Bertranda

- Mám svoje pochybnosti, či to bol dobrý nápad uviesť trinásťročného chlapca do pohrebného ústavu, ktorý vedie pašerák alkoholu, poznamenal Malý Zadkiel.

- Ja nie, povedal démon Maimas. Tetuška ho až veľmi rozmaznávala. Potreboval pre svoj život muža, a kde bol Drevený vojačik ? Zachraňoval za oceánom impérium. A jeho matka sa úžasne starala o ranených vojakov, ale na syna nemala čas. Jeho starý otec už bol upadnutý, takže v chlapcovom živote predstavoval len ďalšiu jemnú bytosť, ale keď si spomenul, správal sa k nemu veľmi pekne.

- Starý otec že bol upadnutý ?

- Senátor sa nikdy nepreniesol cez zrútenie svojho ideálu. Keď sa Mary-Jacobine dostala do maléru a museli ju vydať za ako tak prijateľného dobrovoľníka - a ku všetkému ešte protestanta - nikdy už nemal v čo veriť. V obchode a politike to bol silný muž, ale to sú len vonkajšie záležitosti. Len blázon do nich vkladá dušu. Stratil šťavu. Pozri sa na Marie-Louisu: starnúca tučná kartárka. A pozri sa na Mary-Ben: brata zbožňovala, ale nikdy mu ani spolovice nerozumela. Najsilnejší muž v dome bol Zadok, ako dobre vieš.

- Darebák, milý kolega, darebák.

- No prosím, ale dobrý, slušný darebák, ktorý sa vyznal v živote i v smrti. Musel som vystačiť s tým, čo som mal po ruke, vieš ?

- Verím ti. Ja som tvoju prácu nemusel robiť, takže rozhodne nemám ani právo kritizovať, ako si ju robil.

- Presne tak. A Zadok bol tak trochu umelec, ako uvidíme, ak budeš láskavo pokračovať s rozprávaním. Mimochodom, vieš, ako to vyjde najavo ?

- Nepamätám si podrobne na všetky tie životy. Práve tak ako tebe sa mi život Francisa Cornisha vybavuje postupne.

 

 

 "U koho ste robili komorníka, Zadok ?" spýtal sa Francis.

"Nó pred vojnou - totiž pred tou búrskou - som robil všetko možné. Nejaký čas lokaja; to bola veľmi dobrá skúsenosť pre každú prácu v budúcnosti. Potom komorníka, pretože za vojny som bol vojenským sluhom mladého pána; v dome jeho otca som slúžil ako lokaj a na vojnu sme šli, dalo by sa povedať, spolu, lenže on samozrejme ako oficier a ja ako obyčajné ucho. Ale nikdy sme sa naozaj nerozlúčili. Udržiavať mladého oficiera v poli ako zo škatuľky, keď tí všivaví Búri každú chvíľu niekde vykukli, kde ich nikto nečakal, to bola pekná fuška, to ti teda poviem. Veríš, že tí Búri vôbec nenosili uniformy ? Bojovali proste vo farmárskych handrách. To predsa nie je žiadna vojna. Ale ja som sa naučil obliekať gentlemana, aby vyzeral ako naozajstný gentleman, mŕtvy lebo živý, takže takýto chlapčisko mi teraz nerobí žiadne ťažkosti."

"Ale kde ste sa to všetko naučili - o tej vate a ihlách a vôbec ?"

"Vždy som k niečomu takému tiahol. Spomínam si na dedov pohreb, to som bol ešte malý špunt. ,Ja chcem vidieť deda, ja chcem vidieť deda,´ stále som otravoval mamku. Ona si myslela, že tak vyvádzam z lásky a že mi to slúži ku cti, ale bola to len zvedavosť. Postihla ho paralýza a mňa udivilo, ako sa prestal triasť. Myslel som, že mu to zarazil starý Smout. Smout bol však len vidiecky funebrák, vlastne rakvár, a nemal žiadne vedecké vymoženosti, aké máme dnes. Z môjho hľadiska deda pekne spotvoril, dal ho len do obyčajného rubáša a vlasy mu učesal naopak. Ale tam som začal.

Za vojny sme potom museli pochovávať mŕtvych a v mojej jednotke to riadil seržant konský doktor, ktorý nemal žiadne skúsenosti ani žiadne nápady, ale chcel, aby sa to robilo poriadne. Tam som mohol konečne uplatniť svoj talent. Veľmi sa toho podnikať nedalo, samozrejme žiadne balzamovanie, ale aspoň sme ich, chudákov chlapcov, mohli upraviť, aby vyzerali ako vojaci kráľovnej. Keď niektorý utrpel zranenie tváre, tak sa to dalo slušne zalepiť a zamaskovať. Za svou prácu som mohol dostať medailu, nebyť jedného nedorozumenia, ktoré už teraz nikomu nezazlievam. Naše metódy kopírovali iné partie, ale zašli príliš ďaleko. Jeden naničhodník hnusne kšeftoval so srdciami. Bol to dôstojník, takže mu poštu necenzúrovali - gentlemani nečítajú poštu iných gentlemanov, vieš ? - a tak písal domov: ,Vážená pani, prijmite prosím prejav mojej hlbokej účasti s žiaľom nad smrťou Vášho statočného syna, ktorý padol ako muž a získal si úctu celého pluku. Jeho posledným prianím bolo, aby sa jeho srdce vrátilo do Anglicka a mohlo ležať v kostole, kde sa ako chlapec učil byť mužom. Spomínané srdce Vám môžem dodať po návrate do Anglicka, vhodne konzervované, za veľmi mierny poplatok. S hlbokou úctou atď.´ Sprostý podfuk, ale ktorá matka by odolala ? Nech ho Pán Boh zatratí, nech je kde chce.

V Anglicku som potom získal nejaké ozaj profesionálne skúsenosti a tam som vlastne toto všetko pochytil. nie že by som sa naučil líčiť u balzamovačov, to nie. To som získal od jedného kamaráta, čo na Vianoce hrával v pantomímach menších klaunov. Púder. V tom je hlavné tajomstvo."

Zadok rozvíril okolo hlavy obláčik ryžového púdru, voňajúceho fialkami. "To je základ," vyhlásil.

Tvár starého McAllistera, ktorá nadobudla odtieň tmavého gitu, natrel Zadok rýchlo telovou farbou, takže dostala svetlo lososový nádych, na lícne kosti naniesol trocha suchého, výrazne nachového rúžu. Potom zapracoval na starcových ústach. Zasmušilé šedé pery premasíroval do nezvyklého úsmevu a prifarbil ich červeným rúžom, aký by aj neveste mohol pripadať príliš nápadný. Do riedkych vlasov potom šikovne vmasíroval trochu vazelíny a sčesal ich dopredu.

"Ako myslíš, že sa česal - pokiaľ sa česal ? Nedá sa to vôbec poznať, tak ho učešeme na Starého verného." Urobil mu cestičku vľavo a ofinu vpravo mu nadzdvihol cez prst, takže starec dostal fešácky, skoro frajerský výraz. Rýchlo nasadiť límček a kravatu, navlieknuť vestu, cez prepadnuté brucho naaranžovať do oblúčika masívnu striebornú reťaz od hodiniek, z ktorej zložili hodinky. Navrch ešte kabát. Do náprsného vrecka zastrčil Zadok kartičku s kúskom našitého batistu (starý McAllister nepoužíval ani nevlastnil kapesník). Ruky mu zložil na prsiach akoby v kresťanskej pokore a zo starca bolo hotové umelecké dielo.

A akoby ten ohromujúci úchvatný večer ešte nestačil, k ďalšiemu Francisovmu úžasu vzal nakoniec Zadok starého McAllistera za pravú ruku a srdečne mu ňou potriasol. "Tak zbohom a šťastnú cestu, kamarát," povedal. Keď spozoroval Francisov údiv, vysvetlil: "To robím vždy, ja som posledný človek, ktorý mu nakoniec osobne a dôverne poslúži, vieš ? Farár, to je niečo celkom iné. A tak si s nimi vždy podám ruku a poprajem im šťastnú cestu. Mal by si sa s ním tiež rozlúčiť, Frankie, keď si tu pritom bol a kreslil si si ho a vôbec."

Váhavo, avšak ochotne, stisol Francis studenú tlapu starého muža.

"Tak, kamarát, teraz ťa dáme zasa k ľadu a hneď ráno ťa odveziem, aby mali dosť času ťa vystaviť. A teba, Frankie, človiečik zlatý, musím rýchlo dopraviť domov, aby si bol v posteli, kým si toho niekto všimne."

K Francisovmu prekvapeniu ho Zadok nielen odviezol domov, ale šiel s ním až nahor, a keď za ním zapadli dvere, odobral sa - kam ? To nebol zvuk krokov zostupujúcich zo schodov, ale stúpajúcich do schodov na druhé poschodie, čo bola súkromná doména Viktorie Cameronovej a kam mal Francis zakázaný prístup pod hrozbou najprísnejších trestov. Ani za nič na svete tam nesmieš, Francis. Tak ako to, že tam ide Zadok ? Ďalšie prekvapenie na konci dňa plného prekvapení, poznatkov a objavov. Nezabudnuteľný deň na jeho ceste za umením, do sveta, kde sa stane mužom veľkých udalostí, niekým ako Harry Furniss.

