Bertranda

Nie je klamstvo ako klamstvo. Teóriu lži vysvetľuje profesor Trefusis Adrianovi: 

Trebárs človek povie: Dnes musím byť dlho v práci. Alebo Pažítka sa anglicky povie Parsley. Alebo Bol raz jeden drak, ktorý žral nohavice, volal sa Hubert. To všetko môže byť lož. Ten muž nebude dlho pracovať, ale si dá rande - to je lož typu alfa. V druhom prípade mozog vie, že Parsley je anglicky petržlen a že slovo, na ktoré by si potreboval spomenúť, je Chive, lenže nie a nie si spomenúť. Výrok, že pažítka sa anglicky povie Parsley, je teda lož typu beta. A k drakovi - každý vie, že taký drak neexistoval. A veľmi dobre to vie aj autor výroku. To je lož typu gama. Lož alfa, teda morálna lož, narušuje dobré svedomie hovoriaceho. Mala by teda byť odhaliteľná detektorom lži.

Lenže čo ak niekto vynájde deflektor lži ? Inak povedané odchyľovač lži. Ak všetky pravdy sú v mozgu skombinované spojmi A a všetky lži spojmi B, deflektor zabráni v mozgu vytvárať spoje typu B, takže jedinec nie je schopný klamať. Čo by sa udialo, ak by toto bola pravda ?  

Adrian sa tešil na to, že si s Tomom večer pripraví toasty a v pokoji si pohovoria o Cartwrightovi.

„Do hája,“ povzdychol si. Snažil sa na stole urobiť miesto na čajovú kanvicu. „Do hája.“
„Stalo sa niečo?“
„Ak ma nepobozká, asi sa čo najskôr zbláznim,“ zaúpel.
„To myslíš vážne?“
„Smrteľne. Naviac má dnes na sebe ten modrý rolák. Strašne mu to pristane. Však čo sa to dá vydržať?“
„Byť tebou, vleziem si pod studenú sprchu,“ odporučil mu Tom.

Adrian treskol s kanvicou na stôl. Schmatol Toma za ramená.

„Studenú sprchu?“ zreval na neho. „Ježišku Kriste, chlape, ja predsa nekvákam len tak, ja hovorím o láske. O naozajstnej láske. Chápeš vôbec, čo to so mnou robí? Mám nervy v háji, zviera mi žalúdok, nemôžem jesť ani spať. To, čo sa mi deje v hlave, pripomína horskú dráhu. Ale inak som normálny. Inak všetko zvládam. Dokázal by som po povraze prejsť Niagarské vodopády. Dokázal by som namaľovať diela veľkých Majstrov, trebárs Michelangela alebo van Gogha. Pokojne. Môžem vyniknúť ako Shakespeare. Pripadám si ako loď plávajúca po Níle. Chápeš? Ten prúd je poriadne silný.“

„Dobré,“ ocenil jeho výstup Tom. „To ty sám?“
„Nie, je to parafráza Raya Millanda z divadelnej hry Stratený víkend. Keď tú pasáž čítam, pripadá mi, ako by písal priamo o Cartwrightovi.“
„Lenže on hovoril o alkohole, pokiaľ si dobre spomínam," namietol Tom. "A to by ti malo ledačo napovedať."
„Tým chceš povedať...“
„Tým chcem povedať, aby si sklapol a začal niečo robiť.“
„Predovšetkým by som si mal pustiť platňu. Najlepšie Milosrdnú smrť. Vďaka za podporu,“ vyštekol na Toma. „Snáď mi aspoň hudba pomôže upokojiť srdce tlčúce láskou. Asi by som si mal pohnúť. Počuješ, Watson ? Po chodbe sa blížia kroky. To budú oni, pokiaľ sa hnusne nemýlim. Áno, poďte, ďalej!“

Vo dverách sa objavil Sampson. Zamrkal na nich cez okuliare. Za ním postával Bullock. Hodil po Tomovi nejaký pohár.

