako tvoja."
"Deti, deti," ozvala sa Agatha káravo, "nezabúdajte, že ste si prisahali priateľstvo."
"Nič sme si neprisahali," povedala Jana. "My tri sme si mali prisahať priateľstvo a Gertruda a ja sme sa k tomu ponúkali, ale ty si nechcela prisahať a tak z toho zišlo."
"Ba," riekla Agatha, "a aby som nerobila nič iného, ako vás stále zmierovala. A sa vráťte zase k veci a dovoľte mi otázku, či už niekedy napadlo ktorú z vás, že nikto jakživ neohliada na mňa?"
"Mne sa zdá, že ti na tom nezíde nič. Veď ty sa už postaráš, aby na teba ohliadal každý," uškrnula sa Jana.
"Na mňa si nemôžeš sťažovať, že na teba neohliadam," vyčítala jej Gertruda.
"Áno, keď ťa šteklím, drahúš."
"Ale ja mám na teba ohľad, a nie som šteklivá," povedala Jana nežne.
"Pozrime sa na to! To musím skúsiť," vravela Agatha, ovinula Jane rameno okolo silného pása, až táto prepukla v prenikavý krik a smiech.
"Pst - pst," zašepotala rýchlo Gertruda, "čo nevidíte pani predstavenú?"
Slečna Wilsonová práve vstúpila do izby. Agatha sa tvárila, akoby ju nevidela; odtiahla kradmo rameno a povedala hlasno:
"Prečo len robíš taký krik šmarc, Jana ? Veď vybúriš celý dom."
Jana očervenela rozhorčením, ale nezostávalo jej než mlčať, lebo predstavená sa na ňu uprene dívala. Slečna Wilsonová mala na hlave klobúk. Prišla im oznámiť, že chce ísť do Lyvernu, mestečka v najbližšom okolí, a pýtala sa, či ju tam nechce niektorá z prítomných slečien sextaniek sprevádzať.
Agatha zoskočila v okamihu zo svojej stoličky a Jana potlačovala smiech.
"Slečna Wilsonová hovorila o sextankách, slečna Wylieová," povedala slečna Wardová, ktorá vstúpila zároveň. "Vy nie ste zo šiestej triedy."
"To nie," povedala Agatha sladko, "ale rada by som šla s vami, ak dovolíte."
Slečna Wilsonová sa rozhliadla vôkol. Zo šiestej triedy tu boli štyri pilné mladé dámy, ktorých naterajším cieľom bola skúška na niektorej univerzite, alebo, ako sa v ústave hovorievalo, "Cambridge Local". Žiadna z nich sa nemala k odpovedi.
"Tak teda z piatej triedy," povedala slečna Wilsonová.
Jana, Gertruda a štyri iné povstali a pridružili sa k Agathe.
"Dobre," riekla slečna Wilsonová. "Ale nezdržujte sa dlho s obliekaním."
Dievčatá vyšli v najlepšom poriadku von z izby, ale akonáhle jej zmizli z očí, rozbehli sa šprintom ku schodišťu. Agatha, ktorá nemala pražiadny záujem o Cabridge Local, bola vždy prehorlivá, aby dobyla prvú cenu v súťažení po schodoch hore a dole.
Vrátili sa za chvíľu, oblečené na prechádzku, a vyšli z ústavu v pároch: na čele Jana s Agathou a Gertruda so slečnou Wilsonovou posledné. Cesta k Lyvernu vedie pastvinami, ktoré bývali predtým ornou pôdou, ale teraz boli ponechané napospas dobytku, čo vynášalo ich vlastníkovi viacej, akoby mu platili predošlí nájomcovia. Chovanky slečny Wilsonovej, ktoré boli zo školských výkladov poučené o poľnohospodárstve, videli v tom dôkaz, že sa každý snaží vyťažiť z pôdy to, čo je práve najviac potrebné; že pritom pripadal celý zisk majiteľovi, im nebolo nijako divné, veď to bol najzámožnejší pán v celom okolí. Ale malo to predsa jednu nevýhodu: bolo tu množstvo kráv, takže sa dievčatá báli chodiť cez pole, množstvo pobehajov, takže sa báli chodiť aj cestou a konečne veľký nedostatok slušných mužov, ktorých by mohli upútať svojim dievčenským čarom.
