Bertranda

O niekoľko dní po oznámení zasnúbenia pani Honeychurchová prehovorila Lucy a jej Fiasca, aby šli na malú záhradnú slávnosť v susedstve, lebo prirodzene chcela ľuďom ukázať, za akého reprezentatívneho muža sa jej dcéra vydáva.

Cecil bol viac ako reprezentatívny; vyzeral významne a bolo veľmi príjemné hľadieť na jeho štíhlu postavu držiacu krok s Lucy a na jeho podlhovastú bielu tvár živo reagujúcu, keď mu Lucy niečo vravela. Ľudia gratulovali pani Honeychurchovej, čo je podľa mňa spoločenský omyl, ale tešilo ju to a predstavovala Cecila celkom bez výberu nudným vznešeným vdovám.

Pri čaji došlo k nehode: ktosi prevrhol šálku kávy na Lucin vzorkovaný hodváb a hoci sa Lucy tvárila, akoby sa nič nestalo, jej matka nič také nepredstierala, ale odtiahla ju dnu, aby jej šaty vyčistila súcitná slúžka. Istý čas sa zdržali a Cecil ostal s vdovami. Keď sa vrátili, nebol už taký príjemný ako predtým.

"Chodíte na mnohé takéto veci?" spýtal sa, keď sa viezli domov.

"Len sem-tam," odvetila Lucy, ktorá sa veľmi dobre zabávala.

"Je to typické pre vidiecku spoločnosť?"

"Zrejme. Mamička, myslíš, že je?"

"Veľa spoločnosti," povedala pani Honeychurchová, ktorá sa usilovala spomenúť si na strih jedných šiat na záhradnej slávnosti.

Cecil vidiac, že je myšlienkami inde, naklonil sa k Lucy a povedal:

"Mne sa to zdalo dokonale hrozné, katastrofálne, hrozivé."

"Je mi veľmi ľúto, že si do toho tak padol."

"Nejde o to, ale tie gratulácie. Je to priam odporné, ako sa zasnúbenie pokladá za verejnú vec - za nejaké pusté miesto, kam každý nevychovanec môže vystreliť svoje vulgárne pocity. A tie chichúňajúce sa staré baby!"

"Človek tým zrejme musí prejsť. Nabudúce si nás už nebudú tak všímať."

"Ale mne ide o to, že celý ich postoj je nesprávny. Zasnúbenie - už samo to slovo je hrozné - je súkromnou vecou a malo by sa s ním tak zaobchádzať."

A predsa tie chichúňajúce sa stareny, čo aké nevhodné jednotlivo, rodovo boli v poriadku. Duch generácií sa usmieval cez ne, radujúc sa zo zasnúbenia Cecila a Lucy, lebo bolo prísľubom trvania života na zemi. Pre Cecila a Lucy bolo prísľubom niečoho celkom iného - osobnej lásky. Z toho vyvieralo Cecilovo podráždenie a Lucino presvedčenie, že jeho podráždenie bolo oprávnené.

"Hrozná nuda!" povedala. "Nemohol si uniknúť na tenis?"

"Nehrám tenis - aspoň nie na verejnosti. Susedia sú pripravení o romantiku názoru, že som veľký atlét. Moja romantika je v tom, že som Inglese Italianato."

"Inglese Italianato?"

"É un diavolo incarnato! Nepoznáš to príslovie?"

Nepoznala ho. Ani sa nezdalo použiteľné na mladého muža, ktorý strávil tichú zimu v Ríme so svojou matkou. Ale Cecil sa od svojho zasnúbenia začal hrať na kozmopolitického nezbedníka, hoci ním ani zďaleka nebol.

"Teda," povedal, "nemôžem za to, ak ma neschvaľujú. Medzi mnou a nimi sú isté neodstrániteľné bariéry a ja ich musím prijať."

"Myslím, že všetci máme svoje obmedzenia," povedala múdra Lucy.

"Ale niekedy nám ich nanútia," prehodil Cecil, ktorý z jej poznámky vytušil, že celkom nepochopila jeho pozíciu.

"Ako?"

"Zaiste je rozdiel, či sa my oplocujeme, alebo či sa proti nám bariérami oplocujú iní."

Chvíľku rozmýšľala a potom súhlasila, že v tom je rozdiel.

