Bertranda

Objavila som ukážky z filmu Izba s vyhliadkou na nete a medzi nimi aj tú časť, ktorú som dala na blog minulý týždeň. Daniel Day-Lewis nesklamal ! :)

Film:  https://www.youtube.com/watch?v=TSlghsKc4ZI

Ešte pridávam ďalší kus. Vilu Cissie nakoniec vďaka Cecilovi prenajmú zhodou okolností Emersonovci, otec a jeho syn George, s ktorými sa zoznámila Lucy v Taliansku.

 

Bola sobota popoludní, po výdatných dažďoch veselá a jasná a prebýval v nej duch mladosti, hoci už bola jeseň. Triumfovalo všetko, čo bolo milé a pôvabné. Keď po Summer Street prechádzali motorové vozidlá, rozvírili len málo prachu a ich zápach rýchlo rozohnal vietor a nahradila ho vôňa vlhkých briez a borovíc. Pán Beebe, ktorý mal práve čas na radosti života, sa opieral o svoju farskú bráničku. Vedľa neho sa opieral Freddy a fajčil dlhú fajku.

"Čo keby sme išli trochu zdržať tých nových ľudí oproti?"
"Hm."
"Možno ťa pobavia."

Freddy, ktorého jeho blížni nikdy nebavili, poznamenal, že tí noví ľudia majú možno veľa práce a podobne, lebo sa práve len nasťahovali.

"Navrhol som, aby sme ich zdržali," povedal pán Beebe. "Stoja za to." Odstrčil závoru a vliekol sa po trojuholníkovom trávniku k vile Cissie. "Haló!" zavolal do otvorených dverí, cez ktoré bolo vidieť hrozný neporiadok.

Vážny hlas odvetil: "Kto tam?"
"Priviedol som vám návštevu."
"Hneď som dolu."

Cesta bola zatarasená skriňou, ktorú sťahovači zabudli vyniesť hore. Pán Beebe horko-ťažko prešiel popri nej. Salón sám bol zaprataný knihami.

"Sú tí ľudia veľkí knihomoli?" zašepkal Freddy. "Sú takej sorty?"

"Nazdávam sa, že vedia čítať - vzácna vlastnosť. Čo tu majú? Byron. No pravdaže. Schropshirský mládenec. Nikdy som o tom nepočul. Historik Gibbon. Haló! Milý George číta po nemecky. Hm - hm - Schopenhauer, Nietzsche a tak ďalej. Teda, tvoja generácia zrejme vie, čo potrebuje, Honeychurch."

"Pán Beebe, len pozrite na to," zvolal Freddy zhrozene.

Na skriňu ruka akéhosi amatéra namaľovala tento nápis: "Nedôveruj nijakému podujatiu, ktoré vyžaduje nové šaty."

"Viem. Nie je to milé? Páči sa mi to. Som si istý, že je to dielo starého pána."
"Aké hrozne čudné od neho."
"Čože s tým nesúhlasíš?"

Ale Freddy bol syn svojej matky a myslel si, že človek nemá kaziť nábytok.

"Obrazy!" pokračoval farár, vlečúc sa po izbe. "Giotto - toho dostali vo Florencii, stavím sa."

"Takého istého si odtiaľ priviezla aj Lucy."

"Ach, ozaj, páčilo sa slečne Honeychurchovej v Londýne?"

"Vrátila sa včera."

"Dúfam, že sa mala dobre?"

"Áno, veľmi dobre," odvetil Freddy a zdvihol akúsi knihu.

"Ona a Cecil sú takí buchnutí do seba ako ešte nikdy."

"To rád počujem."

"Prečo som ja len taký blázon, pán Beebe?"

Pán Beebe nechal poznámku bez povšimnutia.

"Lucy bývala skoro taká hlúpa ako ja, ale mama si myslí, že teraz to bude celkom iné. Bude čítať všetky možné knihy."

"To budeš aj ty."

"Len lekárske knihy. Nie knihy, o ktorých sa dá hovoriť potom. Cecil učí Lucy po taliansky a tvrdí, že jej hra na klavíri je skvelá. Sú v nej všelijaké veci, ktoré sme si nikdy nevšimli. Cecil povedal..."

"Čo tí ľudia, preboha, robia tam hore? Emerson - prídeme tuším inokedy."

George zbehol dolu a bez slova ich vtisol do izby.