„Čau. Priniesol som marmeládu.“
„Marmeládu?“ zvrieskol Adrian. „Počuješ, Tom? Čo som ti pred chvíľou hovoril? Bodaj by sme mali pre našich hostí trocha marmelády na toasty. Bullock, ty si hotový telepat.“
„Vezmite si,“ ukázal Tom na tanier s kôpkou toastov.
„Dík, Thompson,“ povedal Samson. Rád si vzal. „Healey, Gooderson mi hovoril, že si dal dnes v šatni Jonesovi a Sargentovi pekne do tela.“
„Aha, moja povesť je rýchlejšia než ja.“
Do tela? Ježiši...
Bullock potliapal Toma po ramene.
„Tak čo, kámo,“ bodro ho oslovil, „pozerám, že si sa konečne dal na Atom Heart Mother. Čo tomu hovoríš? Paráda, čo? Či nie?“
Tom a Bullock sa pohrúžili do debaty o skupine Pink Floyd. Sampson si vzal zatiaľ do parády Adriana. Začal mu líčiť, prečo si myslí, že Mahler je drsnejší než hocijaká iná klasicky rocková skupina.

„To je veľmi zaujímavý postreh,“ prehodil Adrian. „Vzhľadom k tomu, že to nie je zaujímavé ani za mak, si sa prekonal.“

Keď sa najedli, Bullock dôstojne vstal a odkašľal si.
„Sam, chcem oznámiť tvoj plán.“
„Máš pravdu,“ vážne odpovedal Sampson.
„Ohó,“ zbystril Adrian. Pohotovo priskočil ku dverám a zavrel. „Vojnové ľsti, vlastizrada a vydieranie.“
„Tak počúvajte,“ vyzval ich Bullock. „Neviem, či to viete, ale môj brácho je na Radley. Rodičia si totiž mysleli, že by sme nemali byť spolu na jednej škole.“
„Kvôli tomu, že ste dvojčatá?“ zadivil sa Adrian.
„Presne tak. Matka do seba pchala hormóny vrchom spodkom. Každopádne mi minulý týždeň písal, že tam nejaký šialenec, ktorý si to potom samozrejme pekne zlízol, založil neoficiálny časopis Ostriež. Šlo o trefné narážky a odhaľovanie neodhaleného. Tak ma napadlo, teda mňa a Sammyho, že... no prečo nie?“
„A čo prečo nie?“ začudoval sa Tom.
„Prečo by sme tu nemohli urobiť niečo podobné?“
„Myslíš ako nejaký zakázaný časopis?“
„Hej.“
Tom otvoril ústa. A zasa ich bez slova zavrel. Sampson sa prihlúplo usmieval.
„Ježiši,“ hlesol Adrian. „To je šialenosť.“
„Neblázni, to je predsa bomba!“
„A čo tí chalani,“ voľne nadviazal Tom, „čo urobili v Radley? Čo s nimi potom bolo?“

Sampson si rožkom viazanky vyčistil okuliare.
„Práve preto musíme byť krajne opatrní a prezieraví. No... vyliali ich. Oficiálne povedané ich vykopli.“

„Znamená to, že časopis musí byť krajne utajený, bude to obrovské tajomstvo,“ pridal sa Bullock. Otočil sa na Adriana. „Dáme ho dokopy cez prázdniny. Ty mi napíšeš texty na rozmnožovaciu blanu, ja to u otca v práci namnožím. Na začiatku semestra všetko priveziem a potom vymyslíme, ako časopis nenápadne rozšírime po celej škole.“

„Nepríde ti to trochu uletené?“ pochybovačne hlesol Tom.

„Neblbni, to je skvelý nápad!“ bránil Adrian Bullocka. Obrátil sa k nemu. „Thompsona nepočúvaj, je to starý cynik. Vieš čo, Bullock? Ja idem do toho s tebou. Bude to sila. A aký materiál by si si asi tak predstavoval?“

„Veď vieš,“ mávol rukou, „klasické pikantnosti: narážky na školu, prepieranie učiteľov. Chcel by som ich trochu nadvihnúť zo stoličky.“

„Napadá mi, že by sa celkom hodilo fabliau. Školu by sme pripodobnili k fašistickému štátu, čo vravíte? Trochu tej starofrancúzskej básnickej formy do zhrdzavenej staroanglickej školy,“ navrhol Sampson. „Bolo by to niečo na štýl Orwellovej Farmy zvierat.“

Adrian rozhorčene zašermoval rukami. „Sammy, s takouto hovadinou sa choď vypchať. To sa rovno môžeme ísť obesiť.“

Pozrel sa na Toma.
„Čo si o tom myslíš?“
„Ale hej, prečo nie. Aspoň bude sranda.“
„Hlavne nezabudnite, že nikomu nesmiete nič vytrúbiť,“ pripomenul im Bullock.
Adrian naznačil, že si zamkýna pery. „Mám pusu na zámok.“ Pusa. Zámok. Nebezpečné to slová. Veď nevydrží ani päť minút nemyslieť na Cartwrighta.

