Bol štvrtý týždeň oxfordského letného semestra. Trojického semestra, ako ho podľa starobylého zvyku na univerzite volali. Bol to týždeň závodov osemveslíc, kedy sa každý vysokoškolský internát usiloval stať sa Pánom rieky. Francis sa riadil radami plukovníka Copplestonea a teraz sa práve vážne rozprával s Ismay pod šírim nebom. Usadili sa pohodlne na hornej palube lode jeho internátu, medzi rámusom a povzbudzovaním pojedali jahody so smotanou a pozorovali potiacich sa veslárov.
"Pred dvomi dňami som dostal podivnú správu z banky."
"Ja nedostávam z banky nič iné než podivné správy."
"To sa nedivím, keď robíš také veci."
"Čo tým chceš povedať?"
"Myslím, že vieš veľmi dobre čo. Šek, ktorý som vystavil na tvoje meno a podpísal, na stopäťdesiat libier."
Zdalo sa, že Ismay žuje nejakú tvrdú jahodu. "Čo ti napísali?"
"Pozvali si ma, aby som sa na to pozrel, že sa ma potrebujú na niečo spýtať."
"Čo si im povedal?"
"Len sme sa porozprávali. Ako bankár a zákazník, vieš?"
"Frank, musíš to pochopiť. Ten šek si dala preplatiť moja banka a ja tie peniaze nemám."
"To som ani nepredpokladal. Má ich Charlie, že ?"
"Musíme sa baviť tu?"
"Prečo nie? Len hovor ticho, a keď mi budeš chcieť povedať niečo obzvlášť dôležité, proste mi to pošepni, keď budem revať ,Do toho, Corpus!´a ja ťa budem počuť. Mám výborný sluch."
"Preboha nechaj si tie vtipy! Ty si myslíš, že som falšovateľ?"
"Áno. A ak chceš niečo vedieť, podozrievam ťa z toho už dlhšiu dobu. Myslíš, že som ti na to skočil, keď si z ničoho nič začala naraz obdivovať moje elegantné ležaté písmo a chcela si, aby som ti to predviedol? Ty škriabeš ako mačka, Ismay, takže keď si sa chcela naučiť písať ako ja, tak len preto, aby si môj rukopis mohla napodobniť. Trebárs aby si mohla prepísať šek. A prečo to robíš, ty jedna podvodnica?"
"A prečo sa ťa na to banka vôbec pýtala?"
"Všetky banky majú dohodu s vedením školy, že keď si dá nejaký študent nižšieho ročníka preplatiť mimoriadne vysoký šek, dajú o tom škole správu. Tým sa snažia strážiť hazard. Predpokladám, že tie peniaze šli na Charlieho dlhy Buys-Bozzarisovi?"
"Pôjdu. Ale aby si tomu rozumel: Charliemu sa vyhrážali."
"Kto? Ten tlstý gŕof? Dovoľ, aby som sa zasmial."
"Nie, nejakí iní chlapi - skutoční bitkári. Frank, Buys-Bozzaris je podvodník."
"Ja nestačím žasnúť! Kam sa pozriem, všade samý podvodník! Celý sa trasiem!"
"Preboha ťa prosím, ber to vážne!"
"Ja to beriem vážne. Tie závody človeka poriadne nadvihnú. Počúvaj, ako ľudia revú ,Výborne, Balliol!´Nevzrušuje ťa to?"
"Za Charliem prišli nejakí ostrí grázli a vyhrážali sa mu. Mali všetky jeho dlžné úpisy, čo dal Buys-Bozzarisovi. Ten tlstý gauner ich predal!"
"Dávaj si pozor na jazyk. Toto je loď internátu Corpus Christi a nesmieme naše sväté meno pošpiniť. Teba prekvapuje, že BBB tie úpisy predal? Najskôr potreboval hotové peniaze a predal ich so zľavou."
"O niečom takom som v živote nepočula."
"Ale budeš počuť, Ismay, budeš počuť. Ak budeš s tým falšovaním ešte pokračovať, tak budeš počuť všeličo, čo ťa prekvapí. Rozhovory v lapáku sú vraj veľmi poučné."
"Hovor vážne, Frank, prosím ťa!"
"Dokážem byť strašne vážny, keď ide o stopäťdesiať papierov. Mimochodom, to je výraz z podsvetia. Však si tú hantýrku čoskoro osvojíš."
"Čo si povedal banke o tom šeku?"
"Keď už ho preplatili, tak som mal dojem, že toho nemusím veľa hovoriť. Tvárili sa veľmi opatrne, vieš, ako už to bankári robia, keď si myslia, že majú do činenia s prešibaným chlapom."
"Takže ty si im to nepovedal?"
"Aby som zahanbil svoju banku? Keď už si odviedla takú prácičku a úhľadne prepísala ten šek na desať libier, čo si dostala k narodeninám? Ako by sa mi mohli pozrieť do očí, keby som im povedal, že to bol falzifikát?"
"Ach Frank, ty si zlatíčko!"
"Zlatíčko, alebo úplný somár, to máš na mysli?"
"Vieš, bola to taká zapeklitá situácia. Ja ti to vynahradím, čestné slovo."
"Čestné slovo? Čo ty dokážeš robiť čestne, Ismay? Vyspať sa so mnou?"
"Ak chceš."
"Ty dobre vieš, že chcem. Ale nie za tú cenu, že šlo o krk Charliemu. To by asi nemalo tú romantickú príchuť, že? Aj keď čo by nie? Žena sa obetuje chtíču svojho bohatého nápadníka, aby zachránila česť svojho milenca. To znie celkom pekne, nie? Lenže mne sa nepáči to obsadenie. Buď budem tým milencom ja a Charlie ničomník, alebo z toho nebude nič. Mám ti priniesť ešte jahody?"
Byť zlato mohlo znamenať byť somár, ale malo to tiež svoje dobré stránky. Keď skončil semester, pozvala Francisa teta Prudence Glassonová na štrnásť dní do Svätého Columba, sídla Glassonovcov. Podľa všetkého sa s Ismay náramne skamarátili, hovorila teta Prudence, a radi ho uvítajú, veď už je to tak dávno, čo bol na neďalekom Chegwiddene. Vtedy sa ho však, spomenul si Francis, Glassonovci neobťažovali pozvať na návštevu, aj keď teta Prudence bola sestra jeho otca a jej otravné mladšie deti sa okolo neho dosť motali a robili si z neho srandu. Ale nechcel na to spomínať v zlom. Predstava, že bude mať dva týždne Ismay na očiach a nebude tam Charlie ani oxfordské radovánky, ktoré by ju rozptyľovali, bola neodolateľná.
Tie hrozné deti sa teraz správali znesiteľnejšie. Obe dievčatá, Isabel a Amabel, boli neohrabané, okrúhle školáčky a strašne sa červenali, akonáhle ich oslovil, a chichotali sa a vrteli, keď im pripomenul tú mŕtvu zmiju v posteli. Ich starší brat Roderick bol teraz v sedemnástich typickým produktom snobskej školy vo Winchesteri a pôsobil dojmom, že sa už stal úradníkom štátnej správy, bez toho, že by poznal skutočnú mladosť. Veľmi ho nevideli, pretože drel na skúšku na štipendium, ktorá ho čakala. Jediná Ismay si zachovala niečo z tej divokosti, príznačnej pre bratrancov a sesternice z Glassonovie rodiny.
S matkou hovorila ledabolo a zvrchu a s otcom sa zásadne prela. Roderick Glasson starší naozaj provokoval k odporu, to je pravda. Mal rovnaké politické názory ako strýc Artur Cornish - to znamená, že jeho toryovstvo bolo opatrnou ozvenou skorších časov - a aj keď nikdy výslovne nehorekoval nad tým, k čomu ten svet speje, používal zato často výraz "v dnešnej dobe" tak, že z toho bolo jasné, že sa nič nedá čakať od sveta, ktorý sa zbláznil, od sveta, ktorý zabudol na slávne časy pred prvou vojnou. To sa týkalo aj ženskej krásy.
"Mal si vidieť mamku, aká bola, keď si ju tvoj otec bral," povedal Francisovi. "Úžasná krásavica. Také ženy už teraz nestretneš. Kdeže, také už sa dnes nevidia."
"Keby videl mamku, keď si ju otec bral," poznamenala Ismay, "tak by to bol asi dosť škandál, nie?"
"Ismay, zlatíčko, nechytaj otca za slovo," napomenula ju teta Prudence a opäť sa rozvírilo hašterenie.
"Čože nemôžu ľudia proste povedať, čo majú na mysli, a nechodiť okolo toho?"
"Ty vieš veľmi dobre, ako som to myslel, ale nevynecháš jedinú príležitosť, aby si sa blysla, koľko rozumu si pobrala v Oxforde."