 

 

V nasledujúcich týždňoch trávil Francis mnoho úchvatných hodín v zadnej miestnosti pána Devinneyho a pozoroval Zadoka pri práci a pritom kreslil ostošesť. Pred zrakom a pod ceruzku mu prichádzali rôzne modely. Prevažovali samozrejme starí, ale tu a tam sa objavil aj niekto, koho v plnej sile postihol nejaký úraz alebo ťažká choroba. Raz sa tam dostalo aj šestnásťročné dievča, ktoré Francis síce priamo nepoznal, ale ktorú vídal na ulici alebo v McRoryovej opere.

K nebožkám sa Zadok správal priam vzorne. Keď ich na stole zobliekol, prehodil im cez klin šatku, takže Francis nikdy nevidel úplne nahú ženu, aj keď by ho to bolo zaujímalo.

"Profesionálna slušnosť," poznamenal Zadok. "Žiadne očumovanie ženských. Tak im vždy cez tamto dávame ručník, vieš, môj milý, pretože žiadny chlap, ani keď je to odborník, nemá žene tamto čo okukovať, aj keď sa s ňou zaoberá čisto profesionálne."

Lenže Francis túžil vidieť práve tamto, veď sa o tom toľko napremýšľal. Aké to môže byť ? Tých niekoľko málo aktov v tetuškinej zbierke snáď žiadne tamto nemalo alebo ho aspoň pred zrakmi odvracalo, či si ho zakrývalo rukou. Ako tamto vyzerá ? Opatrne sa na to spýtal Zadoka. Je to umelec, a tak by mal o ľudskom tele všetko vedieť.

"Na to musíš časom prísť sám, Francis," odpovedal Zadok vážne. "Prsia - no, tie sa dajú vidieť ľahko a je to vlastne jedna z prvých vecí, čo každý z nás uvidí, ale tamto, to je niečo celkom iné."

Raz večer v marci, keď viedol Zadok Francisa k Devinneymu, vyzeral veľmi skľúčene. "Toto budem robiť hrozne nerád, chlapče, namojdušu strašne nerád."

Čo bude Zadok robiť nerád, to Francis uvidel, keď to vytiahli z chladiarne: telo Françoisa Xaviera Boucharda, zakrslého krajčíra, ktorého v Blairlogie volali Ježatec.

Jeho krajčírska dielňa bola v prízemnom domčeku na hornom konci Dalhousieho ulice a v zime v lete bolo Ježatca vidieť, ako stojí vo dverách a čaká na zákazníkov. Veľa ich nebolo. Tu a tam prišil nejaký gombík alebo niektorému šetrnému občanovi obrátil oblek, ale akotak sa uživil, aj keď sám mal šaty dosť ošumelé, ostatne ako nejeden krajčír. Ustavične sa zubil oddaným psím úsmevom, ktorým akoby škemral o zhovievavosť, keď už v úctu nemohol vôbec dúfať.

A teraz tam spočíval na stole pána Devinneyho, s obrovskou hlavou a súdkovitým telom, paže a nohy také krátke, že toho medzi ramenom a lakťom, lakťom a dlaňou bolo pramálo vidieť a ohanbie nad drobnými nožičkami vyzeralo obrovské, aj keď na normálne urastenom mužovi by bolo primerané. Hlava ležala v podivnom uhle.

"Obesil sa," povedal Zadok. "Dnes ráno ho našli. Vykonal to hádam asi pred dvomi alebo tromi dňami. Chudák, úbožiačik. Musíme pre neho urobiť to najlepšie, Francis, aj keď ten zhudlarený život mu už nič nenahradí."

Scéna, ktorá predchádzala poslednému výstupu Ježatcovho života, ako ju Zadok popisoval, sa vymykala všetkému, čo Francis doposiaľ zažil, okrem tej príšernej štvrťhodinky na školskom ihrisku, keď chalani nafukovali žaby alebo týrali mačky. Toto muselo rozhodne znova otvoriť Kristove rany.

"Chlapi v jednej z tých lóží, Francis. Nepoviem ti, v ktorej. Vieš, čo je to lóža ? Je to množstvo chlapov, čo sa dajú dohromady a vyznávajú akúsi vieru, ale nie je to to isté ako naozajstné náboženstvo. Majú oltáre a všelijaké somariny a prestrojujú sa a hovoria si blbosti. Všetko je to strašne tajné, ale každý, kto o to stojí, si môže zistiť čo a ako.

Občas medzi seba berú nových členov a robia to s náramnou parádou. A potom si musia povyraziť. Však vieš, ako to chodí: najprv práca, potom zábava. Ako na funusoch, tam si tiež najskôr poplačú, a potom sa idú pobaviť a sú samá sranda a hádka. No a títo chalani si vzali pred časom do hlavy, že Ježatca namažú a vezmú si ho hore do miestnosti lóže nad De Marcheovým železiarstvom a tam ho vykúpajú. To bude ohromná psina. A tiež že to párkrát urobili. Každý si ho drapol alebo mu strčil mydlo do ksichtu alebo sa mu pokúsil zodrať uterákom kožu z tela. Potom ho naháňali po miestnosti, švihali ho mokrým uterákom a preháňali ho, aby videli, ako mrská nožičkami a ako sa mu to veľké tentotam pláca tu a ta. No a túto zábavičku si usporiadali tiež pred tromi dňami a ten úbožiak už to asi nemohol vydržať, šiel domov a obesil sa. Vraj na trakoch. Frankie, prekristapána, ja ani neviem, či mám plakať alebo vracať. Sám som poznal, čo je to ponižovanie, ale chudák starý F. X. - " nemohol hovoriť ďalej a s obzvláštnou nehou sa sklonil nad prácou. Kiež ako vojak padnúť smiem tam kdesi na poli.

V tetuškiných knižkách vídal Francis obrazy nazvané Kladenie do hrobu. Aká dôstojnosť, aký súcit sa zračil v tvárach tých, ktorí držali telo mŕtveho Spasiteľa. Vídaval tie obrázky, ale nepoznal ich, nepochopil ich, neprecítil ich, dokým neuvidel Zadoka, ako pracuje s telom mŕtveho krajčíra. Kreslil ako muž a ako umelec, ale tu a tam nemohol potlačiť vzlyk. Tá hodina mu utkvela v pamäti na celý život.

Keď Zadok skončil, on aj Francis podali Ježatcovi ruku a popriali mu šťastnú cestu. A potom si ako vždy, pretože Zadok na tom trval, starostlivo umyl ruky.

 

 

V noci, keď mal byť v posteli a spať, bol Francis náramne hore a zaoberal sa - čím ? Nazvať to hrou by nebolo celkom presné a ani sám by to nedokázal popísať, keby mu to niektorý rozhorčený alebo zarmútený dospelý rozkázal.

Niekoľkokrát za deň ho týrali myšlienky na sex a telesné žiadosti a ani studený uterák podľa receptu dr. Uppera mu nebol nič platný. Francis to skúsil raz alebo dvakrát a dospel k názoru, že je to hlúposť. Vlastne sa mu ani nechcelo penisu vyčítať, že si stále vynucuje pozornosť. A to nielen keď sa v myšlienkach zaoberal záhadou "tamtoho", ale často aj keď myslel na niečo celkom nevinné ako trebárs na jedlo alebo na to, kam asi zašantročil tubu čínskej beloby. Je to ničomnosť ? Ale tá ničomnosť je tiež vzrušujúca. Nie je nejako zvláštne nenormálny alebo chorý, že ho tak dráždi časť tela, ktorú nemôže ovládnuť ? Nemal nikoho, koho by sa spýtal.

Ale tá žiadosť sa objavovala často a bola znepokojivo príjemná. Niekedy ju sám vyprovokoval, aj keď vedel, že by nemal, tým, že si prezeral svoju malú zbierku filmových časopisov. Tie si čas od času kupoval v miestnom kráme, ktorý sa volal Včelín a kde predávali nielen filmové časopisy, ale tiež škrabošky, prstienky v tvare hadov s očami z červených lesklých sklíčok a knihy s návodmi, ako sa stať kúzelníkom alebo bruchomluvcom. Filmové časopisy tlačili fotografie obľúbených herečiek strieborného plátna - Mae Murrayovej, Margarity Fisherovej, Gladys Waltonovej - v plavkách, ktoré im odhaľovali nohy až po kolená, alebo v krátkych sukničkách so zrolovanými pančuchami. Na jednom obrázku Glorie Swansonovej v nejakej historickej dráme z doby, kedy ľudia hanbu zrejme nevnímali (alebo sa ňou kochali), bolo vidieť jedno jej stehno až skoro k boku. Keď si ten obrázok dlho prezeral, zmocňovalo sa ho prudké vzrušenie. Bolo to o toľko vzrušujúcejšie než tých niekoľko aktov v tetuškiných knihách, často monumentálnych postáv od Thorvaldsena alebo niektorého maliara 19. storočia so svätúškovským vzťahom k sexu v duchu dr. Uppera. Na tých nevidel nič príjemné. Zato filmové hviezdy boli živé a dráždivé. Ale najdráždivejšie zo všetkých mu pripadali obrázky Juliana Eltingea.

