Bertranda

Dvaja muži sedeli mlčky vedľa seba a kymácali sa zo strany na stranu po celú dobu, čo ich vlak unášal krajinou v chladnom decembrovom šere. Zastavili v každej vidieckej diere. Keď vyšli z dvanástej stanice, starší muž si pre seba zamručal: "Blázon, blázon!"

"Čože?" mladí muž vzhliadol od svojich Timesov.

Starší muž zachmúrene pokýval hlavou. "Všimli ste si toho blázna? Teraz vystúpil. Hnal sa za tou ženskou, čo z nej tiahol chanel."

"Á, tá." Mladý muž sa zrejme nemohol rozhodnúť, či sa má smiať alebo byť skľúčený. "Raz som kvôli nej tiež vystúpil."

Starší muž potiahol nosom a zavrel oči. "Ja tiež, pred piatimi rokmi."

Mladý muž na svojho spoločníka vyvalil oči, ako by našiel priateľa na mieste, kde to najmenej čakal.

"A - a stalo sa vám to isté, keď ste došli na koniec nástupišťa?"

"Možno. Rozprávajte!"

"Bol som asi dvadsať krokov za ňou a rýchlo som ju doháňal, keď sa na nádraží objavil jej manžel s plným autom detí. Prásk! Zapadli dvierka. Ešte keď odchádzala, videl som jej maznavý úsmev. Čakal som potom pol hodiny na ďalší vlak a premrzol som na kosť. To som dostal lekciu!"

"Ale aj tak ste sa nepoučili," odpovedal starší muž stroho. "Všetci sme idioti, vy, ja, všetci, len nás niekto poškrabká pod bradou, už so sebou mlátime ako pokusné žaby."

"Môj dedko raz povedal: "Mocné telo, malý mozog, to sme my."

"To bol múdry človek. Ale počujte, čo si myslíte o nej ?"

"O nej ? Veľa o seba dbá. Určite jej ohromne lahodí, že len trochu zagúľa očami a všetky myši v tomto vlaku sú na nohách, kedykoľvek chce. Má najlepší z možných svetov. Muža, deti, nabalí si koho chce, môže si to overiť päťkrát do týždňa a nikomu tým neublíži, najmenej sebe. A keď sa to tak vezme, nie je na nej nič zvláštneho. Len pekne vonia."

"Blbosť," riekol starší muž. "To sa nezmyje. Skrátka a dobre, je to ženská. Všetky ženy sú ženy, muži sú špinaví capovia. Pokiaľ si toto neuvedomíte, budete si celý život lámať hlavu so svojimi žľazami. A pritom nebudete mať pokoj, dokiaľ nebudete mať aspoň sedemdesiat. Do tej doby jedine sebapoznanie môže človeku poskytnúť akúsi útechu v tejto chúlostivej situácii. Vzhľadom k týmto zásadným a nezvratným pravdám je len málo mužov vyrovnaných. Spýtajte sa ktoréhokoľvek muža, či je šťastný, a on okamžite pomyslí na to, či je ukojený. Nasýtenie je vysneným rajom väčšiny mužov. Ja poznám jedného muža, ktorý má najlepší z možných svetov, aby som opakoval váš citát*."

"Páni," vzdychol mladík a oči sa mu zaleskli. "To by stálo za rozprávanie."

"Snáď to ešte stihnem. Ten človek je najšťastnejší cap, najbezstarostnejší samec v histórii. Manželiek a priateliek má päť na každom prste. A pritom žiadne výčitky svedomia, žiadny pocit viny, žiadne mučivé noci náreku a sebatrýzne."

"To nie je možné !" vložil sa do reči mladý muž. "Nemôžete mať smotanu a ešte stĺkať maslo."

"Ale on ju mal, má a bude mať! A pritom žiadny strach, ani zdanie o morálnej opici po celonočnom putovaní na rozbúrenom mori matracov ! Je úspešný obchodník. Má byt v New Yorku na skvelom mieste, v dostatočnom odstupe nad dopravným ruchom a naviac víkendovú chatu pri nádhernej riečke na vidieku, kde tento šťastný farmár pasie svoje kozičky. Zoznámil som sa s ním vlani v jeho byte v New Yorku krátko po svadbe. Jeho manželka bola na večeri doslova oslňujúca, snehobiele paže, plné pery, úrodný klín pod pásom a hojnosť nad ním. Krv a mlieko, tak aspoň pripadala mne i svojmu manželovi, ktorý ju štipol do ramena, kedykoľvek šiel okolo. Keď som o polnoci odchádzal, pristihol som sa, že už dvíham ruku, aby som ju potľapal po plnom boku ako plnokrvníka. A keď som schádzal výťahom, život predo mnou mizol."