"Ak ste nechceli, aby som šla do Oxfordu pobrať rozum, tak ste do mňa nemuseli hučať, aby som sa uchádzala o to úbohé, chudobné štipendium. Mohla som zostať doma a študovať ľudskú blbosť. Výhoda by bola, že by to prišlo lacno."
"Predpokladám, že už si veľká na to, aby som ťa poslal od stola, Ismay, tak mi neostáva, len aby som odišiel sám. Francis, nechcel by si cigaru?"
"Beztak už sme dojedli a nemal by si zo seba robiť takého mučeníka, oci. To nie je argument."
"Veľmi dobre sa pamätám na svadbu tvojej mamičky", povedala teta Prudence, ktorá sa vždy snažila urovnávať spory. "Ale nemal si, Francis, staršieho brata? Mám dojem, že nám o tom napísal tvoj otec zo Švajčiarska."
"Mal som staršieho brata, tiež Francisa, ale umrel."
A práve spomienka na staršieho Francisa zmiernila názory živého Francisa na Ismay a jej rodinu. Vo svete, kde existujú také tajomstvá ako Blázon, mu tieto spory pripadali ničotné. Ako to volal Wordsworth? Tichá, smutná hudba ľudskosti - zmierňuje, tíši? Tak nejako. Pod povrchom sa skrýva hlboký žiaľ. Človek sa musí snažiť chápať, prehliadať ostré hrany. On je samozrejme na Ismayinej strane, ale do bojov sa nechce púšťať. Jej rodičia sú nudní a otravní a ona príliš mladá, plná energie a života, ešte sa nenaučila byť trpezlivá. Možno že zatiaľ nemala zapotreby správať sa trpezlivo. Bez toho, že by si to Francis uvedomoval, jeho názor na rodinný život sa dosť podobal Shakespearovmu: rodičia, pokiaľ to neboli náhodou hviezdy ako kráľ Lear, hrali menšie úlohy, komické, prekážali a nebolo treba si ich príliš všímať. Jedine Coriolanus venoval pozornosť matke, a ako to s ním dopadlo!
Pokiaľ nemal v hlave Shakespeara, znova sa mu v plnej sile pripomenula legenda o svätom grále. Znova sa ocitol na posvätnej pôde Cornwallu a hlavným motívom jeho vášne k Ismay bol príbeh o Tristanovi a Isolde a iná primitívnejšia a kúzelná povesť.
Rozhodne to bola vášeň. Teraz v dvadsiatich štyroch rokoch už nesníval a nedumal ako chlapec, ale dychtil po Ismay a strašne si prial vidieť ju šťastnú a plnú radosti zo života. Tkvela v ňom neopodstatnená viera milencov, že láska plodí lásku. Nie je možné, aby sám Ismay toľko miloval a nenakazil ju svojou láskou. Nemal o sebe zlú mienku. V porovnaní s inými mladíkmi mu iste nič nechýba. Ale Ismay mu pripadala taká úžasná, že len túžil, aby jej smel slúžiť a zasvätiť svoj život jej a všetkým jej prianiam.
Ismay o tom všetkom dobre vedela, a preto bolo možno prekvapivé, že sa nechala prehovoriť, aby sa s ním vydala na celodenný výlet na Tintagel. Samozrejme že ho trápila. Nemajú vziať so sebou Isabel a Amabel? Tak málo sa chúdence dostanú von. Nesmú sa chovať sebecky, že ? Ale tentoraz mal Francis v úmysle chovať sa úplne sebecky.
Počasie im celkom prialo, aj keď sa nedá povedať, že by bolo celý deň sucho - inak to v Cornwalle nejde. Ismay na Tintagele nikdy nebola a Francis jej vykladal o jeho histórii: hrad Čierneho princa, predtým kláštorné bratstvo, sústredené okolo pustovne sv. Juliota, a ešte ďalej v hmlistej minulosti Artuš, tá záhadná postava z piateho storočia, možno posledný nositeľ rímskeho poriadku a rímskej kultúry v Británii, kam prenikli divokí Severania, alebo lepšie výrazná postava waleských legiend.
"On tu žil?" spýtala sa Ismay. Zdalo sa, že na ňu trochu zapôsobilo kúzlo toho príbehu a duch miesta.
"Narodil sa tu a bol tu podivne počatý."
"Prečo podivne?"
"Jeho matka bola prekrásna princezná, manželka vojvodu z Cornwallu. Volala sa Igraine. Tú uvidel veľmi mocný keltský náčelník Uther Pendragon a zatúžil po nej. Nemohol mať pokoj, kým sa jej nezmocní. Tak sa poradil s čarodejom Merlinom a Merlin zahalil tento hrad zvláštnym kúzlom, takže počas manželovej neprítomnosti za ňou prišiel Uther Pendragon v jeho podobe a práve tu splodil to úžasné dieťa, z ktorého vyrástol Artuš."
"A vojvoda na to nikdy neprišiel?"
"Vojvodovi neprialo šťastie. V tú istú noc, čo mu nasadili parohy, bol tiež zabitý, ale to mal na svedomí niekto iný. Artuša vychoval iný rytier, sir Ector, a vzdelanie získal od Merlina."
"Ten mladík mal šťastie."
"To áno. V škole ste sa o tom nikdy neučili? Ty, dievča z Cornwallu - cornwallská princezná."
"U nás v škole si mysleli, že mytológia znamená grécka mytológia."
"Kam sa hrabe na veľké severské a keltské mýty."
A tak začal Francis vyvolávať kúzlo, ktoré sa mu dlho skrývalo v duši, a to tak úspešne, že mu podľahla aj Ismay. Naraz bola tak nežná a poddajná, ako ju ešte nikdy nepoznal, až sa mu konečne na deke z auta úplne oddala, medzi ruinami časti snáď niekdajšieho hradu Čierneho princa alebo jednej z pustovní druhov sv. Juliota či možno zvyškov hradu vojvodu Gorloisa (ktorý má v tej legende takú trápnu úlohu, ako už to u paroháčov býva), kde bol počatý Artuš, a Francisovi sa zdalo, že od čias tej veľkej legendy nikdy nebol svet taký krásny a šťastie také dokonalé.
Ismay bol mĺkva, keď sa vracali späť k rodinnému autu Glassonových (tiež takmer legendárnemu vozidlu), a kráčala akosi neisto.
"Je ti niečo?"
"To nič. Len, že pod tou dekou bolo pár kameňov. Frank, poznáš toto?
Bol jeden mládenec, vážení
čo trtkal milú na kamení.
Úha, chlapče, to už stačí,
to skálie ma strašne tlačí,
namiesto lásky som v mučení!"
Francisa to nádherné poobedie tak omámilo, že bol ochotný to prijať ako hubaté žartovanie veku legiend, aké si keltská princezná môže dovoliť.
Francis si vzal k srdcu Saraceniho radu, že by mal prestať s farbami koketovať a poriadne sa s nimi zoznámiť. To znamenalo pracovať s olejovými farbami, ale zatiaľ s nimi až na niekoľko nevalných pokusov nikdy veľmi nerobil a vedel, že sa do toho musí vážne pustiť. Keď odišiel z Cornwallu, síce nerád, ale vedomý si toho, že tých štrnásť dní si už nemôže pretiahnuť, vydal sa do Paríža a behom letných mesiacov pracoval skoro každý deň v La Grande Chaumiére, umeleckej škole, ktorú vtedy viedol Othon Friesz. U vrátnika si kupoval lístky, prichádzal skoro a odchádzal neskoro, skazil veľa plátna a vyrábal hrozné špinavé patlanice, až sa konečne naučil využívať niekoľkých rád, ktoré mu Friesz utrúsil, len tak "na pol úst" a zrejme pohŕdavo.
Vždy kladieme sýtu farbu na bledú. Vždy nanášame teplé na studené. Podklad sa má robiť dosť rozriedenou farbou. Na to sýtu, zmiešanú s mastixom alebo benátskym terpentínom. Nepatlať farby na palete, najkvalitnejšia je vždy čerstvá. Nenanášať viac vrstiev tých istých. Maľovať teplú na studené a na základnom nátere musí byť každý ďalší jemnejší, až sa dospeje k vrchnému. Vždy sýte na bledé.
Jednoduché ako facka, ako tých niekoľko notičiek, ktoré napísal Mozart na zadnú stranu listu a dal svojmu žiakovi Süssmayrovi, aby mu tak ukázal, ako sa komponuje. Ale urobiť to nebolo ľahké. Jedine kresliarska zručnosť zachránila Francisa pred úplným nezdarom. V ateliéri bolo veľa študentov, ktorí vôbec nevedeli kresliť, a od ich stojana sa Friesz niekedy odvracal so zahučaním "Quelle horreur!" Ale Friesz sa tam neobjavoval často. Poskytol žiakovi rady a nechal ho, aby sa potýkal sám a buď problém zvládol, alebo šiel od toho. Poskytol mu miesto na prácu, atmosféru, meno a občas i nejakú dobrú radu. To muselo stačiť.