Francis videl tohoto obľúbeného predstaviteľa ženských úloh v Kúzelnej grófke v dedkovom divadle. Eltinge bol bacuľatý muž nijako pozoruhodného vzhľadu, ktorý sa dokázal prestrojovať za elegantné a príťažlivé ženy. Vo filme bolo vidieť krajkové prádlo, korzet a parochňu, ktorými predvádzal tú premenu. S nejakými odstrižkami zo záclon a kúskami hodvábu, ktoré si schovával v zásuvke prádelníka, sa Francis pokúšal robiť to isté, čo Eltinge. Výsledok by asi neurobil na nikoho dojem, ale jeho hlboko uspokojoval. Musel dokonale poznať ľudskú postavu. Prsia si vypchal handričkami, že vyzeral približne ako Eltinge s ňadrami. Dôležitým prvkom na obrázkoch filmových hviezd boli nohy, vytrčiaval ich teda podobne ako Gloria Swansonová. Parochňu nemal, ale hlavu si omotal šatkou. Výsledný obraz v zrkadle bol uspokojivý, skoro až strhujúci. A ako to Eltinge robil s tamtým? Francisovi ten jeho dával jasne najavo, že muselo byť nesmierne ťažké ho zamaskovať.

Po večerných fantáziách často nasledovali hrozné sny. V tých sa na neho vrhali ženštiny, ktoré vôbec nevyzerali ako Gloria Swansonová ani ako zvodná Clarine Seymourová, kdeže: v snoch ho týrali pobehlice a ženy strašlivo pripomínajúce tie, ktoré kreslil pri balzamovaní, šepotali mu a dotierali, až sa prebudil s horúcim výronom na stehnách, ktorý ho donútil vyskočiť z postele, mokrou handričkou otierať plachtu a akotak si preprať pyžamové nohavice. Čo keby na to niekto prišiel ? Čo keby to Anna Lemenchicková, ktorá stelie postele, povedala Viktorii Cameronovej? Čo by sa stalo ? To si ani nevedel domyslieť, ale bola by to hanba, že by na to nestačil ani bohatý slovník dr. Uppera. Ale nemohol prestať. Robiť pózy ako Julian Eltinge bolo tak lákavé, že tomu nemohol odolať.

 

 

- Čo z toho vyvodzuješ, priateľu ? spýtal sa démon Maimas.

- Radšej by si mi mal povedať, čo z toho vyvodzuješ ty, povedal Malý Zadkiel. Najskôr si v tom všetkom mal prsty, však ?

- To teda áno, prisvedčil démon Maimas, a dal som pozor, aby Francisa pri tých hrách nikto nepristihol, pretože správne predpokladal, že by z toho bol poriadny poprask. Ale je ti isto jasné, čo chlapec robil.

- Zrejme hľadal niečo, čo mu život odoprel. Pokúšal sa vyrovnať s problémom, pre ktorý v pomeroch Blairlogie nemohol nájsť ani riešenie, ani útechu. Podľa všetkého nepoznal žiadne dievčatá, leda že len celkom vzdialene, a s niečím takým, ako boli vidiny na filmovom plátne, by sa aj tak nemohol stretnúť, ani keby bol poznal nejaké dievčatá v škole.

- Však je to dobre, pretože on sa pred zrkadlom nepokúšal vyvolať žiadne skutočné dievča, nato ešte Juliana Eltingea. On to samozrejme nevedel - nikdy to nevedia - ale hľadal vlastne Dievča, dievča hlboko v sebe, ženský ideál, ktorý akosi existuje v každom poriadnom mužovi, a môj Francis rozhodne poriadny muž bol. Nešlo o zženštilosť, aj keď tak by sa to javilo každému, kto by ho pristihol. A rozhodne nešlo o homosexualitu, tej v sebe Francis nemal nikdy viac než normálnu prímes. Snažil sa však dosiahnuť "mystický sobáš", jednotu ženského a mužského elementu v sebe, bez ktorého by vo svojom budúcom živote nepochodil ako umelec ani ako človek, ktorý umeniu rozumie. Nepochodil by ako vôbec akýkoľvek človek - chudobný alebo bohatý - ktorému je súdené vidieť si ďalej než na špičku nosa. To bol začiatok jeho pátrania po "mystickom sobáši", čo je jedno z veľkých hľadaní, a to hľadanie bolo ako obvykle dlhšie a dôležitejšie než konečný objav.

- Aha ! A mám za to, že ono hľadanie nejasne tuší chudák Simon Darcourt, pachtiaci sa s Francisovým životopisom, ale nevie dosť dobre, o čo ide.

- Nesmieme zabiehať do krajností. A rozhodne nesmieme Darcourta podceňovať. Ale ani vo sne by ho nenapadlo označiť Francisovo hľadanie ako pátranie a túžbu po poznaní ženskej stránky svojej vlastnej povahy, aby z neho mohol byť úplný a duchovne ucelený muž. Taká predstava je spravidla príliš silná, aby ju ľudské bytosti pochopili, keď sa s ňou stretnú bez prípravy. Začínajú sa im rysovať veci, ktoré nechápu, a samozrejme ak ich nechápu, musia to byť obludy.

- Ako ty, môj milý Maimas ?

- Áno, ako ja. Len sa na mňa pozri Zadkiel. Čo vidíš ?

- Peknú postavu. Nádherné ňadrá, aké by ti mohla závidieť každá Venuša. Jemnú pleť a v oku lesk a vonné vrkoče čierne ako noc. Potiaľ žena. Ale tie elegantne úzke boky a svalnaté nohy, tie pekné mužské plodivé orgány, ktoré sa neustále pohybujú a zachvievajú pri každom tvojom hnutí a pri každom myšlienkovom zvrate. Hermes a Afrodita nádherne spojení v jedinej postave. Ukážka úplnej ľudskej bytosti, avšak nemohol by si byť tým, čím si - démonom - keby si nebol omnoho vyššie než dnešné ľudstvo. Možno že si tvor budúcnosti.

- Len ako symbol, bratu. Keby niekedy ľudstvo prijalo túto podobu, malo by veľké ťažkosti s rozmnožovaním.

- Poďme ďalej s tým hľadaním. To práve musím ako anjel životopisec zaznamenať - vlastne som už zaznamenal, lebo teraz práve sledujeme záznam minulosti. Ale ako už som povedal, nepamätám si všetko o všetkých tých ľuďoch. Zaujímalo by ma, či ho to hľadanie priviedlo až k cieľu. To sa málokomu podarí.

- Nie, ale každý hľadač má náznaky a tušenie, ktoré sú veľmi vzácne a ktoré mu náhle osvietia život. A ty si samozrejme postrehol tú predpoveď, ten silný náznak, ktorý vidíme, keď pozorujeme Francisa komicky prestrojeného za ženu.

- Som bohužiaľ veľmi natvrdlý, riekol anjel.

- Pozri sa za chlapca v tých dojemných handrách na obraz na stene - ten obraz, ktorý mu tam zavesila tetuška v dobrote svojho mierne ustrašeného, po moci prahnúceho srdca. Ktovie či vedela, že je to proroctvo ? Určite si to neuvedomovala, ale bolo to proroctvo a tiež podstata života, aký vo Svätom Kildovi všetci viedli. Ten obraz Láske vstup zakázaný.

- Francis lásku nikdy nenájde ?

- Nesmieme vopred prezrádzať, ako to bolo ďalej. Prosím ťa, pokračuj.

Teraz už vedel s istotou, že niekoľkokrát týždenne stúpa večer Zadok Hoyle nahor po schodoch, ktoré mal Francis zakázané, pretože viedli do súkromnej domény Viktorie Cameronovej. Čo sa tam hore deje ? Aký je vzťah medzi tými dvomi dôležitými postavami v jeho živote ? Ak na tom nie je nič podozrivé, prečo sa Zadok zobúva a chodí nahor v ponožkách ?

Ozývali sa odtiaľ tiež rôzne zvuky. Smiech, v ktorom rozoznal smich Zadokov a Viktoriin. Spev, jasne Zadokovým hlasom. Niekedy rany a dupot a šuchot. Občas, ale predsa len natoľko často, že mu to vŕtalo hlavou, započul zvuk podobný mačaciemu mňaukaniu, ale hlasnejší. Tetušky sa nechcel pýtať, mohlo by to vyzerať ako donášanie. A Zadoka a Viktorie sa rozhodne tiež spýtať nemohol, pretože ak prevádzajú niečo, čo by nemali - možno niečo v spojitosti s veľkou záhadou a súvisiace s temným svetom, ktorý mu poodhalil dr. Upper - rozhnevali by sa na neho, a tak by skončili dlhé filozofické rozpravy s Viktoriou a návštevy v Devinneyho pohrebnom ústave, tak nevyhnutné pre jeho štúdium kreslenia. Ale musí tomu prísť na klinec.