"Dovoľte, aby som vám predstavil pána Honeychurcha, vášho suseda."

Vtedy zahrmel Fredy. Možno bol nesmelý, možno priateľský, možno si myslel, že Georgeovu tvár treba umyť. Tak či onak hlesol: "Jak sa darí? Poďte sa okúpať."

"Och, dobre," odvetil George pokojne.

Pán Beebe sa výborne zabával.

"Jak sa darí? jak sa darí? Poďte sa okúpať," chichotal sa. "Najlepší začiatok rozhovoru, aký som kedy počul. Ale obávam sa, že to môže platiť len medzi mužmi. Viete si predstaviť dámu, ktorú druhej dáme predstavila tretia, že by otvorila rozhovor slovami jak sa darí Poďte sa okúpať? A predsa mi budete tvrdiť, že pohlavia sú si podobné."

"Poviem vám, že raz budú," prehodil pán Emerson, ktorý pomaly schádzal dolu schodmi. "Dobré popoludnie, pán Beebe. Vravím vám, že budú kamaráti, a George si myslí to isté."

"Máme dámy pozdvihnúť na našu úroveň?" spýtal sa farár.

"Rajská záhrada," pokračoval pán Emerson ešte na schodoch, "ktorú kladiete do minulosti, ešte má v skutočnosti len prísť. Vojdeme do nej, keď už prestaneme pohŕdať svojím telom."

Pán Beebe poprel, že by Rajskú záhradu vôbec niekam kládol.

"V tomto - ale v ničom inom - my muži sme vpredu. Pohŕdame telom menej, ako ním pohŕdajú ženy. Ale do Raja vstúpime, až keď z nás budú kamaráti."

"Tak čo, ideme sa okúpať?" zamrmlal Freddy vydesený tou masou filozofie, ktorá sa naňho valila.

"Kedysi som veril v návrat k prírode. Ale ako sa môžeme vrátiť k prírode, keď sme v nej nikdy neboli? Dnes si myslím, že musíme prírodu objaviť. Po mnohých výbojoch dosiahneme prostotu. To je naše dedičstvo."

"Dovoľte, aby som vás zoznámil s pánom Honeychurchom, na sestru ktorého sa pamätáte z Florencie."

"Dobrý deň. Veľmi ma teší, že ste prišli a že vezmete Georgea k vode. Veľmi ma teší novina, že vaša sestra sa vydáva. Manželstvo je povinnosť. Som si istý, že bude šťastná, lebo aj my poznáme pána Vysa. Bol k nám veľmi láskavý. Náhodou sme sa zoznámili v Národnej galérii a vybavil nám všetko okolo tohto krásneho domca. Len dúfam, že som nenahneval sira Harryho Otwaya. Poznám tak málo liberálnych veľkostatkárov a chcel som porovnať jeho postoj k zákonom o lovnej zverine s konzervatívnym postojom. Jaj, tento vietor! Dobre robíte, že sa chodíte kúpať. Máte tu krásny kraj, Honeychurch!"

"Vôbec nie!" mrmlal Freddy. "Musím - totiž bude - bude mi potešením navštíviť vás neskôr, povedala moja matka, dúfam."

"Navštíviť, môj milý? Kto vás to naučil takéto salónne táranie? Navštívte si svoju starú mamu! Počúvajte ten vietor medzi borovicami! Máte tu nádherný kraj!"

Pán Beebe prišiel na pomoc.

"Pán Emerson, príde vás navštíviť, ja vás prídem navštíviť; vy a váš syn nám do desiatich dní vrátite návštevu. Dúfam, že ste pochopili pravidlo o desaťdňovej lehote. To, že som vám včera pomohol pripevniť koberec na schody, sa neráta. Neráta sa ani to, že sa teraz pôjdu spolu okúpať."

"Áno, choď sa okúpať, George. Nestrácajte čas rozhovorom. A priveď ich nazad na čaj. Cestou nakúp mlieko, koláče, med. Zmena ti dobre urobí. George tvrdo pracuje v svojom úrade. Nemôžem uveriť, že mu nič nie je."

George sklonil hlavu, zaprášený a zachmúrený, vylučujúc zvláštny pach človeka, ktorý sťahoval nábytok.

"Naozaj sa chcete kúpať?" spýtal sa ho Freddy. "Je to len rybníček, viete? Istotne ste navyknutý na niečo oveľa lepšie."