Po desiatich týždňoch usilovnej práce si Francis pomyslel, že by si zaslúžil dovolenku a že odíde do Ríma. Prezrie si jeho pamätihodnosti a zistí, či to Saraceni myslel vážne, alebo iba ako zdvorilosť, keď ho vyzval, aby ho vyhľadal.
Saraceni to myslel viac než vážne. Trval na tom, aby Francis býval uňho, že mu sám predvedie divy veľkého mesta. V jeho byte je miesta habadej.
Byt bol nádherné skladisko všetkého možného. Za tridsať rokov si Saraceni nedokázal odriecť výhodnú kúpu, pekný obraz alebo kus nábytku, gobelín, výšivku či plastiku, akonáhle objavil niečo, čo si mohol dovoliť, a stále na také veci prichádzal. Nebola to však škrečkovská nora a nenašla sa tam ani jediná vec, ktorá by sama o sebe nebola pekná. Všetko bolo rozmiestnené vkusne k čo najväčšiemu účinku, ako len to priestor dovoľoval. Ale aj tak priestorný byt mal svoje medze, a aj keď by si to Saraceni nebol priznal, tie medze už dávno prekročil. Dojem bol ohromujúci.
Prečo ohromujúci ? Pretože šlo o niečo ďaleko viac než o súčet jednotlivostí. Bola to rôznorodá zbierka, ale súladná tým, že predstavovala vkus jedného nenásytného, výborného, nesmierne nadaného znalca. Bol to Saraceni sám nafúknutý do obrovských proporcií. Bola to ľudská myseľ, veľká ako dom.
Byt sám patril k starému palácu s priečelím obráteným do kedysi pôvabného námestíčka s jemne hrajúcou fontánou. To bývalo v dobách, kým automobil zneuctil a zohyzdil Rím, ako zneuctil a zohyzdil toľko iných miest. Teraz na námestíčku deň čo deň parkovalo množstvo áut, ktoré prichádzali a odchádzali, zanechávajúc v ťažkom septembrovom vzduchu smrad. Fontánka doposiaľ fungovala, ale v jej nádrži sa povaľovalo plno papierov a smetí a vypratávala sa len málokedy. A pretože vzduch vonku znečisťovali autá, Saraceni logicky odmietal otvárať okná a to nijako neprispievalo k odľahčeniu tiesnivej atmosféry v jeho obydlí. Vyzeralo to tam doslova ako za starých čias, aj ten vzduch zostal starý.
Žil sám. Každé ráno tam prichádzala posluhovačka a upratovala, čo jej dovolil. Všetky umelecké predmety oprašoval sám a všetko, čo potrebovalo vyleštiť, leštil tiež on. Oženil sa, to áno, má za ženu skvelú Angličanku, ale tá konečne došla k názoru, že tam už za takých okolností nemôže žiť, a tak sa v dobrom rozišli. Tancredo, povedala mu, musíš sa rozhodnúť - buď zbierky, alebo ja. Nemusel sa rozhodovať dlho. Moja najdrahšia, odpovedal, zbierka nepodlieha času a ty, večná škoda, že to musí byť, si polapená v čase. Tak nádherne sa rozosmiala, že bol skoro v pokušení si to rozmyslieť, ale nakoniec to neurobil. Úžasná žena ! Zakaždým, keď Saraceni navštívi Anglicko, schádzajú sa a je im spolu dobre. Má tiež dcéru, ale tá je šťastne vydatá a žije vo Florencii. Tam ju čas od času vídava. Do jeho bytu sa nenechá vlákať, ani na krátku návštevu.
Saraceni bral svoju osamelosť filozoficky. Rozhodol sa sám. Ak ide o voľbu medzi umením a ľudskými vzťahmi, potom má umenie vždy prednosť.
Bol to obdivuhodný hostiteľ. Vodil Francisa všade možne a ukazoval mu veci, aké nemohol vidieť ani význačný turista. Nedá sa povedať, že sa dvere Vatikánu rozleteli, pretože sa na naolejovaných pántoch otvárali len pomaly, ale našlo by sa len málo dverí, ktoré by sa pred Saracenim nepohli. Dostali sa do kardinálskych palácov, kam verejnosť nemala prístup, ale kde komorník poznal Saraceniho ako vzácneho priateľa pána domu. A v mnohých nádherných kostoloch, kaplnkách a palácoch ukazoval Francisovi so všetkou skromnosťou, že ten a ten skvostný predmet znovu získal svoju krásu, lebo na ňom pracoval.
"Udržujete renesanciu ako znovuzrodenú," poznamenal Francis a myslel to ako vtip.
Ale Saraceni to ako vtip nebral. "To áno," pritakal, "je to dôvera, ktorá sa musí brať veľmi vážne. Ale nejde o opravy. Snáď by sa to dalo nazvať novým stvorením. To vyžaduje špeciálne znalosti a špeciálnu techniku. Ale ak ich chcete poznať, tak musíte so mnou pracovať." A uprene sa zadíval na Francisa.
"Najskôr musím doštudovať. Nemá cenu, aby som tomu venoval dva roky a potom to zahodil. Ešte mi zostáva tretí ročník. A potom bez všetkého."
"Ale v tom čase budem pracovať na dlhodobom a zložitom probléme. Ide o súkromnú zbierku, ktorú nechali strašne schátrať. Ale domnievam sa, že mnohé z nej sa dá zachrániť. Budem potrebovať asistenta. Sľubujem vám, že by ste sa mohli veľa naučiť."
"Musím sa učiť celkom od začiatku. Keď som pracoval v Paríži, zistil som, že som úplne neschopný maliar."
"Ale kdeže. Nejaké základné veci ste predsa len pochytili a chce to čas, aby ste ich dokázali využiť v praxi. Všetko, čo mi vykladáte, ako sa má klásť sýte na bledé a tak ďalej, je výborné a vy ste to robili s modernými farbami. Ak prídete ku mne, budete sa to musieť učiť robiť so starými, čo je v určitom zmysle ťažšie, v inom zasa ľahšie."
"So starými farbami? Odkiaľ ich máte?"
"Robím si ich. Robím si ich tak, ako si ich robili majstri. Tí si ich nekupovali v tubách, viete ? Miešali si ich sami a naša práca do značnej miery spočíva v tom, odhaliť, čo používali a ako to miešali. Počuli ste, že Nicholas Hillyard používal na tie nádherné alžbetínske miniatúry ušný maz ? K čomu je ušný maz, keď ho prácne pozbierate z mnohých uší ? Ja viem. Chémia je tajomstvo. Starý obraz nemôžete uspokojivo opraviť materiálom, ktorý sa príliš líši od toho, čo používal maliar. A keď to urobíte - však uvidíte, čo z toho bude, čo z toho musí vyplynúť, ak má ísť skutočne o reštaurovanie a nie o flikovanie."
Večer sedávali v tom úctyhodnom byte a upíjali whisky, Saraceniho obľúbený trúnok, a ako sa nálada uvoľňovala, rozhovoril sa Francis o svojom vlastnom umeleckom vkuse. Trocha ho mrzelo, že nech sa snažil ako chcel, stále mal radšej staré maliarstvo než diela súčasných umelcov. Ako si to má vysvetliť? Ako má dúfať, že sa sám stane maliarom, trebárs podradným, ak nežije v súlade so svojou vlastnou dobou? Keď obrazy, ktoré ho uchvacujú, nie sú moderné ani technikou, ani štýlom? Napríklad Bronzino...
"Ach, ten Bronzino, takzvaná Alegória lásky. Zaujímalo by ma, kto tomu dal to nevýrazné meno. Veď to vôbec nie je o úchvatnej láske, ale o prepychu - o zmyslovom potešení. Napriek tej erotickej nádhere a evokácii zmyselnej rozkoše je to obraz hlboko morálny. Tí starí maliari boli veľkí moralisti, viete, dokonca aj taký človek ako Angelo Bronzino, ktorého toľko povrchných kritikov nazvalo chladným a necitlivým umelcom. Iste ste si všimli to morálne poučenie, ktoré sa v tom skrýva?"
"Prezeral som si ten obraz doslova celé hodiny, a čím viac sa naň dívam, tým menej chápem, čo sa v ňom skrýva."
"Tak sa musíte pozrieť znovu. Vy, ktorý ste kedysi vyhrali cenu v klasickej filológii!"
"Tá téma nie je naozaj klasická. Venuša a Amor sú tam ústrednými postavami, ale nerobia nič, čo by som si dokázal spojiť s niečím, čo poznám s klasikov."
