Prvý román Georga Bernarda Shawa, ktorý napísal ako 23-ročný, sa dočkal vydania až po neuveriteľných päťdesiatich rokoch. Vydavateľom sa na začiatku román nepozdával, aj keď by ma osobne zaujímalo, aké výhrady mali. Možno sa im ťažko sledovali tri dejové línie príbehu, to ale ničomu neuberá. Sčasti autobiografický román rozpráva o peripetiách mládeže generácie Jamesa Whistlera a Oscara Wilda.
George Bernard Shaw sa po príchode do Londýna zoznámil s maliarom Cecilom Gordonom Lawsonom, ktorého opísal v knihe ako Cyrila Scotta. Inšpiroval sa len voľne, lebo postupne sa s maliarom prestal stretávať. Cecil Lawson si v r. 1879 vzal maliarku Constance Birnie Philipovú, ako tridsaťročný o tri roky podľahol chorobe.
Hubert von Herkomer: Portrét Cecila G. Lawsona, 1877 Cecil G. Lawson: Ministrova záhrada
Cecil Gordon Lawson: Zablúdené (Mesačná krajina s ovcami), 1878
Cecil Gordon Lawson: Cheyneská prechádzka, Londýn 1870
Slečna Woodwardová sa na deň vzdialila z Perspektívy. Vo štvrtok popoludní si zašla do Londýna. Teraz bola sobota a ona bola opäť vo svojej izbe na panstve pána Grosvenora a spratávala šaty, v ktorých práve prišla do Richmondu. Jej mladšia sestra Clytia prišla za ňou. Prechádzala sa chvíľu sem tam po izbe a nakoniec s ľahostajnou tvárou povedala:
„Nu?“
„Nu?“ uškľabila sa po nej nevrlo Isabella.
„Ó,“ povedala Clytia, „slečna je, ako vidím, zrána v roztomilej nálade.“ Isabella ani nehlesla. Konečne spustila slečna Clytia znova:
„Čože zase narobil starý pán od tej doby, čo sme preč?“
„Zohnal si nového tajomníka – je to taký chlapec a býval predtým akrobatom či niečím podobným.“
„Ako to myslíš – akrobat?“
„Buď bol akrobat alebo asistent v nejakom obchode s kobercami – ani sama dobre neviem. Viem len, že pri tom boli nejaké koberce. Tatík si ho nemôže ani dosť vynachváliť, pretože je taký poriadny. Asi bol zvyknutý kdečo upratovať, keď zatvárali krám. Môj ty Bože! Keby už bol čas, aby sme sa obliekali na obed!“
„Ale videla si ho? Je pekný?“
Isabella ohrnula pohŕdavo pery a pokrčila ramenami. „Veď som ho sotva zazrela. Je to na ňom akurát vidieť, že je hrozne poriadny. Len mu dať meter do ruky. Ale aspoň bude mať tatík na koho kliať, keď sa mu stratí nejaký list.“
„Ako sa volá?“
„Jak by sa volal? Smith, to je jasné. Vyzerá strašne pedantne. Cornelius hovorí, že je šikovník a že to s jemnosťpánom veľmi dobre vie. Slúžky sa všetky rozutekali. Jakživ som nevidela takú spúšť v dome.“
„A koľko rokov má ten tvoj čalúnnik?“
„Ach, neviem. Pre Boha ťa prosím, netráp ma s tým. Vyzerá tak na dvadsať. A nesadaj mi na moju tuleniu kožušinu, ty nešika!“
„Len bez obáv. Však dám pozor. Aby som nezabudla: čo si urobila Cyrilovi Scottovi, že o tebe v poslednom čase tak zle hovorí?“
„Clytia!“
„Len sa nerozčuľuj, moja drahá. Ako by si sa bola len vtedy hnevala, keby si počula, čo všetko o tebe včera večer v sieni hovoril. Taký poťúchly darebák!“