"Líčite to neuveriteľne sugestívne," riekol mladík celý vzrušený.

"Robím v reklame," odpovedal starší cestujúci. "Ale aby som pokračoval. Stretol som sa znova so Smithom - povedzme, že sa tak volal - za necelých štrnásť dní. Zhodou okolností ma jeden priateľ so sebou zatiahol na nejaký večierok. Keď sme dorazili na miesto, ukázalo sa, že sa hrnieme k Smithovcom! Vedľa Smitha uprostred obývačky stála tmavá talianska krásavica - zlatohnedá puma, polnoc a mesačné kamene - oblečená do farieb zeme, hnede, sieny, okra, umbry, vo všetkých odtieňoch hýrivo plodnej jesene. V prúde reči som prepočul jej meno. Neskôr som videl, ako ju Smith stíska v objatí ako ohromné preslnené hrozno z bujnej jesennej úrody. Ty hlupák, myslel som si. Ty miláčik šťasteny! V meste manželka, vonku milenka. Stláčaš šťavu et cetera a čo k tomu patrí. Senzácia! Ale ja nebudem čakať na vinobranie, povedal som si a nepozorovane som sa vytratil."

"Toto rozprávanie už dlho nevydržím," povedal mladý cestujúci a pokúsil sa vytiahnuť okno.

"Neskáčte mi do reči," ohradil sa starší muž. "Kde som to skončil?"

"Pri vinobraní."

"Aha! Až keď sa spoločnosť rozchádzala, podarilo sa mi zachytiť meno rozkošnej Talianky. Pani Smithová!"

"To už sa oženil druhýkrát?"

"Ťažko. Ani by to nestihol. Zostal som, ako keď do mňa strelí, a bleskovo som uvažoval. Smith má zrejme dva okruhy priateľov. Jeden pozná jeho manželku v meste. Druhý pozná jeho milenku, ktorú predstavuje ako svoju ženu. Je príliš slušný na bigamiu. Lenže iné vysvetlenie nie je. Je to záhada."

"A ďalej, ďalej?" lačne sa vypytoval spolucestujúci.

"Ten istý večer ma Smith v najlepšej nálade viezol na nádražie. Cestou sa ma spýtal: "Čo hovoríte mojim manželkám?"

"Manželkám, v plurále ?" divil som sa.

"To by som povedal, že v plurále!" odpovedal. "Za posledné tri roky som ich mal dvadsať, jednu lepšiu než druhú! Dvadsať, môžete si ich spočítať! Tu sú!"

Zastavili sme na nádraží a Smith vytiahol z náprsnej kapsy album fotografií. Keď mi ich podával, všimol si výraz mojej tváre. "Nebojte sa," smial sa, "nie som modrofúz a nemám na pôjde zbierku rekvizitárskych košov napchaných ostatkami bývalých družiek. Prezrite si to!"

Otvoril som album. Fotografie mi preleteli pred očami ako animovaný film. Blondíny, brunety, rusovlásky, tváre, ktorých by si človek nevšimol, i exotické zjavy, ženy nepredstaviteľne drzé i úžasne poddajné sa na mňa usmievali i mračili. Bol som ich defilé hypnotizovaný a hneď nato vydesený. Vo všetkých tých fotografiách bolo niečo strašne známe.

"Smith", povedal som, "vy musíte mať peňazí, keď si môžete dovoliť toľko manželiek."

"Čo vás nemá! Len sa ne ne poriadne pozrite!"

Znova som preletel montáž vo svojich rukách. Prudko som sa nadýchol. Konečne som pochopil.

"Pani Smithová, ktorú som videl dnes večer, tá talianska krásavica, je jediná a pravá pani Smithová," povedal som. "Ale pritom žena, ktorú som videl pred štrnástimi dňami v New Yorku, je tiež jediná a pravá pani Smithová. Z toho plynie záver, že obe tie ženy sú vlastne len jedna a tá istá."

"Správne!" zvolal Smith hrdý na môj detektívny čuch.

"To nie je možné!" vyhŕkol som.