Adriana čakala hodina francúzštiny. Plížil sa po chodbe ku triede. Šiel totiž neskoro. Bohužiaľ ho odchytil kaplán Meddlar.
„Healey, ideš neskoro.“
„Naozaj? To je so mnou ťažoba.“

Meddlar mu položil ruku na rameno. „Healey, ty si koleduješ o veľké problémy. Čo nevieš, že pred tebou je množstvo prekážok a že na teba naviac číha aj veľa nástrah? Ty to nezvládneš.“
„Aha.“
„A keď sa natiahneš ako dlhý taký široký, rád sa prídem pozrieť,“ blýskol po ňom sklom v okuliaroch.
„Pán kaplán, ja som vždy vedel, že ste rýdza duša prajúceho kresťana.“
„Prestaň!“ vyšiel po ňom kaplán. „Ty si asi myslíš, že si bohvieako chytrý. Lenže táto škola nemá pre darebákov ako ty miesto.“
„A prečo mi to hovoríte, pán kaplán?“
„Pretože by si sa mal čo najskôr naučiť držať krok s ostatnými. Keď to neurobíš, budeš mať zo života peklo.“
„To by sa vám páčilo, pán kaplán? Urobil by som vám tým radosť?“
Kaplán naň vytreštil oči. Zádrapčivo sa pousmial. „Akým právom sa so mnou bavíš týmto tónom? Kto si myslíš, že si?“

Adrian bol od zlosti bez seba. Do očí sa mu hrnuli slzy.
„To právo, ako vravíte, mi dáva Boh. A viete prečo? Pretože ma má rád. A rozhodne nedopustí, aby ma sekíroval taký fa-fa-fašista – pokrytec – ničomník, ako ste vy!“ Vytrhol sa kaplánovi a rozbehol sa chodbou preč. „Ničomník,“ skúsil ešte raz vykríknuť, ale hlas sa mu zadrhol v krku. „Ničomný ničomník,“ aspoň rozzúrene zašeptal.
Meddlar sa jedovato zasmial. „V tebe je len samé zlo, Healey. Počuješ? Si prelezený zlom.“

Adrian vybehol na dvor. Nikde nikto. Každý sedel v triede. Prešiel okolo knižnice, domu riaditeľa, telocvične, až došiel k parku. Nikde nebolo ani živáčika. Presne taký je jeho svet. Úplne prázdny. Predstavil si, aké by to bolo, keby sa všetci študenti nahrnuli k oknám, pritlačili nos na sklo a pozorovali ho, ako sa sám potuluje okolo školy. Rozbehol sa k západnému krídlu. Oproti nemu šli dvaja členovia študentskej služby. Živo o niečom diskutovali.

„Tu Modrá sedma. Objekt prechádza okolo knižnice smerom k hudobnej sále. Prepínam.“
„Modrá sedma, tu Meddlar. Rozhovor prebehol podľa plánu, objekt vyvedený z miery a plače. Červená trojka prevezme sledovanie v hudobnej sále. Prepínam a končím.“

Buď sú skutoční a ja snívam, preletelo Adrianovi hlavou, alebo som skutočný ja a oni nie.
Predsa si prečítal všetky knihy, ktoré mohol. Je rovnaký ako ostatní, uistil sa o tom niekoľkokrát. Lenže komu sa v bruchu preháňajú zápasiaci hadi ako jemu? Kto beží vedľa neho a je tiež tak zúfalý? Kto si okrem neho bude tento okamih a všetky podobné pamätať až do smrti? Nikto. Všetci ostatní sedia v laviciach a myslia na ragby a na obed. Je sám. A je iný, je.

Prízemie koncertnej budovy študentom ponúkalo viacero skúšobní. Keď prechádzal okolo, započul niekoľko trénujúcich hláskov. Nejaké cello postrkávalo Saint-Saensovu brániacu sa labuť po vode. Nejaká trumpeta mu div nepretrhla bubienky. V predposlednej skúšobni oknom zahliadol Cartwrighta. Vcelku slušne interpretoval Beethovenov menuet.