„Mne na tom nezáleží, čo o mne hovoril; ale tie tvoje hrubosti už nemôžem počúvať. Asi si myslíš, že keď sme sestry, môžeš sa so mnou neustále vadiť. Ak sa nechceš so mnou rozprávať slušne, radšej čuš!“
„Inu, nech,“ povedala Clytia. „Ty si vždy taká roztomilá, len čo je pravda. Ktorá to z nás sa začala osopovať, čo myslíš?“
„Tak mi len povedz, čo o mne Cyril Scott hovoril,“ dohovárala sa po krátkom mlčaní Isabella. „Ja by som to hrozne rada počula, pretože je to najskôr niečo hnusné, a ty by si mi to práve preto strašne rada povedala.“
„Začíname zbytočne mudrovať,“ povedala Clytia so strojenou vážnosťou. „Včera večer som sedela na terase. Moja stolička bola obrátená do vnútra domu a stála celkom blízko dverí. Scott a veľký Mogul vstúpili do siene; chceli byť zrejme sami, lebo presliedili všetko, len nie to, čo mali práve pri nose – sú tí muži hlupáci! – a potom sa dali do reči. Scott chcel hovoriť o obrazoch, ale Grosvenor toho mal najskôr už dosť, a tak začal obracať reč na Scotta samého a nakoniec sa ho pýtal, či pomýšľa na to, aby si zariadil samostatnú domácnosť. Muži hovoria vždy o domácnosti a nie o ženení, aby nebolo počuť rinčať reťaze.“
„Prosím ťa, hovor ďalej a tie svoje múdre porekadlá si nechaj pre seba,“ mrzela sa Isabella. „To je jasné, že si počúvala.“
„Čo by nie? Ty by si bola tiež počúvala, keby si bývala bola na mojom mieste. Potom sa ozval Grosvenor svojim dobráckym povýšeným tónom: „Ale choďte, chlapče; čo nevidíte, ako sa vám chúďa Belle Voodwardová vešia na krk? Tá by z vášho domu za týždeň urobila zraz celého elegantného sveta; a jej otec si dá rád povedať, ak mu ukážete, že sa dokážete obísť bez jeho peňazí. A nakoniec je Ír a vy ste z protestantskej rodiny; to vám získa jeho srdce, aj keby ste dnes neboli najschopnejším človekom vo svojom odbore“. Potom bolo chvíľu ticho a ja som práve počula, ako Scott krčí nosom. „Hovorím vám, Scott, že by ste mohli dopadnúť ešte horšie,“ povedal Grosvenor. „Nie je snáď pekná?“ Scott zafrkal. „A chytrá?“ Zafrkal znova ešte hlasnejšie. „A dobrá?“ Zafrkal tak strašne, že si na to musel vziať kapesník. „Niet pochýb, že jej muž bude veľmi šťastným človekom,“ na to on. Však ho poznáš, ako vie kúsavo hovoriť, keď chce. „Že je katolíčka, to vám predsa nevadí?“ pokračoval veľký Mogul. „Pokiaľ len o to,“ hovorí Cyril – opičiak domýšľavý! – „tá by sa dala aj k vyznávačom ohňa, keby som na tom trval.“ Potom si najskôr pomyslel, že to vyznelo predsa len trochu priješitne, a dodal, aby to napravil: „teda, ak má o mne naozaj tak lichotivú mienku, čomu nechcem veriť.“ Grosvenor si zrejme myslel, že ho chce Scott len tak odbiť, lebo dodal: „Ale povedzte poctivo, Cyril, keď sa vás pýtam ako starý priateľ“ – to je mi čistý starý priateľ! – „čo ju nemáte predsa trochu rád?“ Scott sa rozkokošil ako moriak. „Čo! Ja?“ vykríkol, „ja že mám rád Isabellu Woodwardovú, tú parádnicu, na ktorej nie je nič okrem šnurovačky a vysokých podpätkov, tú koketu, ktorá si o mne myslí, že ju zachránim pred šiestou nepodarenou sezónou, a k tomu ešte diletantku!