"Musíte chápať klasikov tak, ako ich chápala renesancia, čo sa líši od toho, ako sa vykladajú v chlapčenských školách. Musíte preniknúť do antického sveta, ktorý vôbec nie je mŕtvy, uisťujem vás. Naozaj ste sa na ten obraz dívali? Pozorovali ste, ako to maliar zvládol, ale porozumeli ste tomu, čo hovorí? Venuša drží v jednej ruke jablko, v druhej šíp. To znamená, ja ťa zvádzam a môžem ťa raniť. A pozrite sa na všetky tie vedľajšie postavy - zúriaca Žiarlivosť za Amorom, ktorá tak jasne hovorí o zúfalstve, o láske opovrhnutej a odmietanej; malá postavička Rozkoše, ktorá sa chystá zasypať laškujúcich milencov lupienkami ruží - pri jej nôžkach vidíte tŕne a tie masky, ktoré majú čosi skrývať a klamať, poznamenané trpkosťou staroby; a čo je to za tou rozosmiatou Rozkošou? Pôvabná zadumaná tvár, bohatý šat, ktorý by nás mohol skoro oslepiť, že by sme si nevšimli levie tlapy a hadí bodec a ruky, ktoré nám ponúkajú jednak medový plast ako aj niečo ohavné - to musí byť Klam - latinsky Fraus - ktorý dokáže tak hladko zmeniť lásku v nenávisť. A kto je to ten starec a tá mladá žena hore na obraze? To je zrejme Čas a Pravda a spolu odhŕňajú záves, aby svetu ukázali, čo sa v takej láske skrýva. Čas a jeho dcéra Pravda. Veľmi morálny obraz, nemám pravdu ?"
"Iste, keď to vysvetľujete takto, a nikoho iného som to nepočul vysvetľovať, nemôžem sa s vami prieť. Ale desí ma, že Bronzino uvažoval o láske takto."
"To sa vám nedivím. Lenže to nie je pravda, viete? Ten obraz, ktorý vás očaril v Národnej galérii v Londýne, bola polovica návrhu pôvodne na dva gobelíny. Jeden je hotový a môžete ho vidieť vo Florencii v galérii Arazzi. Volá sa L´innocenza del Bronzino a je na ňom Nevinnosť, ktorú ohrozuje pes (ako Závisť), lev (Zúrivosť), vlk (Chamtivosť) a had (Zrada). Nevinnosť silno ochraňuje Spravodlivosť, ženská postava s ťažkým mečom, a znova tam vidíte Čas s presýpacími hodinami a krídlami (pretože čas letí, ako vie každý papagáj), ktorý skladá plášť z nahého dievčaťa, čo je samozrejme Pravda, jeho dcéra. Takže tie obrazy by sa mali v skutočnosti volať Alegória pravdy a prepychu a sú to skvelé renesančné kázania. Spolu nám veľa hovoria o živote a láske, ako sa javili kresťanskému duchu osvieženému novo objavenou antikou."
"Maestro, vy mi silno pripomínate moju drahú starú tetušku Mary-Ben. Tá tvrdila, že obrazy majú v sebe mravné poučenie a že rozprávajú príbehy. Lenže to by ste museli vidieť tie obrazy, ktoré mi na dôkaz toho ukazovala."
"Myslím, že som takých videl mnoho. Ich mravnosť patrí ich dobe a príbehy, ktoré rozprávajú, sú peknučké a príjemné, šité pre ľudí, ktorí žiadali pekne príjemné, zakrnelé umenie. Ale majú celkom odlišnú dlhú tradíciu od tých nespočetných krajiniek a postáv a abstraktných obrazov, ktorých autori nechceli vlastne nikomu nič povedať, len to, čo svojou osobnou víziou objavili v ľahko dostupných veciach. Tradícia, ktorú s vašou tetuškou obdivujeme, každý z nás svojim spôsobom, sa nedá odbyť mávnutím ruky a tak isto sa o tých dielach nedá hovoriť, akoby patrili k druhej, čisto objektívnej tradícii. Nie je vôbec nič zlé na tom, keď má umelec čo povedať a keď to hovorí, ako najlepšie dokáže, trebárs obrazom. Robia to často aj najlepší modernisti. Človeku sa vybaví Picasso. Myslite na ňho."
Frank nemohol myslieť na Picassa ani na nič iné ako na bezprostredné problémy, sotva si prečítal list, ktorý za ním poslali z internátu a ktorý dostal dva dni pred návratom do Anglicka.
Milý Frank,
musím Ti oznámiť novinku, že som naozaj a dokonale v štichu. Som v tom už dva mesiace. Chcela som si to sladké tajomstvo nechať pre seba, dokým sa nevrátiš do Anglicka, ale nešlo to. Nie že by som už bola nafúknutá a potácala sa bosá ako Tess z D´Urbervillov, ale prezradilo ma, že sa mi vytrvalo ráno obracia žalúdok naruby. A tak nastali veľké rodinné porady, a keď si otec odbyl nekonečné trúchlivé kázanie a mať si poplakala, vyvstala otázka: čo teraz? Môj návrh, že odídem do Londýna a tam tomu mrňavému votrelcovi dá nejaký naozaj schopný doktor čo preto, neprešiel, ukričali ma. Otec patrí k staršej cirkvi a strašne si to berie k srdcu. Oni chcú jedine svadbu. Nezúfaj. Ani v najmenšom Ťa nepovažujem za hanebného naničhodníka, ktorý zviedol nevinnú dievčinu. (Brr!) Ba vyskytli sa dve alebo tri škaredé narážky, že ich nevinná dievčina možno celkom ochotne spolupracovala. Nie, vidia v Tebe nanajvýš žiaducu partiu, ako sa hovorievalo v mamkiných dobách. Keď som namietala, že neviem, či si ma budeš chcieť vziať, hovorili, že krv nie je voda (a je tiež hustejšia a babravejšia) a že sme bratranec a sesternica (čo by im za iných okolností mohlo skôr vadiť) a bolo by to vraj vítané aj z mnohých iných dôvodov, nejde len o to, zachrániť si tvár. Glassonovci, ako si už iste spoznal, si na tvári náramne zakladajú, ale inak toho majú po čertoch málo. Takže - čo s tým? Nestrácaj čas. Rýchlo si to premysli a daj mi vedieť. Ak sa má previesť môj plán, muselo by sa to podniknúť veľmi skoro.
S láskou a so všetkým, čo z toho vyplýva
Ismay
Francis predumal jedno doobedie a potom poslal telegram:
CHYSTAJTE OKAMZITE SVADBU STOP PRIDEM ZA TYZDEN ZDRAVIM VSETKYCH
FRANK
Tá dychtivosť v telegrame nešla od srdca. Francis nemal chuť oženiť sa s Ismay a vlastne ani so žiadnou inou. Zistil, že to, čo naozaj chce, je byť zamilovaný, ale nebyť viazaný manželstvom. Ako ho zatiaľ poznal, nebolo dvakrát o čo stáť. Proti potratu mal neprekonateľné katolícke námietky, znásobené rovnako neprekonateľnými kalvínskymi námietkami, ktoré si odniesol zo svojho vzťahu k Viktorii Cameronovej. Ako sa to mohlo stať? Prečo si nedal lepší pozor? Odpoveď znela, že ochranné opatrenia mu pripadali pramálo romantické a s Ismay na Tintageli muselo byť všetko romantické. Keď ti stojí, je rozum v loji, bola drsná múdrosť, ktorú pochytil na Colborne, a tak sa na to budú najskôr dívať Glassonovci. Že to v tom duchu nemyslel, by mohol ťažko vysvetľovať a pre celú situáciu by to malo pramalý význam. Čo sa dá robiť? Ani na chvíľu nepomyslel na to, že by v tom maléri Ismay nechal, bez ohľadu na to, že by ho Glassonovci aj jeho vlastní rodičia najskôr uhnali a zabili, keby spáchal takú hanebnosť. Jeho kariéra, s ktorou nemal zatiaľ žiadne pevné plány, len ohromné, nevykryštalizované očakávanie, bude v troskách, lebo Ismay do nej zapadala len ako Ideálna Milovaná, ale rozhodne nie ako manželka a matka. On mal byť rytierom svätého grálu, ktorý sa vydáva na cesty a ku svojej panej sa vracia len medzi jednotlivými dobrodružstvami. Ale keď si to všetko premýšľal kolom dokola, vkrádal sa mu do vedomia neodbytný pocit, že je vlastné pekný trubiroh. Má dvadsaťšesť, a to ho považovali za chytrého.
