Kuchyňa. Interiér. Večer.
KIM a GWENDY sedia za kuchynským stolom a fajčia. Cez lietacie dvere vchádza HENRY.
Henry: Ach beda, beda, oplakávajte spustošenie a katastrofu! Ach, misera me!
Kim: (prehnane napodobňuje prízvuk, je mierne pripitá) Ále, ále, dušička, glgni si kávy a povec mamičke, čo máš na srcci.
Henry: Káva nenapraví, čo bohovia pokazili.
Kim: Netráp sa, dušička, možno len špásovali.
Henry: Akoby im nestačila tá poblúdená raketa - socha nie a nie zľaviť zo svojej cudnosti a napokon ju museli surovo obnažiť rukou!
Kim: To nič dušička, aj tak sa im to iste páčilo.
Gwendy: Ešte viac!
Kim: A ak je to dielo bohov, čo sa máš ty čo trápiť?
Henry: Vyťahujú sa na mňa! Ale dosť!
Henry je hladný: nájde sa preňho niečo?
Gwendy: Neveľa. Hen v skrinke na chlieb je zopár obložených rožkov.
Kim: Vrhli sa na bufet ako kŕdeľ kobyliek. Zjedli všetko, čo videli, ešte aj ovocie z mís, ktoré sme tam vyložili na ozdobu. Určite by boli požrali aj kvety, keby sa k nim boli dostali. Ale my sme si pre každý prípad niečo odložili.
HENRY si sadá a púšťa sa do obloženého rožka. GWENDY mu podá šálku kávy.
Kim: Nevešaj hlavu, Henrík náš, zatiaľ ešte nikto nezomrel.
Ako to vraví, pri vonkajších dverách vznikne rozruch a dnu sa vtacká EDWARD klesajúci pod váhou DOBRE ŽIVENEJ DÁMY, ktorá svoju hystériu trochu preháňa.
Henry: (ticho odpovedá Kim) Zatiaľ ešte nie!
Edward a dobre živená dáma.
EDWARD usádza DOBRE ŽIVENÚ DÁMU na stoličku; ale tá mu ešte aj posediačky ovíja vlhké guľatučké ruky okolo krku, takže ak si chce sadnúť, napokon mu nezostáva iné, iba si pritiahnuť stoličku vedľa nej.
Edward: Daj tejto dáme trochu čaju, Kim, budeš taká dobrá? Práve prekonala menšiu nehodu.
Gwendy: (hlas mimo záberu) Mala by ísť domov a vyzliecť si tie premočené šaty.
Edward: Jej manžel sa pokúša nájsť majiteľov tých desiatich či koľkých áut, čo parkujú pred ním.
Dobre živená dáma: (s náhlym potešením) To mu potrvá...
DOBRE ŽIVENÁ DÁMA si pritiahne EDWARDA bližšie.
Dobre živená dáma: Mám chuť niekde si tíško ľahnúť... ďaleko od toho hluku a ľudí... s niekým, kto by sa o mňa chuderku chvíľku staral...
EDWARD vezme od KIM šálku čaju, strasie zo seba jednu ruku DOBRE ŽIVENEJ DÁMY a strčí do nej šálku.
Edward: No, viete, mal by som teraz rozhodovať v tej súťaži...
Dobre živená dáma: Pizza! Pizza!
Len-len že sa zas nerozplače.
Edward: Henry sa o vás postará, pravda, Henry? Táto dáma...
Maurie pri dverách.
MAURIE strčí hlavu do lietacích dverí.
Maurie: Á, tu si, Henry. Myslím, že by sme teraz mohli zapáliť táborák, čo povieš?
Dobre živená dáma: (hlas mimo záber) Táborák! Oheň! Zuhoľnatené telá! Na nerozoznanie!
Maurie: A mal by si pre mňa chvíľku času, Henry?Henry.
HENRYMU sa na tvári zjaví výraz úľavy, že mu nezavesili na krk DOBRE ŽIVENÚ DÁMU, ale zároveň obavy, čo asi od neho MAURIE chce.
Henry: Isteže.
Maurie a Henry. Jedáleň.
MAURIE si sprisahanecky pritiahne HENRYHO.