A tak raz v noci, práve keď začalo obdobie pôstu, liezol v pyžame pomaly po schodoch nahor, tápajúc potme, až poznal, že steny sú potiahnuté niečím mäkkým, čo mu na omak pripadalo ako deky. Na odpočívadle v mesačnom svetle, ktoré tam prúdilo okienkom vysoko v stene, videl, že sú to skutočne deky a že tesne pred ním visí ťažký záves. To bolo divné, pretože vedel, že Viktoriina izba je na druhej strane a miestnosti v priečelí domu za týmto závesom sú nad veľkou spálňou prarodičov. Nešťastné zakopnutie, aj keď bosý chlapec nenarobí mnoho hluku. Ale naraz svetlo, ako sa otvorili dvere, a v nich stál Zadok.

"Tak vidíte, slečna Cameronová, ja som vám hovoril, že si sem jedného krásneho dňa nájde cestu. No tak poď ďalej, človiečku zlatý."

"Počítate s tým, že je to na vašu zodpovednosť ?" ozvala sa Viktoria. "Viete, čo mi nariadili."

"Keď sa zmenia okolnosti, musí sa zmeniť všetko: kratšie gate potrebujú dlhšie traky," povedal Zadok. "Raz už je tu, a ak ho teraz vyženiete, budete to ľutovať." A pokynul Francisovi, aby vstúpil do izby, ktorej dvere boli spevnené a vankúšované, síce jednoducho, ale účinne.

Miestnosť bola holá a prázdna a pripomínala nemocničnú izbu, lebo tam bol stôl prikrytý bielym voskovým plátnom a na ňom džbán a umývadlo. Na zemi ležalo silné linoleum, ktoré prezývali  lodné. Miestnosť osvetľovalo tvrdé svetlo z jedinej veľkej žiarovky, visiacej od stropu, s bielym skleneným tienidlom, ktoré vrhalo svetlo dole. Najskôr ale uvidel Francis posteľ a tá nadlho upútala jeho pohľad.

Bola to nemocničná posteľ s bočnicami, ktoré sa mohli vysúvať nahor alebo spúšťať dole, takže v prípade potreby sa z nej stala akási klietka bez veka. A v tej klietke sa krčilo podivné stvorenie, menšie než Francis, oblečené do pokrčeného pyžama. V pomere k telu malo veľmi malú hlavičku a lebka vybiehala nie práve do špičky, ale do akéhosi gombíka, nie príliš veľkého, porasteného čiernymi vlasmi. Pretože vrch hlavy bol taký malý, spodná časť vyzerala väčšia než v skutočnosti bola, nos dlhší, čeľusť širšia a mrňavé očká vyhliadali do svetla bez valného porozumenia. Teraz sa upierali na Francisa. Dieťa alebo to divné stvorenie otvorilo pery a vylúdilo ten mňaukavý zvuk, ktorý Francis niekedy dolu počul.

"Tak poď, Francis, a podaj ruku staršiemu bratovi," povedal Zadok. A potom postave v posteli: "To je tvoj brat, Franko, prišiel sa na teba pozrieť."

Francis bol zvyknutý poslúchať. Pristúpil ku klietke s nastavenou rukou a postava klesla s kňúraním späť na pokrývky.

"To je Francis I.," oznámil Zadok. "Musíš s ním opatrne, nie je mu veľmi dobre."

Francis II. niekoľko mesiacov stonal a ešte sa cítil slabý. Omdlel.

Keď sa znova prebral, ležal vo svojej posteli a sedela pri ňom Viktoria a namočeným ručníkom mu otierala čelo.

"Počuj, Frankie, teraz mi musíš na bibliu odprisahať, že nikdy neprezradíš, kde si bol a čo si tam videl. Ale chceš asi vedieť, čo sa deje a ja ti na pár otázok odpoviem. Ale nesmie ich byť veľa."

"Viktoria, je to naozaj môj brat?"

"Je to Francis Chegwidden Cornish I."

"Ale veď ten je pochovaný na cintoríne. Tetuška mi ukázala jeho hrob."

"No, ako si videl, tak na cintoríne nie je. To bolo niečo, čo nedokážem dosť dobre vysvetliť. Snáď na to prídeš sám, až budeš väčší."

"Ale veď nevyzerá ako človek."

"To nehovor, Frankie. Nie je zdravý a nikdy sa neuzdraví, ale človek to je."

"Ale prečo je tam hore?"

"Pretože by to bolo pre každého hrozne ťažké, keby bol tu dole. Sú s ním ťažkosti. Nebolo by to príjemné pre babičku a dedka. Ani pre tvojich rodičov. Možno že nebude dlho žiť, Frankie. Nikto nečakal, že zostane nažive takto dlho."

"Ale vy so Zadokom mu venujete veľa času."

"Niekto musí. Mňa o to požiadal tvoj starý otec, a tak to robím. Veľmi ho ale nedokážem rozveseliť. To zasa vie Zadok. Robí to ohromne. Starý otec Zadokovi dôveruje. A teraz už by si mal radšej spať."

"Viktoria -"

"No čože ?"

"Môžem sa naňho zasa prísť pozrieť?"

"Myslím, že by to nerobilo dobrotu."

"Viktoria, mne je hrozne smutno. Niekedy by som mohol byť tam hore s tebou a so Zadokom. Trebárs by som ho tiež rozveselil."

"No - ja neviem."

"Prosím ťa!"

"Tak uvidíme. A teraz už hľaď spať."

Dospelí si vždy myslia, že deti môžu zaspať na povel. Keď tam o hodinu neskôr Viktoria znova nakukla, Francis bol ešte hore a ona mu musela celkom mimoriadne dať pohár horúceho mlieka s kvapkou rumu starého otca, aby ho uspala.

Behom tej hodiny sa mu myšlienky stále horúčkovito vracali k tej istej veci: Má brata. Ten brat je hrozne divný. To musí byť ten magor, ako o ňom hovorila tá neznesiteľná mama Alexandra Dagga, že vraj ho McRoryovci schovávanú na pôjde. Blázon ! Nemohol sa s tou myšlienkou vyrovnať.

Ale jedno vedel isto a silne ho to vábilo: chce si toho chudáka nakresliť.

Dostavil sa tam hneď druhý deň so skicákom a ceruzkou a Viktoria Cameronová sa hnevala: to si z toho úbohého chlapca chce robiť zábavu a vystavovať jeho nešťastie ? To rozhodne nie. Nejde mu o nič viac než o to, čo robil u Devinneyho - podľa rady Harryho Furnissa kresliť čokoľvek a všetko možné. Ale v hĺbke duše Francis vedel, že v jeho túžbe kresliť Blázna sa skrýva niečo viac než len umelecký zápal; kreslením si niečo privlastňoval a nemohol si robiť nádeje, že Bláznovi porozumie, že ho prijme ako niečo, čo má k nemu určitý vzťah, dokým si ho nenakreslí a nebude ho kresliť znova a znova, aby jeho podobu zachytil zo všetkých možných hľadísk.

Ako ďaleko tomu porozumela Viktoria, Francis nevedel, ale keď sa dozvedela, čo sa dialo u Devinneyho, vyvalila oči, ťažko funela a Zadoka prebodávala pohľadom. Ale Zadok nestratil pokoj.

"Musíme uznať, slečna C., že Francis nie je žiadny chuligán hej či počkaj a nové okolnosti všetko menia, ako vždy hovorím. Hneď tak nejakého chlapca by som k Devinneymu nebral, ale pre Francisa je to súčasť jeho vzdelania. Nie je to žiadny rýpal. Vie sa dívať a všímať si vecí a to hneď tak niekto nevie. Francis je hlboký a hlboký človek potrebuje niečo hlbšieho, v čom by mohol plávať, ako je šálka čaju. Toto je hlboká situácia. Francis II. dolu, ostrý ako britva. Francis I. tu hore a dr. J. A. vydáva napravo naľavo rozkazy, ako s ním čo najlepšie zaobchádzať. To sa nemajú nikdy poznať ? Čože si nemôžu niečo dať ? Pýtam sa vás bez obalu, slečna C., naozaj nemôžu ?"

Presvedčil Viktoriu ? Francis nevedel. Ale bolo jasné, že ku kočišovi-balzamovačovi má veľkú dôveru.

"Ja neviem, Zadok. Viem len, čo mi kázali, a mala som čo robiť, aby som pána prehovorila, aby vám dovolil sem niekedy zájsť - vy sem však teraz chodíte skoro každý deň."

"No hej, ale pán senátor mi dôveruje. Čože by mi dovolil chodiť do Prístaviska, keby mi neveril ?"

"No - ja neviem. Ale vy ste vojak, scestovaný človek, tak len dúfam, že viete, čo robíte."

"To teda hej. Francis I. potrebuje vidieť novú tvár, aby sa rozveselil. Zaspievame si?"