“ Bola by si ho mala počuť, ako to povedal, to slovo – práve ako by si chcel odpľuť! Bolo to také zlé, že som si netrúfala ďalej počúvať, aby snáď nepovedali na koniec niečo také urážlivé, že by som sa potom ani nemohla dobre priznať, že som ich počúvala. Tak som rýchlo vstala a rovno do dverí, ako keď hrom udrie. To si mala vidieť, ako civeli! Konečne sa spamätali. Grosvenor zakašlal a snažil sa vyzerať roztomilo. Scott na mňa zazeral, ako keby mnou chcel tresnúť o zem a rozbiť mi hlavu o dlaždice. Potom sa pozrel významne po mojej stoličke, zobral sa a odišiel. Veľký Mogul ma viedol dnu a tváril sa ako jahniatko. Či vraj mi nie je zima a či som sa v tej tráve nenamokrila? To preto, aby som si myslela, že verí, že som prišla cez záhradu. Ale oni vedia práve tak dobre ako ja, že som ich počúvala; a dobre im tak!“
„Len či si si to všetko nenavymýšľala?“ vyskočila na ňu Isabella. „Je to pravda?“
„Ver si tomu alebo never – ako chceš. Hen sa kláti po záhrade ten hlupák Arnošt. Navediem ho, nech podplatí záhradníka, aby mi odtrhol kaméliu. Celkom rada uvidím, ako sa taký nekňub práskne po vačku.“
Hodnú chvíľu po Clytinom odchode necítila Isabella nič okrem bolesti; a prvé, čo sa jej vybavilo v hlave, bolo prianie, aby ten rozhovor bola sama vypočula. Bol by v tom jej zúfalstve býval aspoň kúsok poézie – tak si v duchu hovorila – keby bola tie slová vypočula z jeho úst; ako by to bolo bývalo dramatické, keby sa bola pred ním objavila a kráčala ďalej s nemou výčitkou v bledej tvári! (Vo chvíľach vzrušenia vedela niekedy zabudnúť, že ružový nádych jej pleti je spôsobený umelými zásahmi, a jej city naň nemajú žiadny vplyv.) Ale že ju taká urážka stihla prostredníctvom mladšej sestry, ktorá sa pri tom netajila svojou škodoradosťou a ktorej správanie vzbudilo podľa všetkého v umelcovi dojem, že takáto nízka sliedivosť je v ich dome bežným javom, to bolo nielen trápne, ale i pokorujúce; a v tej chvíli Isabella nenávidela svoju sestru tak nesmierne, že jej len poverčivé obavy bránili prosiť Boha, aby na ňu zoslal nejakú strašnú pohromu. Aj keď bola v ľahostajnej nálade, dívala sa spravidla na Clytiu ako na svoju prirodzenú nepriateľku.
Pokiaľ šlo o Grosvenora a Scotta, umieňovala si, že sa s nimi už nikdy nechce stretnúť a že radšej odíde bez rozlúčky z domu. Zakrátko však zavrhla tento zámer, usúdiac, že by sa tým len sama zosmiešňovala, a zobrala si do hlavy, že bude pred ľuďmi okázalo robiť, ako by Scotta nepoznala, aby tak ukázala celému svetu (v Queen´s Gate, Brightone, Perpektíve a ešte hocikde inde), ako sa v nej umelec zmýlil, keď sa domnieval, že by sa kvôli nemu stala vyznávačkou ohňa. Aj od tohto zámeru upustila z obavy, aby sa jej nevypomstil a nerozprával kdekomu o jej vyzývavom chovaní, ktorému iste celkom dobre porozumel. Keď hĺbala o jeho nevraživých výpadoch, začalo v nej klíčiť podozrenie, že ju nejaká sokyňa u neho ohovorila.