"Rozdiel?" zvolala pani Honeychurchová zrazu v strehu. "Nijaký rozdiel nevidím. Ploty sú ploty, najmä keď sú na rovnakom mieste."

"Hovorili sme o motívoch," povedal Cecil, ktorého vyrušenie nahnevalo.

"Milý Cecil, pozrite sem." Roztiahla kolená a položila si puzdro na navštívenky do lona. "Tu som ja. Toto je Windy Corner. Ostatok sú iní ľudia. Motívy sú v poriadku, ale plot sa tiahne tadiaľto."

"Nehovorili sme o skutočných plotoch," povedala Lucy so smiechom.

"Och, chápem, drahá - poézia."

Pokojne sa oprela. Cecil nechápal, čo Lucy tak pobavilo.

"Poviem vám, kto nemá nijaké "ploty", ako to nazývate," povedala, "to je pán Beebe."

"Farár bez plota by znamenal farára bez obrany." Lucy len pomaly chápala, čo ľudia hovorili, ale dosť rýchlo odhaľovala, čo mali na mysli. Nepochopila Cecilovu poznámku, ale pochopila, aký pocit ju vyvolal.

"Nemáš rád pána Beeba?" spýtala sa zamyslene.

"To som nikdy nepovedal!" zvolal. "Pokladám ho za vysoko nadpriemerného človeka. Len som poprel..." A rýchlo prešiel zase na tému plotov a bol skvelý.

"Teda farár, ktorého skutočne nenávidím," povedala, lebo chcela povedať niečo sympatizujúce, "farár, ktorý naozaj má ploty, a to tie najodpornejšie, je pán Eager, anglický kaplán vo Florencii. Bol skutočne falošný - nielen že sa nemožne správal. Bol taký snob a taký namyslený a povravel skutočne také neláskavé veci."

"Aké veci?"

"V penzióne Bertolini bol istý starý pán, o ktorom povedal, že zavraždil svoju ženu."

"Možno ju aj zavraždil."

"To nie."

"Prečo nie?"

"Bol to taký milý starý pán."

Cecil sa zasmial nad jej ženskou nelogickosťou.

"Teda, chcela som si to preveriť. Pán Eager sa nikdy nevyjadril presne. Dáva prednosť neistote - povedal, že ten starec "prakticky" svoju ženu zavraždil - zavraždil ju pred očami Boha."

"Mlč, moja drahá!" povedala duchom neprítomne pani Honeychurchová.

"Ale je to naozaj neznesiteľné, že človek, ktorého nás učia napodobňovať, si takto chodí a rozširuje klebety. Som si istá, že hlavne preňho nechali toho starého pána padnúť. Ľudia udávali ako dôvod, že je vulgárny, ale to teda naozaj nebol."

"Chudák starý! Ako sa volal?"

"Harris," odvetila Lucy nápadne pohotovo.

"Dufajme, že pani Harrissová nie je v tom nijaká vymyslená osoba," povedala jej matka.

Cecil chápavo prikývol.

"Nie je pán Eager farár kultivovaného typu?" spýtal sa.

"Neviem. Nenávidím ho. Počula som ho prednášať o Giottovi. Nenávidím ho. Nič nemôže zakryť malichernú povahu. Nenávidím ho."

"Ale prepánajána, dieťa!" zvolala pani Honeychurchová. "Celkom ma tými rečami umoríš. Prečo okolo toho toľko kriku? Zakazujem tebe aj Cecilovi nenávidieť ďalších kňazov."

Cecil sa usmial. Bolo skutočne čosi neprimerané na Lucinom morálnom výpade proti pánu Eagerovi. Bolo to, akoby človek na strope Sixtínskej kaplnky uvidel Leonarda. Túžil jej naznačiť, že nie v tomto spočíva jej poslanie; že moc ženy a jej čaro prebývajú v jej záhadnosti, a nie v bombastickom rečnení. Ale možno také rečnenie je prejavom živosti: kazí krásu mladého stvorenia, ale ukazuje, že to stvorenie žije. Po chvíli hľadel na jej rozpálenú tvár a vzrušené gestá s istým súhlasom. Nepotlačil zdroje mladosti.

Príroda - najprostejšia téma, pomyslel si - sa rozprestierala okolo nich. Pochválil borovicové lesy, hlboké jazerá papradia, karmínové listy, ktoré poškvrnili čučoriedkové kríčky, užitočnú krásu pozdĺž mýtnej cesty. Vonkajší svet Cecil málo poznal a občas si mýlil fakty.  Pani Honeychurchovej pošklbávalo perami, keď hovoril o večne zelených smrekovcoch.