Zadok spustil francúzsky "Frère Jacques" a spieval celkom pekne. Ale Viktoria spievala anglicky

Are you sleeping, are you sleeping
Brother John ? Brother John ?

Francúzsky totiž nevedela, nedokázala "parlej-vú ding-dong", ako hovorilo anglicky hovoriace obyvateľstvo Blairlogie, a ani sa o to nepokúšala. Ale Francis sa do zboru zapojil tenkým tretím hlasom a bol z toho celkom pekný dvojjazyčný spev.

Blázna to nadchlo. Bolo by prehnané tvrdiť, že sa mu tvár rozjasnila, ale v stoji sa pevne držal zdvihnutej strany postele a očkami prechádzal od jedného speváka k druhému.

Potom Zadok zaspieval "Kiež ako vojak padnúť smiem", zrejme svoju obľúbenú. Z väčšej časti znela veľmi mužne, ale, priznal Francisovi, vždy "je namäkko" pri

Nech padnem čestne posledný,
noc zahalí ma tmou,
ku cti tých smelých, ktorí šli
tou cestou predo mnou.

"Tak skončil kapitán v Južnej Afrike," povedal vážne, ale kto to ten kapitán bol, neprezradil.

Táto pekná ária bola zlatým kľúčom jeho repertoáru, ale za niekoľko večerov už poznal Francis celý jeho program. Zadok sa do piesní celý vkladal. Keď spieval

Nenájdeš v celom
kraji takú
čo vymenil bych za svú milenú...

zadíval sa túžobne na Viktoriu. Tá predstierala, že si to nevšimla, ale začervenala sa a náramne jej to pristalo. Medzi pesničkami mal aj rozverné kabaretné kuplety z obdobia búrskej vojny a "Zbohom, Dolly Gray". Niektoré piesne boli zrejme pozostatky prastarých piesní ľudových, ale Zadok ich spieval na slová, ktoré počul v detstve medzi skutočnými vidiečanmi, a nie na tie upravené, vyumelkované verzie, aké pestuje Anglické združenie pre ľudové piesne.

Šiel po ceste kráľ Herodes,
na strome sedelo vtáča,
ak mi nedáš grošík dnes,
tak daj aspoň koláča!
Pán Boh daj šťastný (trikrát)
nový rok.

Niekedy spieval hrubú verziu "Hopsa, hejsa, cigáni", pri ktorej Blázon poskakoval v posteli hore dole. Pritom si spravidla nahlas uľavil a Viktoria na to takmer automaticky povedala: "No tak, no tak, že pôjdem dole, ak toho nenecháš." Ale Zadok ju upokojoval: "Ale choďte, slečna Cameronová, chlapec sa predsa chová prirodzene a vy to viete." A veselo sa obrátil na Blázna: "Lepší prázdny dom než zlý nájomník, pravda, Franko, môj chlapče ?" To zmäteného Blázna zrejme upokojilo. Nevedel, čo vlastne urobil. Chápal vôbec niečo z príbehu o jemnej dáme, ktorá opustila vznešeného manžela a mäkkú posteľ a odišla s jasnookým tulákom ? Nikto nemal poňatie, koľko toho Blázon chápe, ale reagoval na rytmus a jeho obľúbené číslo, ktoré ukončovalo každý koncert, bola nadnesená veselá pieseň, ktorú Zadok s Francisom sprevádzali rytmickým tlieskaním:

Vládni, Británia !
Bože, chráň kráľovnú !
Kvitne nám Anglicko,
je koniec ťažkých dní.
Houky-pouky, dupity dup,
tancuj a spievaj,
také je šťastné to naše Anglicko !

Potom Viktoria naliehala, aby sa zábava upokojila, pretože "niekto z nás" by vôbec nezaspal.

Niekedy si urobili improvizovaný piknik, keď Viktoria priniesla nahor nejaké dobroty z kuchyne, a všetci jedli, Blázon hlasito a veselo, ale s chuťou, ktorá Francisovi pripadala ako paródia uhladenej žravosti tetušky a starej mamy. Na jednej karikatúre v štýle Harryho Furnissa ich všetkých troch nakreslil pri stole. Áno, grand´mère a tetuška a Blázon, všetci sa vrhajú na obrovský plnený koláč. Zadokovi pripadala úžasná, ale Viktoria ju chytila a zničila a Francisovi za tú "zlovoľnosť" vynadala.

Pretože Blázon nevedel hovoriť, rozprávali si Zadok a Viktoria a občas naňho kývli, aby tú mlčiacu napätú postavu v posteli do reči tiež zahrnuli. Zadok naňho mávol trúbeľou fajky a prehodil: "Čo ty na to ? Nie je to tak ?" ako by Blázon mlčal zámerne a hlboko premýšľal. Francis hovoril málokedy, zato kreslil a kreslil, až mal skicáre plné obrázkov celej scény - dvaja dospelí, žiadne módne elegantné posty, ale ľudia, ktoré mohli patriť do ktorejkoľvek z piatich predchádzajúcich storočí, Viktoria pletie alebo zašíva a Zadok sa nakláňa dopredu s rukami na kolenách. Zadok sedel tak, ako to mávali vo zvyku vidiečania: nikdy sa chrbtom nedotýkal operadla. A potom tom samozrejme boli nespočetné skice Francisa I., spočiatku groteskné, ale časom vnímavé, so stopami pochopenia a súcitu, u tak mladého umelca nečakanými.

"Je na tom naozaj tak zle, Viktoria ? Nemohli by sme ho občas vziať dole ?"

"Nie, Frank, to nie je možné. Nikdy. Ešte ho nepoznáš, ako dokáže vyvádzať. Je nehanebný."

"Je divný, to áno, ale prečo nehanebný ?"

Viktoria zavrtela hlavou. "Však by si videl, keby si ho musel strážiť každý deň. Má hanebné chúťky."

Hanebné chúťky ? Znamená to, že mu hnije mozog, ako to tvrdila mama Alexandra Dagga ?

Za pár týždňov na vlastné oči spoznal, o čo ide. Raz večer začiatkom veľkonočného týždňa Blázna mimoriadne rozrušil Zadokov prednes nábožnej piesne, príslušiaci k týmto sviatkom, "Kto v tom rúchu krvavom". Blázon začal funieť a odfukovať a driapal sa v rozkroku.

"No tak, Franko. Upokoj sa," napomenul ho Zadok.

Ale Viktoria sa do neho pustila rázne. "Franko, hneď to necháš, počuješ? Chceš, aby som vytiahla pás? Áno? Chceš?"

Ale Blázon si ničoho nevšímal. Masturboval, hekal a frkal. Pri tom výjave zaliala Francisa II. vlna studu.

Zadok rýchlo vstal a podržal ho. Viktoria priniesla z prádelníka akýsi divný prístroj z drôtov a popruhov, Zadok stiahol Bláznovi pyžamové nohavice a ona mu ho upevnila okolo pásu, cez medzinožie nasadila drôtenú klietku, jeden pás mu pretiahla a vzadu celé zariadenie zamkla visacím zámočkom.

Blázon padol na matrac, kňúral svojim mačacím hlasom a stále fňukal.

"To si, chlapče, nemal vidieť," povedal Zadok. "V tom je tá ťažkosť, vieš ? Nedá si pokoj a cez deň, keď musí byť slečna Cameronová dolu, musí to mať stále na sebe, pretože by si mohol ktovieako ublížiť. Je to smutné a stále v tej klietke, chudák, ale dr. J. A. hovorí, že sa nedá nič robiť. Poď, teraz spolu pôjdeme radšej dolu, aby ho mohla slečna Cameronová uložiť na noc."

Tak to je ono ! To je jasný dôkaz, že dr. Upper mal pravdu. Sebaukájanie a hanebné chúťky a hrozné tajomstvo v podkroví, to všetko sa stalo súčasťou života, ako sa javil Francisovi ako ho opäť prenasledoval, keď si užuž myslel, že sa z toho trápenia vymaňuje.

Mal desivé sny a strašné myšlienky sa mu naháňali hlavou, keď ležal a díval sa na obraz Láske vstup zakázaný, bez toho, že by ho vnímal. Niekedy plakal, ale slzy sú pre chlapca jeho veku hanba. Ale ako sa mal vyznať v tom hroznom dome, kde zbožná zjemnelosť tetuškina bola pod rovnakou strechou ako živočíšny chtíč Bláznov a ľúbezná hudba, ktorú tetuška vyludzovala v salóne, bola pravým opakom Zadokovho vyspevovania v podkroví, plného elánu a životného gusta, až trochu naháňalo strach - malo v sebe niečo, s čím by dr. Upper nesúhlasil. V tomto dome, kde sa toľko staralo o jeho blaho, ale chýbala v ňom láska, ktorú potreboval, a kde sa mu niečoho takého dostávalo len od dvoch sluhov, lenže tí ho ani tak naozaj nemilovali, skôr ho brali ako svojho blížneho. V tomto dome, kde on, hýčkaný Francis, si bol vedomý toho, že v akomsi nemocničnom väzení tam držia druhého Francisa, o ktorom nikdy nepadne ani slovo a ktorého, pokiaľ vie, nikdy nikto nenavštevuje okrem presbyteriánskej kuchárky. Počul niekedy jej názory na celú tú vec, keď sa ku nej váhavo vyjadrovala.