Maurie: Keď sa už táborák riadne rozhorí, zatelefonuj po hasičov, dobre?
HENRY sa uškrnie.
Maurie: Možno nás ten telefonát bude stáť nejakú libru, ale budeme mať reklamu, a to stojí za to. Mám pravdu?
Henry: Máš!
Bar.
Súťaž v príprave pizzy, ktorá prebieha pri ohni, medzitým z nedostatku organizačného vedenia zdegenerovala: hostia teraz prešli na samoobsluhu a dávajú si opekané rajčiny a opekaný chlieb. Prichádza MAURIE, odpšiká ľudí od ohňa a pokúša sa oživiť súťaž.
ZATMIEŤ.
ROZOTMIEŤ.
Tma. Exteriér. Večer.
Tmou sa niekoľko okamiho ozýva svišťanie. Potom škrtne a zažiari zápalka. V jej svetle na sekundu zazrieme HENRYHO tvár. Zápalka klesá a hneď nato sa rozhorí veľká hŕba raždia. HENRY spätkuje, zakrýva si oči a cestou odnáša prázdu plechovicu od benzínu.
Bar. Interiér. Večer.
MAURIE práve kohosi presvedčil, aby sa zapojil do súťaže, keď tu spoza barového okna vidno žiaru ohňa, ktorá sa dvíha čoraz vyššie a vyššie. Ľudia v bare prechádzajú k oknu alebo von na terasu, medzi nimi aj MAURIEHO súťažiaci. Za barom je teraz KIM a GWENDY zbiera poháre. HENRY sa pretláča pomedzi dav a mieri k telefónu v kuchyni; cestou vrhne pohľad na MAURIEHO.
Henry pri telefóne.
Henry musí chvíľku čakať na obsluhu v centrále.
Henry: Haló, haló. To vám teda trvalo. Máme súrny hovor, aby bolo jasné.
Muž z centrály.
Muž v centrále sedí pri male zapájacej doske a cez okno za jeho chrbtom vidno slabučkú žiaru vzdialeného ohňa.
Muž z centrály: Pozeral som sa na oheň.
Henry pri telefóne.
Henry: Nevravte; no, tak to horí u mňa a chcel by som, aby čo najskôr prestalo, ak vás to veľmi neobťažuje.
Muž z centrály.
Muž z centrály: Teraz už budú asi všetci v posteli, viete. Ale urobím, čo budem môcť. Odkiaľ hovoríte?
Henry pri telefóne.
Henry: Tu klub Stromboli, sme hore na kopci oproti Aberfyllinskej zátoke.
Muž z centrály.
Muž z centrály: Aha, ten podnik!
Henry pri telefóne.
Muž z centrály: Dobre, prídu čo najskôr.
Henry: Dobre. Ďakujem vám veľmi pekne.
Keď HENRY kladie slúchadlo, pred tvár sa mu strčí ufúľaná ruka.
Poliak: (hlas mimo záber - záhrobný poľský prízvuk) Povedali mi, že mám ísť za Henrym. Vy ste Henry. Vidím na vás, že ste Henry.
Henry a Poliak.
HENRY hľadí na vysokého, asi tridsaťpäťročného počerného muža v hrdzavkastom svetri a tmavosivých nohaviciach. Ruku má ešte stále otrčenú na desať centimetrov pred HENRYHO nosom, dlaňou k nemu.
Henry: Natrafili ste na nepravého: ja veštím iba z vnútorností.
Poliak: Ako prosím?
Henry: Som Henry: čím vám môžem poslúžiť?
Poliak: Treba mi umyť ruky.
Henry: Zo znalosti vlastného tela vám dávam jedničku!
Poliak: Ako prosím?
Henry: Hen máte mydlo a papierové osušky, a ten kohútik, čo vraví, že "horúca", takto neskoro v noci niekedy klame.
Poliak: Ďakujem vám, pán Henry, ste anglický gentleman!
Henry: Ak ma ešte raz urazíte, vyhodím vás z klubu?
Poliak: Ako prosím?
Henry: Hlúpo prosíš.