Obloha bola plná mrakov. Agatha, ktorej príliš nezáležalo na tom, či si zapráši pančuchy, sa brodila kopami spadnutého lístia, radujúc sa ako dieťa, ktoré sa brodí v mori; Gertruda kráčala opatrne a ostatní si vykračovali, ako sa práve dalo, hovorili tlmeným hlasom a len tu a tam utrúsila niektorá trochu hlasnejšie nejakú vedeckú alebo filozofickú poznámku, aby to slečna Wilsonová počula a vzdala jej zaslúženú pochvalu. Nestretli cestou nikoho, okrem pastiera, ktorý akoby sa bol priučil spôsobom a prejavom zvereného dobytka. Konečne došli k mestečku; a tu sa konečne stretli pod svahom mierneho návršia s dvomi zástupcami mužského pokolenia. Boli to dvaja pátri; jeden z nich, vysoký a chudý, hladko oholený, mal pod pažou knihu a kráčal so šijou nachýlenou ďaleko vpred; druhý bol prostrednej postavy, statný, vzpriamený a výbojný; mal krátke čierne fúzy a zdalo sa, akoby sa búril proti pochabým predsudkom, ktoré zakazujú kňazovi, aby sa ženil, naháňal zver, hral kriket a zúčastňoval sa povyrazenia počestných laikov. Kňaz s hladko oholenou tvárou bol dôstojný pán Josephs, jeho sprievodca dôstojný pán Fairholme. Agatha v mihu postrehla biblický názvuk oboch mien a použila ich vtipne.
"Tu ide Farao s Josefom," šepkala Jane. "Jozef sa bude červenať, keď sa naňho pozrieš. Farao očervenie, až keď minie Gertrudu, škoda, že o to prídeme."
"To je toho, taký Josephs!" poškľabovala sa Jana.
"On ťa má rád, Jana. Takým chudým ľuďom sa páči žena, ktorá niečo vydá. Farao je od sedliakov a má práve preto zasa rád modrú krv, lebo protiklady sa priťahujú. Preto ho vábi Gertruda svojim aristokratickým vzhľadom."
"Keby len vedel, ako ním pohŕda!"
"Ten je priješitný, aby na to prišiel. A aj tak Gertruda pohŕda kdekým, ba aj nami. Lepšie povedané, ona vlastne nepohŕda nikým zvlášť, ale je skrátka už taká hrdá, práve tak, ako ty si tlstá."
"Bodajže! Mne je milšie, že som tlstá, než keby som bola taká nadutá. Máme sa im pekne pokloniť?"
"To sa vie, ja to aspoň urobím. Chcela by som vidieť, či sa ten Farao začervená."
Kňazi sa tvárili, akoby sa bohvieako zaujímali o zamračenú oblohu, len aby sa nemuseli pozrieť na dievčatá, pokým nebudú celkom pri nich. Jana blýskla očami po Josephsovi a urobila to s takou šikovnosťou, že nebolo veru možné pochybovať o pravdivosti jej obľúbeného tvrdenia, že nie je taká hlúpa, ako si ľudia myslia. On očervenel a zložil svoj mäkký nízky plstený klobúk. Fairholme pozdravil veľmi obradne, pretože Agatha sa mu uklonila s okázalou vážnosťou. Ale keď jeho obradnosť a jeho tuhý lesklý klobúk dosiahli najvyšší bod, vrhla naň uštipačný úsmev a on sa tiež začervenal a červenal sa tým silnejšie, čím viac sa za to sám na seba hneval.
"Už si niekedy videla takých dvoch bláznov?" chichotala sa ticho Jana.