"Je!" pyšne prehlásil Smith. "Moja žena je skvelá. Keď som ju spoznal, bola jednou z najlepších herečiek na malých scénach. Sebecky som od nej chcel, aby sa vzdala javiska, inak že prerušíme vzájomné šialenstvo, divoké hry jednou stranou na gauč a druhou dole. Láska zmenila obryňu v trpazlíčku, ktorá za sebou zabuchla dvere divadla a vybehla so mnou von. Prvého polroka po našej svadbe sa zem neotáčala, otriasala sa. Ale pri mojej povestnej nestálosti došlo samozrejme k tomu, že som si začal všímať aj iné ženy, ktoré sa mihali okolo ako nádherné kyvadlo. Moja žena ma pristihla, ako sledujem čas. Začala pokukovať po divadelných plagátoch. Raz som ju našiel zahĺbanú do premiérových kritík v New York Times a bola zúfale smutná. Hrozila kríza ! Ako spojiť dva neovládateľné typy, vášňami zmietanú herečku a rozguráženého capa ?

Raz večer," pokračoval Smith, "som okukoval takú broskynku k zahryznutiu, keď sa niesla okolo. V rovnakom okamihu privial vietor starý divadelný program a prilepil ho na členok mojej ženy. Tieto dve príhody, ktoré sa odohrali v tom istom okamihu, ako by vymrštili okennú roletu a tá sa s rachotom navinula hore na svoj valec. Zaplavilo nás svetlo. Moja žena ma chytila za ruku. Je herečka alebo nie je? Je! Tak uvidíme! Na dvadsaťštyri hodín ma vykázala z domu, nepustila ma do bytu a dala sa do akýchsi horúčkovitých a ďalekosiahlych príprav. Keď som sa druhý deň poobede vrátil domov v čiernu hodinku, ako to volajú Francúzi v tom svojom jazyku plnom záhad, moja žena zmizla! Privítala ma tmavá Talianka. "Som priateľka vašej ženy," vyhlásila a vrhla sa na mňa, ťahala ma za uši, drvila mi rebrá, dokiaľ som ju od seba neodstrčil a prepadnutý náhlym podozrením nezvolal: "Toto nie je cudzia žena - to je moja žena!" a obaja sme od smiechu padli na zem. Bola to moja žena, inak nalíčená, inak učesaná, s novými gestami a zmeneným hlasom. "Moja herečka!" zvolal som. "Tvoja herečka!" smiala sa. "Povedz, čím mám byť, a ja sa tým stanem. Chceš Carmen? Dobre, budem Carmen. Chceš Brunhildu? Prečo nie? Budem študovať, tvoriť, a až ťa to otrávi, pretvárať. Dala som sa zapísať na tanečné konzervatórium. Naučím sa sedieť, stáť, chodiť tisícorakými spôsobmi. Deň noc študujem hlasové cvičenia a zapísala som sa do jazykovej školy. Vstúpila som tiež do Yamayuki klubu, kde sa pestuje judo - "Preboha!" zvolal som, "prečo?" "Preto!" odpovedala a streštene ma vrhla na posteľ!

Od toho dňa," pokračoval Smith, "žijem mnoho životov. Prešiel som bezpočtom lások v rozkošných tieňových hrách všetkých farieb, postáv, veľkostí i temperamentu! Moja žena, ktorá našla svoje javisko v našom salóne a obecenstvo vo mne, dosiahla svoju túžbu stať sa najslávnejšou herečkou v krajine. Že má príliš malé obecenstvo? Kdeže! Ja so svojimi prelietavými záľubami ju čakám s otvorenou náručou, nech hrá čokoľvek. Môj sklon ku komplikáciám sa stretá s jej rozsiahlym géniom. A tak aj keď som konečne v klietke, mám slobodu, a v láske k nej milujem všetky. Je to najlepší z možných svetov, kamarát, najlepší z možných svetov."

Chvíľu mlčali.

Vlak rachotil po koľajach tmou na začiatku decembra. Dvaja stáli cestujúci, jeden mladý a jeden starý, premýšľali o príbehu, ktorý sa práve skončil.

Za chvíľu ten mladší prehltol a obdivne kývol. "Ten váš priateľ Smith si svoj problém výborne vyriešil."

"To máte pravdu."

Mladý muž o tom ešte chvíľku hovoril a potom sa usmial. "Tiež mám priateľa. Jeho situácia bola podobná, a predsa úplne iná. Budem mu trebárs hovoriť Quillan."