Poliak: Mrzí ma, že vás takto obťažujem, ale pokazilo sa mi auto - viete, na tieto drobnejšie výlety mám renaultku-gordini. Vybral som sa za snúbenicou - z rodiny Sadkinovcov z Abersochu - poznáte Sadkinovcov z Abersochu? Škoda. No, a ja si idem zobrať ich dcéru a musím prejsť ešte zopár kilometrov, než sa zotmie...
HENRYMU šklbe tvárou a pokúša sa odpšikať Poliaka k umývadlu, ale len s čiastočným úspechom.
Poliak: Chcem sa ta dostať čo najskôr, lebo jej rodičia sa stavajú proti sobášu - som totiž rímsky katolík a som už ženatý. Ale myslím, že mám morálne právo uniesť ju, čo poviete.
Na HENRYHO tvári sa teraz zjavuje nepreniknuteľne prázdny výraz, aký mávajú ošetrovatelia v psychiatrických ústavoch.
Henry: Isteže, isteže, plné morálne právo. A ak budete potrebovať niekoho, kto by vám poháňal kone, len sa obráťte na Henryho.
Poliak: Ďakujem vám, pán Henry, ste anglic...
Henry: Neposlušný chlapec! No, a teraz si tu pekne umyte ruky...
Kuchyňa.
Vonkajšími dverami vchádza BOB. Spoznáva Poliaka.
Bob: Už ťa hľadám. Preletel cez bránu na bicykli, prosím pekne, ani lístok mi neukázal, potom zoskočil a pelášil preč, akoby mu šlo o život. Kde máš lístok?
Poliak: Tu môj dávny druh Henry to s vami vybaví, milý môj waleský priateľu.
Henry: Hej, pravdaže. Len mi dajte päť a pol libry, a potom sa už Bob môže vrátiť k svojim povinnostiam.
Poliak: Henry, môj starý vojnový spojenec...
Henry: Tak teda päť libier, aby sme sa neunúvali s drobnými.
Poliak: Ale čo v takejto chvíli znamenajú peniaze, Henry? Som presvedčený, že sa v tejto záležitosti nejako dohodneme...
Henry: Ľutujem, ale lístky na dlh nedávame.
Poliak: Henry, stačí mi zájsť do auta...
Henry: Odprevaď pána k jeho autu, Bob, narovnaj mu riadidlá a posoť ho i s ním poriadne dolu kopcom, budeš taký dobrý, prosím ťa?
Bob: Dobre!
BOB uchopí POLIAKA za plece a rozhodne ho odvádza k dverám. POLIAK pri chôdzi striasa z voľnej ruky kvapky vody raz na HENRYHO, raz na BOBA.
Poliak: Ešte jednu otázku, prosím: ste si istý, že to raz nebudete ľutovať? Viete, Sadkinovci z Abersochu majú veľkú moc!
Henry: Aj Henryovci z Aberfyllinu!
HENRY zatvára dvere za POLIAKOM a BOBOM. Zvonku počuť POLIAKA, ako kričí:
Poliak: (hlas mimo kamery) O tomto sa dozvie švédske veľvyslanectvo! Žiadam, aby sa rešpektovala moja diplomatická imunizácia! Ešte sa raz do Stromboli vrátim!
ZATMIEŤ.
ROZOTMIEŤ.
Socha na trávniku. Exteriér. Večer.
Socha je osvetlená. Oheň v pozadí už neblčí, ale zmenil sa na červenú a zlatú, oranžovú a žltú, čiernu a zelenú hmotu, ktorá má polomer asi 5 metrov a výšku meter a pol. Pri soche nieto nikoho, ale v kroví na oboch stranách počuť hovor a chichot. Náhle reflektory zhasnú. Počuť ďalší hovor a chichot a vzdychy, akoby sa skupina ľudí s čímsi mocovala. Po niekoľkých sekundách sa ozve zadunenie, zvuky celkom ustanú a na chvíľku zavládne ticho. Potom sa svetlá znovu rozsvietia a vidno sochu, ako aj s podstavcom leží na zemi. Aj drapéria leží ešte neďaleko nej na zemi, kde ju nechala pani Vaughanová.
Socha.