"Veď sú to muži. Hovoria, že ženy sú bláznivé, a to tiež sú; ale také zlé to s nami vďakabohu predsa nie je ako s mužmi! Tak rada by som sa obzrela, keď pôjde Farao okolo Gertrudy; ale keby ma videl, myslel by si, že ho obdivujem, a on je už takto dosť domýšľavý."
Obaja kňazi sa červenali o prekot, keď míňali sprievod mladých dievčat. Slečna Lindsayová sa nechcela ani pozrieť na tú stranu, kadiaľ kráčali, a kývnutie a úsmev, ktorým ich slečna Wilsonová poctila, nebol tiež nijako zvlášť úprimný. Nepúšťala sa nikdy do reči s duchovnými a ani s vikárom nehovorila nikdy viacej, než bolo nevyhnutne treba. Ten ju mal v podozrení, že je neveriaca, aj keď ani on, ani žiadny iný smrteľník v Lyverne od nej nikdy nepočul slovko o jej náboženských názoroch. Ale vedel, že sa v ústave vyučuje morálka laickým spôsobom, a cítil, že kde sa z morálky robí veda, tam poklesá rovnakou mierou záujem o náboženstvo.
"Aký je to život v takom hniezde!" zvolala Agatha. "Stretneme tu dvoch ľudských tvorov, ktorí vyzerajú skôr ako vešiaky, na ktorých visia šaty, než ako muži; a to už je udalosť - ohromná udalosť - v našom živote!"
"Toto pre mňa nie je žiadna sranda," povedala Jana, "akurát že má ten Josephs také ohromné uši."
Teraz došli dievčatá k miestu, kde sa cesta strácala v temnom poraste javorov a divých gaštanov. Keď tam vstúpili, zdvihol sa ľahký vetrík, ktorý rozvíril suché lístie, a vo vetvách to zaúpelo ťahavým, šelestivým vzduchom.
"Tento kus cesty mám hrozne nerada," povedala Jana a ponáhľala sa vpred. "To je mi tak akurát to pravé miesto pre lúpežníkov a vrahov."
"Nie je to také zlé miesto, ak budeme musieť hľadať útulok pred dažďom, ktorý nás, myslím, iste stihne, kým sa dostaneme naspäť," povedala Agatha, keď jej náhly náraz vetra zlovestne zadul do tváre. "To sa dostanem do peknej kaše v týchto ľahkých črieviciach! Keby som si len bola obula ťažké topánky! Ak bude pršať, pôjdem a schovám sa do tej starej chalupy."
"Slečna Wilsonová ťa nepustí. Tam sa nesmie."
"To je toho! Veď tam nikto nebýva a vrátka sú vyvrátené. Chcem len postáť pod verandou - ani mi nenapadá, aby som liezla do tej starej rachotiny. Aj tak ten, komu to patrí, sa pozná so slečnou Wilsonovou a nebude nám brániť. Na mňa padla kvapka."
Slečna Carpenterová pozrela nahor a už mala poriadnu kvapku v oku.
"Ó!" skríkla. "Už sa leje! Premokneme na kosť."
Agatha sa zastavila, rady sa roztrhli a dievčatá sa zoskupili okolo nej.
"Slečna Wilsonová," povedala, "bude pršať ako z konvy a Jana a ja máme na nohách len črievičky."
Slečna Wilsonová sa zastavila a rozmýšľala, čo si počať. Jedno z dievčat mienilo, že keby sa poponáhľali, mohli by sa dostať do Lyvernu, kým sa rozprší.
"Veď je tam dobrá míľa," uškľabila sa Agatha, "a lejak je už tu!"
Iné dievča mienilo, aby sa radšej vrátili do ústavu.
"Tam sú dobré dve míle," povedala Agatha. "To by sme sa utopili."
"Nezostáva nám len počkať tu pod tými stromami," vravela slečna Wilsonová.
"Vetvy sú už skoro holé," povedala Gertruda úzkostlivo. "Ak bude veľa pršať, namokneme pod nimi ešte horšie ako pri samom daždi."
"Omnoho horšie," povedala Agatha. "Myslím, že by sme sa mali radšej schovať pod verandou pri tej starej chate. Je to odtiaľto sotva pol minúty."
