Na hrebeni dlhého kruhovitého pahorka, strmiaceho nad dedinou, bol len jediný dom. Stál práve uprostred cesty, ktorá vrúbila vrchol, takže kto došiel po ceste až ku nemu, musel sa buď vrátiť alebo vstúpiť do domu.
Tento výnimočný jav, dom, úplne zatarasujúci poľnú cestu, ktorá za ním pokračovala, nevadil v mŕtvom saint-patenneskom okrese; cestička po hrebeni bola skoro práve tak pustá od rána do večera ako od večera do rána.
V dome, ktorý svojou polohou udával kraju ráz ako úctyhodný nos kostola profilu obce, žil manželský pár: tichí a skromní ľudia, ktorí vo dne pracovali v meste a nemali kedy usadnúť v kvitnúcej záhradke, pripojenej k domu ako sviatočná komnata.
Muž a žena neboli z rovnakého cesta, ale kdeže ! On mal špicatý nos, nazelenalé oči, vpadnutú bradu a vlasy ako konope na pevnej ružovej koži. Ona bola drobná a mrštná, pravý opak svojho veľkého, nesúmerného muža, mala matnú pleť a vlasy ako čierny, najskvostnejší hodváb. Skrátka boli od hlavy po päty ako deň a noc. Na týchto podrobnostiach však nezáleží. Najviac ich charakterizovalo, že priamo viseli jeden na druhom. Nikdy ich nebolo vidieť jedného bez druhého. Akonáhle sa od seba len trochu vzdialili, hneď sa na seba museli pozrieť. Smiali a usmievali sa naraz, nie preto, aby sa jeden druhému podobali, ale preto, že sa sebe skutočne vnútorne podobali, a pohľad ich očí, ktoré sa od seba nesmierne líšili, bol tak podobný, že to bol pohľad priamo zázračný.
Tí ľudia sa mali podľa verejnej mienky príliš radi. Napriek tomu, že pochádzali z kraja a že ich priezviskom a krstnými menami sa to v okrese len hemžilo, stali sa tu cudzincami, pretože si dávali prednosť pred všetkými ostatnými a pretože sa venovali len sebe. Spočiatku sa to ľuďom samozrejme nepáčilo ako všetko, čo je prehnané, potom sa s tým zmierili, pretože manželia boli dobrí, a potom tiež preto, že sa s tým museli zmieriť, ale hlavne pretože vedeli, že to dlho nepotrvá.
Každého rána odchádzali z domu, hnedého ako stará truhla, do Tholozanu, vzdialeného pol druhej míle odtiaľ. Na hlavnej ulici mestečka sa rozchádzali - ľudia to videli - opatrne a neobratne, ako by to bolo vždy poprvýkrát. Rozlúčil sa s ňou pred Manouryovými závodmi a večer o šiestej si tam pre ňu zase prichádzal. Čakala naňho v tieni továrenských vrát, trasúc sa v jeho neprítomnosti ako žobráčka.
Dedinčania ich vídavali, ako sa každý večer vracajú: v zime rozoznávali iba pohupovanie ich lucerny, malej ako hviezda; v lete sa rysovali ich útle siluety nad tmavým mrakom pahorku v zapadajúcom slnku. Držali sa pod pažami a ešte za ruku. Kráčali slávnostným krokom, ako by sa vracali zo samého konca sveta, a vždy sa zdalo, že nesú nejakú veľkú novinu.
"Tamto sú," bručal Gaspard.
"Ako sa držia!" hovorila Mietta.
"Áno," mienila stará Rémyová, ktorej pery, biele ako hromádka kostí, nedokázali pri veľkých príležitostiach vyrieknuť už nič než toto veľké slovo..."Áno!"
"Ach," šeptala slečna Tindarová, ktorá by mohla byť na svoje roky prababičkou, keby kedy bývala ženou.