Kamera sleduje podstavec a potom veľkým panoramatickým záberom prejde na sochu so vztýčeným poprsím. V novej polohe získala socha akúsi nedotklivú dôstojnosť, akoby plnila nejakú významnú úlohu.
Bazén.
DIEVČA leží na chrbte, hlavu má prevesenú cez okraj bazénu a pokúša sa chytiť do úst plávajúce jablko. Kamera ju ukazuje postupne, najprv tie časti, ktoré predtým ukázala na soche, potom švenkuje na hlavu a na mladíka, ktorý ju drží za členky. Keď kamera znovu švenkuje a ukazuje celý bazén, vidíme, ako sa z chatky vynárajú EDWARD a DOBRE ŽIVENÁ DÁMA, každý osve, posledne spomínaná je už zrejme celkom vo svojej koži a napoly sa usmieva. Kamera panoramatizuje a ukazuje zvyšok terasy; dav už viditeľne zredol. Niekoľko skupiniek postáva a zhovára sa, v rukách majú takmer prázdne poháre. Táborák v pozadí už len kedy-tedy vyšľahne plameňom z hŕby uhlíkov.
Bar. Interiér. Večer.
Aj v bare je už menej ľudí. Obsluhovať sa zrejme prestalo už pred chvíľou, lebo GWENDY obchádza dookola a zbiera poháre, ktoré TREVOR a KIM za pultom umývajú. V jednom kúte sa MAURIE nahlas zhovára s BAINESOM. Pri klavíri MIRA hučí do nejakého štyridsiatnika. K TREVOROVI za barom prichádza REPORTÉR, TREVOR na jeho otázku ukáže smerom k MAURIEMU.
Maurie a Baines.
BAINES je do troch štvrtín opitý a posmešne nakláňa pohár so šampanským, aby MAURIE dobre videl.
Baines: Odkiaľ máte tieto komárie pišance, Maurie?
Maurie: Od komárov.
Baines: A koľko ste za ne zaplatili?
Maurie: Osemnásť šilingov a šesť pencí.
Baines: Počujte, Maurie, spravte si láskavosť. Ja vám zoženiem komárie pišance aspoň také dobré ako tieto komárie pišance po šestnásť šilov za fľašu. A to prosím komárie pišance s dodávkou do domu, prečo teda...
REPORTÉR sa pridal ku skupinke a trúfalo, no nie vyslovene drzo si získal MAURIEHO pozornosť.
Reportér: Pán Bunde? Som zo Sunday Mail. Môžem si s vami na tomto gala večierku trochu pohovoriť o vašom klube.
MAURIE dá sotva badateľne najavo, že ho toto vyrušenie otravuje, a rozhodne sa byť neprístupný.
Maurie: Zásadne sa nerozprávam s reportérmi. Budete sa musieť obrátiť na môjho tlačového tajomníka pána Henryho.
MAURIE sa znova obracia k Bainesovi. REPORTÉR odchádza.
Maurie: Všimli ste si, že mesiac každý večer vychádza a putuje rovno popred moju terasu?
Baines: Čo vás to stálo, aby ste to tak zaonačili, hm?
Maurie: Á, celý svet, verte mi!
Kuchyňa.
HENRY sedí za kuchynským stolom, pripravuje si banánový chlebík a vážne si pospevuje.
Henry: (spieva)
Nebudem mať na tom svete
nikoho
len seba.
Nikdy ver´ nebudem
ani mať nemôžem
nikoho
len seba.
Otvoria sa lietacie dvere a v nich zastane KIM.
Kim: Už zasa ješ, Henry?
Henry: Nevieš o tom, že z celého ročníka na fakulte vyhlásili práve mňa za človeka, ktorý prvý prekročí všetky hranice?
Kim: Nie, ale mohla som si to myslieť.
Henry: O jednom z mojich priateľov sa vravelo, že zájde ďaleko; o mne, že zájdem priďaleko.
Kim: Nuž teda, môj potulný druh, postoj na chvíľu, hľadá ťa nejaký chlap.
Henry: Mňa?
KIM otvára dvere dokorán a vpúšťa REPORTÉRA. Ten sa poberie ďalej k sediacemu HENRYMU, KIM odchádza.