Stretnutia s Glassonovcami vo svojej novej úlohe sa desil viacej než zhliadnutia sa s tehotnou Ismay. Doposiaľ neprekonal a nikdy celkom neprekoná to, čo v ňom utkvelo z dr. Uppera a v hĺbke duše si myslel, že urobil ohavnosť a bude za to určite patrične potrestaný. Ale keď došiel na stanicu najbližšiu k Svätému Columbovi, starí Glassonovci ho uvítali vrelejšie ako kedykoľvek predtým a najťažšie mu pripadalo pobozkať sa s Ismay na nástupišti s náležitou láskou - skôr ako schválený nápadník než ako príliš úspešný zvodca. Zatiaľ nepadlo ani slovo o tom, čo im všetkým ležalo na srdci. Až po čaji navrhol Roderick Glasson Francisovi s okatou nenápadnosťou, že by sa mohli ísť prejsť.
Všetko, čo sa na tej prechádzke povedalo, sa potom nesčíslene krát pretriasalo a zámer bol zakaždým jasnejší a jasnejší. Je to zlé, že všetko prišlo tak hrrr, ale Francis si musí uvedomiť, že žijeme v roku 1935, a nie v temných časoch za vlády kráľovnej Viktórie, a keď sa to urobí chytro, všetko dopadne dobre. Svadba bude asi za štrnásť dní, vo farskom kostole už boli jedny ohlášky. Urobia ju skromnú - nebude tam viac ako šesťdesiat alebo sedemdesiat ľudí. Potom Ismay s Francisom odídu niekam na dlhšiu svadobnú cestu, a ak sa niekedy za rok vrátia s dieťaťom, kto si z toho čo vyberie? Ostatne čo je komu do toho, je to čisto rodinná vec.
Francis vedel, že niečo podobné sa vyskytlo v rodinnej histórii už raz, ale Roderick Glasson nemohol vedieť, prečo mu to tak zovrelo srdce. To od Viktorie Cameronovej sa dozvedel, že jeho rodičia sa vrátili z takej svadobnej cesty s Bláznom. Bože! Bude toto dieťa tiež taký škret? Nosí to temné dedičstvo v sebe? Rozum mu to vyvracal, ale Francisove mýtické sklony rozum rázne umlčali. Bol Blázon trestom za niečo? Neodvažoval sa uvažovať, čo by to mohlo byť, lebo bol presvedčený, že rodičia sa nikdy nemohli dostať do takej šlamastiky ako on s Ismay. Ako ich poznal, bolo to nemysliteľné. V každom prípade on sám je nepochybne otcov pravý syn. Najjasnejším dokladom toho sú rodinné rysy v tvári. Blázon musel byť nejaká smola. Ale aká?
Bol nesúvislý, bol poverčivý, bol iracionálny tento príval trýznivých úvah, ale nepochybne skutočný. A čo znamenal ten telegram, ktorý mu prišiel z Kanady?
DNES SPRAVA OD RODERICKA ZDRAVIME A BLAHOZELAME NEMOZEME ZUCASTNIT SVADBY RADIM K VELKEJ OPATRNOSTI VO VSETKYCH FINANCNYCH ZALEZITOSTIACH
OTEC
Finačných záležitostiach? Už počul nejaké narážky. Glassonovci, vysvetľoval mu Roderick behom inej prechádzky, sú na tom teraz zle ako všetci majitelia pôdy. Renty nedržia krok s nákladmi; dane sú mor; bez veľkých investícií do vybavení sa poľnohospodárstvo neudrží. Statok nevyhnutne potrebuje ťažké peniaze, ak nemajú začať odpredávať veľké kusy pozemkov, ktoré boli po celé generácie dedičstvom Glassonovcov. A ani taký odpredaj by im nevytrhol tŕň z päty nadlho. Roderick hľadí do budúcnosti bez obáv a jedinou nádejou pre Svätého Columba a statok vidí v prísune nových peňazí. Je to v danej chvíli záležitosť značných investícií alebo - nakoniec krachu.
Nepomýšľal Francis nikdy na poľnohospodárstvo? Nie, nepomýšľal. Nechce sa stať statkárom a hospodárom.
Roderick sa zasmial, znelo to skoro hudobne. O to vôbec nejde. Statok musí pripadnúť Roderickovi, jeho jedinému synovi. Nie že by to bolo dané zákonom, ale tak to vždy bývalo. Lenže mladý Roderick sa chce dať na politickú dráhu a zdá sa, že má na to hlavu. Keby teda - len predpokladajme - Francis a Ismay žili na panstve vo veľmi slušnom dome, ktorý by dostala venom, a Roderick s Prudence bývali ďalej v panskom sídle, dokým by ich neľútostný života beh nedonútil ho opustiť (mužné zmierenie sa so starobou a smrťou, skoro ako keď to recituje šmírák na javisku), bolo by možné veľkostatok znova postaviť finančne na nohy a rodinný majetok - Francis je bratranec a skoro bude spriaznený dvakrát - by sa skvelo vzchopil. Francis by sa o hospodárstvo nemusel vôbec starať, Roderick má poľnohospodárstvo v malíčku a majú výborného agenta, ktorý by všetko uviedol do vynikajúceho poriadku, kým by do troch narátal, len keby mal za sebou solídne peniaze. Mladý Roderick sa časom vráti a ostatne bude mať vždy Svätého Columba. Francis by si mohol robiť, čo by chcel. Trebárs maľovať. Babrať sa s dejinami a legandami Cornwallu, keď ho to baví. Bol by tichým spoločníkom, tak sa to volá, nie? Nepovedalo sa však, čo by z toho tichý spoločník mal, leda snáď mravné uspokojenie.
Pomaly mu to došlo. Preto teda brali Glassonovci Ismayin poklesok tak pokojne, aj keď mohli kvôli nemu urobiť bengál. Cena za Ismay bola - jeden milión kanadských dolárov s nazbieranými úrokmi, pretože Francis z nich príliš nevyberal. Vedeli o tom samozrejme všetko. Cornishovci z Chegwiddenu iste klebetili a ponajskôr preháňali. Milión kanadských dolárov je o niečo viac než dvestotisíc libier, čo pre takých ľudí ako Glassonovci predstavovalo bezmedzné bohatstvo.
To bola základná časť ceny. Väčšia časť by bolo jeho doživotné otroctvo v pridelenom domčeku v tieni Svätého Columba a v tieni Chegwiddenu, kde by mal možnosť si dosýtosti maľovať a sniť o starých mýtoch, keby bol taký blázon, že by o to stál. Má im robiť dojnú kravu na peniaze, to je jasné. Iste prídu ďalšie deti. Lenže takému osudu môže uniknúť, Glassonovci ho nedobehnú. Nie. Keď si to Francis bolestne a poctivo premyslel, uznal, že tu najviac záleží na peniazoch, a dospel k trápnemu záveru, že síce Ismay chce, ale tá cena za ňu sa mu nepáči.
Ale ako vždy hovoril starý otec McRory, nikto ti nemôže siahnuť na peniaze, dokým ich máš ešte v kapse. Roderick Glasson si podľa všetkého myslel, že mu bude tasiť sumu za sumou. Francis mu jasne vyložil, že si pre najbližšiu budúcnosť môže dovoliť vyplácať mu prvý rok nanajvýš štyritisíc libier štvrťročne. To nebola pravda, pretože mal nielen krásne dedičstvo po starom otcovi, ale dostával tiež dosť z majetku, ktorý vlastnil spoločne s tetami a matkou, takže to tvorilo pekný príjem. Ale keď Francis sedel vo svojej spálni a zaoberal sa výpočtami, prekvapilo ho zistenie, ako má vlastne peniaze rád a ako nerád ich púšťa z ruky. Akonáhle svoje podmienky predložil strýcovi, Roderickovi spadla brada, ale keďže nemohol zistiť presne, koľko Francis vlastne má, musel sa s tým uspokojiť. Veď bude musieť, zdôraznil Francis, konieckoncov vydržiavať Ismay a snáď aj tetu Prudence skoro celý rok niekde na kontinente a to bude ďalšia diera do rozpočtu. Na kapitál sa nesmie siahať, vysvetlil. Roderick múdro prikyvoval, aj keď dobre vedel, že sám z kapitálu uberal, až z neho nezostalo skoro nič, a práve to ho dostalo do terajšej situácie. Ale je optimista, za rok už môže všetko vyzerať celkom inak.
Ismay a teta Prudence na kontinente, opakoval si Roderick a pomaly mu to dochádzalo. Ale kde bude Francis? V Oxforde, odpovedal Francis. Diplom nenechá plávať a zostáva mu ešte jeden rok. Ale načo mu bude diplom? Nebude ho vôbec potrebovať, ak bude žiť životom vidieckeho šľachtica. Roderick žiadny titul nemá. Pôvodne bol námorníkom, ale keď zdedil Svätého Columba, prišiel sa ujať jeho nádhery a biedy a vysokoškolské vzdelanie nikdy nepostrádal. V tú chvíľu sa do ich opatrného handrkovania vložila aj Ismay. Tiež si chcela dokončiť štúdium a získať nejakú vysokoškolskú kvalifikáciu. Francis o tom rovnako uvažoval. Teraz sa Ismay do Oxfordu rozhodne vrátiť nemôže, vysokoškolské internáty nepodporujú vydaté študentky - ba majú proti nim námietky, a to plným právom. Ale môže odísť do inej európskej krajiny, intenzívne pokračovať so štúdiom moderných jazykov trebárs v Lausanne a bývať neďaleko v Montreux. Univerzity na kontinente nevenujú študentom takú individuálnu pozornosť ako Oxford. Pobyt v cudzine by tiež zamaskoval predčasné narodenie dieťaťa, čo je tiež treba zobrať do úvahy. On bude platiť - v rozumnej miere.