Mladý Gibier, vreco nerestí a špinavý ničomník, otvoril hubu, ale nenapadla mu žiadna zo sprostôt, ktorými inak oplýval a neskrblil. Bolo však ťažko kričať, čo by býval chcel, pred týmito dvomi ľuďmi, tak úžasne spojenými v záplave purpuru. Nešlo to...
Denne tak odchádzali a vracali sa nad dedinou a jej obyvateľmi. Odišli tak i v deň požiaru.
Vypukol o desiatej hodine ráno. Vznikol asi v stohu, ktorého rozžhavené steblá zaniesol vietor k drevenému domu.
Či tak či onak, požiar zhltol dom tak dokonale a tak rýchlo, že prikryl všetko, čo v ňom bolo. Vedrá vody len ochladili kus zuhoľnatených trámov zo zrútenej kostry. Narovnali po oboch stranách cesty skromné hromádky spopolavených sutín, z ktorých jedine kostra železnej postele mala ľudský tvar...
Avšak nikto, ani pri požiare, ani po ňom, nešiel do Tholozanu pripraviť obyvateľov spáleného domu na nešťastie.
"Však sa to dozvedia aj tak až moc skoro," riekla nesmelo jedna kmotra.
"Áno," odpovedala stará Rémyová svojim monotónnym priduseným krikom, skrývajúcim nesmiernu pravdu...
Keď nadišiel večer, kedy sa obeti mali navracať, zavládlo v dedine rozochvenie. Postavy, privábené zvedavosťou a strachom, sa objavili v černi dverí a potom sa zhromaždili na námestí, bez toho, že by sa z tmavej skupiny oddelil posol... Avšak oči sa dvíhali k nebu a k vrcholku kopca ako oči davov, kopiacich sa potme v očakávaní meteora.
Gaspard ticho zaškrípal medzi zubami:
"Tamto sú!"
Dve ženy boli tak rozčúlené, že zvolali naraz:
"Není možná!"
V diali sa na červeno žiariacich výšinách objavila dvojitá silueta. Všetkým bolo hneď jasné, že nevedia o katastrofe, lebo kráčali k zívajúcemu miestu, na ktorom stával ich dom, obvyklým pokojným krokom.
Beztvárna hmota divákov v údolí sa zavlnila.
Odsúdenci, blížiaci sa k miestu trestu, ktorý na nich prichystalo nešťastie, hovorili, a napriek tomu, že boli už celkom blízko, nevideli ešte nič, tak boli do seba zabraní.
Blížili sa, blížili... A tu odrazu zdvihli hlavu a pozreli sa pred seba...
"Ach!" zastenal žobrák, ktorému z milosti dovolili, aby sa toho zúčastnil.
Oni však ani tentokrát nič nevideli. Asi na seba mysleli práve toľko, ako keď spolu hovorili, a dívali sa na seba... Usmievali sa presne tým istým úsmevom... Čo ľudia videli alebo alebo tušili tú úbohú matnú svätožiaru, ktorá dodáva ľudským tváram krásu? Či už ju videli či nevideli, verili v ňu.
Za chvíľu prešli muž a žena okolo dvoch hromádok trosiek, nevšimli si ich a kráčali ďalej, nevidúc, čo im leži pri nohách; zmizli na druhej strane kopca v slnečnej sláve.
Tváre divákov pohliadli na seba v pološere užasnuté, ale oslnené.
Mietta prekypovala slovami príliš prostými, aby ich mohla vyjadriť; pohybovala iba ústami a predsa jej stará Rémyová ticho naznačila, že áno. ...Áno...áno... mysleli si, snívali druhí. Samozrejme... Oni sú inde a preto nič nevideli... Áno, majú pred sebou širokú cestu a idú po nej. Áno, nezastavili sa pred domom proste preto, že tam už nie je...
Zo zbierky La Folie d´Amier (1918), autor Henri Barbusse
Do češtiny zbierku Šílenství lásky preložila Věra Petříková, vyd. Práce 1973
Fotografia zdroj: http://library.clevelandart.org
Komentáre