"Nemáme právo nikoho súdiť, Frank, ale niečo takého ako to, čo máme hore, sa nestáva len náhodou. Nič sa nestane náhodou. Všetko je vopred písané, vieš, a my musíme prežívať život, ktorý nám bol určený dávno predtým, než začal svet. Takže sa na brata nesmieš pozerať ako na niečí trest. Nehovorím však, že to nie je varovanie - možno pokáranie za pýchu.

Keď zhrešil Adam praotec,
bol jeho hriech aj naša vec.

Moja babička to ako mladá dievka vyšila na utierku a tú máme stále ešte zavesenú na stene."

"Naozaj sme všetci hriešnici, Viktoria ?"

"Áno, všetci, Frank, aj keď to tvoja teta zahmlieva svätými obrázkami a vyumelkovanými modlitbami. To už je taký katolícky spôsob, ako sami seba klamať, ako keby život bol maškarný ples s nachovými fusaklami a všetkým možným. Život nie je len pre zábavu, vieš ?"

"A to nemôžeme byť nikdy šťastní?"

"Ukáž mi, kde v biblii stojí, že máme byť na tomto svete šťastní. Šťastie pre hriešnikov znamená hriech. Z toho sa nevybabráš."

"Ty si tiež hriešnik, Viktoria?"

"Možno ten najväčší. Ako to mám vedieť?"

"Tak ako to, že si taká dobrá na toho tam hore?"

"My hriešnici musíme držať spolu, Frank, a aj keď sme tak biedni, musíme sa snažiť robiť to najlepšie, čo sa dá. K tomu nás vedie náboženstvo. Ja nikoho nesúdim. Napriek všetko striebro a hrubé koberce a ručne maľované obrazy - aj tie tvoje obrázky, i keď sú šikovné - toto je dom Hriechu."

"Ale to je hrozné, Viktoria. A nie je to žiadna odpoveď. Keď si teda hriešnica, prečo nehrešíš ?"

"Príliš hrdá, Frank. Pán Boh ma stvoril ako hriešnicu a na tom nemôžem nič zmeniť. Ale nemusím sa vzdať, ani Jemu, a ja sa nevzdám. Nenechám si porúčať. Aj keby ma zabil, budem ho uctievať. Sama sa nepoddám, aj keď ma zatratil."

A tak naviac k troške vlažného anglikanizmu a množstve vrúcneho, sladkého katolicizmu nasával do seba Frank prísny a nepoddajný kalvinizmus. V jeho osobných ťažkostiach mu to nijako nepomohlo. Ale Viktoriu mal rád a veril jej, práve tak ako veril tetuške. Jediný človek, ktorý zrejme nemal Boha, ktorý by usiloval o jeho skalp, bol Zadok.

Zadokove náboženstvo, ak sa to tak môže nazvať, sa dalo zhrnúť stručne: "Život je prapodivný začiatok, človiečku zlatý. Kto iný by to mal vedieť, keď nie ja?"

 

 

Dom Hriechu bol svojim spôsobom skvelý a Frank sa kochal jeho bohatstvom a neuvedomoval si plne, ako je vlastne škaredý. Salón, striebristo modrý, prepchatý nepohodlným "ľudovítovským" nábytkom, medzi ktorým jedinú úľavu predstavovalo strohé lesklé mahagónové mechanické piano a dôstojný gramofón, pokladnica veľkej hudby, vrátane niekoľkých platní s božským Carusom. Jedáleň, bojové pole dvojich veľkých zažívacích ťažkostí - tetuškinych, ktoré sa prejavovali prísne zadržovanými plynmi, a babičkiných, ktorú večne pálila záha. Ani jedna z dám nikdy nepomyslela na to, že by sa mala krotiť v jedle. "Smotanu znesiem," hovorila tetuška, ako by si inak celý rad dobrôt musela odopierať, a smotanu si dávala ku každému jedlu. "Nemala by som, ale trúfnem si," poznamenala grand´mère zakaždým, keď si naložila ďalší rez Viktoriinho vynikajúceho koláča, ktorý robila obyčajne so sladkou ovocnou náplňou. Jedáleň s červenými tapetami so zamatovým povrchom a s obrazmi kardinálov ako by bola vonkajšková zväčšenina dvoch pobúrených, prepchatých žalúdkov. A potom knižnica starého otca, tak zložitá a týraná tým táflovaním, kde ďaleko najzaujímavejšími knihami boli jeho početné albumy slnečných obrázkov. Dom Hriechu ? Rozhodne dom trápení a sklamaní, nehľadiac na tie, ktoré súžili Francisa.

Neskoro večer na Veľký piatok, kedy z ohľadu na Mary-Ben a Marie-Louisu senátor pri večeri - mali lososa - nepil žiadne víno (vidíte, ako sa dnes postím a nepijem), sedel vo svoje ohavnej pracovni a osviežoval sa kvapkou vynikajúcej pašovanej whisky. Ozvalo sa zaťukanie na dvere a tie sa otvorili len natoľko, aby nimi mohol prekĺznuť dr. Jozef Ambrosius Jerome. Usmieval sa od ucha k uchu, nie však veselo, ako mal vo zvyku.

"Len poď ďalej, Joe. Však som dúfal, že sa zastavíš. Dáš si niečo ostré?"

"Napriek tomu, aký je dnes deň, Hamish, dám. A rád by som si s tebou pohovoril o tom chlapcovi hore."

"Žiadna zmena?"

"Len mu pribúdajú roky, ako nám všetkým. Ako dobre vieš, Hamish, bol som presvedčený, že nevydrží dlho, vtedy, ako sme ho tam nasťahovali. Dokázal mi, že som sa splietol."

"To bolo nešťastné rozhodnutie, Joe."

"Ako by som to nevedel! Ale pamätáš, že sme to všetko preberali, ale kvôli Mary-Jim a kvôli dieťaťu, čo bolo na ceste, sme došli k názoru, že to bude to najlepšie, čo sa dá urobiť."

"No hej, ale predstierať, že umrel! Hrať to aj pred Mary-Jim! Tá hrozná komédia s funusom - tušiť Mick Devlin, že v tej rakve nie je nič len trocha štrku, tak by z nás oboch stiahol kožu!"

"Museli sme podporovať Marie-Louisu a Mary-Ben. Boli presvedčené, že robíme to najlepšie. Hovoria o tom ešte niekedy?"

"Už celé roky žiadna z nich ani slovo. Hore nechodí nikto, len Viktoria Cameronová a najskôr aj Zadok, niekedy. Ja nikdy. Neznesiem ten pohľad. Môj vnuk! Ale prečo, Joe, prečo?"

"Radšej nepátrať po príčinách, Hamish."

"To nie je odpoveď. Máš ty sám nejaké tušenie? Čo o tom hovorí veda?"

"Prečítal si si tú knihu, čo som ti požičal?"

"Od toho Krafft-Ebinga? Čiastočne. Keď som čítal o tom chlapíkovi, čo rád jedol maz z uší svojej milenky, kristepane, ja som myslel, že sa povraciam. Môžeš si ju vziať, keď pôjdeš. Čo to má spoločné s Mary-Jacobine McRoryovou, krásnou nežnou dievčinou, ktorá sa dostala do maléru, aký by mohol za podobných okolností postihnúť ktorúkoľvek?"

"No hej, ale aké tie okolnosti boli? Vtedy som ti povedal: len sa choďte rozšupnúť s Angličanmi a pachtite sa za nóbl smotánkou, tak som ti to povedal, a splačeš nad zárobkom. A ako si na tom dnes a ako je to od tej doby? Splakal si nad zárobkom a trpko to ľutuješ."

"No iste, Joe, my vieme, že máš vždy pravdu. A kam si to s tou svojou pravdou dopracoval? Je z teba mrzút, napoly bláznivý starý mládenec a moja sestra je mrzutá bigotná stará panna, a aj keď si sa jej neviem ako rýpal v tom strhnutom skalpe, aj tak by vám bolo spolu lepšie, než ako ste na tom teraz - teraz vás to tiež ťahá ku sebe, ale zubami nechtami sa držíte od seba. Tak mi nerob kázeň."

"No, no, Hamish. Snáď mi tu nebudeš hysterčiť. Snáď to všetko nebolo tak zlé. Keď som videl Mary-Jim naposledy, vyzerala celkom spokojne."

"Celkom spokojne nie je to isté ako šťastná. Snáď som urobil chybu, ale chcel som pre svoje dieťa to najlepšie."

"Bože, Hamish, nikto predsa nemôže pre nikoho urobiť to najlepšie. Ľudia len málokedy dokážu urobiť to najlepšie sami pre seba. Mary-Jim nie je ktovieako inteligentná, ale je ako sa patrí krásna a to ťa úplne pripravilo o rozum. Dobré úmysly môžu narobiť strašnú škodu, ale dokým trvá láska, trvajú aj ony, tak sa s tým nedá nič robiť. Nakoniec si nedopadol najhoršie. Ulovil si toho Angličana."