"Ty si si to všetko dôkladne premyslel, však?" povedala mu Ismay, keď boli rodičia mimo dosluch. "Si ich úplne previezol." Hovorila s obdivom.
"Je to len krátkodobý plán," povedal, "ale budeme mať rok času na rozmyslenie, čo vlastne chceme robiť. Tu sa nechcem usadiť, aby so zo mňa stal ,Francis Cornish, ktorého citlivé krajiny nadväzujú na smer razený B. W. Leaderom´." V skutočnosti uvažoval o profesii. Ismay o nej doteraz nepovedal a bol rozhodnutý sa jej o nej ani nezmieniť, pokiaľ to nebude celkom nevyhnutné. Ismay Vytúženú teraz v jeho srdci a mysli nahradila Ismay Zasľúbená, možno aj Neuniknuteľná a o istých veciach sa nesmela nič dozvedieť. Nie že by niečo vyrapotala, ale rada naznačovala, čo bol ešte horšie. Pôsobilo jej potešenie vzbudzovať zvedavosť a špekulácie o chúlostivých záležitostiach.
Tieto rodinné úvahy sa odohrávali večer, potom čo teta Prudence a v menšej miere aj strýc Roderick strávili úmorný deň plánovaním svadby. Je toho treba toľko zariadiť! A všetko aby sa obstarávali čo najlacnejšie - bola by to vraj hanba, tvrdili Glassonovci, a hádam by to aj mohlo priniesť smolu, keby za čokoľvek nechali platiť Francisa. To vzrušenie im robilo ohromne dobre, aj keď hovorili, že by druhý taký deň už asi nevydržali.
Dva dni pred svadbou vykĺzli večer Francis a Ismay zo všeobecného zmätku a šli sa za súmraku prejsť alejou. Obloha nad hlavou im temnela z farby, ktorá Francisovi pripomínala ten plášť, ktorý na Bronzinovej Alegórii tak efektne odhŕňajú Čas a Pravda.
"Musíš si pripadať ako lapený do pasce, však?" povedala Ismay.
"Ty áno?"
"Áno, lenže moja pasca je fyzická. To mrňa. S tým sa musím vyrovnať, kým podniknem niečo iné. Ale ty v takej pasci nie si."
"To nie, ale mám povinnosti. To iste chápeš. Okrem toho pravdaže ťa mám rád a chcem si ťa vziať."
"Ach, Frankie, nebuď taký škrobený! Nechcem ani pomyslieť na to, ako ťa asi vychovávali. Stále ešte máš šancu."
"Akú?"
"Zdrhnúť, samozrejme."
"Opustiť ťa? Teraz?"
"Nebol by si prvý."
"Nič pre mňa. Musel by som si pripadať ako najhnusnejší darebák."
"Ja by som ti to nezazlievala."
"Možno. Ale ja áno."
"No dobre, junáku. Je to tvoj krk."
"Prekvapuje ma, že si myslíš, že by som mohol niečo také urobiť."
"Nech ťa ani nenapadne mi niekedy vyčítať, že som ti nedala možnosť."
"Ty si pekne tvrdá hlavinka, Ismay."
"Už nie tá keltská princezná tvojich snov? Možno že som ako skutočná keltská princezná viacej než si myslíš. Počula som, že vedeli mať tiež poriadne tvrdú hlavu."
Vo svadobný deň sa zišli hostia zo široka ďaleka: vidiecke rodiny, lepší ľudia rôznych povolaní, nájomníci Svätého Columba (ktorých správca vyhecoval, aby novomanželom venovali parádne hodiny s vyrytými, vhodne upravenými feudálnymi motívmi), staré ženy, ktoré chodia na všetky svadby a pohreby bez ohľadu na triedne rozdiely, a biskup z Trura, ktorý síce mladých neoddával, ale po obrade im požehnal. Ismay, aspoň tentoraz upravená a celá v panensky bielom, vyzerala tak pôvabne, až sa Francisovi láskou zvieralo srdce. Obrad prevádzal miestny farár, ktorý patril do najspodnejšej zásuvky protirituálnej odnože anglikánskej cirkvi. Dôrazne pripomínal, že sa do manželstva nesmie vstupovať ľahkovážne len k ukájaniu mužových nízkych pudov a chúťok, ako je to medzi primitívnymi zvieratami, ktoré nemajú rozum, ale s cieľom plodiť deti. To všetko prskal s takým odporom, až vyplašil obe Ismayine sestry v bielych šatočkách, symbolizujúcich čo najnázornejšie a najhmatateľnejšie panenstvo, a v Glassonovcoch a Francisovi vyvolal podozrenie, že ten dobrý muž možno čosi tuší. Ale skoro bolo po všetkom. Spievalo sa "Hlas, čo cez raj dýchol", biskup si odriekol, čo mal na srdci, a Francis s Ismay dostali povolenie nabudúce spolu spať bez hanby.
Samotná svadba Francisa príliš netrápila, ale svadobná hostina bola niečo iné. Túto záležitosť, ktorá sa konala na trávniku Svätého Columba, lebo bol celkom príjemný deň, riadil Roderick Glasson mladší, a to štýlom družbu, ktorý má namierené do vládnych úradov na Whitehalle a ktorému musí všetko klapať, ale horlivosťou sa nepretrhne, lebo to by nezodpovedalo jeho ideálu elegancie.
Roderick vyvolával jasnú predstavu, aký bude v štyridsiatich piatich. Čítal - hlasom úradníka predčítajúceho šéfovi zložitý protokol - blahoprajné telegramy, väčšinou z Kanady a pár od priateľov z Oxfordu, ktoré sa museli čítať opatrne. Prípitok neveste predniesol strýc Artur Cornish a popisoval ju tak, až sa Ismay nemiestne rozchichotala a Francisovi z toho behal mráz po chrbte, lebo v tom odhalil narážky na jeho peniaze a uspokojenie, že zostanú v rodine. Francis odpovedal stručne a vložil do toho neúprimný pokorný prejav vďačnosti nevestiným rodičom. Tým sa táto časť jeho reči veľmi páčila, ale mysleli si, že to mohol vyjadriť ešte dôraznejšie. Keď hovoril, musel Francis prehlušiť šepot medzi hosťami, ktorí sa s ním ešte nezoznámili a syčali: "Američan? Nikto mi nepovedal, že je to Američan." "Američan nie - Kanaďan." "No a čo je v tom za rozdiel?" "Tí sú háklivejší." "Vraj je dosť prachatý." "Á ták, v tom to je." Potom prvý družba pripil družičkám a doberal si ich, že o nich nemôže povedať mnoho dobrého, lebo sú to jeho sestry, ale dúfa vraj, že sa obe polepšia. Nato družičky očerveneli ako pivónie a občas polohlasne protestovali: "Počuj, Roddy, prestaň, áno?" Roderick pripomenul doby, kedy so sestričkami strčili ženíchovi do postele mŕtvu zmiju, a potom sa zamračil, aby tak pokáral neomalenosť starého Georga Tretheweyho, bratranca, ale neobľúbeného, ktorý opilo hulákal, že teraz mu do postele strčili niečo sakramentsky krajšie. Nakoniec pripil šťastným novomanželom nájomca, ktorý hospodáril na najväčšej farme Svätého Columba, a trochu indiskrétne naznačil, že nová krv, ktorá príde do rodiny (nepovedal nové peniaze), je dobrým prísľubom pre budúcnosť Svätého Columba a jeho poľnohospodárstvo. Konečne bolo po všetkom, svadobná torta rozkrájaná a rozdelená, všetci svadobčania stisli novomanželom ruky. Nevesta šmarila kyticou od domovných dverí s takou silou, až ju sestrička Amabel kúpila rovno do tváre, a šťastná dvojica upaľovala v najatom aute do Truru, kde mala nasadnúť na vlak.
V Lausanne nemala Ismay žiadne problémy so zapísaním na univerzitu, lebo jej uznali dokončený prvý ročník v Oxforde. V Montreux nebolo ťažké nájsť penzión s obývačkou a spálňou s gaučom, na ktorom bude môcť spať Ismay alebo teta Prudence, keď tam budú bývať spolu. Ale to všetko znamenalo ustavične siahať do vrecka pre menšie i väčšie sumy a Francis, ktorý doteraz nemal žiadne skúsenosti s takým pomalým krvácaním pre vec, ktorá nebola jeho srdcu práve najbližšia, prežíval pobúrene prvý nápor lakomstva, aké sa mu v neskorších rokoch budú ešte toľkokrát vracať. Skrblenie človeku nepridá na kráse a Ismay poznamenala, že sa mu začínajú robiť vrásky.