"Ale keď tam nesmieme - -" Vtom sa obloha hrozivo zatmela. Slečna Wilsonová si to rozmyslela a povedala:
"Snáď tam ešte nikto nebýva."
"To si myslím," odvetila Agatha, ktorá sa už nemohla dočkať, keď bude pod strechou. "Veď je to hotové zborenisko."
"Pre mňa za mňa teda tam poďme," povedala slečna Wilsonová, ktorá nemala veľa chuti vydať sa pre nejakú malichernosť napospas poriadnemu nachladnutiu.
Pustili sa všetky vpred a onedlho prišli k zelenému vŕšku pri ceste. Na jeho úpätí stála spola rozborená švajčiarska chata, okolo ktorej sa tiahla akási veranda, spočívajúca na štíhlych drevených stĺpoch, miestami obrastených úponkami zvädnutých popínavých rastlín, ktorých previsnuté konce, pred chvíľou ešte rozhúpané vetrom, teraz na okamih ustrnuli, akoby počúvali, kedy sa už spustí dážď. Z cesty viedli dovnútra hrubé drevené vrátka, zasadené v plote. Agatha bola prekvapená, vidiac, že tieto vrátka, nedávno ešte vyvrátené a pripevnené ku kolu iba zhrdzavenou reťazou a visacím zámkom, sú teraz znova upevnené v závesoch a vybavené novou závorou. Ale pri tom nečase nebolo kedy dlho sa pozastavovať nad týmito opravami; otvorila vrátka a ponáhľala sa nahor svahom, nasledovaná hlúčikom ostatných dievčat. Čokoro sa dali do behu ozlomkrk, lebo sa naraz spustil prudký lejak.
Keď sa ocitli pekne v suchu pod verandou a nabrali znova dych, bolo veľa smiechu, papuľovania alebo zas radosti, že našli tak rýchlo ochrannú strechu. Slečna Wilsonová bola trochu znepokojená, keď videla, že z pôdy, ktorá bola na jednom mieste zrejme nedávno rozkopaná, čnie rýľ práve taký nový ako závora na vrátkach. Chcela sa o tom zmieniť a upozorniť, že tu asi niekto býva, keď sa vtom otvorili dvere chaty. Jana hlasno vykríkla. Z dverí vyrazil muž a bežal pre rýľ, ktorý chcel odniesť dovnútra do sucha. Keď uvidel spoločnosť pod verandou, zastal od prekvapenia. Bol to mladý robotník so zlatohnedými fúzmi, ktoré neboli už asi týždeň holené. Mal na sebe nohavice z bavlneného manchestra a vestu z tej istej látky s plátenými rukávmi; to všetko bolo nové rovnako ako závora i rýľ. K tomu mal hrubú modrú košeľu a na krku krikľavú červeno-oranžovú šatku, obe nové, a na ochranu proti dažďu držal nad sebou hodvábny dáždnik s rukoväťou z ebenového dreva, kovanú striebrom, ku ktorému, ako sa zdalo, prišiel sotva poctivo. Slečna Wilsonová bola v rozpakoch ako chlapec, ktorý bol pristihnutý v sade na jablkách, ale dodala si odvahu a smelo povedala:
"Dovolíte láskavo, aby sme sa tu schovali, pokým neprejde ten dážď?"
"Zaiste, milostivá," odpovedal on a pozdvihol úctivo rukoväť rýľa k čelu, začesanému až po obočie. "Milosťpani mi robí velkú česť, že sa utieka pred zlosťou ľútých živlou pod moju prostú strechu." Hovoril s hanebným prízvukom a zdalo sa, že sa vyžíva v tej prostote, ako to robievajú pokútni herci. Pri posledných slovách vošiel dovnútra a pridružil sa k nim, hľadajúc ochranu pred nečasom; potom oprel rýľ o stenu chaty a sklepával hlinu z hrubých, okovaných šnurovacích topánok, ktoré boli tiež zbrusu nové.