"Áno - už som povedal, že chcem."

Pán Beebe cítil povinnosť pomôcť mladému priateľovi a viedol ich z domu a do borovicového lesa. Bolo to nádherné! Chvíľu ich ešte sledoval hlas starého pána Emersona rozdávajúci dobroželania a filozofiu. Jeho hlas zanikol a oni počuli iba krásny vietor dujúci v papradí a v stromoch.

Pán Beebe, ktorý vedel mlčať, ale neznášal ticho, bol nútený trkotať, lebo výprava vyzerala ako neúspech a jeho spoločníci nepovedali ani slovo. Hovoril o Florencii. George sa vážne zúčastňoval, prisviedčal alebo odporoval nepatrnými ale energickými gestami, ktoré boli také nevysvetliteľné ako pohyby korún stromov nad ich hlavami.

"A aká náhoda, že ste stretli pána Vysa! Uvedomili ste si, že tu nájdete celý penzión Bertolini?"

"Ja nie. Povedala mi to slečna Lavishová."

"Keď som bol mladý, vždy som sa chystal napísať Dejiny náhod."

Nijaké nadšenie.

"Hoci faktom je, že náhody sú oveľa komplikovanejšie, ako si myslíme. Napríklad, keď tak človek o tom rozmýšľa, nie je v tom čistá náhodnosť, že ste teraz tu."

Až mu odľahlo, keď George začal hovoriť.

"Ba je. Uvažoval som o tom. Je to osud. Všetko je osud. Hádže nás dokopy osud, trhá nás od seba osud, hádže dokopy, trhá od seba. Duje do nás dvanásť vetrov - nevyriešime nič..."

"Vôbec ste neuvažovali," zahromžil farár. "Dám vám užitočný tip, Emerson: nič nepripisujte osudu. Nevravte "Ja som to neurobil", lebo ste to urobili, desať k jednej. Teraz vás podrobím krížovému výsluchu. Kde ste sa prvý raz stretli so slečnou Honeychurchovou a so mnou?"

"V Taliansku."

"A kde ste sa zoznámili s pánom Vysom, ktorý si slečnu Honeychurchovú berie za ženu?"

"V Národnej galérii."

"Pri prezeraní talianskeho umenia. No vidíte, a predsa hovoríte o náhode a osude! Prirodzene vyhľadávate všetko talianske a to robíme aj my a naši priatelia. To nesmierne zužuje pole a znovu sa na ňom stretávame."

"Je to osud, že som tu," trval na svojom George. "Ale môžete to nazvať Talianskom, ak potom budete menej nešťastný."

Pán Beebe sa odkradol od takého ťažkého rozoberania danej témy. Ale bol voči mladým ľuďom nekonečne znášanlivý a nechcel Georgea usadiť.

"Teda, pre toto a pre iné dôvody som svoje Dejiny náhod ešte nenapísal."

Ticho.
V úsilí vhodne zakončiť túto epizódu dodal:
"Všetkých nás veľmi teší, že ste prišli."

Ticho.

"Tu sme!" zvolal Freddy.
"Jaj, to je dobre," zvolal pán Beebe, utierajúc si čelo.
"A tam je to jazierko. Škoda, že nie je väčšie," dodal ospravedlňujúco.

Zliezli po klzkom brehu z borovicového ihličia. Tam ležal rybník zasadený v svojej horičke zelene - iba rybník, ale dosť veľký pre ľudské telo a dosť čistý, aby odzrkadľoval nebo. Po dažďoch voda zaplavila okolitú trávu, ktorá vytŕčala ako krásna smaragdová cestička zvádzajúca nohy do jazierka vprostriedku.

"Ako rybník je to naozaj úspech," povedal pán Beebe. "Nijaké ospravedlnenia preň nie sú potrebné."

George si sadol na mieste, kde pôda bola suchá, a zachmúrene si rozväzoval topánky.

"Nie sú tie masy vrbiny nádherné? Zbožňujem mladú vrbinu. Ako sa volá táto voňavá rastlinka?"

Nik nevedel, alebo ich to ani nezaujímalo.

"Tieto náhle zmeny vegetácie - tento malý hubovitý kus vodných rastlín a na oboch jeho stranách všetky porasty sú silné alebo krehké - šedivník, papradie, čučoriedky, borovice. Prekrásne."