Toto mu osud urobí vždy. V škole je šesťsto chlapcov, ale hocikedy sa snaží zinscenovať náhodné stretnutie s Carwrightom – jeho rozvrh hodín vie naspamäť – nikdy neuspeje. A keby sa mu naopak chcel vyhnúť, hneď naňho narazí.
Cartwright bol v skúšobni sám. Adrian vošiel dnu.

„Ahoj,“ kývol naňho. „Hraj ďalej, je to pekné.“
„Ale nie, je to hrôza,“ povzdychol si Cartwright. „Tá ľavá ruka stále nie je ono.“
„Počul som niečo iné,“ vypadlo z Adriana. Najradšej by si odhryzol jazyk.
Tak, a je to. Je sám s Cartwrightom, s objektom svojej celoživotnej a nehynúcej lásky. Ako obvykle má vlasy prežiarené slnkom, ako obvykle sa Adrianovi v jeho blízkosti rozbúšilo srdce. A jediné na čo sa zmôže, je „Počul som niečo iné.“ Ježiši Kriste, čo je to s ním? Horšie sa uviesť ani nemohol. Áno, ledaže by urobil stojku na hlave a preskakujúcim hlasom mu prespieval nejakú svetoznámu áriu.
„Trénuješ naviac?“ spýtal sa Cartwrighta.
„No, za pol hodiny mám záverečnú skúšku za tretí ročník, tak som si šiel trochu zahrať. Mám toho učenia plnú hlavu, takto sa príjemne odreagujem.“
„To máš šťastie.“
To máš šťastie? Chudák starý dobrý gay Oscar Wilde.
„Tak to aby som ťa nerušil, že ?“
Skvelé, Adrian, vskutku skvelé. Priamo geniálne. „Tak to aby som ťa nerušil, že?“ Originalita zaručená.
„Hmm, vďaka,“ odpovedal Cartwright a otočil sa späť k notám.
„Maj sa. A veľa šťastia!“
„Čau.“
Adrian za sebou zavrel.
Pane Bože. Dobrotivý, predobrý pane Bože.
Rozochvelým krokom znova zamieril k triede. Ešteže majú len Biffena.

„Healey, dnes ideš extrémne neskoro.“
Adrian si sadol do svojej lavice. „No, pán učiteľ, ale prišiel som. Lepšie neskoro než vôbec.“
„Čo keby si mi povedal, čo ťa zdržalo?“
„Radšej nie, pán učiteľ.“
Trieda stíchla. Vzduch hustol. Ostatným dochádzalo, že toto vyzerá na tenký ľad, dokonca i na Healeyho.
„Prosím? Asi som ti zle rozumel.“
„Radšej by som si o tom s vami pohovoril v kabinete. Je to trochu osobné.“
„Aha, chápem.“ Biffen vážne pokýval hlavou. „Dobre, pohovoríme si po hodine.“
„Ďakujem.“

Nezdalo sa, že by Biffen horel zvedavosťou.
Adrian sa pozrel z okna.
Teraz stojí Cartwright pred komisiou a potí sa. Chudák. Tiež by som rád sedel v komisii. Aspoň by si ho mohol slastne vychutnať. Keď už nie inak, tak aspoň zrakom.
Náhle si uvedomil, že na dvere k jeho predstavám klepe Biffen.

„Healey, čo keby si nám dal príklad?“
„Príklad?“
„Áno. Na nereštriktívny prívlastok vyjadrený vetou.“
„Nereštriktívny prívlastok?“
„Presne tak.“
„Takže nereštriktívny prívlastok.“
„Áno.“
„Hmm... A čo trebárs le garcon le plus beau que je connaisse?“
„Najmilší chlapec, ktorého poznám? Áno, to je správne.“
„Najmilší? Nie, myslel som najkrajší.“
Do hája, prečo nemlčí? No čo, aspoň sa ostatní zasmiali. Aj tak by si mal nabudúce dávať pozor na jazyk. Takto sa dostane do maléru, ani nebude vedieť ako.