"Pokladám sa za šťastného človeka," uzavrel. "Keď som v Londýne, mám pocit, že by som nevedel žiť inde. Keď som na vidieku, to isté si myslím o vidieku. Napokon, skutočne verím, že vtáky, stromy a obloha sú najnádhernejšie veci v živote a že ľudia, ktorí žijú medzi nimi, musia byť najlepší. Je pravda, že v deviatich prípadoch z desiatich akoby si nič nevšímali. Vidiecky gentleman a vidiecky robotník sú každý svojím spôsobom tí najskľučujúcejší spoločníci. A predsa môžu mať tiché pochopenie pre dianie v prírode, ktoré nie je dané nám, ľuďom z mesta. Necítite to aj vy, pani Honeychurchová?"

Pani Honeychurchová sa strhla a usmiala sa. Nepočúvala ho. Cecil, ktorý bol na prednom sedadle koča dosť stlačený, sa nahneval a rozhodol sa už nič zaujímavého nepovedať.

Ani Lucy nepočúvala. Čelo mala skrčené a ešte vždy v duchu zúrila, dôsledok, uzavrel, množstva morálnej gymnastiky. Zarmucovalo ho, že je taká slepá voči krásam augustového lesa.

"Zíď dolu, deva krásna, z výšin tých vrchov," zacitoval a dotkol sa jej kolena svojím.

Opäť sa zapýrila a spýtala sa: "Akých výšin?"

"Zíď dolu, deva krásna, z výšin tých vrchov: aká potecha žije v nich ? (spieval pastier), vo výšinách a v nádhere kopcov?" Poslúchnime radu pani Honeychurchovej a potlačme nenávisť voči kňazom. Kde to sme?"

"Na Summer Street, pravdaže," odvetila Lucy a prebrala sa.

Les sa otvoril, aby urobil miesto zvažujúcej sa trojhrannej lúke. Na dvoch stranách ju vrúbili malé domce a hornú tretiu stranu zaujímal nový kamenný kostol, nákladne jednoduchý, s chutnou šindľovou špicatou vežou. Dom pána Beeba stál neďaleko kostola. Výškou ledva prevyšoval domce. Nablízku sa radilo niekoľko veľkých kúrií, ale boli schované za stromami. Scenéria pripomínala skôr švajčiarsku horu ako svätyňu a centrum záhaľčivého sveta a kazili ju len dve škaredé vilky - vilky, ktoré súperili s Cecilovým zasnúbením, lebo ich sir Harry Otway získal v to isté popoludnie, v ktorom on získal Lucy.

"Cissie" sa volala jedna z nich a "Albert" druhá. Tieto názvy sa dali rozpoznať v nejasnej gotike na záhradných bránkach, ale zjavili sa druhý raz na krytých vchodoch, kde veľkými písmenami sledovali polkruhovú krivku vchodového oblúka. Albert bol obývaný. V jeho zmučenej záhrade svietili muškáty, lobelky a vyleštené struky. Jeho okienka boli cudne zastreté nottinghamskou čipkou. Cissie dával jej majiteľ do prenájmu. Tri vývesné tabule patriace dorkinským agentom, viseli na plote a oznamovali túto neprekvapujúcu skutočnosť. Jej cestičky už boli zarastené burinou; trávnik ako dlaň ožltol púpavami.

"To miesto je zničené," mechanicky povedali dámy. "Summer Street už nikdy nebude taká, aká bola."

Keď koč prešiel, dvere na Cissie sa otvorili a z vilky vyšiel akýsi muž.

"Zastaňte!" zvolala pani Honeychurchová, dotknúc sa slnečníkom kočiša. "Tu ide sir Harry. Teraz sa všetko dozvieme. Sir Harry, ihneď tie domce strhnite!"

Sir Harry Otway - ktorého netreba opisovať - podišiel ku koču a povedal:

"Pani Honeychurchová, chcel som. Nemôžem, naozaj nemôžem slečnu Flackovú vysťahovať."

"Či nemám vždy pravdu? Mala odísť ešte pred podpísaním zmluvy. Ešte tam býva a neplatí nájomné, ako za čias svojho synovca?"