"Prišiel som si, veľactená dáma," spustil opäť bez dlhých okolkov, "pre svoj rýľ, ktorý si zarábam na živobytie. Čím je pero básnikovi, tým je rýľ robotnému človeku." Sňal si šatku z krku, utrel si ňou sluchy, akoby mu na nich zostal pot z poctivej práce, a nenútene si ju opäť uviazal.
"Nemajte za zlé, milosťpani, že ja, s/prostý chlap, do toho vravím," poznamenal, "ale máte to peknú kôpku dcérušiek!"
"To nie sú moje dcéry," odbila ho slečna Wilsonová veľmi skrátka.
"Žeby sestričky?"
"Nie."
"Napadlo mi to len tak, pretože mám tiež sestru. Nie že by som bol taký opovážlivý a chcel ju trebárs len v hlave zrovnávať s vašimi - ona je len taká prostá žena, akých je všade plno vidieť. Ale máloktorá ženská to privedie k niečomu riadnemu. Akurát tu v nedeľu nám čítal velebný pán v kostole, že našiel jediného muža medzi tisícimi, ,ale žiadnej ženy,´vravel, ,nebolo medzi nimi všetkými,´ a ja si myslím tak sám pre seba: ,Pravdu máš!´ Ale stavím sa, že jakživ nevidel tuhľa milosťpani,"
Slečne Carpenterovej sa vydral z hrdla smiech, len z núdze zastieraný kašľom.
"Mne sa zdá, že slečna chudiatko niekde nachladla," povedal s úctivou starostlivosťou.
"Čo myslíte, bude dlho pršať?" pýtala sa zdvorilo Agatha.
Muž sa na chvíľu skúmavo zadíval na oblohu, tváriac sa pri tom ako prorok poveternosti. Potom sa obrátil k Agathe a odvetil pokorne:
"To vie len sám Pánboh, slečna. Čo o tom môže vedieť taký prostý človek ako som ja?"
Nastalo ticho. Agatha, ktorá si zatiaľ kradmo prezerala obyvateľa chaty, si všimla, že má tvár i šiju čistejšiu a menej ohorenú než mávajú obyčajní lyvernskí robotníci. Ruky mu nebolo vidieť, lebo väzeli v tučných záhradníckych rukaviciach, ktoré boli plné škvŕn od čmudu. Lyvernským robotníkom obyčajne pramálo vadilo, keď si zamazali ruky, nenosili nikdy rukavice. Konečne, pomyslela si, prečo by sa takému prepiatemu robotníkovi, ktorý toho toľko narozpráva a oháňa sa narážkami na básnikovo pero, nemalo zapáčiť v lacných rukaviciach? Ale ten hodvábny dáždnik so strieborným kovaním - -
"Tuto slečinka," povedal náhle a ukázal na dáždnik, "móže nechať oči na tomto. Však ja viem, že sa nepatrí najúbohejšiemu z úbohých, aby nosil taký panský dáždnik a ja prosím milosťpani o odpustenie. Prišiel som k nemu, aby som tak povedal, náhodou a milerád by som ho predal, keby sa najšou nejaký pán, ktorý potrebuje poriannu vec."
Ešte kým hovoril, vbehli vrátkami dovnútra dvaja páni, ich zmáčané šaty ukazovali, že by práve potrebovali niečo také, a ponáhľali sa ku chate. Fairholme tam bol prvý a volal: "To je hrozný lejak!" Obrátil sa chrbtom k dámam, postavil sa na kraj verandy a striasal si vodu z klobúka. Za ním prišiel Josephs, chvejúci sa od zimy a od vlhkého dotyku svojich zmáčaných šiat. Hlboko sa poklonil slečne Wilsonovej a obrátil sa k nej s poznámkou, že dúfa, že nezmokla.
"Zatiaľ nie," odvetila. "Ide len o to, ako sa dostaneme domov."
"Ach, to je len prehánka," povedal Josephs, dívajúc sa dôverčivo na oblohu, ktorá bola doposiaľ zôkol vôkol zatiahnutá ťažkými mrakmi. "Však sa zas čo nevidieť vyjasní."