"Pán Beebe, vy sa nekúpete?" zvolal Freddy vyzliekajúc sa.

Pánu Beebovi sa nechcelo.

"Voda je skvelá!" poskakoval v nej a kričal Freddy.

"Voda ako voda," mrmlal George. Najprv si navlhčil vlasy - bezpečný znak apatie - potom skočil za Freddym do tej dobroty tak ľahostajne, akoby bol sochou a rybník vedrom mydlín. Musel použiť svaly. Musel ostať čistý. Pán Beebe ich pozoroval a pozoroval zborový tanec vetví vrbiny nad ich hlavami.

"Hej hola, hej hola, hej hola," kričal Freddy, urobil dve tempá každým smerom a potom sa dostal do tŕstia alebo blata.

"Stojí to za to?" spýtal sa ten druhý, michelangelovsky stojac na zakliatom okraji.

Breh povolil a on spadol do jazierka, skôr ako by si bol poriadne zvážil otázku.

"Héééj - pfff - prehltol som žubrienku, pán Beebe; voda je nádherná, voda je prosto božská."

"Voda nie je zlá," povedal George a vynoriac sa z nej prskal na slnko.

"Voda je báječná, pán Beebe. Poďte."

"Hej, sem sa!"

Pán Beebe, ktorému bolo horúco a ktorý vždy súhlasil, kde to len bolo možné, sa poobzeral okolo seba. Neobjavil nijakých farníkov okrem borovíc strmo sa dvíhajúcich na všetkých stranách a kývajúcich si navzájom na pozadí oblohy. Bolo to nádherné! Svet automobilov a Vidieckych dekanov nehatene ustúpil. Voda, nebo, večná zeleň - toho všetkého sa ani ročné obdobia nemôžu dotknúť a zaiste ležia za hranicou prenikania človeka.

"Aj ja by som sa veru umyl;" a o chvíľku jeho šaty utvorili tretiu kôpku na tráve a aj on vychvaľoval zázrak vody.

Bola to obyčajná voda a ani jej nebolo veľa, a ako povedal Freddy, človeku sa zdalo, že pláva v šaláte. Traja páni v jazierku krúžili po prsia vo vode na spôsob nýmf v Götterdämmerungu. Ale či už preto, že dažde dodali sviežosť, alebo že slnko rozlievalo najnádhernejšie teplo, alebo preto, že dvaja páni boli mladí rokmi a tretí duchom - pre to či ono nastala v nich zmena a oni zabudli na Taliansko a botaniku a osud. Začali sa hrať. Pán Beebe a Freddy na seba fŕkali vodu. Trochu úctivo ofŕkali aj Georgea. Bol tichý; obávali sa, či ho neurazili. Potom v nich prepli všetky sily mladosti. Usmial sa, vrhol sa na nich, fŕkal na nich, ponáral, kopal, zablatil a vyhnal ich z jazierka.

"Tak sa poďme pretekať okolo neho," kričal Freddy a všetci sa naháňali na slnku. George sa pustil skratkou, zašpinil si holene a musel sa ešte raz okúpať. Potom pán Beebe súhlasil, že bude bežať - nezabudnuteľný pohľad.

Behali, aby sa usušili, kúpali sa, aby sa ochladili, hrali sa na Indiánov vo vrbine a v papradí, okúpali sa, aby sa očistili. A celý čas tri batôžky diskrétne ležali na tráve a vyhlasovali: "Nie. Na nás záleží. Bez nás sa nijaké podujatie nezačne. K nám sa telo nakoniec vráti."

"Kop z rohu! Kop z rohu!" zakričal Freddy, schytil Georgeov batôžtek a položil ho vedľa imaginárnej bránkovej tyče.

"Pozor na futbalové pravidlá," odvetil George a kopnutím rozhodil Freddyho batôžtek.
"Góóól!"
"Góóól!"
"Prihraj!"
"Pozor na moje hodinky," kričal pán Beebe.

Kusy šatstva lietali všetkými smermi.

"Pozor na môj klobúk! Dosť, to stačí, Freddy. Oblečte sa. Povedal som, dosť!"

Ale tí dvaja mládenci sa načisto spochabeli. Mihali sa medzi stromami, Freddy s farárskou vestou pod pazuchou, George s jeho mäkkým klobúkom na mokrých vlasoch.