"Ale čo mám robiť?" Stíšil hlas. "Taká stará pani, taká hrozne vulgárna a takmer stále pripútaná na posteľ."

"Vyžeňte ju," povedal Cecil odvážne.

Sir Harry si vzdychol a smutno pozrel na vily. Dostal vážnu výstrahu pred zámermi pána Flacka a mal ten pozemok kúpiť skôr, ako tam začali stavať; ale bol nevšímavý a pomalý. Toľké roky poznal Summer Street, že si nevedel predstaviť, že ju možno pokaziť. Naplašil sa, až keď pani Flacková položila základný kameň a začalo rásť zjavenie z červených a krémových tehál. Navštívil pána Flocka, miestneho staviteľa - veľmi rozumného a úctyhodného človeka - ktorý súhlasil, že škridľová strecha by bola umeleckejšia, ale poukázal na to, že bridlice sú lacnejšie. Odvážil sa však škriepiť o korintských stĺpoch, ktoré mali prilipnúť ako pijavice k rámom oblúkovitých arkierov, a povedal, že pokiaľ ide oňho, chce fasádu odľahčiť malou výzdobou. Sir Herry naznačil, že taký stĺp by mal byť podľa možnosti stavebným prvkom, ako aj dekoráciou. Pán Flack odvetil, že všetky stĺpy už objednal, a dodal: "A každá hlavica bude iná - jedna s drakmi v lístí, druhá približujúca sa iónskemu štýlu, ďalšia uvedie iniciálky pani Flackovej - každá iná." Lebo si prečítal svojho Ruskina. Staval svoje vily podľa jeho želania; a až keď do jednej z nich usadil nepohnuteľnú tetu, sir Harry kúpil.

Táto márna a nevýhodná transakcia naplnila šľachtica smútkom, ako sa tak opieral o koč pani Honeychurchovej. Nesplnil svoje povinnosti voči vidieku a vidiek sa mu aj vysmieval. Vydal kopu peňazí a Summer Street sa aj tak nijako nezlepšila. Teraz už nemohol urobiť iné, ako nájsť vhodného nájomníka pre Cissie - niekoho skutočne vhodného.

"Nájomné je nemožne nízke," povedal im, "a ja som azda príliš zhovievavý statkár. Ale má takú nevhodnú veľkosť. Je priveľká pre roľníka a primalá pre každého čo len trochu ako my."

Cecil sa nevedel rozhodnúť, či má pohŕdať tými vilami, alebo pohŕdať sirom Harrym, že nimi pohŕda. Druhý impulz sa mu zdal plodnejší.

"Mali by ste si nájsť nájomníka ihneď," povedal zlomyseľne. "Bol by to dokonalý raj pre nejakého bankového úradníka."

"Presne tak!" zvolal sir Harry vzrušene. "A práve toho sa bojím, pán Vyse. Pritiahne nesprávny typ ľudí. Doprava vlakom sa zlepšila - fatálne zlepšila, podľa mojej mienky. A čo je to päť míľ od stanice v dnešnej dobe bicyklov?"

"Musel by to byť veľmi húževnatý úradník," prehodila Lucy.

Cecil, ktorý priam prekypoval stredovekou zlomyseľnosťou, odvetil, že telesná konštitúcia nižšej buržoázie sa zlepšuje tou najdesivejšou mierou. Lucy videla, že sa vysmieva ich neškodnému susedovi, a vzchopila sa, aby ho zarazila.

"Sir Harry!" zvolala, "mám nápad. Čo by ste povedali na staré slečny?"

"Drahá Lucy, to by bolo skvelé. Poznáte nejaké?"

"Poznám; zoznámila som sa s nimi v cudzine."

"Urodzené dámy?" spýtal sa opatrne.

"Áno, pravdaže, a v tejto chvíli bez domova. Minulý týždeň som od nich dostala list. Slečna Tereza a slečna Katarína Alanové. Naozaj nežartujem. Sú to tie pravé. Aj pán Beebe ich pozná. Môžem im povedať, aby vám napísali?"