Jeho život s Ismay plynul príjemne, ale stratil svoj predošlý lesk. Bola teraz krajšia ako predtým a nedbalosť v obliekaní, pre ňu vždy tak typická, mu teraz pripadala ako sympatické pohŕdanie zbytočnosťami. Len veľmi skúsené oko by spoznalo, že je tehotná, avšak keď bola nahá, vyzerala plnšia a Francis ju kreslil čo najčastejšie. Skutočne krásna žena má mať postavu ako violoncello, hovoril a radostne jej prechádzal rukou po zväčšujúcom sa brušku. Ale aj keď ju miloval, už ju nezbožňoval a niekedy sa na seba osopovali, pretože Ismayina ležérna reč, ktorá sa mu kedysi tak páčila, mu teraz šla na nervy.
"Keď sa ti nepáči, ako hovorím, tak si ma nemal zbuchnúť."
"Prečo používaš také vulgárne výrazy, to nám nesedí. Keď chceš povedať niečo sprosté, tak to povedz a nehovor preboha ordinérne."
Na také poznámky reagovala Ismay podráždene tak, že mu ticho a zadumane zaspievala Oféliinu pieseň koknejským dialektom:
Ach, Bože, Bože, Božínku,
to sú mi veci! Chlap
to urobí a nedbá nič,
čo chúďa dievča skúsi.
Rčie ona: Kýms ma prv zviedol,
vravels, budeme svoji. -
Tos mohla mať, sama neprísť
mi do komôrky mojí.
"To by snáď mohlo vyhovovať," zahundrala zdanlivo do steny. "Shakespeare. Dobrý starý Šejk, miláčik Dsou. Na ňom niet nič ordinérneho. Nemôžeš mať nič viac nóbl ako Šejka."
Francis sa v Montreux nemohol zdržiavať. Musel sa vrátiť do Oxfordu, a tak tam odcestoval tesne pred jesenným semestrom. S Ismay si pekne zavaril, vravel si. Nie že by ho mrzelo, že si ju vzal, ale mohlo to počkať. Teraz ju musel opustiť, keď by ho potrebovala mať pri sebe - správala sa však celkom pokojne, keď odchádzal. Konieckoncov za pár týždňov za ňou príde teta Prudence. O tých záležitostiach nevedel nič, ale mal nejasný dojem, že tehotná žena potrebuje mať manžela nablízku, aby jej mohol napríklad o polnoci dobehnúť pre kyslé uhorky alebo zmrzlinu, keby na ne dostala chorobnú chuť, a aby romanticky blúznil o novom tvorčekovi, ktorý v nej rastie. Doktor v Montreux to bral triezvo, keď mu vysvetlil, že sa musí vrátiť do Anglicka, a uistil ho, že všetko bude úplne v poriadku. Musí to byť v poriadku. Zaumienil si, že za každú cenu doštuduje a dosiahne čo najlepšie výsledky. Tento hrboľ, ktorý sa mu naraz objavil na ceste, ho o to nesme pripraviť. Pustil sa teda do práce a drel, skoro úplne zanechal kreslenie a maľovanie a odmietol lákavú ponuku, aby pomáhal významnému scénografovi, ktorý pre DSOU pripravoval záhradné predstavenie Búrky.
Vianoce strávil opäť s Ismay. Na tej už bolo tehotenstvo poznať a prispôsobila sa tamojšiemu študentskému životu, zvykla si hovoriť francúzsky častejšie než anglicky a plne sa zabrala do štúdia španielčiny. Celkom dobre sa bavila, akonáhle prehovorila matku, aby sa vrátila do Anglicka a prestala sa okolo nej starostlivo točiť. Tento štýl študentského života jej sedel ďaleko viac než oxfordská upätosť. Strávili vcelku veľmi priateľské vianočné prázdniny, väčšinou v Ismayinej obývačke, fajčili nespočetné páchnuce francúzske cigarety a pokračovali so svojou prácou. Bavili sa výhradne francúzsky a Ismay sa páčila jeho váhavá kanadská výslovnosť. Znela ľudovo, hovorila, a všetko ľudové bolo pre ňu sväté.
Bol pri nej vo februári, keď sa dieťa narodilo. Penzióny nie sú na pôrody zariadené, a tak šla Ismay do malej súkromnej nemocnice, ktorá stála kopu peňazí. Prišla aj teta Prudence a v penzióne vzniklo medzi ňou a Francisom určité napätie. Francis si pritiahol gauč zo spálne do obývačky a teta Prudence, aj keď si bola dobre vedomá, že má ako žena a staršia osoba nárok na posteľ, sa napriek tomu denne obviňovala, ako mu tam prekáža.
Dieťa sa narodilo bez problémov, avšak obklopené obvyklou babičkovskou a otcovskou úzkosťou. Francis bol celý usužený starosťami, pokým dievčatko neuvidel a pokým ho doktor neuistil, že je malá v každom ohľade v poriadku. Čakal snáď niečo iné? Francis neprezradil, čoho sa obával.
"Akoby otcovi z oka vypadla," povedala teta Prudence a usmievala sa na Francisa.
"Áno, akoby otcovi z oka vypadla," pritakala Ismay, ale neusmiala sa na nikoho.
Francisovi pripadalo dieťa ako ktorékoľvek iné bábätko, ktoré videl, ale nepovedal to.
Skoro okamžite sa vynorila otázka, ako dievčatko pomenovať. Francis nemal žiadne nápady, ale v Ismay sa prejavovalo snáď viac materských sklonov, ako bola ochotná priznať. Práve maličkú kojila, keď navrhla:
"Volajme ju Charlotta."
"No dobre. Ale prečo?"
"Po otcovi."
Francis sa zatváril nechápavo.
"Frank, dlho som sa odhodlávala ti to povedať, ale nejako sa to nikdy nehodilo. Ale teraz je vhodná chvíľa. Musíš samozrejme vedieť, že to dieťa je Charlieho, nie?"
Francis stále nič nechápal.
"No je. Viem to isto. Mali sme dosť dôverný vzťah, kým zmizol."
"A mňa si nachytala, aby som robil otca Charlieho dieťaťu?"
"Asi hej. Ale nemysli si, že mi to pôsobilo radosť. Si zlatý a choval si sa skvelo. Ale medzi tebou a Charliem je zásadný rozdiel. On uvádza veci do pohybu, zatiaľčo ty si ten typ, čo čaká, až sa niečo stane. A ja nemusím rozmýšľať, čo z toho dvojeho si vybrať. Nezabudni, že pred svadbou som ti poskytla možnosť ísť od toho, a ty si sa rozhodol, že ju nevyužiješ. Toto je Charlieho dieťa."
"Vie o tom Charlie?"
"Myslím, že nevie a že je mu to jedno. Mám o ňom len nepriame správy a vieš, ako sa to v Španielsku začína mlieť, a tak najskôr aj keby o tom vedel, asi by nemohol nič robiť. Ide mu o väčšie veci."
"Ismay, to je teda koniec."
"Nečakala som, že budeš skákať od radosti, a chcela som ti to namojdušu povedať skôr, ale takto to dopadlo. Chcela som s tebou jednať čestne, a teraz to teda vieš."
"Takže ty si jednala čestne? Ismay, nechcel by som ti prísť pod ruku, keby si chcela jednať záludne."
Do Oxfordu sa vrátil skleslý a zdeptaný, pokiaľ išlo o jeho manželstvo, ale na druhej strane plný prudkej ctižiadosti vyznamenať sa pri záverečných skúškach, ktoré ho čakali v júni. Na tie nie je možné pripraviť sa nárazovo intenzívnou prácou za posledných desať mesiacov, pokiaľ sa nezačalo už pred dvomi rokmi. Francis pracoval svedomito po celé štúdium, takže tých posledných desať týždňov mu zostávalo dosť času, aby ešte dotiahol zostávajúce detaily a nemusel si osvojovať základnú látku. Jeho inštruktor mal z neho radosť - a tú dáva inštruktor málokedy najavo - a piloval s ním učivo, aby naozaj zažiaril. Preto keď odovzdal diplomovú prácu a počkal povinnú dobu, kým bude prečítaná a ohodnotená, s uspokojením našiel svoje meno v najlepšej skupine. Telegrafoval do Kanady a druhý deň dostal odpoveď: "Blahoželáme. Bozkávame Ismay a Charlottu." Vidia ich rodičia ako šťastnú trojicu, Svätú rodinu, s nemluvniatkom, ktoré rozkošne netuší, akého má slávneho otecka?