Reportér: Pán Henry? Som zo Sunday Mail. Nejaký pán vo vedľajšej miestnosti mi povedal, že ak sa chcem dačo dozvedieť o klube a o dnešnom večere, mám sa obrátiť na vás.
Kamera sa približuje, až kým sa záber nezmení na polodetail. REPORTÉR si pritiahne stoličku a bez vyzvania sa posadí. HENRY z bezpečnostných dôvodov premiestni jediný bazén z reportérovej strany na opačnú stranu stola. Celý nasledujúci záber natiera sendvič maslom, krája banán a pripravuje si chlebík. Potom zdvorilo ponúkne štvrtinku REPORTÉROVI. Ku koncu záberu REPORTÉR zjedol už tri štvrtinky, kým HENRY len jednu, a počet HENRYHO pochybných alebo nepravdivých tvrdení rastie v opačnom pomere ako veľkosť jeho konzumácie v porovnaní s konzumáciou REPORTÉROVOU.
Henry a reportér.
Henry (obozretne): Čo vlastne chcete vedieť?
Reportér: Klub ste otvorili len v túto sezónu, však?
Henry: Hej.
Reportér: A toto je prvý gala večierok?
Henry: Hej.
Reportér: Ohňostroj a táborák prebehli podľa plánu? Prišiel som totiž len teraz, viete.
Henry: No, nie celkom. K táboráku sme museli privolať požiarny zbor.
Reportér: Á, to je zaujímavé. Keď som išiel okolo, videlo sa mi, že je dajaký vydochnutý. Akiste vám prerástol cez hlavu. Koľko asi podľa vás prišlo dnes večer ľudí?
Henry: No, hádam zo tristo, hádam i trochu viac.
Reportér: A veľa sa ich zúčastnilo na súťaži v príprave pizzy?
Henry: Ale hej, zdalo sa mi, že sa všetci prihlasujú.
Reportér: Kto zvíťazil?
Henry: Ako viem, víťaza ešte nevyhlásili. Prečo sa neprihlásite aj vy, keď ste taký hladný?
Reportér: Ďakujem, ale už budem mať pomaly dosť: tuším sa ani nemusím pýtať, či mal bufet úspech!
Henry: Nie?
Reportér: Tá socha, ktorú ste dnes večer odhalili. Je to nejaké vzácne dielo?
Henry: No... dúfam, že niet... chcem povedať, že veľmi pochybujem, či sa ešte na svete nájde niečo podobné... je to veľmi originálne dielo...
Reportér: Čie je to dielo?
Henry: Ja... vlastne ani neviem... sochárovo meno mi v tejto chvíli neprichádza na um. Vlastne to má byť tajomstvo!
Reportér: Aha. Čo má vyjadrovať tá vodorovná poloha?
HENRY, ktorý doteraz nevedel, že sochu zhodili, rýchlo si uvedomí, čo sa stalo, a spamätá sa; REPORTÉR sa púšťa do tretej štvrtinky banánového chlebíka.
Henry: No... viete, my sa tu v Stromboli všetko pokúšame robiť po svojom... socha symbolizuje "odveký zápas Ženy postaviť sa na vlastné nohy..."
HENRY sa sardonicky vyškiera v očakávaní, že REPORTÉR túto poslednú poznámku ihneď napadne.
ZATMIEŤ.
ROZOTMIEŤ.
Terasa. Exteriér. Noc.
Na terase už takmer niet ľudí, a tých pár, čo ešte zostalo, práve sa chystá odísť. TREVOR vychádza na terasu a zháša väčšinu vonkajších svetiel. Kamera panoramuje k parkovisku, kde vidno, ako sa vzďaľujú reflektory áut a cez buchot zatváraných dvierok zaznievajú hlasy. REPORTÉR odchádza medzi poslednými, kráča dolu schodmi k parkovisku. Krátko po ňom odchádza BAINES, zrejme veľmi opitý, z jednej strany ho podopiera priateľ, z druhej MAURIE.
Bar. Interiér. Noc.
TREVOR sa vracia do baru, pristaví sa pri MIRE a rozpráva sa s ňou. Miestnosť je vo veľkom neporiadku. Vari minútu nato vchádza MAURIE a ide k nim.