"To stačilo!" kričal pán Beebe spomenúc si, že napokon predsa len je vo vlastnej farnosti. Potom sa mu hlas zmenil, ani čo by každá borovica bola vidieckym dekanom. "Hej! Pomaly! Počujte, chlapci, niekto sem ide!"

"Hej! hej! Dámy!"

Ani George, ani Freddy neboli práve jemní. Ale ani nepočuli posledné varovanie pána Beeba, lebo inak by sa boli vyhli pani Honeychurchovej, Cecilovi a Lucy, ktorí šli na návštevu k starej pani Butterworthovej. Freddy im pustil vestu k nohám a uháňal do papradia. George im zhíkol do tváre, obrátil sa a bežal po cestičke k rybníku, ešte vždy len s klobúkom pána Beeba na hlave.

"Pre živého Boha!" skríkla pani Honeychurchová. "Kto boli tí nešťastníci? Och, drahí moji, dívajte sa inam! A chudák aj pán Beebe! Čo sa to len stalo?"

"Poďte ihneď tadiaľto," zavelil Cecil, ktorý odjakživa cítil, že musí ženy viesť, hoci nevedel kam, a chrániť ich, hoci nevedel proti čomu. Teraz ich viedol k papradiu, kde sa skrýval Freddy.

"Och, chudák pán Beebe! Bola to jeho vesta, čo nechali na cestičke? Cecil, vesta pána Beeba..."

"To nie je naša vec," povedal Cecil a pozrel na Lucy, ktorá bola celá pod slnečníkom a zjavne nie nevšímavá.

"Tuším, že pán Beebe skočil nazad do rybníka."
"Tadiaľto, pani Honeychurchová, tadiaľto, prosím vás."

Šli za ním po svahu, pokúšajúc sa o odmeraný a predsa nenútený výraz, vhodný pre dámy pri takýchto príležitostiach.

"Teda, nemôžem za to," povedal hlas blízko pred nimi a Freddy zdvihol pehavú tvár a snehobiele plecia z listov papradia. "Nemôžem sa predsa nechať pošliapať."

"Prepánajána, chlapče; teda si to ty! Čo je toto za nerozum! Nemohol si sa pohodlne okúpať doma vo vani s teplou a studenou vodou?"

"Pozri, mamička, človek sa musí umyť a človek sa musí usušiť, a keď iný človek..."

"Môj drahý, istotne máš pravdu ako zvyčajne, ale nie si teraz schopný niečo vysvetľovať. Poď, Lucy." Obrátili sa. "Och pozri - nie, nedívaj sa! Och, chudák pán Beebe! Aké nešťastie zase..."

Lebo pán Beebe práve liezol z rybníka, na hladine ktorého plávali kusy odevu intímnej povahy; kým George, životom znechutený George, kričal na Freddyho, že chytil rybu.

"A ja, ja som jednu zhltol," odvetil Freddy z papradia. "Zhltol som žubrienku. Krúti sa mi v bruchu. Umriem - Emerson, vy dobytok, máte na sebe moje gate!"

"Ticho, moji drahí," povedala pani Honeychurchová, ktorá už nevydržala hrať zhrozenú. "A postarajte sa, aby ste najprv poriadne uschli. Príčinou všetkých tých prechladnutí je, že sa človek dôkladne neosuší."

"Mamička, prosím ťa, poď odtiaľto," prosila Lucy. "Och, poď, preboha."

"Helou!" zakričal George, takže dámy opäť zastali.
Pokladal sa za oblečeného. Bosý, s holou hruďou, žiariaci a pekný na pozadí tienistého lesa, volal:
"Helou, slečna Honeychurchová! Helou!"

"Ukloň sa, Lucy, radšej sa ukloň. Kto je to? Ukloním sa."
Pani Honeychurchová sa uklonila.

V ten večer a celú noc voda odtekala. Do rána sa rybník opäť scvrkol na svoju pôvodnú veľkosť a stratil svoj lesk. Bolo to dovolávanie sa krvi a uvoľnenej vôle, pomíňajúce požehnanie, ktorého vplyv nepomíňa, posvätnosť, čaro, letmý kalich pre mladosť.

 

  

 

A Room with a View napísal v roku 1908 Edward Morgan Forster

Preložila Tatiana Ruppeldtová v roku 1993, vyd. Slovenský spisovateľ