"Ja som žiadneho Angličana nelovil! Ale musela sa vydať, a kde vziať tu alebo trebárs aj v Ottawe niekoho, kto by bol pre ňu dosť dobrý?"

"Starý problém bohatej dievky z katolíckej rodiny: kde nájsť manžela na jej úrovni?"

"Náhodou, v Anglicku som poznal pár veľmi dobrých katolíkov."

"Veľmi dobrých? Najskôr myslíš urodzených a bohatých a vzdelaných? A ja netvrdím, že by na tom nezáležalo. Ale nakoniec ste dostali chlapa z Cornwallu."

"A čo je na tom zlé?"

"Ale choď, Hamish! Ty vieš veľmi dobre, čo je na tom zlé. Čo ten papier, ktorý ťa donútil podpísať ?"

"Ogabal ma. Netvrdím, že nie. Ale neprejavil sa konieckoncov tak zle. Počuj, Joe, nechaj si to pre seba, ale zanedlho sa o Cornishovi dozviete zaujímavú novinku."

"Čo má za lubom?"

"Ide o to, čo robil celú vojnu. Množstvo tajnej práce a niekedy naozaj nastavoval krk, ako som počul. Takže ak sa vyhlási ďalší zoznam vyznamenaných, tak bude K. B. E. - Knight Commander of the British Empire - komtur - sir Francis - a moja dcéra lady Cornishová. Čo ty na to?"

"Som veľmi rád, Hamish, kvôli tebe i kvôli Mary-Jim. Gerry O´Gorman a Mary-Tess asi nebudú skákať radosťou. Že rodina prišla o jedného rytiera a vzápätí sa objavil druhý, to im asi nepôjde k duhu."

"To bol beztak len pápežský rytier. Toto je omnoho významnejšia vec."

"Hamish, ty ma udivuješ! ,Len pápežský rytier´! Veď začínaš rozprávať skoro ako protestanti."

"Keď u nás robí človek vo financiách, tak sa musí naučiť sedieť za jedným stolom aj s protestantmi. Tí sa tam presadzujú najviac. Katolíci a židia sa tam pchať nemusia. A mňa podnikanie vo financiách veľmi zaujíma."

"Máš snáď všetko, čo potrebuješ?"ˇ

"Čo človek potrebuje a čo chce, to môžu byť dve značne odlišné veci. Nezabudni, že pochádzam z dosť chudobnej rodiny a že nenávisť k chudobe mám priamo v krvi. Tak počúvaj: obchod s drevom už nie je, čo býval. Mení sa a ja sa nemienim meniť s ním. Chcem niečo nové."

"V tvojom veku?"

"V akom veku? Veď mám len šesťdesiatsedem. A musím myslieť na druhých. Vieš predsa, že už roky za mnou chodia ľudia - vdovy a starí a tak - a žiadajú ma, aby som sa im postaral o peniaze."

"A ty si to robil a zarobil si im ďalšie. Však mne tiež."

"Áno, ale to sa mi nepáči. Ty mi dôveruješ a ja som tomu rád, ale na základe osobnej dôvery sa obchodovať nedá. Pri podnikaní by nikto nemal plne zodpovedať za cudzie peniaze. A preto mám v úmysle nechať obchod s drevom a založiť jednu z tých zvereneckých spoločností."

"V Blairlogie? Nebolo by to príliš malé sústo?"

"Nie, v Blairlogie nie. V Toronte."

"V Toronte? Človeče, ty si sa zbláznil. Prečo nie v Montreale, tam sú predsa veľké prachy."

"Pretože veľké prachy sú aj inde, a to na západe, a Toronto bude ich strediskom. Teraz ešte nie je, ale človek musí predbiehať vývoj."

"Rozhodne aspoň predbiehaš moje chápanie."

"A je to tak správne. Čo by nie? Ty si doktor a staráš sa mi o zdravie. Ja som finančník a starám sa ti o peniaze."

"No a kedy chceš ten veľký krok podniknúť?"

"Už som ho podnikol. Veľa ľudí o tom nevie, ale posledné udalosti ma rýchlo popoháňajú. Gerry O´Gorman a Mary-Tess chcú z Blairlogie vypadnúť. Po tom trápnom škandále s rytierskym titulom na toto mestečko značne zanevreli. Odsťahujú sa do Toronta a Gerry mi to tam rozbehne."

"No nie! A stačí Gerry na niečo tak závažné?"

"Ale áno. Gerry má schopnosti, ktoré doposiaľ plne neuplatnil. A je poctivý."

"Poctivý! A čo tá Blondie?"

"Poctivý, pokiaľ ide o peniaze. Ženy sú niečo celkom iné. A ostro som mu povedal, že už mu nestrpím žiadne techtle mechtle a Mary-Tess už ho bude mať nadosmrti pod palcom. On to dokáže. Gerry je výborný organizátor a ľudia ho majú radi."

"A nie je protestant."

"Ešte nie. Ale rozhodne už nie je taký oddaný katolík ako býval predtým, než ho zhodila tá malá svätá krysa Beaudry. Doprajme mu času a doprajme mu Toronto, a nech nám ukáže, čo vie. To sa ostatne nemusí prejaviť veľmi okato. Nehovoril som ti, že Cornish má byť komturom?"

"Nechápem, ako to spolu súvisí."

"Tak pozri: Cornishov trust - Gerry vedúci riaditeľ, ja predseda správnej rady (a skutočnú moc si ponechám v rukách, to si píš) a sir Francis prezident a výstavný kus celého podniku. A Cornish je bigotný protestant, ako som sa o tom mohol bohužiaľ osobne presvedčiť."

"A pôjde do toho?"

"Bodaj by nie. Celé roky do mňa hučal, či by som pre neho nemal v podniku miesto, a toto je pre neho ako stvorené."

"A bude tomu rozumieť?"

"Zďaleka nie je hlúpy. A za vojny si vyslúžil znamenitú povesť a to tiež veľa znamená. Do Blairlogie sa beztak nechce vrátiť. Ako prezident nebude mať žiadnu moc, pokiaľ mu ju nedám ja, a Gerry ho bude strážiť ako ostriež. To nemá skulinku, Joe."

"Hamish, vždy som vedel, že si mazaný, ale toto prekonáva všetko."

"Nie je to zlý plán. Rozhodne nie. Všetko naraz zapadlo na miesto."

"Všetko sa darí tým, čo milujú nášho Pána."

"Nebuď cynický, Joe. Ale ak to myslíš naozaj, tak máš pravdu. Zaisťujeme tak vlastne už tretiu generáciu. Gerryho chlapci sú šikovní a keď vyrastú, určite z nich budú tiež dobrí finančníci."

"A čo malý Francis? Dovolí ti Cornish, aby si jeho syna z tej veľkej hry vynechal?"

"Francis je milý chlapec. Mám ho zo všetkých detí najradšej a nenechám ho odstrčiť stranou. Lenže pre bankovníctvo nemá bunky, to by som poznal už teraz. Ale to nie je veľký problém. Mary-Jim napísala matke, že je na ceste ďalší malý Cornish. Ak to bude chlapec - a ty pacientkám vždy hovorievaš, že je tu päťdesiatpercentná možnosť, že to vyjde - trebárs sa bude môcť rodinnému podnikaniu venovať on, keď vyrastie, to znamená peňažníctvu. A je to dobrý podnik."

"Len aby bol v poriadku."

"Ako to myslíš, Joe?"

"Zabudol si na toho chlapíka tam hore?"

"To nebol Cornishov syn. Cornish je zdravý. Otec toho chudáka musel byť degenerovaný."

"Ale je to tiež syn Mary-Jim."

"Asi ti nerozumiem."

"Hamish, vieš ako z duše nerád hovorím nepríjemné veci - "

"Ja viem až veľmi dobre, s akým gustom ich hovoríš, Joe."

"Toto povedať starému kamarátovi je surovosť, Hamish. Ale nesmieš zabudnúť, že som človek vedy a veda musí vychádzať z faktov, nech sú sebaviac nepríjemné. Na to, aby sa narodilo dieťa, musia byť dvaja, a ak je s tým dieťaťom niečo v neporiadku, ktorý z nich za to môže? Hovoril si mi, že otec toho chudáka idiota hore bol neznámy muž, nejaký vojak - "

"Boh vie, kto to bol. Možno prelezený nejakou chorobou."

"To asi ťažko, veď Mary-Jim nikdy ani v najmenšom nič takého nenaznačila, takže sa to všetko nedá zvádzať len na toho muža."

"Ty to zvádzaš na moju dcéru?"

"No tak, Hamish, pokoj! daj mi ešte jedného panáka tej znamenitej whisky a ja ti to vysvetlím. Pretože som o celej záležitosti veľa premýšľal, to mi ver, a prečítal som kdejakú knihu, čo sa mi dostala do ruky, ktorá by to mohla nejako osvetliť. Tú knihu od Kraffta-Ebinga som ti požičal a dúfal som, že sa z nej trochu poučíš, ale to zrejme nevyšlo."