Maurie: Vy dvaja, poďte si dať trochu kávy, kým všetci zaľahneme.
TREVOR a MIRA hľadia na seba.
Trevor: Hádam nie, ďakujem pekne, Maurie. Myslím, že Mira je dnes večer veľmi unavená.
Maurie: Ale len poďte...
Trevor: Nie, ďakujeme, ozaj.
MAURIE pokrčí plecami, obracia sa a odchádza do kuchyne.
Kuchyňa.
Okolo stola sedia EDWARD, HENRY a GWENDY. KIM práve kladie pred nich šálky s kávou a všetci majú pred sebou aj poháre.
Edward: ...rukami ma ešte vždy stíska okolo krku a vraj by si chcela ľahnúť na nejakom tichom miestečku.
Henry: Taká planá osôbka chlípnych sklonov.
Kim: To si vykradol z Henricha Šiesteho, druhá časť.
Henry: To je môj predok, tomu to neprekáža.
Lietacími dverami vchádza MAURIE, sadá si a s letmým, ale unaveným úsmevom si vezme od KIM šálku kávy. Vyzerá veľmi ustatý a vycivený. KIM si sadá vedľa neho.
Henry: Maurie, povedali ti, že zvalili sochu?
Maurie: Hej. Máš potuchu, kto to asi spravil?
Henry: Ani najmenšiu, iba že by to bol ten Bláznivý Poliak.
Maurie: Bláznivý Poliak? To znie ako nejaký slovanský tanec.
Henry: Bláznivému Poliakovi sa podarilo preniknúť bez platenia až do kuchyne. Pobral sa kade ľahšie, a keď som mu naznačil, že buď zaplatí, alebo odíde, prisahal trpkú pomstu.
Maurie: Nemyslím, že by to spravil on sám. Oveľa skôr to mohla byť tá skupinka mladých ľudí, čo sa dovalila v športových autách. A vôbec, aj tak som chcel dať tú sochu preniesť o štyri metre dozadu!
Nastane krátka ospanlivá odmlka.
Edward: Takých ľudí by mali fyzicky likvidovať. A chuligánov tiež. Všetkých do jedného.
Ďalšia odmlka. Ticho preruší GWENDY, ktorá si dožičí ohromný dúšok z pohára.
Edward: Gwendy, dievča drahé, čože to popíjaš?
GWENDY mu podá pohár. EDWARD si privonia a zmŕšti sa.
Edward: Čo to má byť za pakoktail?
Gwendy: No, vieš, jeden chlap mi kúpil koňak a moussec a druhý mi zas kúpil gin. Potom som si ja kúpila bitter, a keď som sa nepozerala, pán Bunde mi nalial do pohára šampanské, čo zostalo na dne fľaše.
Edward: Bože dobrý!
Gwendy: Mne to chutí.
Kim: Maurie, kto vyhral súťaž v príprave pizzy?
Maurie: No, Edward chcel dať cenu tej žene, čo padla do bazéna, ale ja som ho vetoval, lebo veď sa koniec koncov vôbec neprihlásila.
Edward: Tak ju dal pani Vaughanovej, ktorá v živote k vareniu ani neprivoňala!
Maurie: No, myslel som si, že si to zaslúži za to odhaľovanie.
HENRY sa chystá čosi povedať, ale MAURIE to tuší a predíde ho.
Maurie: Ale dobre, Henry, nebola to tvoja vina. Mal som jej povedať, aby potiahla poriadne. A bola to priam klasická banálna zápletka, no nie? V románe by sa to nedalo použiť.
Henry: Nie, nedalo. Ale ja som sa osobne pani Vaughanovej ospravedlnil. Zbadal som ju, ako sedí sama v kúte a napcháva sa tými očkami, tak som šiel za ňou a priznal sa, že ja mám na svedomí závady pri odhaľovaní. Bola ohromne milá a povedala, že to isté sa stáva, aj keď spúšťa lode na vodu - "Tá mizerná fľaša sa zaboha nie rozbiť, milý môj!"
Usmievajú sa. Zvoní telefón a HENRY dvíha slúchadlo.
Henry: Aberfyllin jedna-päť-tri.