"Dobre," riekol starý muž, "ale pohnite si. Za chvíľu budem vystupovať."

"Quillan," spustil mladý muž, "bol raz večer v bare s oslňujúcou rusovláskou. Ľudia sa pred ňou rozostupovali ako more pred Mojžišom. Je zázračná, myslel som si a všetky zmysly mi hrali! Týždeň nato som videl Quillana v Greenwichi, šiel z nohy na nohu s tlstou malou ženskou, bola rovnako stará ako on, teda nanajvýš tridsaťdva, ale mladosť už mala za sebou. Škatuľa, povedalo by sa. Bola zavalitá, nos nahor, zle nalíčená, pančuchy sa jej krútili na lýtkach, na hlave mala vrabčie hniezdo a na prvý pohľad - puťka. Zrejme jej stačilo, že môže ísť vedľa neho a držať ho za ruku. Ha, povedal som si, toto je chudera jeho zákonitá manželka, ktorá miluje aj zem, po ktorej on chodí, a on zatiaľ po nociach odprevádza tú neuveriteľne dokonalú krásavicu. To je hanba! A je to smutné! Šiel som však svojou cestou.

Za mesiac som Quillana stretol zase. Práve chcel zmiznúť v tmavom vchode v MacDougalovej ulici, keď ma uvidel. "Preboha!" vykríkol a na čele mu vyskočili kropaje potu. "Nehovorte to na mňa! Manželka sa to nesmie dozvedieť!"

Chystal som sa ho ubezpečiť o svojom mlčaní, keď ho zhora zavolal ženský hlas.

Pozrel som nahor. Zostal som civieť s otvorenými ústami.

V okne stála tá tlstá ošumelá chudinka!

Naraz mi bolo všetko jasné. Rusovlasá krásavica je jeho žena! Tancuje, spieva, hovorí hlučne a dlho, je veľkolepo chytrá, bohyňa Šiva s tisícom údov, najjemnejšia poduška, ktorú kedy smrteľná ruka ušila. A aj tak je z podivuhodných dôvodov - otravná.

Preto si môj priateľ Quillan najal túto obskúrnu izbičku, kde dva večery v týždni môže ticho sedieť v prítomnosti myšieho pokoja alebo sa môže prechádzať v šere ulíc so svojou dobrou, tlstou, domáckou a príjemne mlčanlivou ženou, ktorá nie je jeho žena, ako som uponáhľane predpokladal, ale jeho milenka!

Pozrel som sa na Quillana, na jeho bacuľatú spoločnicu v okne a vrelo som mu stisol ruku s novým porozumením. "Ako hrob!" povedal som. Naposledy som videl sedieť Quillana s milenkou v lahôdkárstve, nežne sa hladili očami, nepovedali si jediné slovo a jedli obložené chlebíčky. Keď sa to tak vezme, tiež mal najlepší z možných svetov."

Vlak zarachotil, pískol a spomaľoval. Obaja muži vstali, zarazili sa a prekvapene na seba pozreli. Obaja povedali naraz:

"Vy vystupujete v tejto stanici?"

Obaja s úsmevom prisvedčili.

Bez slova prešli uličkou, a keď vlak zastavil v chladnej decembrovej noci, vystúpili a podali si ruky.

"Pozdravte odo mňa pána Smitha."

"A vy pána Quillana!"

Z rôznych strán nádražia sa ozval klaksón auta. Obaja muži pozreli k jednému autu. Sedela v ňom krásna žena. Obaja pozreli na druhé. Sedela v ňom krásna žena.

Rozišli sa, ale obzerali sa po sebe ako školáci a ukradomky pokukovali na auto, ku ktorému sa blížil ten druhý.

"Rád by som vedel," myslel si starší muž, "či tá žena je..."

"Rád by som vedel," myslel si mladík, "či tá dáma v jeho aute môže byť..."

Ale obaja sa ponáhľali. Dvoje dvierka zaklapli ako výstrely z pištole na zakončenie slávnosti.

Autá odišli. Nádražie sa vyprázdnilo. Bol chladný december a za chvíľu sa spustil sneh ako opona.

Autor Ray Bradbury
zo súboru The Machineries of Joy (1964)

Do češtiny preložila Jarmila Emmerová, zb. Ilustrovaná žena, Českoslov. spisovateľ 1968
Foto z albumu Tori Amos, Strange Little Girls, 2001