"Bola plná nechutných nezmyslov."

"Život je plný nechutných nezmyslov. Ako doktor to musím vedieť. Keby si si ju prečítal s vedeckým prístupom, bol by si pochopil, čo sa tam píše. Krafft-Ebing je vo svojom odbore stále ešte kapacita, vieš, aj keď už pred nejakým časom umrel. Ale čítal som tiež Kraepelina, jeho nástupcu, a to je teraz v tomto odbore medicíny najväčší odborník. V určitých bodoch sa on a Krafft-Ebing plne zhodujú. Takže keby si si tú knihu prečítal a nepreskočil rovno na historky o ušnom maze, mohol si pochopiť jednu veľmi zásadnú vec súvisiacu s tým, čo tu preberáme: Zdravá, dobre vychovaná mladá žena nemá vôbec žiadnu pohlavnú túžbu. Leda snáď nejaké romantické nápady, vyčítané z kníh, ale skutočnú chuť nie. Ešte ani nevie, čo to je, aj keď má možno akúsi približnú predstavu, odkiaľ sa berú deti. Tak pozri: Bedlivo strážená, dobre vychovaná katolícka dievka sa ocitne sama v hotelovej izbe s cudzím mužom. So sluhom, vycvičeným, aby si hľadel práce a nikdy neprekročil medze slušnosti. Čo urobí? Znásilní ju? Rozhodne nie, podľa toho, čo sme sa dozvedeli. Tebe povedala, že slovo dalo slovo. A čo bolo to slovo, Hamish?"

"Tak dosť, Joe. Hádam aby si radšej šiel."

"Nie, to nie je dosť, Hamish. Strkáš hlavu do piesku, človeče. A nerozkazuj mi, aby som už šiel, hovorím s tebou ako váš rodinný lekár - a to už som, ani nepamätám, ako dlho - a teraz ti dávam ohavné kvapky, aby si sa uzdravil. Nehovorím, že Mary-Jim je ľahká žena. Nech sa touto whisky otrávim, ak som si niekedy niečo také pomyslel! Ale aj tá najčistejšia žena sa môže stať obeťou chorobnej mysle - "

"Joe - snáď nechceš povedať, že Mary-Jim je pošahaná?"

"To nie je nič trvalého, Hamish, pokiaľ viem. Ale existuje to a postihuje to mladých. Odborne to voláme furor uterinus."

"Vieš, že latinsky neviem. Čo to znamená?"

"No - preložil by som to asi ako posadnutosť maternice. Nezvládnuteľná túžba. Pozoroval som to pri niektorých prípadoch - ženy zo spodiny na okraji mesta - a neprial by som ti, aby si sa niekedy s niečím takým stretol. S takou žiadostivosťou. No, niekedy aj vydatá žena, zvyknutá na usadlý život, niečo pocíti. Trebárs v júli, keď je horúca noc. Ale mnoho dobrých žien žiadnu takú ťažkosť nikdy nepozná. Takže - ako sa na to máme pozerať u úbohej Mary-Jim?"

"Bože! To je hrozné, čo mi hovoríš!"

"Veda pozná množstvo hrozných vecí, Hamish. A netvrdím, že z toho neťažia niektorí hrozní ľudia. Tak napríklad tento Freud - v poslednej dobe o ňom začíname počuť, keď k nám zasa chodia nemecké lekárske knihy. Ale nikto ho neberie vážne a jeho meno sa iste skoro vytratí - lebo ho vyženú z medicíny. Ale solídna lekárska veda, založená na veľkých skúsenostiach - proti tej sa nedá ísť."

"Joe, ty mi naznačuješ, že existuje časť sveta posadnutá a prehnitá sexom."

"Nenaznačujem. Ja to viem. Prečo myslíš, že som zostal slobodný? Aj keď viem, že by si ma Mary-Ben už pred rokmi vzala, a možno ešte aj teraz. Videl som toho totiž príliš mnoho a rozhodol som sa, že do toho nepôjdem. Aj muži vedy žijú v celibáte, nielen muži cirkvi. A teraz je priam módou bláboliť o sexe, kde sa dá. Ako ten chuligán Upper, čo tu prednášal na verejných školách a nevinným deťom vykladal bohviečo! Nehovoril o ňom Francis?"

"Nikdy som od neho to meno nepočul."

"Tak z toho možno vyviazol. Je to krehký chlapec. Myslím, že ten si ešte neberie do hlavy nič také. Keď príde čas, asi by som si s ním mal pohovoriť. Nech si dáva pozor."

"Asi áno. Ale - Joe, snáď nechceš naznačiť, že tá - tá ťažkosť, čo podľa teba má Mary-Jim, by mohla nejako postihnúť dieťa, čo je na ceste?"

"Musím povedať popravde, že neviem. Ale teraz už roky žije v riadnom manželstve a hádam ju to prešlo. Musíme dúfať."

"Keby sa mal narodiť ešte raz taký ako ten hore, Marie-Louise by to neprežila. A mňa by to najskôr tiež zabilo. Joe - nedá sa s tým nič robiť?"

"Hamish, už som ti raz povedal, že by som nezabil, a teraz ti to hovorím znova. Zložil som prísahu, takže aj toho idiota musím udržiavať nažive. Je to v mojom povolaní svätá povinnosť. Preto som mu dal urobiť ten drôtený košík, aby som brzdil jeho chtíč. Bez toho by mohol zúriť a rozdriapať sa tak, že by ho to dostalo do hrobu, ale to nebudem podporovať ani trpieť. Musíme to proste všetci vydržať. Ale počuj, Hamish: ak sa teraz rodinné záujmy presúvajú do Toronta, prečo tam nepošleš Francisa do školy? Mary-Tess a Gerry by tam naňho dohliadli. Počul som, že v Toronte majú peknú školu kresťanskí bratia. Vezmi ho odtiaľto. Vezmi ho od tých žien. Čo keby nešťastnou náhodou prišiel na tú vec tam hore. Na takého brata!"

Dr. Jerome dopil tretí pohárik, vrelo si so starým priateľom potriasol rukou a odišiel s dobrým pocitom, že sa zhostil bolestnej povinnosti, ale v najlepšom záujme všetkých zúčastnených.

 

- Stále ešte necítiš k Francisovi žiadny súcit, bratre? spýtal sa Malý Zadkiel a urobil v rozprávaní prestávku.

- Koľkokrát som ti už hovoril, vyriekol démon Maimas, že také sily ako ja rozhodne nepracujú so súcitom. Súcit v tomto štádiu jeho života by Francisovi nijako neprospel. Otupil by jeho vnímanie a pripravil by ho o výhody, ktoré som mu zaistil.

- Nezdá sa ti, že je to tvrdé k jeho blížnym ?

- Jeho blížni ma nezaujímajú. Ja som Francisov démon, nie ich. Svojho Temného brata už poznal. Každý má nejakého, ale ľudia väčšinou prejdú životom a vôbec ho nepoznajú, alebo k nemu nepocítia žiadnu lásku či súcit. Vidia Temného brata v diaľke a nenávidia ho. Ale Francis má svojho Temného brata bezpečne zachyteného v skicári, ba viac než to. Má ho v ruke a vo svojej citlivosti umelca.

- Ničmenej, milý kolega, nechcem ťa kritizovať ani ti radiť čo a ako, ale je myslíš v poriadku skrývať pred všetkými, kto vlastne je Temný brat, či kde sa tu vzal?

- No v tom očividnom fyzickom zmysle je Temný brat vo Francisovom živote výsledkom dobre mienených zásahov Marie-Louisy v Londýne, kedy nútila dcéru robiť všetko možné, len aby potratila. Vtedy si ľudia mysleli, že dieťa naozaj nežije, pokiaľ nie je vytlačené na svet. Nevedeli nič o živote v maternici, čo je najpríjemnejšia a najbezpečnejšia doba zo všetkých. Ak s dieťaťom trmáte, trasiete a varíte ho, ak ho bombardujete preháňadlami a oblbujete džinom, môžete ho zabiť alebo ak je veľmi silné - a Francis I. bol mimoriadne silný, pretože inak by také zaobchádzanie nevydržal - môžete z neho mať obludu. Ale Francisov Temný brat je niečo omnoho viac než tá očividná fyzická vec. Je to môj vzácny dar a urobil som myslím dobre, že som sa chopil príležitosti a dal ho Francisovi poznať tak skoro.

- Vieš asi najlepšie, čo robíš, brat.

- To teda áno. Tak poďme pokračovať a uvidíme, čo s Francisom môj dar urobí. Najskôr zo všetkého mu pomohol dostať sa preč z Blairlogie.

 

Z románu What´s Bred in the Bone (1985), autor Kanaďan Robertson Davies

Krv se nezapře preložila do češtiny Alena Jindrová-Špilarová. Vydal Odeon v r. 1994
Román je časťou Cornishovskej trilógie Vzpurní anjeli, Krv sa nezaprie, Orfeova lýra