Bertranda

Ani jediné slovo z toho, čo si hodláte prečítať, nie je pravda.

Biffen bol jediný učiteľ z bývalej školy, s ktorým Adrian udržiaval kontakt. Ten starý pán je tak nenáročný, dobrý a všeprajný, že si rád počíta o výsledkoch študenta na Cambridgi, kam z nejakých nevysvetliteľných dôvodov dostal štipendium. Adrian by si pripadal ako úbožiak a lakomec v jednom, keby bývalému učiteľovi z času na čas nenapísal.

Očami preletel dopis. Biffen bol nadšený z novoobjaveného Dickensovho rukopisu.

„Donald síce hovorí, že pravosť nie je celkom overená, ale dúfam, že sa tentoraz mýli.“
„A jéje, zabudol som, že Biffo pozná Trefusisa,“ povzdychol si Adrian. Odložil list na stôl. „A čo to máme tu?“
Siahol po pokrčenom papieriku. Príď do Trinity, C5, do kaviarne. Sám. Hugo, stálo tam.
„Ako sa vlastne Hugo má?“ spýtala sa Jenny. „Od toho divadla s Dickensom som ho prakticky nevidela.“
„V Bridgetinej Sexuálnej zvrátenosti v Chicagu sa veľmi nevyšvihol,“ prisadil si Gary. „Stále zabúdal text a tiež zakopával. Odvtedy ho nikto neobsadil.“
Adrian odložil papier bokom. Zívol.
„Asi sa bifloval na skúšky. Vždy mu na tom veľmi záležalo. Podaj mi Justina a Miroslava.“

Adrian si všimol, že sa trvalá kaluž na ceste medzi internátmi King´s a St. Catherine´s pokryla vrstvou ľadu. Jar si bude musieť pohnúť. Pritiahol si Miroslava, kašmírovú šatku, tesnejšie ku krku. Vietor bol skutočne neodbytný. O Cambridgi sa hovorí, že je prvou zastávkou vetra na ceste z Uralu. V tridsiatych rokoch to isté platilo aj o politike.

Adriana napadlo, že by sa možno i on mohol stať politikom. Vždy zamieri opačným smerom ako ostatní, ľavičiarstvo navyše začína byť značne nepopulárne. Móda dlhých vlasov je pasé, ošúchané rifle sú pasé, za chvíľu sa nedostanú ani obyčajné koláče a pivo, zostanú leda jednohubky a minerálka. Trefusis si kedysi posťažoval, že študenti pre neho predstavujú čím ďalej väčšie sklamanie.

„Všetci sa chcú čo najskôr vydať a oženiť. Každý drží krok s každým. Slušnosť, svedomitosť a skleslosť, toť veľké heslá súdobých neveľkých dní. Po slobodomyseľnosti ani páru. Pamätáš sa na opis Leonarda Blasta v Rodinnom sídle? ,Vzdal sa vznešenosti zvieraťa a vymenil ju za kabát a pár nápadov.´ A keď vymeníš kabát za pruhovaný oblek, vyjde ti moderný Cambridge. Dnes nám chýba nedostatok úcty. A mne to šialene vadí.“

Adrian si cestou všimol dvoch postávajúcich starých mužov. Pridal do kroku. Myslel si totiž, že každý starší muž musí na jeho svižnú chôdzu pozerať s túžbou, ba až závisťou. Nie že by chcel byť ako soľ rozožierajúca ranu staroby, len si myslel, že neškodí prepojiť ich životy s nostalgiou.
Keď prechádzal tesne okolo nich, zakopol a natiahol sa ako dlhý taký široký. Jeden starý pán pohotovo pribehol a pomohol mu vstať.

„Nestalo sa vám nič, mladý muž?“
„Nie, ďakujem za opýtanie. Asi som sa pokĺzol na ľade.“
Potom radšej použil Justina, dáždnik ako palicu. Zamieril k Trinity. Avšak veľmi, veľmi opatrne, pretože ho bolelo celé telo a ďalšiu potupu by asi so zdravým rozumom neprežil.

„Teda Adrian, ty si ale teľa. Teľa najjalovejšie. Prestaň sa správať ako hlupák, lebo s tebou už nikdy v živote neprehovorím.“
„Stalo sa vám niečo?“
„Ehm... nie, prepáčte. Len som sa až moc hlboko ponoril do myšlienok.“
Vôbec si neuvedomil, že hovorí nahlas. Vrátnik na internáte Trinity sa naňho díval s nemalým podozrením. Adrian si radšej začal prespevovať niečo veľmi melodické, aby podozrenie čo najskôr rozptýlil. Zamieril k C5.
„Kto je na svete najkrajší, a jé, najkrajší. Veselá babička najsvätejšia, a jé, najsvätejšia. Čo by sme bez nej robili, čo by sme bez nej robili, keby sme ju nemali? Nanana...“

Hugova izba bola až na samom konci dlhej chodby, vo veži na rohu budovy. V tej istej veži mal lord Byron svojho medveďa, ktorým pohoršoval univerzitné autority. Bolo mu oznámené, že chovanie domácich zvierat na akademickej pôde je prísne zakázané. Byron ich uistil, že jeho zviera má k domácemu maznáčikovi veľmi ďaleko. Bol to totiž neskrotený medveď, zúrivý ako rozhnevaný diabol. Autority nevedeli, ako sa vyhovoriť na nedomáce zviera, a tak museli lordovi chov medveďa povoliť.
„Čo by sme bez nej robili, čo by sme bez nej robili, keby sme ju nemali? Nanana...“

Hugo otvoril.