Ako je to možné – tak rozmýšľala – aby Cyril Scott, ktorého pred štyrmi rokmi živá duša v spoločnosti nevidela, vedel, že začína práve svoju šiestu spoločenskú sezónu? Predsa ale v sebe nemohla potlačiť presvedčenie, že ho na to priviedol jeho dôvtip a jej povesť na verejnosti. Nakoniec ju omrzelo toto trýznivé premýšľanie a zadívala sa do zrkadla s úmyslom pripojiť sa pri desiate k ostatnej spoločnosti. Vidiac, že sa v ňom až príliš verne odráža jej skľúčenosť, pokúsila sa skrášliť si tvár líčidlom. Mala málo zručnosti a ešte menej trpezlivosti, takže jej umelý zásah bil tentoraz príliš do očí. Zmyla si farbu z tváre a zahľadela sa zúfalo do svojich bledých líc a clivých čiernych očí. Vtom jej prišlo na um, že by to mohla úspešne využiť, a obliekla si biele mušelínové šaty s krajkovou ozdobou a splývavými rukávmi; potom si vplietla do záňadria biely ľaliový kvet, ktorý jej doniesla slúžka. Takto vystrojená sa odobrala voľným krokom a so strápenou tvárou dolu do siene. Prvý, koho stretla, bol Cyril Scott, ktorý očervenel ako rak a uchýlil sa rýchlo do hudobnej sály, akoby ju nevidel.
Od minulého večera, kedy Scott uhádol podľa polohy Clytinej stoličky na terase, že vypočula jeho slová a že ich bude zrejme Isabelle opakovať, pohlo sa v ňom svedomie a vyčítalo mu, že nie je taká zlá, ako si ju predstavoval. Ak tomu bolo naozaj tak, utŕhal jej na cti, a keď pred ňou pred chvíľou utiekol, priznal svoju vinu. To nemohol zniesť; nepoznal veľkomyseľnosť, aj keď ho jeho pudová šľachetnosť už často dohnala k činom, ktorých by sa uvážlivejší jedinec vyvaroval. Aj tak sa však hanbil za to, že o nej donášal nízke klebety Grosvenorovi, ktorého si nevážil; zaumienil si preto, že sa vráti a že ju vyhľadá, aby zmiernil niekoľkými drobnými pozornosťami príkrosť svojho jednania, ktoré jej vrylo do tváre ten skľúčený výraz, ak len to bude môcť urobiť tak, aby sa nezdalo, že sa chce znova vlúdiť do jej priazne. Odobral sa teda na terasu, kde ju zastihol sediacu v hlúčiku mladých ľudí, ktorých nejaký maliar bavil kreslením karikatúr. Keď k nim Scott pristúpil, vzdialila sa, ako by ani nespozorovala jeho prítomnosť, dala sa ledabolo k opustenej časti terasy a oprela sa tu o zábradlie, rozhliadajúc sa smutne na krajinu. On šiel za ňou; ale keď sebou ľahko šklbla a obzrela sa po ňom, bolo mu tak úzko, že zatúžil, aby bol už zasa v sieni, a divil sa, že nemal toľko rozumu, aby si uvedomil, že je tu akýkoľvek pokus o zmierenie príkoria holou nemožnosťou a každé vysvetlenie urážkou.
„Krásne popoludnie, že?“ prehodil konečne.
Slečna Woodwardová sa zahryzla do spodnej pery a neodpovedala. Scott sa zľakol. Keby sa k nemu nechcela priznať, bol by dosť v úzkych.
„Neželáte si snáď, aby som s vami hovoril?“ opýtal sa nejapne.
„Vôbec nie,“ odvetila, hľadiac naňho netýkavo.
„Zrejme si robíte štúdie pre budúce skice, nie?“ hovoril, kývajúc hlavou na krajinu.