Ismay s dieťaťom boli vo Svätom Columbovi. Teta Prudence trvala na tom, že Ismay aj bábätku urobí leto na vidieku a poriadna vidiecka strava a vzduch dobre. Druhý telegram o svojom akademickom úspechu poslal teda Francis tam. Prekvapilo ho, keď ho druhý deň volali k telefónu. Glassonovci nemali telefón v obľube a dovolať sa do Oxfordu s takým obrovským množstvom študentov a nedostatočným počtom telefónov nebolo nijako ľahké. Ale strýc Roderick zavolal a Francisa vyhľadal vrátnik internátu a tam vo vrátnici, zatiaľ čo jeden študent si kupoval známku a druhý zisťoval, kam sa mu podel bicykel, počul strýcov vzdialený myší hlások, ktorý mu oznamoval, že Ismay nie je doma, hovorila vraj, že ide na pár dní za Francisom do Oxfordu. To bolo pred týždňom. Čože uňho nie je?
Druhý deň dostal list z Lausanne:
Drahý Frank,
nemá cenu predstierať, že niečo bude fungovať, keď je jasné, že nebude. Keď toto dostaneš, budem už v Španielsku. Viem, kde je Charlie, a idem za ním. Nesnaž sa ma nájsť, nepodarilo by sa Ti to. Ale nerob si starosti. Budem v poriadku, a pokiaľ nie, tak som sa zmýlila vo veci, ktorú považujem za dôležitejšiu než akékoľvek osobné ohľady. Viem, že si ten najlepší človek a nenecháš malú Charlie na holičkách, a keď sa vrátim (ak sa vrátim), tak sa jej samozrejme zasa ujmem. Ospravedlňujem sa za tie peniaze. Ale ty ich máš vážne až príliš rád a to nie je zdravé.
Bozkáva Ťa
Ismay
Šlo, ako zistil, o peniaze, ktoré uložil na jej konto. Vybrala ich do poslednej vindry.
Zdrhla!
"Potrebujem zmlátiť ženu. Máte záujem, a ak áno, tak za koľko?"
Túto otázku položil Francis najmenej ôsmim prostitútkam na Piccadilly a osemkrát nepochodil. Niektoré sa mu vysmiali, iné sa urazili. Zrejme je v nesprávnom rajóne. Tieto dievčatá, väčšinou krehké a pekné, boli samé dobre platené kurvy, tie nemali taký hlad, aby vážne uvažovali o jeho návrhu. Vydal sa do Soho a na štvrtý pokus sa naňho usmialo šťastie.
Mala okolo štyridsať, zle zafarbené vlasy a pelerínu lemovanú umelou kožušinou. Trochu pri tele a tvár pod nánosom šminky prihlúply, ale dobrácky.
"No, ja neviem. Mala som pánov, čo mali všelijaké zvláštne chúťky, to áno. Ale obyčajne chceli oni, aby som ich zmlátila. Pár facnutí, viete, a trochu hrubých rečí. Ale ja neviem. Hovoril ste päsťami?"´
"Áno, päsťami."
"To by som si musela rozmyslieť. Radšej sa poradím s priateľom. Môžete moment počkať?"
Z hlbín záňadria vytiahla krížik, a keď ho priložila k perám, ukázalo sa, že je to píšťalka na retiazke. Dvakrát ticho pípla. Zakrátko sa vynoril drobný, snedý chlap, nenápadne oblečený a s čiernym diplomatom na hlave, a žena mu niečo šepkala.
"Bolo by to veľmi surové?" spýtal sa.
"Ťažko povedať, kým to skúsim."
"No - to by mohlo prísť dosť draho. Vyrazené zuby. Modriny. To by ju mohlo na štrnásť dní vyradiť z práce. No, to myslím nemôžeme riskovať, za žiadnu cenu."
"Čo takto jedna poriadna rana, nepomohlo by to?" navrhla žena. Zdalo sa, že má súcitné srdce. "Jedna poriadna rana povedzme za desať libier?"
"Dvadsať," vložil sa do toho rýchlo mužík.
Šli do jej bytu, ktorý bol neďaleko.
"Chápajte, musím zostať nablízku," vysvetľoval muž. "Toto nie je normálna návšteva. Mohol by ste sa nechať uniesť a prestať sa ovládať. V záujme vás obidvoch musím zostať po ruke."
Žena sa začala rýchlo, s profesionálnou zručnosťou zvliekať.
"To nie je potrebné," povedal Francis.
"Ale radšej áno," vložil sa do toho muž. "Bolo by to lepšie, keď ste si zaplatil. Profesionálne, chápete. Evino rúcho je jej pracovný odev, že?"
"Oukej. Ja som pripravená, môžete sa do toho dať," povedala žena, už nahá, a pevne sa zaprela na statných nohách. Francis si zrakom balzamovača všimol, že má jazvu po operácii slepého čreva, takú tú staromódnu, ktorá vyzerá ako chrobák s roztiahnutými nožičkami.
Francis zdvihol päsť, a aby sa vyburcoval k zlosti, úporne myslel na Ismay, ako mu vzdorovala, posmievala sa a správala sa ako pobehlica. Ale nič sa nedialo. Naraz sa mu vybavil Blázon, nie ako obraz, ale cit, zadržal mu ruku a nemohol udrieť. Naraz sa posadil na posteľ a k svojmu hlbokému zahanbeniu sa rozvzlykal.
"Ale, chudáčik malý," povedal žena. "Nemôžete, zlatíčko?" Pristrčila mu škatuľu papierových kapesníkov. "Nesmiete si to tak brať. Takých je, čo nemôžu, ale inak, viete. A tiež majú prečo."
"Potrebuje sa napiť," radil muž.
"Ba nie, ja myslím, že mu urobí dobre šialka čaju," povedala žena. "Zapni varič, Jimsie, prosím ťa. No tak, no tak. Povedzte mi, ako to bolo." Posadila sa k Francisovi a pritiahla si jeho hlavu na mohutné navoňané prsia. "Čože vám vykonala? Musela niečo vykonať. Čo to bolo? No tak, povedzte mi to."
A tak Francis sedel na posteli s ženou, ktorá si natiahla hodvábny župan, lemovaný trochu vypĺznutou labutienkou a s jej pasákom, alebo ako by sa mohol Jimsie nazvať, usrkával horúci silný čaj a vykladal im v skrátenej, upravenej verzii, čo mu Ismay vyviedla. Žena utešujúco pohmkávala, ale Jimsie nakoniec povedal:
"Nemajte mi to za zlé," povedal, "ale rozhodne to vyzerá, že vám vyviedla peknú špinavosť. Ale prečo? Musíme sa na to pozreť takto. Vždycky je nejaký dôvod a niekedy by naň človek vôbec neprišiel. Vy viete prečo?"
"Pretože miluje iného," odpovedal Francis.
"Bóže, do hajzlu s láskou!" rozčúlil sa Jimsie. "S tú nikdy neviete, ako na tom ste. S tú sú len trampoty." A keď sa ďalej pustil do analýzy lásky, ako sa mu javila jednak ako mužovi a jednak ako profesionálnemu obchodníkovi so sexuálnym uspokojovaním, zdalo sa Francisovi, že počuje hlas Tancreda Saraceniho, vysvetľujúci mu Bronzinovu Alegóriu. Keď na ten obraz spomínal, najjasnejšie sa mu vybavovala tvár beštie s ženskou hlavou, levími labami a dračím chvostom, ponúkajúca v nastavených dlaniach sladkosť aj horkosť. Postava nazvaná Klam, alebo podľa Saraceniho latinsky Fraus. Zrejme to meno šepol.
"Fracek? Máte pravdu, myslím, že sa zachovala ako fracek, sprosto, keď sa takto na vás i na decko vykašlala," povedala žena.
Keď sa konečne Francis vzchopil k odchodu, ponúkol žene dve desaťlibrovky.
"Ale kdeže, zlatíčko," odmietala, "to by ma ani nenapadlo. Veď ste mi vôbec nevrazil. A nemohla by som vám mať za zlé, keby ste mi poriadne naložil."
"Nie, to sme si nedohovorili," povedal mužík a vzal si bankovky sám, rezko, ale delikátne. "Musíme zobrať do úvahy strávený čas a našu dohodu, aj keď sa neuskutočnila. Ale poviem vám jedno, pane. Táto noc vám slúži ku cti. Zachoval ste sa ako gentleman."
"Do hajzla s gentlemanom," povedal Francis, ale potom ho to zamrzelo, s obidvomi si podal ruku a zbehol po schodoch do ulíc Soho.
Z románu What´s Bred in the Bone (1985) Robertsona Daviesa
Krv se nezapře preložila do češtiny Alena Jindrová-Špilarová, vydal Odeon v r. 1994
Komentáre