"Pravdaže môžete!" zvolal. "No prosím, a ťažkosti sú už vyriešené. To je skvelé! Extra výhody - povedzte im, prosím vás, že tu budú mať extra výhody, lebo nebudem musieť zaplatiť agentom. Och, títo agenti! Poslali mi takých hrozných ľudí! Jedna žena, keď som sa jej v liste taktne spýtal na jej spoločenské postavenie, mi odpovedala, že mi nájomné zaplatí vopred. Akoby mi šlo o to! A viaceré referencie, ktoré som dostal, boli celkom neuspokojujúce! - podvodníci alebo ľudia s nie práve najlepšou povesťou. Och, a tie švindle! V tomto týždni som veru videl veľa tienistých stránok. Podvody tých najslušnejších ľudí! Drahá Lucy, toľko podvodov!"

Prikývla.

"Ja vám radím," vložila sa do veci pani Honeychurchová, "aby ste nedali nič na Lucy a jej skazené dámy. Poznám ten typ. Uchráňte ma od ľudí, ktorí poznali lepšie časy a prinášajú so sebou dedičstvo, od ktorého stuchne celý dom. Je to smutné, ale oveľa radšej by som to prenajala niekomu, kto bude v živote postupovať, ako niekomu, kto zostupuje."

"Myslím, že vám rozumiem," povedal sir Henry, "ale to je, ako vravíte, veľmi smutné."

"Slečny Alanové nie sú také!" zvolala Lucy.

"Ba áno, sú!" namietol Cecil. "Nepoznám ich, ale povedal by som, že by boli veľmi nevhodným prídavkom do susedstva."

"Nepočúvajte ho, sir Harry - je otravný!"

"To ja som otravný," odvetil. "Ja som sa nemal so svojimi ťažkosťami obracať na mladých ľudí. Ale naozaj tak ma to trápi a lady Otwayová len hovorí, že musím byť veľmi opatrný, čo je pravda, ale nie je to nijaká skutočná pomoc!"

"Teda môžem napísať mojim slečnám Alanovým?"

"Prosím vás o to!" zvolal sir Harry.

Ale jeho oči zaváhali, keď pani Honeychurchová vykríkla:

"Dajte si pozor! Istotne majú kanáriky. Sir Harry, dajte si pozor pred kanárikmi; vypľúvajú semiačka cez mreže klietky a potom prídu myši. Celkove, dajte si pozor na ženy. Prenajmite to len mužovi."

"Ale veď..." mrmlal galantne, hoci videl múdrosť jej poznámky.

"Muži neklebetia nad šálkou kávy. Keď sa opijú, koniec - pohodlne si ľahnú a vyspia sa z toho. Keď sú suroví, akosi si to držia pre seba. Nerozširuje sa to tak veľmi. Ja som za muža - ak je pravdaže statočný."

Sir Harry očervenel. Ani jemu, ani Cecilovi sa nepáčili tieto otvorené komplimenty ich pohlaviu. Ani vynechanie podlostí ich veľmi nepozdvihlo. Navrhol, aby pani Honeychurchová, ak má čas, zosadla z koča a prezrela si Cissie sama. Bola nadšená. Príroda chcela, aby bola chudobná a bývala v takom dome. Zariaďovanie domova ju vždy priťahovalo.

Cecil stiahol Lucy nazad, keď sa poberala za matkou.

"Pani Honeychurchová," povedal, "nemohli by sme my dvaja ísť domov pešo a nechať vás tu?"

"Ale áno!" znela jej srdečná odpoveď.

Zdalo sa, že aj sir Harry je až priveľmi rád, že sa ich zbaví. Vševedúco sa na nich usmial a povedal: "Aha! Mladí ľudia, mladí ľudia, mladí ľudia!" a potom bežal odomknúť dom.

"Beznádejný povýšenec!" zvolal Cecil takmer ešte na dosluch.

"Nie je veľmi múdry, ale je naozaj dobrý."

"Nie, Lucy; je zosobnením všetkého, čo je na vidieckom živote zlé. V Londýne by sa držal svojho miesta. Bol by členom nejakého hlúpeho klubu a jeho žena by usporadúvala hlúpe večere. Ale tu sa správa ako malý boh so svojím džentríctvom, povýšenosťou a predstieraným estétstvom a každý - ešte aj tvoja matka - mu naletí."

"Všetko, čo vravíš, je pravda," povedala Lucy, hoci ju to znechutilo. "Len neviem, či - či na tom tak veľmi záleží."