Henry pri telefóne.
HENRY okamih počúva a potom sa rozrehoce, zakryje slúchadlo a obráti sa k ostatným.
Henry: Volá nejaký Walesan a chce vedieť, či sme to my chceli hasičov!
(Hlas mimo záberu): spoločný smiech. HENRY znovu počúva a potom povie do telefónu.
Henry: Ale hej, v poriadku, len pošlite účet, dobre?
HENRY kladie slúchadlo na miesto.
Kuchyňa.
HENRY si sadá.
Henry: Vraví, že budeme musieť zaplatiť za telefonát, aj keď neprišli.
Maurie: Ach, dostanú svoju libru mäsa, ale smotanu nech odo mňa nečakajú. Len by som rád vedel, prečo neprišli. Dobre, že to nebolo nič vážne. Viem, že nás v dedine nemajú príliš v láske, ale hádam by nás len nenechali vyhorieť?
Nastane ticho. Dlhé ticho. Všetci sa cítia unavení a už by chceli byť v posteli.
Kim: Čo budeme mať zajtra na obed, Maurie?
Maurie: Malcolma. Nakŕmil si ho dnes, Henry?
Henry: Hej. Odsúdenec sa výdatne najedol.
Edward: Ja by som si teraz tiež zajedol. Je dajaký syr, Kim?
Henry: Hej; pravý nefalšovaný syr, ktorého sa nedotkol stroj?
Kim: Vy dvaja ste nemožní!
KIM vstáva a položí na stôl kus syra.
Henry: Vieš veľmi dobre, Kim, že pochádzam zo Sebechlebiec.
Kuchyňa.
GWENDY mohutne zívne, v polovici zívnutia sa spamätá a zakryje si ústa rukou. MAURIE pozerá na Kim. EDWARD a HENRY jedli veľmi málo. Všetci vstanú a zasunú stoličky pod stôl, poprajú si navzájom dobrú noc. GWENDY prvá prechádza lietacími dverami, po nej MAURIE, držiac KIM okolo boku, a napokon EDWARD. HENRY odchádza cez vonkajšie dvere.
Terasa.
HENRY prichádza spoza budovy a kráča hore schodmi na terasu. Jedno či dve svetlá ešte vždy svietia a HENRY ich cestou zháša. Napokon dôjde k chatke, vchádza dnu a po niekoľkých sekundách aj tam zhasína svetlo. Terasu osvetľuje mesačný svit.
VEĽMI POMALY ZATMIEŤ.
--------------------------------------------------------------------------------
Zábava, ohňostroj a nespútaná veselosť v najnovšom stredisku nočného života v Severnom Walese - v rozprávkovom, exkluzívnom Stromboli, kde je všetko výnimočné.
Zamiešal som sa medzi hostí popíjajúcich šampanské na reflektormi osvietenej terase, zúčastnil sa nevídanej súťaže v príprave pizzy a sledoval som, ako pani Beatrice Maughamová, manželka kaderníckeho magnáta a milionára, odhalila veľmi nezvyčajné sochárske dielo na trávniku, lemovanom omamnými jazmínmi.
Socha je dielom slávneho sochára, ktorý si predbežne neželá byť menovaný, lebo jeho posledný výtvor má revolučný charakter.
Socha pripomína Venušu milśku s rukami, spočíva však na chrbte a je spojená s akýmsi podlhovastým nadstavcom, ktorý ju dĺžkou niekoľkokrát presahuje.
Sochár v tom vidí symbol odvekého zápasu Ľudstva pozdvihnúť sa z tejto zeme, na ktorej žije, a vzlietnuť k nebesiam.
Neskôr večer sme však len o vlások unikli pohrome, keď slávnostný táborák hrozil prerásť v požiar, ktorý by bol spálil klub Stromboli do tla.
"Takmer štyristo hostí," povedal milovník banánov Henry Herring, majiteľ klubu, "len-len že nezhorelo za živa!"
z: Dorikovho stĺpčeka
v Sunday Mail
z 18. augusta 1957
Z románu Travelling People (1963) od B. S. Johnsona.
Preložil Pavel Vilikovský. Vydal Slovenský spisovateľ, 1975
Komentáre