"Nepatrí sa na obyčajného človeka, aby bol inej mienky než taký pán, ktorý sa z povolania vyzná vo všetkom, čo sa deje v nebi, aby som tak povedal," riekol muž práce, "ale ja by som, ponížene prosím, stavil tuto svoj parázol proti jeho širáku, že neprestane pršať ani do siedmych hodín."
"Ten človek tu býva," zašepotala slečna Wilsonová, "a chce sa nás, myslím, zbaviť."
"Hm!" ozval sa Fairholme. Potom sa obrátil s dôležitou tvárou k podivnému robotníkovi, akoby chcel naznačiť, že s ním nie sú žiadne žarty, a vravel dôrazne: "Vy tu bývate, však, milý priateľu?"
"Bývam, pane, ak láskavo dovolíte, že som taký smelý."
"Ako sa voláte?"
"Jeff Smilash, pane, k službám."
"Odkiaľ ste?"
"Z Brixtonbury, pane."
"Z Brixtonbury! Kdeže je to?"
"Inu pane, ja vlastne ani sám dobre neviem. Keď to nemôže povedať taký pán, ktorý je fikaný v zemepise a neviemakých kúzlach, ako by som to mal ja vedieť?"
"Mali by ste, človeče, predsa aspoň vedieť, kde ste sa narodili. Čože nemáte štipku zdravého rozumu?"
"Kde by zal taký chudák jak ja zdravý rozum? Ostatne som len najdúch. Snáď som sa vôbec ani nenarodil."
"Boli ste minulú nedeľu v kostole?"
"Nie, pane. Som tu len od stredy."
"No, tak sa tam teda budúcu nedeľu ukážte," povedal Fairholm úsečne a obrátil sa k nemu chrbtom.
Slečna Wilsonová sa pozerala na oblohu, potom na Josephsa, ktorý hovoril s Janou, a konečne na Smilasha, ktorý si poklepával členkami nečakajúc, že ho niekto osloví.
"Máte tu nejakého chlapca, ktorého by ste mohli poslať do Lyverna, aby nám objednal povoz? Dám mu šiling od cesty."
"Šiling!" zvolal Smilash plný radosti. "Milosťpani je štedrá dáma. Dva štvorkolesové kočiare. Je vás osem."
"V Lyverne je len jeden kočiar," povedala slečna Wilsonová. "Doneste tento lístok povozníkovi pánovi Marshovi a odkážte mu, v akých sme tu ťažkostiach. On sem pre nás pošle nejaké vozy."
Smilash vzal lístok do ruky a letmo si ho prečítal. Nato odišiel do chaty. Za okamih sa vrátil v kabáte z voskovaného plátna a v námorníckom klobúku. Rozbehol sa do dažďa a preskočil so smiešnou eleganciou vrátka. Sotva zmizol ostatným z očí, už sa točil rozhovor okolo neho, ako sa často deje významným ľuďom.
"To je naozaj slušný robotník," povedal Josephs, "a má pekné spôsoby, ak uvážime, z akého prostredia pochádza."
"A pritom hlupák od narodenia," riekol Fairholme.
"Alebo nejaký ničomník," povedala Agatha s dôrazom, až jej oči a zuby v ústach zasvietili, zatiaľ čo tu jej spolužiačky stáli strnulé a nemé od úžasu nad jej opovážlivosťou. "Slečne Wilsonovej povedal, že má sestru a že bol minulú nedeľu v kostole, a teraz zasa povedal vám, že je najdúch a že sem prišiel až v stredu. Ten jeho prízvuk je číra pretvárka a čítať dokáže tiež a ja tomu neverím, že je to vôbec robotník. Možno, že je to zlodej, ktorý sa chce vlúpať k nám do ústavu a odniesť nám všetko striebro."
"Agatha," povedala slečna Wilsonová s vážnou tvárou, "mala by ste si dať pozor na jazyk, kým vypustíte z úst niečo také."