„Niesol som ti sardelovú pastu a pár zemiakových placiek, vlastnoručne kúpených v pekárni,“ vychrlil naňho Adrian hneď medzi dverami. „Lenže ma cestou prepadli banditi a všetko mi vzali.“

„To nevadí,“ hlesol Hugo. „Mám tu dajaké víno.“

Nič iné k jedlu ani pitiu v izbe evidentne nebolo. Každému nalial pohár vína.
„Výborné,“ pochválil mu výber Adrian hneď po prvom hlte. „Nechápem, ako to môžeš piť.“
„Na lepšie proste neboli peniaze.“

Adrian sa rozhliadol po izbe. Byt plný prázdnych fliaš od vína. Tak preto kupuje lacné víno, preletelo mu hlavou. Inak by mu zásoby došli skôr, ako by dostal chuť. Pokoj bol zariadený viac než striedmo. Okrem bežného vybavenia v ňom za pozornosť stála ledva fotka Hugovej hereckej matky a plagát z hry Peter Flowerbuck. Bol na nej Adrian vo vysokom klobúku, odvádzajúci Huga od rozzúreného Garyho. Na poličke si všimol pár paperbackov, platní a gramofón; na stene visela stará gitara.

„Tak čo, Hugo, kamo, ako to ide?“
„Všetko je nafigu,“ skleslo šepol Hugo.
Jeho slová sa však s jeho vzhľadom vôbec nezlučovali. Lenže nadmiera alkoholu sa dá celkom slušne utajiť na tvári mladej bytosti. S pribúdajúcim vekom je to čím ďalej väčšia drina.
„Máš veľa práce?“
„Nie, len som v poslednom čase celkom dosť premýšľal.“
„Preto sme tu, nie?“
Hugo si dolial víno.

„Potreboval by som si niečo ujasniť. Keď sme boli v prváku prípravky, skúšal si ma zvádzať. Po prvom roku si ma ale totálne ignoroval. Iba si si vymyslel, že ma miloval Trotter... Lenže Julian Rundell mi povedal, ako to naozaj bolo. Potom si ma zasa zvádzal. Predstieral si, že spíš. A keď si potom moje mužstvo ľsťou podrazil, takže sme prišli o majstrák v krikete, začal si do mňa liať, že si v tú noc vôbec nespal. Povedal som ti, že som to vedel, ale to som kecal. A potom... áno, potom napíšeš poviedku, ktorá sa tvári ako pôvodné Dickensove dielo. Objaví sa v nej postava, ktorá vyzerá a správa sa, ako by mi z oka vypadla. Zhodou okolností sa peleší s niekým, kto je zasa nadmieru podobný tebe. A v tej role zasa spíš. Tak. A teraz mi povedz, čo som urobil.“

„Hugo, ja viem, že to vyzerá...“
„Mám toho plnú hlavu. Evidentne som ti urobil niečo desného, inak by si sa takto nesprával. Takže by som sa to rád dozvedel, aby to už konečne skončilo. Inak sa z toho zbláznim.“
„Panebože.“

Naraz si toho chalana, ktorý sedel pred ním, vôbec nedokázal spojiť s Cartwrightom. Keby Hugo chodil do inej prípravky a potom šiel na inú univerzitu, nepamätal by si ho o nič viac ako tohto Huga, ktorý sa tu pri stole krčí ako kôpka nešťastia a plače do vína. Kde je Cartwright? Toto nie je on, veď jeho Cartwright bol najkrajší chlapec, čo kedy chodil po svete. Tento Cartwright je troska. Kde je ten Hugo, ktorého vždy tak oddane miloval, s ktorým si plánoval spoločnú budúcnosť? Čo sa s ním stalo? Kto za to môže? On? Adrian?

„Na tom predsa nič nie je. Vysvetlenie spočíva v jedinom slove. Síce je trochu drsné, ale úprimné.“

„Aké slovo? Toto sa predsa nedá vysvetliť ani tisícstranovou esejou.“
„Ale hej, fakt. Problém je v tom, že to slovo pre mňa znamená niečo iné než pre teba. Jazyk je prevít. Možno by bolo lepšie, keby som vymyslel nové slovo. Jasné. Míliť. Mílil som ťa. Bol som do teba vmílený. Neustále som na teba myslel, mílka na teba so mnou bola na každom kroku. Neviem ani koľko rokov to trvalo. Dosť. Nič silnejšie som v živote nezažil. Tá mílka bola hnacia sila môjho života. A vlastne je dodnes.“

„Ty si bol do mňa zamilovaný?“
„Tak tomu hovoríš ty. Mílka má s milovaním veľa spoločné, to nepopieram, ale láska buduje a pozerá do budúcnosti, kým mílka dokáže aj ničiť a bolieť. To si ostatne spoznal na vlastnej koži.“
Hugo zabodol pohľad do pohára s vínom.
„Prečo si ne...?“
„Čože?“
„No... ten časopis, to predstieranie, že spíš... ten majstrák... ta Dickensova poviedka. Proste všetko, čo robíš, je... Ja neviem, čo to je.“
„Nekonkrétne? Tajomné? Mätúce? Nepolapiteľné?“
„Tak nejak. Prečo si mi nikdy nič nepovedal?“
„Čo ja viem. Nemám absolútne tucha. Možno preto, že som zbabelec. Alebo preto, že neviem byť sám sebou. Kedysi som si myslel, že všetci okolo mňa sú podvodníci. Lenže časom z toho vyplynulo, že platí presný opak.“