"Hrozne na tom záleží. Sir Harry je priam podstatou tej záhradnej slávnosti. Och, panebože, tak ma to hnevá. Dúfam, že do tej vily dostane nejakého obyčajného nájomníka - nejakú takú naozaj obyčajnú ženu, že si to aj on všimne. Vraj urodzení ľudia? Ha! S tou svojou plešivou hlavou a ustupujúcou bradou? Ale zabudnime naňho."

Lucy to veľmi rada urobila. Ak Cecil nemá rád sira Harryho Otwaya a pána Beeba, aká je tu záruka, že ľudia, na ktorých jej skutočne záleží, uniknú? Napríklad Freddy. Freddy nie je ani múdry, ani šikovný, ani krásny a čo Cecilovi zabráni, aby v ktorúkoľvek chvíľu nepovedal "Nebolo by správne ctiť si Freddyho?" A čo by odpovedala? Ďalej ako po Freddyho nešla, ale vyvolal v nej dosť obáv. Mohla sa len ubezpečiť, že Cecil už dlhšie Freddyho pozná a že vždy spolu dobre vychádzali okrem tých posledných niekoľko dní, čo bola azda len náhoda.

"Kadiaľ pôjdeme?" spýtala sa.

Obkolesovala ich príroda - najprostejšia téma, ako si myslela. Summer Street sa tiahla hlbokým lesom a Lucy zastala na mieste, kde od hlavnej cesty odbočoval chodník.

"Máme dve možnosti?"

"Cesta je azda rozumnejšia, lebo sme parádne oblečení."

"Radšej by som šiel cez les," povedal Cecil s potláčanou podráždenosťou, ktorú na ňom badala celé popoludnie. "Počuj, Lucy, prečo stále hovoríš cesta? Uvedomuješ si, že od nášho zasnúbenia ani raz si so mnou nebola na poliach alebo v lese?"

"Naozaj nie? Tak poďme lesom," odvetila Lucy prekvapená jeho čudáctvom, ale istá, že neskôr jej to vysvetlí; nemal vo zvyku nechať ju v pochybách o zmysle svojich slov.

Viedla ho medzi šumiace borovice a pravdaže sotva prešli dákych dvanásť krokov, už jej Cecil vysvetlil, čo mal na mysli.

"Vieš, zišlo mi na um - možno nesprávne - že sa so mnou lepšie cítiš niekde v izbe."

"V izbe?" opakovala beznádejne zmätená.

"Áno. Alebo najviac ak v záhrade, alebo na ceste. Nikdy v skutočnej prírode, ako teraz."

"Och, Cecil, prepánajána, čo tým chceš povedať? Nikdy som nič také necítila. Hovoríš, akoby som bola nejaká poetka."

"Neviem, či nie si. Spájam ťa s vyhliadkou - istým typom vyhliadky. Prečo by si ma ty nemohla spájať s izbou?"

Chvíľu uvažovala a potom so smiechom povedala:

"A vieš, že máš pravdu? Je to tak. Predsa len som zrejme poetka. Keď myslím na teba, tak vždy akože si v izbe. Aké smiešne!"

Na jej prekvapenie sa zatváril nahnevane.

"Azda v nejakom salóne? Bez vyhliadky?"

"Áno, bez vyhliadky, zdá sa mi. Prečo nie?"

"Bol by som radšej," povedal vyčítavo, "keby si ma spájala s voľnou prírodou."

Lucy sa opäť spýtala: "Jaj, Cecil, čo tým chceš povedať?"

Keďže sa neozvala nijaká odpoveď, vyhnala z mysli tento predmet ako príliš ťažký pre dievča a viedla ho ďalej do lesa, podchvíľou zastanúc pred nejakou mimoriadne krásnou alebo známou kombináciou stromov. Les medzi Summer Strett a Windy Corner poznala, odkedy už mohla chodiť sama; hrala sa, že v ňom stratila Freddyho, keď bol Freddy ružovolíce decko; a hoci teraz už bola aj v Taliansku, les nestratil nič zo svojej krásy.

O chvíľu prišli na čistinku medzi borovicami - ďalší malý zelený kopček, tentoraz osamelý a chovajúci v hrudi plytké jazierko.

Lucy zvolala: "Posvätné jazierko!"

"Prečo ho tak voláš?"

"Už neviem, prečo. Myslím, že podľa nejakej knihy. Teraz je z neho iba kaluž, ale vidíš ten prúd pretekať cez ňu? Teda, po hojných dažďoch steká dolu veľa vody a nemôže odtiecť odrazu a vtedy to jazierko veľmi narastie a opeknie. Vtedy sa Freddy vždy v ňom kúpal. Veľmi ho má rád."