"Ale veď je to také jasné. S tým dáždnikom si to len vymyslel, aby odvrátil podozrenie. Z toho, ako s ním zaobchádzal a ako sa oň opieral, bolo vidieť, že je mu omnoho navyknutejší než tomu novému rýľu, o ktorý mal toľko starostí. A všetko, čo má na sebe, je nové."
"Pravda," povedal Fairholme, "ale to ešte nič nedokazuje. Robotníci sa dnes vo všetkom opičia po pánoch. Ale napriek tomu ho nespustím z očí."
"Ó, ďakujem pekne!" povedala Agatha.
Fairholme sa zamračil, tušiac čertovinu, a slečna Wilsonová pozrela káravo na pokušiteľku. Potom sa už veľa nehovorilo, len snáď o tom, či prestane pršať - čo nebolo príliš pravdepodobné. Konečne sa objavili nad živým plotom vŕšky kočiara a akéhosi chatrnejšieho smútočného povozu a okrem toho dva klobúky, z ktorých cvrčala voda. Smilash sedel na kozlíku druhého voza vedľa kočiša. Keď boli na mieste, zoskočil, zašiel bez slova do chaty a vrátil sa s dáždnikom, ktorý roztvoril nad slečnou Wilsonovou hovoriac:
"No, milostivá slečna, ak pôjdete láskavo so mnou, dovediem vás posuchu ku kočiaru a potom tam odprevadím vaše ctené netere pekne jednu po druhej."
"Ja pôjdem posledná," vravela slečna Wilsonová, mrziac sa naňho, že ich má za nejakú rodinnú výpravu. "Gertruda, vy aby ste snáď šli prvá."
"Dovoľte," povedal Fairholme a pokročil vpred, aby sa chopil dáždnika.
"Ďakujem, neobťažujte sa, prosím," odpovedala s ľadovým chladom a brodila sa drobnými krôčikmi rozmáčaným poľom za Smilashom, ktorý nad ňou s okázalou pozornosťou držal dáždnik. Odprevadil takto aj ostatných k povozom, v ktorých sa po istých problémoch všetky šťastne usadili. Agatha, ktorá šla predposledná, mu dala tri penny.
"Vy máte šľachetné srdce a výrazné oko, slečna," povedal zrejme veľmi vzrušený. "Boh vám zachovaj oboje!"
Potom zašiel späť pre Janu, ktorá pokĺzla na vlhkej tráve a spadla. Musel vynaložiť veľkú silu, aby jej pomohol na nohy.
"Dúfam, že ste príliš nepremokli, slečna," podotkol pri tom. "Je vás poriadny kus na váš vek. Hádal by som vám aspoň tri štvrte metráka."
Začervenala sa a ponáhľala sa k drožke, v ktorej sedela Agatha. Ale tam bolo už plné a tam sa musela Jana chtiac nechtiac sťahovať do kočiara, kde zostávalo sotva miesto pre slečnu Wilsonovú, pre ktorú sa Smilash práve vrátil.
"Nu tak, vzácna dáma," napomínal, "dávajte pozor, aby ste nepokĺzli. Poďte len za mnou."
Slečna Wilsonová sa tvárila, akoby nepočula, a vyňala z tobolky šiling.
"Nie, milostivá slečna," bránil sa Smilash s odmietavou tvárou. "Ja som poctivý muž a ešte nikdy som neokúsil kriminál - sedel som len štyrikrát, a iba dva razy pre krádež. Vaša najmladšia - viete, tá, čo má také výrečné oči - tá mi dala viac než dosť."
"Už som vám povedala, že tie mladé dámy nie sú moje dcéry," vyšla naňho slečna Wilsonová. "Ako to, že nepočujete, čo sa vám hovorí?"
"Majte strpenie so s/prostým človekom, milostivá," povedal Smilash pokorne. "Tá mladá dáma mi práve dala pol ôsma šilingu."
"Pol ôsma šilingu!" zvolala slečna Wilsonová, nahnevaná takou márnotratnosťou.