„Ďakujem, Healey, je vidieť, že dávaš pozor. Ostatní sa utíšia. Myslím, že Healey ďalšie povzbudzovanie k nerozvážnostiam nepotrebuje.“
Ale potrebujem, v duchu si povzdychol Adrian. Budem potrebovať toľko povzbudenia, koľko to pôjde.
Hodina pokračovala. Biffen si potom Adriana už nevšímal.
Po zvonení na konci hodiny vystrelil Healey z lavice ako raketa a hnal sa k dverám. Dúfal, že sa stihne stratiť v dave. Márne. Biffen si ho zavolal späť.
„Healey, nezabudol si na niečo?“
„Prosím?“
„Mám dojem, že mi dlžíš vysvetlenie svojho neskorého príchodu.“
Adrian popošiel ku katedre.

„Aha, máte pravdu. No, viete, ja by som aj tak prišiel neskoro, ale najviac ma zdržal pán kaplán Meddlar.“
„On ťa zdržal dvadsať minút?“
„Áno... no vlastne nie. Správal sa ku mne veľmi hrubo. Bol som jeho správaním rozrušený.“
„Správal sa k tebe hrubo? Kaplán?“
„On by to tak určite neinterpretoval.“ Adrian nasadil úprimne strápený výraz. Vedel, že na učiteľa ako pán Biffen je obzvlášť účinný. Proste smútok v háve smútku.

„On... On ma nakoniec úplne rozplakal. Bolo mi trápne prísť s červenými očami do triedy, viete, tak som si na chvíľu odpočinul v hudobnej sále.“

Voči starému dobrákovi Biffenovi to síce bolo krajne nefér, ale čo sa dalo robiť. Taký je život. Však on tú trochu klamania prežije. Možno sa ani nič nedozvie.

„To ma veľmi mrzí. Pán kaplán mal určite k takému konaniu dobrý dôvod. Som si istý, že by pán Meddlar nikdy nebol bez pádnej príčiny hrubý.“
„Pripúšťam, že som naňho bol málinko drzý, pán učiteľ. Ale veď viete, aký je.“
„Poznám ho ako úzkostlivo spravodlivého muža.“
„Určite áno. Nechcem, aby ste si mysleli, že vám klamem. Pán kaplán vám iste priblíži svoj uhol pohľadu, ak sa ho naň spýtate.“
„To neurobím. Sám predsa poznám, kedy mi kto klame.“
„Ďakujem vám."
Ten tak niečo pozná. Starček pred dôchodkom.

„Healey, ja by som ťa nerád autoritatívne poučoval a v žiadnom prípade ťa nechcem pripraviť o dopoludňajšiu prestávku, ale nemôžem opomenúť upozorniť ťa na to, že niekoľkí členovia učiteľského zboru začínajú strácať trpezlivosť. Možno si to vysvetľuješ tak, že ti nerozumejú.“
„Podľa mňa ten problém naopak spočíva v tom, že mi rozumejú.“
„Vidíš to. A práve takýto druh odpovede niekoho dokáže rozhnevať. Prehnaná rádobyučenosť sa tu príliš necení. Vlastne ju nemá rád nikto. Každopádne v Anglicku nie.“
„Rozumiem, pán učiteľ.“
„Na mojich hodinách si najšikovnejší. A ty to veľmi dobre vieš. Lenže sa neučíš, nesnažíš sa. Preto nakoniec pôsobíš dojmom najhlúpejšieho chlapca v škole.“

Čo mu tým chce konkrétne naznačiť?
„Premýšľal si o tom, kam by si chcel ísť na vysokú školu?“
„No... viete, pán učiteľ, tak nejako som si hovoril, že mi maturita postačí. Mne učenie chýbať nebude a ja jemu najskôr tiež nie.“
„Aha. Healey, čo robíš v piatok poobede? Nepredpokladám že by si bol členom školského družstva.“
„Vyhodili ma. Bola to z ich strany nehanebnosť.“
„O tom nepochybujem. Takže sa venuješ dobročinnosti?“
„Áno, dochádzam k jednej postaršej dáme.“
„No tak dobre.“ Biffen si uložil materiály do kufríka. „V ulici Morley Roas býva zaujímavý starý pán a stará pani. Trebárs by si si našiel čas a zašiel ich navštíviť, čo hovoríš? V piatok poobede mávame konverzačné schôdzky pre priateľov. Budem rád, keď prídeš.“
„Ďakujem vám, pán učiteľ.“

Z románu Stephena Frya The Liar (1991)

Do češtiny preložila Dagmar Brejlová. Lhář, vyd. MOTTO Praha, 2005