„Nie,“ povedala. „Nechcem už o maľovaní ani počuť.“
„Dúfam, že som vás od toho neodstrašil.“
„Neodstrašil, ale presvedčil. Verím, že váš úsudok bol úprimný, aj keď som si zaslúžila vaše odbytie, keď som sa tak dotieravo pýtala.“
„To má človek z toho, keď kritizuje dámu,“ mrzil sa Scott. „Tak vy ste si mysleli, že čo som vám povedal ako umelec umelkyni (len ťažko zo seba dostal tie slová), je prejavom môjho osobného cítenia voči vám.“
„Ale kdeže!“ odvetila slečna Woodwardová. „Svojmu osobnému cíteniu dávate vždy priechod tak nepokryto a dôrazne, že si ich postihnutý s vašimi umeleckými záľubami spliesť ani nemôže.“
„Hm!“ odľahčil si v duchu Scott. Nahlas dodal s predstieranou veselosťou: „Bohužiaľ toho často za deň nahovorím viac, než k čomu by som sa chcel za rok priznať. Dúfam, že neberiete vážne všetko, čo mi vyletí z úst.“
„Neberiem vážne vôbec nič, čo poviete, pán Scott, keď nemusím. Ak mi zostane v hlave niektorá vaša poznámka, nie je to moja vina.“
„To si teda musím dať pozor na jazyk.“
„To je málo platné. Keď si človek niečo myslí, robí lepšie – alebo aspoň čestnejšie – keď to tiež povie.“
„Ale ľudia niekedy hovoria, čo si ani nemyslia. Ja aspoň to tak často robím, keď som v zlej nálade.“
„Áno, pán Scott; ale to len tak hovoríme ľuďom do očí. Za ich chrbtom sme už úprimnejší.“
„Tak to robia len pokrytci,“ povedal s prísnou tvárou.
Slečna Woodwardová, ktorú táto nehanebná vytáčka vydráždila z vynúteného pokoja, vrhla naňho rozhorčený pohľad a zasa začala mlčky pozorovať krajinu.
„Príde sem zajtra pán Woodward?“ opýtal sa po chvíli maliar.
„Príde dnes večer.“
„Darí sa mu dobre, dúfam?“
„Ďakujem. Celkom dobre.“
„Grosvenor včera hovoril, že tu bude mať zajtra na rozlúčku väčšiu spoločnosť než mal na Veľkú Noc.“
„Áno. Ja som tu síce včera nebola, ale Clytia mi vyrozprávala všetko, čo sa tu zatiaľ dialo!“
„To bude pre pána Woodwarda vítaná zmena; dostane sa tak zriedka z mesta von.“
„Zaiste.“
„Vravím, Scott,“ ozval sa vtom Arnošt, ktorý sa za nimi naraz s Clytiou vynoril, „takto prídete o všetku srandu.“
„Áno, je to pravda,“ prízvukovala Clytia. „My už pol hodiny kreslíme vaše karikatúry – urobili sme z vás Romea a Júliu na balkóne.“
„Porson už nakreslil bohvie koľko vašich karikatúr, Cyril,“ povedal Arnošt. „A slečnu Woodwardovú trafil odzadu dvomi čiarami.“
„Pán Scott sa podaril najlepšie,“ volala Clytia. „Nos má ako živý. A je vystrojený celkom tak, ako trubadúr na tom obraze v Pampelune.“
„To je bodaj pre našinca česť,“ hovoril Cyril, „keď si ho Porson vyberie za manekýna. To som rád, že mu už kostýmy a rekvizity dochádzajú. Aspoň ho snáď aj napadne, že by sa mal trochu porozhliadnuť po prírode.“
S tými slovami odišiel z terasy a pustil sa záhradou smerom k vrátam. Isabella tu zostala a nechcela sa silou mocou ani pozrieť na skicu, pokým jej ju sám maliar s vážnou tvárou nevložil do rúk ako pamiatku na prítomnú chvíľu. Prijala ju s predstieranou veselosťou, z úcty k jeho veku a známosti. V tom momente sa vo svojom srdci zhodovala s názorom, ktorý o ňom už niekoľkokrát počula: že kto nerád hovorí o umení, jaší sa s detským drobizgom a zo zásady nečíta moderných básnikov, nemôže byť naozaj veľkým maliarom.
Z románu Immaturity (1879), autor George Bernard Shaw, vyd. 1931
Do češtiny preložil Alfred Pflanzer, Nezralost, Vydavatelstvo Družstevní práce, 1934
Komentáre