"Však ona neviniatko ani nevie, čo sa dáva takým chudákom, ako som ja. Ale ja predsa nebudem slečinku okrádať. Pol tretieho šilingu za tú službičku celkom postačí a pol tretieho šilingu si tiež nechám, ak vzácna pani dovolí. Ale tých päť strieborniakov vám pre ňu zasa vrátim. Všimli ste si už tiež niekedy, aké má oči - len prevravieť, hovorím!"
"To je nerozum, pane. Mali by ste si teraz tie peniaze nechať, keď ste ich už dostali."
"Chráň Boh! Za päť strieborných mám zapredať lichotivú mienku, ktorú o mne má milostivá slečna! Nie, vzácna dáma, to neurobím. Posledné, čo mi nebožtík otec kládol na srdce, bolo - - "
"Veď ste prednedávnom povedali, že ste najdúch," podotkol Fairholme. "Čo si z toho máme vybrať? Hovorte!"
"To tiež aj som, pane; ale len z matkinej strany. Milostivá slečna si láskavo vezme odo mňa tie peniaze - ja si ich nenechám. Ja som len prostý chlap a nesmiem sa príliš oháňať svojim slovom; ale keď sa ho držím, držím sa ho ako kliešť."
"Vezmite si od neho tie peniaze," dohováral Fairholme slečne Wilsonovej. "Len si ich vezmite. Pol ôsma šilingu dať tomu človeku za takú službičku je veru pochabosť. Zvádzalo by ho to len k pitiu."
"Dôstojný pán má pravdu, milostivá slečna. Za pol treťa šilingu si kúpim takú opicu, že mi vydrží až do nedele rána a viacej naozaj ani nechcem."
"Trocha menej rečí, priateľu," hovoril Fairholm, vzal od neho peniaze a podával ich slečne Wilsonovej, ktorá popriala obom kňazom dobrý deň a uberala sa zakrytá dáždnikom k vozu.
"Keby ste, milostivá slečna, potrebovali nejakého schopného chlapíka k nejakej práci v ústave, spomeniete si snáď dobrotivo na mňa," povedal Smilash, keď zostupovali dolu z vŕšku.
"Ó, vy viete, kto som?" vravela sucho slečna Wilsonová.
"Kdekto v celom kraji vás pozná a všetci vás tu zbožňujú. Máloktorý medirytec sa mi vyrovná, a keby ste hádam potrebovali nejakú medailu za dobré správanie alebo niečo podobného, vedel by som vám ju zhotoviť k úplnej spokojnosti. A ak potrebuje milostivá slečna kúsok pašovaných krajok - - "
"Mali by ste byť, myslím, opatrnejší, aby ste neprišli do nešťastia," odbila ho prísne slečna Wilsonová. "Povedzte kočišovi, aby už šiel."
Vozy sa pohli a Smilash kýval bez ostychu klobúkom za odchádzajúcimi. Potom sa vrátil do chaty, nechal v nej dáždnik, vyšiel opäť von, zamkol dvere, schoval kľúč do vrecka a pustil sa v daždi cez vŕšok, nijako si nevšímajúc užasnutých duchovných.
Medzitým sa slečna Wilsonová nemohla zdržať, aby neprejavila svoju nevôľu nad Agathinou márnotratnosťou, a zmienila sa o tom dievčatám, ktoré s ňou sedeli v kočiari. Ale Jana vyhlásila, že Agatha mala pri sebe všeho všade len tri penny a že je teda zhola nemožné, aby dala tomu človeku tridsaťkrát toľko. Keď došli do ústavu, dala si slečna Wilsonová zavolať Agathu; tá vyvalila začudovaním oči a zvolala so smiechom: "Ja som mu dala len tri penny, a on mi tu posiela zbohdarma štyri šilingy a deväť penny darom!"
Z románu Georgea Bernarda Shawa An Unsocial Socialist (1883, vyd. v r. 1887)
Do češtiny preložil Alfred Pflanzer. V r. 1931 vydalo Vydavatelstvo Družstevní práce v Praze, zapsané společenstvo s ručením obmezeným
Foto Thomas Eakins
Komentáre