"A ty?"

Mal na mysli, či ho aj ona má rada, ale Lucy zasnene odvetila:

"Aj ja som sa v ňom kúpala, kým ma nepristihli. Bol z toho krik."

Inokedy by sa bol pohoršil, lebo mal v sebe dávku prepiatej hanblivosti. Ale teraz, pri svojom súčasnom kulte čerstvého povetria bol nadšený jej obdivuhodnou prostotou. Zahľadel sa na ňu, ako tak stála pri kraji jazierka. Bola parádne oblečená, ako sa bola vyjadrila, a pripomenula mu akýsi nádherný kvet, ktorý nemá vlastné listy, ale vykvitne náhle zo sveta zelene.

"Kto ťa pristihol?"

"Charlotte," zamrmlala. "Bola práve u nás. Charlotte - Charlotte."

"Chúďa!"

Vážne sa usmiala. Istý plán, pred ktorým dosiaľ ustupoval, sa teraz zdal uskutočniteľný.

"Lucy!"

"Áno, mali by sme už ísť," znela jej odpoveď.

"Lucy, chcem ťa o niečo požiadať, o čo som ťa ešte nikdy nežiadal."

Na vážny tón v jeho hlase Lucy úprimne a láskavo vykročila k nemu.

"A o čo, Cecil?"

"Doteraz nikdy - ani v ten deň na trávniku, keď si súhlasila, že sa za mňa vydáš..."

Upadol do rozpakov a stále pozeral naokolo, či ich niekto nepozoruje. Odvaha ho opustila.

"Teda?"

"Doteraz som ťa ani raz nepobozkal."

Bola taká červená, akoby sa bol vyjadril veľmi hrubo.

"Ešte - nie," zajakala sa.

"Teda pýtam sa ťa - smiem teraz?"

"Pravdaže smieš, Cecil. Už predtým si mohol. Ja nemôžem bežať za tebou, to vieš."

V tej vrcholnej chvíli si neuvedomoval nič iba absurdnosti. Jej odpoveď bola neprimeraná. Tak nevzrušene si zdvihla svoj závoj. Kým sa k nej približoval, našiel čas, sformoval si v hlave myšlienku, že by najradšej cúvol. Keď sa jej dotkol, jeho zlatý cviker sa posunul a rozpľaštil sa medzi nimi.

Také to bolo objatie. Pomyslel si, a to pravdivo, že zožal neúspech. Náruživosť sa má pokladať za neodolateľnú. Mal zabudnúť na dobrú výchovu a ohľady a všetky ostatné kliatby jemnej povahy. Predovšetkým nikdy si nemá pýtať dovolenie na niečo, na čo má právo. Prečo nemohol konať ako hociktorý robotník alebo námorník - ba dokonca ako by konal hociktorý mladík za pultom? Prepracoval tú scénu. Lucy stála ako kvet pri vode; on pribehol k nej a vzal ju do náručia; hrešila ho, potom sa poddala a odvtedy ho potom naveky zbožňovala pre jeho mužnosť. Lebo bol presvedčený, že ženy zbožňujú mužov pre ich mužnosť.

Odišli od jazierka mlčky, po tomto jedinom pozdravení. Čakal, že Lucy niečo povie, čím by mu naznačila svoje najvnútornejšie myšlienky. Napokon prehovorila, a to s primeranou vážnosťou:

"Ten človek sa volal Emerson, nie Harris."

"Kto?"

"Ten starý pán."

"Aký starý pán?"

"Ten starý pán, o ktorom som ti rozprávala. Ten, ku ktorému sa pán Eager tak nepekne správal."

Nemohol vedieť, že toto bol najdôvernejší rozhovor, aký kedy spolu mali.

Foto z filmu A Room with a View (1986) režiséra Jamesa Ivoryho a producenta Ismaila Merchanta.
Hrali Helena Bonham Carterová (Lucy Honeychurchová), Daniel Day Lewis (Cecil Vyse) a Julian Sands (George Emerson).
Autorka scenára Ruth Prawer Jhabvala. Film získal oskarovú cenu Akadémie za najlepšiu scénárovú adaptáciu románu E. M. Forstera, cenu za kostýmy a cenu za produkčný dizajn.